David Ovason Nostradamove tajomstvá Majstrov

David Ovason
Nostradamove tajomstvá
Majstrov stredoveký kód vo svetle počítačovej éry
Nie je čestné, že tak horlivo pátrate po mojich tajomstvách, ak venujete tak málo pozornosti mojim
otázkam.
(Goethe: Zelený had a krásna ľalia, citát z knihy Rudolfa Steinera Goetheho štandard duše 1925, str.
87)
Autorská poznámka
Treba mať na pamäti, že v šestnástom storočí ešte nebol francúzsky systém akcentov ustálený. Vo
veľmi mnohých prípadoch sa písali bez akcentov slová, v ktorých sa dnes akcenty používajú. Platí to
najmä o názvoch kníh, pre ktoré sa zväčša zaužívali kapitály, takže v nich chýbali akcenty. Spravidla
uvádzame názvy podľa citovaných vydaní, hoci sa akcenty aj pravopis neraz značne líšia od podoby
predpokladanej v modernej francúzštine. I v porovnaní s vtedajšími zvyklosťami Nostradamove
štvorveršia trpia podstatnými nedostatkami v akcentoch a pravopise. V našich verziách jeho veršov sa
usilujeme čo najvernejšie zachovávať pravidlá akcentov i pravopisu, akých sa zjavne držal vo veršoch
vydaných za svojho života. Ukázalo sa, že je to nevyhnutné, lebo nekonvenčný pravopis či záznam
akcentov zavše hral významnú úlohu pri zachycovaní vedľajších významov, ktoré Nostradamus
pripisoval jednotlivým slovám.
Takisto musíme mať na pamäti, že za Nostradamových čias ešte nebolo ustálené zapisovanie
vlastných mien. Bežne sa stávalo, že mená príslušníkov tej istej rodiny či rodu sa písali odlišným
pravopisom. Preto sa členovia nostradamovskej rodiny písali rozmanitým spôsobom. Keď okolo roku
1455 Pierre prestúpil na katolicizmus, ako prvý prijal priezvisko Nostredame. Je zjavné, že náš učenec
si vybral jednu z latinských obmien francúzskeho mena Nostredame, odvodenej zasa od Nostre
Dame, čo je upravený tvar výrazu Nostra Domina (pozri Záver). Učencov otec sa volal Jaume de
Nostredame, a predsa sa Nostradamus v niektorých záznamoch píše ako Nostradame či Nostredame,
s predložkou de alebo aj bez nej, hoci v prvom páde svojho latinizovaného mena ju odmietal. Jeho
deti sa zvyčajne volali de Nostredame, ale brat Antoine sa často písal de Nostradame. Bežne sa
vyskytovali aj varianty Nostradam či Nostredam.
Na túto neustálenosť upozorňujeme jednoducho preto, aby sme vysvetlili zdanlivé nedôslednosti v
našom vlastnom texte.
Predslov
Poznám úskalia výkladu... Nebudem predstierať, že sa vyznám vo hviezdach... ani nebudem lúštiť
temné nezmysly Nostradamove, hoci v tom všetkom akiste niečo bude.
(Osudy Francúzska podľa prorockých predpovedí pána Truswella,
zapisovateľa Lincolna a Michela Nostradama, 1678)
Zámerom tejto knihy je po prvý raz odhaliť tajné metódy, aké používal Michel Nostradamus, keď
pracoval na svojom slávnom prorockom spise uverejnenom pod názvom Prophéties (Proroctvá).
Bežní čitatelia sa azda budú čudovať, že tieto tajomstvá dosiaľ nik neodhalil. Veď sa všeobecne
usudzuje, že Nostradamove veštecké verše vyšli aj v prekladoch a vedci dobre ovládajú podrobnosti
jeho predpovedí. Poukážeme však na to, že ide len o domnienky. Všetky preklady v súčasnosti
dostupné v Európe sú v podstate nezmyselné a s Nostradamovými zámermi nemajú nič alebo takmer
nič spoločné. Pokúsime sa teraz prekliesniť si cestu cez všetky tie nezmysly i výplody chabej učenosti
a preniknúť do myšlienok tohto znamenitého učenca, ktorý sa vyznačoval vzácnou schopnosťou, akú
si vyžaduje pohľad do tajov budúcnosti.
Za posledné tri desaťročia sa uskutočnil prevrat vo výskume Nostradamovho diela. O bádanie na poli
jeho života a spisov sa veľmi zaslúžili francúzski historici (medziiným Robert Amadou, Robert Benazra,
Michael Chomarat, Jean Dupebe a Edgar Leroy). Ich zásluhou sa podarilo vrhnúť úplne nové svetlo na
Nostradamov životopis, jeho dielo i astrologické metódy a objasniť isté ťažkosti vyplývajúce z jeho
vešteckých štvorverší.*1
Žiaľ, iba máločo z výsledkov tohto výskumu preniklo na verejnosť, ktorá je zaplavená odpadom
"subkultúrnej" literatúry pertraktujúcej Nostradama. Tento nedostatok prevláda najmä v
subkultúrnej literatúre o Nostradamovi produkovanej v angličtine. Napriek znamenitým postrehom
príslušníkov modernej francúzskej literárnokritickej školy populárni pisatelia neúnavne vydávajú
Nostradamove "životopisy" i "komentáre" jeho vešteckých Prophéties, oplývajúce omylmi, ktoré
moderný výskum už dávno zavrhol. Pokúsime sa medziiným aj o nápravu tohto nedostatku.
Popri týchto mimoriadnych objavoch sa vďaka faksimilovému vydaniu dostal do rúk oveľa širšieho
okruhu záujemcov materiál, ktorý bol kedysi prístupný iba hsstke šťastných učencov. Napríklad
nedávne faksimilové vydanie vzácneho Nostradamovho Almanachu a knihy štvorverší publikovanej
ešte za jeho života významne prispeli k objasneniu viacerých historických problémov, ktoré
dovtedajší autori nijako nemohli vyriešiť. Takisto moderný reprint neobyčajne vzácneho vydania
Proroctiev z roku 1557 uľahčil výskum raných štvorverší (obr. 1). Postupne sa zastavíme pri všetkých
týchto medzníkoch. Predbežne spomenieme iba toľko, že nadišiel nielen čas prehodnocovania
Nostradamových štvorverší umožňujúceho raz navždy vyvrátiť nevedecké spisy komentátorov z
prostredia subkultúry, ale aj čas prehodnocovania Nostradamovho života, aby sme mohli uviesť do
súladu detaily jeho biografie s výsledkami moderného výskumu.
Napriek úpornému úsiliu moderných francúzskych vedcov si ešte musíme počkať na úplný prehľad o
živote a období, v ktorom tento učenec pôsobil. Predkladané dielo predstavuje iba skromný pohľad
na jeho život, hoci prispieva k spoznaniu procesov tvorby štvorverší. Pokúsili sme sa však zahrnúť doň
postrehy, ku ktorým dospeli učenci v priebehu niekoľkých posledných desaťročí. Pomohlo nám to
naplniť vytýčený zámer, ktorý spočíval v objasňovaní tajuplných metód a prorockých ašpirácií
Nostradama na pozadí historických súvislostí.
Nostradamove prorocké verše napísané v polovici šestnásteho storočia sa zaoberajú výlučne detailmi
udalostí, ktoré vtedy ešte patrili do budúcnosti. Z poznámok, ktoré sa zachovali po Nostradamovi,
vyplýva, že štvorveršia sa vzťahujú na udalosti približne od roka po vydaní prvého zväzku veršov až po
čosi vyše osemsto rokov. Toto obdobie súviselo s pohybmi planét Jupitera a Saturna, ktoré za tieto
roky dovsšili osobitný cyklus. Vravelo sa mu zavše "obdobie nadradených", lebo v ptolemaiovskom
geocentrickom modele sa predpokladalo, že dve planéty sa pohybujú po obežnej dráhe nad Slnkom
(a preto sú mu nadradené). Nostradamov záujem sa sústreďoval predovšetkým na prvé tri storočia
po jeho smrti. To znamená, že veľa predpovedí sa už splnilo, a tí, čo poznajú Nostradamove veštby, sa
presvedčili o výnimočnej presnosti jeho jasnozrivosti. Nostradamus uviedol v týchto veršoch veľmi
presné detaily i dátumy a v človeku vyvolávajú čudesný dojem, že majstrovmu zraku sa akýmsi
záhadným spôsobom zjavila predurčená história, a nie hmlistá vízia budúcnosti. Jeho sláva a
popularita sa zakladá na neobyčajnej jasnozrivosti, hoci až dosiaľ pramenila z nepochopenia jeho vízií
a toho, ako ich vyjadril slovami.
Štvorveršia sú alebo boli zväčša prorocké. Pokiaľ vieme, sústreďujú sa hlavne na európske dejiny najmä na dejiny Francúzska, Talianska a Anglicka. V jednom či dvoch štvorveršiach Nostradamus
zablúdil pohľadom na Spojené štáty ako odnož Európy a na historické udalosti v končinách, ktoré sa
za jeho života nachádzali ďaleko za perifériou Európy - na Osmanskú ríšu, Sýriu a pobrežie
východného Stredomoria. Je takmer isté, že práve on ako prvý jasnovidec menovite spomenul
Ameriku v čase, keď sa toto pomenovanie širšie nepoužívalo na označenie novoobjaveného
kontinentu.1
Prinajmenej štyridsať z jeho hmlistých štvorverší sa zrejme vzťahuje na našu vlastnú budúcnosť, ale
odolávajú presnému výkladu. Súčasný čitateľ nepochybne siahne podľa vzoru Nostradamových
súčasníkov po knihe v nádeji, že nazrie do nadchádzajúcej budúcnosti, veď aj dosiaľ všetci čitatelia
hľadali vo vlastnom chápaní Nostradamových predpovedí potvrdenie svojich nádejí či obáv. V texte
tejto knihy s istým váhaním zvážime možný význam niekoľkých štvorverší vzťahujúcich sa na
"budúcnosť", hoci nepristupujeme k Nostradamovi iba v duchu záujmu o to, čo čaká Európu v
priebehu najbližších storočí. Z riadkov tejto knihy vysvitne, že náš skutočný záujem sa upiera inam.
Sústreďujeme sa na tajuplnú metódu, ktorú používal Nostradamus. Sme presvedčení, že iba
pochopenie metódy vešteckej spisby, ktorú používal, nám umožní správnu interpretáciu predpovedí
týkajúcich sa jeho budúcnosti, ktorá sa z nášho hľadiska zmenila na našu minulosť.
Štvorveršia obsiahnuté v jeho diele Proroctvá - bez ohľadu na to, či sa už naplnili, alebo sa ešte len
majú naplniť - zostávajú vrcholnými príkladmi stratenej ezoterickej literatúry.*2
Nostradamus tu preukázal, že majstrovsky ovláda prastarý jazyk (vlastne metodológiu), ktorý, žiaľ,
dnešní autori už nepoužívajú a ktorý, ako sa zdá, prestal zaujímať akademických literárnych
historikov. No Apollinaire, francúzsky básnik zo začiatku dvadsiateho storočia, ktorému neboli finesy
jazyka cudzie, pochopil jednu nevychvaľovanú stránku geniálneho učenca, keď poznamenal:
"Nostradamus je veľký básnik."2
Vo štvorveršiach sa tají pozoruhodné protirečenie. Na jednej strane bolo celkom nepochybne
Nostradamovým zámerom nazrieť do budúcnosti a načrtnúť hlavný smer európskych historických
udalostí v nasledujúcich ôsmich storočiach. Na druhej strane si však Nostradamus určite želal, aby
ľudia pochopili jeho starostlivo sformulované predpovede až po naplnení tej-ktorej dejinnej udalosti.
Zámerne halil svoje veštby do hmlistej podoby a ochotne pripúšťal, že sa usiloval podať svoje verše
takým neprístupným spôsobom, aby čitatelia prenikli do nich až po vyplnení predpovedí. Keď roku
1558 napísal francúzskemu kráľovi Henrichovi II. otvorený list o svojich štvorveršiach, pripustil v ňom,
že keby chcel, mohol by sformulovať verše celkom zrozumiteľným spôsobom. Nazdávame sa, že keby
to bol urobil, nielenže by jeho predpovede nik nebral vážne, ale sám by bol skončil na jednej z
mnohých hraníc, ktoré blčali po celom Francúzsku a spaľovali údajné čarodejnice i kacírov. Z
osobných i kozmických dôvodov konal múdro, keď zastieral víziu budúcnosti, do ktorej mu bolo
dožičené nazrieť.
Výsledok tohto zatemňovania je naozaj pozoruhodný. Nostradamus zostavoval predpovede, ktoré
boli úplne nezrozumiteľné pred predpovedanými udalosťami. Hoci je Nostradamus najslávnejší
jasnovidec v európskej okultnej histórii, nevieme o jedinom príklade v celej literatúre o
Nostradamovi, že by komentátor presne rozlúštil zmysel predpovede skôr, ako nastala predpovedaná
udalosť.
Vedomie, že Nostradamus zámerne zastieral zmysel svojich veršov, nám umožňuje uviesť na pravú
mieru všeobecne rozšírené nepochopenie jeho diela. Spravidla sa predpokladá, že štvorveršia sa dajú
"prekladať", akoby boli jednoducho boli zostavené v dajakom známom cudzom jazyku. Nanešťastie
tu nejde iba o preklad a v tom je Nostradamova spisba podnetná i pôvabná. Prísne vzaté,
Nostradamove štvorveršia sa nedajú prekladať. Máloktorý Francúz pochopí zmysel väčšiny štvorverší,
lebo hoci Nostradamus zdanlivo písal svojskou francúzštinou, hojne premiešanou latinskými či
gréckymi konštrukciami a koncovkami, v skutočnosti používal neznámy arkánny*3 jazyk, ktorý v
kruhoch okultistov volali zelený jazyk (obr. 2) a ktorý podrobne rozoberáme v 4. kapitole. Jeho verše
sú rovnako ťažké pre Francúza ako pre Angličana, Taliana či Nemca - také ťažké, že istý vplyvný
francúzsky komentátor navrhol, aby sa Nostradamova svojrázna francúzština preložila do latinčiny,
zredigovala a upravila, a potom sa v záujme zrozumiteľnosti pretlmočila do zmysluplných
novofrancúzskych veršov.3
Preto usudzujeme, že správny prístup k Proroctvám nevedie cez preklad, ale cez interpretáciu.
Nostradama jednoducho nemožno prekladať, ak ho zároveň nevysvetľujeme prostredníctvom
obšírneho komentovania. Zatiaľ čo do modernej francúzštiny opätovne preložili tajuplné spisy
Nostradamovho súčasníka FrancXoisa Rabelaisa tvoriaceho v duchu blízkom nášmu učencovi
(jestvuje aj paralelný preklad), Nostradamove svojrázne štvorveršia sú natoľko hmlisté, že vylučujú i
takýto paralelný preklad.4 Táto zásadná okolnosť vysvetľuje, prečo pristupujeme k štvorveršiam
spôsobom, ktorý sme si vybrali. Nezaobídeme sa bez akého-takého pokusu o určenie významu
štvorverší na povrchovej rovine, aj keby išlo iba o úvod k výskumu skrytej, hĺbkovej roviny. Hoci
možno anglické verzie štvorverší v našej knihe pôsobia dojmom prekladu, táto ambícia je nám cudzia.
Naša prvoradá úloha spočíva v čo najpresnejšom zistení toho, čo vlastne Nostradamus písal. Je to
nevďačná úloha, lebo už v storočí, keď žil, komentátori upozorňovali na množstvo verzií Proroctiev,
ktoré zaplavili trh. Zrejme nie bezdôvodne tvrdíme, že nejestvuje editio princeps (čiže prvé vydanie)
Proroctiev totožné s najstaršou vytlačenou verziou, hoci znalci Nostradama často používajú tento
termín. Vydanie, ktoré publikoval Macé Bonhomme roku 1555, bolo neúplné.5 (Stručný rozbor
problému čitateľ nájde v Prílohe 2.)
Keď sme preskúmali niekoľko textov zo šestnásteho storočia, uvádzame pôvodné štvorveršia s
ohľadom na tieto bibliografické problémy v podobe čo najbližšej tej, akú mal akiste na mysli
Nostradamus. V každom prípade sme k tomuto "originálu" pripojili anglickú verziu, ktorá je
jednoducho pomôckou tým, čo nevedia čítať po francúzsky natoľko, aby ako-tak pochopili zmysel slov
vo štvorverší. Anglickú verziu predkladáme s istými výhradami, lebo (opakujeme znovu) Nostradamus
sa prísne vzaté nedá prekladať. Každý skutočný "preklad" si vyžaduje analytický komentár - naším
cieľom je odhaliť významy jednotlivých veršov a čo najjasnejšie zhrnúť celkový význam štvorveršia
tak, ako sa nám javí.
Málo európskych okultistov sa vyrovná Nostradamovi čo do jasnovideckých schopností. Ešte menej z
nich vynikalo literárnym nadaním, s akým upravil svoje vízie pre nasledujúce generácie. Azda okrem
jeho súčasníka Rabelaisa nik neovládal tak dokonale zelený jazyk, tento tajný argot, reč okultizmu,
ktorou sú presiaknuté jeho Proroctvá. Hoci Nostradamus žil v období, keď prekvitala astrológia
majstrov a učencov, málo súčasníkov sa mu vyrovnalo v znalosti jej tajných metód.
Keď Nostradamus zostavoval svoje štvorveršia, spájal zelený jazyk s takmer zabudnutou ezoterickou
astrológiou.*4 Hlavným zámerom tejto knihy je preskúmať tieto dve tajné metódy a navrhnúť
postup, ktorý by po prvý raz umožnil presnú interpretáciu Nostradamových Proroctiev.
Nesmieme zabúdať na skutočnosť, že Nostradamus písal svoje knihy v nádeji, že sa budú predávať
čitateľom v šestnástom storočí. Pochopiteľne, že sa podrobnejšie rozpisoval o udalostiach, ktoré
veštil pre neskoršie roky tohto storočia, preto je značná časť štvorverší zrejme venovaná tomuto
obdobiu. Z prehľadu väčšej časti predpovedí však vyplýva, že sa vážne zaoberal udalosťami, ktoré sa
mali stať koncom osemnásteho storočia. Táto predtucha nepôsobila iba na jeho myseľ. Presvedčíme
sa, že udalosti súvisiace s Francúzskou revolúciou (ako ju dnes voláme) priťahovali pozornosť dvoch
ďalších jasnovidcov dávno predtým, ako začal Nostradamus písať svoje štvorveršia.
Nostradamov pochopiteľný záujem o udalosti v jeho vlastnom storočí i za dlho očakávanej
Francúzskej revolúcie (v ktorej videl spolu s inými jasnovidcami zásadný historický zvrat) je očividný.
Napriek nemu však nezostal slepý ani k chodu udalostí v iných storočiach. Hoci napríklad predpovede
o sporoch medzi európskymi národnými štátmi v devätnástom storočí nie sú také obšírne, ako nám
navrávajú novovekí francúzski komentátori, Nostradamus načrtol hlavné udalosti devätnásteho
storočia. Osobitne ho zaujímalo pokračovanie duchovného impulzu Francúzskej revolúcie, rozmach a
úpadok francúzskeho národa za napoleonských vojen i cisárstva, následný pád bourbonovského
kráľovského rodu a zápas za zjednotenie Talianska, ktorý viedli Garibaldiho stúpenci.
Aj dvadsiate storočie Nostradama veľmi lákalo, hoci iba preto, že tušil veľké zmeny, ktoré sa počas
neho odohrajú. Zaujímal sa oň tak hlboko, že sa pokúsil o jeho jedinečnú definíciu, keď použil tajnú
astrologickú datovaciu metódu vo dvoch štvorveršiach veľmi presne vymedzujúcich prvé a posledné
roky tohto storočia (pozri 10. kapitolu). Akiste chcel upozorniť, ako veľmi sa bude líšiť od
predchádzajúcich storočí. Jeho pozornosti neušli udalosti v Nemecku, Taliansku, Anglicku ani
Španielsku, ale zameral sa (ako zvyčajne) na Francúzsko. Vzhľadom na tieto záujmy je prirodzené, že
až neuveriteľne presne predpovedal a datoval hlavné európske konflikty. Osobitne ho upútavali dve
veľké vojny, ktoré otriasli Európou v dvadsiatom storočí, hoci napodiv neprejavil hlbší záujem o
významné vedecké objavy. Z detailov v jeho spisoch vyplýva, že si uvedomoval hrôzy leteckej vojny,
ale sústredil sa predovšetkým na historicky významné budúce udalosti.
Keď Nostradamus písal svoje práce, všeobecne sa predpokladalo, že v dvadsiatom storočí nadídu
posledné dni, zrodí sa Antikrist a svet upadne do veľkého súženia, že ďalšie storočie bude úsvitom
nového veku. Zdá sa, že Nostradamus si osvojil tento názor iba čiastočne a podľa našej mienky nie s
nadšením. Predpovede týkajúce sa rokov, ktoré zostávajú do istej miery budúcnosťou aj pre nás,
zjavne písal pre čitateľov šestnásteho storočia. V podstate sa zhodujú s rozšírenými - ba takmer
oficiálnymi - predpokladmi o duchovnom riešení osudov sveta v biblickej exegéze, ktorá sa prikláňala
k číselným výpočtom možného konca sveta.
Jasnovidci sa najčastejšie uchyľovali k tisícročnému cyklu, z ktorého vzišiel takzvaný milenarizmus.
Inokedy sa za základ cyklov bralo polovičné obdobie magického tisícročia. Hippolytus*5 použil vo
veľkom diele Peri Antichristou päťstoročný cyklus a stanovil príchod Antikrista na rok 500. V
niektorých prípadoch veštci uprednostňovali ešte kratšie cykly a polovičná päťstoročná perióda sa
scvrkla na päťdesiat rokov. Napríklad Jean-Aimé de Chavigny, jeden z prvých serióznych bádateľov
Nostradamovho diela v prvej dekáde sedemnásteho storočia, použil päťdesiatročný veštecký cyklus,
ktorý pomenoval Iubilez (pravdepodobne obmena slova jubileum, ktoré dnes zväčša znamená
päťdesiatročný cyklus). Na základe tohto magického okrúhleho čísla určil príchod Antikrista na rok
1734. Pomocou podobných výpočtov veštil, že koniec katolíckej cirkvi nadíde v roku 2500.
Naproti tomu predpovede opierajúce sa o vplyvné exegézy Apokalypsy sv. Jána nevychádzali z
okrúhlych čísel či deliteľov magickej tisícky. Veď numerológia vlastne nevychádzala z racionalistických
úvah, ale skôr z mágie. Preto otvorenie siedmich pečatí ohlasujúcich koniec času i sveta
predstavovalo večne prítomnú hrozbu v očiach všetkých, čo sa zaujímali o vešteckú literatúru. Na
sklonku stredoveku získali najväčšiu váhu tie proroctvá o konci sveta, ktoré boli odvodené od
následníkov Joachima di Fiore, mnícha žijúceho v dvanástom storočí. Jeho numerológia vychádzala zo
sedmičiek a zo subnumerológií dvojok a trojok, lebo z tých sa dá súčtom odvodiť číslo sedem.
Joachimovi stúpenci určili koniec sveta na rok 1260 a vychádzali pritom z tajnej numerológie
opierajúcej sa o biblickú exegézu. Keď sa v tom roku so svetom nič nestalo, istý bamberský mních
pomocou tej istej metódy predpovedal koniec v roku 1400.
O storočie neskôr, keď sa blížila mystická trojnásobná päťstovka, vyrojilo sa veľké množstvo
predpovedí. Proroctvá o potope od Jána Lichtenbergera, astrológa Fridricha Tretieho, kurfürsta
rýnskeho, uzreli svetlo sveta pred obávaným rokom 1500. Lichtenbergerove proroctvá neboli
originálne (ako väčšina veštieb), lebo si ich vypožičal z diela Prognosticatio (Predpovedanie) od Paula
z Middleburgu*6 a ten ich zasa odcudzil od takých jasnovidcov, ako boli Hippolytus, Cyrillus a
eritrejská Sibyla. Middleburg vkladal veľké nádeje (a to nás privádza bližšie k Nostradamovi) do
Fridricha Tretieho. Videl v ňom druhého Karola Veľkého, ktorý porazí Turkov.
Middleburgove proroctvá znepokojili európskych čitateľov, ale nevyplnili sa. Vyskytujú sa však v nich
témy a archetypy veľmi podobné Nostradamovým. Obsahujú zvyčajný prísľub oslobodenia
Jeruzalema od Maurov, prudký útok "východného vojska", správne pochopeného ako oddiely Turkov,
duchovnú obnovu cirkvi, nástup anjelského pápeža a neobyčajne hrdinského kráľa. Obrazmi
duchovnej a svetskej moci sú uňho ľalia a orol. Ako prvý ich prevzal švajčiarsky okultista Paracelsus,
najvplyvnejší hermetický autor, alchymista a neortodoxný lekár v šestnástom storočí, a potom
Nostradamus. Lenže - a tu sa vraciame k bežnému druhu veštieb - budúcnosť by mala byť ťažká, mala
by to byť éra strašných vojen, poznačená príchodom Antikrista. Po medzihre, akou bude zlatý vek,
nastane koniec sveta. V šestnástom storočí málokto pochyboval, že koniec sveta je bezprostredný, ba
azda aj zaslúžený. Preto ani veľmi neprekvapuje, že Nostradamus napísal niekoľko štvorverší, v
ktorých datuje túto udalosť do budúcnosti.
Pretože stredovekému*7 mysleniu sa javilo rozumné pridržiavať sa Pytagorovej mienky, že
sublunárny*8 svet sa opiera o rezonanciu čísel, logicky hľadalo v numerológii možný kľúč na určenie
konca tejto rezonancie. Pri širokej škále významných predpovedí sa pristavíme neskôr, zatiaľ si
musíme uvedomiť, že stredoveká numerológia bola veľmi zložitá (najmä vďaka svojim kabalistickým
koreňom) a takmer každá periodicita sa dala chápať ako koniec času, ktorého predzvesťou je príchod
Antikrista.
Rok 2000 po Kristovi, okrúhly letopočet, ktorý naháňal ľuďom v šestnástom storočí takú hrôzu a
ktorého sa Nostradamus takmer dotkol svojím rokom 1999, nepredstavuje iba dvojnásobok magickej
tisícky. Jeho význam násobí rozšírené presvedčenie, že svet bol stvorený okolo roku 5000 pred
Kristom a jeho jestvovanie je vymedzené sabatom, teda siedmimi tisícročiami. Keď sa budeme
zaoberať časovým rámcom septenárnych proroctiev Trithemia (ktorý významne ovplyvnil
Nostradama), uvidíme, že detaily tejto sabatickej teórie sa značne rozchádzajú.
V novoveku prevládlo presvedčenie, že Nostradamus datoval Antikristov príchod do roku 1999. Z
vlastného štúdia štvorverší sme sa však naučili aspoň to, že Nostradamus málokedy myslí to, čo
naoko hovorí. U Nostradama je zovňajšok zvyčajne iba maskou - podľa ezoteriky okultnou záslepkou či pláštikom so skrytým významom. Práve vtedy, keď veštcove výroky pôsobia nekompromisne
jednoduchým dojmom, musíme sa k nim stavať nanajvýš podozrievavo a hľadať význam, ktorý sa
usiloval zamaskovať. Keď Nostradamus uvádza rok 1999 ako čas príchodu Antikrista, podľa nášho
názoru jednoducho hovorí o iných proroctvách, všeobecne uznávaných v šestnástom storočí, ktorých
poznávacia základňa bola podľa nášho vedomia pomýlená.
V tejto knihe by sme chceli posúdiť základ takýchto predpovedí v novom svetle a pokúsiť sa o nový
výklad Nostradamovho odhadu našej budúcnosti. Tento prístup si, pochopiteľne, vyžaduje presnú
interpretáciu príslušných veršov. Stavba všetkých štvorverší je odvodená od arkánnych princípov,
preto, ak ich chceme pochopiť, musíme preskúmať tajné metódy, podľa ktorých Nostradamus
postupoval, keď písal (vlastne konštruoval) svoje prorocké veštby. Všetky jeho metódy hraničia s
okultizmom (podľa dnešných predstáv), ale za Nostradamových čias patrili do skrytej múdrosti či
ezoteriky a tvorili neoddeliteľnú zložku štandardnej okultnej metodológie. Ako sme naznačili, k týmto
metódam patrí ezoterická aplikácia astrológie, arkánny systém datovania i symbolické používanie
jazykových prostriedkov odvodených od zeleného jazyka, tejto tajnej reči ezoterikov. Vo
štvorveršiach sú použité aj iné arkánne prostriedky - niektoré odvodené od symboliky alchýmie, za
Nostradamových čias ešte živej vedy - ale tie nás pri našich úvahách nemusia zaujímať.
V nasledujúcich kapitolách budeme systematicky skúmať všetky tieto arkánne metódy. V 2. kapitole
sa budeme zaoberať Nostradamovým arkánnym používaním astrológie a vzápätí jeho tajným,
sekundadejským systémom datovania (podľa tzv. planetárnych anjelov), súvisiacim s
predkresťanskou angelológiou a planetárnou teóriou. Vo 4. a 5. kapitole sa budeme venovať povahe
zeleného jazyka a jeho významu pre Proroctvá. Prílohu č. 5 tvorí stručný glosár metód zeleného
jazyka.
V ďalších kapitolách sa sústredíme na niekoľko závažnejších Nostradamových predpovedí a napokon
sa zameriame na zvyšujúce štvorveršia týkajúce sa našej vlastnej budúcnosti. Pochopiteľne, takto
usporiadané kapitoly nás privedú k podrobnejším úvahám o viacerých naplnených predpovediach
vzťahujúcich sa na našu minulosť, ktoré môžeme aspoň z nášho hľadiska chápať ako meradlo
spoľahlivosti Nostradamových predpovedí.
Žiaľ, už aj nedočkavci, ktorí by chceli pristúpiť k prekladaniu a odhaľovaniu Nostradamových vízií,
akiste pochopili, že štvorveršia sú neobyčajne hmlisté. Do zmyslu takmer tisícky štvorverší
obsiahnutých v Proroctvách možno preniknúť iba na základe znalostí ezoteriky a s lexikografickou
dôkladnosťou. Niekoľko štvorverší dosiaľ odoláva pokusom o interpretáciu. Pravda, vďaka najmä
rozličným kľúčom týkajúcim sa dvoch arkánnych nástrojov, astrológie a zeleného jazyka, veľký počet
štvorverší už začína vydávať skrytý zmysel.
Z dôvodov uvedených v nasledujúcich častiach knihy sme sa rozhodli citovať Nostradamove
originálne štvorveršia, Epistles (Listy) a iné prorocké verše i prózu podľa amsterdamského vydania
Proroctiev z roku 1668, hoci občas si vypomáhame odkazmi na Leffenovo vydanie a na lyonské
vydanie z roku 1557. Poznámky o prvých vydaniach Proroctiev sú uvedené v prílohe č. 2.
Všetky odkazy na jednotlivé verše v Proroctvách sa uvádzajú podľa zaužívaných zvyklostí, pričom
storočie označujeme rímskymi číslicami a verš či štvorveršie arabskými. Napríklad údaj X.36 sa
vzťahuje na desiate storočie, verš tridsiaty šiesty.
Naše bibliografické poznámky sa v plnom rozsahu uvádzajú v číslovaných poznámkach na konci knihy.
Výnimku z tohto pravidla predstavujú tie mená autorov, ktoré sa v texte vyskytujú mimoriadne často.
Hoci týchto často spomínaných autorov neuvádzame vždy na konci knihy, ich diela sú zahrnuté do
prílohy č. 8, kde sa nachádza abecedne zoradená bibliografia. Do tej sme začlenili všetky ostatné
tituly spomínané v texte.
Kde to bolo možné, do bibliografie sme zaradili publikácie prístupné v angličtine, aj keď pôvodné
texty sú napísané po francúzsky či v inom európskom jazyku. Mnohé primárne pramene sú,
prirodzene, latinské alebo francúzske. Nostradamus najradšej korešpondoval po latinsky a v tomto
jazyku písal (alebo doň prekladal) najkvalitnejšie astrologické a ezoterické texty šestnásteho storočia.
Najznamenitejšie výsledky výskumu Nostradamových prác boli uverejnené po francúzsky a
Nostradamovho génia by sme vôbec nemohli nestranne zhodnotiť bez prihliadania k výsledkom
novovekého francúzskeho bádania.
Treba zdôrazniť, že bibliografia v prílohe č. 8 nepredstavuje úplný súpis kníh zaoberajúcich sa
Nostradamom. Patrilo by sa spomenúť, že neporovnateľná chronologická bibliografia od Roberta
Benazru, vydaná roku 1990, pozostáva z husto popísaných strán zaplnených titulmi kníh vzťahujúcich
sa na Nostradama, a predsa nie je úplná.
Úvod
Čo vlastne má znamenať toto žonglovanie menami, tieto poprevracané grécke slová, tieto anagramy,
ktoré súčasne znamenajú dve veci? Akoby ani neupevňovali, ale skôr rozkladali vieru v prorocké
schopnosti tohto provensálskeho žida, ktorý zrejme veľmi veľa vedel, ale nedal si námahu, aby sa
zreteľne vyjadroval!
(James Laver, Nostradamus čiže Odhalená budúcnosť, 1942)
Niekoľko desaťročí sme sa zaoberali štúdiom a výskumom Nostradama a prišli sme k záveru, že
Nostradamus bol vynikajúci jasnovidec a hsstka z tisícky jeho proroctiev azda ešte má zmysel pre
našu budúcnosť. Ako postupoval náš výskum Proroctiev, otvárali sa nám oči v obdive nad jeho
jedinečným jazykovým géniom a usúdili sme, že máme do činenia s najpozoruhodnejšou
astrologickou veštbou, aká kedy vyšla v európskom svete.
Náš pôvodný záujem o tohto učenca však nebol lingvistický. Odvíjal sa popri všeobecnom a
praktickom štúdiu astrológie a ezoteriky. Prvý raz sme sa začali zaoberať Nostradamom na sklonku
päťdesiatych rokov, keď sa nám dostala do rúk práca Jamesa Lavera o jeho predpovediach.1 Odvtedy
sme prečítali veľa kníh o Nostradamovi aj o okultizme jeho veku. Hoci sme si museli poopraviť názor
na Lavera ako na historika a hoci sme si uvedomili, že o Nostradamovi napísal iba máločo nového,
naďalej si myslíme, že jeho kniha bola vzhľadom na obdobie, keď vyšla, najlepším dostupným
úvodom k majstrovým dielam v angličtine. Vo svojom zdokumentovanom pojednaní Laver správne
tvrdil, že Nostradamus predpovedal také významné svetové udalosti ako Francúzsku revolúciu,
detaily o živote i smrti Ľudovíta XIV. a Márie Antoinetty, veľký mor a požiar Londýna, smrť Karola I.,
anglického kráľa, reštauráciu Karola II., závratnú kariéru Napoleona a tak ďalej. Keď sme sa však začali
Nostradamom zaoberať hlbšie, začalo nám svitať, že Laver si neraz mylne vysvetľoval spôsob, akým
štvorveršia predpovedajú budúcnosť i viaceré faktické historické detaily. Niektoré jednoducho
prevzal neprehodnotené od komentátora Charlesa Warda, ktorý žil v devätnástom storočí.2
A ďalej, keď sa naše znalosti Nostradama prehĺbili, prišli sme k záveru, že ani Laver ani jeho učiteľ
Ward sa nevyznali natoľko v astrológii ani v arkánnom jazyku, aby mohli odhaliť dosah štvorverší v
celom rozsahu. Preto obidve tieto autority podávajú nesprávne vysvetlenie viacerých dôležitých
štvorverší. Toto poznanie nás primälo k úsiliu o ešte hlbšie pochopenie astrológie šestnásteho
storočia ako aj zeleného jazyka, v ktorom tvoril Nostradamus. Zrejme Laver ani Ward neovládali
zelený jazyk, príležitostne známy aj ako vtáčí jazyk (vysvetlenie týchto termínov nájdete vo 4.
kapitole), ktorý používali ezoterickí pisatelia. A neboli sami. Z tých, čo písali o Nostradamovi, si
málokto uvedomoval, ku koľkým nejasnostiam vedie Nostradamova znalosť tajného jazyka. Neznalosť
zeleného jazyka zmarila pokusy viacerých ďalších bádateľov porozumieť Nostradamovým veršom,
lebo nepísal iba ako ezoterický astrológ, ale aj ako majstrovský znalec tohto tajného jazyka. Zelený
jazyk si podrobnejšie rozoberieme vo 4. kapitole, ale tu sa žiada aspoň jeho letmý prehľad, aby sme
objasnili náš prístup ku štvorveršiam. Zelený jazyk predstavuje hutnú literárnu formu skrývajúcu slová
a štruktúry do viet, ktoré sa zdajú zmysluplné aj nezávisle od tajnej roviny.
Zjavný zmysel vety vo verší predstavuje exoterický význam, kým pravý význam, skrytý či zakódovaný v
exoterickom význame, je ezoterický a dá sa dekódovať len vtedy, ak človek ovláda zložité pravidlá
ezoterického vyjadrovania. Je to viacvrstvový štýl písania v narážkach určený tým, ktorí sú zasvätení
do istého odboru. Hoci je zelený jazyk starého dáta a spomína sa v gréckej, rímskej i germánskej
mytológii, je všeobecnejšie známy azda ako kódovaný jazyk v najlepších spisoch Paracelsa a iných
znamenitých alchymistov sedemnásteho storočia. Ich dielo zostalo dodnes zväčša nepreskúmané,
lebo jednoducho málo novovekých bádateľov vie čítať tajný jazyk. Zámerom zeleného jazyka, ako ho
Nostradamus používal vo svojich štvorveršiach, je zahaliť myšlienky i predpovede tak, aby boli
zrozumiteľné iba znalcom tohto jazyka a aby u ostatných vyvolávali dojem, že predsa len majú istý
zmysel.
Vyzbrojení určitými znalosťami ezoterického jazyka a akými- takými odbornými poznatkami literatúry
týkajúcej sa Nostradama, sme sa zoznámili s jeho štvorveršiami a vychutnali sme jeho predpovede.
Hoci sme sa zoširoka zaoberali príbuznými okultnými oblasťami, až dosiaľ sme pomlčali o tom, čo
Nostradamus povedal alebo nepovedal o minulej a budúcej histórii nášho sveta. Avšak najnovšie
tendencie v prístupoch k Nostradamovi - bezpochyby ovplyvnené komercializáciou nadchádzajúceho
tisícročia - nás presvedčili, že nadišiel čas, keď by sme mali prehovoriť.
V poslednom čase vyšlo veľa hlúpych a pomýlených kníh o Nostradamovi. Okrem toho, že priniesli
autorom peniaze, zaslúžili sa vlastne len o deformáciu jeho odkazu. Ba ešte horšie, aspoň tie
najpomýlenejšie publikácie vzbudzujú v ľuďoch strach z budúcnosti. Ľudia takmer bežne tvrdia, že
Nostradamus predpovedal pre posledné roky nášho storočia tretiu svetovú vojnu, úpadok
kresťanstva a hrôzostrašný konečný konflikt kresťanov a moslimov, ba aj koniec sveta. Nostradamus
nič také predpovedal a tí, čo si vysvetľujú jeho verše v takomto duchu, jednoducho nepochopili, čo
napísal alebo dôvody, ktoré ho viedli ku konštruovaniu takýchto štvorverší. Takéto prekrúcanie
Nostradamových spisov a vedomie následných rozšírených obáv podnietených nesprávnym
prekladom štvorverší nás pohlo k tomu, aby sme zverejnili to, čo už poznáme.
Novovekí pisatelia nepreukázali Nostradamovi dobré služby. K najčítanejším prekladateľom patria
Henry C. Roberts3 a Erika Cheethamová4. Obidvaja prekladajú (hoci toto slovo nie je ani v jednom
prípade výstižné) a vysvetľujú Nostradamove verše nepresne. Obidvaja nástojili, že záver dvadsiateho
storočia sa bude niesť v znamení strašných vojen, krvavej konfrontácie s islamom, príchodu
Antikrista, ba aj konca sveta. Tieto ďalekosiahle a hrôzostrašné predpovede prezrádzajú, že
nepochopili Nostradama, ktorý neprorokoval také etnické konflikty ani takú pochmúrnu budúcnosť.
Novovekí pisatelia si Nostradama vysvetľujú nesprávne, lebo v plnej miere nepochopili jeho arkánne
metódy, rámec, či historické pozadie jeho predpovedí.
Veľa najnovších kníh odzrkadľuje nenáležitú recepciu Nostradama. Ak sa obmedzíme na nedávne
anglické tituly, musíme uviesť aspoň tieto: Jean-Charles de Fontbrune: Nostradamus - Countdown to
Apocalypse 1983 s predslovom od Liz Greenovej, John Hogue: Nostradamus and the Millennium
1987, Liz Arkelová a David Blake: Nostradamus: The Final Countdown 1993, Peter Lorie a Liz
Greenová (konzultantka): Nostradamus. The Millennium and Beyond 1993, Francis X. King:
Nostradamus Prophecies Fulfilled and Predictions for the Millennium and Beyond 1995. Všetky tieto,
takmer náhodne vybrané knihy oplývajú chybami a nepochopením Nostradamových spisov a
prezrádzajú, že ich autori vôbec nerozumejú jeho ezoterickým znalostiam astrológie či zeleného
jazyka.
Robertsovi ani Cheethamovej sa nepodarilo ani približne presne podať zdanlivo francúzske verše,
ktoré napísal Nostradamus. A aj ďalší autori použili "preklady", ktoré uviedli vo svojich dielach
Roberts a Cheethamová. Napríklad Anderson Black v nedávno vydanej knihe uvádza "preklad", ktorý
je bezmála doslovnou verziou Cheethamovej prekladu a tvrdí, že štvorveršie predpovedá budúcu
nukleárnu skazu Paríža. Cheethamová náhodou prepísala prvý riadok francúzskeho štvorveršia
nepresne, takže jej preklad (nehovoriac už o interpretácii) nemôže byť presný.5 Hoci sa Black
neodvoláva na francúzsku pôvodinu, prepašoval do svojich anglických veršov nepresný preklad
prevzatý od Cheethamovej, odhliadnuc od jednoduchého faktu, že Nostradamus vo francúzštine
nespomína ani jadrové výbuchy, ba ani Paríž.
Roberts, ktorý použil najstarší anglický preklad, ktorý uverejnil v roku 1672 Garencieres, vidí v tom
istom štvorverší narážku na jadrový holokaust, odkaz na Pearl Harbor, Hirošimu a Nagasaki v
Japonsku. Roberts či jeho neskorší pokračovatelia neuvádzajú Nostradamov originálny francúzsky
text ani prijateľné preklady toho, čo napísal jasnovidec. Roberts sa nerozvážne spoľahol na
Garencieresa. Tento starý preklad prekypuje chybami a doslova všetko, čo Garencieres napísal o
budúcnosti, je nesprávne.
Hoci sú moderné preklady a interpretácie nepresné a zavádzajúce, napospol ich prijímajú tí, ktorí sa
nanešťastie dobre nevyznajú v Nostradamových spisoch. Žalostná úroveň analýzy týchto autorov je o
to väčšmi hodná odsúdenia, že podávajú budúcnosť vo svetle biedy, hromov-bleskov a krvi ako
prísľub budúcich vojen, bratovražedných konfliktov medzi národmi i konečného zániku civilizácie, ak
nie celej Zeme.
Uvádzame ešte niekoľko pomýlených katastrofických predpovedí. Ako tvrdí Jean Monterey, vypukne
termonukleárna, námorno-vzdušná vojna medzi Východom a Západom, ktorej posledné dejstvo sa
bude odohrávať v Stredomorí.6 Štvorveršie, ktoré by sa zmieňovalo o takomto konflikte, jednoducho
nejestvuje. Podľa Eriky Cheethamovej Nostradamus vraj predpovedal koniec sveta pre rok 2000 a
zároveň (hoci dosť nepochopiteľne) veštil, že pred týmto rokom aj po ňom bude zúriť vojna. Ani
netreba hovoriť, že Nostradamus také predpovede nenapísal. Jean-Charles de Fontbrune, francúzsky
bádateľ Nostradama, nástojil, že podľa učenca bude Ázia ohrozovať Rusko chemickými zbraňami a
donútia Rusov ustúpiť z Moskvy.7 Čosi podobné sa netvrdí v nijakom Nostradamovom štvorverší.
Podľa Arkela a Blaka Nostradamus predpovedá takú bezútešnú budúcnosť, že nadchádzajúce
kataklizmické udalosti prežije iba hsstka ľudí. Po skaze svitne nový vek. Nostradamus, pochopiteľne,
nespomína ani nový vek ani možnosť, že ľudstvo zahynie následkom kataklizmy.
Ako uvidíme, dosiaľ bolo niekoľko Nostradamových predpovedí nesprávne preložených zámerne
alebo neúmyselne, zásluhou nedostatočnej odbornosti. Pri viacerých príležitostiach nedorozumenia
spôsobené zle preloženými štvorveršiami naviedli istých jednotlivcov konať nerozumne. Známe
príklady sú Napoleon a Hitler. Zdá sa totiž, že obidvaja sa správali istým spôsobom preto, aby
"naplnili" predpovede, ktoré samoľúbo vzťahovali na vtedajšiu dobu a na seba. O historickom a
sociologickom pôsobením takýchto predpovedí sa letmo zmienili moderní komentátori ako David Pitt
Francis8. Skutočnosť, že Napoleon aj Hitler sa pokúšali naplniť zle pochopené predpovede, je
nepodstatná. V obidvoch prípadoch však následky ich skutkov znamenali pohromu pre milióny ľudí.
Možno azda celkom vylúčiť, že dajaký budúci vojnový štváč, dajaký šialený mesianista sa bude
správať podobne v našej budúcnosti, že sa pokúsi uskutočniť zle pochopené proroctvo, ktoré vyvolá v
spoločnosti chaos?
"V roku 1999, keď sa bude chýliť ku koncu staré storočie, medzi 23. novembrom a 21.
decembrom, sa rozpúta rozhodujúca vojna vojen."
Táto interpretácia Nostradamovho štvorveršia I.16 bola uverejnená v Robertsovom diele The
Complete Prophecies of Nostradamus, ktoré vyšlo v roku 1982. V skutočnosti Nostradamus
nespomína vo svojom štvorverší rok 1999 či mesiace november a december, ba ani netvrdí, že
rozhodujúca vojna vojen sa začne v tom čase či inokedy. A jednako Robertsov preklad, ktorý vznikol
pôvodne v roku 1947, sa dočkal ôsmich vydaní, nesčíselných reprintov a zrejme spropagoval slávne
Proroctvá vo väčšom množstve výtlačkov ako hociktorá iná moderná verzia. Ako sa mohlo stať, že
taká pomýlená kniha sa vo verejnosti stala natoľko úspešnou a populárnou?
Odpoveď na túto otázku je zdrvujúco jednoduchá. Nutkaniu skúsiť šťastie s prekladaním štvorverší
podľahli ľudia, ktorí nevedia, ako treba Nostradama čítať, ktorí sa nikdy nezaoberali jeho metódami a
ktorí nechápu jeho symboliku. Neuvedomili si, že z Nostradama hovorí poznanie ezoterickej múdrosti
tvoriace základ stáročnej jasnovideckej tradície - nevynímajúc občasné citácie iných veštieb múdrosti obklopenej okultnými metódami a skrytou jazykovou terminológiou. Nepochopili, že človek
musí skúmať tento druhu veštenia celý život.
Prirodzene, ani nemusíme zachádzať priďaleko, ak chceme odhaliť príčiny, pre ktoré sa subkultúrny
prístup k Nostradamovi teší takej obľube. Žijeme vo veku násilia, keď sa škodoradosť premenila na
žiadaný tovar a keď spravidla idú lepšie na odbyt knihy, ktoré predpovedajú grotesknú a hrôzostrašnú
budúcnosť, nie knihy, ktoré nám vykresľujú pokojnejšiu perspektívu. Subkultúrny Nostradamus je
produkt ekonomiky, hoci jeho vplyv na obrazotvornosť ľudí je jednoznačne škodlivý a treba sa proti
nemu vzoprieť.
Žiada sa zopakovať, že veľa novovekých pisateľov nepochopilo Nostradama práve preto, lebo písal
mimoriadne ezoterickým štýlom. Preto prehodnocujeme Nostradama vo svetle ezoterických a
astrologických poznatkov i praxe šestnásteho storočia. Naším zámerom je odhaliť okultné pozadie
viacerých typických štvorverší a (nevyhnutne) zdôrazniť, že ozajstné pochopenie Proroctiev sa
nezaobíde bez pochopenia Nostradamovej ezoterickej metodológie.
Hoci Nostradamus používal pri zostavovaní svojich štvorverší komplikované arkánne metódy, dajú sa
pokojne zredukovať na tri hlavné postupy:
- Po prvé, zakaždým keď chce Nostradamus presne datovať budúcu udalosť, zväčša sa uchyľuje k
arkánnemu astrologickému systému hlboko zakorenenému v metódach šestnásteho storočia.
- Po druhé, keď pracuje so širšími časovými úsekmi, napríklad so storočiami, cyklami či érami, siaha
po okultnom systéme, ktorý bol v šestnástom storočí dobre známy, ale v súčasnosti takmer úplne
upadol do zabudnutia. Tento arkánny systém historických periodicít opätovne uviedol do Európy
sponheimský opát Trithemius, azda najvplyvnejší okultista neskorého pätnásteho storočia
pojednaním Secundadeis čiže o planetárnych anjeloch. Podrobnejšie si o ňom povieme v 3. kapitole.
- Po tretie, Nostradamus používa jazykový systém, ktorý rozpracúvali ezoterici a okultisti dlhé stáročia
a ktorý je dnes známy pod názvom zelený jazyk.
Kto sa zaujíma o Nostradamove predpovede, by sa bezpodmienečne mal zoznámiť s týmito tromi
tajnými metódami. V nasledujúcich kapitolách si ich všetky rozoberieme v súvislosti so štvorveršiami.
Avšak prv, ako sa podrobnejšie pristavíme pri Nostradamových predpovediach, musíme sa zoznámiť
so stavbou samotných štvorverší.
PODSTATA PROROCTIEV
Raná literatúra o Nostradamovi sa neodvoláva na Stovky, ale na Proroctvá. Dlhý titul 21. vydania
veršov, uverejnený v roku 1588 naznačuje, že sa delia na štyri "Storočia", a predsa názov diela znie
Les Grandes et Merveilleuses Predictions... (Veľké a úžasné proroctvá). Dôraz na slove Proroctvá azda
súvisí s poznaním, že nie všetky Nostradamove predpovede - vyšli ako štvorveršia združené po
stovkách do väčších celkov. Mnohé z nich napísal pre svoje Almanachy či Predpovede. Ale v roku
1596 Nostradamov žiak Jean-Aimé de Chavigny použil slovo "Stovky" v titule komentárov k
Nostradamovým veršom a zrejme pomohol spopularizovať toto slovo.
Klasická Nostradamova predpoveď je napísaná v podobe štvorveršia pozostávajúceho zo štyroch
rýmujúcich sa veršov. Tie boli zasa usporiadané do "Centuries", t.j. do Stoviek. Titul Centuries je
odvodený z francúzskeho centains a to zasa od latinského centenarius, ktoré sa v angličtine často
redukuje na dvojznačné centuries čiže stovky alebo storočia. Názov súborov veršov teda nevznikol
preto, že by sa zaoberali chronológiou alebo udalosťami zoskupenými podľa storočí, ale preto, lebo
Nostradamus ich usporiadal do súborov pozostávajúcich približne zo stoviek štvorverší. Pravda, tento
zovšeobecnený a dvojznačný názov nie je celkom presný, lebo zo dva súbory neobsahujú presne po
sto štvorverší. Súbor č. VIII obsahuje v niektorých vydaniach iba 44 štvorverší, kým v iných zasa 48.
Ako sa neskôr presvedčíme, prvá uverejnená zbierka zahrnovala štvrtý súbor pozostávajúci len z 53
štvorverší.
Píšeme, akoby vládla všeobecná zhoda o forme a podstate prvého vydania Proroctiev, hoci je to
mylný dojem. Okolo dátumov vydania Proroctiev je oveľa viac nejasností, ako by vyplývalo z
populárnych kníh o Nostradamovi. Nominálne boli Proroctvá vytlačené vo dvoch častiach, lenže
rozdiel medzi nimi bol značný, a pravdepodobne by bolo správnejšie hovoriť o troch osobitných
častiach. Prvé vydanie, ktoré vytlačil v roku 1555 Macé-Bonhomme (pravdepodobne Mathieu
Bonhomme, lyonský tlačiar v rokoch 1542 až 1569) obsahovalo prvé tri súbory po sto štvorveršiach a
53 štvorverší z ďalšieho súboru, teda dovedna 353 štvorverší. Do prvého vydania bol zaradený aj list
Nostradamovmu nedávno narodenému synovi Césarovi. V roku 1557 uverejnil ďalšie vydanie Antoine
du Rosne z Luynu. Zavše sa označuje za druhé vydanie Proroctiev, ale podľa niektorých znalcov ide o
piate vydanie. V roku 1558 vyšlo podľa iných bádateľov takzvané pôvodné vydanie (jeden exemplár
sa nachádza v parížskej Národnej knižnici), ktoré vytlačil v Lyone Pierre Rigaud. Tento dátum sa
pokladá za sporný a pôvodnému vydaniu sa prisudzuje posmrtný rok 1566. Zhodne sa predpokladá,
že ide o dva oddelene vytlačené a spojené zošity. Celú zložitú históriu raných vydaní neobyčajne
zreteľne popisuje Benazra.9 Keď sa budeme zaoberať v Prílohe č. 1 Nostradamovým horoskopom,
poukážeme na takmer kozmické dôvody, pre ktoré by sme mohli dátumy 1555 a 1558 pokladať za
prijateľné, lebo dokonale zapadajú do natálneho horoskopu poukazujúceho na beh majstrovho
života. Nazdávame sa, že boli zaznamenané práve pre túto príčinu. Náš hlavný záujem sa sústreďuje
na predpovede vo štvorveršiach, a pretože vari iba dve antedátujú rok najneskošieho možného
vydania (1558), pokojne môžeme ignorovať spory o prvých vydaniach.
História vydaní Proroctiev je teda zložitá. Bez niekoľkých slov o predchádzajúcich vydaniach by sme
ťažko mohli vysvetliť, prečo sme si v našej knihe vybrali na preklad určité verzie štvorverší. V nedávno
objavenej korešpondencii sa našlo zopár listov, ktoré si vymenil Nostradamus s tlačiarmi a z ktorých
vyplývajú isté ťažkosti z obidvoch strán. Situáciu sťažuje skutočnosť, že v šestnástom storočí sa
tlačiarenské postupy veľmi odlišovali od dnešných a tlačiari bežne opravovali chyby (aj domnelé)
priamo počas tlačenia. Nostradamov anonymný anglický komentátor D. D. sa v roku 1715 ponosoval,
že:
Chyby pera i tlače sú až priveľmi očividné v mnohých vydaniach Nostradamových Proroctiev, ba
dokonca sa nenájde azda ani jediné štvorveršie, ktoré by sa v rozličných vydaniach nepísalo
rozlične.10
Dobrú predstavu o rozsahu "rozličných zápisov" si možno urobiť z podoby krátkej vety, ktorá figuruje
vo viacerých rozdielnych podobách od vydaní Proroctiev v šestnástom storočí až do novoveku.
Vo vydaní Pierra Rigauda z roku 1566 sa vo štvorverší IX.62 zjavuje trojslovná veta Chera mon agora.
Tento trojčlenný výraz zredukoval Benoist Rigaud v roku 1568 na Cheramon. Jaubert ho v pojednaní o
štvorveršiach z roku 1603 uvádza ako Cheramonagora s prekladá ho bez náležitého vysvetlenia ako
Le Marché des Poitiers (Poitiersky trh). Vo vydaní Jeana Janssona z Amsterdamu z roku 1668 znie
veta ako chera ausi de mont agora.
Azda ani neprekvapuje, že moderné obmeny tohto výrazu sú zmätené a premenlivé. V knihe o
Nostradamovi z devätnásteho storočia sa tá istá veta podáva ako Chera, aussi le mons Agora.12 V
roku 1982 ju Roberts zapísal ako Cheramonagora, hoci bez vysvetlenia. Prevzal tento zápis od
Garencieresa (z jeho vydania v roku 1672), ktorý ho zasa v tomto prípade prevzal od Jauberta.
Moderný taliansky pisateľ Carlo Patrian si výraz upravil na Chera Monagora a vysvetľuje ho ako
spôsob ručnej prepravy. Bardo Kodogo uvádza obmenu Cheramon agora, ktorú zjavne prevzal rovno
z verzie Cheethamovej, hoci Kodogo dáva výraz do súvislosti so spoločným trhom, predchodcom
Európskej únie. Cheethamová zasa poučuje čitateľov, že Cheramon-agora je názov maloázijského
mesta, totožného vraj s dnešným UsXakom v Turecku. Azda mala na mysli Chersonesus, trácky
polostrov na západnom brehu Hellespontu.
Pretože takéto variácie a skomoleniny sú až priveľmi bežné, je potrebné dosiahnuť zhodu, ktorá by sa
čo najpresnejšie držala toho, čo Nostradamus naozaj napísal. Príloha č. 2 obsahuje stručný
bibliografický prehľad prvých vydaní Proroctiev, pretože majú bezprostredný vzťah k nášmu rozboru
štvorverší.
JAZYK PROROCTIEV
Keď sa Nostradamus usiloval predvídať udalosti, vraj sledoval odvíjanie takzvaných akašských kroník,
ak sa nemýlia okultisti. Slovo Akaša je prevzaté zo sanskritu a znamená žiarivý. Do európskeho
okultizmu ho koncom devätnásteho storočia uviedli teozofisti. Je to tajný piaty živel, ktorý spája štyri
tradičné živly. Je to tá istá kvintesencia pre starých učencov, akou sú "žiarivé vody" pre alchymistov.
Podľa okultizmu sú všetky spomienky na pozemské udalosti uložené v akašskom páse okolo
duchovného tela Zeme. Špeciálne vyškolení okultisti a zasvätenci vraj vedia čítať tento pás
spomienok, známy zavše pod názvom Akašská kronika. Prístup ku kronike si vyžaduje mimoriadne
náročné okultné školenie a aj poprední jasnovidci sa ľahko dopustia omylov. Známym príkladom je
omyl Madam Blavatskej, ktorá si poplietla okolnosti života Ježiša ben Pandiru so životom Ježiša
Nazaretského. Prv ako prenikli orientálne teozofické termíny do európskeho okultizmu boli akašské
záznamy známe pod rozličnými názvami. V kruhoch alchymistov sa zjavne používal paracelsovský
termín Aniadus.
Podľa kabalistickej tradície záznamy viedli anjeli zapisovatelia, ale dnešní ezoterici ich zväčša volajú
Lipika.*9 Tieto bytosti údajne boli poverené zaznamenávať všetky duchovné udalosti, ľudské
myšlienky, skutky a výroky, ktoré odzneli na svete. Z historických príčin súvisiacich so skutočnosťou že
pôvodná rímska cirkev musela svoju vnútornú správu a politiku prispôsobiť pomerom v Rímskej ríši,
židovsko-kresťanské zameranie sa v priebehu mnohých storočí fixovalo na minulosť, na tradičné
formy, nie na inovácie a budúcnosť. Jedným z dôsledkov tohto zamerania bol dôraz na obrady
týkajúce sa zomierajúcich a nebohých na úkor náležitej liturgie pre prenatálny život a pôrod. Na
ezoterickej rovine cirkev ignorovala doktrínu o reinkarnácii. Kresťanské mystériá sa v podstate
sústreďujú na liturgiu a modlitby za mstvych na úkor liturgie i modlitieb za tých, ktorí sa majú narodiť.
Zdalo by sa, že tieto úvahy sa vôbec nevzťahujú na Nostradama, ale v skutočnosti majú značný dopad
na všetkých prorokov, lebo sčasti vysvetľujú animozitu cirkvi k takzvanej prorockej literatúre.
Kresťanská tradícia mala sklon vyzdvihovať minulosť na úkor budúcnosti. Preto cirkev s nevôľou
prijímala exegézy biblickej a inej kresťanskej apokalyptickej literatúry ako aj astrologickej metódy.
Preto cirkevné autority často pokladajú literatúru tohto druhu za kacírsku alebo inak pochybnú. Z
rozličných dôvodov sa teda anjeli zapisovatelia podľa kresťanských názorov sústreďujú na záznamy o
minulosti. V duchu ezoterickej tradície však vedú záznamy i o minulosti.
Nostradamus sa nepriklonil k akašskej vízii prvý. Čerpali z nej všetci ozajstní jasnovidci. Ani nehalil
svoje vízie do hmlistých slov ako prvý s úmyslom zatemniť ich zmysel až do naplnenia predpovedanej
udalosti. Ako prvý však predstavil celú históriu Európy (hoci s dôrazom na Francúzsko) za obdobie
trvajúce približne osemsto rokov. Zvláštnosťou Nostradama nie je iba to, že sa sústredil na vývin
jednej konkrétnej kultúry, ale že vytvoril celú literatúru a literárny štýl slúžiaci tomuto cieľu. Pred
Nostradamom bolo veľa jasnovidcov a (ako sa neskôr presvedčíme), niektorí ovplyvnili jeho videnie i
spisy, ale nik nebol taký plodný v ezoterickej spisbe pred ním ani po ňom.
Nostradamus sa teda zaoberal Akašou. Bol zasvätencom, a vypestoval si túto schopnosť. Dnes veľa
ľudí vyhlasuje, že majú prístup k Akaši, ale v mnohých prípadoch je to sebaklam - majú do činenia so
sférou jasu na astrálnej rovine, ako jej vravia teozofi.*10 Treba na to upozorniť, lebo bez tohto
rozlíšenia by sme nepochopili Nostradamovu pravú genialitu. Už sa vyskytujú jednotlivci, ktorí
prepracúvajú alebo interpretujú Nostradama údajne v zhode s akašskou víziou. Niektorí dokonca
vyhlasujú, že im diktuje slová Nostradamov duch a takto prezrádzajú úplnú neznalosť kozmických
zákonov, o ktorých píšu v spojitosti s reinkarnáciou odborníci ako nemecký antropozofista Guenther
Wachsmuth.*11
V priebehu niekoľkých posledných rokov sme sa stretli s niekoľkými príkladmi aplikácie takzvaných
"usmerňujúcich" a regresných metód na Nostradama. Prvá z nich je vlastne iba staré jasnovidectvo v
novom habite a je rovnako nebezpečná. Medzi materiálmi, ktoré sme dostali poštou, sa vyskytli
"Nostradamove" proroctvá vydané pod menom Dolores Cannonovej.13 Ide o zvyčajnú zlátaninu
pochmúrnych subkultúrnych veštieb aplikovaných na súčasnosť a medziiným sa v nich spomína
šírenie AIDS, Antikrist, ekonomická pohroma v Amerike i vražda pápeža Jána Pavla v roku 1992.
Zdá sa, že Nostradamus nikdy nenúka čitateľom vysvetlenia svojich veštieb, ale pripúšťa iba toľko, že
všetky sa týkajú budúcnosti. Hoci zanechal po sebe niekoľko narážok (adresovaných výlučne tým,
ktorí boli zbehlí v arkánnych metódach) o okultných systémoch, ktoré uprednostňoval, vlastné
komentáre nepísal. Je to dôležitý detail, lebo z neho vyplýva, že všetky uverejnené komentáre
Proroctiev sú plodom individuálneho pátrania a (vo viacerých zarážajúcich moderných prípadoch)
neschopného plagiátorstva.
Keby v starých knihách zaklínadiel*12 vystupoval čierny anjel scestného proroctva, volal by sa
nacionalizmus. Najvýraznejšou formatívnou silou ovplyvňujúcou interpretáciu štvorverší bol
nacionalizmus. Pramenil z pomýleného presvedčenia, že Nostradama zaujímalo iba obdobie, v
ktorom žil jeho vykladač. Málo francúzskych komentáorov devätnásteho storočia pochybovalo, že
Veľké mesto (Grand Citée) Nostradamových spisov je Paríž, hoci sa nenašlo veľa vnútorných
dôkazov, ktoré by potvrdzovali túto domnienku. Podobne ani anglický komentátor "D. D."
nepochyboval, že Anglia spomínaná u Nostradama je "krajina obývaná anjelmi" čiže jeho vlasť,
Anglicko.14
Máločo pôsobí na bádateľa takým skľučujúcim dojmom ako blúdenie v húštine "interpretácií", a to
poväčšine francúzskeho pôvodu. Takmer všetky štvorveršia dávajú do súvislosti s významnými
udalosťami za Tretej republiky, prvej a druhej svetovej vojny, akoby v šestnástom storočí viedol
majstrovo pero hlavne záujem o tieto obdobia. Prinajmenej dvaja francúzski pisatelia premárnili
značnú časť života pokusmi dokázať, že viaceré štvorveršia sú venované predpovediam o návrate
Bourbonovcov na francúzsky trón, a to v čase, keď už bolo i menej krátkozrakým Francúzom jasné, že
ich éra nenávratne pominula.15 Človek žasne, že by mal francúzsky komentátor Rochetaillée pravdu,
keď predpokladal, že Nostradama hlboko znepokojoval pád francúzskeho prezidenta Mauricea de
Mac Mahona v roku 1879, voľba prezidenta Julesa Grévyho za prezidenta republiky v roku 1879,
volebný triumf generála Boulangera v roku 1889 a tak ďalej. Laver vzhľadom posadnutosť Francúzov
vlastným národom, by asi ťažko uveril, že si smrť princa z cisárskeho rodu v krajine Zulov zasluhuje
jedenásť štvorverší, alebo že by Nostradamus venoval osem či deväť štvorverší Dreyfusovej afére.16
Jedným z cieľov našej knihy je napraviť chyby tohto druhu. Budujeme základ nového prístupu k
Nostradamovi výskumom toho, ako využíval vo svojich štvorveršiach arkánnu astrológiu, pričom sa
stručne zmienime o Trithemiových planetárnych anjeloch a podrobnejšie sa pristavíme pri
terminológii zeleného jazyka, tak hojne sa vyskytujúcej v jeho spisbe. Znalosť týchto arkánnych
metód a jazykov je pre pochopenie Nostradama bezpodmienečne potrebná preto, lebo väčšinu
kľúčových slov, dátumov i historických odkazov vo štvorveršiach Nostradamus vyjadruje arkánnym
slovníkom, cudzím slovnej zásobe európskych jazykov.
Prv ako si vysvetlíme intelektuálne a tvorivé metódy Proroctiev, mali by sme sa zoznámiť s
Nostradamom ako s človekom. Aspoň stručne nazrieme do jeho rodinného pozadia a do kultúrneho i
duchovného prostredia tvoriaceho horizont tohto pozoruhodného vrcholu ezoterickej literatúry.
PRVÁ ČASŤ
NOSTRADAMOV ŽIVOT, ČAS A PRACOVNÉ METÓDY
1. kapitola
Nostradamus a jeho čas
A takisto sa mnohí stali učenými mužmi, keď nadobudli náležité siderické telo, neúnavne sa cvičili v
poznávaní siderických vplyvov. Vďaka tomu napokon pritiahli na seba vplyv súhvezdí, v znamení
ktorých prišli na svet, podobne ako lúče slnka. Takto objavujú obdivuhodnú vedu, náuku i učenosť...
pochádzajúcu jedine od hviezd. Pretože nebesá sú takto stvorené a tvoria akési siderické telo,
povstáva mnoho znamenitých mysliteľov, mnoho spisovateľov, lekárov, vykladačov Písma i filozofov a
každého formuje jeho súhvezdie. Ich spisy a náuky nemožno pokladať za sväté, hoci sa vyznačujú
istou jedinečnou autoritou prameniacou zo súhvezdí a ich vplyv pochádza z prírody, aj keď nie je
daný od Boha. Skutky tohto druhu zavše vychádzajú z mysle ľudí ohromujúcim spôsobom, keď sa
menia srdcom i na duchu, stávajú sa podobnými svätcom pod vplyvom hviezdy a menia sa, ako aj
víno mení človeka. Preto sa hodno vyznať v astronómii tohto druhu.
(Paracelsus: The Hermetic and Alchemic Writings, 1894. Vydal A. E. Waite. Zväzok II, Hermetic
Medicine and Hermetic Philosophy, str. 302)
V roku 1555 Michel Nostradamus uverejnil prvú časť svojich Proroctiev, zbierku predpovedí, ktorá sa
neskôr stala najslávnejšou francúzskou knihou šestnásteho storočia. Kto bol tento pozoruhodný
učenec a aké boli okolnosti jeho života vo Francúzsku v polovici šestnásteho storočia?
Ako tvrdí jeho syn César (vysvitlo, že jeho spisy sú do značnej miery nespoľahlivé), Nostradamus sa
narodil v južnom Francúzsku blízko Saint-Rémy-de-Provence, trhového mestečka v dnešnom
departmente Bouche-du Rhône, necelých tridsať kilometrov severovýchodne od Arles, a to podľa
kalendára starého štýlu*13 14. decembra 1503. V Prílohe č. 1 sa zoznámime s jeho horoskopom. Je to
neobyčajne silný horoskop, lebo tri vyššie planéty (Mars, Jupiter a Saturn) sú v konjunkcii nad dvoma
stálicami, Kastorom a Polluxom (obr. 3).
Ak sa potvrdí naše tušenie, že Nostradamus sa narodil niekoľko minút po poludní, horoskop je
presýtený energiou vzhľadom na konflikt vyplývajúci z opozície medzi Slnkom a troma vyššími
planétami (Marsom, Jupiterom a Saturnom), takže si vyžaduje mimoriadnu disciplinovanosť a
ovládanie tvorivých síl. Túto konšteláciu i s jej vlastnosťami neskôr Nostradamus prevzal do svojej
osobnej pečate ako talizman a akiste sa narodil s výrazným pocitom nezvyčajného poslania. Bol v
ňom prísľub obsiahnutý v Paracelsovej charakteristike pravého jasnovidca, ktorú sme uviedli v citáte.
Ak chcel Nostradamus naplniť tento prísľub, potreboval zasväteného učiteľa, aby mu pomohol
usmerniť mohutnú energiu, ktorá by človeka bez osobitnej prípravy zničila. Jeho život a dielo
dokazujú, že sa mu podarilo skrotiť túto silu (o Nostradamovi ako o zasvätencovi píšeme v Prílohe č.
3) a zjavne sa stal, hovoriac Paracelsovými slovami, človekom opitým hviezdou (stella dilutior),
omámeným vplyvom ducha. Dodnes ostáva tajomstvom, kto bol učiteľom tohto človeka
poznačeného hviezdami. Nostradamove úspechy zostávajú dosiaľ záhadné, ak vezmeme do úvahy
jeho slávu ešte za života i nesmierny rozsah erudície, ktorú vynaložili bádatelia na výskum detailov
jeho života.
Populárny životopis Nostradama, aký nájdeme v množstve kníh z oblasti subkultúry, by sa dal označiť
nanajvýš za neškodný výmysel. V najlepšom prípade ide o zábavné bájky, v najhoršom o spleť
klamstiev. Úplný a spoľahlivý životopis by si vyžiadal namáhavé vyvracanie bájok či legiend - a to aj v
serióznych historických prácach od takých učencov, ako boli Charles Ward alebo Le Pelletier. Tu sa
však o nič také neusilujeme. Naším zámerom je iba podať súhrn skromného počtu ako-tak
dôveryhodných údajov o Nostradamovi. Našťastie moderný francúzsky kritický výskum dosiahol
zvrat v tomto bádaní.
Neúnavné výskumy Edgara Leroya1 vyústili do série genealogických tabuliek, ktoré znamenajú veľký
pokrok v porovnaní s dovtedajšími, iba predpokladanými poznatkami o Nostradamovom zázemí. Tie
vychádzali najmä z údajov Jehana de Nostredama (učencovho brata),2, Césara de Nostradame (jeho
syna)3 a Jeana-Aimého de Chavignyho (jeho priateľa a žiaka).4 Žiaľ, Leroy prišiel k
nespochybniteľnému záveru, že o prvých rokoch Nostradamovho života niet spoľahlivých informácií,
hoci z temnôt neznalosti sa predsa len vynára niekoľko faktov. Nostradamov otec bol Jacques de
Nostredame (krstné meno sa vyskytuje i v podobe Jaume). Narodil sa v Avignone, spočiatku sa živil
ako obchodník, ale neskôr pracoval ako notár. Jeho matkou bola Reyniere de Saint-Rémy (volali ju
zavše aj Renée). Dodnes si možno obzrieť rozpadávajúce sa priečelie domu na Rue Hoche, kde sa vraj
Nostradamus narodil. Neďaleko, na starej ulici, ktorá sa dnes volá Rue Nostradamus, vidieť vkusnú
učencovu bustu (obr. 4) nad fontánou s dvoma rybami a chrličmi v podobe levích hláv.
Pravého nostradamovského ducha s jeho záujmom o slová, etymológie a tajuplnosti však nenájdeme
v Saint-Rémy, ale necelé dva kilometre južne od mestečka. Francúzsky komentátor Jean-Paul Clébert,
ktorý v poslednom čase navrhol niekoľko najprenikavejších výkladov viacerých štvorverší, si všimol
vplyv krajiny v bezprostrednom okolí Saint-Rémy na myseľ mladého Nostradama.5 Upozornil nás, že
čudné slovo Mansol, vyskytujúce sa v šiestich štvorveršiach, je narážkou na miesto vzdialené necelé
dva kilometre južne od Saint-Rémy.6 Je to starý kláštor Manseolo z trinásteho storočia, novoveký
Saint-Paul-de-Mausole, kde sa dodnes zachovali van Goghove maľby a ústav pre duševne chorých,
pomenovaný po tomto umelcovi.*14
Kostol a kláštor Saint-Paul-de-Mausole sa spomína vo štvorverší X.29 ako Pol Mansol. Nostradamus
sa zmieňuje dokonca o takzvanej "pyramíde" týčiacej sa na levanduľových poliach pred strmými
skalnými stenami pod kostolom, ako aj o kozích jaskyniach vytesaných do týchto stien. Dnes tvrdia
turistom, že do nich Rimania v staroveku zatvárali otrokov.7 Ako uvidíme, pre zmysel šiestich
mansolských štvorverší nájdeme spoľahlivejšie vysvetlenie vo vzťahu k Saint-Rémy a k okolitým
gréckym i rímskym pamiatkam (pozri 5. kapitolu). Nedá sa však vylúčiť, že táto "miestna" narážka je
iba maskou zahaľujúcou hlbší význam štvorveršia. Bolo by to plne v nostradamovskom štýle.
Hoci bolo dieťa pokrstené, je dosť pravdepodobné, že na kresťanskú vieru prestúpili až jeho nie veľmi
vzdialení predkovia, ktorí sa prisťahovali z Itálie. Edgar Leroy odvodzuje ich pôvod od židovských
kupcov, ktorí sa v druhej polovici pätnásteho storočia usadili v Carpentrasu a Avignone. Byť Židom v
krajine, odkiaľ Židov vyhnali, bola istá stigma, a preto Nostradamov žiak Chavigny popieral jeho
židovský pôvod. Mlčí o ňom i Nostradamov syn César. Výskum však spoľahlivo potvrdil,
Nostradamove korene sú židovské.
Pokiaľ sa dá zistiť zo záznamov starostlivo preskúmaných vďaka Dr. Edgarovi Leroyovi a E. Lhezovi,
Pierre de Nostredame prestúpil na kresťanstvo ešte pred rokom 1455. Leroy uvádza, že v listine
zaregistrovanej dňa 12. mája 1455 a potvrdenej notárom Jacqom Giraudom z Avignonu je na okraji
poznámka:
Pro Petro de Nostra Domina Olim cum judeus esset vocato Vidono Gassonet obligatio
Potvrdenie pre Pierra de Nostredama, kedysi ako Žida zvaného Vít Gassonet.
Ako vyplýva z neskôr overenej listiny, nie je vylúčené, že zmenené meno je zapísané chybne, a nie
bezdôvodne. Pierre si vzal za ženu dcéru istého Jesseho Gassoneta z Monteux. Aj jej otec prestúpil na
kresťanstvo a prijal meno Richaud. Dcéra však odmietla konvertovať. Preto bol Pierre ako kresťan
nútený odmietnuť manželstvo v Orange. Slovom, z Leroyovej dokumentácie zrejme vyplýva, že pôvod
Pierra či Víta Gassoneta bezpečne siaha tri pokolenia do minulosti, a to cez Arnauda de Velorges,
istého Vitala (ktorý si vzal za ženu Astrugie Massipovú) k Astrugovi z Carcasonne. Táto línia nás
zavedie hlboko do štrnásteho storočia, za hranice zachovanej dokumentácie, ba do štedrejšej sféry
legiend. Nanešťastie syn César v spise o rodinnom rodokmeni dobre zamaskoval hsstku faktov o
jednoduchom pôvode. Vyhlasoval, že jeho otec pochádza z rodu učených lekárov, znalcov mnohých
jazykov. Stačí si zájsť do miestnosti na poschodí radnice v Salone, mestečku, kde žil otec i syn, a
človek pochopí, prečo Césarovi tak veľmi záležalo na lepšej povesti rodu. Na stenách parádnej
miestnosti visia dva portréty zo šestnásteho storočia, oddelené od seba priestorom i časom. Obidva
údajne namaľoval sám César. Ak je to pravda, bol to veľmi nadaný amatér. Jeden portrét znázorňuje
jeho otca a preslávil sa vďaka tisícom reprodukcií.
Druhý je autoportrét (ak ho naozaj namaľoval César). Predstavuje Césara ako módneho, elegantného
muža zo spoločnosti s hudobným nástrojom (pravdepodobne lutnou) pri nohách. Na tejto maľbe
vyzerá oveľa vyrovnanejšie ako na rytine znázorňujúcej ustarosteného šesťdesiatnika, uverejnenej na
frontispice jeho vlastnej historickej knihy.8 Dnes by sme o Césarovi povedali, že prenikol do vyšších
spoločenskýh kruhov. Nesmel dať najavo, že jeho korene siahali prihlboko do dolných vrstiev.
Usiloval sa vytvoriť dojem, že hoci nepochádza práve zo šľachtického rodu, jeho predkovia boli aspoň
vážení učenci.
Dátum Césarovho narodenia je neistý, ale z venovania v Proroctvách vieme, že určite prišiel na svet
okolo roku 1554. Zomrel približne roku 1630. Vďaka bohatstvu zdedenému po otcovi si zjavne mohol
dovoliť žiť životom diletantského spisovateľa i umelca a zaujímať sa o miestnu správu. Na portrét
svojho otca v Bibliotheque de la Mésjanes v meste Aix-en-Provence napísal César mikroskopickými
literami v latinčine dve dvojveršia:
Caesaris est satis patris haec Michaelis imago
Edit hic hunc genitor, prodit hic ille patrem
Sic pater est natus nati, pater est quoqe patris
Natus et hinc rebus numina rident.*15
Prekladáme ich takto:
Tento obraz Michela, otca, je od Césara, syna.
Prvý zrodil druhého, tento vytvoril otca.
Ak sa otec zrodil zo syna, tak syn je aj otcom otca
A bohovia sa nad týmito vecami usmievajú.
César bol zrejme aspoň v literatúre plagiátorom, ak máme súdiť podľa jeho diela L'Histoire et
Chronique de Provence (História a kronika Provensálska). Človek si o ňom nevyhnutne vytvorí dojem,
že bol pánom svojho času, vyšplhal sa do vyšších spoločenských kruhov, zjavne sa hanbil za svoj
pôvod a nepodarilo sa mu, žiaľ, rozvinúť značné umelecké nadanie.
Ako sa zdá, všetkým príslušníkom Nostradamovej rodiny sa podarilo získať výborné vzdelanie, a to v
čase, keď ľudia, ktorým sa dostala takáto možnosť, mali prístup k učenosti ešte vždy podfarbenej
ezoterikou. Zvyčajne sa tvrdievalo, že mladý Nostradamus sa učil astrológiu i základy bylinkárstva a
lekárstva od starého otca. Pritom sa naznačovalo, že práve pod vplyvom týchto raných záujmov sa
Nostradamus rozhodol pre štúdium lekárstva na univerzite v Montpellieri. V knihe o kozmetike
Nostradamus píše, že v rokoch 1521 až 1529 sa venoval astrológii pre jej lekárske spojitosti - pri
pátraní po liečivých princípoch si "rozširoval vedomosti o zdroji a pôvode planét". Hodno spomenúť,
že tieto poznatky čerpal z práce, ktorá sa celkom otvorene zaoberá líčením alebo, povedané jeho
slovami, z knihy poskytujúcej ženám rady "ako klamať oči prizerajúcich sa". Potom údajne pôsobil ako
lekár v Narbonne, Carcassonne, Toulouse i Bordeaux a zakrátko si v Provensálsku získal zaslúženú
povesť liečiteľa moru, ktorého časté epidémie podporoval vtedajší nedostatok hygieny. Zdá sa, že
ešte pred rokom 1533 sa vrátil do Montpellieru, lebo v tomto roku získal doktorskú hodnosť.
Väčšinu týchto "faktov" spochybnil moderný výskum, najmä Leroy. Kladie si otázku, či Nostradamus
naozaj býval v mestách ako Carcassonne a Bordeaux v obdobiach uvádzaných v historických knihách.
Výskumy navyše vyvrátili ako nepravdepodobné tvrdenie, že Nostradamus musel okolo roku 1534
predstúpiť v Toulouse pred inkvizíciu, hoci to tvrdila väčšina jeho životopiscov.
Tieto roky sú veľmi skromne zdokumentované. Dodnes sa však zachovali záznamy o jeho zápise na
Lekársku fakultu Montpellierskej univerzity, ktorý sa konal 23. októbra 1529. V roku 1533 bol v
Agene, ale nie je isté, načo ta išiel a čo tam robil, hoci historici zväčša prijímajú názor Jeana-Aimého
de Chavigny. Podľa neho Nostradamus navštívil Scaligera,*16 ktorý vtedy býval v Agene.
Vykonštruované biografie týkajúce sa Nostradamových neskorších rokov tvrdia, že si získal dobré
meno ako liečiteľ moru. Nevieme, či je to pravda. Komentátori spomínajú záhadný prášok, ktorým sa
chránil pred útokmi nebezpečnej choroby. Tajný recept na prípravu tohto prášku vraj zanechal v spise
o kozmetike.9 Raoul Bousquet píše o prášku "namiešanom Nostradamom", ktorý roku 1546 zastavil
mor v meste Aix.10 Pravda, podobné historky sa rozprávajú aj o iných vtedajších lekároch okultistoch,
nevynímajúc Paracelsa či Agrippu. Niekdajšieho okultistu Paracelsa na portrétoch často zobrazujú s
takýmto záhadným práškom. Volal sa azoth alebo zoth a Paracelsus ho uschovával v ozdobnej hruške
rukoviatky svojho meča (obr. 5). V ktoromsi ezoterickom štvorverší Nostradamus skutočne použil
slovo Asotus. Možno je to narážka na tajomný liek, ale neskorší chemici, ktorí nepoznali ezoterickú
tradíciu, ho prevzali ako pomenovanie dusíka. Prášok údajne neliečil iba mor, lebo v hermetickej
literatúre sa spomína "zrelé merkúrium", ktoré podľa Paracelsa "vylieči všetky choroby v troch ríšach
prírody".11 Nanešťastie v zhode s typickou spagyrickou*17 opatrnosťou (alchymisti pokladali
prezrádzanie vlastných tajomstiev za nerozumné), Paracelsus neuviedol návod na prípravu
zázračného prášku a vraví iba toľko, že sa vyrába z elixíru. Tento elixír zostal jedným z najlepšie
strážených tajomstiev celej alchýmie. Prišli sme k záveru, že azoth (či už ide o liečivý prášok alebo
nie), je symbolom iniciácie - znamením, že muži alebo ženy, čo nosili pri sebe tento prášok, boli
zasvätení do tajomstva liečenia, o ktorom sa Nostradamus enigmaticky vyjadruje ako o "la faculté
iatrice".
Azoth či azoc, ako ho neraz volá Paracelsus, by si vyžiadal osobitný výklad. Azoth je tajomstvo
tajomstiev, merkúrium filozofov (nie však, ako vzápätí dodáva Paracelsus, obyčajná ortuť). Je to
prášok, ktorý očisťuje nečisté telá pomocou ohňa. Slovom, je to skrytá moc iniciácie, ktorá ovplyvňuje
z duchovnej sféry tri svety človeka - rozumový, citový a božský fyzický. Podľa neskorších spisov
majstra kabaly Fulcanelliho si možno prípravu azothu, ktorému vraví "oživená ortuť", osvojiť štúdiom
architektúry parížskeho chrámu Notre Dame. Nostradamus sa počas návštev Paríža akiste s touto
architektúrou zoznámil, takisto ako iní okultisti.*18 V anglickom vydaní knihy o alchýmii od Jacqa
Sadoula sa vyskytuje skrytá narážka na tajomný prášok.12 Na frontispice knihy je titulná stránka
vydania Azothu (obr. 6) od Basila Valentina zo šestnásteho storočia, kým príloha na konci knihy
naznačuje, že starí alchymisti akiste mali prístup k nejakému tajomnému prášku. Sadoul uvádza v
prílohe deviatich najslávnejších alchymistov známych v Európe a upozorňuje, že ich priemerný vek sa
pohyboval okolo 82 rokov, a to v období, keď sa ľudia v priemere nedožívali ani polovičného veku. Že
by azoth nebol iba obyčajný výmysel?
Zvláštnou zhodou okolností aj prvým prekladateľom všetkých Nostradamových štvorverší do
angličtiny bol lekár, ktorý liečil mor. Bol to Theophilus Garencieres, študoval a graduoval v Caene i v
Oxforde a (hoci to znie neuveriteľne) musel používať Nostradamove štvorveršia ako prvú čítanku
francúzštiny. Zoči-voči hrôzam veľkého moru, ktorý vystrájal roku 1665 v Londýne i mnohých častiach
Anglicka, odporúčal interne užívať takzvaný benátsky sirup.13
Vráťme sa však k nepočetným spoľahlivým faktom o Nostradamovom živote. Je isté, že v druhej
polovici života napísal viacero kníh. Ako astrológ sa preslávil v prvom rade nie Proroctvami, ale
každoročnými Almanachmi veštieb a predpovedí počasia. Predpovede o udalostiach na každý mesiac
uvádzali básne pozostávajúce zo štyroch veršov, desaťslabičné štvorveršia (obr. 7). Niekoľko
štvorverší, ktoré sa mu pripisovali, a to aj v prvom období, sú falzifikáty, ale je isté, že Prognostication
nouvelle... z roku 1555 napísal on, hoci zrejme nie ako svoje prvé dielo. Neskôr budeme mať
príležitosť zoznámiť sa s jedným takýmto Almanachom. Pravdepodobne vďaka obľube týchto
ročeniek mu skrsol v mysli nápad napísať rad štvorverší o budúcnosti Európy.
Popri príprave každoročných Almanachov Nostradamus uverejnil aj preklad parafrázy Galena
(gréckeho lekára z druhého storočia, ktorého lekárske spisy tvoria najdôležitejší súhrn poznatkov v
tomto odbore za stredoveku),14 preklad z latinčiny, spis o kozmetike15 a (možno) francúzsky preklad
knihy o hieroglyfoch od Hórapolóna, pseudoegyptského spisovateľa, ktorý sa tešil obľube u
humanistov v prvej polovici šestnásteho storočia.16
Ako sme už poznamenali, podľa tradície vraj Nostradama učil astrológiu, staroveké klasické jazyky i
hebrejčinu jeho starý otec. Tento vzdelanec však zomrel v čase, keď bol Nostradamus veľmi mladý a
je pravdepodobnejšie, že znalosti týchto jazykov i náuky o hviezdach získal v škole, ktorá vtedy kládla
dôraz na všetky spomínané predmety. Zostáva však tajomstvom, ako sa Nostradamus oboznámil s
astrológiou do takej miery, že sa stal najvýznamnejším predstaviteľom tejto vedy v šestnástom
storočí, a sčasti aj za to vzbudzuje v nás obdiv.
Doterajšie životopisy priveľmi zveličovali Nostradamovo priateľstvo so Scaligerom. Julius Scaliger
neodišiel z Itálie iba kvôli Nostradamovi, hoci to tvrdia viacerí životopisci - roku 1525 pricestoval do
Francúzska, aby sa stal lekárom biskupa v Agene, meste, kde vtedy náhodou býval Nostradamus.
Takto vzniklo jeho priateľstvo s Nostradamom. Scaligerov pobyt v tomto kraji sa, prirodzene, predĺžil,
keď sa ako štyridsaťpäťročný oženil so šestnásťročnou krásavicou Andiettou de Roques-Lobejac, s
ktorou mal pätnásť detí. Môžeme si byť istí, že Scaliger sa zaoberal daktorou z ezoterických disciplín.
Nevyplýva to len z narážok v jeho spisoch, ale aj z priateľstva s Gauricom (ktorý ho údajne učil
astrológiu) a s nemeckým maliarom Albrechtom Dürerom, ktorý kedysi pricestoval do Benátok, kde
pátral po akýchsi ezoterických záhadách súvisiacich s florentínskou neoplatonickou školou. Nevieme,
či sa o týchto jeho ezoterických záujmoch dozvedel Nostradamus.
Francúzsky komentátor P. V. Piobb upozornil, že mimoriadne zaujímavá spojitosť s prípadnou školou
zasvätencov sa vynorila na povrch dlho po Nostradamovej smrti.17 V tiráži dolu na titulnej strane
amsterdamského vydania Proroctiev z roku 1668 sa nachádza dobre zamaskovaná zmienka o "Synovi
vdovy". Znie takto:
A Amsterdam Chez Iean Iansson a Waesberge et la Vesve du Feu Elizée Weyerstraet. l'An 1668.
Preklad:
V Amsterdame, v dome Ieana Ianssona na Waesberge a u vdovy po nebohom Elizeeovi
Weyerstraetovi. V roku 1668.
Poznámka zostáva záhadou bez ohľadu na to, ako ju čítame (obr. 8). V zhode s pravidlami
ezoterického jazyka sa Iean Ian opakuje preto, lebo Jean (Jan) a syn Ianssona sa vyzdvihujú ako dve
odlišné slová a skrytý význam je pojem "syn Jeanov". Slovo Vesve by sa mohlo čítať i ako Vefue, teda
po francúzsky vdova (veuve). Zo slovnej akrobacie okolo tajného argotu tejto edičnej poznámky
vyplýva jediná rozumná interpretácia - narážka na spojitosť so Synmi vdovy.
Výraz "Synovia vdovy" znie možno nenápadne, ale dodnes je to dôležitý slobodomurársky termín.
Používal sa v kruhoch alchymistov a ezoterikov ešte pred vznikom slobodomurárstva v Európe. Jeho
zdroj treba hľadať v Biblii. Synom vdovy volali Chírama Abifa, zavše neprávom označovaného za
architekta Šalamúnovho chrámu a pochádzajúceho z kmeňa Neftali (podľa odbornej literatúry
pochádzal z Týru). Z podrobného rozprávania v Knihe kráľov vyplýva, že Chíram sa výborne vyznal v
spracúvaní kovov i v remeslách a bol tvorcom vnútornej výzdoby chrámu.18 V ezoterickom kontexte
Chíram označuje toho, kto plánuje, buduje a dovsši vnútorný chrám, kto zušľachťuje vnútorného
človeka. Preto sa zavše meno Chíram udeľuje človeku, ktorý dosiahol takéto vnútorné majstrovstvo,
vyzdobil vnútorný chrám svojho ja. Syn vdovy znamená presne to isté ako Chíram a vzťahuje sa na
zasvätenca najvyššieho stupňa. Prehľad používania tejto alegórie skončíme poukazom na záhadnú
poznámku H. P. Blavatskej, že Šalamúnov chrám je "stavba, ktorá v skutočnosti nikdy nejestvovala".
Znamená to, prirodzene, že išlo o "školu zasvätencov".19
V mene Chíram (po hebrejsky je to mužské meno) sa skrýva ženské meno Maria a dostaneme ho
jednoduchou metatézou, prípustnou v duchu okultnej anastrofy (pozri Prílohu č. 5). Podobne ako v
alchýmii teda budovanie vnútorného chrámu vyžaduje súlad medzi mužom a ženou, večnú polaritu,
akú tvorí Slnko a Mesiac, kráľ a kráľovná, animus a anima. Takýto bol pôvodný zmysel ezoterických
obrazov conjunctio čiže manželstva dvoch duší v alchymickej literatúre (obr. 9).
O význame ezoterického alchymického pozadia pre Synov vdovy sa presvedčíme, keď si uvedomíme,
že Maria (Maria Hebraea, Maria židovka) sa pokladá za najväčšiu spomedzi prvých hebrejských
zasvätencov. Je tu teda Chíram ako hebrejský zasvätenec a jeho tieňové ja ako anima, Maria ako
hebrejská zasvätenkyňa, a obidvaja sa dávajú do spojitosti s Nostradamom na základe etnického
pozadia. Dôležitosť mena Maria ako ezoterického nekresťanského mena sa dá vyčítať zo skutočnosti,
že na titulnej strane pozoruhodného spisu Symbola Aureae Mensae od alchymistu Michaela Maiera
sa Maria znázorňuje na vrchu stránky a vedľa nej je učiteľ všetkých ezoterických náuk Hermes
Trismegistos (obr. 10).20 Nie je to iba výmysel šestnásteho storočia. Maria sa spomína v treťom
storočí aj ako Miriam, sestra Mojžišova. Toto meno sa zachovalo v poloalchymickej súvislosti dodnes,
lebo veľká kuchynská panvica, bežne používaná vo Francúzsku pri varení, sa pôvodne v alchymických
laboratóriách volala bain-marie, a to podľa vzoru Maria Hebraea. Slovo bain sa kedysi vzťahovalo na
očistný kúpeľ.
Táto nie bezdôvodná hra so slovami nás azda privedie k predpokladu, že Nostradamovo zasvätenie
nejakým spôsobom súvisí s ezoterickou kabalistickou školou. Lenže v jeho štvorveršiach či ostatných
spisoch nachádzame vzhľadom na Nostradamovo pozadie prekvapujúco málo presvedčivých dôkazov
o jednoznačne kabalistických metódach - pravda, ak ich autor nezamaskoval tak dokonale, že unikli
nášmu zraku. Z Nostradamovej prózy vo štvorveršiach a možno i z niekoľkých veršov vyplýva, že čítal
niektoré diela mnícha a astrológa Richarda Roussata,21 o ktorom vieme, že používal spisy
židovského učenca Ibn Ezru z dvanásteho storočia ako prameň pri viacerých chronologických
výpočtoch.
Tvrdí sa - hoci zasa bez písomných dôkazov - že Nostradamus sa okolo roku 1532 oženil a mal dve
deti. Tento súlad protikladov však netrval dlho, lebo mor, s ktorým Nostradamus u iných chorých tak
úspešne bojoval, sa mu pomstil stratou celej neveľkej rodiny. Ako sa zdá, nasledujúcich sedem či
osem rokov strávil cestovaním po rozličných častiach Francúzska, ba zašiel i do Itálie. Niektorí
historici a komentátori neprimerane zveličujú trvanie tohto výletu, ale sám Nostradamus spomína
niekoľko miest vo svojom diele Traité des fardements et confitures,*19 a zmienky o nich sa nájdu i v
jednom či dvoch štvorveršiach. Zrejme bol v Savone i Miláne a podľa niektorých historikov zašiel až
na východ do Benátok, ktoré zohrali takú významnú úlohu v jeho proroctvách o dejinách tureckých
moslimov. Prirodzene, ťažko možno posúdiť, či cestoval ešte ďalej na juh, hoci narážky na krajinnú
scenériu v niekoľkých štvorveršiach akoby naznačovali, že bol až v Neapole a obdivoval zázračný nový
vrch (Monte Nuovo), ktorý roku 1538 vyrástol z mora za jedinú noc, a na vlastné oči vide
znepokojujúce prejavy sopečnej činnosti pozdĺž južného pobrežia Itálie. Podľa miestnej tradície sa tu
za noc vynorili z mora nebývalé ostrovy, ale rozprávanie očitých svedkov potvrdzuje, že to bol
pomalší, aj keď nemenej dramatický úkaz.22
V novembri roku 1547 sa Nostradamus oženil s vdovou Annou Ponsartovou Gemellovou či Annou
Poussartovou, Pons Jumelovou, ak nie Genellovou - komentátori sa nevedia dohodnúť na jej mene,
hoci latinský epitaf, ktorý dala vytesať na Nostradamovom pomníku, hlása, že sa volala Anna Pontia
Gemellová. Správne francúzske meno akiste znelo Anne Ponsardová a zjavne bola vdovou po Jeanovi
Beaulmovi. Leroy síce nespochybňuje dátum ich sobáša, ale právom sa čuduje, že by sa Nostradamus
dal niekoľko mesiacov po svadbe portrétovať, ako sa potuluje po Itálii.
Archívy naznačujú, že Nostradamus žil v salonskej štvrti Ferreiroux a vyplýva z nich, že mesto vyzeralo
v šestnástom storočí úplne inak. Podobu stredovekého Salonu najvýrečnejšie prezrádza pôdorys ulíc,
ktoré ešte vždy sledujú obrysy starých hradieb s mohutnými bránami. Tak ako mnohé starobylé
francúzske mestá, aj Salon je stredoveké centrum v zajatí modernej premávky. Zachovalo sa niekoľko
stredovekých budov. Zvonica kostola svätého Michala ešte vždy vrhá pri východe slnka tieň na blok,
kde údajne kedysi stál Nostradamov dom a niekoľko sto metrov južnejšie sa týči vysoká terasa, na
ktorej stojí mohutný zámok d'Emperi - dnes takisto múzeum. Námestie južne od kostola a pod
zámkom sa na počesť jasnovidca trochu neprimerane volá La Place des Centuries čiže Námestie
storočí. Okrem starého zámku a kostola, na ktorom za Nostradamových čias nainštalovali najstarší
juhofrancúzsky orloj, sa zachovalo zo stredovekého Salonu máločo. Pravda, záujem o turistov viedol k
pokusom napraviť všetko, čo sa čas usiloval zničiť, najmä názvy námestí, sochy a múzeum (obr. 11 a
obr. 12). Dom na niekdajšom Rybnom námestí, ktorý vraj patril Nostradamovi a v ktorom i zomrel,
premenili na svojrázne múzeum, kde sú vystavené figuríny pripomínajúce múzeum madame
Tussaudovej a k expozícii patrí aj premietanie filmov. Uličku premenovali na Rue de Nostradamus.
V tomto dome Nostradamus až do konca života vypracúval horoskopy pre početných zákazníkov,
zostavoval Almanachy a písal tajuplnejšie Proroctvá. Z archívov sa dozvedáme, že tu sa manželom
narodili deti - okolo roku 1551 Madeleine, asi roku 1553 César, roku 1556 Charles, roku 1557 André,
približne roku 1558 Anne a roku 1661 Diane. Pre zmätok obklopujúci Nostradamov životopis je
príznačné, že medzi autormi vládne toľko nezhôd o počte detí od druhej manželky. Jean-Aimé de
Chavigny, ktorý poznal Nostradama veľmi dobre, tvrdí, že ich bolo šesť (z toho traja chlapci), kým
Garencieres spomína len troch. V neskoršom období Muraise píše o ôsmich. Zdá sa, že všetky tieto
údaje sa zakladajú na nedorozumení.*20
Leroy roku 1972 vo svojom diele rozhorčene poznamenal, že zmizli všetky dokumenty týkajúce sa
Nostradamovho života v Salone. Iste to bola pravda v čase, keď vyšla Leroyova dôležitá kniha, ale
Jean Dupebe uverejnil roku 1983 sériu 51 listov (väčšinou v latinčine), ktoré Nostradamus napísal
alebo dostal počas pobytu v Salone. Korešpondencia sa týka takmer výlučne jeho astrologických
záujmov a vrhá zaujímavé svetlo na jeho prácu i metódy.23
V liste z februára 1556 Gabriel Symeoni - spisovateľ, prekladateľ a dobre známy odborník na dejiny
starovekého Ríma - vyjadruje nádej, že Nostradamova nedávna návšteva parížskeho dvora bola
úspešná.24 Táto letmá zmienka naráža na jednu z najdôležitejších ciest, aké Nostradamus podnikol
po Francúzsku. Návštevu kráľovského dvora mu nariadila Katarína di Medici akiste preto, že chcela s
ním predebatovať horoskopy svojich detí.
V zhode s väčšinou komentátorov - nevynímajúc viacerých vážených francúzskych učencov Nostradamus sa vydal na dlhú cestu zo Salonu do Paríža roku 1556 (cesta trvala čosi vyše mesiaca).
Zo zachovaných dokumentov však vyplýva, že ta pricestoval 15. augusta 1555. To by naznačovalo, že
ju nepodnikol ako autor Proroctiev, ale ako slávny astrológ a zostavovateľ Almanachov. Podľa Césara
po príchode do Paríža dostal Nostradamus záchvat lámky a nevychádzal z izby, kde sa ubytoval.
Napokon musel odcestovať do zámku v Blois, kde ho očakávala kráľovná. Po rokoch ľudia opriadli
jeho pobyt v Paríži a Blois obdivuhodnými legendami i malebnými anekdotami a Leroy sa presvedčivo
pokúsil dokázať, že východiskom rozmanitých nedorozumení sa stala téma rytiny zo série Theatrum
Vitae humanae (Divadlo ľudského života).25 Pravda, výskumy potvrdili, že rytina vôbec nesúvisí s
Nostradamom.
Pre Nostradamov život má nemenší význam cesta Kataríny di Medici do Salonu. Túto udalosť treba
brať s istou dávkou opatrnosti ako väčšinu príhod pripisovaných Nostradamovi, lebo sa tvrdilo, že
Katarína sa vybrala do Salonu iba kvôli osobe učenca. V skutočnosti sa roku 1564 zakladateľka
dynastie Katarína rozhodla predstaviť Francúzsku svojho štrnásťročného syna Karola IX. Francúzsku.
Zaťala zuby a spolu s celým dvorom vyše dva roky cestovala po krajine. Počas tejto nezvyčajnej cesty
prešla viac ako 3600 kilometrov.
Poddaných napĺňal sprievod takmer rovnakým úžasom ako sama Katarína. Väčšinu miest a mestečiek
na juhu spustošil mor. Na otvorených priestranstvách horeli veľké ohne. Sčasti preto, že v nich ničili
miazmu, predpokladanú príčinu epidémie, a sčasti na nich spaľovali mstvoly. Niektoré mestá sa úplne
vyľudnili. Montélimar charakterizoval ktorýsi z jeho obyvateľov ako otvorený cintorín. Aj Salon utrpel
veľké straty, poznamenal César, keď písal o tomto období. Napriek všetkému dňa 17. októbra 1564
priputoval k bránam obrovský kráľovský sprievod, kde zistil, že mesto vôbec nie je pripravené prijať
nevítaných hostí.
Kráľovná sa ubytovala v zámku de l'Emperi, neďaleko od Nostradamovho domu. Nielenže sa radila s
Nostradamom v zámku, ale aj ho milostivo navštívila na Rybnom trhu. Pamiatku kráľovninej návštevy
zvečňujú voskové figuríny, ktoré by mali dodať všetkým miestnostiam patinu histórie, ale ťažko by
sme tam našli predmety prezrádzajúce, o čom sa kráľovná s mágom rozprávala. Dá sa predpokladať,
že o Proroctvách, o budúcnosti svojich detí, o ich horoskopoch, ba aj o osudoch Francúzska a Európy,
ale dvaja účastníci debaty nevyzradili ani slovo.
Keby Katarína bola upriamila pohľad do budúcnosti, akiste by žasla na osudmi svojich detí - v
hmlistých narážkach sa o nich hovorilo vo štvorveršiach - a našla by útechu v predpovedi, že všetci jej
synovia sa stanú kráľmi. Vraj darovala Nostradamovi mešec s dvoma stovkami zlatých toliarov i
dekrét kráľovského riadneho radcu a lekára. Tento nevídaný vrchol Nostradamovho života takmer
znevážil neumelý drevoryt portrétu uverejnený vo vydaní diela Prophéties par l'astrologue due tres
chrestien Roy de France... (Proroctvá od astrológa najkresťanskejšieho kráľa francúzskeho) z roku
1572 od Antoina Crespina, lebo nebeská guľa, ktorú zdvíha tento Pseudonostradamus, je ovenčená
korunou a dolu pod oknom je nápis Nostradamus Astrologue du Roy (obr. 13).
Tu, v salonskom dome, Nostradamus pokojne skonal roku 1566. Podľa Césara, ktorý našiel jeho telo,
Nostradamus predpovedal, kedy zomrie. Táto legenda (ak je to legenda) dala neskôr podnet k
tvrdeniu, ktoré sa dodnes teší obľube komentátorov z prostredia subkultúry, že Nostradamus
predpovedal svoju smrť vo štvorverší. César však o tom píše celkom presne. Ešte predtým vraj
Nostradamus vzal do rúk Stadiovu prácu Ephemeris*21 na rok 1566 a napísal do nej Hic prope mors
est (Tu je smrť blízko). Neskôr, dlhší čas po tejto príhode, si Chavigny poznamenal, ako mu prvého
júla Nostradamus povedal, že po nasledujúcom východe slnka ho už neuvidí živého. Našli ho takmer
vychladnutého ráno druhého júla. Väčšina komentátorov usúdila, že zomrel v ten deň - najmä preto,
lebo César skrášlil jeho smrť náboženskou symbolikou, keď zdôraznil, že to bol sviatok Navštívenia
Panny Márie, "pravý deň Našej Panej", po francúzsky Notre Dame.
César netušil, že Nostradamus predpovedal dátum svojej smrti ešte presnejšie, ale oveľa skrytejším
spôsobom. Táto veštba nie je zašifrovaná v tabuľke v Stadiovom diele Ephemeris ani vo štvorverší
Proroctiev. Predpoveď (zostavená arkánnou metódou, príznačnou pre Nostradama) sa nachádza v
jeho Almanachu na rok 1566, ktorý vydali Volant a Brotor. Exemplár tejto neobyčajne vzácnej knihy
vydal ako faksimile roku 1897 Chomarat a je prístupná širokej verejnosti.26
Podľa zaužívanej metódy na tieto efemeridy Nostradamus zostavil každomesačné štvorveršie štýlom,
ktorý je oveľa jasnejší ako jeho slávnejšie verše. Štvorveršie uvádzajúce mesačné predpovede na júl
1566 je iba mierne hmlisté. Obsahuje predpoveď: "Veľkí zomrú..." (obr. 14). Poznámka k stručnej
predpovedi počasia na prvý júl popri lunárnej pozícii (Mesiac v Kozorožcovi) uvádza, že Slnko bude v
opozícii k Mesiacu a bude mimoriadne veterno. Ďalej v tom istom diele podáva širší komentár k tomu
istému dňu (1. júlu), znovu sa zmieňuje o vetroch, o konjunkcii Slnka a Mesiaca (teraz v
konkrétnejšom údaji spomína 7. stupeň Kozorožca), ale dodáva, že v tento deň nastanú "čudné
transmigrácie" (obr. 15). Dá sa z týchto poznámok vyvodiť Nostradamovo tušenie, že zomrie prvého
júla? Arkánne narážky vedú k predpokladu, že rátal so smrťou skôr v tento deň, a nie na svitaní
nasledujúceho dňa, ako usudzovali tí, čo našli jeho mstvolu.
Záujem o čas úmrtia poukazuje zaujímavým smerom a zrodil sa iba náhodou, keď sme sa pokúšali
overiť a dať do súladu údaje v rámci rozličných časových sústav používaných na sklonku európskeho
stredoveku. Pôsobí to nezvyčajným dojmom, ale zdá sa, že astrologické údaje uvedené v
Nostradamovom Almanachu a zodpovedajúce dňu jeho smrti sú iba okultnou clonou.
Táto informácia nás prekvapila, a preto sme tri razy porovnali uvádzané údaje s niekoľkými
efemeridami. Treba brať do úvahy, že Almanach vychádza z miestneho času a z časového systému,
ktorý sa už nepoužíva, ako aj z kalendára starého štýlu, teda z juliánskeho kalendára. Podľa
juliánskeho kalendára by Slnku v ten deň prislúchal 19. stupeň Raka, takže opozícia (plein Lune)
nemohla nastať v ten deň, ale najskôr druhého júla. Podľa Winstarových efemeríd z roku 1966
opozícia (spln) nastala o 12:09 popoludní miestneho salonského času a Mesiac stál v Kozorožcovi o
19:21. Nostradamus však v tabuľkách presne uvádza, že spln Mesiaca nastane na 7. stupni Kozorožca.
To je celkom vylúčené, lebo za splnu by bol v presnej opozícii k Slnku, na 18. stupni Kozorožca.
Prirodzene, dalo by sa rozumne namietať, že sadzači urobili chybu - možno nechtiac vysádzali znak
Slnka k prvému a nie k druhému dňu toho istého mesiaca. Je to však neudržateľná argumentácia,
lebo v Predpovediach na júl (Prédictions de Juillet) Nostradamus v tom istom Almanachu opätovne
tvrdí, že spln nastane v prvý deň mesiaca a zasa uvádza 7 stupňov a 25 minút Kozorožca. Vieme, že je
to úplne vylúčené, a preto môžeme iba predpokladať, že Nostradamus uvádza nesprávnu informáciu
s istým zámerom.
Ako sa zdá, nepresnosť sa týka iba prvého a druhého júlového dňa. Pozície Slnka i Mesiaca na ďalší
mesiac, teda august, sú uvedené s presnosťou na niekoľko sekúnd. Štrnásteho augusta sa malo Slnko
i Mesiac nachádzať na 16. stupni Leva. Takisto presne je udaná i opozícia (spln) na august, ktorá mala
nastať 30. augusta na 13. stupni Rýb.
Z týchto údajov nevyhnutne usudzujeme, že omyl bol zámerný. Je nepravdepodobné, že by sa
Nostradamus dopustil takéhoto omylu nechtiac. Veď neskoršiu konjunkciu (nominálne zatmenie) na
ten istý mesiac určuje s presnosťou približne na minútu - na 16. júla o 19:47 večer. Môžeme dospieť k
inému záveru, ak nie k tomu, že Nostradamus neveľmi dôkladne zastieral dátum (alebo aspoň
hodinu) vlastnej smrti? Každý znalec astrológie v šestnástom storočí by mohol vyčítať z tejto
obskúrnej hry s číslicami presne to, o čo išlo Nostradamovi, a prekvapuje nás, že toto tajomstvo
zostalo tak dlho neodhalené.
Zmienka o splne na 19. stupni osi Rak - Kozorožec by mala upozorniť skúseného astrológa na možnú
(astrologickú) príčinu smrti. Z radikálneho horoskopu na obr. 3 vidieť, že radikálny Mars bol na 19.
stupni Raka a v opozícii k Neptúnu na 23. stupni Kozorožca. Máme tu základnú konfiguráciu
progresívneho úmrtného horoskopu.*22 Nemusíme veľmi pochybovať, že Nostradamus mal na mysli
túto konfiguráciu, keď náročky zabudoval do Almanachu omyl. S podstatnými detailmi progresívneho
a tranzitného úmrtného horoskopu sa zaoberáme v pasáži o jeho horoskope (Príloha č. 1).
Po Nostradamovej smrti manželka, ktorá stála pri jeho boku až do konca, dala v kaplnke kláštora Les
Cordeliers (t. j. klarisiek) v Salone vytesať do steny kamennej hrobky nápis potvrdzujúci Paracelsove
slová o vzácnom type Nstradamovho génia (obr. 17). Plný text uvádzame v Prílohe č. 4.
Ako to býva s inými slávnymi osobnosťami, aj Nostradamov hrob opriadli rozličnými legendami a
epizódami. Kedy-tedy sa rozleteli po svete chýry, že sa našla jeho "pravá" hrobka alebo tajný vchod
do hrobky v kláštore Les Cordeliers. Všetky legendy tvrdili, že svetlo sveta uzreli údajne ďalšie
pseudoproroctvá z hrobky, ktoré vraj majú ďalekosiahly politický význam pre súčasných čitateľov.27
História Nostradamovej hrobky je zaujímavejšia než všetky tieto pseudoproroctvá a skutočnosť je
zvláštnejšia než výmysel. Na kláštor Les Cordeliers zaútočili za revolúcie roku 1789 alebo
bezprostredne po nej vojaci a vlámali sa do Nostradamovej hrobky. Legendy, ktoré vznikli po vlámaní,
obohatili arzenál nepotvrdených detailov. Napríklad podľa jednej historky z rozdrvenej lebky učenca
sa napil ktorýsi vojak. Bez ohľadu na to, čo sa stalo počas revolúcie (ako uvidíme, Nostradamus a iní
veštci ju predpovedali dosť presne), kláštor bol natoľko poškodený, že Nostradamove telesné
pozostatky preniesli do kostola sv. Vavrinca, kde sú uložené dodnes. Pôvodný epitaf sa už dávno
stratil. Akiste ho zničili pri plienení kláštora. Terajší nápis na západnej stene kaplnky Panny Márie je
reštaurovaná verzia nápisu z roku 1813. Úplný latinský text tohto nápisu uvádzame v Prílohe č. 4.
Podľa záznamov blízko hrobky kedysi visel obraz (a pôvodne možno aj dva) od Césara - podľa
niektorých prameňov boli umiestnené po obidvoch stranách steny, kým iní zasa tvrdia, že viseli na
náprotivnej stene kaplnky. Portréty však zmizli a v oficiálnej brožúrke o kostole sv. Vavrinca sa píše,
že ho "pred niekoľkými rokmi ukradli".
Pozoruhodnú Nostradamovu predpoveď obsahuje posledná vôľa, ktorú roku 1566 nadiktoval
notárovi Josephovi Rochovi. Celkom jednoznačne v nej spomína kryptu v kostole sv. Vavrinca, kam
premiestnili jeho telesné pozostatky po roku 1789. Text, ktorý bol z testamentu vyčiarknutý, hoci
zostal čitateľný, uviedol vo svojej práci Benazra:
... en sépultre dans l'eglise colégié de Sainct Laurens dudict Sallon et dans la Chapelle de Nostre
Dame a la muralhe de laquelle a voulu estre faict ung monument...
V krypte kolegiátneho kostola svätého Vavrinca v uvedenom Salone a v kaplnke Našej Panej, v
stene ktorej by sa žiadalo zriadiť pomník...
Ako upozorňuje Benazra v monumentálnom bibliografickom prehľade Nostradamovho života a
diela, tu máme "vrcholný" dôkaz Nostradamovej predvídavosti. Je to precízne formulovaná, presná
zmienka o Nostradamovej hrobke, hoci jeho pozostatky tam premiestnili až po vyše dvoch storočiach,
po strašných nepokojoch roku 1789!
Kláštor klarisiek zničili krátko po revolúcii a jeho pamiatka sa zachovala len v názve ulice dotýkajúcej
sa najjužnejšieho výbežku pôvodnej stavby. Blízko miesta, kde sa nachádzala prvá hrobka, na
terajšom Place de Gaulle, stojí zaujímavá socha Nostradama, ktorú roku 1867 vytesal do kameňa
Joseph Ré (obr. 12). Azda hodno poznamenať, že vo štvorverší venovanom druhej svetovej vojne
Nostradamus spomína budúceho generála, ktorého meno sa zachovalo na námestí, kde napokon
postavia jasnovidcovu sochu.
Nostradamus zrejme už za života priťahoval veľa kritikov. V týchto kritických spisoch sa však nenájde
ani zmienka, že pochopili jeho štvorveršia správne, alebo že uznávajú Nostradamove astrologické
schopnosti. Preto má jeho kritika iba malú hodnotu. Medzi kritikmi sa našli takí, čo pokladali
predpovedanie budúcnosti za bezbožné, pretože sa nevedeli zmieriť s predstavou, že je možné
dozvedieť sa niečo o budúcnosti, a aj takí, ktorí nerozumejú špeciálnej astrológii ako jeho pracovnej
metóde. Najstaršiu kritiku predstavuje latinský traktát z roku 1558 s názvom La Premiere Invective du
Seigneur Hercules le FrancXois, contre Monstradamus (Prvá výčitka pána Herkula FrancXoisa proti
Monstradamovi), v ktorom Herkules (pseudonym) poznamenáva, že astrológia je pokus "za bradu
stiahnuť Boha z nebies na zem" a nahradiť ho prázdnou vierou v osud. Text sa napokon zvrháva na
osobné osočovanie. Nostradamovu astrológiu vo "figliarskych" štvorveršiach vysvetľuje ako čarovanie
zneužívajúce hlúposť čitateľov.28 Pamflet z toho istého roku, pochádzajúci azda od toho istého
pseudonyma, sa volá Le Monstre d'Abus, doslova Netvor zneužívania (homofonický anagram
Nostradamovho mena). Je to svojho druhu protiútok v štýle zeleného jazyka (podrobnejšie
vysvetlenie podávame v Prílohe č. 5).29
Nostradamove myšlienky si zavše nesprávne vysvetľovali aj tí, čo sa pokladali za jeho priateľov,
napríklad jeho žiak Jean-Aimé de Chavigny, ktorý vraj strávil 28 rokov (číslo sa tak zhoduje s lunárnym
cyklom, že ho nemôžeme brať vážne) redigovaním Proroctiev po učiteľovej smrti. Otázka znie: Hoci to
bol jeho žiak, ako mohol komentovať verše, keď sa ich do majstrovej smrti vyplnilo ledva šesť a keď
sa ich zmysel prakticky nedal pochopiť prv, ako nastali udalosti, o ktorých Nostradamus písal
arkánnym jazykom? Naskytne sa nám nejedna príležitosť ukázať, že Chavignyho text trpí chronickými
nedostatkami, pokiaľ ide o Nostradamovu históriu.
Nostradamov život obklopuje toľko dohadov - nevynímajúc nezrovnalosti v datovaní, menách či
udalostiach aj v kruhoch jeho súčasníkov a raných kronikárov - že sa musíme utiekať k horoskopu, ak
chceme presnejšie zistiť, čo sa s ním stalo, a čo nie. Stručná analýza horoskopu sa nachádza v Prílohe
č. 1. Zatiaľ si môžeme položiť otázku, ako sa tento výrazný horoskop - táto jedinečná mapa oblohy zhoduje s mapou zeme.
Pri pohľade dozadu je nám jasné, že mapa Francúzska v šestnástom storočí prezrádza tragickú
budúcnosť, ktorú Nostradamus predpovedal v niekoľkých štvorveršiach. Takmer popri celej
východnej hranici, od Stredomoria až po Calais, striehlo obrovské nemecké impérium. Na
najsevernejšom konci tejto deliacej čiary sa zachovala calaiská enkláva. Patrila Angličanom ako
pozostatok bitky pri Crécy a bola tsňom v boku Francúzska. V roku 1558, keď Nostradamus
pravdepodobne uverejnil druhú časť Proroctiev, obsadil toto územie vojvoda z Guise a prinavrátil ho
Francúzsku. Nostradamus v jednej predpovedi vyveštil, že v priebehu storočia Calais zasa na krátky
čas obsadia Španieli, ale po výprave, ktorú viedol Guise, sa mesto právom označovalo ako Pays
Reconquis, "znovuzískané územie". Juhozápadne od Francúzska sa rozprestieralo Navarrské
kráľovstvo oddeľujúce Francúzsko od Španielskeho kráľovstva.
Vyššie na sever sa rozkladalo Anglické kráľovstvo, chránené prielivom. Nostradamus ho volá raz Isles
čiže Ostrovy, raz zasa Brittanique, a predvídal, že sa premení na svetovládnu ríšu, ktorej dal v
slávnom štvorverší názov Pempotam čiže "Všemocná". Keby súčasníci boli správne pochopili toto
štvorveršie, boli by žasli. V roku 1555 iba hsstka Francúzov hodnotila Anglicko veľmi vysoko. Za tento
nesprávny odhad krajina platila vyše dva a pol storočia veľmi vysokú cenu. Hoci Francúzi
nepochybovali, že ich belle France, krásne Francúzsko, bude prvým štátom budúcnosti, v polovici
šestnásteho storočia sa trochu obávali španielskej hrozby a mierne ich znepokojovala dlhá nemecká
hranica na východe. Prví komentátori tohto štvorveršia takisto ako Francúzi podceňovali verše o
Británii a videli v nich predpoveď, že veľký francúzsky vladár si podmaní Nemecko a rozšírená
francúzska ríša pretrvá do budúcnosti bez zmien. Boli to akiste krásne sny, ale potvrdzujú, akú
skromnú úlohu hralo Anglicko vo francúzskych predstavách o budúcom svete.
Nostradamove predpovede postupne odhaľovali dramatické vzťahy týchto štyroch krajín, najprv radradom za sebou, potom všetkých naraz. Mal ich ovládať Mars - boh vojny, plienenia a krviprelievania.
V priebehu ďalších štyroch storočí by sa nenašlo vari jediné desaťročie bez krvilačných vojenských
podujatí narušujúcich daktorú z týchto nestálych a večne pohyblivých hraníc.
Aj Francúzsko pozostávalo zo spleti lén, v ktorých miestne tradície a lojalita zatieňovali akékoľvek
národné povedomie. Keď Katarína di Medici pozvala Nostradama do Paríža a potom do Blois, čakalo
ho náročné putovanie prinajmenej cez sedem rozličných panstiev a vojvodstiev. Najväčšiu politickú
jednotku v krajine predstavovalo francúzske kráľovské územie. Bolo veľké, ale oslabovali ho dlhé
hranice, lebo pripomínalo mozaiku. Patrili doň Normandia, Ile-de-France (s centrom v Paríži),
Champagne, Berry, Poitou, Guyenne, Daphine a Languédoc. Léna, ktoré do roku 1527 pripadli
francúzskej korune, zahrnovali rozľahlé územia: Bretónske vojvodstvo, Picardiu a Burgundské
vojvodstvo. Tvorili okolo Paríža akýsi ochranný - alebo aj hrozivý - trojuholník. Na juhu sa rozkladalo
Provensálsko. Tu, v maličkom Salone, písal Nostradamus svoje predpovede a v súčasnosti nám
gigantická akrylátová freska pripomína jeho astrologické schopnosti i styky s kráľovským dvorom
(obr. 18). Severne od Provensálska sa nachádzala Dauphiné s Lyonom, kde od roku 1555 vychádzali
prvé zväzky jeho Proroctiev. Maličký územný klin medzi Dauphiné a Provensálskom, dotýkajúci sa na
západe Languédocu, predstavoval Venaissin (vrátane Orange a Avignonu). Tento kartografický
prežitok ešte vždy patril pápežskému štátu a sídlil tu pápežský legát obklopený veľkou pompou.
Ďalšie léna boli Angouleme a Bourbonské vojvodstvo, ktoré získala francúzska koruna roku 1527, a
napokon nárazníkové léna pozdĺž hranice s Navarrou.
Kto chce porozumieť kryptickým Nostradamovým spisom, nezaobíde sa bez pomerne presnej
predstavy o tejto spleti vojvodstiev, lén či panstiev, lebo majster príležitostne používa názvy miest či
mestečiek - ba aj riek - na označenie nejakého územia. Táto metóda, rovnako známa z exoterickej i z
ezoterickej spisby, sa zavše volá synekdochická (pozri Prílohu č. 5). V súlade s touto metódou mohol
Nostradamus napísať verše o vojnových akciách ohrozujúcich mestá Pau, Tarbes alebo Auch a v
skutočnosti predpovedať budúci konflikt medzi Francúzskym a Navarrským kráľovstvom.*23 Konflikt
mohol vypuknúť v takej vzdialenej budúcnosti, že sa mapa Francúzska medzitým zmenila a dávne
členenie sa zachovalo už len v spomienkach ako zabudnutý kľúč vhodný iba na dešifráciu starého
štvorveršia. Preto mnohí komentátori zostavovali miestopisné slovníky - zvyčajne pochybnej hodnoty
- ako pomôcky pre tých, čo sa usilovali vydolovať z Proroctiev istý zmysel.30
V tejto spleti panstiev Paríž predstavoval Francúzsko. Uprostred tohto opevneného mesta sídlil
panujúci vládca, kráľ Henrich II., ktorému Nostradamus venoval druhý zväzok Proroctiev, vydaný roku
1558. Preto sa v neskorších vydaniach vyskytuje štylizovaná hlava panovníka (obr. 19). Henrich si vzal
za ženu impozantnú Katarínu di Medici, udržoval ľúbostné styky s niekoľkými krásnymi milenkami a
celý život prežil pod nadvládou žien. Hoci vynikal telesnou čulosťou, bol iba priemerne inteligentný a
je otázne, či by bol schopný pochopiť tajnú históriu budúceho Francúzska, ktorú mu roku 1558
venoval Nostradamus. Pochybujeme, či prijal Nostradamovu ponuku, že mu vysvetlí zmysel
arkánnych predpovedí a budúcnosť jeho milovaného Francúzska. Ak áno, o výsledku pomlčal a
vysvetlenie zapadlo prachom minulosti, tak ako veľa iných vecí súvisiacich s Nostradamom.*24
V roku 1559 Henrich doplatil na svoju prekypujúcu energiu, lebo zahynul pri rytierskom turnaji, hoci
si dobre uvedomoval, že jasnovidec ho vystríhal, aby sa neoddával takýmto zábavám. Jeho bolestná
smrť Nostradama okamžite preslávila, lebo vo vydaní z roku 1555 učenec zaznamenal túto budúcu
udalosť v pozoruhodne presnom štvorverší (pozri 6. kapitolu). Kráľova smrť pomohla Nostradamovi,
lebo po roku 1559 mal zabezpečenú reputáciu jasnovidca. Márnomyseľnosti súčasníkov zrejme
vyhovovalo, že nechápu budúcnosť, ktorú vyveštil ich mestu a krajine.
Večné mesto Rím, nominálne centrum katolicizmu, bolo v šestnástom storočí ďaleko od Paríža, ale
jeho vplyv sa prejavoval vo Francúzsku tak výrazne, akoby sa starobylé rímske hradby týčili na
brehoch Seiny. Azda preto Nostradamus vo štvorveršiach často datoval udalosti pomocou arkánnych
odkazov na úradujúceho pápeža, ani čo by veľkňaz sťa sudca času zvieral v ruke Saturnov nôž či
kosák. Rok 1555 bol takmer jedinečný, lebo v Ríme sa vystriedali traja pápeži. Po smrti Júliusa III.
zvolili v apríli Marcella Cerviniho ako Marcela II., ale zomrel ešte v tom istom mesiaci. Po ňom zasadol
na pápežský stolec Giovanni Pietro Caraffa a prijal meno Pavol IV. Bol urodzeného pôvodu, mal
nepotistické a autokratické sklony a vynikal neomylným nadaním vyviesť z miery takmer každého
cudzinca, s ktorým prišiel do styku. Už pred zvolením zdržanlivo podporoval inkvizíciu v úsilí vykoreniť
kacírstvo, ale keď sa stal pápežom, na veľkú nevôľu Talianov okolo seba jej povolil uzdu.
Keď Pavla IV. zvolili, uzavrel s Francúzskom dohodu o vyhnaní Španielov z Itálie, ale čoskoro vysvitlo,
že na španielskeho kráľa Filipa II. nestačí. Napriek tomuto neúspechu sa až do smrti vytrvalo usiloval
o vyvolávanie konfliktov medzi týmito dvoma krajinami. Protestantská schizma v Anglicku sa prehĺbila
hlavne pre jeho nepriateľský postoj k Alžbete I. Svojhlavo ju označoval za nelegitímnu panovníčku
krajiny, ktorá vlastne podliehala pápežskému stolcu). Keď Pavol IV. roku 1559 zomrel, krajania ho tak
nenávideli, že Rimania zdemolovali jeho sochu a vypustili z temnice väzňov, ktorých odsúdila
inkvizícia. Nečudo, že Nostradamus zapracoval takúto dramatickú postavu do štyroch prorockých
štvorverší.
Najhlavnejšie konflikty a obavy storočia vyplývali z náboženských rozporov. Vnútorné rozbroje
vypukli medzi katolíkmi a protestantmi, ktorých začali Francúzi čoskoro volať hugenoti. Údajne je to
romanizovaná podoba nemeckého slova Eidgenossen.*25
Vonkajšie nezrovnalosti pramenili zo zdanlivo nekonečných konfliktov medzi kresťanskou Európou a
islamskými Turkami. Vonkajšie i vnútorné konflikty hrajú významnú úlohu v mnohých
Nostradamových štvorveršiach, kde si všímal napätie medzi katolíkmi a hugenotmi, ako aj
znepokojujúcejší vzostup či ústup moci osmanských Turkov. Keby Nostradamovi čitatelia boli
rozumeli ezoterickým veršom, možno by ich pohľad do budúcnosti bol naplnil väčším pokojom. Vo
viacerých štvorveršiach Nostradamus predpovedal, že strašná turecká hrozba do konca šestnásteho
storočia poľaví (pozri 2. kapitolu). Nikto im však nerozumel a všetci akiste zakaždým zbledli, keď
naďabili vo veršoch na slovo Selin či daktorú jeho obmenu, lebo ju identifikovali ako meno tureckého
vládcu alebo ako skrytú narážku na moslimov. Nostradamus predvídal, že pred odlivom islamskej
moci vypukne kruté obliehanie Malty (prišlo k nemu rok pred jeho smrťou) a ešte neskôr obliehanie
Cypru, s ktorým súvisela námorná bitka pri Lepante.
V Ženeve mocnela Kalvínova verzia protestantizmu. Ženevčania sa obávali Selina ako ľudského
netvora, ale ešte väčšmi sa báli Pavla IV., v ktorom videli stelesneného Antikrista. Ešte pred ním
pokladali za Antikrista Marcela a Júliusa, lebo podľa mienky Ženevčanov samo pápežstvo pochádzalo
z pekla. V nenávisti k pápežskej nadvláde si kalvinisti vytvorili zo Ženevy svoje vlastné nebo, ale
vymedzili si ho pekelnými pravidlami. Keď roku 1555 ženevský zlatník vytepal zo zlata krásny omšový
kalich, potrestali ho ako zločinca, lebo to bol prejav do neba volajúceho pápeženstva. Ženeva
znepokojovala Nostradama a zanechal po sebe trochu nejasné štvorveršie o nebezpečenstvách tohto
mesta (pozri 6. kapitolu). Vyznievalo však zdržanlivo, hoci zjavne bolo hlboko precítené. Jeho veľký
učiteľ opát Trithemius predpovedal, že po roku 1525 sa bude náboženstvo protestantov vzmáhať a
tento rozmach potrvá do roku 1880 alebo 1881.
Napriek Kalvínovi a jeho Antikristom sa odohrávala ešte väčšia revolúcia. Zem bola zhodená z jej
odvekého posvätného centra v strede kozmu a uvoľnené miesto zaujalo Slnko. Kopernik uverejnil
svoje epochálne dielo De Revolutionibus roku 1543, ale do roku 1555 prijalo jeho názory len toľko
ľudí, že by sa dali porátať na prstoch jednej ruky. Bežnejší bol postoj, aký zaujal Luther. S nechcenou
prezieravosťou utrúsil štipľavú poznámku: "Ten blázon chce obrátiť celú astronómiu hore nohami."31
Vedecká revolúcia sa možno začala v šestnástom storočí, ale astrológiou takmer vôbec nepohla. Hoci
sa nájdu novovekí astrológovia, ktorí používajú heliocentrické horoskopy, väčšina vystačí s
geocentrickými ako v šestnástom storočí.
Kto boli títo astrológovia a na čo používali astrológiu? Ako všetci matematici (pisatelia listov z
mnohých krajín Európy oslovovali Nostradama práve týmto úctivým titulom) zostavovali osobné
horoskopy a veštili všedné tragédie či radosti, týkajúce sa vlamačstiev, strát, nevier, ľúbostných
pletiek a podobne. Tí, čo pôsobili v dedinách a malých mestách, to nemali vždy ľahké. Astrológia
podľa cirkvi zaváňala veštením, to zasa zaváňalo vierou v zlých duchov a na takýchto praktikantov sa
pozeralo s nevôľou. V niektorých mestách či mestečkách im dokonca zakazovali činnosť.
V kráľovských palácoch a zámkoch však vládla iná atmosféra, lebo takmer každý mocipán mal
vlastného astrológa. Azda najosvietenejším patrónom astrológov bol španielsky kráľ Filip II. Zanechal
po sebe Escorial, kde sa dal pochovať, ako pomník astrológie, ale roku 1555 sa radil s matematikmi o
výsledku vojen v Itálii. Filip žiadal od astrológa, aby orientoval Escorial podľa západu slnka dňa 10.
augusta, teda vo sviatok sv. Vavrinca. Znie to ironicky, ale Nostradamus už roku 1555 predpovedal
bitku pri Saint Quentine roku 1557, na pamiatku ktorej Filip rozhodol o orientácii Escorialu. Medzi
Filipových najosvietenejších zostavovateľov horoskopov patril slávny hermetik John Dee, ktorý
zostavoval kráľovi horoskopy pri nejednej príležitosti. Rozličné verzie Filipovho horoskopu sa
vyskytujú v početných knihách o astrológii, vydaných v polovici šestnásteho storočia. Trpia vážnym
nedostatkom - máloktorá príručka uvádza presný dátum narodenia Filipa II.32
Alžbeta I. v Anglicku použila služby toho istého Johna Deeho, ktorý zostavoval horoskopy
španielskemu kráľovi. Dee bol rozenkrucián*26 a znamenitý učenec, prvý človek, ktorá napísal celú
knihu o jedinom okultnom znaku (sigillum). Bola to slávna "monáda". Práca Monas Hieroglyphica
vyšla roku 1583 a ostatní rozenkruciáni ju napokon prijali ako tajný symbolický znak. Astrológia sa
vtedy ešte tešila obľube v Itálii aj mimo dvorov a na univerzitách sa študovali niektoré astrologické
odbory. Ešte v prvom desaťročí nasledujúceho storočia prekvitala aj vo Vatikáne, lebo zo záznamov
vyplýva, že Urban VIII. (ktorý sa zúčastnil na odsúdení Galilea) študoval astrologické umenie u
Campanellu.
Katarína di Medici si z titulu svojho vplyvného postavenia mohla astrológov vyberať, a hoci sa
radievala s Nostradamom, z Itálie si doviezla ďalších znalcov. Bola natoľko Taliankou, že sa nevzdala
matriarchálnych návykov ani ašpirácií. Podľa viacerých prameňov sa uchyľovala - prostredníctvom
najatých čarodejníkov - k zakázanej čiernej mágii, lebo chcela nazrieť do budúcnosti svojich synov.
Azda preto sa Jaubert ponosuje, že veľký Nostradamus neskôr natoľko poklesol, že nazeral do
budúcnosti pomocou démonov.33 Ako sme sa presvedčili, Katarína pozvala Nostradama do Paríža
pod dojmom slávy, ktorú si získal ako astrológ a zostavovateľ Almanachov. Želala si, aby zostavil
horoskopy pre jej deti a vysvetlil jej ich. Známosť s budúcimi kráľmi a kráľovnami však bola
podnetom, ktorý ho primal začleniť do Proroctiev miniatúrne budúce dejiny ich úpadku. Prinajmenej
šesť jeho štvorverší sa týka smutnej histórie dynastie Valois*27 a zaznamenal - našťastie v takých
kryptických veršoch, aby im Katarína nemohla rozumieť - že prežije svojich milovaných synov, ktorí sa
stanú kráľmi len na krátky čas.
Napriek kráľovninmu záujmu poklesla v Paríži popularita astrológie na minimum. John Guido, ktorý
pôsobil v Paríži ako lekár, uverejnil roku 1543 astronomické práce, z ktorých sa čo- to dozvedáme o
jeho osobnom zúfalstve. V tomto roku sa ponosoval, že už málokto vie predpovedať budúcnosť
podľa astrologických pravidiel. Podľa jeho mienky sa astrológia stala vývesným štítom nekromantov a
iných pochybných veštcov.34 Jeho bedákanie sa azda vzťahovalo na Paríž, ale v iných častiach
Francúzska veselo prekvitala a ktovie, k akým kníhkupcom chodieval Guido.
Viaceré horoskopy zostavené pre príslušníkov kráľovských a aristokratických kruhov sa zachovali
dodnes, lebo boli uverejnené v zborníkoch od takých vzdelaných okultistov, ako bol teológ a páter
Junctinius, ktorý zasvätil väčšinu života štúdiu astrológie. V jednom takomto diele nemecký astrológ
Johann Garcaeus uviedol vyše štyristo horoskopov pre viacero osobností, ktoré sú dosiaľ dobre
známe. Jeho hlavné dielo Krátka rozprava,35 vydané roku 1556, je pokusom o primeranú metódu
zostavovania a vysvetľovania horoskopov v záujme presných predpovedí.
Veľmi veľa slávnych horoskopov v polovici šestnásteho storočia zostavili astrológovia podľa efemeríd
čiže planetárnych tabuliek od Regiomontana. Hoci krásne vytlačený benátsky Almanach nie je podľa
súčasných meradiel presný, predstavuje nanajvýš užitočný doklad. Umožňuje nám posúdiť, ktoré
pozície pokladali astrológovia v šestnástom storočí za kľúčové.
Zdá sa teda, akoby roku 1555 Kopernik a jeho heliocentrické planetárne diagramy pre Paríž ani
nejestvovali, hoci jeho dielo De revolutionibus vyšlo v astrologickom duchu a čoskoro poskytlo
spoľahlivejší systém na predpovedanie pozícií planét. Tento systém, takzvané Prutenské tabuľky,
zostavil Erasmus Reinhold.*28 Boli to efemeridy vypočítané podľa Kopernikovej heliocentrickej
sústavy. Z Kopernika vychádza vo svojich Efemeridách na roky 1554 až 1570 Stadius. Boli teda
astrológom prístupné od roku 1551 a poskytovali im novú presnosť, hoci v Paríži málokto využíval
tieto možnosti. V šestnástom storočí dávali prednosť Regiomontanovmu tabuľkovému systému a
jeho odlišnému prístupu k interpretácii.
Aj keď už nie je tajomstvom, aké tabuľky a efemeridy používal Nostradamus na bežné astrologické
ciele, zostáva dokonalou záhadou tých čias, odkiaľ bral spoľahlivé údaje pre svoje presné astrologické
predpovede. Jasnovidec bol schopný vnímať a predvídať hviezdne úkazy - napríklad supernovu v roku
1572 (teda po jeho smrti - pozri 6. kapitolu) a datovať ich, akoby ani nepotreboval zemské efemeridy.
Najzaujímavejším tajomstvom obklopujúcim Nostradamovu astrológiu je zdroj, z ktorého vtedy
čerpal presné poznatky o tom, aké pozície budú zaujímať stálice i planéty až po uplynutí dvadsiateho
storočia.
V šestnástom storočí pôsobili astrológovia ešte vždy pod vplyvom veľkých islamských bagdadských
škôl. Symbolika Arabov si našla miesto na priečeliach gotických kostolov,*29 veľkých trezorov skrytej
symboliky a astrológovia vedeli ešte vždy prijímať múdrosť Arabov. Aj symboly vyryté na astroláboch
a používané v novovekej astrológii sprostredkovali stredovekým astrológom Arabi. Medzi nedávno
objavenými tromi knihami s Nostradamovým exlibrisom je dielo Alcabitia (obr. 20). Je to polatinčená
podoba mena Al-Kabísího, arabského astrológa z desiateho storočia, o ktorom sa výslovne zmieňuje
Chaucer - popri Ptolemaiovi.36 Arabské astrologické spisy boli v šestnástom storočí v Európe také
známe, že advokát označil Turrela za "druhého Alcabitia", keď ho chcel vychváliť ako zázrak učenosti.
Turrel by bol pyšný na toto prirovnanie, lebo Alcabitia si tak vážil, že roku 1520 vydal jeho prácu o
súdnej astrológii a pripojil k nej vlastné textové poznámky.
Oronce Finé*30 zahrnul do svojho diela o používaní almanachov Alcabitiov spis o konjunkciách
(najmä vyšších planét, ktoré hrali významnú úlohu v arabskom jasnovidectve). Exemplár obsahujúci
exlibris sa zrejme dostal Nostradamovi do rúk prineskoro, takže sa tematicky vymyká z nášho
pomerne špecializovaného výskumu štvorverší, hoci je to istý doklad vplyvu arabskej astrológie na
majstra a zároveň i prejav jeho všeobecného záujmu o vyššie konjunkcie, ktorými korení svoje verše.
Bez znalosti týchto skutočností by jeho štvorveršia zostali nezrozumiteľné.
Literatúra bola v šestnástom storočí zaplavená proroctvami i predpoveďami, ktoré mali zväčša málo
spoločného s astrológiou, hoci korenili v dávnej minulosti. Medzi ranými prorockými spismi, v ktorých
sa menovite spomína Nostradamus, sú Plejády od Nostradamovho žiaka Chavignyho. V roku 1603
zostavil antológiu predpovedí týkajúcich sa porážky Turkov, do ktorých nekriticky zamiešal historky o
budúcom úpadku kresťanstva.37
Chavigny v duchu tradície tohto žánru podáva prehľad veľkého počtu predpovedí o údajnom
budúcom triumfe Francúzska a páde tureckej Osmanskej ríše. V predslove upozorňuje, že sa pokúša
vysvetliť tieto predpovede, ale zároveň sa usiluje dať ich do vzťahu k Nostradamovým proroctvám.
Nanešťastie sa vážne neusiluje dodržať slovo, hoci sa zdá, že viaceré z jeho jednoriadkových opisov
budúcich udalostí sú prevzaté zo štvorverší. Jeden súbor predpovedí, prevzatý od FrancXoisa
Liberatiho, sa opiera o to isté učenie o trigonálnych pohyboch planét,*31 ktoré použil vo svojich
veršoch Nostradamus.38
Keď Chavigny preštudoval Liberatiho, usúdil, že v rokoch 1583 až 1782 bude vo Francúzsku prekvitať
monarchia. Islamský zákon sa udrží len do roku 1980. Zároveň zanikne Rímska monarchia, budú sa
vyskytovať veľké zemetrasenia (tremblements de terre, píše v štýle pripomínajúcom Nostradama),
rozličné úkazy, budú sa zjavovať kométy - a rozpadávať sa kráľovstvá, zákony aj usporiadanie
spoločnosti.
Obľuba takýchto proroctiev v šestnástom storočí sa azda dnešnému človeku javí nepochopiteľná.
Hoci v dvadsiatom storočí slovami uznávame, že jestvujú rozličné cykly - ako Takatov efekt či
Koliskove cykly - no neveríme, že kozmos usmerňuje dejiny alebo že sa správa ako živá bytosť.39
Zväčša si nevieme predstaviť dejiny ako uskutočňovanie vôle Prozreteľnosti. Na sklonku stredoveku
však prevládala viera, že históriu usmerňujú duchovné bytosti - anjeli, archanjeli a archaji (približne
"starí"), pričom prví dozerajú na osudy jednotlivcov, druhí na údel národov a tretí riadia historické
obdobia. Mysli stredovekého človeka sa história javila ako zmysluplný proces, v ktorom sa Boh
usiluje o spásu ľudstva. Príchod Antikrista, tisícročný mier, návrat Krista - toto všetko tvorilo súčasť
Božieho plánu, pripraveného anjelskými bytosťami. Začiatkom šestnásteho storočia veľký opát
Trithemius zo Sponheimu dokonca vymenoval planetárne bytosti riadiace históriu a stanovil ich
periodicitu i presné dátumy začiatku i konca ich vlády (pozri 3. kapitolu).40 Na základe týchto znalostí
(zrejme aspoň takých starých ako kresťanstvo) Trithemius dokonca sám skomponoval niekoľko
proroctiev a takto uznal, že plní Božie zámery.
V šestnástom storočí takmer všetky proroctvá vychádzali z predstavy, že história je v podstate len
uskutočňovaním Božích zámerov. Proroctvo bolo jedným z viacerých nástrojov umožňujúcich ľuďom
napĺňať Božie zámery v dejinách. Preto sa vtedajší katolíci i protestanti zaoberali koncom sveta či
posledným súdom, príchodom Antikrista a rozličnými predstavami o obnove (čiže renovatio, ak
máme použiť termín z Nostradamových štvorverší, prevzatý z tradičnej prorockej literatúry) sveta,
ktorý upadol do neprávostí, a nevyhnutnou démonizáciou hláv rozličných náboženstiev či kultov,
napríklad pápeža alebo Luthera.
Exegéza Biblie - najmä "Prorokov" a Zjavenia - sa vyskytuje vo väčšine prorockých spisov celých
päťsto rokov pred šestnástym storočím. Azda najvýznamnejší prúd predstavujú joachimiti,*32 o
ktorých vznikla bohatá prorocká literatúra. Zachovala sa až do šestnásteho storočia v ideách takých
revolučných mysliteľov, ako bol Paracelsus. Jeho výklad prorockého spisu Vaticinia (ilustrovaného
prorockého textu, nie celkom odôvodnene pripisovaného Joachimovi di Fiore, venovaného údajnej
budúcnosti pápežstva a v menšej miere i dejinám Európy) sa tešil neobyčajnej obľube. Patria sem i
vrúcnejšie spisy Viliama Postela, azda najučenejšieho arkanistu v šestnástom storočí, ktorý bol až
nezdravým vizionárom.
Paracelsus zjavne vydal svoju zbierku 32 drevorytov s latinskými komentármi krátko po roku 1536
pod názvom Prognosticatio.41 Napísal ju podľa vzoru joachimitovského diela Vaticinia, ale zostáva
nezrozumiteľnou napriek Paracelsovým komentárom pokúšajúcim sa o aké-také vysvetlenie. Arkánna
obraznosť drevorytov nás presviedča, že Nostradamus poznal Prognosticatio. Ostatne, jeho priateľ
Scaliger ich poznal tak dobre, že o nich napísal zničujúcu kritiku. Neraz stačí prečítať si jeden verš
štvorveršia a zdá sa nám, že ide o narážku na toto nezrozumiteľné dielo. Podľa toho, ako preložíme
jednotlivé obrazy, môžeme odhaliť zaujímavé paralely s Nostradamom. Napríklad roku 1536 by sa tri
ľalie na hynúcej byli (obr. 21) mohli vzťahovať na budúcnosť (presnejšie na neexistenciu budúcnosti)
valoiskej dynastie, lebo posledná z troch vetiev rodu vymrela vo Francúzsku ešte v tom istom storočí.
V čase, keď Nostradamus písal štvorveršia, mohol sa zaoberať už iba osudom angoulemskych
Valoisovcov, ale aj ich kvet zvädol roku 1589 po vražde Henricha III., syna jeho patróna.
Pokiaľ ide o zámer, Postel písal zrozumiteľnejšie než Paracelsus. Jeho výzvy na mravnú obrodu, na
misijnú horlivosť a vojenské zábory zjavne smerovali k uskutočňovaniu Božích úmyslov v dejinách,
ktoré sa mali prejaviť v novom poriadku. Na čele nového usporiadania sveta mali byť traja suverénni
vladári, pápež, kráľ a sudca. Mali blahosklonne panovať nad kultúrou sveta, ktorý bude zbavený
babylonského zmätku jazykov, ako aj iných nerestí, napríklad súkromného majetku.
Takmer až do posledného dňa svojho dlhého života roku 1581 Postel vytrvalo vyhlasoval, že sa blíži
koniec a usiloval sa presvedčiť francúzskeho kráľa Henricha III., aby začal uskutočňovať reformy,
ktoré by zabezpečili rozkvet jeho vlastnej panovníckej triády. Postel predpovedal, že Svätá zem sa
stane náboženskou ríšou budúcnosti, kým jeho milované Francúzsko bude svetským centrom ríše.
Nevyhneme sa záveru, že ani Postel - napriek značnej zbehlosti v okultizme, ba aj v zelenom jazyku nepochopil štvorveršia, v ktorých Nostradamus naznačoval, že na čele budúcej svetovej ríše bude stáť
Británia (pozri 10. kapitolu).
Vo svetle udalostí, ktoré sa odohrali v Európe po šestnástom storočí, nie je ťažké mávnuť rukou nad
Postelom. Ako však poznamenala Marjorie Reevesová vo svojej znamenitej knihe o stredovekých
proroctvách,42 musíme prihliadať na postavenie "fantastického rojka" Postela a nesmieme zabúdať,
že bol profesorom na Parížskej univerzite a ovplyvňoval ho nielen francúzsky kráľ, ale i cisár
Ferdinand.
Conseils et Predictions (Rady a predpovede), ktoré Jean de Blois venoval roku 1455 francúzskemu
kráľovi Karolovi VII., predstavujú pestrú zmes všetkých známych proroctiev, nevynímajúc výroky
pozoruhodných Sibýl, Hildegardy z Bingenu, Joachima, pustovníka Telesphora zo štrnásteho storočia
a ďalších. Stopy vplyvu väčšiny z nich sa dajú rozoznať v čudných výrazoch a letmých narážkach aj u
Nostradama. Ukázalo sa, že Jeanove predpovede - prevzaté od Telesphora - sú napospol nesprávne.
Karol sa nestal ničiteľom Ríma ani ho mystický anjelský pápež nekorunoval za cisára západného sveta.
Ba ani nevyslobodil Svätú zem z rúk Maurov.
Hoci bol Nostradamus zjavne ovplyvnený rozličnými prorockými školami, jeho záujmy sú vcelku
menej všeobecné, menej epické, a predsa vecnejšie i presnejšie. Na rozdiel od Jeana de Blois nikdy
nevelebil nijakého cisára ani kráľa, hoci vedel zostaviť arkánny verš, v ktorom naznačoval, čo by
mohol panovník dosiahnuť alebo ako by mohol zomrieť. Keď Nostradamus roku 1558 venoval
dokončené Proroctvá francúzskemu kráľovi Henrichovi II., tri roky vopred presne predpovedal krutú
kráľovu smrť (pozri 6. kapitolu). Ani kráľ, ani dvorania však nepochopili zmysel príslušníkov
štvorveršia, lebo im v tom zabránili hmlisté formulácie.
Do hĺbky Nostradamovej duše nám azda najlepšie pomôže preniknúť porovnanie s Wolfgangom
Laziom. Lazius bol historik cisára Ferdinanda I. a autor viacerých učených kníh. Jeho zborník
proroctiev čerpajúci zo všetkých prístupných zdrojov nebol obyčajnou neslanou-nemastnou
zmiešaninou starých receptov na budúcnosť. Autor sa usiloval vyťažiť zo starých textov všetky
narážky, ktoré dávali zmysel v historickom kontexte. Lazia zaujímala najmä budúcnosť v rozmedzí
šestnásteho storočia, ako aj význam rímskeho cisára Karola V., ktorý vládol takmer počas celého
Nostradamovho života. V roku 1547 zostavil definitívnu zbierku predpovedí, hoci, mimochodom,
Nostradama do nej ešte nezahrnul. Lazius mal možno pravdu a Karol V. bol naozaj veľký panovník i
udatný muž, ale nanešťastie sa mu nepodarilo uskutočniť ani jedinú z predpovedí, ktoré tak
premyslene vkladal do jeho budúcnosti historik a - ako sa ukázalo - neúspešný prorok.
Na rozdiel od smoliarskeho Lazia nemožno ani o jedinom Nostradamovom štvorverší tvrdiť, že bolo
nesprávne. Lazius sa spoliehal na metódy extrapolácie a na vrúcnu nádej, zatiaľ čo učenec zo Salonu
vychádzal z Božieho osvietenia, astrologickej vzdelanosti a znalosti akašských záznamov. Slovom,
spoliehal sa na prístup k ezoterickej múdrosti (pozri Prílohu č. 3), o ktorej Lazius nevedel.
Hoci sa zo šestnásteho storočia zachovalo nesmierne množstvo predpovedí i proroctiev, nezdá sa, že
toto obdobie bolo poverčivejšie ako hociktoré iné. Nové tlačiarenské lisy zabezpečili tomuto novému
populárnemu žánru - posadnutosti budúcnosťou - vplyv na celé stáročia. Budúcnosť sa ľuďom v tom
čase javila podobne ako dnes vo svetle prítomných obáv. Lacné prorocké brožúrky i letáky, ktoré
chrlili vtedajšie tlačiarne, sa zaoberali najmä Osmanmi, týmito strašiakmi Európy v šestnástom
storočí, ale zároveň na podstatne nižšej rovine (a akiste i menej spoľahlivo) uspokojovali potreby
roľníkov zvedavých na to, aké bude počasie. Strach z islamskej rozpínavosti bol hlboko zakorenený a
po páde Cypru roku 1571 pochopiteľne ešte vzrástol. Nostradamus o ňom píše v inom štvorverší
(pozri 6. kapitolu). Bitka pri Lepante v tom istom roku, kde Turci utrpeli porážku, iba čiastočne
rozptýlila tento strach. Nostradamus predpovedal a datoval túto udalosť v Proroctvách na niekoľkých
miestach (pozri 2. kapitolu). Súčasníci museli pochopiť zmysel týchto štvorverší aspoň vo
všeobecnosti, ak nie aj narážky obsiahnuté v nich. Na rozdiel od Nostradamovej presnej, hoci dosť
prekvapujúcej predpovede, že Turci podľahnú európskym vojskám, zlovestné proroctvo Johanna
Hiltena (františkánskeho mnícha z Eisenachu, ktorý zomrel rok pred narodením Nostradama),
vychádzajúce len z extrapolácie, tvrdilo, že Turci roku 1600 vtrhnú do Itálie i do Nemecka a podmania
si obidve krajiny.43
Popri islamskej hrozbe bol veľmi populárnou témou koniec sveta a knižky o ňom išli výborne na
odbyt. V roku 1553 renomovaný nemecký učenec Gaspar Brusch v úvode k vydaniu spisov opáta
Engelberta (13. stor.) vyhlasoval v ťažkopádnych nemeckých veršoch, že koniec sveta nastane roku
1588.44 V skutočnosti išlo o nemeckú verziu veršov, ktoré Gaspar Brusch objavil v kláštore v
niekdajšej provincii Noricum*33 a usúdil, že ich napísal slávny astrológ Regiomontanus. Banálny štýl
zbavený akéhokoľvek obsahového pôvabu či duchaplnej dvojznačnosti zaujímavo kontrastuje s
Nostradamovými ezoterickými veršami a (mimochodom) spochybňuje Regiomontanovo autorstvo.
Keď Nostradamus prišiel vo svojich víziách k roku 1588, predstavil čitateľom súbor predpovedí, ktoré
neboli ani zďaleka také globálne hrozivé. Spomína iba vraždu Henricha z Guise v Blois a (podľa
niektorých) veľkú Armadu španielskeho kráľa Filipa II. Účinok Bruschovej veštby bol ďalekosiahly
(hoci bolo toto obdobie zaplavené predpoveďami o konci sveta) a určite prispel k rozhodnutiu pápeža
Pavla IV. dať roku 1559 celý Bruschov spis na Index.*34
Ako uvidíme neskôr, keď sa zoznámime so štvorverším obsahujúcim narážku na Turrelove spisy,
predpoveď tohto astrológa o konci sveta v závere osemnásteho storočia zapôsobila v šestnástom
storočí na viacerých autorov vrátane Nostradama. (Turrelova predpoveď nebola nová a
pravdepodobne vychádzala z proroctiev arabského astrológa Albumasara, ktoré vyplynuli z jeho
výskumu pohybov planét.) Turrel napísal svoju verziu predpovede krátko pred rokom 1531.45 Jeho
výpočty vyznievali aj podľa meradiel astrológie v šestnástom storočí nanajvýš arkánne, ale prišiel k
záveru, že koniec sveta nadíde okolo roku 1800, teda 270 rokov od napísania proroctva. Turrel
zrejme zomrel krátko nato, ako dokončil francúzsky preklad latinskej predlohy, roku 1531. Teda
tradícia, podľa ktorej Turrel stanovil koniec na rok 1789 alebo 1792, sa veľmi nemýlila. V inej pasáži
Turrel predpovedá, že Antikrist príde 25 rokov po pozoruhodnej konjunkcii predpokladanej roku
1789. Prispela táto predpoveď k názoru, že Napoleon bol Antikrist? Ozývali sa hlasy, že Nostradamus
bol ovplyvnený Turrelom, hoci tu vlastne nejde o vplyv, ale o paralelné vízie. Nostradamus uvádza
také presné podrobnosti o tom, čo sa stane vo Francúzsku roku 1789 a neskôr, že nemusíme
pochybovať o jeho bezprostrednom videní týchto udalostí. Turrel zjavne prišiel k tomuto dátumu
výlučne na základe astrologických úvah.
Astrológiu šestnásteho storočia - a najmä astrológiu Nostradamovu - nikdy nepochopíme, ak
nebudeme brať do úvahy rozmanité a početné formy tohto umenia, aké sa vtedy praktizovali. Pri
historicky motivovaných predpovediach hrala dôležitú úlohu takzvaná svetská astrológia. V tomto
odvetví astrológovia narábali s časmi obehov planét, vstupmi, diagramami zatmení a planetárnymi
konjunkciami v základných trigónoch či trojiciach (trigoni elementali). Tieto trigóny zjavne tvoria
základ Nostradamovej astrologickej metódy a vyžadujú si aspoň stručné vysvetlenie. Saturn a Jupiter
absolvujú také cykly, že ich konjunkcia nastáva s pravidelnou periodicitou približne raz za 20 rokov. V
zodiakálnych znakoch tých istých živlov nastáva viacero takýchto konjunkcií. Napríklad za obdobie
niekoľkých rokov vstúpia Saturn a Jupiter do konjunkcie v zemských znakoch Býka, Panny a Kozorožca
(obr. 22).
V šestnástom storočí sa bežne používala aj tzv. metóda vstupov. Vstup je pohyb planéty (ešte
častejšie Slnka) do nového zodiakálneho znaku. Slnko absolvuje každoročne dvanásť vstupov.
Predpovede opierajúce sa o vstupy spočívali v zostavovaní diagramu vstupu pre istý mesiac (prípadne
ešte častejšie pre začiatok ročného obdobia) a umožňovali nazrieť do udalostí v tomto období.
Zachovali sa viaceré diagramy vstupov, ktoré zostavil Nostradamus. Napríklad v Almanachu na rok
1566 Nostradamus uviedol štyri číselné údaje pre slnečné vstupy v jednotlivých ročných obdobiach
(obr. 23). Zrejme sa stali základom nie najradostnejších vyhliadok do budúcnosti uverejnených v
Almanachu.46 Na základe takýchto vstupov a konjunkcií astrológovia predpovedali, v snahe
zapôsobiť či zarobiť si na dobré živobytie, veľké záplavy, požiare a vojny, nedbajúc na to, že
deprimujú svojich súčasníkov.47
Ako za všetkých čias, aj roku 1555 sa Paríž topil v množstve astrologického odpadu, v ktorom zanikala
jedna či dve perly. Bol to odpad pripomínajúci populárnu astrológiu prekvitajúcu i v súčasnosti, ale tá
nás nemusí zaujímať. Pozoruhodné je, že hoci sami Francúzi vyvíjali priamo v Paríži iba skromnú
astrologickú činnosť, v Beauvaise severne od Paríža bola astrologická škola.
Ústrednou postavou tejto školy - ktorá pravdepodobne mala ezoterický základ - bol Oronce Finé.
Pôvodne študoval v Paríži gramatiku a filozofiu, ale nevedno prečo sa stal učiteľom matematiky a
filozofie v Beauvaise.48 Zdá sa, že Finé si odsedel niekoľko rokov vo väzení za astrologickú
predpoveď, ktorá narušila rovnováhu vtedajšieho politického či náboženského status quo. Za jeho
prepustenie sa prihováral aj vplyvný okultista Agrippa von Nettesheim. V roku 1530 už Finého
priestupok zrejme upadol do zabudnutia, lebo za Františka I. sa stal kráľovským profesorom
matematiky. Povrávalo sa, že ho zaštítila kráľova priazeň, keď sa rozhodol publikovať a vyučovať
astrológiu v meste, ktoré zostávalo vo všeobecnosti ľahostajné k tejto téme. Nech už boli dôvody
akékoľvek, Finé preložil a vydal viacero diel o astrológii, ba aj o mágii. Už sme sa zmienili, že roku
1556 vyšiel v Paríži reprint praktickej príručky o používaní efemeríd i almanachov uverejnených v Les
Canons, ako aj dielo arabského astrológa Alcabitia o večne populárnych vyšších konjunkciách, hoci
jeho najvplyvnejšou knihou bola Mundi Sphaera (Sféra sveta). Spolu s knihou Methodus (Metóda) od
Garcaea patrí k najlepším učebniciam astrológie v šestnástom storočí.49 K tejto škole sa hlásil
nemecký lekár a astrológ Marstallerus z Breisgau, ktorý uznával, že je zaviazaný Finému a jeho
hodnotnému spisu z roku 1549, venovanému astrológii ako nástroju veštenia.50
Vplyv beauvaiskej ezoterickej školy azda badať aj v diele Thomasa Bodiera o kritických dňoch, takých
dôležitých v stredovekej medicíne. Autor v spise spája lekárstvo s astrológiou. Vydanie z roku 1554
venoval Bodier Oronceovi Finému. Jednotlivé prípady a horoskopy sú dodnes zaujímavé.
Už sme spomenuli meno nemeckého astrológa Garcaea a bez zmienky o tomto pozoruhodnom
človeku ťažko možno písať o astrológii v šestnástom storočí. Joannes Garcaeus venoval pozornosť
starovekým formám astrológie - obšírne písal o ptolemaiovskej náuke (jej náčrt nájdeme v Prílohe č.
6.) - a zároveň sa živo zaujímal o vývin astronómie i astrológie v prvej polovici storočia, napríklad aj v
prácach o Regiomontanovi a Kopernikovi. Garcaeus sa stal profesorom až roku 1561, ale jeho
astrologické spisy sa rozširovali v rukopisoch už predtým. Nostradamovi sa akiste dostala do rúk jeho
Stručná rozprava z roku 1556.51 Ide o prehľad primeraných podkladov pre zostavovanie horoskopu
potrebných na presné predpovede. V tomto diele si zasluhuje pozornosť rozsiahla škála prístupných
"systémov domov" -, metód členenia denného i nočného času a priestoru v horoskope. Garcaeus
zjavne dával prednosť Campanovi, astrológovi a geometrovi trinásteho storočia, a Regiomontanovmu
Rozumnému spôsobu (Modus Rationalis). Zistil, že vychádza z metódy arabského astrológa Abrahama
Avena Ezru. Treba poznamenať, že jeho zbierka 400 horoskopov vo vydaní diela Astrologiae
methodus (Metóda astrológie)52 z roku 1576 neobsahuje Nostradamov horoskop, hoci sa v nej nájdu
údaje o astrológoch ako Agrippa, Kopernik, sám Garcaeus, Peurbach, Regiomontanus a Trithemius.
Novovekí čitatelia žasnú, že Nostradama vylúčil z tejto galérie, a možno to svedčí o istom sprisahaní
proti nemu.
Keď budeme rozoberať Nostradamove štvorveršia, naskytne sa nám príležitosť hlbšie nazrieť do
spisov niektorých z týchto astronómov. Po prehľade viacerých astrologických vplyvov, ktoré sa
uplatňovali vo Francúzsku v čase, keď majster uverejňoval svoje štvorveršia, musíme pripustiť, že
Nostradamus rozpracoval pre tieto verše vlastnú odrodu astrológie. V ďalšom venujeme celú kapitolu
ezoterickej astrológii, ktorou sú presiaknuté Proroctvá (pozri 2. kapitolu). Vo svetle týchto poznatkov
sa Nostradamus javí ako jedinečná postava v análoch astrológie. Nielenže používal astrologické
metódy vysoko špecializovaným spôsobom, prihliadajúc na tradičné metódy pohybov planét a ich
vstupov, ale zrejme mal prístup i k tabuľkovým údajom, ktoré nie sú dodnes uverejnené ani
dostupné. Akoby sa mu pred zrakom odvíjali nielen udalosti budúcej histórie, ale súbežne aj
konfigurácie planét i hviezd, zodpovedajúce budúcnosti a určujúce ju. Jeho astrologické predpovede
sú v celej literatúre unikátne vďaka presnosti, a preto nemenej záhadné ako samy štvorveršia. Nik
nevie vysvetliť, ako sa astrológ šestnásteho storočia dostal k planetárnym tabeláciám, ktoré boli
sprístupnené až o niekoľko storočí. Podľa našej mienky nie je pravdepodobné, že by sa
Nostradamove astrologické tajomstvá našli v knihách, ale treba ich hľadať v niektorej z tradícií
odvodených od iniciačných škôl.
Hoci sa zdá, že vo Francúzsku prevládali myšlienkové prúdy, ktoré by sme dnes označili za okultné,
najväčší okultisti storočia nepochádzali z Francúzska. Celkom isto nie z Paríža, kde akademické kruhy
ustrnuli a chýbala im sloboda myslenia potrebná na výskum arkánnych predmetov. Znamenitý
Cardan pochádzal z Itálie, Jean Taisnier z Hainaultu, Luca Gauricus, ktorý sa vážne zaujímal o
predpovede súvisiace s násilnou smrťou, bol Talian. Najslávnejším vtedajším okultistom, ktorý udával
krok v alchymickom i tvorivom lekárskom myslení aspoň dve storočia, bol Paracelsus, pôvodom zo
Švajčiarska (Hohenheim).
Alchýmia dosiahla v literatúre zlatý vek až v nasledujúcom storočí, hoci boli dostupné alchymické
rukopisy aj istý počet vplyvných kníh, zväčša napísaných pod výrazným vplyvom Paracelsa.
Neprekvapuje, že v jednej knihe založenej na arkánnej metóde podobnej Nostradamovej sa vo
viacerých vešteckých štvorveršiach zjavujú alchymické symboly. V šestnástom storočí sa arkánne
obrazy podávali v podobe kníh-symbolov čiže Horopollových (od mena Hórapolón) kníh, údajných
prekladov egyptských posvätných spisov. Tvrdilo sa, že jednu z nich preložil Nostradamus.53 V roku
1556 v Bazileji krásne vytlačili dielo Hieroglyphica od Pieria Valeriana, kým Emblematum liber (Kniha
symbolov) od Alciatiho vyšla v polovici storočia vo viacerých vydaniach. Colonnova Hypnerotomachia
Poliphili od Kervera, ktorá mala ďalekosiahly vplyv na arkánne umenie i literatúru, vyšla roku 1553
druhý raz vo francúzskej verzii. Tento súbor diel arkánnej literatúry (obr. 25) akiste ovplyvnil
Nostradamov literárny symbolizmus podobne ako viaceré arkánne drevoryty Albrechta Duerera.
Symboly i hieroglyfy mohli vyjadrovať viacero významov súčasne, čo vyplýva z ich podstaty, a preto
boli ideálnym nástrojom na prezentáciu ezoterickej náuky. De Roca, novoveký historik alchýmie,
odvodzuje tento vplyv od alchymických ilustrácií, ale rovnako ľahko sa dá odvodiť od literatúry.
Nostradamove arkánne veršované predpovede boli nepochybne ovplyvnené knihami symbolov,
"hieroglyfickými" knihami aj alchymickou symbolikou.54 Prinajmenej dve štvorveršia vyrastajú z
alchýmie (napr. v 6. kapitole, v pasáži venovanej ženevským protestantom).
V polovici šestnásteho storočia boli vo Francúzsku rozšírené názory, ktoré by sme dnes pokladali za
povery, keby dosiaľ nezostali v móde. David Douglas, mladý Škót, ktorý býval v Paríži, vydal zábavnú
knihu o zázrakoch prírody, ktorá sa tešila čitateľskej obľube aj v nasledujúcom storočí.58 Píše sa v nej
o dažďoch, pri ktorých padajú z neba žaby či ryby, a pokojne by sme ju mohli dnes položiť na policu
vedľa takzvaných fortovských*35 kníh.
V jednom zo záhadných príbehov zaradených do tejto knihy, sa píše o lodi, ktorú vraj objavili v bani
neďaleko Bernu; mala údajne rozvinuté plachty a telá námorníkov boli nedotknuté. Aj Nemec
Wolfgang Meurer bol v šestnástom storočí predchodcom Charlesa Forta, lebo zbieral výnimočné
príbehy, ale niektoré z nich pochádzajú ešte od Aristotela. Popri historkách o prírodných javoch, ako
je blesk z jasného neba, zaznamenal až štrnásť čudesných dažďov, keď padali z neba kamene, železo a
mäso, nehovoriac o rybách, červíkoch či žabách. Zázrak vyfabrikoval aj z krupobitia, lebo
poznamenáva, že krúpy mávajú neraz "čudesnú podobu", napríklad prasacej hlavy. V duchu doby
vysvetľoval tieto úkazy ako kozmickú či Božiu výstrahu ľuďom, aby nežili ako svine. Meurerova
interpretácia neobyčajných atmosférických úkazov je svojou povahou stredoveká. Hoci uznával dúhu
za vonkajší znak Božej dohody s človekom, že už nikdy nespustoší svet potopou, išiel ešte o krok ďalej
a chápal červenú zložku dúhy ako predzvesť konečného požiaru a konca sveta v ohnivých plameňoch.
Dva plagáty, ktoré znázorňujú fortovské udalosti z Nostradamových čias, preslávil C. G. Jung. Veľmi
rozvážne ich chápal ako fenomény UFO.56 Norimberský leták z roku 1561 znázorňuje hrôzostrašný
výjav zrážajúcich sa gulí, krížov a čudesných tanierov okolo slnka, ktorý pozorovali 14. apríla 1561.
Leták z roku 1566 od Samuela Coccia zobrazuje vzdušnú zrážku "červených a ohnivých" gulí, ktorá sa
odohrala v auguste toho istého roku na oblohe nad Bazilejom (obr. 26). Keď človek listuje v
populárnej predfortovskej literatúre zo šestnásteho storočia, jednoducho sa neubráni dojmu, že ľudia
neobyčajne často pozorovali na oblohe úkazy, ktoré sa dnes označujú ako lietajúce taniere. Hlavný
rozdiel v porovnaní s dneškom spočíva v tom, že vtedajší pozorovatelia ich vlastne vôbec nepokladali
za poslov z iných svetov, ale boli presvedčení, že sú to znamenia a symboly pochádzajúce od Boha
(ako všetko stvorenie).
Niekoľko ilustrácií z populárnych brožúrok zo šestnásteho storočia sa uplatnilo v novovekej ufológii a
azda prispelo k rozšírenej subkultúrnej predstave našich čias, že Nostradamus predpovedal výskyt
lietajúcich tanierov, vpády votrelcov z vesmíru, ba aj vojnu svetov. Naše chápanie príslušných
štvorverší však vylučuje takéto kozmické púšťanie žilou a nie je pravdepodobné, že by Nostradamus
predpovedal votrelcov z vesmíru, ak nemožno zaradiť do tejto kategórie anjelov (pozri 10. kapitolu).
Pre Nostradama - a pre celú ufológiu v šestnástom storočí - je príznačnejšia rytina uverejnená v
nemeckom preklade jedného diela pripisovaného Nostradamovi z roku 1554 (obr. 27). Drevoryt v
brožúrke znázorňuje polmesiac, z ktorého šľahá ohnivý šíp.57
Superfortovskú literatúru predstavovali v šestnástom storočí knihy o netvoroch. Písalo sa v nich o
čudných pôrodoch, fantastických zvieratách a mýtických tvoroch. Autori ich vlastne nepísali preto,
aby šteklili obrazotvornosť čitateľov, ale podávali ich ako znamenia, ktorými Boh vystríhal ľudí pred
zlom, prípadne ako predzvesť ťažkých čias. Jednou z najpozoruhodnejších kníh o netvoroch bolo dielo
Prodigiorum ac ostentorum chronicon (Kronika oblúd a nezvyčajných úkazov) od Conrada
Lycosthena. Jeho nezvyčajné priezvisko je učená grécka verzia skutočného mena, ktoré znelo
Wolffhart, t. j. vlčia tvrdosť. Toto obrovské dielo obsahujúce vyše 1500 zobrazení čudných oblúd i
úkazov na oblohe, zaznamenaných od počiatku sveta po rok 1557, vyšlo roku 1557, keď zomrel. Obr.
28 zobrazujúci "ohavu s hrôzostrašným výzorom" vcelku vystihuje Wolffhartovu galériu netvorov.
Podobné ilustrácie spestrujú aj súčasné fortovské knihy. Lycosthenes nebol obyčajný plagiátor a
zberateľ obrázkov. Stojí za zmienku, že vo svojom vrcholnom diele vyzýva čitateľov, aby sa obrátili
naňho, ak sa stanú svedkami takýchto javov alebo sa o nich dozvedia. Možno je to prvý z dlhého radu
ozajstných fortovských zberateľov, ktorý zriadil čosi ako informačné stredisko! Nostradamova letmá
zmienka o čudných netvoroch v jeho štvorveršiach takmer určite súvisí s literatúrou o znameniach,
symboloch a predzvestiach.
Na rozdiel od neutíchajúceho záujmu o podobné úkazy sa z nášho sveta takmer celkom vytratila
hrôza z čarodejníctva, hoci v šestnástom storočí ovládala Francúzsko v dnes nepredstaviteľnej miere.
Jean Bodin, jeden z najneslávnejších zákonom uznávaných vrahov bosoriek, uverejnil svoju
Demonomanie (Démonomániu) až roku 1580, hoci jeden z najukrutnejších činov spáchal roku 1556.
Keď v tomto roku omylom zaživa upálili údajnú bosorku neďaleko Laonu, Bodin ospravedlnil svoj
omyl ako skrytý Boží rozsudok nad obeťou. V roku 1555 sa usilovne venoval štúdiu bosoráctva a
vynikal mimoriadnou osobnou krutosťou pri vyšetrovaní nešťastných obetí, ktoré nemali najmenšiu
nádej na únik, keď ich už raz zatkli a uviazli v sieti vtedajšieho právneho systému.
Takýmito historkami by sme sa však nemali dať odradiť od výskumu Bodina, lebo nepochybne patrí
medzi najzaujímavejšie postavy v celom šestnástom storočí. Človek sa neubráni nepríjemnému
pocitu, akoby jestvovali traja Bodinovia v jednom tele. Jeden Bodin je autorom zlovestných spisov o
bosoráctve (ako ich opisuje v Démonománii z roku 1580), druhý Bodin je historiograf (pozri jeho
Metódu z roku 1566) a tretí teoretik politológie (pozri jeho Republiku z roku 1576). Pri skúmaní
šestnásteho storočia sa takmer nezaobídeme bez tohto impozantného génia, hoci spomínané tri
zložky jeho osobnosti sa od seba tak odlišujú, že pri hodnotení vplyvu jednej fakticky ani nemusíme
brať do úvahy ostatné dve.58
V priebehu prvých siedmich desaťročí šestnásteho storočia badať vo Francúzsku vzostup počtu
procesov s bosorkami a bosorákmi. Ešte pred popravou v Paríži roku 1571 čarodejník Trois-Echelles
tvrdil, že v krajine odpravili zo sveta stotisíc obetí. Zrejme to bol iba výplod poškodeného mozgu po
mučení, ale táto historka sa rýchlo rozšírila a ľudia jej uverili. Odsudzovanie astrológie a veštectva
bolo pravdepodobne i dôsledkom bosoráctva, ktoré sa medzi obyčajnými (ale aj súdnymi) ľuďmi
spájalo s okultnými umeniami. V roku 1579 cirkevný koncil v Melune rozhodol, že veštci a ostatní, čo
sa zaoberajú predpovedaním budúcnosti, či už nekromantikou, pyromantikou alebo chiromantikou, si
zasluhujú trest smrti. Tento postoj zákonných ustanovizní k vešteniu akiste vysvetľuje, prečo je každé
štvorveršie z Nostradamovho pera zastreté a určené len čitateľom, ktorí sa vyznajú v ezoterických
metódach. Zdá sa, že len jedno štvorveršie je venované osudu odsúdenej bosorky a presvedčíme sa,
že aj v tomto prípade Nostradamus o nej píše len v súvislosti s podobným osudom jej slávnejšieho
manžela (pozri 7. kapitolu).
V mnohých prácach z druhej polovice šestnásteho storočia sa o Nostradamovi píše zväčša obdivne,
ale zavše sa vyskytujú i nejednoznačné narážky, ktoré naznačujú, že súčasníci nepochopili pravosť
Nostradamovho génia. Napríklad Ronsard venoval Nostradamovi v jednej básni vyše dvadsať riadkov.
Vyplýva z nich, že tušil jeho genialitu, ale nepochopil jej veľkosť:
Que par les mots douteux de sa prophete voix,
Comme un oracle anticque, il a des mainte annee
Predit la plus grand part de nostre destinee.
Že dvojznačnými slovami prorockého hlasu
Sťa staroveký veštec dlhé roky
Predpovedal veľký diel nášho osudu.59
Podľa mienky súčasných interpretátorov bol Ronsardov útok na "l'histoire monstrueuse" (obludnú
históriu) vtedajších čias namierený údajne na Nostradamove spisy, ba aj na neho osobne, ale z
citovanej básne to jednoznačne vôbec nevyplýva.60 Naopak, Ward vybral z tej istej básne niekoľko
veršov svedčiacich v Nostradamov prospech.61 Už sme sa zmienili, že Chavigny sa pokúsil o výskum
historických predpovedí vo svetle Nostradamovho pôsobenia - ale prvé seriózne hodnotenie jeho
prorockého diela pochádza až z roku 1656.
Máme na mysli priaznivú prácu od Etienna Jauberta. Viaceré z jeho nesprávnych interpretácií
pretrvávajú i v súčasných komerčných knihách o Nostradamovi.62 Hoci od vydania štvorverší
uplynulo ledva sto rokov, Jaubert už bedáka nad obrovským množstvom falošných proroctiev
skrývajúcich sa za majstrovo meno. Falzifikáty čiastočne vyplývajú z nepochopenia Nostradamovho
diela, ale viaceré určite zavinili vydavatelia, ktorí zneužívali Nostradamovu slávu a predávali pod
lákavým a slávnym menom nové, prázdne paškvily. Od Jauberta sa dozvedáme, že aj na Nostradama,
podobne ako na väčšinu skutočných okultistov vtedajších čias, padol tieň podozrenia - očierňovali ho,
že je nekromantik a za svoje vízie vďačí anjelovi temnôt. Navyše Jaubert so smútkom a rozpačito
poznamenáva, že "prví prepisovači štvorverší narobili vo štvorveršiach obrovské chyby a jeho diela
vychádzali po veľmi nedostatočných korektúrach". Ak odhliadneme od štýlu, Jaubertova kritika
zväčša pôsobí dojmom, akoby písal v dvadsiatom storočí.
Iba čosi vyše storočia uplynulo medzi uverejnením prvých štvorverší a Jaubertovým komentárom.
Správnosť Nostradamových veršov zatiaľ potvrdilo prinajmenej päťdesiat pozoruhodných
historických udalostí. Prehľad niekoľkých presných predpovedí bude určite poučný aspoň z toho
dôvodu, že v Jaubertovom komentári chýbajú. Pri posudzovaní Jaubertových názorov na štvorveršia
sa nevdojak natíska otázka, ako sa vlastne mohla rozšíriť Nostradamova reputácia, veď iba v hsstke
štvorverší, ktorými sa zaoberá Jaubert, sa zračí prorocká jasnozrivosť, ktorá priniesla Nostradamovi
oprávnenú slávu. V skutočnosti sa Jaubert priveľmi zameriaval na dôkazy o naplnení viacerých
štvorverší v horizonte niekoľkých rokov po ich vzniku. Jeho odstup od týchto historických udalostí bol
zrejme primalý (na historika v zaužívanom zmysle slova až nedostatočný) na to, aby si uvedomil, že je
svedkom naplnenia histórie vo štvorveršiach. Jaubertov prístup v niektorých prípadoch znehodnotila
skutočnosť, že sa vo viacerých komentároch zaoberal predpoveďami, ktoré sa ešte nevyplnili, hoci to
bol zrejme omyl. Napríklad vo veľmi všeobecnej rovine vzťahoval jedno štvorveršie na menej
významnú námornú bitku v Lamanšskom prielive roku 1555. Neskôr však toto štvorveršie do
najmenších podrobností potvrdila bitka pri Trafalgare (pozri 9. kapitolu).
Najuspokojujúcejšiu všeobecnú charakteristiku budúcich dejín Európy v období po smrti Henricha II.
roku 1559 načrtol Nostradamus v Liste kráľovi, napísanom rok predtým. Text obsahuje takrečeno
historický prehľad budúcnosti Francúzska až do konca dvadsiateho storočia. Týmito prozaickými
predpoveďami sa však nikto náležite nezaoberal najmä preto, že sú zostavené v spomínanom
zelenom jazyku a v nezrozumiteľnom arkánnom astrologickom štýle ako poetické štvorveršia a
väčšine komentátorov zostali nedostupné. Preto sa sústredíme len na verše. Na ďalších stránkach
nájdeme výber najvýznamnejších uskutočnených predpovedí týkajúcich sa storočia končiaceho sa
rokom 1655. Je poučné, že Jaubert nepochopil dosah týchto predpovedí alebo sa z nejasných
dôvodov rozhodol o nich nepísať. Podrobnosti o príslušných štvorveršiach uvádzame v poznámkach
na konci odsekov.
Na rok 1556 Nostradamus predpovedal náboženské prenasledovanie v Londýne. Na rok 1558 sobáš
Márie, škótskej kráľovnej s Františkom II., francúzskym kráľom. Na rok 1559 tragickú smrť Henricha II.
v súboji a sedemročný smútok jeho ženy Kataríny, ktorý trval až do roku 1566. Nostradamus
predvídal, že Coligny sa vzdá postu francúzskeho admirála a roku 1569 sa stane sa veliteľom
protestantov. Na rok 1560 predpovedal popravy v Blois, hugenotské sprisahanie v Lyone i to, že
francúzsky kráľ František zomrie krátko pred dosiahnutím osemnásteho roku života, a nezabudol
poznamenať, že škótska kráľovná Mária sa vráti na Britské ostrovy. Predvídal, že roku 1569 vyhlásia
za vodcu hugenotského sprisahania princa de Condé a zakrátko ho po bitke pri Jarnacu zastrelia. V
niekoľkých štvorveršiach venovaných Turkom predvídal obliehanie Cypru roku 1570, obliehanie
Famagusty roku 1571 a následné víťazstvo pri Lepante. Na nasledujúci rok predpovedal
bartolomejskú masakru, po ktorej zabili Colignyho a potupne ho obesili za krk a nohy na
montfauconskú šibenicu za parížskymi hradbami. V ďalšom štvorverší vyjavil, ako roku 1574 na
Katarínin rozkaz popravia Montgomeryho, ktorý nechtiac usmrtil Henricha II. Predvídal obliehanie
Marmande roku 1577, vraždu Henricha z Guise roku 1588 v Blois i smrť francúzskeho kráľa Henricha
III. Predvídal, že roku 1596 španielsky kráľ Filip II. vyšle do Marseille flotilu, aby obsadila mesto, že
Charles de Casau sa pokúsi mesto zradiť a zahynie. A na záver storočia predpovedal, že roku 1596
Essex a Raleigh prepadnú Cádiz.
V prvej časti sedemnásteho storočia predvídal, že roku 1603 škótsky kráľ Jakub II. zasadne na anglický
trón ako Jakub I. a o sedem rokov mladý fanatik zavraždí nožom francúzskeho kráľa Henricha IV.
Predvídal, že Ľudovít XIII. ako korunný princ vstúpi roku 1632 do Nancy a vojvoda Henrich
Montmorency, vodca povstania na juhu, bude sťatý na dvore väznice. Predvídal vzostup Richelieua i
debakel roku 1642, keď bol Henri de Cinq-Mars sťatý za sprisahanie proti Richelieuovi. Pokiaľ ide o
Britániu, predpovedal smrť anglického kráľa Karola I. roku 1649, nástup Olivera Cromwella, koniec
občianskej vojny v Anglicku, druhé obliehanie Pontefractu roku 1649, bitku pri Dunbare roku 1650,
vzápätí útek budúceho kráľa Karola II. po bitke pri Worcesteri a jeho návrat do Anglicka po siedmich
rokoch.63
Boli to napospol odvážne predpovede a rozumové schopnosti komentátorov zrejme nestačili na ich
dešifráciu. Pokiaľ vieme, Nostradamus nebol za svojho života zakázaný - kontakty s kráľovským
dvorom mu akiste zabezpečovali náležitú ochranu. Skôr než štvorveršia kritizovali jeho metódy napríklad Videl a Couillard.64 To, prirodzene, neznamená, že rozumeli jeho predpovediam či
metódam. Podobné nesúhlasné tóny zaznievajú zo spisov Williama Fulkeho z Londýna. Fulke vydal
Antiprognosticon, v ktorom brojí proti nepoužiteľným astrologickým predpovediam Nostradama i
ďalších.65 Z Fulkeho rozhorčenia však vôbec nevyplýva, že pochopil majstrove astrologické postupy a
dešifroval čo len jedno štvorveršie. Od Laurenta Bouchela, ktorý písal roku 1615, sa dozvedáme, že v
druhej polovici šestnásteho storočia sa pokladali predpovede Nostradamovho typu za porušovanie
zákona.66 Orléansovo nariadenie uvalilo zákaz na podobné druhy astrológie a almanachy bolo treba
dať pred uverejnením imprimovať. Hoci v čase, keď nadobudlo toto nariadenie platnosť,
Nostradamus už nežil, Thorndike sa nazdáva, že práve pod vplyvom atmosféry, ktorá vyústila do
takéhoto nariadenia, sa učenec vedome rozhodol pre zastretý spôsob písania.67
Hrozivé právne prostredie, v ktorom mohli človeka zatknúť za bosoráctvo, zjavne aspoň sčasti
vysvetľuje, prečo Nostradamus nechcel vystavovať na obdiv verejnosti svoje jasnovidecké schopnosti.
Jaubert určite nezalamoval ruky ako prvý nad zvláštnymi veršami, ktoré pôsobili dojmom, že sú
písané tak, aby im nik nerozumel. Podľa jeho mienky Nostradamus až pričasto zahaľuje predpovede
do neprehľadných slov, takže sú bez celkom špeciálneho nadania nezrozumiteľné. A naozaj,
Nostradama často kritizovali za nezrozumiteľnosť aj pokiaľ ide o osobné horoskopy, ktoré zostavoval
za peniaze (alebo primerané dary). Dupebe vydal korešpondenciu, z ktorej jasne vyplýva, aké ťažkosti
mal Nostradamus a jeho klienti vzhľadom na vtedajší veľký dopyt a na jeho sklon zašifrovávať aj
osobné predpovede do hmlistej podoby. Hoci sa Jaubert v tomto ohľade obmedzil na štvorveršia,
podobne ako iní komentátori plne sympatizoval s Nostradamovou otvorenou poznámkou:
"Preto, môj najláskavejší kráľ, väčšia časť prorockých štvorverší oplýva toľkými prekážkami, že sa v
nich nik nevyzná, o rozlúštení ani nehovoriac..."68
Aj keď od chvíle, keď Nostradamus písal toto poučné priznanie, uplynulo vyše štyristo rokov, napodiv
ešte nik nevyrukoval s prijateľným vysvetlením príčin, pre ktoré zahaľoval predpovede do takého
nepreniknuteľného habitu. Nostradamov zámer zostáva záhadou. Prečo tento pozoruhodný človek
uverejňoval veršované predpovede "oplývajúce toľkými prekážkami", že sa nik nevyznal v ich spletitej
kompozícii? Podľa nášho názoru chcel ukázať ľuďom, že je možné predvídať budúcnosť, ale zároveň
pociťoval potrebu ušetriť ich od prípadných hrôz budúcnosti, ktoré by objavili v jeho veršoch. Tu sa
skrýva prapríčina Nostradamovho tajomstva. Učenec chcel osvietiť čitateľov, no pritom ich oslobodiť
od strachu. Štvorveršia vydávajú svoj obsah až potom, keď predpovedané udalosti vstúpili do prúdu
času, ktorému vravíme história.
Kto bol tento človek? Až pričasto sme sa zamýšľali nad prekážkami nezrozumiteľných štvorverší a
spytovali sme sa, aký vlastne bol Nostradamus v skutočnosti. Po dlhých rokoch štúdia jeho diela a
príbuznej literatúry si ešte vždy uvedomujeme, že o jeho vnútornom svete nevieme takmer nič.
Zostáva pre nás záhadou. Isté je azda len jedno, že písal najneobyčajnejšie proroctvá, ktoré pozná
európsky svet. Vieme o ňom jedine to, ako vyzeral, ale z nášho hľadiska to nemá väčší význam. Jeho
tvár, namaľovaná synom Césarom, pobavene pozerá na svet, ktorý predvídal pred vyše štyrmi
storočiami.
Zachovalo sa pozoruhodne veľa Nostradamových portrétov, ale väčšina sa opiera o Césarove maľby,
hoci pomerne voľne. Kópia jedného portrétu v tvare medailóna sa nachádza v strede horoskopu (obr.
3). Originál sa stal vzorom pre stovky nekvalitných napodobnenín. Robert Benazra v starostlivo
vypracovanej bibliografii majstrových diel reprodukuje vyše deväťdesiat Nostradamových zobrazení.
Väčšinou sú len približné, hoci osviežujúco rozmanité, počínajúc jednoduchými rytinami z titulných
strán zo šestnásteho storočia (obr. 29) a končiac kultivovanými amatérskymi kresbami z bohato
ilustrovaných diel Torné-Chavignyho (obr. 30). Odhadujeme, že počet portrétov by sme bez osobitnej
námahy mohli rozmnožiť prinajmenej o rovnaké množstvo. Výskum vývinu zobrazení má už svoju
históriu. Dobromyseľná tvár na Césarovom portréte sa premenila na mysliteľský prototyp židovského
učenca na stene obchodu v Salone (obr. 18). Tento impozantný obraz vznikol vďaka litografovi v
devätnástom storočí, ktorý sčasti vychádzal z drevorytu pochádzajúceho zo šestnásteho storočia
(obr. 31).
Hoci sa Nostradamus tešil povesti ezoterického astrológa, napodiv nie sú jeho grafické zobrazenia,
ktoré poznáme, vôbec ezoterické v tom zmysle, že by obsahovali skrytú vnútornú múdrosť. Mnohé
však znázorňujú rozvážneho učenca v úlohe astrológa, či už prostredníctvom symboliky početných
nebeských sfér a meracích nástrojov, alebo uprostred kruhu zodiakálnych znamení a symbolov. Tieto
zobrazujú Nostradama nie ako proroka, ale ako zostavovateľa almanachov (obr. 33). Táto astrálna
tendencia zdegenerovala v niektorých publikovaných dielach takmer do burlesknej podoby. Učenec
tu uviazol v pasci hviezd a dolieha naňho ťarcha Almanachov, ktoré ponúka na predaj (obr. 34).
Z týchto obrazov vôbec nedýcha Nostradamova duša. V tvári človeka sa jeho duša azda zračí, ale na
portréte málokedy. To, čo je na človeku podstatné, sa azda ani nedá zachytiť farbou či tlačiarenskou
čerňou. Keby sme chceli postihnúť ozajstného Nostradama, zrejme by sme sa nemali k nemu
približovať cez fyzický výzor, ale cez jeho písmo - cez podpis, ktorým potvrdil svoju poslednú vôľu
(obr. 35). Neistý podpis bezprostredne pred smrťou je takmer nečitateľný. Načarbaná choreografická
hra so svetom, M. Nostradamus, akoby stručne a výstižnejšie charakterizovala nepreniknuteľnú
Nostradamovu dušu než všetky portréty jeho zovňajšku. V strohom podpise netkvie iba holá
symbolika, ale, ako sa presvedčíme, aj tajomstvo Nostradamovho mena.
2. kapitola
Nostradamova astrológia
Quantum ad genituram Ioannis filii, quam... ad te mitto, in ipso frontispicio cernere licet duo
themata, alterum quidem meo more confectum, alterum ad viam et trutinam Astrologorum, primum
est horoscopi, ascendentis secundum, sed omnia significata ex calculo constant triplici. Nec
miraberis, heros nobiliss., a me in ea repetita esse quaedam, quod ideo factum est potissimum, quia
planisphaerium cum instrumento abavi mei materni Magistri Io. Sanremigii ad harmoniam
Astronomicam coniunxi, ne videlicet descriptio geniturae turpiter exaresceret, et taedium tibi
nauseamve adferret. Multa tamen a nobis sunt consulto omissa, qua si perscribere voluissem,
Iliadem mehercule confecissem potiu, quam iustum geniturae circulum.
Pokiaľ ide o diagram tvojho syna Jána, ktorý... Ti posielam. Na prvej strane tohto sa dajú rozoznať dva
diagramy. Jeden bol zostavený podľa mojej metódy, druhý podľa spôsobu a váh astrológov. Prvý sa
opiera o stupeň ascendantu, druhý vychádza z (prispôsobenia) ascendantu. Všetky signifikáty však
pozostávajú z trojakého výpočtu. Najvznešenejší pane, nečudujte sa, že nachádzate u mňa isté
opakovanie, lebo takýto postup je najlepší. Totiž astroláb po dedovi mojej prastarej matky, Jeanovi
de Saint-Rémy spojil (dva diagramy) v astrologickej harmónii, aby v horoskope zaniklo neprístojné,
aby zmizlo všetko, čo by Vás mohlo obťažovať a znepokojovať. Vynechali sme však veľa vecí, ktoré by
som bol rád napísal. Prisahám, že by som skôr napísal Iliadu než zostavil tento natálny horoskop
správne.
(Z Nostradamovho listu adresovaného Hansovi Rosenbergerovi, napísaného dňa 9. septembra 1561 v
Salone. V liste sa hovorí o horoskope Rosenbergerovho syna. Latinský text je z listu XXX v knihe Jean
Dupebe: Nostradamus. Lettres Inédites, 1983, str. 96)
Rané Nostradamove portréty zvýrazňujú zväčša jeho rolu astrológa - pozorovateľa hviezd (obr. 36) a
pripomínajú nám, že vyšiel z prostredia, kde sa astrológii pripisoval značný význam. Nie je vylúčené,
že po narodení mu horoskop zostavil starý otec po matke, zatiaľ čo on predvídal vlastnú smrť v
astrologickom spise, ktorý pripravoval pre širšiu verejnosť. Slávny epitaf, ktorý napísala jeho
manželka, dostatočne presvedčivo potvrdzuje, že sa zaoberal náukou o hviezdach. Podľa náhrobného
nápisu bol najlepším astrológom svojich čias. Do istej miery je teda Nostradamova povesť ako
pozorovateľa hviezd presná. Viaceré staršie portréty vzbudzujú dojem, akoby Nostradamus písal, čo
mu diktujú hviezdy, v záchvate "božského vnuknutia", podľa vtedajších okultistov potrebného pre
skutočné veštenie.
V komentári o Nostradamovom osobnom horoskope anglický astrológ John Gadbury roku 1684
pripomenul čitateľom prvé aforizmy starovekého alexandrijského astrológa Klaudia Ptolemaia. V
preklade znejú: "Isté druhy vecí veru vedia predpovedať iba tí, čo sú obdarení božskou inšpiráciou."
Gadbury múdro upozornil čitateľov na Nostradamovu osobitnú črtu - na jeho božskú inšpiráciu - hoci
pritom komentátori zväčša zabudli alebo ignorovali aj skutočnosť, že Nostradamus bol astrológ, lebo
odkazy na astrológiu v jeho štvorveršiach, sú spravidla buď navonok také prostoduché, že si
nevyžadujú nadmernú pozornosť, alebo také zložité, že vyvolávajú rozpaky.
Nedávno objavená Nostradamova astrologická korešpondencia vrhá nové svetlo na jeho zvláštne
astrologické metódy.1 Z listov zjavne vyplýva, že Nostradamus sa dennodenne zaoberal
zostavovaním a vysvetľovaním horoskopov, ako aj práci na každoročných Almanachoch. Touto vcelku
všednou činnosťou sme sa už stručne zaoberali. Tu na ňu upozorňujeme najmä preto, lebo táto
prediktívna astrológia, používaná v Nostradamovej každodennej práci, sa zásadne líši od hlboko
arkánnych štvorverší v Proroctvách. Nostradamova všedná astrológia má so štvorveršiami spoločnú
výrazovú rozvláčnosť či arkánnosť.
Skvelý príklad takejto arkánnosti nachádzame azda v úryvku z listu Rosenbergerovi, citovanom na
začiatku tejto kapitoly. Po prečítaní úryvku sa neubránime dojmu, že Nostradamus bol
nedisciplinovaný okultista. Ak v tomto prípade máme pred sebou typickú ukážku listu neastrológom,
ani by nás nemuselo prekvapovať, že viacerí jeho zákazníci (nevynímajúc Rosenbergera) vraj celkom
nerozumeli popisu horoskopov, zostavením ktorých ho poverili. Človek ich chápe. Prinajmenej štyri
odborné astrologické termíny v tomto krátkom úryvku sú také nezrozumiteľné, že ich zmysel unikol aj
súčasnému prekladateľovi do francúzštiny.2
Nostradamus píše Hansovi Rosenbergerovi o horoskope pripravenom k synovmu narodeniu asi toľko,
že ho zostavil normálnym spôsobom, a potom, ako zvyčajne, preveril v zhode s bežnými Hermovými
pravidlami a s cieľom zistiť na základe horoskopu okamih počatia a následne presný okamih
narodenia. Zaujímavé však je, že nevidíme zjavný dôvod, prečo sa Nostradamus zmieňuje o rýdzo
technických veciach pred Rosenbergerom, zákazníkom, ktorý sa opätovne priznal, že mu chýbajú
odborné znalosti. Nie je jasné, či Nostradamus vtipkoval na účet zákazníka, či sa mu posmieval alebo
ho vodil za nos. Hoci sa možno vyžíval v ezoterickom obskurantizme, ktorý sa zjavne stal jeho druhou
prirodzenosťou.
List nie je iba užitočným dokumentom odhaľujúcim zaujímavé detaily o starovekých metódach, aké
Nostradamus používal pri zostavovaní osobných horoskopov, ale má osobitný význam pre náš
vlastný výskum, lebo Nostradamus v ňom spomína astroláb, ktorý mu pravdepodobne daroval
prastarý otec Jean de Saint-Rémy.3
Letmá zmienka o Jeanovi (z jeho odkazu jednoznačne vyplýva, že bol astrológ) si zasluhuje pozornosť,
pretože Jean bol dosť záhadnou postavou, až kým sa nenašiel tento list.4
Nostradamus bol zrejme rodený obskurant, ale v astrologickej práci dotiahol obskurantizmus tak
ďaleko, že takmer stráca zmysel. Keď však aplikoval kľúč svojej astrologickej metódy na verše,
ukázalo sa, že použitie ezoterickej astrológie nemá v európskych dejinách páru. Bez tohto kľúča je
jeho astrológia obskúrna, a práve preto jej v minulosti vlastne nerozumel ani jeden z komentátorov.
Mnohí komentátori predpokladali, že Nostradamus pri zmienkach o názvoch planét naráža
jednoducho na ich symbolické vlastnosti. V zhode s týmto názorom je Mars symbolom vojny, Venuša
symbolom lásky či mieru a podobne. Tu však nepochopili Nostradamovu genialitu. Nad túto
interpretačnú úroveň sa nepovzniesla ani nedávna kniha o Nostradamovej astrológii, ktorá sa
dopúšťa závažných omylov pri vysvetľovaní Nostradamových výrokov.5 Tvrdenie, že Nostradamus
písal o Vodnárovej ére (t. j. o "novom usporiadaní sveta" v zmysle synkretického sektárskeho hnutia
New Age, pozn. prekladateľa), keď si vraj ľudstvo uvedomí pustošivé účinky svojej činnosti na
prostredie, vyznieva azda politicky natoľko lákavo, že vyhovuje čitateľom súčasnosti, ale
Nostradamus nič podobné nepredpovedal a o Vodnárovej ére neutrúsil nikdy ani slovo. Za
zavádzajúce pokladáme i tvrdenie kritizovanej knihy, že Nostradamus nepredpovedá nezmeniteľnú
budúcnosť. Z času na čas sa však potvrdzuje, že štvorveršia predpovedajú práve takúto budúcnosť.
Keď Nostradamus v Liste Henrichovi II. cituje staré latinské úslovie Quod de futuris non est
determinata omnio veritas (Veď o budúcnosti sa nedá určiť všetko podľa pravdy), z kontextu vyplýva,
že si dával pozor na jazyk a azda myslel na inkvizícu.
Obdobná, ba možno ešte nesprávnejšia tradícia sa utvorila okolo celého Nostradamovho diela. Podľa
nej údajne vo štvorveršiach používal obyčajnú astrológiu. Nie je to však pravda a píše o tom vo dvoch
listoch v úvode k vydaniam Proroctiev. Pripúšťa, že pozoroval hviezdy, aby objavil kozmické korelácie
s predpovedanými udalosťami, ale na tomto záujme o hviezdy nie je nič nezvyčajné a takisto ani na
spôsobe, akým využíva vo štvorveršiach kozmické údaje. Nostradamus podával astrologické fakty
krajne arkánnym spôsobom ako kľúče k nebeským udalostiam. V inom historickom období a v inej
spoločenskej klíme by azda bol napísal svoje štvorveršia menej hmlistým štýlom. Už sme však uviedli,
že za života sa vrchnosť naňho pozerala krivým okom, a najmä v Paríži by bolo nerozumné vyznávať
sa priveľmi otvorene z lásky k praktickej astrológii a nezaoberať sa vplyvmi zvieratníka či planét v
duchu filozofických strojov. Aj slávny Michael Servetus, ktorý prišiel do Paríža okolo roku 1536, mal
zrejme na univerzite problémy. Usudzuje sa, že zo zákonnej pozície prednášateľa astronómie skĺzol
do debát o pochybnej oblasti súdnej astrológie. Táto odroda astrológie sa používala pri získavaní
odpovedí na otázky podľa horoskopu zostaveného na okamih súdneho vyšetrovania.6 Servetus sa
teda vybral nebezpečným smerom, lebo málokto zo súčasníkov vedel presne odlíšiť astrológiu od
astronómie. Proces so Servetom nás nemusí v tejto súvislosti zaujímať, ale odohral sa vlastne takmer
v tom istom čase, a preto ľahko pochopíme, prečo sa náš učenec rozhodol písať verše plné prekážok ako sa o tom sám zmienil v Liste z roku 1558.
Vo štvorveršiach používal Nostradamus astrológiu skrytého druhu, takzvanú arkánnu astrológiu,
ktorá posudzuje planéty a zvieratník ako dielo živých, tvorivých bytostí. Nostradamus sa hlásil k
astrologickej metóde, ktorá je príbuznejšia s Paracelsovou alchymickou astrológiou než s Boehmovou
astrológiou nasledujúceho storočia a s astrológiou uprednostňovanou dnes. Už tento fakt vysvetľuje,
prečo súčasný astrológ nevyhnutne tápe, keď sa pokúša čítať štvorveršia pod zorným uhlom
obyčajnej astrológie, a prečo sa početné zavádzajúce tradície dostávajú do protirečenia s
Nostradamovými štvorveršiami.
Verše priam prekypujú astrologickými narážkami - mázvami planét i znamení zvieratníka -, neraz
zašifrovanými do číslic alebo symbolov, skutočnosťou však zostáva, že Nostradamova astrológia je do
takej miery ezoterická, že znalosti väčšiny súčasných astrológov na ňu nestačia. Niet dôkazov, že by
Nostradamus bol používal aspoň vo štvorveršiach astrológiu v konvenčnom zmysle slova, či už ako
nástroj predpovedania, alebo ako štandardnú sústavu symbolov vysvetľujúcich zmysel predpovedí.
Vzhľadom na to nemôžeme pokladať jeho štvorveršia za astrologické predpovede. Na druhej strane
sa však nazhromaždilo nesmierne množstvo dôkazov potvrdzujúcich, že Nostradamus vo
štvorveršiach pomocou astrologických narážok konštruoval okultné záslepky, keď označoval
konkrétne časové obdobia.
Pri správnej interpretácii viaceré z jeho štvorverší veľmi presne datujú budúce udalosti. Mali pravdu tí
Nostradamovi súčasníci, ktorí ho hodnotili ako jednu z popredných osobností v tejto oblasti (v čase,
keď astrológiu pestovali najvýznamnejší európski intelektuáli, hoci na Parížskej univerzite ňou
opovrhovali)? Nostradamus používa astrológiu nanajvýš citlivo. Ak chápeme jeho zmienky o pozíciách
a aspektoch planét v primeraných súvislostiach, zistíme, že jeho predpovede sú neobyčajne presne
datované.
Prirodzene, Nostradamus bol dieťaťom svojich čias. V každoročných Almanachoch hojne využíval
astrologické metódy - napríklad sezónne vstupy. Narábal aj s diagramami zatmení, robil závery zo
schém rozvrhnutých pre mesačné nominálne zatmenia a z nich vyvodzoval priebeh udalostí na celý
nasledujúci mesiac. Operoval s celým arzenálom metód, ktoré sa používajú aj v súčasnej astrológii.
Astrológia Almanachov sa však veľmi líši od astrológie používanej vo štvorveršiach. Je to astrológia
celkom iného typu v porovnaní s astrológiou v literatúre z predchádzajúceho či nasledujúceho
obdobia.
V šestnástom storočí sa astrologické historické predpovede opierali najmä o takzvanú svetskú
astrológiu. Táto metóda sa zaoberala predpovedaním politických, dynastických a náboženských
udalostí. Svetská astrológia predstavuje jednu z dvoch hlavných častí prediktívnej astrológie, takže
väčšina astrologického prediktívneho umenia sa delí na osobnú horoskopiu (čiže vetvu astrológie
zaoberajúcu sa zostavovaním horoskopov pri príležitosti narodenia a ich vysvetľovaním) a na svetskú
astrológiu. O tej sa vtedy hovorilo ako o "revolúciách". Takzvané "revolúcie" skúmali pohyby a
konjunkcie planét, najmä "vyšších", teda Marsu, Jupitera a Saturna.
Schéma zo šestnásteho storočia, uverejnená vo viacerých astrologických dielach, znázorňuje teóriu, o
ktorú sa opierajú konjunkcie (obr. 22). Približne každých dvadsať rokov nastáva konjunkcia (t. j.
stretnutie na tom istom stupni zvieratníka) Saturna s Jupiterom. Približne raz za šesťdesiat rokov
nastávajú trojité konjunkcie v znameniach toho istého živlu. Takéto trojité znamenia sa volajú
trigóny. Na obr. 22 sú trigóny vyznačené dostatočne zreteľne, takže vidíme, ako astrológovia určovali
dátumy v zhode s veľmi presným kozmickým rytmom.
Z obr. 22 môžeme napríklad vyčítať, ako sa roku 1723 uskutočnila konjunkcia Saturna s Jupiterom v
znamení ohňa v Kozorožcovi. Potom nasledovala konjunkcia obidvoch planét v znamení ohňa v
Levovi roku 1743, o dvadsať rokov (r. 1763) v znamení ohňa v Baranovi. Boli to konjunkcie v trigóne
ohňa. Hoci táto konštelácia nie je podľa súčasných tabulácií úplne presná, dovoľuje nám presvedčiť
sa, že konjunkcie nastávajú približne každých dvadsať rokov a úplné trigónické cykly každých
šesťdesiat rokov.
Slovo "revolúcie" má vlastné dejiny. Je odvodené z arabskej odbornej literatúry, v lone ktorej sa v
období po jedenástom storočí zrodila európska astrológia. Z arabských autorov píšucich o
"revolúciách" vyniká astrológ, ktorého polatinčené meno znie Albumasar. Jeho teória revolúcií
ovplyvnila európsku prediktívnu astrológiu do takej miery, že jej stopy sú dodnes badateľné v
populárnych formách súčasnej astrológie. O tom, že ju Nostradamus poznal, nemusíme pochybovať.
Záujem o toto odvetvie prediktívnej astrológie potvrdzuje i nedávno objavená kniha od slávneho
arabského astrológa Alcabitia, ktorú Nostradamus označil svojím exlibrisom.7
Dôležitosť astrológie pre videnie histórie, príznačná pre šestnáste storočie, sa potvrdila v priebehu
minulých dvoch-troch desaťročí, lebo značne presahuje hranice astrológie. Napríklad francúzsky
vedec Yves Lenoble8 zhodnotil význam efemeríd u Nostradama, kým viaceré astrologické idey za
štvorveršiami zasa dôkladne (hoci nie celkom presvedčivo) preskúmali nemeckí bádatelia Woellner a
Ludwig Dinzinger.9 Tento výskum potvrdil, že arabské teórie o cykloch a histórii hlboko ovplyvnili
európsku vedu v období po jedenástom storočí.
Nicholas Campion v práci o Bodinovi poukázal na to, že novovekí historici si nevšímajú alebo
nesprávne chápu astrologické narážky u Bodina najmä preto, lebo nepoznajú astrológiu šestnásteho
storočia, na ktorú sa tento autor opätovne odvoláva.10 Je zaujímavé, že Nostradamus vychádza v
Proroctvách práve z týchto teórií o posvätných geometrických cykloch v astrológii, ktoré tak veľmi
ovplyvnili Bodina. Astrológia, ktorú si budeme všímať vo štvorveršiach, zväčša súvisí so svetskou
astrológiou. V arabskej astrológii, ako i ňou ovplyvnenej stredovekej európskej astrológii, sa
pohybom vyšších planét pripisoval ďalekosiahly význam, takže v šestnástom storočí sa tento termín
používal, akoby sa vzťahoval len na tieto planéty. Predovšetkým konjunkcie týchto planét sa pokladali
za ukazovatele historickej zmeny vo svetskej sfére - teda vo sfére politiky, života štátu, ba aj
náboženstva.
V astrologických revolúciách videli znalci kľúč k budúcemu potenciálu politiky i náboženstva a
pravdepodobne preto sa táto astrológia netešila priazni vo francúzskych vládnych kruhoch, najmä v
Paríži, politickom centre a kráľovskom sídle krajiny, kde sa zásadné otázky veľmi často krútili okolo
konfliktu medzi politikou a náboženstvom. Teória planetárnych revolúcií ako zdroja predpovedí o
vzostupe či úpadku náboženstiev, náboženských siekt i disidentov nevyhovovala katolíckej cirkvi ani
väčšine vodcov protestantov, ktorí zasa odsudzovali astrológiu ako všetko zahrnujúcu poveru
ovládanú pápežom. Málo protestantov si všímalo ezoterickú astrologickú symboliku v kostole sv.
Petra, ktorý tvorí dominantu Ženevy, a ešte menej z nich by jej rozumelo.11 Odmietavý postoj
obidvoch hlavných náboženstiev k svetskej astrológii bol ďalšou príčinou, prečo sa Nostradamus
rozhodol podávať svoje astrologické štvorveršia v takej arkánnej podobe, že vzdorovali interpretácii.
Pri analýze viacerých astrologických faktorov vo štvorveršiach vábne pôsobí predstava, že
Nostradamus, podobne ako arabskí astrológovia pred ním, bol presvedčený o osobitnom účinku
určitých astrologických momentov (ako napríklad konjunkcie Jupitera so Saturnom v istom znamení
zvieratníka) na svetskú sféru, čiže na dejiny. Už sme sa presvedčili, že Nostradamus nepochybne
využíval takéto cykly i určité astrologické momenty na datovanie budúcich udalostí. Táto aplikácia
astrológie sa, pochopiteľne, výrazne líši od aplikácie, o akej píše Bodin či väčšina jeho súčasníkov.
Hoci je to ešte vždy astrológia revolúcií, učenec ju používa mimo hraníc deterministického kréda a
sleduje rýdzo chronologické zámery. V tomto ohľade bol Nostradamus jedinečnou postavou medzi
astrológmi šestnásteho storočia, a preto ho odmietame označiť za obyčajného astrológa.
Z arabskej literatúry prevzala Európa ešte jednu astrologickú prediktívnu metódu, a to teóriu a prax
vstupov. Zjednodušene povedané, astrologická teória dejín vo svetle vstupov sa zakladala na
zostavovaní každoročných diagramov či horoskopov pre vstup Slnka do štyroch základných znamení.
Z týchto štyroch sa najčastejšie uvažovalo o znamení Barana, lebo uvádzalo začiatok astrologického
roka. Nostradamus často používal metódu vstupov vo svojich Almanachoch. Obr. 23 je ukážkou
horoskopu založeného na vstupoch z predpovede, ktorú zostavil pre rok 1566, teda pre rok svojej
smrti. V stredovekom kalendári slnečný vstup do znamenia Barana dokonca znamenal začiatok
kalendárneho roka, a preto zohrával dôležitú úlohu v chronológii. Je dosť možné, že Nostradamus v
jednom štvorverší naráža na túto astrologickú metódu (pozri 8. kapitolu).
V šestnástom storočí mala svetská astrológia neobyčajný význam, ba udržala si popularitu až do
devätnásteho storočia, hoci len vďaka populárnym almanachom obsahujúcim poväčšine svetské
predpovede rozličných pohrôm. Myšlienka, že Nostradamus bol iba jedným z mnohých súčasníkov,
teda obyčajným manipulátorom revolúcií a vstupov, je lákavá. Takému zvodu by sme sa však nemali
poddávať, lebo by sme nepostrehli Nostradamovu pravú genialitu. Nebol iba zdatným astrológom,
ktorý náhodou podával svetské predpovede v pozoruhodne ezoterickej podobe. Podľa vlastnej
mienky bol obdarený schopnosťou vidieť do budúcnosti a na identifikáciu a datovanie udalostí, ktoré
predvídal, využíval dômyselné astrologické metódy.
Prv ako sa pristavíme pri niekoľkých poučných príkladoch Nostradamovho narábania s astrológiou,
mali by sme venovať pozornosť ďalšiemu problému týkajúcemu sa Nostradama z astrologického
hľadiska. V skutočnosti väčšina astrologických narážok, takých častých v jeho štvorveršiach, hovorí
spravidla iné, ako by sa zdalo na prvý pohľad. Nostradamus vo štvorveršiach ani zďaleka nepoužíva
astrológiu tradičným spôsobom a ak chceme vniknúť do jeho tajomstiev, musíme sa prepracovať k
hlbšej významovej rovine, presahujúcej jednoduchú symboliku či klasickú interpretáciu horoskopov.
Rozbory v tejto kapitole sa neusilujú odhaliť najrozličnejšie astrologické techniky, po ktorých siahal
Nostradamus. Fakt, že vyše stovky štvorverší obsahuje odkazy zahalené do astrologickej symboliky i
údajov, nedovoľuje pristúpiť v našej knihe k vyčerpávajúcemu štúdiu jeho metód. Usilujeme sa iba
odhaliť jedinečnosť jeho astrológie a úzku spätosť s časovou výstavbou predpovedí i s tajným,
takzvaným zeleným jazykom (podrobne o ňom hovoríme v 4. kapitole), ktorým Nostradamus napísal
svoje Proroctvá.
K pozoruhodným spôsobom využívania astrologických údajov u Nostradama patria efemeridy,
tabuľky planetárnych pozícií. Frazeológia často naznačuje, že sa pohybuje na rovine svetskej
astrológie, aj keď to nie je pravda. Zdanlivo náhodná zmienka o dvoch-troch planetárnych
súradniciach vo štvorverší takmer vždy naznačuje, že by sme mali nazrieť do tabuľky efemeríd
(prípadne v súčasnosti do dômyselného počítačového programu) a zaradiť zmienku v čase, lebo tu
zvyčajne nachádzame kľúč k téme štvorveršia, ba i k presnému datovaniu dotyčnej udalosti. Aspoň na
niekoľkých príkladoch si ukážeme obdivuhodnú brilantnosť Nostradamovho narábania s astrológiou.
Rozoberieme si niekoľko štvorverší a začneme od mimoriadne jednoduchého dokladu Nostradamovej
posadnutosti dejinami Francúzskej revolúcie.
SKAZA LYONU
Štvorveršie VIII.46 si zasluhuje osobitnú pozornosť medzi tými, ktoré používajú astrológiu na presné
datovanie. V ezoterickej literatúre Nostradamus vyniká úspornosťou, s akou naznačuje, že sú v hre
astrologické faktory:
Pol mensolée mourra a trois lieües du rosne,
Fuis les deux prochains tarasc destrois:
Car Mars fera le plus horrible trosne,
De coq et d'Aigle de France freres trois.
Pretože štvorveršie obsahuje arkánnu astrológiu, akýkoľvek doslovný "preklad" je ťarbavý a fakticky
nezmyselný:
Pol mensolée zomrie tri míle od Rhôny,
Utečú dvaja blízko zničenej Tarary:
Lebo Mars zasadne na najstrašnejší trón
Kohúta a Orla francúzskeho troch bratov.
De Fontbrune tvrdí, že úvodné slovo Pol je meno pápeža Jána Pavla II., pričom súvisí s prvou časťou
názvu pápežovej vlasti, teda Poľska. Takáto interpretácia - hoci svojvoľná - jednoznačne zaraďuje
štvorveršie do dvadsiateho storočia. De Fortbrune ďalej komolí zmysel, keď nachádza v slove
mensolée narážku na predpoveď Malachiáša, týkajúcu sa údajne pápeža Jána Pavla II. (pozri však
naše poznámky o výraze Pol mensolée v 1. kapitole).
Malachiášove predpovede pozostávajú z jednoriadkových charakteristík budúcich pápežov až do
(údajne) neveľmi vzdialeného konca inštitúcie pápežstva. Je možné, že tieto predpovede boli
napísané v šestnástom storočí, ale tvrdí sa, že sú oveľa staršie. Najstaršie vydanie, ktoré sme mali k
dispozícii, vyšlo koncom šestnásteho storočia. Latinský atribút Jána Pavla II. tu znie De labore solis, čo
približne znamená "o práci slnka". De Fontbrune tvrdí, že latinské slovo manus znamená "práca", a
preto vraj výraz manus-solée poukazuje na Malachiášovu predpoveď. Je to však pochybné tvrdenie.
Troch bratov (freres trois) v poslednom riadku si de Fontbrune svojvoľne upravil na "troch spojencov"
francúzskeho kráľa a Spojených štátov. Nech si každý vysvetlí po svojom, či ide o nové francúzske
kráľovstvo, alebo o fiktívne kráľovstvo "Francúzska a Spojených štátov". Erika Cheethamová vidí v
Orlovi (l'Aigle) narážku na Spojené štáty, konkrétne na rodinu Kennedyovcov, ale ani prvá, ani druhá
interpretácia nie je ničím podložená a nevystihuje zmysel štvorveršia. Ukážeme si, že sa opiera o
astrológiu a týka sa udalostí vo Francúzsku krátko po revolúcii.
Môžeme si byť istí, že štvorveršie sa vzťahuje na nejakú udalosť v Lyone. Naznačuje to slovo tarasc
(meno miestnej mytologickej obludy), písané v niektorých starších vydaniach ako Tarara. Určite je to
narážka na Tarare pri rieke Turdine, niekoľko kilometrov od Lyonu. Lyon je "blízko Tarare" (prochains
Tarara) a na Rhône (rosne v prvom verši). Nostradamus často identifikuje mesto odkazom na
neďaleké mestečko či dedinku. Presvedčíme sa, že v tomto prípade neuviedol Lyon menom z veľmi
závažného dôvodu.
Pri prvom pozornom čítaní by si historik mohol spomenúť na niekoľko historických udalostí vo
Francúzsku. Napríklad by mohol pokladať číslovku "dvaja" (les deux) v druhom verši za narážku na
Henriho d'Effiata (Cinq-Mars) a FrancXoisa de Thou, ktorých roku 1642 sťali v Lyone za úklady proti
Richelieuovi (pozri 7. kapitolu).
V skutočnosti Nostradamus veľmi zriedkavo uvádza v jednom štvorverší dve udalosti, ak medzi nimi
nie je istá historická súvislosť. Preto si musíme položiť otázku, či existuje ešte iná "dvojica" (les deux),
ktorá súvisí s miestom blízko Tarary (prochains Tarara) a ktorú postihla skaza (destrois)? Odpoveď na
otázku je kladná a prekvapujúca.
Napodiv predstavuje túto dvojicu vo štvorverší sám Lyon. Za krátkeho a búrlivého medziobdobia
francúzskej histórie malo mesto dve mená a bolo vtedy takmer úplne zničené. Ako sa presvedčíme,
práve dve mená mesta Lyonu nám umožnili datovať udalosti, ktoré predvídal Nostradamus. Toto
datovanie potvrdzujú astrologické faktory zakódované do štvorveršia.
Lyon sa vzoprel proti Konventu (Convention Nationale bolo revolučné zhromaždenie po
zákonodarnom zhromaždení roku 1792), a preto roku 1793 generál Kellerman, hrdina od Valmy,
dostal rozkaz zničiť mesto. Obliehanie trvalo podľa Haydna sedemdesiat dní a skončilo sa 9.
októbra.12 Vzápätí (12. októbra 1793) Konvent nariadil zdemolovať mesto.
Obliehanie a ukrutnosti po prelomení mestských hradieb boli naozaj strašné. V tom čase Mars
skutočne sedel na obludnom tróne (le plus horrible trosne) ako boh vojny. So štvorverším súvisí
nielen fakt, že veľkú časť Lyonu doslova zbúrali, ale vyhladili z mapy aj jeho starý názov. V roku 1793
Konvent bez najmenšieho náznaku irónie zmenil jeho názov na Ville-affranchie (Oslobodené mesto).
Pôvodný názov dostalo mesto až po Robespierrovom páde.
Štvrtý verš znie: De coq et d'Aigle de France freres trois. Mars sedí na strašnom tróne a vládne nad
Kohútom a Orlom. Ukazuje sa, že Kohút je revolučné Francúzsko (pozri obr. 46), kým Orol je
Napoleon (pozri 8. kapitolu). Ide teda o dvojitý symbol samého cisára a zvrhnutej monarchie.
Traja francúzski bratia sú tri zložky Francúzskeho zhromaždenia (France freres trois) ustanoveného
20. septembra 1792, ktoré do dvadsaťštyri hodín zrušilo v krajine monarchiu. Tieto tri zložky, spojené
do jedného celku bratskou prísahou (freres), tvorili Girondins (girondisti ako ľavica), Plaine (stred) a
Montagnards čiže horali podľa toho, že sedeli na najvyšších laviciach (pravica).
V treťom verši sa píše: Car Mars fera le plus horrible trosne. Verš má dve významové roviny, ako je to
u Nostradama bežné. Už zmienka o Marsovi vyvoláva u nezasvätencov vojnové asociácie, ale znalci
Nostradamovej metódy v nej vidia výzvu, aby zvážili terminológiu a až potom prihliadli na planetárne
pozície v efemeridách na roky 1792-93.
Obraz pohanského boha vojny Marsa, ako si sadá na francúzsky trón, je nanajvýš výstižný, lebo v tom
istom roku stratilo Francúzsko tisícročný trón (trosne). Tí, čo zvrhli z trónu tradičného panovníka,
okamžite posadili na jeho miesto pohanského boha vojny. Ak Amerika ako prvá zriadila novovekú
demokraciu, právom sa vraví, že Francúzsko ju ako prvé zmilitarizovalo.
Vo verši sa vyskytujú ezoterické dvojzmysly, ktoré si zasluhujú pozornosť vzhľadom na astrologické
súvislosti. Slovo Pol v úvode štvorveršia je latinské cistoslovce, vyjadrujúce úžas či kliatbu. Je to
skratka mena Pollux, mytologického hrdinu a siláka z dvojice Kastor a Pollux (súhvezdie Blíženci). Vo
štvorverší vzťahujúcom sa na pozíciu planéty Mars, spomínanej v treťom verši, sa nám teda vynára
pozoruhodná astrologická symbolika.
Všimli sme si, že v jednom zmysle treba "strašný trón" (horrible trosne) čítať ako metaforickú narážku
na krvavé udalosti po vzniku Zhromaždenia a na spustošenie Lyonu (obidve udalosti sú témami
štvorveršia). V astrológii šestnásteho storočia má však slovo trón aj odborný význam. Týka sa
znamenia súvisiaceho s konkrétnou planétou v období, keď podľa tradície "panuje". O planéte sa
hovorí, že je "na tróne", keď sa dostane do znamenia, nad ktorým vládne. Termín je odvodený od
gréckeho thronois, ktoré použil Ptolemaios v diele Tetrabiblos.13 V šestnástom storočí sa toto slovo
používalo zrejme v užšom význame bojového voza, na ktorom sedí pohanské božstvo ako na tróne, a
kolesá zdobia príslušné znamenia zvieratníka. Mars sedel na tróne, keď sa dostal do znamenia
Škorpióna.
Dňa 21. septembra 1792 (a aj nasledujúceho), keď vznikli tri zložky (trois freres) Francúzskeho
zhromaždenia a vzápätí zrušili monarchiu, Mars bol v znamení Škorpióna, teda na svojom tróne.
V štvorverší sa skrýva ešte pozoruhodnejšia astrologická narážka. V posledných júlových dňoch roku
1793, keď začal generál Kellerman obliehať Lyon, Mars bol v konjunkcii so stálicou Pollux (hviezda
beta Geminorum) podľa hviezdnej sústavy Johanna Bayera (1572-1625), nemeckého astronóma a
právnika. V roku 1793 sa Pollux nachádzal na 21. stupni Raka. To vysvetľuje inak nepochopiteľné
slovíčko Pol, nad ktorým si komentátori úporne lámali hlavy. Slovo mensolée je španielsko-francúzska
kombinácia - men znamená malý a solée ja obmena slova soleil čiže slnko. Ak je toto čítanie správne,
mohli by sme Pol mensolée preložiť ako "Pollux, malé slnko". Dnes nás tento obraz neohromuje, ale v
polovici šestnásteho storočia bola ešte podstata hviezd záhadou. Francesco Patrizi, ktorý študoval v
astrologickom stredisku v Padove a ktorého knihy sa dostali na index pre jeho otvorené astronomické
názory, pokladal vesmír za nekonečný a navyše každú hviezdu za osobitný svet. Hoci v polovici
šestnásteho storočia bola vlastne takáto predstava ešte heretická, dá sa povedať, že priam visela vo
vzduchu.14
Patriziho názory akiste odrážali inteligentný záujem o ďalekosiahle zmeny, ktoré v šestnástom storočí
postihli astrológiu v dôsledku Kopernikových objavov, pádu ptolemaiovskej koncepcie kozmu a
explózie novy roku 1572. Tento úkaz, ktorý predvídal Nostradamus, zapríčinil krach starého modelu
vesmíru v oveľa väčšej miere ako všetky knihy (pozri 5. kapitolu).
Oranžový Pollux (Pol), dominujúci južným Blížencom, sa v súčasnosti nachádza na 23. stupni Raka.
Pomocou prístupných počítačových systémov sa nám podarilo potvrdiť pozoruhodné údaje v
Nostradamových štvorveršiach o konjunkcii Marsu s Polluxom. Zásluhu na tom nemá iba zohľadnenie
efemeríd,15, ale aj počítačová simulácia pohybov planét v júli a auguste roku 1793. Na riešenie tohto
aj iných problémov sme použili program Microsoft Astronomer for Windows z roku 1993 pre
Windows 3.1. Pokladali sme počítačový prístup za osožný. Aj keď sme schopní spoľahlivo odhadnúť,
ktoré efemeridy použil Nostradamus pre spomínané štvorveršia, máme len málo dôkazov o tom, že
sa pri predpovediach musel opierať o súčasné údaje. Je pozoruhodné, že presnosti, ktorú dosiahol, sa
vtedajšie tabulácie efemeríd zjavne nevyrovnajú.
Príklad usúvzťažňovania budúcej konjunkcie s planétou takmer prirodzene vedie k otázke, ako
využíva konjunkcie na označovanie udalostí v budúcnosti. V mnohých jeho veršoch obyčajne zoznamy
planét (hoci arkánne zašifrované) poukazujú na konkrétnu konjunkciu v budúcnosti, definovanú vo
štvorverší tak, že z nej vyplýva jediný dátum. A ten zákonite súvisí so zmyslom štvorveršia.
PROTESTANTSKÉ VOJNY
Málo astrologických pokynov u Nostradama sa čo do jednoduchosti vyrovná tretiemu riadku v
štvorverší VIII.2:
Condon et Aux et autour de Mirande
Je voy du ciel feu qui les environne.
Sol Mars conjoint au Lyon, puis Marmande
Foudre, grand gresle, mur tombe dans Garonne.
Condon a Aux a okolo Mirandy
Vidím oheň z neba, čo ich obkľučuje.
Slnko a Mars spojené v Levovi, potom Marmande
Blesk, veľké krúpy, múr padá do Garonny.
Štvorveršie tak oplýva ničivou obraznosťou, že vzrušuje milenaristov. Roberts zachádza najďalej a vidí
vo štvorverší predpoveď príchodu mimozemských návštevníkov a veľkej vojny na nebesiach.
Zajatcom tohto názoru sa stal vďaka omylu vlastného prepisovača, keď namiesto grand gresle (veľké
krupobitie) vyšlo grand guerre (veľká vojna).
Vo štvorverší je opisovaná udalosť určovaná astrologickými údajmi. Astrologickú situáciu podáva
Nostradamus vlastne bez stopy dvojznačnosti. Píše, že nastane konjunkcia Slnka a Marsu v Levovi (Sol
Mars conjoint au Lyon). Dňa 10. augusta 1577 Slnko a Mars vstúpili do presnej konjunkcie na 28.
stupni Leva. Ak vezmeme do úvahy päťstupňovú vôľu (plne prípustnú v astrológii), môžeme tvrdiť, že
konjunkcia trvala od 5. do 12. augusta a potom nebeské telesá vyšli zo znamenia Leva. Bez údajov o
tejto konjunkcii by sa nám pravdepodobne nepodarilo usporiadať mestá vo štvorverší do logickej
historickej sekvencie. Ide o Condon, Aux a Mirande, všetky tri v departmente Gers na juhozápade
Francúzska. Marmande sa nachádza severnejšie, v departmente Lot et Garonne. Overili sme si
podobné astrologické situácie významnejších udalostí týkajúcich sa ich dejín a zistili sme, že im
vyhovuje iba rok 1577. V roku 1577 mesto Marmande obliehal Henrich z Navarry, ktorý sa neskôr ako
Henrich IV. stal prvým protestantským kráľom Francúzska.
Prečo Nostradamus uvádza "... potom Marmande" (puis Marmande)? Chce naznačiť, že stav, o akom
píše v súvislosti s Mirandou, sa vzťahuje aj na mestá spomínané vo dvoch prvých riadkoch. Obliehanie
mesta Marmande bolo súčasťou pokusu o nastolenie protestantizmu v južnom Francúzsku. V roku
1569 Condom i niekoľko okolitých miest dobyl Gabriel, gróf z Montgomery, ktorý sa spojil s Condém
proti katolíkom.
Ten istý Gabriel z Montgomery vystupuje v najslávnejšom Nostradamovom štvorverší (I.35). Bol to
neidentifikovaný útočník (Le lyon jeune, "mladý lev"), ktorému sa roku 1559 zlomil oštep a vypichol
oko Henrichovi II. (pozri 6. kapitolu). K hugenotom sa pripojil akiste v dôsledku tejto nehody, keď
upadol do nemilosti a odišiel z Paríža. Onedlho sa pridal ku Condému. V tom istom roku, keď dobyli
Condon, obsadili Bearn i Bigorre. Všetky tieto mestá sa nachádzajú v tom istom kraji ako mestá
vymenované v prvých dvoch riadkoch štvorveršia.
Osobitne dômyselne opisuje Nostradamus zrážky okolo Condonu, Auxu a Mirandy ako "oheň z
nebies" (Je voy du ciel feu qui les environne). Skaza, ktorá na ne doľahla, bola dôsledkom
náboženskej vojny ("nebeskej" vojny, ktorá sa takrečeno začala na nebesiach). Posledný riadok je
azda nemenej perifrastický, lebo blesk a veľké krupobitie boli v stredoveku bežné obrazy Božej
nevôle. Nostradamus ako príslušník rodiny, ktorá prijala katolicizmus, i ako rojalista zdôraznil
nespokojnosť nebies s počínaním protestantských odpadlíkov. Pád múru do Garonny predstavoval
praktickú možnosť, lebo Marmande stojí nad riekou Garonnou, spomínanou vo štvorverší.
FRANCÚZSKA REVOLÚCIA
Štvorveršie I.16 predstavuje pravdepodobne najkomplikovanejší príklad Nostradamovho používania
ezoterickej astrológie. Preto nám azda názorný rozbor jednotlivých ezoterických prvkov pomôže
preniknúť do spôsobu, akým Nostradamus narába s astrologickými údajmi. Štvorveršie znie:
Faux a l'estang, joint vers le Sagittaire,
En son haut auge de l'exaltation
Peste, famine, mort de main militaire,
Le Siecle approcher de renovation.
Pretože ide o skutočne arkánne verše, zatiaľ ich nebudeme prekladať. Ich zmysel pochopíme, keď
dešifrujeme ich astrologický dosah.
Kľúč k zmyslu štvorveršia sa skrýva v terminológii prvých dvoch riadkov. Tu Nostradamus zaradil
arkánnu narážku na dve planéty a znamenia zvieratníka, takže odhalenie zmyslu veršov si vyžaduje
istú detektívnu námahu. Uvidíme, že jej výsledkom bude veľmi presný dátum.
Faux znamená kosák (alebo kosu) a ide o narážku na planétu Saturn, ktorá sa v astrologickej
symbolike zobrazuje s kosou. Tento nástroj poukazuje na pôvod tohto planetárneho božstva ako
boha poľného hospodárstva a potomka gréckeho boha času, ktorým bol Chronos. ("Otec Čas" v
modernej obraznosti s kosou súvisí s týmto Saturnom.) Starofrancúzske slovo l'estang (v modernej
francúštine l'étang) znamená rybník či jazierko. Pretože ryby žijú v rybníkoch a jazerách, je to narážka
na vodné znamenie zvieratníka, na Ryby. Ak sú tieto dve riešenia správne, potom výraz Faux a
l'estang znamená "Keď je Saturn v znamení Rýb".
Slovo joint znamená spojený, zjednotený a zastupuje tu astrologický odborný termín konjunkcia
vzťahujúci sa na situáciu, keď sa dve alebo viaceré planéty nachádzajú na tom istom stupni
zverokruhu alebo blízko neho. Nie je to mimoriadne obskúrny termín, lebo ešte v astrológii koncom
devätnásteho storočia sa konjunkcia zavše označovala výrazmi ako "Saturn sa spojil s Jupiterom v
Levovi".
V tomto prípade planéty v konjunkcii nie sú v Strelcovi, ale pri (vers) jeho znamení. Strelec však
susedí z jednej strany so Škorpiónom a z druhej s Kozorožcom. Musíme sa zamyslieť aj nad zvyškom
verša, či nenaďabíme na kľúč k tomu, o ktoré znamenie Nostradamovi išlo.
Nachádzame ho v slove exaltation (exaltácia). Tento odborný astrologický termín sa vzťahuje na
takmer bezvýznamný (z hľadiska modernej praktickej astrológie) systém, hoci jeho dôležitosť pre
dejiny astrológie uznáva niekoľko popredných odborníkov.16 V tomto systéme, stručne povedané, sa
prideľovali planétam tie zodiakálne znamenia, v ktorých sa vraj utvrdzovala či posilňovala ich pravá
povaha.17 Pravda, v tradičnej stredovekej astrológii sa v Strelcovi nepripisovala exaltácia nijakej
planéte. Na naše šťastie sa Nostradamus vyslovuje jasne, lebo jednoducho tvrdí, že planéta je "pri"
Strelcovi.
Vraví, že konjungujúca planéta (či planéty) je: En son haut auge de l'exaltation. Haut auge je
problematický výraz. Auge by sme mohli čítať ako nemecké "oko", ale najskôr ide o francúzske slovo
pre žľab. Mohli by sme nadobudnúť dojem, že tento výraz sa nehodí do kontextu planetárnych
pozícií, ale predstavme si planéty, ako sa pohybujú do ptolemaiovského kruhu vo veľkom kolese
zvieratníka okolo Zeme, a žľab poháňa planéty, nie vodu.
V horoskope najvyšší bod exaltácie predstavuje znamenie Kozorožca. Ten sa zvyčajne znázorňuje v
horoskopoch na najvyššom mieste, a to je príznačné pre Nostradamovo obrazné použitie slova žľab.
Kozorožec sa dostal na samý vrch vodného kolesa. Pomôže nám to určiť planétu, ktorá sa dostala na
najvyšší bod exaltácie Kozorožca?
Ak siahneme po stredovekých zoznamoch exaltácií, zistíme, že Škorpión nemá žiadnu exaltáciu.
Naproti tomu Kozorožec je exaltáciou Marsu. To by nasvedčovalo, že záhadná konjunkcia (joint) sa
týka planéty Marsu v znamení Kozorožca.
Ak je táto astrologická interpretácia správna, prvé dva riadky vo štvorverší budú znieť: Keď je Saturn v
Rybách a Mars v konjunkcii pri Strelcovi, jeho exaltácia sa nachádza v Kozorožcovi... Ide o veľmi
presný astrologický údaj. Táto planetárna pozícia je taká zriedkavá, že začneme pátrať v efemeridách,
či nezistíme dátum konfigurácie. Otázka znie: Podarí sa nám nájsť deň, keď nastal tento astrologický
stav po roku 1555 (vtedy vyšlo Nostradamovo štvorveršie prvý raz)?
Nostradamus akoby predpokladal, že budeme hľadať v efemeridách, a pripravil nám kľúč v
poslednom riadku, ktorý v preklade znie: Storočie sa blíži k svojej obnove. Nostradamus nám zjavne
naznačuje, aby sme hľadali v tabuľkách posledných desaťročí - nie na samom konci, ale v bližšie
neurčenom období, keď sa storočie blíži k záveru.
Ak si všimneme roky pred koncom každého storočia v období od roku 1599 až do roku 1999, nájdeme
iba tri možné charakteristiky, ktoré sa ako-tak približujú k astrologickým podmienkam, ktoré určil
Nostradamus.
Od januára 1582 do apríla 1584 bol Saturn v Rybách. Mars sa v tom čase, v januári a februári 1584,
nachádzal v Kozorožcovi. Dňa 22. decembra 1583 bol Saturn v Rybách, kým Mars a Slnko vstúpili do
konjunkcie v Kozorožcovi.18
V tomto prípade sa Slnko i Mars nachádzali "pri Strelcovi" - ba ráno toho istého dňa Slnko naozaj
vstúpilo do tohto znamenia. Mimochodom, Venuša sa ocitla o 7:30 ráno na samom kraji Strelca na
29,50 stupni, ale pohybovala sa opačným smerom. V tabuľkách, ktoré používal Nostradamus, by sme
Venušu s najväčšou pravdepodobnosťou našli v znamení Kozorožca.
Tento horoskopický stav presne zodpovedá scenáru, ktorý skonštruoval Nostradamus. Pravda, toto
ezoterické datovanie mieri na obdobie, pre ktoré predpovedal "mor, hlad a smrť zapríčinenú
zbraňami". Vyskytla sa roku 1583 udalosť, ktorá súvisela s podobnou predpoveďou?
Nanešťastie sa nájde veľmi málo období, keď nezúrili boje (aj Nostradamus to pripúšťa v inom
štvorverší), a roku 1853, takisto ako v každom inom, nájdeme dostatok príkladov na mor, hlad a
vraždenie. V tomto roku Francúzi na čele s vojvodom z Anjou obliehali Antverpy, pričom obidve
strany utrpeli ťažké straty a Nemecko pustošili náboženské vojny. Len v meste Münster zomrelo od
hladu 30 000 ľudí. Tieto udalosti však zrejme neprekračujú normálny stav "občasných vzplanutí
vzájomného ničenia", ktoré sú hlavnou témou svetových dejín, ako sa vyjadril ezoterik Gurdjieff.19
Človek by predpokladal, že Nostradamus pri písaní tohto štvorveršia nemyslel na Antverpy či
Münster, ale na podstatne hrozivejšie pohromy.
Napriek hrôzam predpokladaným pre záver dvadsiateho storočia sa zdá, že Nostradamus uvažoval o
inom. Efemeridy pre koniec nášho storočia vôbec nevyhovujú podmienkam, ktoré stanovil
Nostradamus. Od 29. januára 1994 do 7. apríla 1996 sa Saturn nachádzal v Rybách. V týchto rokoch
bol Mars od 1. decembra 1995 do 9. januára 1996 v Kozorožcovi, 1. decembra 1995 bol Saturn v
Rybách a Mars i Venuša v Kozorožcovi. Hoci sa táto konfigurácia veľmi približuje k astrologickému
stavu opísanému vo štvorverší, Mars s Venušou nevstúpili do konjunkcie a Venuša nevystúpila k
vrcholu Strelca.
Naproti tomu koncom osemnásteho storočia sa odvinul výrazne odlišný sled udalostí
zodpovedajúcich astrologickým údajom vo štvorverší. Azda to nikoho neprekvapí, lebo Nostradamus
v Liste Henrichovi II. uverejnenom roku 1558 v Stovkch vyzdvihol záver osemnásteho storočia ako
mimoriadne dôležité obdobie v dejinách Západu. Veľavravne ho označuje ako "obnovu vekov" a táto
charakteristika sa veľmi blíži k zmyslu posledného riadku rozoberaného štvorveršia.
Začiatkom januára 1789 bol Saturn v Rybách a Mars v Kozorožcovi vstúpil do konjunkcie so Slnkom. V
prvý deň roka Mesiac bol v presnej konjunkcii so Saturnom. O niekoľko dní konjunkciu Marsu so
Slnkom rozšíril Merkúr v Kozorožcovi. Dňa 2. januára 1789 bol Saturn v Rybách, kým Mars, Slnko a
Merkúr boli v Kozorožcovi, pričom konjunkcia prvých dvoch bola takmer presná. Táto situácia, ktorá
presne zodpovedala štvorveršiu, trvala do 19. januára 1789.
Na základe uvedených údajov ťažko možno pochybovať, že Nostradamus mal v presne datovanom
štvorverší na mysli rok 1789. Tento dátum je ezotericky zakódovaný vo štvorverší a v narážke, že
"storočie sa blíži k obnove". Historické zmeny, ktoré nastali v tomto roku, sú všeobecne známe a
nejeden historik ho označil za "rok hrôzy". Udalosti, ktoré tento rok priniesol, určite zmenili celkovú
podobu európskej i americkej histórie. "Keď sa storočie približovalo k svojej obnove", zakrátko
nadišiel rok, v ktorom nastali podmienky predpovedané Nostradamom: Peste, famine, mort de main
militaire - Mor, hlad, smrť rukou vojakov.
Pre Nostradamovu metódu je príznačné, že sa uchýlil k zastretej astrológii, keď chcel s pozoruhodnou
presnosťou upozorniť na najdôležitejší dátum v budúcej histórii Francúzska.
Rozbor štvorveršia I.16 nám umožnil nazrieť do ezoterickej astrológie, v ktorej Nostradamus vynikal
bez toho, že by sa dostal do nesúladu s inými arkánnymi metódami. S ďalšou ukážkou arkánnej
astrológie sa stretneme, keď preskočíme niekoľko rokov a zastavíme sa pri najbližšej veľkej eskalácii
svetového násilia, ktorú Nostradamus predvídal i datoval. Táto predpoveď je obsiahnutá vo štvorverší
VI.4.
DÁTUM DRUHEJ SVETOVEJ VOJNY
Je to zaujímavé štvorveršie a podrobnejšie si ho všimneme neskôr (pozri 10. kapitolu). Predbežne sa
sústredíme len na jeden verš, ktorý pôsobí výslovne astrologickým dojmom: Saturne, Leo, Mars,
Cancer en rapine.
Dojem však klame, ako vo väčšine Nostradamových veršov, lebo z astrologického hľadiska ide o čistý
nezmysel. Rak, znamenie zvieratníka, tu menuje, akoby to bola planéta, a plienenie takisto nemožno
pokladať za astrologický termín.
Ak chceme preniknúť do zmyslu verša, predpokladajme, že pod plienením rozumie Nostradamus
Barana, znamenie súvisiace so žoldniermi a vojenstvom, hoci toto v skutočnosti patrí do okruhu
planéty Mars.20 (V kontexte štvorveršia je to pravdepodobne rozumná úvaha, lebo Baran panuje nad
Nemeckom, témou tohto štvorveršia.)21
Aj keby slovo rapine čiže plienenie poukazovalo na Barana, verš by ešte vždy nedával zmysel, lebo
jedno znamenie, napríklad Lev či Rak, sa nemôže nachádzať v inom znamení (tu v Baranovi). Lev a
Rak teda v tomto kontexte znamenajú niečo iné. Musíme predpokladať, že tieto znamenia sú v
danom kontexte okultnými záslepkami pre "planéty" Slnko a Mesiac, lebo Lev a Rak sú ovládané
každý svojou planétou a nepanujú nad inými znameniami (na rozdiel od ostatných piatich planét). Ak
je naša argumentácia správna, potom môžeme verš Saturne, Leo, Mars, Cancer en rapine preložiť ako
Saturn, Slnko, Mars a Mesiac v Baranovi.
Teraz musíme zistiť, akú váhu má tento význam z hľadiska troch predchádzajúcich veršov, ktoré sa
vzťahujú na spustošenie Kolína za druhej svetovej vojny. A na tomto kroku získame letmú predstavu
o genialite, s akou Nostradamus spracúval svoju astrológiu.
Druhá svetová vojna sa začala, keď Británia a Francúzsko 3. septembra 1939 vyhlásili vojnu Nemecku.
(Pretože to bola bezprostredná reakcia na vpád Nemcov do Poľska, za začiatok vojny môžeme
pokladať 1. september 1939. Na západnej hranici Nemecka ešte dlho nepadol ani výstrel. Pozn.
prekl.). Zvláštne je, že 3. septembra bol Mesiac v Baranovi (Cancer en rapine).22 Od 23. septembra
1939 až do 20. marca 1940 bol v Baranovi aj Saturn. Pozoruhodnou zhodou okolností v ten istý deň,
dňa 20. marca 1939, keď Saturn vyšiel zo znamenia Barana, vstúpilo Slnko do toho istého znamenia
(Saturne, Leo, en rapine).23 Čosi také sa stáva neobyčajne zriedkavo v hociktorom znamení, ani
nehovoriac o Baranovi. Zdá sa, akoby Nostradamus hľadal jednoznačný spôsob identifikácie istého
dátumu v budúcnosti a zaujala ho táto zvláštna kozmická zhoda okolností na začiatku vojny.
Druhá svetová vojna sa v Európe skončila kapituláciou Nemcov 7. mája 1945. Práve v tento deň Mars
vstúpil do znamenia Barana (Mars en rapine). Ešte väčšmi bije do očí, že toho istého dňa planéta
Venuša vstúpila rovno do Barana a v Baranovi bol aj Merkúr.24
Táto situácia v znamení Barana je taká pozoruhodná, že ju nemôžeme ignorovať. Nostradamus
obdivuhodne presne určil dátum začiatku a konca vojny. Planéty Saturn, Slnko, Mars a Mesiac sa
dostali do vzťahu k znameniu Barana. Tento verš prakticky obsahuje dva horoskopy. Týkajú sa
začiatku a konca dosiaľ najstrašnejšieho vojnového konfliktu na svete. Podľa štatistikov, ktorí sú
kompetentnejší než my, pravdepodobnosť, že vďaka náhode sa v tejto predpovedi stretne toľko
rozličných faktorov, sa rovná v tejto predpovedi stretne vďaka náhode, sa rovná jednej k niekoľkým
miliardám.
BITKA PRI LEPANTE
"Mnohí Nostradamovi komentátori trpia veľkou slabinou," píše Woolf, "za každú cenu by chceli
dokázať správnosť vlastných teórií."25 Platí to najmä vtedy, keď sa nazdávajú, že Nostradamova
astrológia sa iba málo líšila od tej, ktorá sa tešila popularite na začiatku dvadsiateho storočia. Na
nasledujúcich stránkach zistíme, že nič nie je vzdialenejšie od pravdy.
Novovekí komentátori sa zasa usilujú vysvetľovať Nostradamove predpovede z neskorého stredoveku
tak, akoby sa týkali našich čias. Názorný príklad takéhoto postoja nájdeme vo štvorverší III.3, ktoré sa
začína jednoduchým astrologickým časovým rámcom:
Mars et Mercure et l'argent joint ensemble
Vers le midy extréme siccité,
Au fond d'Asie on dira terre tremble,
Corinthe, Ephese lors en perplexité.
Mars, Merkúr a Mesiac sa spojili
K poludniu krutého sucha,
V hlbinách Ázie hovoria. že zem sa trasie,
Korint, Efez sú v úzkych.
Pri povrchnom čítaní sa zdá, že štvorveršie poukazuje na istý astrologický moment, keď bude na juhu
sucho a v Ázii sa vyskytnú udalosti, ktoré otrasú svetom. Mestá v Grécku a Malej Ázii (Corinthe a
Ephese na ne poukazujú synekdochicky - pozri Prílohu č. 5) sa dostanú do ťažkostí. Niektorí
komentátori zaobchádzajú so slovom Ázia veľmi svojvoľne. Napríklad de Fortbrune v ňom vidí
narážku na zemetrasenie v Japonsku, vedúce k nedorozumeniam medzi Gréckom a Tureckom.26
Prv ako sa pokúsime zistiť, či sa táto predpoveď vzťahuje na našu minulosť alebo budúcnosť,
sústredíme sa na astrologický zmysel prvého verša. Nostradamus uvádza planéty Mars a Merkúr.
L'argent však doslova znamená striebro, a pretože nad týmto kovom panuje Mesiac, môže sa
poeticky použiť na označenie obežnice našej Zeme. Nostradamus akiste siahol po tomto výraze preto,
lebo štvorveršie sa týka ľudí polmesiaca, moslimov - pozri Prílohu č. 5.
Mars, Merkúr a Mesiac sa pomerne často vyskytujú v rovnakom znamení zvieratníka (joint
ensemble). Preto nemôžeme v tomto astrologickom rámci dospieť k presnému datovaniu.
Cheethamová usúdila, že táto predpoveď sa vzťahuje len na rok 1977, ale v skutočnosti sa presné
konjunkcie troch planét vyskytujú v období od roku 1555 do roku 1977, teda za štyri storočia,
nespočetne veľa ráz.27
Nostradamus si zjavne uvedomoval časté konjunkcie týchto troch planét, ako aj neprítomnosť
pevného základu pre datovanie predpovede. Predpokladajme teda, že myslel na trojitú konjunkciu
krátko po dokončení štvorveršia roku 1555, ak nie krátko po svojej smrti. Zisťujeme napríklad, že tri
planéty vstupujú do konjunkcie v znamení Blížencov 20. júla 1564. V tomto prípade je trojitá
konjunkcia pomerne presná, ale učencove slová nám nedovoľujú dospieť k záveru, že mu išlo o
presnú požiadavku. Nostradamus píše, že by sa mali spojiť dovedna (joint ensemble). Nepoužil
odborný astrologický termín pre samotnú konjunkciu, čo nasvedčuje, že tri planéty by sa mali iba
nachádzať v rovnakom znamení. Ak si dovolíme chápať konjunkciu širšie, jej výskyt výrazne vzrastie. V
takomto ponímaní nastala napríklad 7. mája 1560. Výpočet všetkých nasledujúcich konjunkcií presných*36 či slabých - by bol nudný, ale stojí za zmienku, že Nostradamovo datovanie sa týka
udalosti, ktorá sa odohrala oveľa bližšie k jeho obdobiu, nie v dvadsiatom storočí.
Ak sa sústredíme na históriu šestnásteho storočia, zistíme, že štvorveršie má veľký význam pre
obdobie okolo roku 1564. V tom čase vrcholila turecká hrozba a Nostradamovi súčasníci akiste túžili
po predpovediach (hoci aj nejednoznačných), ktoré by sľubovali otrasy v Ázii. Boli o to vítanejšie, ak
naznačovali víťazstvo Západu, ako Nostradamovo štvorveršie.
Keďže islamskí Turci dovsšili obsadzovanie Grécka už roku 1466, Korint bol za celého Nostradamovho
života pod tureckou nadvládou. Navyše po celý ten čas silnel turecký tlak na Európu a krátko po
Nostradamovej smrti Turci dobyli ostrovy Chios, Naxos a Cyprus. Ak Nostradamus predpovedal
ťažkosti či mrzutosti (en perplexité) pre turecký Efez a Korint, jeho súčasníkom, zúfalo túžiacim po
zániku ázijskej hrozby, sa to dobre čítalo. My už nepociťujeme hrôzu z moslimskej nadvlády nad
východnou hranicou Európy v šestnástom storočí, ale vtedy vyvolávala značné znepokojenie
predstava, že moslimovia kruto tyranizujú krajiny v bezprostrednej blízkosti Európy a nútia ich platiť
obrovské dane. Dvojnásobné rozhorčenie vyvolávala skutočnosť, že porobené národy museli Turkom
každoročne odvádzať dane v podobe kresťanských detí a moslimskí Turci ich zneužívali ako otrokov či
vojakov. V týchto súvislostiach malo štvorveršie ďalekosiahly význam, hoci dátum jeho naplnenia
nebol stanovený na prvú konjunkciu roku 1564. Dal by sa dátum rozhodujúcej zrážky vztiahnuť na inú
trojitú konjunkciu v závere šestnásteho storočia?
Roku 1571 nečakane zlomila tlak Turkov na východe námorná bitka pri Lepante. V tomto roku sa
nachádzali v znamení Vodnára tri planéty - Mesiac, Merkúr a Mars. A do Vodnára vstúpili nielen tieto
tri, ale aj Slnko a Jupiter.28 Nostradamus využil synekdochu, namiesto piatich planét sa uspokojil s
tromi.
Rozbor astrológie vo štvorverší nás vedie k záveru, že Nostradamus predvídal roku 1751
zemetrasenie, ktoré pocítia Turci, a Korint (podmanené cudzie mesto) i Efez (vo vlastnom Turecku) sa
dostanú do veľkých ťažkostí. Stojí za zmienku, že naznačil, kde bude bitka zúriť - v blízkosti
Korintského zálivu.
Ako sa zdá, Nostradamus dokonca použil i metódu zeleného jazyka, aby upozornil na význam
znamenia Vodnára. Dve počiatočné slová dvoch prostredných riadkov dávajú dovedna slovo Versau
(Verseau), ktoré znamená vo francúzštine Vodnár:
Vers le midy extréme siccité,
Au fond d'Asie on dira terre tremble.
Hoci by sa zdalo, že je to náhodná zhoda, bežná v poézii, plne zodpovedá praxi zeleného jazyka.
Ktovie, či na tieto verše nenaráža Collot d'Herbois v krátkej veselohre o Nostradamovi, ktorú uviedli
prvý raz roku 1777. V druhom dejstve tejto jednoaktovky sa Dastrimon (Nostradamus) nadchýna, ako
ho vzrušujú dôverné styky s hviezdami: ... je pousse Mercure en passant, ici je salve Jupiter, je dis
deux mots a Verseau, je fais une petite politesse aux Gemeaux...29 Astrologické nuansy sú
znamenité. Ak si chce človek udržať priazeň planetárnych božstiev, mal by sa správať takto: O
majetok sa usilovať cez boha obchodu Merkúra, vzdávať úctu blahosklonnému Jupiterovi na čele
panteónu planét a správať sa zdvorilo k dvojčatám (zastupujúcim život i smrť - nesmrteľnosť i
smrteľnosť). Záhadou zostáva, prečo by mal utrúsiť dve slová pred Vodnárom (Verseau). Že by bol
Collot identifikoval dve slová zakódované vo štvorverší III.3?
Vo svetle nášho chápania štvorveršia nadobúda druhý riadok zaujímavý význam. V tradičnej astrológii
odvodenej od ptolemaiovskej literatúry (pozri Prílohu č. 6) sa Vodnár označuje ako "južné" znamenie
(midy znamená juh) a je vraj "horúci". Hoci v novovekej astrológii sa tieto dva termíny zväčša prestali
používať, v šestnástom storočí by bol každý znalec tohto umenia pochopil dosah obidvoch slov.
"Južná horúčava" Vodnára by mohla zapríčiniť sucho (siccité). Narážka potvrdzuje, že konjunkcia
troch planét nastáva v južnom, horúcom znamení Vodnára, a to je prípad roku 1571. Slová "južný",
"horúci" a "suchý" sú napospol odborné astrologické termíny a všetky sa vzťahujú na Vodnára.
Astrológia a zelený jazyk sa tu spájajú v najideálnejšej podobe.
Bitka pri Lepante bola bezpochyby najzávažnejšou udalosťou v šestnástom storočí. Svätá liga
(Španielsko, Benátky, pápež a niekoľko talianskych štátov) zasadila zdrvujúcu porážku tureckej flotile.
Turci stratili 117 lodí a vyše 30 000 mužov. Hoci sa čoskoro preskupili, postavili nové loďstvo a dobyli
Cyprus, účinok bitky pri Lepante na európsku psychiku bol takmer nepredstaviteľný. Ukázalo sa, že
odhodlanie a spojenectvo podľa vzoru Svätej ligy by mohlo vyústiť do porážky Turkov (dovtedy ich
pokladali za neporaziteľných). Turecký tlak v skutočnosti nepoľavil až do konca storočia. V roku
porážky Turci vtrhli do Moskvy, z veľkej časti ju spustošili a odviedli odtiaľ na otrocké trhy vyše 100
000 zajatcov. V nasledujúcich rokoch obsadili severovýchodné pobrežie Afriky a polmesiac panuje v
týchto oblastiach dodnes. Po roku 1571 však už turecké výboje nikdy nevyvolávali v Európe
niekdajšie zúfalstvo.
Prehľad spôsobu, akým Nostradamus používal astrológiu, nám pomohol objasniť niekoľko
zaujímavých skutočností. Ezoterická astrológia štvorveršia IV.100 sa dá pochopiť pomerne ľahko.
Astrológia štvorveršia III.3 je do istej miery zložitejšia, hoci prístupná aj laikom. Pravda, vo viacerých
štvorveršiach Nostradamus plne využíva ezoterický potenciál astrológie a konštruuje verše, ktoré len
s veľkou námahou dešifrujú aj dobrí znalci astrologickej terminológie.
DRUHÁ SVETOVÁ VOJNA
Znamenitou ukážkou takýchto predpovedí je štvorveršie I.50. Až po dôkladnej analýze vysvitne, že v
tomto astrologickom štvorverší je zakódované datovanie, aké nemá čo do presnosti páru v análoch
vešteckej literatúry. Po francúzsky znie takto:
Chef d'Aries, Iupiter et Saturne,
Dieu eternel quelles mutations!
Puis apres long siecle son malin temps retourne,
Gaule et Italie, quelles emotions.
Prv ako odhalíme skrytý význam veršov, preložme si ich približne takto:
Hlava a Pán Barana, Jupitera a Saturna,
Bože večný, aké zmeny!
Nato, po dlhom storočí sa jeho zlý čas vracia,
Francúzsko a Itália - aké city.
Analýzou zistíme, že tajná téma pozoruhodného štvorveršia sa skrýva v ezoterickom zmysle prvého
riadku. Ten sa dá rozdeliť na dve časti. Výraz "Pán Barana" v prvej časti je odborný astrologický
termín, ktorý sa vzťahuje na určitý bod v pásme zvieratníka. Podľa potreby sa k nemu vrátime. V
druhej časti verša sa spomínajú dve takzvané vyššie planéty Jupiter a Saturn, ktoré sa majú zjaviť
spolu - teda v konjunkcii. Bola to jedna z najdôležitejších planetárnych konjunkcií a svetlo na jej
povahu vrhne letmý pohľad do hociktorej knihy predpovedí, aké vychádzali začiatkom šestnásteho
storočia, pred vydaním Nostradamových Stoviek.
Konjunkcie "vyšších" planét Jupitera a Saturna (v šestnástom storočí ich tak volali pre ich zdanlivú
pomalosť) sa označujú názvom veľké konjunkcie a vždy ich pokladali za významné historické
medzníky. Zaoberali sa nimi všetci slávni astrológovia šestnásteho storočia a viaceré ich spisy určite
ovplyvnili Nostradama. Nejedno významnejšie dielo tohto žánru sa zrejme usilovalo odhaliť, k akým
prevratným udalostiam povedú tieto závažné konjunkcie - najmä na sklonku osemnásteho storočia.
Ak bol Nostradamus posadnutý nejakou myšlienkou (po storočí, v ktorom žil), bol to podľa neho
ústredný bod dejín - Francúzska revolúcia. Venoval jej niekoľko štvorverší, ako aj dôsledkom pre
Francúzsko a viacerým jednotlivcom, ktorí zohrali v tejto dráme poprednú úlohu. Historici však už
dávno uznávajú, že posledné desaťročia osemnásteho storočia nevnímal ako prevratné obdobie vo
vývine Európy i celého sveta len Nostradamus. Ako uvidíme, vplyvný astrológ zo začiatku pätnásteho
storočia Pierre Turrel, ktorý zomrel prv, ako Nostradamus napísal Proroctvá, presne uviedol rok 1789
ako začiatok ťažkostí a tvrdil, že anarchia a nepokoje potrvajú dvadsaťpäť rokov.
Z Nostradamových spisov vyplýva, že poznal turrelovskú tradíciu. Nostradamus celkom otvorene písal
o dátume blízkom tejto udalosti (i o jej následkoch) v Liste Henrichovi II. a okolo tohto dátumu sa
krúti niekoľko jeho štvorverší. Pomocou dekódovanej arkánnej datovacej metódy sme už prv ukázali,
že Nostradamus určil prevratný rok 1789 neobyčajne presne.
Treba mať na pamäti, že Nostradamus často študoval a používal vtedajšiu prediktívnu a okultnú
literatúru ako základ svojich vlastných predpovedí. V štvorverší I.51 Laver identifikoval takúto
súvislosť s významnou knihou Le livre de l'estat et mutations des temps (Kniha o štáte a o premenách
čias), ktorú roku 1550 vydal Richard Roussat. Odtiaľto pochádza pozoruhodný výraz renovation du
monde (vo voľnom preklade "obnova sveta"), ktorý sa niekoľko ráz vyskytuje v Proroctvách.
Túto "obnovu sveta" predvídal Roussat v spojitosti s veľkou konjunkciou Saturna a Jupitera v
Baranovi a mala nastať roku 1792. Treba spomenúť, že podľa Roussata sa mala konjunkcia odohrať v
znamení "Hlavy Barana" (Chef d'Aries) a zdá sa, že tento výraz prevzal Nostradamus od Roussata. Ten
tvrdil, že veľká konjunkcia sa odohrá blízko "hlavy Barana" (la teste d'Aries) roku 1703.
Presnú pozíciu Chef d'Aries a jej význam si vysvetlíme neskôr. Zatiaľ sa sústredíme na druhú časť
prvého riadku štvorveršia, v ktorej sa vraví o konjunkcii Jupitera so Saturnom.
Pretože sa konjunkcia týka dvoch mocných planét a vyskytuje sa pomerne vzácne, astrológovia ju
pokladali za dôležitú predzvesť historických zmien. Astrológ šestnásteho storočia Ján Plonisco
vychádzal v predpovediach na štyridsaťročné obdobie jednoducho zo slávnej konjunkcie roku
1524.30 (V tomto roku bola konjunkcia Saturna s Jupiterom osobitne vplyvná, lebo súčasne nastala
konjunkcia "takmer všetkých planét v znamení Rýb vo februári roku 1524 vo sviatok Kristovho
vtelenia").31 Viacerí (nie však Plonisco) sa obávali, že táto konjunkcia vyvolá strašnú zátopu (ako
neskôr vysvitlo, obavy boli zbytočné). Napríklad taliansky mních a astrológ Nicolaus Peranzonus
podrobne rozobral všetky astrologické činitele, ktorá mali podľa neho prispieť v tom roku k zátope,32
pričom na prvom mieste uviedol veľkú konjunkciu. Dažde v znamení Rýb mali podľa neho spôsobiť
potopu na celej severnej pologuli. (Neskôr si všimneme Peranzonov vplyv na Nostradama v iných, nie
astrologických súvislostiach.)
Nasledujúca veľká konjunkcia mala nastať v znamení Škorpióna roku 1544. U niektorých astrológov
vyvolávala obavy, hoci si uvedomovali, že jej účinky nepotrvajú dlho. Ďalšia, stanovená na august
1563, ovplyvnila astrológiu výraznejšie. Keď túto konjunkciu pozoroval Tycho de Brahe (už ako
šestnásťročný), pochopil, že slávne Stadiove tabuľky sú od základu nesprávne. Tycho zasvätil celý
život pozorovaniam a výpočtom, lebo chcel zostaviť presné efemeridy.33 Je to dôležitý detail, lebo
kým sa Brahe usiloval rozumovou cestou spresniť časové odhady veľkých konjunkcií, Nostradamus
predvídal a zaznamenával (neobyčajne presne) veľké konjunkcie na štyristo rokov vopred. Znie to
ironicky, ale keby sa Nostradamus nebol práve zaoberal astrálnym skúmaním budúcnosti a
zostavovaním dobových horoskopov, takmer určite by bol použil na obdobie rokov 1554-1570
Stadiove tabuľky - tie, podľa ktorých údajne predpovedal svoju smrť.34
Stadius poznamenáva vo vydaní Nových efemeríd, ktoré by bol použil Nostradamus, že planéty by
mohli zapríčiniť rozpad kráľovstiev. Na osobnejšej rovine Stadius píše, že zajatie francúzskeho kráľa
Františka I. predpovedal s presnosťou na hodinu istý františkánsky mních, ktorý predpovedal aj smrť
princa Oranžského vo veku 26 rokov. Nie je vylúčené, že Stadius si poplietol tohto "františkánskeho
mnícha" so slávnym astrológom Pierrom Turrelom zo začiatku pätnásteho storočia, ktorý je
pôvodcom presne takejto predpovede o Františkovi I. Zakrátko uvedieme dôkazy potvrdzujúce
Turrelov vplyv na Nostradama, ba i na rozoberané štvorveršie, a to cez spisy o astrologických
prediktívnych metódach, napríklad o veľkých konjunkciách.
Veľké konjunkcie sú z hľadiska ľudského života pomerne vzácne. Ako vidieť zo stredovekých
diagramov trigónov na obr. 22, prechádzajú zvieratníkom približne pod oblúkom 117 stupňov,
načrtávajú pri postupe veľké trojuholníky a vo všeobecnosti tvoria konfigurácie podľa živlov. Teda v
konkrétnom období sú planéty v znameniach zemskej štvorice,*37 po ktorej nasleduje (dajme tomu)
trojica vzduchu a tak ďalej. Trigóny v sekvencii roku 1532 nastali v znameniach vody, a preto sa
konjunkcie v populárnych predstavách spájali s potopou.
Približne za osemsto rokov prejdú sekvencie trigónálnych konjunkcií cez všetky znamenia zvieratníka.
Preto si ich vybrali stredovekí astrológovia (akože inak, podľa vzoru arabských astrológov) za užitočné
ukazovatele spoločenských zmien. Tycho de Brahe písal o dôležitosti veľkej konjunkcie dvoch planét v
Strelcovi (18. decembra 1603) pre európske dejiny. Videl v nej predzvesť začínajúcej sa éry mieru. Je
jasné, že profesionálni jasnovidci - napríklad Nostradamus - nesúhlasili s týmto názorom. Naopak, z
rýdzo astrologického hľadiska bolo pravdepodobnejšie, že konjunkcie v znamení ohňa privodia
nezhody a vojnu.
Vojnová povaha trigónov v znamení ohňa vysvetľuje, prečo Nostradamus v Liste označuje za
predzvesť budúcich nepokojov rok 1782. V tom roku, 5. novembra, sa Jupiter spojil so Saturnom na
29. stupni pod znamením ohňa v Strelcovi.
Keďže sme si čiastočne prebrali astrologické dôsledky Nostradamovej zdanlivo nevinnej zmienky o
planétach Jupiter a Saturn (Iupiter et Saturne) vo štvorverší I.50, mali by sme si pripomenúť, že podľa
Nostradama sa dvojica planét mala spojiť na konkrétnom mieste v Baranovi, a tým je Chef d'Aries.
Túto predstavu prevzal od Roussata.
Baran tropického zvieratníka nie je totožný s Baranom hviezdneho zvieratníka. Mnohí neodborníci
budú pokladať toto tvrdenie za zmätené a pokúsime sa ho objasniť, lebo má význam pre náš rozbor
štvorveršia. Tropický zvieratník je kružnica, ktorú opisuje na oblohe zdanlivý pohyb Slnka okolo Zeme.
Delí sa na dvanásť rovnakých úsekov a určuje striedanie ročných období. Prísne vzaté iba tento
zodiakálny pás vymedzovaný Slnkom, je zvieratník v pravom zmysle slova a pri zostavovaní
horoskopov ho používajú takmer všetci astrológovia.
Pravda, v závislosti od historických okolností sa hovorí ako o zvieratníkoch o viacerých iných
sústavách merania hviezd. Patrí k nim aj zvieratník súhvezdí čiže hviezdny zvieratník. Ako naznačuje
jeho pomenovanie, nevymedzuje ho pohyb Slnka, ale pozície hviezd. Tento "zvieratník" sa nedelí na
dvanásť rovnakých oblúkov. Hviezdny zvieratník sa vymedzuje rozlične, ale zvyčajne je každý z
dvanástich úsekov (takzvaných asterizmov) vymedzený veľkosťou úseku, ktorý zaberá určité
zoskupenie hviezd. Tieto zoskupenia nezaberajú rovnako veľké úseky. Napríklad zoskupenie hviezd
známe pod názvom Baran zaberá úsek o veľkosti zhruba 24 stupňov, kým zoskupenie Panny až 46
stupňov. Hviezdny zvieratník v novovekom ponímaní - podľa definície Medzinárodnej astronomickej
únie z roku 1928 - pozostáva z trinástich hviezdnych zoskupení, pričom k nemu pripojili
asterizmus*38 Hadonosa (súhvezdia, ktoré stojí nad nebeským rovníkom a zaberá úsek veľký zhruba
40 stupňov).
Háčik je v tom, že dva spomínané zvieratníky si z priestorového hľadiska nezodpovedajú, a to bez
ohľadu na to, ako si ich určíme. Baran tropického zvieratníka sa začína na prvom stupni Barana.
Asterizmus Barana v hviezdnom zvieratníku sa (pod vplyvom pomalého a zložitého pohybu Slnka,
takzvanej precesie), posunul natoľko, že v súčasnosti zašiel až hlboko do Býka v tropickom
zvieratníku.
Prísne vzaté, hviezdny zvieratník by sme vôbec nemali nazývať zvieratníkom. Je to sieť súhvezdí
priložená na pás oblohy. V ptolemaiovskej astrológii, ktorú zdedil stredoveký svet, sa však bežne
spomínajú obidva rozdielne zvieratníky a vo viacerých prípadoch človek musí vedieť, o akom
zvieratníku astrológ píše, lebo inak by nemohol presne určiť príslušné súradnice.
Odhliadnuc od Roussata, Nostradamus nemal na mysli tropický zvieratník, keď použil výraz Chef
d'Aries, ale stálicu (prípadne skupinu stálic) v hornej časti hviezdneho Barana. To znamená, že
konjunkcia Jupitera so Saturnom, spomínaná v tomto štvorverší, určite nastala v zodiakálnom Býkovi.
V súhvezdiach vytyčujú "hlavu Barana" tri hviezdy. Podľa novovekej klasifikácie sú to hviezdy alfa,
beta a gama. Za Nostradamových čias sa volali Hamal, Saratan a Mesarthim a všetky boli odvodené
arabským prostredníctvom z ptolemaiovskej astrológie.
Ako uvidíme, údajný vplyv týchto hviezd a ich pozícia hrá istú úlohu v kontexte Nostradamovho
štvorveršia. Veľký Ptolemaios, ktorému sú zaviazaní všetci astrológovia (vrátane salonského
jasnovidca), tvrdil, že hviezdy v hlave Barana účinkujú podobne ako Mars a Saturn. Táto dvojica
planét veští neblahé vplyvy, násilie a nezhody.
A skutočne, z hľadiska astrologického pôsobenia ide o nanajvýš nepríjemnú trojicu hviezd. Hamal
(dnes na 6. stupni Býka) vraj zapríčiňuje násilie, krutosť a premyslené zločiny. Keďže sa nachádza v
Baranovi panujúcom nad hlavou, súvisí s násilnými činmi proti hlave. Zároveň panuje nad Nemeckom
i Anglickom, a preto súvisí s násilnými činmi medzi týmito krajinami alebo vnútri nich. Saratan (dnes
na 2. stupni Býka) spôsobuje telesné úrazy, porážky, pustošenie v dôsledku ohňa, vojny alebo
zemetrasenia.35
Nostradamus tu núka otvorenú astrológiu. Zmienka o Býkovi mieri na veľmi presný okamih v histórii.
Veľká konjunkcia sa môže zopakovať približne na tom istom mieste pri pravobežnom nástupe len raz
za osemsto rokov. Ktorý okamih v histórii to bol? Udáva Nostradamus v tomto štvorverší ten istý
dátum ako Roussat - teda rok 1702?
Veľká konjunkcia mala teda nastať 21. mája 1702 na 7. stupni Barana. Zdanlivo by to vyhovovalo
podmienkam stanoveným v Nostradamovom štvorverší, lebo toto stretnutie planét sa malo odohrať
v blízkosti počiatku Barana. V roku 1550 však Roussat výslovne spomínal konjunkciu dvoch závažných
planét, predpovedanú na rok 1702. Ide o dátum na samom začiatku storočia. Lenže Nostradamus sa
zmieňuje o inej konjunkcii "po dlhom storočí". Týka sa to konjunkcie Jupitera so Saturnom,
predpokladanej koncom osemnásteho storočia?
Toto podozrenie azda nachádza potvrdenie vo fakte, že konjunkcia nenastáva v blízkosti stálic
vymedzujúcich hlavu Barana v súhvezdnom či hviezdnom zvieratníku, hoci sa uskutočňuje pri začiatku
(hlave) Barana podľa tropického zvieratníka.
Roussat prevzal väčšinu nápadov od predchádzajúcich jasnovidcov. V tomto prípade - v
predpovediach pre osemnáste storočie - si vypomohol pasážou zo spisov Pierra Turrela. Turrel z
Autunu si vyslúžil učenosťou a astrologickými schopnosťami výnimočnú reputáciu. V slávnej, dnes už
stratenej knihe, ktorá vyšla po jeho smrti, určil dátum Francúzskej revolúcie presne na rok 1789. Táto
kniha bola zjavne prekladom latinského rukopisu, ktorý údajne vznikol v kláštore Troch dolín (trois
Vallées). Máme tu však takmer určite do činenia s okultnou záslepkou, lebo knihu napísal sám Turrel
okolo roku 1530. Diskrétnosť bola nevyhnutná, lebo už prv sa dostal do nepríjemností s úradmi za
nevyspytateľný prístup k astrológii. Akiste sa radšej vydával za prekladateľa knihy, ktorá hlásala také
radikálne názory. Turrelova kniha je dnes taká vzácna, že ju bibliofili pokladajú za beznádejne
stratenú. Mala príťažlivý názov - Le Periode, c'est-a-dire la fin du monde... (Obdobie čiže koniec
sveta). Iróniou osudu sa stalo, že jeden z posledných exemplárov diela, ktoré predpovedalo rok
Francúzskej revolúcie, bol zničený práve za revolučných udalostí. Holokaust však prežil aspoň jeden
exemplár, lebo pred rokom 1840 ju videl Eugene Bareste. Lynn Thorndike pripúšťa, že Turrelovu
knihu nevidel, hoci v poznámke pod čiarou uvádza, že podrobnú informáciu o nej obsahuje
anonymná poznámka v Guytonovom diele Recherches historiques (Historické štúdie) z roku 1874.36
Jednotlivé časti knihy sa napodiv zachovali, lebo súhrny a krátke úryvky z nej zostali v podobe opisov
z čias pred uvoľnením ničivých síl revolúcie.37 Vďaka nim si môžeme sčasti urobiť predstavu o
význame Turrelovho vplyvného diela a o jeho nezanedbateľnom dosahu na astrologické metódy a
kozmické rytmy, ktoré používal Nostradamus. Vieme napríklad, že Turrel sa obstojne vyznal v
literatúre o planetárnych anjeloch (hoci očividne nesúhlasil s Trithemiom v periodicite), ku ktorej sa
práve dostal prostredníctvom svojho známeho, slávneho okultistu Cornelia Agrippu. Na salonského
majstra zapôsobili pravdepodobne aj ďalšie myšlienky - najmä tie, ktoré sa týkali precesie
rovnodenností, revolúcií Saturna (uvádza periódu 300 rokov) a konca sveta, ktorý by mal podľa neho
nastať asi o 270 rokov od času vzniku spisu. V súvislosti s našou témou si zaslúži pozornosť, že Turrel
sa obával konjunkcie Jupitera so Saturnom "v jedovatom znamení Škorpióna roku 1544".
Dátum, ktorý udáva Turrel pre koniec sveta - 270 rokov od vzniku knihy - poskytuje kľúč k dátumu,
keď Turrel písal Le Periode, lebo je zjavné, že jeho annus terribilis (hrôzostrašný rok) pripadá na rok
1519. Hoci Laver vyslovil mienku, že Le Periode vyšla roku 1531, vydanie neobsahuje údaje ani o roku
uverejnenia, ani o tlačiarovi, a vyšlo posmrtne. Koncom storočia a začiatkom šestnásteho storočia
bolo bežné, že knihy sa pred vydaním rozširovali v rukopisoch.
Niekoľko predpovedí z Turrelovej knihy sa zachovalo, lebo viaceré pasáže prebral roku 1550 (bez
uvedenia prameňa) Richard Roussat. Ako upozorňuje James Laver, predpoveď týkajúcu sa roku 1789
našťastie prevzal Roussat do svojej Knihy o štáte a premenách čias (Le Livre de l'estat et mutations
des temps). Inak by sme mohli podľahnúť pochybnostiam, či Turrelova kniha vôbec jestvovala. Laver
sa do istej miery mýli, lebo sa zachovali aj iné zmienky o nej, ale originál Turrelovho diela sa určite
stratil.
V jednom zachovanom úryvku u Roussata čítame: En apres la tres fameuse approximation et union
de Saturn et de Jupiter qui fera pres de la teste d'Aries, l'an de Nostre Seigneur mil sept cens et
deux... grandes alterations et mutations (preklad nižšie). Plnotučnou kurzívou upozorňujeme na
prameň, ktorý použil Nostradamus.
V ďalšej časti knihy - kde takisto plagizuje Turrela - Roussat píše: "Blížime sa k budúcej obnove sveta
približne o dvestoštyridsaťtri rokov... od dátumu vzniku tohto traktátu." Laver prvý upozornil, že
venovanie v Le Livre má dátum 1449, hoci vyšla roku 1550. Teda odkaz sa vzťahuje na rok 1792, keď
bol vo Francúzsku zavedený revolučný kalendár. Ako uvidíme, Turrelove myšlienky sa zjavujú v
niekoľkých Nostradamových štvorveršiach, ale ťažko sa dá určiť, či pochádzajú od Turrela alebo z
iného prameňa.
Záleží na tom, či Nostradamus cituje Roussata alebo Turrela? Isteže záleží, lebo nepoznáme detaily
Turrelovej knihy. Prvé dva riadky štvorveršia, ktorým sa zaoberáme, sú prevzaté rovno od Roussata,
ktorý píše, že "slávne priblíženie a spojenie Saturna s Jupiterom, ktoré má nastať blízko hlavy Barana
roku nášho Pána tisícsedemsto a dva, prinesie veľké škody a zmeny". Turrelova predpoveď sa
nepochybne opiera o konjunkciu dvoch planét v máji 1702 na začiatku Barana.
Tu sme teda objavili kľúčový výraz Chef d'Aries (Hlava či Pán Barana), v ktorom Nostradamovi
čitatelia okamžite spoznajú narážku na predpovede Turrela a Roussata, uverejnené iba päť rokov
pred Proroctvami.
Význam Turrelových či Roussatových predpovedí spočíva v tom, že sa nám v nich podarilo vystopovať
zmysel prvých dvoch riadkov Nostradamovho štvorveršia. Znovu si však položíme prvšiu otázku.
Myslel aj Nostradamus, podobne ako dvaja spomínaní literárni blíženci, na rok 1789, keď písal
štvorveršie I.50?
Odpoveď je napodiv záporná. Píšeme "napodiv", lebo za normálnych okolností sa Nostradamus rád
zmieňoval o Francúzskej revolúcii arkánne.
Ak Nostradamus nemyslel na konjunkciu roku 1789, keď písal štvorveršie, o čo mu vlastne išlo? Kým
zodpovieme túto otázku, musíme nazrieť do dostupných počítačových efemeríd a zistiť vzájomné
vzťahy Saturna a Jupitera.
Najbližšia konjunkcia Jupitera so Saturnom v blízkosti hviezd hlavy Barana po konjunkcii roku 1702 by
mala nastať v našom storočí. Ak chceme posúdiť túto konjunkciu v kontexte, musíme poznamenať, že
trigóny nášho storočia nastanú v znamení zeme s výnimkou jedného v znamení vzduch vo Váhach. Od
roku 1901 do roku 2000 sa uskutočnilo alebo uskutoční osem konjunkcií.
Veľké konjunkcie v znamení zeme v priebehu nášho storočia nastali a nastanú takto:
1881
18. apr. 2 TA 1901
27. nov. 14 CP 1921
10. sept. 27 VI 1940
8. aug. 15 TA 1940
20. okt. 13 TA 1941
15. feb. 10 TA 1961
19. feb. 26 CA 1981
1. jan. 1O LI (aj LI 5. mar. a 24. júla) 2000
28. máj. 23 TA
Každý, kto si overí tieto dátumy v tabuľkách efemeríd, zistí, že niekoľko dní pred presnou konjunkciou
a niekoľko dní, ba aj týždňov po nej planéty krúžia okolo seba, ba zavše sa opätovne stretávajú, lebo
sa hociktorá môže pohybovať aj opačným smerom.
Iba konjunkcia roku 1940 nastáva vo vzdialenosti necelého jediného stupňa od Hamala, stálice v
hlave Barana. K tejto pozícii sa nepriblížila vyše 800 rokov. Ktovie, či výnimočne jasnozrivý
Nostradamus netušil, že kým nastane táto konjunkcia, Hamal dostane označenie alfa, podľa prvej
litery gréckej abecedy, a teda bude prvou hviezdou v súhvezdí Barana, takpovediac hlavou Barana
(Chef d'Aries)?
V polovici júna 194O sa Jupiter a Saturn začali približovať ku konjunkcii. Sedemnásteho sa Jupiter
nachádzal na 7. stupni Býka a Saturn na 11. stupni. V ten deň bol Jupiter vzdialený od stálice Hamal
necelý jeden stupeň. V ten deň Francúzi požiadali Nemcov o prímerie, čo sa fakticky rovnalo porážke
Francúzska. Deň nato sa skončila evakuácia britských vojsk zo Cherbourgu. Nostradamovo milované
Francúzsko sa podrobilo Nemcom a Británia musela čeliť nemeckej prevahe sama.
Už začíname chápať význam Nostradamovho posledného verša. V roku 1940 sa vrátili zlé časy a Gaule
(Francúzsko) prežíva quelles emotions (búrlivé city). Takmer mimovoľne sa vynára otázka, či tu slovo
Gaule nie je predsa len predtuchou, že príde geniálny Francúz generál de Gaulle, ktorý sa zaslúži o
zvrat situácie krajiny. Hoci sa nám to môže zdať zarážajúce, nie je to celkom pritiahnuté za vlasy.
Takéto použitie osobného mena sa plne zhoduje s Nostradamovou metódou. Mená účastníkov
budúcich udalostí sa spomínajú v niekoľkých štvorveršiach. Pravda, ak existuje náhoda, slovo Gaule
vo štvorverší je jednoducho príkladom takejto náhody. Hoci Nostradamus mal naporúdzi viacero
výrazov i symbolov na označenie Francúzska, predsa si vybral slovo Gaule.
Zostáva nám ešte posledná otázka: Prečo Nostradamus spomína v tejto súvislosti Itáliu (Italie)?
Odpoveď je zasa vo hviezdach - presnejšie povedané, vo veľkej konjunkcii na oblohe.
Dva až tri mesiace po auguste 1940 sa Saturn a Jupiter držali blízko seba. Najmä preto, lebo Saturn sa
počas týchto mesiacov pohyboval naspäť a 5. septembra sa začal vracať aj Jupiter. Planéty sa v
blízkosti stálice Hamal hrali na mačku a myš. No 20. októbra 1940 vstúpili zasa do konjunkcie, a to na
13. stupni Býka. V tomto mesiaci Mussolini vtrhol do Grécka a Taliansko aktívne vstúpilo do vojny.
ASTROLOGICKÁ ZÁHADA
Z rozoberaného príkladu nám musí byť jasné, že nie všetky "astrologické" štvorveršia sa dajú ľahko
preložiť. Nostradamus využíval planetárne a zodiakálne narážky na presné alebo všeobecné
datovanie konkrétnych udalostí, a preto stačí nazrieť do astrológie, ak chceme získať spoľahlivé
informácie. No aj keď sa nám po rozbore štvorveršia podarilo vyrátať dátum, nie vždy si vieme
vysvetliť jeho zmysel. Názorným príkladom je štvorveršie VIII.91:
Parmy les champs de Rodanes entrées
Ou les croisez seront presque unis,
Les deux brassieres en pisces rencontrées,
Et un grand nombre par deluge punis.
Každý verš obsahuje jazykové záhady. Zatiaľ sa budeme opierať o nasledujúci "preklad":
Brány medzi poľami Rodu
Kde sa prekrižovaní takmer spoja,
Dvaja trblietaví sa stretnú v rybách,
a veľký počet bude strestaných potopou.
Tretí verš je skrz-naskrz astrologický, takže adekvátna interpretácia by nám mala poskytnúť veľmi
presný dátum či dátumy. Les deux brassieres znamená "dve trblietavé alebo svietiace veci".
Podstatné meno je odvodené od slovesa brassiller, ktoré znamená "trblietať sa" alebo "svietiť", ako
napríklad more v slnečnom svetle. Pretože tieto trblietavé veci sa majú stretnúť v zodiakálnych
znameniach Rýb (pisces rencontrées), usudzujeme, že ide o dve planéty.
Výraz brassieres en pisces si nesprávne vysvetľovali všetci známi komentátori. Anatole le Pelletier,
francúzsky učenec devätnásteho storočia, v ňom vidí narážku na Mars a Venušu, pričom vychádza z
mytologických detailov, kým Garencieres ho dával do spojitosti so súhvezdím Croziers.*39 Bol to
omyl, ale inštinkt ho viedol správnym smerom. O týchto hviezdach písal Dante (na základe znalostí
prevzatých z iniciačných prameňov) vo svojom Očistci (Purgatorio): e vidi quatro stelle Non viste mai
fuor che alla prima gente...
a uzrel som štyri hviezdy, ktoré nevidel dosiaľ nik, len prví ľudia...
Mystická štvorica predstavuje súhvezdie, ktoré dnes poznáme pod názvom Južný kríž (Crux). Keď
Nostradamus pracoval na tomto štvorverší, zrejme myslel na Danteho, lebo taliansky básnik (ktorý
symbolicky ukončoval tri znamenité knihy svojej Božskej komédie slovom stelle čiže "hviezdy"), videl
súhvezdie pomocou málo známej okultnej metódy, keď sa Venuša nachádzala v Rybách (en Pisces).
Danteho narážka nám umožňuje pochopiť slovo croisez v druhom riadku, lebo keď Pigafetta roku
1520 počas plavby s Magalhaesom uvidel tieto hviezdy na vlastné oči, pomenoval ich El Crucero a
mimochodom sa zmienil, že Dante opísal toto súhvezdie ako prvý.38 Pretože hviezdy videli prví ľudia
(prima gente, vraví Dante, hoci sa to môže, ale nemusí vzťahovať na Adama a Evu),39) pomôže nám
to pochopiť zmienku o potope v poslednom riadku. Štvorveršie určite obsahuje predpoveď nejakej
budúcej udalosti, ale Nostradamus sa rozhodol zahaliť ju do biblickej rétoriky, ktorá dodáva
obraznosti jednotu.
Grécke názvy planét Jupitera a Saturna sú odvodené od koreňov súvisiacich so svetlom a žiarou. V
gréčtine sa Jupiter volá Phaithon a toto slovo okrem planéty znamená aj "žiariaci". Pretože "žiari",
zavše označuje aj Mesiac či Slnko. Príležitostne sa toto slovo používa aj vo vzťahu k jasnému
súhvezdiu Povozníka (Auriga). V astrologickom kontexte sa však názov Phaithon takmer vždy vzťahuje
na planétu Jupiter. V šestnástom storočí boli astrológom obidva názvy dobre známe, lebo sa používali
vo vtedajšej štandardnej klasickej učebnici astrológie od Ptolemaia. V zhode s dávnou predstavou, že
planéty sú živé bytosti a ich hmotné telá sú len vonkajšie prejavy ich vnútornej podstaty, Ptolemaios
o nich píše ako o "hviezdach" takých a takých planetárnych božstiev.40 Tá istá predstava, že planéty
podliehajú istým duchovným bytostiam, sa zachovala v menej rozriedenej podobe v diele De
Secundadeis z roku 1522 od Trithemia, ktoré veľmi ovplyvnilo Nostradama.
Grécky názov Phainon patrí medzi najzáhadnejšie a najtajnejšie termíny, ktoré sa zachovali z
minulosti. V astrológii označuje planétu Saturn. Je však odvodený od slova phaino s významom
"rozsvietiť". Od tohto koreňa pochádza koniec koncov naše dnešné slovo fenomén. Pripomeňme si,
že veľký grécky astronóm Eudoxos dal svojej knihe o hviezdach názov Phenomena. V astrológii sa
Saturn pokladá za ukazovateľa času. Človek nemôže v duchu putovať za hranice vymedzené
Saturnom, ktorý vymedzuje sféru ľudskej skúsenosti (tak ako fenomenálny svet). Pôvodný grécky
názov Saturna má zjavne oveľa hlbší zmysel, než by sa zdalo podľa prekladu "žiarivý".
V treťom verši nám Nostradamus značne ezoterickým spôsobom dáva na vedomie, že planéty Jupiter
a Saturn sa stretnú v konjunkcii v Rybách. Povahou takej konjunkcie - známej ako "veľká konjunkcia" sme sa už zaoberali a zistili sme, že ide o udalosť, ktorá je veľmi zriedkavá a umožňuje pomerne
presné datovanie. Od roka, keď Nostradamus napísal svoje štvorveršie, až do konca nášho tisícročia
nastala konjunkcia Jupitera so Saturnom v Rybách len dva razy - 3. mája 1583 na 20. stupni a 24.
februára 1643 na 25. stupni.
Keď sme vyrátali dva možné dátumy, na ktoré by sa mohlo štvorveršie vzťahovať, uvedomili sme si,
že nedokážeme zmysluplne komentovať ostatné riadky štvorveršia. Nostradamus zjavne naznačuje,
že pri povodniach v čase jednej z dvoch konjunkcií zahynie veľký počet (ľudí?). Zdá sa však, že v
príslušných rokoch neboli rozsiahlejšie povodne, a preto musíme zveriť schopnejším historikom
otázku, na akú udalosť sa vzťahuje toto štvorveršie. Uvítali by sme, keby odborníci navrhli
interpretácie štvorveršia z hľadiska dvoch dátumov, ktoré podľa nás prichádzajú do úvahy.
Prehľad Nostradamovho narábania s astrológiou vo štvorveršiach nás zaviedol k ezoterickej
tematike. V ďalšom sa sústredíme na takú arkánnu oblasť, ktorú so dosiaľ nepodarilo plne začleniť do
moderného okultizmu. Je to náuka o takzvaných "planetárnych anjeloch". Nostradamus sa s ňou
zoznámil prostredníctvom dvoch prameňov - vďaka prekladu Trithemia a Turrelovým omylom. V
nasledujúcej kapitole podrobne hodnotíme významné astrologické údaje.
3. kapitola
Planetárni anjeli
Plaira a vostre plus qu'imperiale Majesté me pardonner, protestant devant Dieu & ses Saincts que je
ne pretens de mettre riens quelconque par escrit en la presente Epistre qui soit contre la vraye foy
Catholique, conferant les calculations Astronomiques jouxte mon scXavoir.
Nech mi Vaše viac než kráľovské Veličenstvo milostivo prepáči, ale vyhlasujem tu pred Bohom a jeho
svätými, že nehodlám v tomto liste písať o ničom, čo by sa priečilo pravej katolíckej viere, keď tu
predkladám astronomické výpočty, ktoré sú podľa môjho vedomia správne.
(Z Nostradamovho Listu Henrichovi II. v úvode k chronológii predstavujúcej základ Trithemiovej
datovacej sústavy. Francúzsky text je prevzatý z amsterdamského vydania Proroctiev z roku 1668).
V Liste Henrichovi II. Nostradamus tvrdí, že vypočítal svoje proroctvá podľa "astronomických
pravidiel". Ako sme sa presvedčili v predchádzajúcej kapitole, je to čistá pravda - prirodzene, ak
chápeme "astrologické pravidlá" v duchu arkánnej astrológie. Lenže astrológia, ktorú uvádza
Nostradamus v Liste, nedáva zmysel v astronomickom ani astrologickom kontexte.
Nostradamus napísal List Henrichovi II. v čase medzi predpoveďami obsiahnutými v Stovkách VII a
Stovkách VIII. Tu vo dvoch obšírnych a zložitých odsekoch rozoberá chronológiu sveta. Neraz
zdôrazňuje, že predkladaná chronológia sa zhoduje so Svätým písmom. V prvej časti svojej
chronológie Nostradamus zrejme prišiel k záveru, že svet bol stvorený roku 4757 pred Kristom. V
druhej časi, ako sa zdá, prišiel k záveru, že stvorenie sveta nastalo roku 4173 alebo 4182 pred
Kristom. Tieto pasáže vlastne nemajú v liste zmysel a vyplývajú akiste len zo želania zmieniť sa o
ezoterickom spôsobe datovania, ktorý Nostradamus používal v štvorveršiach. List nevznikol vzápätí
po siedmej Stovke náhodou, lebo Nostradamov spôsob datovania je septenárny.
V jednom z dlhých úsekov venovaných otázke dátumu stvorenia Nostradamus poznamenáva, že
"terajšie predpovede zostavil v súlade s usporiadaním reťaze obsahujúcej revolúcie". Táto pasáž sa
stala úskalím pre mnohých komentátorov, ktorým uniklo, že tieto "revolúcie" predstavujú okultný
planetárny systém datovania, ktorý uverejnil roku 1522 veľký ezoterik Trithemius.
Astrológovi šestnásteho storočia možno prepáčiť, že vzťahoval slovo revolúcie na konjunkcie
nadradených planét, lebo už sme sa presvedčili, že tento výraz často označoval aj ich pomalé pohyby
(obr. 22). Pravda, v tomto prípade by sa astrológ mohol mýliť a usudzujeme, že Nostradamus chcel,
aby si nielen astrológ, ale aj všetci ostatní vysvetľovali text nesprávne. Bola to súčasť učencovho
rozsiahleho a vedomého zámeru zavádzať interpretátorov.
Chronológia, na ktorú poukazuje Nostradamus, je na prvý pohľad biblická, ale v skutočnosti má
výslovne ezoterickú povahu, lebo je koniec koncov odvodená od starovekého gnosticizmu. Ako sa
presvedčíme, údaje o predpokladanom dátume stvorenia nasvedčujú, že Nostradamus prevzal
okultný spôsob datovania podľa sústavy planetárnych archanjelských periodicít. Týchto archanjelov
volal Trithemius v spise z roku 1522 Secundadeis a je takmer isté, že Nostradamus sa dočítal o týchto
planetárnych bytostiach a ich vplyve na minulosť i budúcnosť u Trithemia.1
Teória týchto periodicít je veľmi stará a Trithemius vo svojom diele pripúšťa, že iba zhsňa údaje, ktoré
zozbieral zo starých spisov "Sprostredkovateľ". Takto sa volá v stredovekej literatúre Peter z Abana,
okultista a astrológ z prelomu trinásteho storočia, a toto meno sa uvádza vzápätí za krátkym titulom
jeho najvýznamnejšej knihy. Abano zasa prevzal údaje z prameňov, ktoré sa dajú odvodiť od
gnostikov. Dôsledky tohto systému datovania môžeme zhodnotiť, iba ak prihliadneme na myšlienky
obsiahnuté v týchto textoch a najmä v Trithemiovom spise, ktorý vyšiel dvadsať rokov predtým, ako
začal Nostrdamus pracovať na prvom súbore štvorverší.
Podľa Trithemia Secundadeis je sedem planetárnych anjelov, ktorí panujú nad európskou históriou v
predurčenom poradí, každý v istom časovom období. Každé obdobie trvá 354 rokov a 4 mesiace.
Prvé obdobie v znamení vlády Ofiela, anjela planéty Saturn, sa začalo stvorením sveta. Uvádzame tu
sled vládcov spolu so zodpovedajúcimi údajmi o dĺžke ich panovania v rokoch a mesiacoch (podľa
Trithemia):2
Ofiel
Saturn
354 2 Anael
Venuša
708 8 Zachariel
Jupiter 1063 Rafael
Merkúr
1417 4 Samael
Mars
1771 8 Gabriel
Mesiac
2126 Michal
Slnko
2480 4 Ofiel
Saturn
2834 8 Anael
Venuša
3189 Zachariel
Jupiter 3543 4 Rafael
Merkúr
3897 8 Samael
Mars
4252 Gabriel
Mesiac
4606 4 Michal
Slnko
4960 8 Ofiel
Saturn
5315
Aber nact der geburt Chrsti 109.
Jar was und Orifiel ein geyst Saturni inngemeltem (?) seiner Regiment gewesen 245 und 8 monat is
Jesus Chrstus der Suhn Gottes am 25 tage der Christmonats zum Bethlehem der Judischen Lands auss
Maria der Junctfrauen geborn.
Anael
Venuša
462 4 Zachariel
Jupiter 816 8 Rafael
Merkúr
1171 Samael
Mars
1525 4 Gabriel
Mesiac
1880 8 Michal
Slnko
2235 Ofiel
Saturn
2589 4 Anael
Venuša
2943 8 Zachariel
Jupiter 3298 Rafael
Merkúr
3652 4 atď.
Hoci Nostradamus mal prístup k latinskému i nemeckému vydaniu Trithemiovho diela, "biblické"
datovanie v Liste nasvedčuje, že si predsavzal zostaviť vlastnú datovaciu metódu. Z ezotericky
napísaného Listu sa dajú odvodiť tieto údaje:
od Adama po Noeho
1242 rokov
od Noeho po Abraháma
1080 rokov
od Abraháma po Mojžiša
515 alebo 516 rokov
od Mojžiša po Dávida
570 rokov
od Dávida po Ježiša
1350 rokov
4757
Nostradamovo predpokladané datovanie stvorenia sa odlišuje od Trithemiovho o 667 rokov. V tom
istom Liste, ale neskôr, Nostradamus opäť nastoľuje otázku chronológie, akoby chcel dokonale
zahmliť celú otázku. Píše tu viac k veci, ale nevyhol sa príznačnej snahe o zastieranie a prišiel k
odlišnému dátumu stvorenia. Táto druhá periodizácia sa v ničom nezhoduje s predchádzajúcou.
Uvádzame iba stručný prehľad jeho základných výpočtov:
od Adama po Noeho
1506
od Noeho po potopu
600
potopa
1 až 2 mesiace
od potopy po Abraháma
295
od Abraháma po Izáka
100
od Izáka po Jakuba
60
od Jakuba po exodus
430
od exodu po chrám
480
od chrámu po Ježiša
490
Hoci Nostradamus tvrdí, že súčet týchto období dáva dovedna 4173 rokov, mýli sa - akiste chcel
zastrieť ezoterickú štruktúru a komentátorom to uniklo. Správny súčet predstavuje 3962 rokov.
Aj keby neboli tieto dva zoznamy iba okultné záslepky, Nostradamus jednoducho uviedol nový dátum
stvorenia a prepracoval celé poradie dátumov. Ide o dôležitú skutočnosť, lebo keby sme sa rozhodli
pridržiavať jeho periodizácie, znamenalo by to, že Trithemiovo datovanie hlavných historických
období sa nezhoduje s Nostradamovým. Po starostlivom rozbore štvorverší sme však prišli k záveru,
že Nostradamus sa predsa len pridsžal Trithemiovho systému.
Trithemius nielenže navrhol kalendárny systém datovania historických ér planetárnych panovníkov,
ale napísal aj niekoľko krátkych predpovedí. Je medzi nimi aj predpoveď o zmenách po skončení
mesačnej éry roku 1880 (niektorí bádatelia upozorňujú, že v Trithemiovom systéme objavili chybu v
rozmedzí dvoch až troch rokov), keď vládca Slnka Michal preberie moc od panovníka Mesiaca
Gabriela.
Podľa Trithemia začiatok tohto slnečného obdobia znamená, že Židia si nájdu vlasť. Hoci neuviedol
presný dátum, malo sa to stať po roku 1881. Je možné, že toto datovanie súvisí s dovsšením
septenárnej sekvencie od Michala po Michala (od Slnka po Slnko), lebo Šalamúnov chrám bol
postavený za predkresťanskej vlády Michala a obnova chrámu by sa dala predpokladať v slnečnej ére
po Kristovi. Základ tejto predpovede nás teraz, pravda, nemusí zaujímať - dôležité je, že Trithemius
zanechal príklad, ako septenárne členenie ovplyvňuje dejiny z hľadiska cyklov. Dôkladnosť
predpovede zdôrazňuje potrebu presnosti pri datovaní stvorenia.
Faktom je, že celý systém závisí od predpokladaného dátumu stvorenia Adama. Mali by sme si však
všimnúť, že Gabriel de Mortillet zostavil zoznam až 32 autorít, ktoré udávajú rozličné a rozchádzajúce
sa dátumy tejto udalosti, pričom najstarší je 6984 rokov a najneskorší 3784 rokov.3 Stojí za zmienku,
že de Mortillet, ktorý sa zaujíma hlavne o texty Písma, nepojal do svojej klasifikácie ani Trithemiove,
ani Nostradamove úvahy.
Začiatok jednotlivých období je odjakživa historický problém. Gréci datovali Olympiády od nášho roku
776 pred Kristom (tento systém sa udržal až do roku 440 po Kristovi). Rímsky kalendár sa začínal
rokom 753 pred Kristom, údajným dátumom založenia Ríma. Babylončania odvodzovali počiatok
dejín od panovania Nabunasira, čiže od roku 747 pred Kristom. Zdá sa, že tieto dátumy boli
stanovené astrologicky a prinajmenej odhaľovali problémy, aké sa vynorili v súvislosti s novou
kresťanskou chronológiou. Dionýsius Exiguus predpokladá, že kresťanská éra sa začala 25. marca
Zvestovaním, nie narodením Krista. Tento názor sa pokladal za správny ešte aj v čase, keď tvoril
Nostradamus.
V súčasnosti väčšina autorít zastáva názor, že Ježiš sa narodil okolo roku 6 alebo 4 pred n. l. a v
ranokresťanskom období sa viedli o tejto otázke vášnivé debaty. Eusebius, Ireneus a Epifanius
datovali Kristovo narodenie rozdielne.4 Nostradamus akiste naráža na tento fakt, keď v Liste
pripúšťa, že jeho výpočty sa líšia od Eusebiových. Mohol uviesť najmenej dvanásť ranokresťanských
autorít, ktoré sa rozchádzali, a zjavne rátal s vlnou cirkevnej kritiky v čase, keď mu hrozil nielen súd,
ale aj upálenie na hranici. Tieto zdanlivo bezvýznamné úvahy ovplyvňujú datovanie viacerých
štvorverší a Nostradamus si pri nejednej príležitosti dáva záležať, aby v úsilí vyhnúť sa zmätku
uviedol, s akým kalendárnym systémom pracuje.
Z vnútorného rozboru proroctiev však vyplýva, že Nostradamus vo všeobecnosti prijal Trithemiovu
periodizáciu a ťažko pochopiť, prečo si dal tú námahu a uverejnil vlastný dátum stvorenia, ak nie z
toho dôvodu, že chcel demonštrovať svoju oddanosť katolíckej viere. Ako sme už naznačili, celá pasáž
o "dátume stvorenia" s mnohými odkazmi na biblické údaje plní vlastne iba poslanie dômyselnej
okultnej záslepky. Nostradamus podčiarkoval, že pracuje v rámci kresťanskej tradície. V skutočnosti
astrológia nepredstavovala preňho nijaké nebezpečenstvo, lebo v prorockej literatúre mala dlhú
tradíciu a Nostradamus si upevnil povesť astrológa vydávaním Almanachov.
Od polovice šestnásteho storočia cirkev zriedkakedy útočila na tých, čo písali o astrológii v
intelektuálnom duchu, a na univerzitách po celej Európe autority prednášali o astrológii. Pravda,
museli sa v astrológii hlásiť k cirkvi. Tú vlastne znepokojovala populárna astrologická prax z toho
dôvodu, že budúcnosť je známa jedine Bohu. Nostradamus sa v Liste Henrichovi II. výrazne hlásil k
tomuto stanovisku nepochybne preto, lebo myslel na sebaobranu. Z našej knihy jednoznačne
vyplýva, že veľmi mnohí cirkevní hodnostári boli vynikajúcimi astrológmi. Hoci bolo cirkevné
zákonodarstvo tradične zamerané proti astrológii, vo všeobecnosti platí, že sa málokedy siahalo k
zákonným opatreniam. Tak či onak, Nostradamus patril k šťastlivcom, lebo ho chránili konexie s
kráľovským dvorom. Navyše nemožno pochybovať, že sebaobrana bola jedným z dôvodov, pre ktoré
zahmlieval zmysel svojich predpovedí. Je skutočnosťou - azda aj prekvapujúcou skutočnosťou -, že
čím dlhšie skúmame jeho reputáciu, tým väčšmi sa ubezpečujeme, že spočiatku sa preslávil skôr
svojou obskúrnosťou a "hrboľatým jazykom", ako sa sám vyjadril, než predpoveďami. Odhliadnuc od
Almanachov, za života sa jeho sláva zakladala zväčša na jedinej predpovedi, že Henrich II. zomrie
(pozri 6. kapitolu) a na záhadnom, obskúrnom spôsobe vyjadrovania.
Už roku 1558 Laurens Videl, sekretár vojvodu z Lesdiguieres, ostrej i osobne zameranej kritike (v
duchu tých čias), narážal na údajné omyly v Almanachoch a na nezrozumiteľný štýl štvorverší. Videl
neskrblil osobnými urážkami - Nostradamus bol podľa neho "odporný prašivec, nevedomý úbohý
hlupák" a tak ďalej. Kritika však obsahovala málo vecných námietok. Štvorveršia nemohol Videl
účinne kritizovať, lebo im jednoducho nerozumel. V najlepšom prípade sa mohol zamerať na ich
nezrozumiteľnosť. V tomto ohľade by s ním Nostradamus plne súhlasil.
Dávno predtým sa FrancXois Rabelais (ktorý bol povolanejší než Videl vyjadrovať sa o zelenom jazyku)
vysmieval v Gargantuovi I.2 zo štvorverší v Almanachoch, ale pôvab jeho satirického štvorveršia
spočíva v tom, že nič nepredpovedá. Rabelais sa mohol zabávať predpoveďami o udalostiach v blízkej
budúcnosti, ale Nostradamus je iná trieda - predvídal udalosti, ktoré sa mali stať najskôr po uplynutí
niekoľkých storočí. Jeho súčasníci to nevedeli a mnohí kritici znechutene ohsňali nos nad barbarským
štýlom a vôbec nevnímali kultivovanosť skrytú za fasádou navonok barbarského zeleného jazyka.
Pravda, polovica šestnásteho storočia nebola vhodným obdobím pre človeka, ktorý by chcel otvorene
vystavovať na obdiv zbehlosť v okultných systémoch, ak si chcel zachovať určitú vážnosť. V roku, keď
Nostradamus písal svoj List, v neďalekom Toulouse upálili štyridsať bosoriek. Písať verejne o
okultnom systéme datovania sa nevyplácalo a Nostradamus zrejme konal rozumne, keď sa horlivo
hlásil k dátumu stvorenia prijateľnému z hľadiska Biblie, hoci v konkrétnych predpovediach sa to
neprejavuje. Okultná záslepka mu poslúžila, lebo nezmiatol iba inkvizítorov, ale aj všetkých ďalších
komentátorov Proroctiev, ktorí nevyčítali z Listu súvislosť s Trithemiom.
Zoznámili sme sa so skutočnosťou, že Nostradamus spomína tento systém v krátkom (hoci nejasnom)
liste, ale aj navrhuje varianty Trithemiových dátumov, takže by nás nemalo prekvapovať, ak sa
presvedčíme, že ho použil vo viacerých štvorveršiach, hoci pod náležitou arkánnou maskou.
VOJNY TROCH HENRICHOV
Spôsob, akým Nostradamus narába s metódou planetárnych anjelov, vedie k tomu, že bez
pochopenia jej dôsledkov by sme neboli schopní presne preložiť štvorveršia, kde ju používa. V
niekoľkých prípadoch viedlo nepochopenie tejto metódy a príbuznej astrologickej terminológie k
prekladom, z ktorých vyplývali priam nebezpečné závery. Napríklad komentátor Anderson Black,
ktorému unikla podstata Nostradamovej metódy, vyčítal z jedného štvorveršia vážny konflikt medzi
Západom a Východom. Keby sme pokladali Blackov preklad za správny, konflikt by mal vypuknúť ešte
za našich čias.5 Tretí riadok štvorveršia I.56 preložil takto: Keďže islam takto vedie jeho anjel.
Nostradamus však píše: Que si la Lune conduite par son ange. Verš neobsahuje zmienku o islame,
preklad slova Lune (Mesiac) ako symbol islamu je svojvoľný. Celé štvorveršie znie takto:
Vous verrez tost, et tard faire grand change
Horreurs extresmes et vindications,
Que si la Lune conduite par son ange,
Le ciel s'approche des inclinations.
Anjel (ange), ktorý vedie (conduite) Mesiac (la Lune) v treťom riadku, nie je nik iný ako Gabriel,
zástupca Mesiaca v planetárnej sedmičke. Nejde tu o symbol islamu, ale o jedného z kresťanských
archanjelov. Za týchto okolností rozumieme zmyslu posledného riadku. Nemá nič spoločné "s
nebesami blížiacimi sa k rovnováhe", ako tvrdí Black. Jeho preklad nerešpektuje Nostradamov
originál a z rozboru textu vyplýva, že vychádza z nepresného prekladu Cheethamovej.
Nemáme v úmysle analyzovať teraz toto štvorveršie, ale chceme iba poukázať na nebezpečenstvo,
aké predstavuje prekladanie štvorveršia bez znalostí o siedmich planetárnych anjeloch. Presný
doslovný preklad tohto štvorveršia znie:
Čoskoro uvidíte a neskôr vykonáte veľké zmeny
Ohavné hrôzy a pomsty,
Ak Mesiac povedie jeho anjel
Nebesá sa priblížia k svojim sklonom.
Ako zväčša u Nostradama, ani v tomto anglickom preklade nenachádzame na prvý pohľad bohvieaký
zmysel. Ten sa však ukáže v celom rozsahu, keď posudzujeme verše s prihliadnutím na literatúru o
planetárnych anjeloch, lebo Mesiac (la Lune) riadi (conduite par) Gabriel.
Prísne vzaté, aj prvý riadok, ktorý na prvý pohľad oplýva ťažkosťami, lebo Nostradamus oddeľuje
čiarkou slovo čoskoro (tost) od výrazu "a neskôr" (et tard), akoby chcel naznačiť, že verš sa
jednoducho nedá preložiť tak, ako navrhujú Cheethamová a Black: "Skôr či neskôr uvidíte, že nastanú
veľké zmeny." Toto Nostradamus nenapísal. Ani nedal za verš bodku.
Komentátori nevzali na vedomie, že štvorveršie obsahuje odborné astrologické termíny, ktoré sa
dajú pochopiť len v rámci literatúry o planetárnych anjeloch. Termín sklony (vo francúzštine
inclinaison) je astrologický termín, ktorý sa v šestnástom storočí používal vo dvoch významoch. Po
prvé, vzťahoval sa na uhol, pod akým dráha nejakej planéty pretína inú obežnú dráhu. V prípade
Mesiaca ide takmer vždy o dráhu Slnka, teda o ekliptiku. Bod, v ktorom sa dráhy pretínajú, sa volá
podľa kozmického draka. Odtiaľ pochádzajú termíny caput a cauda označujúce hlavu a chvost
preťatého draka (obr. 37). Po druhé, označuje pohyb nebeského telesa (v našom prípade musíme
predpokladať, že ide o Mesiac) smerom k pozícii odlišnej od pozície na radikálnom diagrame.
Vyhneme sa abstraktnému teoretizovaniu a poznamenáme, že slovo sklon použil Nostradamus v
tomto poslednom zmysle. Prirodzene, Nostradamus tu nehovorí o Mesiaci ako planetárnom telese,
ale o Mesiaci ako symbole Gabriela. Nie je to Mesiac efemeríd, ale Mesiac ďalekosiahlejšej
Trithemiovej periodizácie.
Podľa Trithemia sa Mesiac ujal vlády nad európskou históriou po štvrtom mesiaci roku 1525 a Gabriel
ju usmerňoval do roku 1881. Toto "usmerňovanie" plne vyhovuje požiadavkám uvedeným vo dvoch
posledných riadkoch štvorveršia, čo naznačuje, že všetky predpovedané udalosti musia nastať počas
tohto obdobia trvajúceho 354 rokov a 4 mesiace. Nostradamus však jasne poznamenáva, že táto
udalosť nastane "čoskoro" (tost). Vyplývajú z astrologických podmienok uvedených vo štvorverší
dôsledky, ktoré by dávali zmysel dvom záhadným posledným riadkom? Áno.
Odpoveď je odvodená od arkánneho obsahu veršov, ale musíme si upresniť, ako naložil Nostradamus
s latinským či nemeckým vydaním Trithemia, ku ktorému mal prístup.
Z uvedených údajov vyplýva, že Trithemius datuje stvorenie sveta rokom 5424 pred Kristom. V rámci
tejto sústavy sa Kristus narodil v pätnástej ére, keď panoval Ofiel, čiže planéta Saturn. Hoci sa v
Trithemiových latinských a nemeckých textoch vyskytujú dve malé chyby, konštatuje, že Kristus sa
narodil za éry Ofiela, ktorá sa skončila roku 109 po Kristovi a za Nostradamových čias vyzerala
periodizácia, na ktorú sa vzťahovali predpovede, takto:
Samael Mars 1171
1525 4 mes. Gabriel Mesiac 1525 4 mes.
1879 8 mes. Michal Slnko 1879 8 mes.
2233
16. perióda sa teda nesie v znamení panovania archanjela, ktorý vládol v období, keď žil
Nostradamus, a začína sa po štvrtom mesiaci roku 1525. Končí sa ôsmym mesiacom roku 1879.
Naozaj zaujímavé je, že v máji roku 1525 (v mesiaci nasledujúcom bezprostredne po štvrtom mesiaci
roku 1525) nastala na oblohe revolúcia. Už 1. mája 1525 sa nakrátko ocitli obidve vyššie planéty
Saturn a Jupiter v tom istom znamení Barana. Saturn doň práve vstupoval, kým Jupiter z neho
odchádzal. Nostradamus využil tento zriedkavý úkaz a ustanovil ho za oporný bod*40 svojho
štvorveršia.
Štvorveršie predpokladá, že okolnosti vzťahujúce sa na začiatok sklonu Mesiaca sa zopakujú v
budúcnosti prv, ako sa skončí inklinácia a vláda Mesiaca. Toto opakovanie nejakým spôsobom súvisí s
hrôzou a pomstou, o ktorej sa píše vo štvorverší.
Azda by nezaškodilo vysvetliť neodborníkom, že udalosti počas inklinácie (t. j. sklonu) sa dajú určiť
rozlične. Keby sme ich určovali iba pomocou Mesiaca, obmedzili by sme sa na udalosť, ktorá by
nastala iba do jedného mesiaca po máji 1525, lebo rýchlo sa pohybujúci Mesiac by sa vrátil na svoj
radikálny stupeň do mesiaca. Nostradamus však pracoval s rokmi, a preto sa rozumne rozhodol pre
Saturn a Jupiter, najpomalšie z vtedy známych planetárnych telies a preto ich Nostradamus často
využíval vo svojich predpovediach.
Tento dokonale prijateľný význam termínu inklinácia nás núti pozrieť do efemeríd zo šestnásteho
storočia. Uvidíme, kedy sa Saturn a Jupiter najbližšie ocitnú spolu v znamení Barana. V roku 1555 bol
v znamení Barana Saturn, ale nie Jupiter. Keď sa však Saturn najbližšie vrátil do tohto znamenia,
vstúpil doň aj Jupiter. Na samom konci roka 1584 a niekoľko dní začiatkom roka 1585 zasa vstúpili
obidve planéty do Barana a opäť sa splnila podmienka predpokladaná pre inklináciu Mesiaca pod
Gabrielovou vládou.
Konštatujeme, že slovo "čoskoro" (tost) v Nostradamovej predpovedi sa vzťahuje na roky 1584/1585.
"Čoskoro uvidíte" (Vous verrez tost), povedal Nostradamus svojim čitateľom, hoci vedel, že on to
neuvidí. Zomrel približne devätnásť rokov pred opakovanou konjunkciou Saturna s Uránom. A predsa
vedel, že svedkom tejto udalosti bude generácia, pre ktorú písal.
Keď sme sa prepracovali k pomerne presvedčivému dátumu, musíme si položiť otázku, či sa
začiatkom roka 1585 skutočne stala udalosť, ktorá by privodila ohavné hrôzy a pomsty, ohlasované v
prvých dvoch veršoch.
Odpoveď je, prirodzene, kladná. Kým si však rozpovieme históriu oných hrôz a pômst, pristavíme sa
podrobnejšie pri pozíciách planét, na ktoré poukazuje štvorveršie. Skutočnosť, že "dátumy", ktoré
uvádza Nostradamus, pokrývajú dva roky, plne potvrdzuje presnosť predpovedí jeho štvorverší.
Saturn
Jupiter 31. dec. 1584
00 AR 01 25 AR 41 12. feb. 1585
03 AR 32 00 TA 05
Tieto časy sa vzťahujú na šiestu hodinu rannú miestneho času. Všimnime si, že inklinácia Saturna a
Jupitera k Baranovi sa dovsšila za obdobie trvajúce čosi vyše mesiaca. Preto nazrieme do historických
udalostí posledného mesiaca roku 1584 a začiatkom roka 1585.
V decembri 1584 sa vojvodovia z Guise pri Joinville postavili proti španielskemu kráľovi Filipovi II. a
pápežovi. Chceli zvrhnúť Henricha Navarrského z francúzskeho trónu a dosadiť namiesto neho
kardinála Bourbona. Takmer vzápätí vypukla vo Francúzsku ďalšia krvavá občianska vojna, takzvaná
vojna troch Henrichov, v ktorej bojovali proti sebe Henrich III., Henrich Navarrský a Henrich z Guise.
Výsledkom týchto náboženských vojen sa tu nemusíme zaoberať. Pod dojmom ťažkostí, ktoré
vyplývali z predvídaných konfliktov, Nostradamus zanechal potomstvu precízne sformulované verše o
osude znepriatelenej trojice.
Vo štvorverší III.51 sa dozvedáme, ako Henrich III. roku 1588 zavraždil Henricha z Guise. Présage
58*41 predpovedá, ako Henricha III. zabil Jacques Clement rok nato (Clement bol Doux la pernicie pozri Prílohu č. 5). Vo štvorverší III.20 sa dozvedáme, že Henrich z Navarry nastúpil na trón po
zavraždenom kráľovi ako Henrich IV. a o dve desaťročia (roku 1610) ho zavraždil nožom Ravaillac.
Ťažko by sme mohli popierať, že tu máme do činenia s pomstou a hrôzami, ktoré vyvrcholili v roku
1585.
ÚPADOK BARBARSKEJ RÍŠE
Periodizácia v duchu metódy planetárnych anjelov sa tešila obľube u okultistov šestnásteho storočia,
hoci išlo o arkánny systém v tom zmysle, že vychádzal z predkresťanskej angelológie. Popularita tohto
systému do istej miery vyplýva zo skutočnosti, že poskytuje datovaciu metódu mimo rámca známeho
európskeho kalendárneho systému. Navyše sa zakladá na jednoduchých cykloch, zdanlivo
nesúvisiacich s kozmológiou či planetárnymi rytmami a predstavuje užitočný ukazovateľ začiatkov a
záverov pomerne veľkých časových období. Nostradamovi veľmi vyhovovali všetky dôvody, pre ktoré
si túto metódu obľúbili jeho súčasníci, lebo rýchlo pochopil arkánny potenciál akejkoľvek myšlienky.
Stručne povedané, systém planetárnych anjelov je v podstate teória historickej periodizácie.
Predpokladá, že siedmi archanjeli (Secundadeis alebo planetárni vládcovia) panujú vo vopred
stanovenom a opakujúcom sa poradí zakaždým v období trvajúcom 354 rokov a 4 mesiace. V tom
čase archanjeli držia ochrannú ruku nad rozvojom civilizácií. Prirodzene, každý archanjel poznačí
príslušné obdobie svojou povahou.
Pretože každý archanjel je bezprostredne spätý s planétou či planetárnou sférou, povaha vlády
nerozlučne súvisí s povahou a vplyvmi obklopujúcimi tú-ktorú planétu. Ich poradie je takéto: Saturn,
Venuša, Jupiter, Merkúr, Mars, Mesiac, Slnko.
Trithemiov systém nás zaujíma iba vo vzťahu k Nostradamovi, a preto stačí poznamenať, že anjeli sa
striedali roku 1525, keď vládca Marsu (Samael) odovzdal žezlo vládcovi Mesiaca (Gabrielovi). Podľa
Trithemia Gabrielova éra v dĺžke 354 rokov a 4 mesiacov trvala do ôsmeho mesiaca roku 1879. Vtedy
sa ujal vlády nad behom dejín Michal, archanjel Slnka. Zámer, pre ktorý Nostradamus použil
Trithemiovu metódu, je zjavný z rozboru štvorveršia III.97. Podľa viacerých novovekých komentáorov
naráža na vznik štátu Izrael v našom storočí:
Nouvelle loy terre neuve occuper,
Vers la Syrie, Judée, et Palestine,
Le grand Empire Barbare corruer,
Avant que Phebes son siecle determine.
Približný preklad znie:
Nový zákon zaujme novú krajinu
Smerom k Sýrii, Judei a Palestíne,
Veľká barbarská ríša sa zrúti,
Prv ako Foibés uzavrie svoje storočie.
Robert vidí v tomto štvorverší predzvesť "zrodu štátu Izrael". Cheethamová zjavne verí, že prvé dva
riadky štvorveršia "hovoria samy za seba" a opisujú založenie štátu Izrael. De Fontbrune sa dokonca
nazdáva, že štvorveršie je narážkou na šesťdennú vojnu roku 1967, keď Izrael obsadil Gazu,
Zajordánsko a Golanské výšiny. Ešte prekvapujúcejšia je jeho interpretácia posledného riadku, lebo
tvrdí, že označuje 21. jún 1967, deň letného slnovratu. Tieto interpretácie sú takmer klasickými
ukážkami svojvoľného zaobchádzania prekladateľov s Nostradamovými textami.
Pozrime sa však na to, čo vlastne štvorveršie tvrdí, nie na to, čo si vymýšľajú prekladatelia.
Najprv musíme vziať na vedomie, že Nostradamus nikde nespomína menovite Izrael - iba Palestínu,
kde (ako vieme) vznikol štát Izrael. Z hľadiska dejín šestnásteho storočia je zjavné, že predpoveď
súvisí s najhlavnejšou hrozbou tých čias - s postupom moslimov od východu na západ.
V prvých desaťročiach šestnásteho storočia hrozilo, že Turci sa zmocnia celého Stredomoria a
postúpia hlbšie do Európy. Tlak na Európu bol obrovský. Turci ovládli veľkú časť Uhorska s výnimkou
Slovenska, prenikali severne od Karpát na územia pod poľským vplyvom a v Európe sa neprestajne
bojovalo. V roku 1575 dokonca obľahli Viedeň. Za Nostradamových čias - napriek ťažkej porážke pri
Malte roku 1565 sa Turci definitívne zmocnili Grécka, roku 1566 dobyli Chios, vzápätí Naxos a
približne do roka aj Cyprus. Tieto udalosti neveštili pre Európu nič dobré a nevyhnutne ovplyvnili
obsah Nostradamových štvorverší.
Vo svetle vtedajšej historickej situácie je očividné, že veľká barbarská ríša (grand Empire Barbare) v
treťom riadku sa vzťahuje na tureckú hrozbu - na neskoršiu Osmanskú ríšu, pomenovanú podľa
osmanskej dynastie. Je absurdné vysvetľovať si "veľkú barbarskú ríšu" ako predzvesť Izraela či ako
tradičných protivníkov izraelského štátu. Štvorveršie vôbec nesúvisí s Izraelom, ale jedine so
strašiakom šestnásteho storočia, s Turkom.
Keď Nostradamus písal toto štvorveršie, pravdepodobne nemal na mysli konkrétneho moslimského
vládcu. Pravda, slovo Barbare pripomína meno gréckeho renegáta Chaireddína Barbarossu. V roku
1537, necelých dvadsať rokov pred vznikom štvorveršia, Barbarossu, ktorý sa pridal k tureckým
korzárom a terorizoval lodnú plavbu po Stredomorí, vymenoval sultán za veľkoadmirála tureckej
flotily. "Barbarskí piráti" vstúpili do povedomia širokej verejnosti a nepochybne predstavujú jednu
významovú vrstvu výrazu grand Empire Barbare.
Pri interpretácii tohto štvorveršia musíme vziať do úvahy dátum predpokladaného naplnenia,
ktorého sa týka posledný riadok. Zmienku Foibés si viacerí interpretátori násilne vysvetľujú ako
narážku na dvadsiate storočie - a dokonca, ako sme sa presvedčili, na konkrétny deň roku 1967. Carlo
Patrian pochopil, že ide o klasickú narážku, ale nerozvádza jej zmysel v rámci štvorveršia. Roberts a
Cheethamová čítajú Foibé ako Slnko, lebo si zrejme zamenili Foibé s Foibos Apollo. A aby táto
interpretácia vyznela prijateľne, vyhlásili, že dvadsiate storočie je "storočím Slnka". Toto tvrdenie
neodôvodňujú a storočia sa v nijakej ezoterickej tradícii nedávajú do súvislosti s planétami.
Takéto výmysly sú vlastne celkom zbytočné, lebo Nostradamus píše úplne jednoznačne. Foibés je
jednoducho to isté, čo Foibé, iné pomenovanie Mesiaca. V rámci Trithemiovej periodizácie éra
Mesiaca trvala od roku 1525 do roku 1879. Nostradamus mal na mysli presne tento "cyklus", keď
použil veľmi podobne znejúce francúzske slovo siecle (storočie). Tvrdí, že barbarská ríša upadne ešte
skôr, ako sa skončí Foibovo storočie. Všimnime si, že Nostradamus nepíše o ére Mesiaca, ale o
storočí. O šestnástom storočí, v ktorom sa začína vláda Mesiaca.
Vo svetle súčasných poznatkov vychádza najavo, že štvorveršie III.97 nesúvisí s novovekom ani s
Izraelom. Štvorveršie, napísané pre Nostradamových súčasníkov, predpovedá koncom šestnásteho
storočia úpadok dominantnej tureckej ríše v spomínaných končinách na východe. Slovom, úpadok
veľkej barbarskej ríše mal nastať v čase, ktorý pre Nostradama a jeho súčasníkov nepredstavoval
priveľmi vzdialenú budúcnosť. Pod zorným uhlom šestnásteho storočia je to skutočne pozoruhodná
predpoveď, lebo málokomu zo súčasníkov by sa bolo prisnilo, že ešte do konca storočia pominie
hrozba napospol obávanej ríše.
Hoci sa všeobecne predpokladal opačný vývin, predpoveď sa potvrdila. Ako uvidíme, tematicky súvisí
s ďalšími dôležitými štvorveršiami týkajúcimi sa tureckej hrozby. V inom štvorverší nám Nostradamus
pomocou arkánneho kódu naznačuje dátum rozhodujúcej bitky pri Lepante, prvej nesmelej
predzvesti konca rozpínavých zámerov Osmanskej ríše (pozri 2. kapitolu).
Tu nás však nezaujíma presnosť štvorveršia ani jeho spojitosť s obavami dnešných Nostradamových
čitateľov. Ide nám o ukážku Trithemiovej periodizácie v poslednom riadku štvorveršia: Avant que
Phebes son siecle determine. Bez znalosti Trithemiovej sústavy by posledný riadok nedával zmysel. V
žiadnom inom kalendárnom ani cyklickom systéme neovláda Mesiac celé storočie či ešte dlhšiu éru.
PASTEUR
Zo štvorveršia I.25 a ďalších vyplýva, že Nostradamus používal metódu planetárnych anjelov, keď
zahaľoval do arkánnej terminológie budúce udalosti:
Perdu, trouvé, caché de si long siecle,
Sera pasteur demy Dieu honoré,
Ains que la Lune acheve son grand cycle,
Par autres vieux sera deshonoré.
Stratený, nájdený, skrytý také dlhé storočie,
Dočká sa pastier (pasteur!) úcty sťa poloboh,
Keď Mesiac dovsši svoj veľký cyklus,
Iní budú starca znevažovať.
V tomto štvorverší sa zjavne hovorí o udalosti, ktorá bola pre Nostradama vyše tristoročnou
budúcnosťou. Je to jedno zo štvorverší, v ktorom Nostradamus jednoznačne použil datovanie
pomocou planetárnych anjelov a v ktorom môžeme dátum udalosti overiť pomocou historických
záznamov. Vo štvorverší sa menovite spomína Pasteur. Píše sa o ňom, že si ho budú uctievať, "prv
ako Mesiac dovsši svoj veľký cyklus" (a neskôr ho budú znevažovať).
Štvorveršie akoby bolo napísané presne podľa tabuliek Trithemiovej metódy, lebo Louis Pasteur
objavil takzvanú "aktívnu imunizáciu" hydiny v rokoch 1880 a 1881. Rozdiel oproti Trithemiovmu
dátumu o konci veľkého cyklu Mesiaca (keď panoval mesačný archanjel Gabriel) sa rovná iba
niekoľkým mesiacom: Ains que la Lune acheve son grand cycle.
Podľa Trithemia mal roku 1879 Gabriela vystriedať najvyšší z planetárnej sedmičky, Michal. Novoveký
ezoterik Rudolf Steiner, znalec Trithemiových spisov, upravil Trithemiovu periodizáciu a tvrdil, že
Michalova éra sa nezačne roku 1880, ale roku 1881.6
KONIEC PROROCTIEV
Trithemiov rukopis diela o planetárnych anjeloch sa pred vydaním roku 1522 rozširoval iba súkromne
a veľa astrológov prejavilo záujem o výpočty, z ktorých táto periodizácia vychádza. Napríklad mních a
astrológ Nicolaus Peranzonus začlenil Trithemiove závery do svojich vlastných predpovedí týkajúcich
sa veľkej konjunkcie roku 1524 a uverejnil ich rok pred očakávanou veľkou potopou.7 Predpovedal,
že konjunkcia troch vyšších planét 4. februára o 13:38 spôsobí zemetrasenia, strašné povodne i
uväznenie mnohých ľudí. Opätovné konjunkcie v nasledujúcich týždňoch zapríčinia iba ďalšie
povodne.
Tí, čo nečítali predpoveď o potope sveta roku 1524, ju obyčajne odvodzujú od Efemeríd, ktoré vydal
roku 1499 Johann Stoeffler. Stoeffler však len poukazuje na to, že vo februári 1524 nastane dvadsať
konjunkcií a z nich šestnásť sa uskutoční v znamení vody. Spôsobí to vraj mnohé zmeny, akých sme
neboli svedkami celé storočia. Potopu vôbec nespomína. Neskorší astrológovia boli menej zdržanliví.
Pretože konjunkcia všetkých planét mala nastať v znamení Rýb, usúdili, že vypukne potopa.
Nemôžeme tu prebrať všetku literatúru ani spory týkajúce sa tejto predpovede, ale upozorňujeme
záujemcov na výborný prehľad v kapitole o konjunkcii u Thorndika.*42
Položme si však aspoň otázku, prečo vyvolala konjunkcia roku 1524 v Európe také vážne obavy.
Nazdávame sa, že odpoveď na ňu nám neposkytujú nové prúdy v astrológii - konjunkcie a osobitne
konjunkcie Saturna s Jupiterom, upútavali mysle prediktívnych astrológov, odkedy sa astrológia v
Európe udomácnila. Predpokladáme, že odpoveď sa skrýva v rozvoji kníhtlače.
Do roku 1500 boli tlačiarne v každom významnejšom európskom meste a astrológovia - aj priemerní mohli uverejňovať traktáty i predpovede, ktoré sa predávali lacno a rýchlo. Veľká konjunkcia roku
1524 bola prvá, ktorá nastala po rozmachu kníhtlače. Prvý raz v dejinách Západu hrozilo, že tlačiarne
zaplavia Európu populárnou subkultúrnou astrologickou literatúrou. Dobový záujem o proroctvá
podnietili rozšírené predpovede o nadchádzajúcich zmenách náboženskej povahy. Písalo sa o nich v
literatúre o planetárnych anjeloch aj rozmanitých uverejnených predpovediach, ktoré vyzdvihovali
roky 1520-1525 ako roky zvratu. Vládla všeobecná neistota a v takých obdobiach sa masy spravidla
utiekajú k veštbám a predpovediam.
Pre náš výskum Nostradama má význam Peranzonova mienka, podľa ktorej jednou z príčin budúcej
veľkej potopy je skutočnosť, že vtedy bude panovať vládca planéty Mars, teda Samael (podľa jeho
pravopisu "Sammael"). Peranzonus spájal vládcu ohnivej planéty Marsu so zátopami hlavne preto,
lebo biblická potopa sveta nastala za éry Samaela, pána tejto planéty.
Odhliadnuc od dôvodov, pre ktoré Peranzonus spomína Samaela, máme poruke jednoznačný odkaz
na Trithemiovu datovaciu sústavu iba niekoľko mesiacov po uverejnení jeho knihy. Túto zmienku
pokladáme za užitočnú, lebo je prejavom Nostradamovho dvojitého záujmu, ktorý nachádzame v
jeho arkánnych veršoch ledva o tridsať rokov neskôr - keď začleňuje náuku o planetárnych anjeloch
do širšieho rámca astrológie.8
Z Peranzonovho široko chápaného štúdia povodní môžeme usúdiť, že jeho zmienka o Trithemiovom
Samaelovi azda poukazuje na znalosť najnovšej literatúry, ale jeho argumentácia vychádza z
predstavy, že história sa opakuje preto, lebo sa opakujú planetárni vládcovia a ich cykly. Ťažko by
sme mohli posúdiť, či je jeho názor na historické cykly správny alebo nie, ale argumentuje v duchu
Trithemiovej teórie o planetárnych anjeloch, podľa ktorej potopa sveta nastala za Samaelovho
panovania.
Medzi najpozoruhodnejšie štvorveršia poznamenané náukou o planetárnych anjeloch patrí aj to, v
ktorom Nostradamus vymedzuje krajné hranice svojich predpovedí. Vo štvorverší I.48 píše:
Vingt ans du regne de la Lune passez,
Sept mil ans autre tiendra sa Monarchie:
Quand de Soleil prendra ses jours lassez,
Lors accomplit et mine ma prophetie
Pravda, na prvý pohľad striehne na nás vo štvorverší niekoľko pascí, lebo slová jours lassez a mine
majú viac možných významov. Nasledujúci preklad nám pomôže zorientovať sa:
Dvadsať rokov vlády Mesiaca uplynie,
Ešte sedemtisíc rokov panovanie iného,
Keď Slnko vstúpi do posledných dní,
Dovsši sa a skončí moje proroctvo
Už sme si všimli, že Nostradamus málokedy uvádza nezakódované dátumy. Ako by sme teda mali
interpretovať tieto verše? Výraz regne de la Lune zjavne poukazuje na Trithemiovu periodizáciu.
Podľa tabuliek sa vláda Mesiaca končí v štvrtom mesiaci roku 1881. V prvom riadku Nostradamus
spomína, že má na mysli dátum, ktorý nadíde o dvadsať rokov po tomto mesačnom cykle. Ak teda
prirátame dvadsať rokov k dátumu 1881, dostaneme rok 1901 - samý začiatok dvadsiateho storočia.
Dvadsiate storočie malo byť posledným, záverečným storočím v septenárnej reťazi tisícročí.
Sept mil ans autre tiendra sa Monarchie: V rámci chápania histórie, rozšíreného v mysliteľských
kruhoch v šestnástom storočí, Nostradamus oprávnene spájal Sept mil (t. j. sedemtisíc) so začiatkom
dvadsiateho storočia (20 + 1801), lebo podľa stredovekej tradície by mal v tomto storočí prísť
Antikrist.
Predpokladajme, že Nostradamov druhý riadok naráža na všeobecne známy katastrofický koniec
posledného roku siedmeho tisícročia. Pretože Nostradamus a jeho súčasníci verili, že svet bol
stvorený približne 5000 rokov pred narodením Krista, rozumne usudzovali, že žijú v poslednom
tisícročí. Pravda, Nostradamus a Trithemius datovali stvorenie sveta rozlične. V Liste Nostradamus
uvádza roky 4173 aj 4757 pred Kristom. Naproti tomu Trithemius hovorí o roku 5315, hoci zjavne
neprijíma teóriu o konci sveta po siedmich tisícročiach.
Vieme, že Nostradamus a Trithemius sa rozchádzajú v názoroch na koniec sveta, ale zostáva otvorená
otázka, kto je ten "iný" (autre), čo by mal panovať 1700 rokov? Máme toto obdobie prirátať k 2000
rokom uvádzaným v prvom riadku? Ak áno, dostaneme číslo 3 700. Z planetárnej periodizácie sa
dozvieme, že archanjel Rafael, pán Merkúru, začne vládnuť roku 3652 po Kristovi. Že by sa
Nostradamove predpovede končili týmto vzdialeným rokom? Znie to nanajvýš nepravdepodobne,
lebo učenec píše vcelku jednoznačne o hraniciach svojich predpovedí, ktoré siahajú ešte čosi vyše
dvesto rokov do budúcnosti.
Pravda, arkánna zmienka o "konečnom dátume" v treťom riadku štvorveršia nie je až taká nejasná:
Quand de Soleil prendra ses jours lassez,
Lors accomplit et mine ma prophetie
"Keď Slnko vstúpi do posledných dní..." Tu máme zjavne do činenia s ďalšou narážkou na planetárnu
periodizáciu, spomínanú v prvom riadku. Pretože v posledných mesiacoch roka 1880 bude nad
Európou panovať archanjel Michal, vládca Slnka, jeho posledné dni nadídu podľa Trithemia roku 2235
po Kristovi. Zdá sa, že Nostradamus myslí na tento rok, keď hovorí o časovej hranici svojich
predpovedí: Lors accomplit et mine ma prophetie.
Nezabudnime, že ide len o hranicu jeho predpovedí, nie o koniec sveta či histórie. Túto okolnosť
treba zdôrazniť, lebo viacerí komentátori sa nazdávajú, že hovorí o konci sveta, hoci sa im nepodarilo
dekódovať skutočný dátum ani jeho zmysel.
4. kapitola
Podstata zeleného jazyka
Mais l'injure du temps ô serenissime Roy, requiert que tels evenemens ne soient manifestez que par
enigmatique sentence, n'ayant qu'un seul sens et unique intelligence, sans y avoir rien mis d'ambique
n'amphibologique calculation:
Avšak, ó, najjasnejší Kráľ, naliehavé okolnosti čias si žiadajú, aby sa o takýchto udalostiach (ktoré
predpovedám) na verejnosti hovorilo iba nevyspytateľnými vetami, majúcimi iba jediný zmysel a
jediný význam, bez dvojznačného či dvojzmyselného zámeru.
(Nostradamus: z Listu Henrichovi II. vo vydaní Proroctiev z roku 1668)
Et pource ô tres-humanissime Roy la plupart des quatrains prophetiques sont tellement scabreux
qu'on n'y scXauroit donner voye, n'y moins aucun interpreter...
Preto, ó najhumánnejší kráľ, väčšia časť štvorverší oplýva toľkými nástrahami, že sa v nich ľudia
nevyznajú a ani im nerozumejú...
Tantost il la deguise par les termes si obscurs, que sans un enie tres-particulier, l'on n'y peut rien de
comprendre...
On (t. j. Nostradamus) zavše halí verše to takých hmlistých slov, že ich zmyslu vôbec neporozumie
človek bez mimoriadneho, veľmi špeciálneho nadania...
(Etienne Jaubert: Éclaircissement des veritables Quatrains de Maistre Michel Nostradamus..., 1656)
V ktoromsi liste Nostradamus pripustil to, čo bolo zjavné - že píše štvorveršia v čudnom jazyku, a
použil francúzske slovo scabreux (ťažkopádny, drsný, háklivý). Arkánny slovník obsahuje veľa názvov
tohto jazyka. V astroalchýmii sa mu dnes zvyčajne hovorí zelený jazyk a v našej knihe používame stále
toto označenie, ale je známy aj ako vtáčí jazyk, čo je narážka na legendy o jeho pôvode. Kým sa
zameriame na podrobný rozbor štvorverší a na spôsob, akým Nostradamus používal tento jazyk,
musíme sa zoznámiť s jeho pozadím.
Vtáčí jazyk má korene v starej mytológii. V ezoterickej nordickej ságe o Volsungoch Sigurd
(škandinávska obdoba Siegfrieda z teutónskeho Spevu o Niebelungoch) zabije draka strážcu pokladu.
Vzápätí na Reginov podnet začne hrdina opekať drakovo srdce. Pritom si popáli prsty. Aby sa mu
uľavilo, vopchá si prsty do úst a cmúľa ich. Nevdojak ochutná dračiu krv a vyjasní sa mu myseľ. Len čo
sa napil krvi, začal rozumieť reči vtákov. Vďaka tejto znalosti sa zmení Sigurdov život, hrdina získa
drakov poklad i spiacu Brunhildu, naplnenie svojej túžby.
V tejto legende sme odhalili spojitosť medzi iniciáciou - oprávneným vzostupom do vyššej duchovnej
sféry - a vtáčím jazykom. Tento jazyk - podobne ako hudbu sfér - vnímajú len zasvätení, tí, čo sa
obliekli do dračej kože.
Prečo sa pre zelený jazyk zaužíval aj názov vtáčí jazyk? Odpoveď je v podstate jednoduchá - je to jazyk
vzdušnej sféry, súvisiacej v okultizme s intelektom a komunikáciou, hoci pravdepodobnejšie
vysvetlenie podáva sám zelený jazyk. Latinské slovo aviarius (s koreňom avi-) znamená vtáčí. Latinský
ranný pozdrav znel ave a večerný vale. Je tu podtón uvítania a rozlúčky s nebohými - s tými, čo
prebývajú v duchovnom svete. Stojí za zmienku, že Nostradamova žena zakončila manželov epitaf
(Príloha č. 4) skratkou V. čiže Vale. Vtáčím jazykom sa zasvätenci prihovárali tým, čo ešte žili vo
fyzickej telesnej schránke, mali však prístup ku skrytej sfére a vyznali sa v duchovných veciach. Títo
živí sa údajne stýkali s nebohými, a práve títo skutočne žili - ako duchovia pozbavení fyzických tiel.
Boli to zasvätenci, lebo "patrili do obidvoch svetov".
Aj bežné latinské slovo avitus obsahuje moment posvätnosti odvodenej od predkov - dedovský,
zdedený po predkoch (ďalšie slovo, avius, znamená bokom od cesty, odľahlý; napokon i slovo avis
znamená nielen vták, ale aj vták, z vnútorností ktorého veštili budúcnosť - pozn. prekl.). Vtáčí jazyk sa
vzhľadom na tieto spojitosti tešil vážnosti a zachoval sa v niektorých arkánnych smeroch. Mozart a
Schikaneder vo svojej slobodomurárskej opere veľmi dobre chápali podstatu vtáčieho jazyka. V
Čarovnej flaute (ktorej libreto oplýva prvkami zeleného jazyka) vtáčnik Papageno klame, lebo
neovláda tajný slobodomurársky jazyk. Vyhlasuje, že zabil obrovského hada a za toto klamstvo ho
stihne trest - znehybnie mu jazyk.
V spomínaných nordických mýtoch hrdina však skutočne usmrtil draka, ochutnal jazykom jeho krv a
okamžite začal rozumieť spevu vtákov. Náchylnosť klamať Papagenovi nedovolí získať tento dar.
Zostane vtáčnikom, vtáčiky iba predáva, nepočúva ich. Hneď na začiatku sa prizná Taminovi, že je
človek. V ezoterickom štýle to znamená, že nie je zasvätený. Hráva na Panovej, nie na čarovnej flaute,
nerozumie reči vtákov, ktoré predáva. Je ako všetci obyčajní ľudia. Kocháme sa v speve vtákov, ale
jeho pravému zmyslu nerozumieme.
Podľa alchymistu Fulcanelliho je vtáčí jazyk "rečou, ktorá nás zaúča do tajov všetkého a odhaľuje
najskrytejšie pravdy".1 Inkovia mu vraveli dvorný jazyk, ktorý používali diplomati, bol im kľúčom k
"dvojakej vede" - o posvätnom i svetskom. Svetácky cynik by mohol poznamenať, že vďaka takémuto
jazyku môže diplomať vravieť jedno a myslieť druhé alebo naopak. Lenže diplomacia pôvodne
súvisela s "diplomami" ako oficiálnymi listinami - a bolo to umenie zostavovať a vysvetľovať listiny. V
tomto zmysle bola teda diplomacia koniec koncov umením rozprávať a písať špeciálnym,
privilegovaným jazykom, ktorý sa nezasvätencom mimo úzkeho kruhu ľahko mohol javiť ako
klamanie.
Prorocký dar zeleného jazyka sa nespomína len v nordickej mytológii. V klasickej literatúre sa meno
Tiresias často vzťahuje na veštcov a jasnovidcov, ktorí poznajú tajomstvo vtáčieho jazyka a využívajú
ho pri zostavovaní predpovedí. V gréckom mýte bohyňa Aténa oľutuje, že oslepila smrteľníka Tiresia
zato, že ju videl nahú. Rozkáže svojmu hadovi, aby vložil jazyk do uší tohto človeka a vyčistil mu ich.
Vďaka hadej mágii Tiresias získa schopnosť vnímať vtáčiu reč a rozumieť jej, hoci zostala nedostupná
všetkým, ktorým nik nevyčistil sluchové orgány. Hlbší zmysel tohto mýtu pochopí každý, kto študoval
ezoteriku. Cieľom reči dračích mužov je teda komunikovanie zasvätencov spôsobom, ktorému
nezasvätení nerozumejú! Nostradamus mohol teda pokojne písať "ťažkopádne" verše, lebo si dobre
uvedomoval, že im bude rozumieť iba hsstka súčasníkov. Aj keď predpovedaná udalosť už nastala, v
kruhoch ľudí nepoznajúcich tajný jazyk sa zvyčajne viedli debaty o zmysle predpovede.
Prečo tento jazyk pravých okultistov - i posledného veľkého jasnovidca a ezoterika v Európe - súvisí s
vtákmi? Aj jeho bežné pomenovanie je zahalené do arkánnej mytológie, ktorá nie je prístupná
chápaniu. Povráva sa, že keď sa duchovné bytosti konečne rozhodli prijať telesnú podobu, niektoré
zostúpili na zem prirýchlo. Neboli pripravené na útrapy pozemského života a nevedeli si s nimi
poradiť. Keď sa už raz ocitli na zemi, museli zotrvať na nej v telesnej podobe. So zemou sa však nezžili
a dávali prednosť istému odstupu od nej - narástli im krídla, začali lietať a stavali si hniezda na
stromoch. Tieto tvory - ktoré sa napokon premenili na vtáky - si zachovali značnú mieru duchovnosti
a žasli, že iné bytosti zaodené do fyzických tiel si zvykli na zem, hoci sa im javili len ako zlodeji a
žobráci. Reč vtákov - hoci obyčajným ľuďom znie ako nezmyselné švitorenie - nikdy nepoškvrnila
temná hmotná rovina, a preto zostala najduchovnejším dorozumievacím prostriedkom.
Tento jazyk sa volá aj veselá reč alebo veselá náuka. Toto pomenovanie azda pochádza od
symbolickej spojitosti s predpokladanými radosťami opojenia. Človek sa môže opájať nielen vínom,
ale aj slovami. Pravý zasvätenec bol vždy trochu opojený - po latinsky dilutior - z pohľadu tých, čo sú
pripútaní k zemi. Toto mal určite na mysli veľký francúzsky majster zeleného jazyka Rabelais - ktorý sa
azda zoznámil s Nostradamom na univerzite v Montpellieri -, keď použil výraz La Dive-Bouteille.2 Nie
náhodou známy obraz z Rabelaisovej Pantagruelovej predpovede (Pantagrueline Prognostication)
znázorňuje vtáky poletujúce po oblohe nad hlavami dvom mužom zabratým do rozhovoru, pričom
jeden z nich je oblečený ako šašo. La Dive-Bouteille doslova znamená "Božská fľaša". Obrazne
povedané ide o "Bakchovu fľašu" čiže o "dobré červené víno". Už chápeme hlbší význam tohto výrazu
v rámci Rabelaisovho samopašného humoru: Čo vstupuje do fyzického tela človeka v podobe
červeného vína, vychádza z neho žlto- zelené. Narazili sme tu náhodou na typickú ukážku použitia
zeleného jazyka, dvojakosti vnútorného a vonkajšieho v jednom jedinom slove.
Azda Rabelais vďaka ohromujúco vycibrenému zmyslu pre význam odvodený z významu mal na mysli
homofóniu la dive but oeil, skrytú vo výraze La Dive-Bouteille a prípustnú vo veselej náuke. Tento
výraz by sme mohli preložiť ako "oko Božieho zámeru", čo veľmi pripomína slobodomurársky obraz
"Božej prozreteľnosti", ale súčasne sa vzťahuje na zasvätenca, ktorý nikdy nestráca zo zreteľa ani z
mysle Boží zámer. Teda slovo skryté v rabelaisovskom prísľube bakchovského hýrenia obsahuje
zastretú narážku na celý zmysel života. Prvé - červená tekutina - súvisí s vonkajším životom človeka,
kým druhé - zelená tekutina - s vnútorným.
V novoveku sa vtáčia reč zvyčajne volá zelený jazyk. Toto pomenovanie sa k nám zrejme dostalo
prostredníctvom alchymistických prameňov, hoci zostalo bez uspokojujúceho vysvetlenia. Podľa
jednej mienky je odvodené od predstavy, že jarná zeleň vyjadruje rýdzu vitalitu jazyka, ale nevyznieva
presvedčivo - vo výbere názvu sa iste tají hlbší symbolizmus, keď opisuje takú ezoterickú formu
komunikácie. V alchymistickej symbolike zeleň predstavuje celkom osobitú farbu, lebo opisuje
štádium v procese zdokonaľovania kameňa. V neveľmi zamaskovanej narážke na zelený jazyk
alchymista Eirenaeus Philalethes píše o zelenom levovi. Kladie si rétorickú otázku, kto kedy videl
takého tvora:
Pri poľovačke na zeleného leva,
Ktorého farba nepochybne nie je taká,
Aj múdrosť vás o tom presviedča,
Veď ešte jakživ nik nevidel
Behať po štyroch zeleného leva,
Ale náš lev túžiaci po dospelosti
Volá sa zelený, lebo, verte mi, je nezrelý...3
Máme tu leva ("lyon"), ktorý nie je levom z tohto sveta. Obyčajný zrak ho nevidí, hoci "múdrosť" áno
- múdrosť zasvätencov. Ani nápadná farba tohto leva nie je taká, aká sa zdá - "nepochybne nie je
taká". Teda lev vo Philalethovej básni, ktorý nie je z tohto sveta, sa volá zelený, lebo je jedinečný a
nedozrel - nepatrí celkom do nášho hmotného sveta. Neskutočná je dokonca i jeho farba.
Pretože takéto texty hovoria za seba, pravdepodobne nebudeme musieť hľadať v odbornej
alchymickej terminológii korene slova "zelený". Termín zelený jazyk vznikol z francúzskeho výrazu
langue vert. Slovo vert (zelený) je takmer určite príkladom ezoterickej straty prvej neprízvučnej
slabiky (pozri Prílohu č. 5). Vo francúzštine ouvert znamená "otvorený". Langue ouvert bol otvorený
jazyk, reč obyčajných ľudí. Keď sa ouvert po redukcii zmení na vert, znamená opak otvorenosti, t. j.
uzavretosť. Langue vert bola teda "uzavretá reč", okultný, skrytý jazyk. Dvojakosť týchto jazykov posvätného a svetského, uzavretého a otvoreného - spočíva v jedinom francúzskom slove ouvert.
Preto v tomto čudesnom jazyku slovo, ktoré zdanlivo vyzerá celkom obyčajné, zahrnuje v sebe iný,
hlbší význam, zrozumiteľný iba tým, ktorí rátajú s takýmto skrytým významom.
Napríklad slovo, ktorým Nostradamus charakterizoval svoje vlastné verše, pochádza zo zeleného
jazyka: scabreux" (t. j. drsný, hrboľatý, odporný atď.) obsahuje v sebe prídavné meno cabré s
významom "vzpínajúci sa". Hoci dnes sa toto francúzske slovo používa iba vtedy, ak je reč o lietadle,
ktoré má sklopený chvost, v šestnástom storočí vždy označovalo koňa, ktorý sa vzpína alebo stavia na
zadné. V staroveku i dnes sa navyše vzťahuje na živého tvora upínajúceho sa k oblohe, domovine
vtáctva. Vzhľadom na tieto poznatky Nostradamus písal vo vznešenej reči vtákov.
Okultný význam skrytý v slove vert (zelený) nás núti položiť si otázku súvislosti medzi naším zeleným
jazykom a záhadným zeleným (po francúzsky le feuillu "listnáč") človekom francúzskeho slovníka či
"zelenáčom" (der grüne Mensch) podľa Nemcov. Kým výraz "zelený človek" prenikol do angličtiny v
arkánnom kontexte v spojitosti so záhadnými kvetovanými tvárami umenia katedrál až roku 1939,4
obraz tváre zeleného človeka s kvetovanými ústami patrí do arkánneho umenia katedrál takisto ako
veľká časť alchýmie a astrológie stredoveku. Zrejme nejde o náhodu, že zelený jazyk, podobne ako
zelené deti a zelený človek z nordickej mytológie, sa zjavili v jedenástom či dvanástom storočí na
úsvite umenia, ktorému dnes vravíme gotické. Pre zelený jazyk jestvovalo veľa pomenovaní,
medziiným aj argot, a Fulcanelli upozorňoval, že je to skomolenina výrazu art gotique (gotické
umenie). Zelený jazyk sa totiž sformoval v neskorogotickom období, súbežne s rozvojom arkánnej
vnútornej alchýmie. Najpozoruhodnejším vykladačom zeleného jazyka v stredoveku bol Dante, ktorý,
mimochodom, narábal s astrológiou nemenej arkánne ako Nostradamus a zhrnul pre budúce
generácie stredoveký názor na kozmos.
Či už hovoríme o zelenom alebo vtáčom jazyku, vyznačuje sa rovnakým citom pre vitalitu,
prapôvodnú a nepoškvrnenú silu ako tváre zeleného človeka na stredovekých katedrálnych
skulptúrach a je celkom možné, že zelené lístie vychádzajúce z ich úst má symbolizovať sýtu "zeleň"
nepriezračnej reči. Vyberme si aspoň jeden príklad. Botticelliho Chloris v Primavere (v galérii Uffizi)
má v ústach zeleň, ktorá je nepochybne narážkou na ezoterický spôsob vyjadrovania. Medzi kvetmi
sú sasanky, ruže a nevädze (alebo zemežlč). Každý z nich má vlastnú arkánnu symboliku, ale do očí
bije, že kvety vychádzajú z úst, akoby bohyňa bola zelená žena vydychujúca zo seba zeleň. Novoveký
výskum dokázal, že tento obraz - azda najarkánnejší zo všetkých renesančných diel - umelec
namaľoval pre skupinu ezoterikov, ktorí sa vážne zaujímali o tajné arkánne jazyky.5 Zelený muž
vytvorený stredovekou obraznosťou je možno zasvätenec, človek, ktorý správne vidí, a preto vie
rozprávať správne, so zanietením a pravdivo. Nie je to otvorený, ale skrytý človek.
Alchymisti boli pevne presvedčení, že o hlbších tajomstvách by nemali hovoriť pred všetkými a
arkánne používanie zeleného jazyka sa mimoriadne zdokonalilo a vycibrilo práve v ich kruhoch. Preto
do zmyslu väčšiny starých alchymických textov nemôžu vniknúť tí, ktorí si tento jazyk neosvojili, takže
mnohí novovekí vedci či historici nepoznajúci ezoterickú reč ignorujú alebo nechápu alchymické ani
iné okultné texty. Preto skúsený arkanista trpí, keď číta práce o astrologických a alchymických
textoch od vedcov, ktorí sa vydávajú za "odborníkov" na dejiny týchto disciplín. Zväčša nechápu
nielen ducha alchýmie, ale ani jej podstatu. Hoci Jungov kult vybudoval okolo novovekej psychológie
pseudoalchymistickú hradbu, v skutočnosti Jung ani zďaleka nechápal, o čo ide v alchýmii. Tento
nedostatok akiste pramení z jeho neznalosti zeleného jazyka.6
Je pozoruhodné, že moderným historikom vedy unikla arkánna základňa alchýmie, lebo zmienok o
tajnom jazyku nie je málo ani v najdôležitejších alchymických textoch. Napríklad alexandrijský
alchymista Zosimus (zo štvrtého storočia) spomína arkánny jazyk, ktorý nazval rečou anjelov.7 Žiaľ,
mnohí komentátori nesprávne pochopili túto zmienku, lebo nie je ťažké pomýliť si reč anjelov s
"tajnou" abecedou, ktorú začiatkom šestnásteho storočia uverejnil okultista Cornelius Agrippa.*438
Našťastie však Zosimus zanechal príklad používania reči anjelov, z ktorého vyplýva, že je to obmena
zeleného jazyka.
Zosimus vysvetľuje, prečo si učiteľ arkanistiky Thovt zaslúži pomenovanie "prvý človek". Podľa Zosima
v strediskách starovekých mystérií (zmieňuje sa iba o Chaldejcoch, Partoch, Médoch a Hebrejoch)
volali Thovta aj "Adam". Toto meno, zdôrazňuje, "je výraz z reči anjelov".
Zosimus vraví pravdu. Hebrejské slovo Adam pripomína koreň s významom "červený" ('adom) a
takmer určite súvisí s predstavou "červenej krvi". V ezoterike sa pomenovanie Adam vzťahuje na prvé
duchovné bytosti, ktoré sa zaodeli do červenej farby mäsa a krvi.
Hebrejské slovo Adam znamená človek (etymologicky súvisí so slovom zem, nie červený - pozn
prekl.). V knihe Genezis sa jasnee píše, že Boh stvoril človeka ako muža a ženu.*449
Vráťme sa však k Zosimovi - prečo sa o Thovtovi hovorí v reči anjelov ako o "prvom človeku"? S
najväčšou pravdepodobnosťou preto, lebo súvisí s predstavou, že Adam prvý pomenoval všetko
stvorené. A v ezoterickej mytológii dával tajné mená stvoreným veciam i tvorom egyptský boh Thovt.
Adam teda akoby bol vynálezcom skrytého jazyka anjelov - nášho vtáčieho jazyka. V tomto zmysle bol
Thovt prvým človekom, a preto sa arkánny jazyk volá aj Thovtov jazyk alebo hermetický jazyk.
5. kapitola
Metódy zeleného jazyka v praxi
Naším zámerom nie je zhodnotiť všetky dôsledky tajného, a predsa všeobjímajúceho zeleného jazyka
v Nostradamových štvorveršiach. Zohráva takú dôležitú úlohu v jeho zastieracích postupoch, že by si
to vyžadovalo dôkladnú analýzu všetkých približne tisíc veršov v Proroctvách. Radšej načrtneme
stručnú charakteristiku zeleného jazyka a jeho fungovania. Bude to užitočná príprava na interpretáciu
štvorverší.
Zelený jazyk predstavuje v podstate jazykovednú metódu zavádzania skrytých významov do
rozličných slov a výrazov podľa systému arkánnych pravidiel. Sú to zložité pravidlá. V Prílohe č. 5
uvádzame viacero termínov týkajúcich sa najfrekventovanejších Nostradamových postupov v miere, v
akej zodpovedajú všeobecne uznávaným literárnym metódam. Iné metódy vyskytujúce sa v
Proroctvách poznáme iba z Nostradamových diel a vysvetľujeme ich v ďalšom texte zakaždým, keď na
ne natrafíme v skúmaných štvorveršiach. Popri arkánnom jazyku Nostradamus vkladal do mnohých
štvorverší slová i citácie z rozličných jazykov, medziiným vo francúzštine, nemčine, angličtine,
latinčine, gréčtine a provensálčine. Ako sa zdá, v novoveku iba francúzsky komentátor Clébert aspoň
čiastočne pochopil čosi z arkánnej povahy Nostradamových spisov, keď ich porovnáva s burleskným
makarónskym štýlom (pouesio macarouncio). Bol to viac-menej ľudový jazyk, ktorý začiatkom
šestnásteho storočia používali v Provensálsku.1 Termín makarónčina označoval osobitnú podobu
francúzskeho veršovníctva, burlesknej poézie, v ktorej sa k slovám vulgárnej reči pripájajú latinské
koncovky a podrobujú ich aj iným jazykovým zmenám, raz zmysluplným, inokedy zasa nezmyselným,
ale vždy humorným. Slovo macarouncio pochádza z talianskeho maccheronico, ktoré znamená toľko
ako burleska, ale používa sa aj vo význame barbarskej, kuchynskej latinčiny. Známe talianske slovo
maccherone (makaróny alebo špagety) dodnes obrazne znamená "chumaj" či "trubiroh".
Viaceré štvorveršia obsahujú aj slovné hračky, inverzie, slová bez prvých slabík, metatézy a synkopy
(pozri Prílohu č. 5) - je to iba hsstka z mnohorakých jazykových a poetických prostriedkov tvoriacich
neodlučnú časť literatúry písanej v zelenom jazyku.
Langue vert sa zakladá na tom, že núka čitateľovi slová alebo výrazy, ktoré sa mu zdajú zrozumiteľné,
a takto odvádza jeho pozornosť od skrytého významu. Takto používané slovo či výraz sa volá "okultná
záslepka". Záslepka využíva zásadu, že nevyškolený čitateľ sa uspokojí s vlastnou interpretáciou,
prejde k ďalšiemu slovu, ale skutočný či tajný význam zostane skrytý a neodhalený za záslepkou.
Okultné záslepky sa nepoužívajú iba v prorockých veršoch (ako napríklad v Nostradamových
Stovkách), ale v mnohých formách maliarstva, literatúry i symbolizmu. Okultné záslepky sa bežne
používali v určitých neskorostredovekých arkánnych disciplínach, najmä v alchýmii, u rozenkruciánov,
ba aj v poézii týkajúcej sa ezoterických tém. V dôsledku toho vznikla v rámci ezoterických tradícií
všeobecne uznávaná disciplína zaoberajúca sa identifikáciou a interpretáciou okultných záslepiek.
Školený okultista, vnímavý na pravidlá zeleného jazyka, ráta s tým, že bude čítať Nostradama v
niekoľkých rovinách. Na nasledujúcich stránkach si všimneme niekoľko takýchto príkladov. Arkanista
sa spravidla vyznačuje rozvinutou citlivosťou na významy skryté v slovách a výrazoch podľa
jednoznačne predpísaných pravidiel. Zelený jazyk je viacvrstvový a vychádza zo skutočnosti, že slová
ani zďaleka nepozostávajú iba z denotácií - ale obklopuje ich aj množstvo konotácií, s ktorými môže
dobrý znalec jazyka manipulovať takisto ako štruktúrou jazyka odvodeného od indoeurópskeho
prajazyka. Čítanie textu v zelenom jazyku si od človeka vyžaduje, aby rátal aj s prípadnými skrytými
významami hlások a slovných konštrukcií.
MLČIACI LIŠIAK
Slovo renard (t. j. "lišiak") sa vyskytuje vo štvorverší VIII.41. Celkový význam štvorveršia si zhrnieme
na záver, zatiaľ postačí, ak sa pristavíme pri prvom riadku: Esleu sera Renard ne sonnant mot - Bude
vyvolený lišiak, nepovediac ani slovo. Slovo renard pochádza etymologicky zo starej hornej nemčiny,
a to od slova reginhart, ktoré približne znamená "pevne vládnuci". Súčasný jazykovedec Nigel Lewis
upozorňuje, že táto etymológia pravdepodobne tvorí základ symboliky nemeckého eposu Reineke
Fuchs (Šibal lišiak), v ktorom prešibaný lišiak predstavuje cirkev. Vďaka tejto symbolike - a zjavným
vlastnostiam líšky ako takej - sa toto slovo vzťahuje na prešibaného, ľstivého človeka.2 Všetky tieto
asociácie - pevnosť, prešibanosť, ľstivosť atď. - patria ku konotáciám slova renard, keď sa vyskytuje v
kontexte zeleného jazyka.
Navyše v zhode s pravidlami homofónie, bežne používanej v zelenom jazyku, sa renard dá rozčleniť
na dve francúzske slová - reign (kráľovstvo, vláda, kráľ) a (pretože posledné písmeno francúzskeho
slova sa zriedkakedy vyslovuje) art (obratnosť, schopnosť, umenie), nie je veľmi vzdialené od
pôvodnej nemeckej etymológie. Teda slovo renard sa dá v zelenom jazyku čítať aj ako "obratne
vládnuci" alebo "schopný ako kráľ". Z rozboru štvorveršia vysvitne, že Nostradamus zjavne používa
túto dvojznačnosť ironicky, lebo naozaj schopný panovník bude sotva lišiacky.
S fungovaním tohto termínu zeleného jazyka sa v celom rozsahu môžeme zoznámiť iba v kontexte.
Našli by sme, pochopiteľne, viacero slávnych historických postáv, ktoré môžeme pokladať za
"lišiackych" či "prešibaných". Dokonca i veľa slávnych vládcov (obratne vládnucich, t. j. reign-art) si
zasluhuje povesť ľstivých či prešibaných. Napríklad roku 1740 anonymný interpret D. D. videl v tomto
štvorverší "uzurpátora Cromwella", ktorý vraj bol "lišiak bez páru, nehanebný zloduch a skrz-naskrz
pokrytec". Roberts nedávno vyslovil názor, že ide o Paula Reynauda, ktorého zvolili za francúzskeho
premiéra roku 1940. V skutočnosti sa štvorveršie vzťahuje na život Napoleona III. a hoci tu nebudeme
obšírne komentovať jeho zmysel, stručný prehľad potvrdí, že slovo "lišiak" (renard) vystihuje Charlesa
Louisa Bonaparta, neskoršieho Napoleona III. Každý riadok štvorveršia výborne charakterizuje jeho
lišiacku kariéru.
Esleu sera Renard ne sonnant mot,
Faisant le saint public vivant pain d'orge
Tyrannizer apres tant a un coup,
Mettant a pied des plus grands sur la gorge.
Výraz vivant pain d'orge sa dá interpretovať viacerými spôsobmi, ale predbežne pokladáme za
výstižný tento preklad:
Lišiak bude zvolený a nepadne ani slovo,
Bude hrať svätca na verejnosti a stlať si hniezdo,
Po prevrate bude tyranizovať
Šliapať po šijach najväčších.
Bonaparte predstavuje takmer výnimku v tom ohľade, že ho doslova zvolili (esleu), a to nanajvýš
nezvyčajným spôsobom - je pozoruhodné, aké slovo si vybral Nostradamus. Po prvé, roku 1848 ho v
štyroch departmentoch zvolili do revolučnej vlády.*45 Tieto voľby boli ratifikované, ale Bonaparte s
ohľadom na budúcnosť a s neobyčajnou dávkou prešibanosti rezignoval. V decembri roku 1848 ho
zasa veľká väčšina zvolila za prezidenta republiky. Jeho ctižiadosti to však nestačilo. Chcel sa stať
absolútnym samovládcom ako jeho strýko. S Francúzskym zhromaždením si zahral lišiacku hru,
podarilo sa mu presadiť represívne zákony a zároveň zamaskovať svoje skutočné úmysly.
Druhý riadok sa zdá nezrozumiteľný, ak človek nevie, že Napoleon III. sa pred verejnosťou skutočne
hral na svätca. Keď ho napríklad zvolili za prezidenta, prisahal oddanosť demokratickej republike, hoci
pracoval na jej zvrhnutí a stal sa cisárom. Cestu k tomuto cieľu si pripravoval úkladmi a napokon
prevratom. Zvláštny výraz vivant pain d'orgue pravdepodobne súvisí s francúzskym zvratom faire ses
orgues, ktorý znamená "stlať si hniezdo" nemravným spôsobom. A Napoleon III. sa správal k celej
francúzskej republike presne takto.
Tretí riadok naznačuje, že dosiahol cieľ štátnym prevratom (tant a un coup). Keď vynaložil
neuveriteľné úsilie, aby dosadil svojich sprisahaneckých prívržencov do významných mocenských
pozícií, 2. decembra 1851 uskutočnil prevrat a o rok ho vyhlásili za cisára. Tretí a štvrtý riadok
musíme posudzovať spolu, lebo sa týkajú bezuzdnej tyranie v období, keď nastúpil na trón a mohol
vykonávať absolútnu moc, ktorá ho ešte väčšmi skorumpovala. Slovo tyranizovať (tyrannizer)
bezchybne opisuje jeho neskoršie správanie. Napoleon zmenil zákony, oslabil tak postavenie
republikánov, uchýlil sa k masovým deportáciám svojich politických nepriateľov a jeho tajná polícia
vyzbrojená palicami, takzvaní bonapartisti (ratapoils), terorizovala republikánov. Po páde cisárstva
(sčasti zavineného neschopnosťou Napoleona III. pri Sedane roku 1870 zhromaždenie v Bordeaux
uznalo rozsah zločinov i tyranie lišiaka Napoleona III. Vyhlásilo, že je zodpovedný za vojnu, za porážku
a oklieštenie krajiny.
LECTOYRE
Druhý príklad súvisí so slovom, nad ktorým si lámalo hlavu veľa komentátorov vrátane Charlesa
Warda. Je to výraz Lectoyre, ktorý sa vyskytuje v treťom riadku štvorveršia VIII.43: Dedans lectoyre
seront les coups de dards - V lectoyre budú údery kopijí.
Premýšľajúci komentátori sa akiste dovtípili, že štvorveršie predpovedá veľkú bitku, ktorá sa strhne v
akomsi lectoyre, ale nik nevedel, kde je to ani kedy sa bitka odohrá. Lectoyre zostávalo tajomstvom,
hoci komentátori neskrblili duchaplnými interpretáciami významu tohto slova. Ward preskúmal
niekoľko pozoruhodne presných máp, ktoré vydal v Holandsku Willem Blaeux (1571-1638).
Uvedomoval si, že Nostradamus často používal anagramy ako súčasť svojich jazykových úskokov a
všimol si, že breh rieky Meusy oproti Sedanu sa volá Veľký Torcy a Malý Torcy. Pokladal Le Torcey za
anagram slova Lectoyre a vyslovil názor, že predpovedaná bitka vypukla pri Sedane.
Roku 1870, dva mesiace nato, ako Napoleon III. nerozvážne vypovedal vojnu Prusku, utrpeli Francúzi
zdrvujúcu porážku pri Sedane a po neúspešných rokovaniach s Bismarckom cisár upadol do zajatia.
Doslovne poskladal zástavu, trikolóru, ktorú si v júli roku 1789 vybrali revolucionári. Dva dni po
Sedane sa Francúzsko opäť stalo republikou.
Mimochodom, Wardovo pátranie po starých mapách nebolo potrebné. Dodnes sa po obidvoch
stranách meuského kanála, západne od Sedanu, nachádza Place de Torcy a Prairie de Torcy. Ako
vidno, Nostradamus sa nemusel opierať o vtedajšie mapy ani vyhľadávať miestne názvy v knihách či
vymýšľať si mená budúcich historických osobností. Zanechal jednoduchší kľúč k miestu, kde sa strhla
bitka, ale zašifrovaný podľa pravidiel zeleného jazyka, ktorý Ward nepoznal.
Tretí riadok uvádza zvláštne slovo Dedans. Ak odhliadneme od básnického rytmu, toto slovo s
významom "vnútri" tu vlastne nie je potrebné. Prísne vzaté stačilo by napísať "pri" alebo "v". Možno
Nostradamus použil Dedans kvôli rytmu alebo metru verša, ale neubránime sa dojmu, že Dedans je
vlastne anagramom názvu Sedan. A keď sa zamyslíme, prečo lectoyre nenapísal s veľkým
začiatočným písmenom, hoci zjavne ide o miestny názov, mohli by sme to pokladať za upozornenie,
že si netreba všímať veľké D v slove Dedans. Potom dostaneme edans, stopercentný anagram
Sedanu.3 Naša afetická interpretácia sa plne zhoduje s praxou zeleného jazyka. Nezvyčajné spojenie
dvoch prvých slov verša udáva teda presnú polohu miesta dôležitého z hľadiska vzniku i konca Tretej
republiky. Zostáva tu, prirodzene, jeden problém: Hoci konštrukcia určite obsahuje názov bojiska,
pred bitkou bolo prakticky nemožné podať správnu interpretáciu predpovede. Práve preto
Nostradamus používal zelený jazyk - pevne si zaumienil, že bude predpovedať budúcnosť, ale takým
spôsobom, aby ľudia nerozumeli predpovediam pred ich naplnením.
OBROVSKÝ OGMION
Dedans lectoyre je ukážkou toho, ako Nostradamus používa nezrozumiteľný výraz, ktorý môže, ale
nemusí byť anagramom. Veľmi často však narába s jednotlivými slovami zeleného jazyka
jednoduchšie. Vynikal najmä schopnosťou začleňovať viacvrstvovú symboliku zeleného jazyka do
nevinne vyzerajúcich osobných mien. Ako skvelý príklad nám poslúži slovo Ognion. Táto obmena
výrazu Ogmion sa vyskytuje vo štvorverší IX.89, hoci sa zaoberá udalosťami za vlády Ľudovíta Filipa,
posledného francúzskeho kráľa. Posledný riadok štvorveršia ohlasuje, že kráľovu moc podryje mladý
ogmion. Zmysel tohto slova nemôžeme pochopiť bez stručného rozboru celého štvorveršia:
Sept ans sera PHILIP fortune prospere.
Rabaissera des BARBARES l'effort.
Puis son midy perplex, rebours affaire,
Jeune ognion abysmera son fort.
Sedem rokov bude osud žičiť Filipovi.
Porazí Barbarov.
Potom sa jeho stredný vek zauzlí, ťažká vec,
Mladý ognion premôže jeho silu.
Ide o jedno zo štvorverší, v ktorých Nostradamus uvádza budúceho hrdinu bez pokusov o jeho
zamaskovanie. Ťažko by sme prišli k záveru, že tento Filip patrí do obdobia, ktoré bolo pre
Nostradama budúcnosťou.
Úvodný riadok naznačuje, že prvých sedem rokov Filipovho panovania uplynie vzhľadom na situáciu
vo Francúzsku pomerne hladko. V tom čase úspešne vtrhol do Alžírska (roku 1827 a najmä roku
1830). Tu máme vysvetlenie slova BARBARES, ktorým Nostradamus zvyčajne označuje Turkov alebo
Arabov, hrozbu Európy v šestnástom storočí (pozri 3. kapitolu). Ťažkosti, ktorým musí čeliť kráľ,
opisuje v druhom riadku:
Puis son midy perplex, rebours affaire,
Jeune ognion abysmera son fort.
Roku 1836 bol Filip terčom viacerých pokusov o zvrhnutie z trónu. Pôvodcom týchto problémov bol
jeho konzervatívny minister FrancXois Guizot, ktorý vytrvalo odmietal liberálne reformy. V dôsledku
toho vypukla vo februári 1848 revolúcia. Filip ušiel, takisto ako predtým roku 1795 - už nie do
Ameriky, ale do Anglicka, kde o dva roky zomrel.
Slovo ognion v poslednom riadku tohto štvorveršia je výraz prevzatý zo zeleného jazyka. Slovo
Ogmion, prípadne Ognion či Ogmius je zrejme odvodené od mena keltskej mytologickej postavy.
Ogma sa pokladá za zostavovateľa ogamového písma (podľa niektorých vedcov vlastne nie je
keltského pôvodu). V tom čase sa táto abeceda volala ogam, ogum a po gaelsky oghum. V preklade
do jazyka rímskych Galov znie jeho meno Ogmios, hoci nie je vylúčené, že máme do činenia s
nepochopením básnika Luciana, ktorý si myslel, že ide o galské božstvo, nordický ekvivalent Merkúra
a o patróna jazyka. Postava Ogmia akiste vzrastala vďaka súvislostiam s neskoršími skomoleninami.
Patrí sem potaliančené latinské slovo orco s významom démon, ktoré sa napokon rozšírilo vo
francúzskej podobe ogre dávno predtým, ako Perrault koncom sedemnásteho storočia použil toto
slovo vo svojich rozprávkach. Neskorší francúzski encyklopedisti sa ho pokúsili štandardizovať v
podobe Ogmius a urobili z neho jedno galské božstvo, obdobu Herkula. Vo francúzskych romanciach
a bájkach, ktoré Nostradamus pravdepodobne poznal, vystupujú dve významné postavy odvodené od
Ogmu. Významnejší je Dán Ogier v príbehoch o Karolovi Veľkom, jeden z najobľúbenejších ľudových
hrdinov stredovekých romancí. Druhý je biblického pôvodu - Og, bášanský kráľ s obrovitou
postavou.4 Perrault vytvoril zrejme podľa tohto vzoru meno Ogri, ktoré označuje ľudožrútskych
obrov.
Viacerí novovekí komentátori tvrdili, že Ogmios je v skutočnosti Herkules (o popularizáciu tejto
predstavy sa zaslúžil Laver). Celkom to však nezodpovedá pravde, hoci ide o zaujímavý názor, lebo
Herkules bol zobrazený aj na republikánskej päťfrankovej minci z roku 1848 a podobné zobrazenie
nachádzame na minci z roku 1796. Jeune ognion znamená toľko ako nová republika (1848) na rozdiel
od starej. Keďže bol Ogmios vyrazený na revolučných minciach, vyplývalo by z toho, že Nostradamus
ich videl zrakom jasnovidca. Laver píše: "Akoby Nostradamus vykonal cestu do budúcnosti, zamiešal
sa do revolučného davu a stískal mince v ruke." Hoci je to, slušne povedané, zaujímavý nápad,
nazdávame sa, že Nostradamus nenarážal vo štvorverší na tieto mince a nemusel uvažovať ako
numizmatik. Vlastne obor na minci ani nie je Ogmios.
Laver datoval prvú mincu nesprávne - na rube je dátum L'an 5 (5. rok revolúcie), ktorý zodpovedá
roku 1796. Minca zreteľne znázorňuje na líci Herkula ako obra. Stojí medzi zosobnenou Slobodou a
Rovnosťou. Pod ním je nápis Union et Force (Jednota a Sila). Levia koža ako atribút nepripúšťa
pochybnosti, že je to zobrazený Herkules, a nie Ogmios či Ogier. Hercules Gallicus (Galský Herkules)
sa napodiv vyskytuje v hermetickej súvislosti na Tibaldiho a Carducciho freskách v Escoriale, ktorý
predstavujú najvyšší prúd verejného ezoterického zobrazovania v Španielsku. Z úst mu vyžaruje moc
a zrejme si podmaňuje tých, čo stoja pred ním. Tu sa Herkules začleňuje do kontextu. Nadväzuje na
Caput Hercules (Herkulova hlava), dominantu korigovaného horoskopu španielskeho kráľa Filipa II.
(pozri Prílohu č. 1).
Ak odhliadneme od numizmatickej symboliky, pochopíme, prečo si Nostradamus vybral slovo ogmion
na reprezentáciu obra pred Filipom. V zhode s konštrukciou v duchu zeleného jazyka sa v slove spája
niekoľko významových nití, ktoré napospol vyhovovali Nostradamovej mysli vzdelanej v arkanistike.
Ognion je ľudožrút, podobne ako revolúcia. Ogmios je obor, ktorý unikol vláde obyčajných
smrteľníkov. Ogmios vynašiel tajné písmo. Je to ľudový hrdina, a preto predstavuje vhodný symbol
ľudovej nálady, ktorá po roku 1848 zmietala Francúzskom.
Posledná symbolická línia poukazuje na veľmi hlboký dôvod, pre ktorý si Nostradamus vybral toto
meno na označenie revolúcie. Ogmionov menovec Dán Ogier opätovne vystupuje v úlohe záchrancu
Francúzska. Raz za pomoci Morgana le Faya zachránil krajinu pred vpádom Paynimov. Ogier podľa
ľudovej povery nezomrel, keď odrazil votrelcov, ale (podobne ako jeho náprotivok Artuš) prebýva v
Avalone a čaká, kedy ho povolajú, aby v hodine núdze opäť zachránil Francúzsko. Nemáme tu do
činenia s klasickou narážkou na Herkula, ale s prorockým odkazom na mýtus o Karolovi Veľkom,
strážnom duchovi Francúzska.
Meno Ognion nemá hlbší význam pre výskum Nostradama, ale núka nám príležitosť pozorovať, ako
funguje zelený jazyk. Toto slovo vyvoláva veľa rozličných konotácií od biblických až po mytologické,
od historických z čias počiatkov Francúzska až po milenaristické nálady. To slovo zjednocuje
francúzsku ľudovú obraznosť s predstavou obrov ako s nadradenou silou či mocou, ktorá nehynie, ale
takrečeno očakáva na krídlach histórie, kedy ju povolajú, aby zachránila Francúzsko - a preto názorne
charakterizuje ľudovú revolučnú silu kdesi v hĺbke francúzskeho politického systému.
OČI MORA
Zelený jazyk sa neobmedzuje na jednotlivé hmlisté slová. Veľmi často sa používajú aj celé vety na
vyjadrovanie arkánnych alebo literárnych narážok, prístupných iba zasvätencom alebo prinajmenej
znalcom klasickej literatúry. Zavše slúžia na uvádzanie významových odtienkov, ktoré sa nedajú
vystihnúť obyčajným jazykom. Inokedy zasa zahaľujú totožnosť miestnych názvov či dátumov a tak
zostávajú štvorveršia nepriezračné až do okamihu uskutočnenia predpovedanej udalosti. Vhodný
príklad nám poskytuje výraz L'oeil de la mer ("oko mora") vo štvorverší IV.15, ktorý spôsobil veľa
nedorozumení v kruhoch súčasných komentátorov. V roku 1942 James Laver tvrdil, že je to narážka
na periskopy hitlerovských ponoriek v severnom Atlantiku - "okom" je vraj vrchol periskopu nad
vlnami.
Štvorveršie znie:
D'ou pensera faire venir famine,
De la viendra le rassasiement:
L'oeil de la mer par avare canine,
Pour de l'un l'autre donra huille froment.
Pokúsime sa o predbežný preklad:
Kam si zmyslí priniesť hlad,
Odtiaľ príde nasýtenie
Oko mora psou chamtivosťou
Jednému dá druhý pšeničný olej.
Takmer všetci komentátori po roku 1942 si osvojili Laverovu interpretáciu, hoci je celkom pomýlená.
Iba Roberts sa od nej odvracia a vidí v nej predtuchu ropných vrtov v mori a obrovské ropné zdroje hoci nevysvetľuje význam výrazu "oko mora". Nepochybujeme však, že oko mora patrí do zeleného
jazyka. Je odvodené od gréckeho výrazu mati tis thalassas, doslova "oko mora" čiže jednoducho "vír".
V kontexte zeleného jazyka sa tento výraz vzťahuje na Sicíliu. V klasickej mytológii sa spomína, že pri
pobreží ostrova sa nachádza veľký vír a volá sa Charybda. U Homéra je Charybda taká obrovská, že tri
razy za deň pohlcuje celé more.5 V Ovídiových Metamorfózach, ktoré Nostradamus poznal, sa vír
nachádzal v Messinskom prielive (hoci v skutočnosti sa tam nijaký vír nevyskytuje).
Homérovská narážka podnietila vznik okrídleného úslovia (nájdeme ho už u rímskeho básnika
Horácia6) hovoriaceho o dvoch rovnakých nebezpečenstvách: Ak sa niekto usiluje vyhnúť víru
Charybde, môže upadnúť do pažeráka Scylly. V Ovídiovej verzii je Scylla šesťhlavá morská obluda s
dvanástimi nohami, ktorú stvorila Kirké (po latinsky Circe; podľa iných prameňov jej rodičmi boli
morský boh Forkýs a bohyňa vlnobitia Kratais, alebo aj stohlavý obor Tyfón a položena - polohad
Echidna). Požiera "morské psy" čiže tulene, ale aj mnohých námorníkov, ktorých uchmatne z
okoloidúcich lodí. Keď pláva po mori, "brešúce psy hyzdia jej lono" a "na nohách divých psov stojí".
Pripomína to tradíciu, podľa ktorej aj sama breše ako pes. Netreba priveľmi bujnú obrazotvornosť na
to, aby sme si ju dali do súvislosti so psou chamtivosťou. Je to strážkyňa jednej z dvoch skál v prielive
medzi Sicíliou a dnešným pevninským Talianskom.
Nostradamov verš sa zjavne vzťahuje na krútňavu a obludu, nie na moderný vynález, akým je
periskop. Keď strhneme z verša pláštik zeleného jazyka, vidíme, že udalosť opisovaná vo štvorverší sa
odohráva na Sicílii - pravdepodobne blízko Messinského prielivu. V niektorých prípadoch sú
Nostradamove jazykové konštrukty tak pevne zasadené do kontextov, že sa takmer nedajú od seba
odlíšiť spôsobom, akým sa nám to podarilo pri slove ognion alebo pri výraze L'oeil de la mer. Preto sa
zameriame na tri ďalšie príklady jeho narábania so zeleným jazykom a dôkladnejšie preskúmame
metódu práce s kontextom.
Prvé štvorveršie sa zaoberá problémami pápežstva v osemnástom storočí. Zdá sa, že Nostradamus v
ňom použil zelený jazyk iba raz. Lenže okrem tohto jediného prípadu použitia okultného jazyka
majster začlenil do štvorveršia viacero zaujímavých jazykových výrazov, ktoré nám poskytujú skvelú
možnosť nazrieť do jeho metodiky. Štvorveršie ilustruje jednu z neodmysliteľných ťažkostí výskumu
Nostradamových predpovedí. V druhom štvorverší venovanom útrapám Márie Antoinetty na sklonku
osemnásteho storočia sa stretávame s niekoľkými nuansami používania zeleného jazyka. Tretie
štvorveršie, týkajúce sa Ryswického mieru uzavretého roku 1697, patrí k najkomplikovanejším
príkladom narábania so zeleným jazykom v Nostradamovom diele.
PÁPEŽI, BALÓNY A POMNÍKY
Prvé štvorveršie V.57 znie:
Istra du mont Gaulsier et Aventin,
Qui par le trou advertira l'armée,
Entre deux rocs sera prins le butin,
De Sext. mansol faillir la renommée.
V približnom preklade:
Z vrchu Gaulsier a z Aventina
Zíde ten, čo cez otvor bude upozorňovať vojsko,
Pomedzi dve skaly bude vzatá korisť
Sext. Mansola, čo poškvrní povesť.
Tieto pozoruhodné verše sa v zelenom jazyku dajú dokonale presvedčivo interpretovať ako
predpoveď letu balóna plneného teplým vzduchom a (zrejme pre datovanie tejto udalosti) pápežovej
smrti. Pravda, túto presvedčivosť spochybnil - hoci celkom nevyvrátil - nedávny francúzsky výskum,
ktorý navrhuje úplne iný prístup k štvorveršiu. Je to veľmi poučné, lebo si musíme položiť otázku,
koľko "preložených" štvorverší sa v budúcnosti dočká nových prekladov s celkom iným zmyslom a či
vlastne Nostradamus zámerne nezostavoval štvorveršia tak, aby sa dali vysvetľovať viacerými
spôsobmi zlučiteľnými s ich štruktúrou.
Pouvažujme o zmysle, ktorý by sme získali s prihliadnutím na zelený jazyk. Na prvý pohľad sa zdá, že
toto štvorveršie, podobne ako väčšina ostatných, bolo napísané francúzštinou šestnásteho storočia.
Je to však omyl, lebo v ňom nachádzame anglické i latinské slová a zloženiny (pravda, Nostradamus
používal prinajmenej sedem rozličných jazykov) a navyše niekoľko zmysluplných skomolenín či
ďalších slov, ktoré sú konštruktmi prevzatými priamo z okultného jazyka. Ako sa presvedčíme, toto
štvorveršie obsahuje iba jednu arkánnu zmienku, jeden výraz zo zeleného jazyka (v podobe latinskoanglického zloženého slova), jednu synkopu a zopár výrazov vo francúzštine šestnásteho storočia
pôsobiacich arkánnym dojmom. Našťastie autor dodržiava normálny syntaktický a jazykový štandard,
takže štvorveršie sa dá pomerne ľahko interpretovať, a preto sme si ho vybrali ako ukážku.
Nostradamus často uvádza vo štvorveršiach vlastné mená jednotlivcov i rozličných miest. Tu
napríklad spomína Aventinum (Aventin), vsšok v Ríme. Takéto mená predstavujú však v zhode so
zeleným jazykom veľmi často iba záslepky. V tomto štvorverší sa vyskytuje ešte zopár miestnych
názvov, ale z našej analýzy vysvitne, že vo všetkých prípadoch zdanie klame. V rozbore si budeme
dávať pozor na systém arkánnych záslepiek a na skutočnosť, že od čias, keď písal Nostradamus, sa
mapa Európy viac ráz zmenila a bolo by teda nerozumné pripisovať mu zámer, že chcel, aby sa jeho
vlastné miestne názvy chápali ako pomenovania dnes jestvujúcich zemepisných útvarov na mape
Európy.
Nostradamus sa vyznačuje odzbrojujúcou schopnosťou písať o rozličných miestach v zhode s tým, aké
budú v čase predpovedaných udalostí. (Neskôr sa stretneme s ohromujúcimi príkladmi takéhoto
prístupu, keď píše o Spojených štátoch, ktoré, pochopiteľne, v šestnástom storočí ešte nejestvovali.)
Štvorveršie V.57 obsahuje francúzsky príklad, lebo okresy, o ktorých sa zmieňuje, vznikli po
Francúzskej revolúcii a krátko po reštaurácii monarchie sa premenili na kartografické spomienky.
Vo štvorverší V.57 Nostradamus zakomponoval do štyroch riadkov dve rozličné súčasné udalosti. V
prvých dvoch riadkoch predpovedal balón plnený horúcim vzduchom a v druhých dvoch osud vtedy
panujúceho pápeža.
Vzhľadom na tieto skutočnosti si rozoberieme štvorveršie podrobnejšie, riadok za riadkom. Prvý
riadok znie Istra du mont Gaulsier et Aventin. Zdá sa, že ide o dva vrchy, pričom jeden sa volá
Gaulsier a druhý Aventin. Posledný je jedným zo siedmich rímskych vsškov. Pre Nostradamove
inverzie je príznačné, že označuje Aventinum ako "vrch" (mont), hoci je to ledva vsšok. (V treťom
riadku zasa píše o nespornom vrchu ako o kopčeku či skale, t. j. roc.) Prvú zmienku o vrchu môžeme
chápať v zelenom jazyku. V čase, keď písal Nostradamus, malé s a f sa často zamieňali a f sa volalo
dlhé s. Preto Gaulsier vyzerá ako Gaulfier. Spolu s predchádzajúcim slovom (mont) dostávame teda
montGaulfier. V zelenom jazyku je celkom prípustné zamieňať rozličné spôsoby zápisu samohlások s
rovnakou fonetickou podobou - montGaulfier znie rovnako ako Montgolfier. Je to zmienka o
Montgolfierovcoch, bratoch, ktorí sa ako prví vzniesli do výšky na balóne plnenom horúcim
vzduchom.
Zmienka o rímskom "vrchu" (o Aventine) je nerozlučnou súčasťou predpovede. Ide tu o druhú spleť
veštieb, týkajúcu sa jedného z pápežov, ktorý pôvodne sídlil v rímskom Vatikáne, ale zomrel vo
Francúzsku. Aj jednoduché slovo mont zahrnuje podstatnú dvojznačnosť. Ako podstatné meno mont
označuje vrch a ako koreň slovesa monter znamená vystúpiť nahor.
Po tomto vysvetlení pochopíme, že prvé riadky štvorveršia sa vzťahujú na posledné desaťročia
osemnásteho storočia, také bohaté na významné udalosti. Dňa 19. septembra 1783 bratia
Montgolfierovci za prítomnosti Ľudovíta XVI. a celého dvora naložili vo Versailles do koša balóna
plneného horúcim vzduchom ovcu, kohúta a kačicu. Ich zámerom bolo predviesť, že je možné lietať,
ale i zistiť, či nemá redší vzduch nepriaznivý účinok na zdravie štvornožcov a vtákov. Už 21. novembra
toho istého roku J. F. Pilatre de Rozier a markíz d'Arlandes podnikli ako prví ľudia let balónom zo
ChaYteau de la Muette. Preleteli vo výške približne sto metrov asi desať kilometrov nad Parížom a
túto vzdialenosť prekonali za 25 minút. Balónový ošiaľ vzápätí postihol celú Európu.
Pristavme sa teraz pri druhom riadku: Qui par le trou advertira l'armée. Skomolenina advertira je od
latinského adverto, obracať niečo - najmä niečiu pozornosť - niekam. Riadok teda znamená "Ten, čo
cez otvor bude upozorňovať vojsko". Otvor zrejme súvisí s Montgolfierovým balónom. Do desiatich
rokov po vynáleze už používali balón plnený horúcim vzduchom vo vojenstve - hoci v týchto raných
fázach len na prieskum zo vzduchu. Nová francúzska republika ho prvý raz nasadila do rozhodujúcej
bitky pri belgickom Fleuruse roku 1794. Letci mohli pozorovať terén pod sebou i nepriateľské vojsko
(armée) nie cez otvor v dne koša, ako tvrdí Cheethamová, ale cez "otvory" ďalekohľadu.7 Dobová
maľba na emailovanej francúzskej šnupacej tabatierke znázorňuje tento balón pripútaný dlhými
povrazmi spoza francúzskej frontovej línie, ako sa vznáša nad belgickou armádou. Pôsobí to dojmom
namaľovaného výjavu, ktorý predvídal Nostradamus pred vyše dvoma storočiami.
Tretí riadok znie Entre deux rocs sera prins le butin. Zmienka o dvoch skalách (deux rocs) patrí medzi
najpriezračnejšie Nostradamove vízie, lebo dve skaly, medzi ktorými sa zmocnili koristi, jestvovali iba
niekoľko rokov v podobe francúzskych departmentov. Prvé podujatia v duchu republikánskej
rozpínavosti po roku 1792 (pre Nostradama veľmi významnom - pozri 8. kapitolu) vyústili do
zriadenia nového departmentu Mont Blanc. Nasledujúceho roku sa stal francúzskym departmentom
kantón Bazilej (vo Švajčiarsku), ktorý vystúpil z Helvétskej konfederácie. Dostal názov department
Mont Terrible (Strašný vrch). Obidva departmenty sa udržali ako kartografické jednotky len niekoľko
rokov, ale v tom čase "korisť" získaná v Itálii putovala do Francúzska (pozri nižšie) pomedzi tieto dve
"hory". Nebola to zvyčajná trasa pre cestovateľov z Ríma do Francúzska, ale zo záznamov vieme, že
pápež Pius VI., keď odmietol vzdať sa svetskej právomoci, upadol do zajatia a odviedli ho do Certosy
pri Florencii. Keď Francúzi vyhlásili vojnu Toskánsku, odviedli ho do Francúzska severnou trasou cez
Turín a Grenoble.
Nostradamus plne v duchu svojich metód rozpracoval jedinú tému - dva kopce (mont Gaulsier et
Aventin) v prvom riadku a dvojicu kopcov v treťom riadku - a dodal tak jednotu celému štvorveršiu.
Ako uvidíme vo štvrtom riadku, korisťou (butin znamená aj výhra, cena) bol nepochybne pápež.
Utvrdzuje nás v tom dvojznačnosť slova prins, ktoré sa dá chápať ako sloveso ("vziať") i ako podstatné
meno ("princ"). Zo svetského hľadiska bol vtedajší pápež princom (po francúzsky správne prince). A
odviedli či vzali (prins - správny francúzsky tvar by bol prise) ho do zajatia "pomedzi dve skaly". V roku
1798 pápeža (prins) uväznili vo Valence pri rieke Rhône.
Stručne sa zmienime, že Nostradamus pravdepodobne použil slovo butin čiže korisť na označenie
pápeža preto, lebo v zelenom jazyku súvisí s butte "kopček, vsšok", a teda s "vrchmi" ako témou
štvorveršia.
Prichádzame k štvrtému riadku: De Sext. mansol faillir la renommée. Ak chceme pochopiť skratku
Sext., musíme si najprv vysvetliť slovo mansol. Vyskytuje sa vo viacerých štvorveršiach a v
alchymistickom zelenom jazyku znamená pápež. Je to spriahnutie anglického slova man "človek,
muž" s latinským slovom sol "slnko". Ako to už býva v zelenom jazyku, výraz Mansol má ešte ďalší,
skrytý význam, lebo jeho metatézou dostaneme Solman, narážku na Šalamúna, židovského kráľa
vychýreného svojou múdrosťou. Pápež je múdry muž-slnko, ľudský predstaviteľ Krista ako slnečnej
bytosti na zemi.
De Sext. je skratka latinského Sextus (šiesty). V tom istom roku, keď Nostradamus uverejnil svoje prvé
štvorveršia, nastúpil na pápežský stolec Giovanni Pietro Caraffa ako Pavol IV. Prvý pápež, ktorý po
ňom nastúpil ako Šiesty, bol Giovanni Angelo Braschi, hlava cirkvi v rokoch 1775 až 1779, ktorý si
vybral meno Pius VI. Zdanlivo ezoterický výraz Sext. sme teda zbavili dvojznačnosti a uľahčili sme jeho
interpretáciu. Na číslovku šesť či šiesty naráža aj prvý riadok štvorveršia, kde sa symbolicky píše o
jednom zo siedmich rímskych pahorkov, ktorý odišiel, a zostalo ich len šesť.
Dalo by sa namietať, že Sext. sa azda vzťahuje na Feliceho Perettiho, ktorý sa roku 1585 stal pápežom
Sixtom V., alebo na Pavla VI., zvoleného roku 1963. Pius VI. si však vybral prívlastok Sextus ako prvý a
navyše medzi dvoma predchádzajúcimi pápežmi (Sixtom V. a Pavlom VI.) a udalosťami
predpovedanými vo štvorverší nejestvuje nijaká súvislosť. Preto môžeme prijať názor, že Sext. sa
vzťahuje na Pia VI., rímskeho pápeža v čase, keď bratia Montgolfierovci začali experimentovať s
balónmi.
Hlavnou prednosťou zeleného jazyka je to, že využíva zmysluplné asociácie. Jeho metodika sa
neobmedzuje iba na konštruovanie alternatívnych slov pomocou rozličných metatéz, hypheréz či
synkop. Úpravou slov sleduje tvorbu nových výrazov, ktoré majú zmysluplné asociácie. Presvedčili
sme sa o tom na podprahovom význame výrazu De Sext. Ide o nanajvýš pozoruhodnú konštrukciu i z
hľadiska zeleného jazyka, lebo naznačuje latinské homonymné slovo dissectus (príčastie od slovesa
dissecare) s významom "rozseknúť, rozrezať". Éra Pia VI. predstavovala doslova rez či prerušenie,
lebo Pius VI. bol proti svojej vôli "odrezaný" od Ríma a nikdy sa doň nevrátil.
Aj zaujímavý výraz faillir la renommée zodpovedá Piovi VI. Sloveso faillir znamená zlyhať, skrachovať,
dopustiť sa chyby, kým podstatné meno renommée znamená povesť, sláva, reputácia. Pius VI. sa
skutočne stal svedkom straty reputácie pápežstva. Bol to síce pozoruhodný a schopný človek, ale
musel riešiť cirkevné, spoločenské i politické problémy, na ktoré by nestačil nijaký smrteľník. Keď
Napoleon obsadil Bolognu, Ravennu a Ferraru, keď v Itálii po revolúcii vyhlásili cirkvi nepriateľskú
Rímsku republiku, Pia VI. roku 1798 zosadili. Zomrel roku 1799 ako francúzsky väzeň (prins) vo
Valence.
Dosiaľ pôsobí naša analýza vcelku presvedčivo, lebo spája dovedna dve odlišné výpovede v tom istom
období a dominantná téma "vrchov" zjednocuje celé štvorveršie. Navrhovaná interpretácia
štvorveršia V.57 je takmer čítankovou ukážkou tenkého ľadu, po ktorom vykročí človek, keď sa
opováži dešifrovať Nostradama. Podali sme stručný prehľad o tom, ako možno úplne presvedčivo
interpretovať štvorveršie bez znalosti lokality neďaleko Nostradamovho rodiska, Saint-Rémy. V
priebehu niekoľkých posledných rokov prešla však interpretácia štvorveršia zásadnými zmenami, a to
vďaka prezieravosti znamenitého súčasného francúzskeho učenca Jeana-Paula Cléberta. Jeho výskum
slova Mansol8 v rozličných súvislostiach zásadne ovplyvnil interpretáciu štvorveršia V.57 a nekonali
by sme rozumne, keby sme nevzali na vedomie, že SEXT. Mansol sa možno nevzťahuje na pápeža Pia
VI. ale na celkom iného človeka - na Rimana menom Sextius.
Clébert upozornil, že Mansol by mohlo byť stredoveké Manseolo vzdialené necelé dva kilometre
južne od Nostradamovho rodiska Saint-Rémy. Dnes sa volá podľa tamojšieho kostola Saint- Paul-deMausole. Tento kraj je vychýrený pamiatkami z rímskych čias. Clébert spomína, že nápis na rímskom
mauzóleu pri Mausole (tak sa dnes volá) znie SEX.L.M.IVLIEI C. F. PARENTIBUS SUIS... (Sextius Lucius
Marcius, syn Gaiov od Júlie, svojim rodičom...). SEXT. v poslednom riadku štvorveršia V.57 je možno
skratka mena Sextius a Mansol za ním miesto, kde sa nachádza mauzóleum.
Ak ide o Saint-Rémy, totožnosť prvého vrchu je úplne jasná. Je to Mont Gaussier, ktorý sa týči pri
vstupe na cestu do Alpilles. Vrch pretína akýsi priechod pomedzi dve bralá. Zvláštne tvarovaná hora
pripomína miestnym obyvateľom leva. Nostradamus sa zmieňuje o tejto podobe v jednom z ďalších
piatich štvorverší, v ktorých sa vyskytuje slovo Mansol, a to v poslednom riadku štvorveršia VIII.34
(Lyon Ulme a Mausol mort et tombe). Narážka na otvor či priechod medzi dvoma vrchmi sa teda
nachádza v druhom riadku štvorveršia V.57, ktoré práve rozoberáme. Toto je otvor, cez ktorý budú
upozorňovať vojsko.
V niekoľkých štvorveršiach Nostradamus spomína, že v tomto kraji objavia skrytý poklad. Azda to
znamená, že pomedzi obidva vrchy budú prepravovať korisť (butin). Podľa tohto štvorveršia by to
mohol byť poklad (butin) samého Sextia Lucia Marcia. Slovo Sextrophea by potom mohlo znamenať
"Sextiov pomník" (latinské trophaeum sa prekladá ako pomník, trofej, víťazstvo a pod.). Nostradamus
použil toto slovo, keď opisoval svoj pôvod v prvom vydaní spisu Excellent et moult utile Opuscule...
(Výborné a preveľmi užitočné dielko), uverejnenom roku 1555 v Lyone.9 Vzťahuje sa táto "trofej" na
poklad, ktorý raz objavia v tomto kraji? Je takmer isté, že Nostradamus myslel na toto. "Trofej" mali
objaviť po uverejnení jeho štvorveršia.
O predpovedi píšeme, akoby poklad ešte len mali objaviť, hoci je celkom možné, že už ho objavili v
archeologickej lokalite (trou?) Glanum, ktorá sa Nostradamovi neukázala v jeho vidinách. V
Almanachu na rok 1563 predpovedal, že toho roku objavia veľký poklad,10, ale v niektorých iných
štvorveršiach udáva čas i miesto menej presne. Jestvuje tu súvislosť so šiestimi štvorveršiami, v
ktorých sa spomína Mansol.
V šestnástom storočí sa týčil pri ceste do Baux obrovský kenotaf11 i oblúk (a stojí tam dodnes) a
Nostradamus nemohol o ňom nevedieť. Pravda, existenciu starovekého Glana nik netušil, okrem
hsstky historikov, ale aj pre tých to bolo takmer zabudnuté meno - Glanon v gréckej literatúre a
neskoršie Glanum Livii v rímskej spisbe. Mesto bolo v staroveku také veľké a významné, že razilo
vlastné mince. Ako sa zdá, rímske mesto bolo spustošené okolo roku 270 po Kr., a keď neskôr
severnejšie postavili nové mesto - Saint-Rémy - staroveké Glanum sa vyľudnilo a vzápätí úplne upadlo
do zabudnutia, s výnimkou obrovského kenotafu a oblúka pri novej ceste. Kedy-tedy ľudia nachádzali
grécke či rímske výrobky a mince a už dávno tušili, že pri Saint-Paul-de-Mausole sa v zemi niečo
nachádza. Vykopávky sa však začali až roku 1921 a pri nich narazili na rozľahlé ruiny Glana a cennosti
z rímskych čias. Že by to bol tajný poklad, o ktorom hovorí Nostradamus?
Poklad či Pius VI.? Dve možné interpretácie slova Mansol - ako mena budúceho pápeža či narážky na
jestvujúce rímske pamiatky - poukazujú na zložitosť prostriedkov zeleného jazyka a dôkladnosť, s
akou Nostradamus konštruoval okultné záslepky, aby odpútal pozornosť povrchných čitateľov od
zmyslu prorockých veršov.
KRÁĽOVNÁ V TEMNICI
Ďalší poučný príklad použitia zeleného jazyka poskytuje štvorveršie X.17, ktoré píše o utrpení Márie
Antoinetty vo väzení:
La Royne Ergaste voyant sa fille blesme,
Par un regret dans l'estomach enclos,
Cris lamentables seront lors d'Angolesme
Et aux germains mariage forclos.
Uväznená kráľovná uvidela svoju bledú dcéru
a žiaľ jej zovrel žalúdok,
Bolestné výkriky vychádzajú z Angolemu
A bratancom je znemožnené manželstvo.
Pre Máriu Antoinettu by sme za posledné dva roky života ťažko našli opis, ktorý by ju lepšie vystihol
než La Royne Ergaste. Ergaste môže byť odvodené iba od latinského slova ergastulum, ktoré znamená
dielňa alebo väznica, a tu sa určite vzťahuje na "chrámové" väzenie, kam roku 1792 uvrhli Máriu i
celú kráľovskú rodinu. Chrám sa stal väzením vlastne až po roku 1792. V tomto roku bola zrušená
rehoľa maltézskych rytierov (pôvodne sv. Jána z Jeruzalema) a bol vyvlastnený chrámový majetok,
ktorý patril reholi celé stáročia. Do rozľahlého komplexu viedol iba jediný vchod z niekdajšej rue du
Temple (obr. 38), a preto sa dal ľahko ustrážiť. Chrám používalo ako štátnu väznicu direktórium takto sa volala francúzska vláda od 27. októbra 1795 až do 9. novembra 1799, keď ho rozpustil
Napoleon.
Potupná premena sakrálnej budovy, v ktorej sa kedysi odbavovali prastaré mystériá, na väznicu,
dokonale vystihuje deštrukčnú fázu Francúzskej revolúcie. Nostradamus reaguje na potupu výberom
slova. Homonymné použitie slova Ergaste v zhode s pravidlami zeleného jazyka pripomína anglické
slovo "aghast" (zhrozený). Vzhľadom na podmienky, za akých vtedy žila Mária Antoinetta,
Nostradamus nepoužil toto slovo nevhodne. Historické fakty hovoria, že roku 1792 odviedli kráľovskú
rodinu do chrámu a ubytovali všetkých oddelene v jednej z malých veží na území komplexu. Máriu
Antoinettu uvrhli do tesnej cely v suteréne. Steny boli vlhké a cez zamrežované okno neprenikalo dnu
takmer žiadne svetlo. Väčšinou nemala v cele ani sviecu. Spolu s dcérou - a sčasti aj s korunným
princom - tam zotrvali, až kým ich nepreložili do Conciergerie (väznice pre najnebezpečnejších
politických väzňov v revolučnom Paríži), kde čakali na proces.
Slovo blesme je vlastne moderné francúzske bleYme a znamená bledý. Úbohá dcéra Márie Antoinetty
bola bledá od hrôzy nielen preto, že ju väznili v ergastule za neznesiteľných podmienok, ale aj preto,
lebo ju nútili svedčiť proti matke, ktorú obviňovali z neprípustných stykov s osemročným synom,
korunným princom. Poznamenávame, že napriek dôkazom o nepravdivosti obvinenia súd uznal Máriu
Antoinettu za vinnú. Popravili ju 16. októbra 1793.12
Druhý riadok znie Par un regret dans l'estomach enclos čiže "žiaľ jej zovrel žalúdok". Jedna možná
interpretácia tohto riadku má pomerne nezvyčajné dôsledky - "Skrze poľutovaniahodný skutok v
zakázanom žalúdku". Zvyčajne sa tvrdí, že Mária Antoinetta sa nedopustila incestu so synom a toto
obvinenie - ako aj celý proces - bolo postavené na klamstvách. Je však možná aj interpretácia, že
dcéra bola bledá a kráľovná "zhrozená poľutovaniahodnou vecou uzavretou v jej žalúdku".
Perifrasticky povedané, neprípustným sexuálnym stykom.
Že by Nostradamus bol videl v budúcnosti udalosť, ktorú si neskorší historici vysvetľovali nesprávne?
Verš o "inceste" sa častejšie interpretuje ako narážka na bezdetnosť madame Royale, dcéry Ľudovíta
XVI. a Márie Antoinetty. My však hovoríme o obsahu posledného verša, ktorý sa sotva mohol týkať
obdobia, keď bola Mária Antoinetta uväznená v maltézskom chráme, lebo madame Royale vtedy ešte
nebola ani vydatá.
Všimnime si tento posledný riadok: Et aux germains mariage forclos. Vo francúzštine dve slová
cousin-germain znamenajú "prvostupňový bratanec". Prvostupňovým bratancom madame Royale bol
Louis-Antoine de Bourbon, vojvoda z Angoulemu. Nostradamus ani nemohol presnejšie
charakterizovať tento nešťastný zväzok, lebo naozaj bol nešťastný. Zosobášili sa roku 1799, po smrti
kráľovských rodičov. Po celé obdobie teroru - a to už od roku 1787 - boli zasnúbení. Nikdy nemali
deti. Čo ak sa zvláštny výraz estomach enclos, doslova "zatvorený žalúdok", vzťahuje na neplodnosť
madame Royale, zavinenú azda skúsenosťami v chrámovej väznici?
RYSWICKÝ MIER
Posledné štvorveršie, ktoré sme si vybrali ako ukážku zeleného jazyka, je oveľa komplikovanejšie než
dve prechádzajúce. Je to štvorveršie X.7, v ktorom sa popri viacerých príbuzných témach píše o
Ryswickom mieri. Predbežný preklad zložitého útvaru má skôr povahu komentára.
Le grand conflit qu'on appreste a Nancy,
L'Aemathien dira tout je soubmets,
L'Isle Britanne par vin, sel en solcy,
Hem.mi deux Phi. long temps ne tiendra Mets.
Zvláštne slovo solcy v treťom riadku azda súvisí so slovesom salir "zašpiniť", ale (ako sa neskôr
presvedčíme), je priveľmi špinavé na to, aby sa dalo použiť v zelenom jazyku.
Veľký konflikt sa chystá v Nancy,
Aemathien povie, vzdám sa všetkého,
Britský ostrov skrze víno, pošpinenú soľ,
Hem.mi.deux neudrží Metz dlho.
Máme pred sebou jeden z najznamenitejších príkladov spisby v zelenom jazyku, a keď chceme plne
vychutnať jeho hĺbku, musíme vziať do úvahy dejinné okolnosti. Ústrednou témou je Ryswický mier z
roku 1697, úzkou súvisiaci s bojom o španielske dedičstvo.
Prvý riadok poukazuje na mesto - Le grand conflit qu'on appreste a Nancy. Karol III. (vojvoda
Lotrinský, zväčša známy ako Karol Veľký) v šestnástom storočí znovu opevnil Nancy a postavil ville
neuve, "nové mesto". Toto opevnenie bolo v sedemnástom storočí zbúrané. Francúzi obsadili mesto
roku 1633, ale na základe Ryswického mieru (1697) ho vrátili Angličanom. Do francúzskych rúk prešlo
spolu so zvyškom Lotrinska roku 1766. Dejiny mesta v osemnástom storočí nás tu nemusia zaujímať.
Čiastkový prípad Nancy súvisí so závažnejšou otázkou hraničných sporov medzi Španielmi (ktorí
ovládali Holandsko) a Francúzmi. Týka sa teda španielskeho dedičstva. Presvedčíme sa, že táto téma
tvorí jadro posledných dvoch riadkov štvorveršia.
Prejdime však k druhému riadku: L'Aemathien dira tout je soubmets. Aemathien (písané viacerými
spôsobmi) Nostradamus spravidla používa, keď hovorí o Ľudovítovi XIV. Ľudovít mal účasť na úteku
Jakuba do Francúzska. Tretí riadok znie: L'Isle Britanne par vin, sel en solcy. Zdá sa, že zmienka o
Britských ostrovoch tu nie je namieste, ale iba kým si neuvedomíme, že Ryswický mier sa týkal aj
Británie. Vďake tejto zmluve získala súhlas francúzskeho kráľa s nástupom Viliama III. na britský trón.
Pripomeňme si, že Viliam, ktorý sa stal roku 1689 anglickým a írskym kráľom, sa narodil v Holandsku.
Viliam chcel čeliť rozpínavosti Ľudovíta XIV. založením veľkej protifrancúzskej aliancie (1686), ktorá sa
usilovala zavliecť do konfliktu aj Anglicko. Po výzve, aby sa ujal trónu, vylodil sa roku 1688 v Torbay. O
tejto operácii sa píše v inom Nostradamovom štvorverší (pozri 7. kapitolu) a preto sa tu ňou
nemusíme zaoberať. Vo februári 1689 ho vyhlásili za kráľa a jeho ženu za kráľovnú.
Viliam ako prvý v dejinách Anglicka zaviedol daň na soľ (sel) i na viaceré alkoholické nápoje (vin), lebo
chcel získať peniaze na finančne náročné vojny.13 Historická skutočnosť sa tu využíva ako záslepka na
zatemnenie najvnútornejšieho obsahu riadku. Podľa pravidiel zeleného jazyka by sme mohli tento
riadok čítať aj takto: L'Isle Britanne parvin selen sol ci, čiže "Tu na Britský ostrov prichádza Mesiac a
Slnko".
Rozoberme si túto rozsiahlu metatézu z jazykového hľadiska:
parvin od francúzskeho slovesa parvenir - prísť selen od gréckeho slova Seléné
- Mesiac sol
latinské Sol
- Slnko ci
francúzske - tu
Pravda, posledné slovo, používané zväčša v zloženinách, by sme mohli pokladať aj za skratku
francúzskej príslovky ici (tu) a v tomto zmysle sme ho aj preložili.
Slnko a Mesiac sú archetypy kráľa a kráľovnej v astrológii a alchýmii. Viliam a Mária sú prvou dvojicou
v britských dejinách, ktorú vyhlásili za kráľa a kráľovnú. Riadok má v rámci štvorveršia mimoriadny
význam, lebo hoci sa unikátna Viliamova "aliancia" s Britániou nikdy netešila mimoriadnej popularite,
pomohla krajine získať postavenie dôležitej politickej mocnosti v európskej histórii po nekrvavej
revolúcii roku 1688 a po Ryswickom mieri.
Keď upriamime pozornosť na posledný riadok - Hem.mi.deux Phi. long temps ne tiendra Mets. uvedomíme si, s akou veľkou hĺbkou Nostradamus používal zelený jazyk. Hem.mi.deux Phi. je slovná
hračka založená na troch gréckych slovách, ktoré sa v rozličných terminológiách zachovali v angličtine
aj vo francúzštine. Hemi znamená v gréčtine polovicu a súčasne ide o pomenovanie dvoch písmen (hé
a mí). Aj phi vyzerá v tomto kontexte ako názov ďalšieho gréckeho písmena, ale v skutočnosti je to
skratka. Ak si odmyslíme masku zeleného jazyka, tri skratky preložíme ako "polovica dvoch phi." čiže
"polovica dvoch Filipov". Dvaja Filipovia boli v sedemnástom storočí kráľmi Španielska: Filip IV. bol
kráľ Španielska a Portugalska (1605- 1665) a Filip V. kráľ španielsky (1683-1746).
O dvoch Filipoch sa dozvedáme, že neudržia Metz (Mets) nadlho. Predpoveď sa splnila. Mesto Metz
odstúpili Francúzsku roku 1648, ale Francúzi ho roku 1697 Ryswickou zmluvou stratili. Teda v období
medzi dvoma Filipmi patrí Metz Francúzsku 49 rokov. Vláda dvoch Filipov sa čiastočne prekrýva v
čase, keď Metz získali Francúzi. Filip IV. panoval 17 rokov po odstúpení mesta Francúzom. Filip V. sa
narodil 14 rokov pred Ryswickom.
Nostradamus si vybral Metz za symbol nielen preto, že sa rýmuje so slovom soubmets v druhom
riadku, ale aj preto, lebo bolo obľúbeným symbolom Lotrinska, ktoré v priebehu dejín často menilo
pánov ako dôležité hraničné územie medzi Nemeckom a Francúzskom. Pre Nostradama a jeho
súčasníkov malo toto mesto ešte aj iný zmysel. Francúzsky kráľ Henrich II. obsadil Metz roku 1552 a
pokusy Karola V., cisára Svätej rímskej ríše, opätovne dobyť toto územie, zlyhali - obliehanie Metzu v
tom istom roku sa skončilo neúspechom. Nostradamovi súčasníci si akiste mysleli, že táto časť
Lotrinska sa definitívne dostala do francúzskych rúk. Lenže Nostradamus predpovedal pravý opak.
Sporná časť Lotrinska poznačila celú históriu krajiny počínajúc šestnástym storočím a Nostradamus
predvídal striedanie rozpínavých snáh Francúzska a Nemecka.
V zhode s podmienkami Ryswickej zmluvy uznal Ľudovít XIV. Viliama III. za kráľa Veľkej Británie a
Írska. Hlavné posádky v Nizozemsku ovládanom Španielmi mali byť holandské, hoci zostávali pod
španielskou kontrolou. Francúzsko odstúpilo Lotrinsko a ponechalo si iba Štrasburg. V zmluve sa
dosiahla dohoda o tých istých bodoch, ktoré sú témou Nostradamovho pozoruhodného štvorveršia. V
štyroch riadkoch sa ako ústredné otázky spomínajú mestá Nancy a Metz (francúzske požiadavky),
španielski králi (otázka španielskeho dedičstva) a pozvanie Viliama do Británie (problém britského
následníctva). Štvorveršie pripomína skôr históriu než jasnovidectvo.
Spomínané štvorveršia sme si vybrali preto, lebo ich rozbor pomôže čitateľom, ktorí nepoznajú finesy
zeleného jazyka, vnímať celý rad efektov dosahovaných vďaka metódam používaným v
predpovediach. Túto kapitolu uzatvoríme zhodnotením komplikovanejších a náročnejších príkladov
na používanie zeleného jazyka.
NAPOLEON V EGYPTE
Štvorveršie X.79 predstavuje skvelý príklad najezoterickejšej obdoby zeleného jazyka:
Les vieux chemins seront tous embellis,
L´on passera a Memphis somentrées,
Le grand Mercure d'Hercules fleur de lys
Faisant trembler terre mer, et contrées.
Tento text by sme mohli približne preložiť takto:
Staré cesty budú všetky vyzdobené,
Prejde po nich do Memfisu, hoci nakrátko,
Veľký Merkúr Herkulovej ľalie
Spôsobiac, že zem, more i krajiny sa budú zachvievať.
Komentáre, ktoré tomuto štvorveršiu venuje subkultúrna literatúra, sú nápadne stručné a triafajú
vedľa. De Fontbrune vidí v mystickom veľkom Merkúrovi (grand Mercure) iba "pekného mladého
muža". Cítime, že tvorca dobre zabezpečil svoje verše, akoby to bol čarodejný amulet.
Ako to u Nostradama často býva, nesmieme sa zastaviť pri prvom riadku, ak chceme preniknúť do
témy štvorveršia. V tomto prípade musíme hneď na začiatku zvážiť arkánny tretí riadok: Le grand
Mercure d'Hercules fleur de lys. Výraz Le grand Mercure d'Hercules (veľký Herkulov Merkúr) je
pravdepodobne najzáhadnejšia zo všetkých Nostradamových narážok a potvrdzuje, že sa vyznal v
arkánnej gnostickej tradícii. Grand Mercure je v okultizme "trikrát veľký" Hermes (Hermes
Trismegistos). Titul Trismegistos ("trikrát veľký") sa dával najvyššiemu mágovi (kedysi to azda bol
skutočný učiteľ) egyptských škôl mystérií, od ktorých si starovekí Gréci osvojili iniciačné praktiky.
Meno, ktorým ho vzývali, pravdepodobne naráža na jeho trojité postavenie filozofa, kňaza a kráľa, ale
nie je vylúčené, že označuje zasvätenca do troch svetov (duchovného, pozemského a infernálneho).
Stotožňuje sa s egyptským bohom Thovtom a s Hermesom, údajným zakladateľom gréckeho
hermetického myslenia a pôvodcom alchýmie v Európe. Hermes je grécky ekvivalent rímskeho
Merkúra, a to vysvetľuje, prečo sa raná arkánna literatúra z obdobia raného kresťanstva často volá
"hermetická". Arkánny pisateľ Hippolytus v úryvku z tejto hermetickej literatúry výslovne spomína
Herkulovu symboliku, lebo sa vzťahuje na túto merkúrovskú tradíciu.
Málo pisateľov zaujímajúcich sa o históriu sveta (a medzi nimi aj Nostradamus) si mohlo dovoliť
ignorovať Hippolytovo dielo De Antichristo. Presvedčíme sa, že viaceré myšlienky prevzaté z tohto
spisu sa vynárajú v Nostradamových štvorveršiach. Hlavnú časť Hippolytových spisov z druhého
storočia objavili až roku 1851, keď sa podarilo nájsť jeho Philosophoumena. Za Nostradamových čias
sa myslelo, že materiál, o ktorom hovoríme v tejto časti knihy, napísal Origenes. Pravda, našu
argumentáciu to nijako neovplyvňuje.14
Hippolytus, ktorého text obsahuje kresťanské glosy o náuke raných grécko-egyptských mystérií,
poznamenáva, že meno archetypálneho človeka (ktorým je Kristus) znie Géryonés. Kristus-človek sa
tak volá preto, lebo je trojbytný, má duševnú, mentálnu a telesnú podstatu. Toto vysvetlenie
vychádza z totožnosti obra Géryona v klasickej literatúre - má tri hlavy a tri telá. Géryonés vystupuje v
herkulovských mýtoch, lebo Herkules dostal medziiným za úlohu priviesť mykénskemu kráľovi
Eurystheovi dobytok patriaci obrovi Géryonovi.
Až pri tomto poslednom mytologickom motíve začíname rozuzlovať zmysel Nostradamovho
štvorveršia. Od Ovídia, (ktorého Nostradamus cituje alebo parafrázuje pri mnohých príležitostiach),
sa dozvedáme, že mýtický kráľ Španielska, ktorému Herkules ukradol voly,15 sa volal Géryonés. Na
prvý pohľad by sa mohlo zdať, že Nostradamus opisuje nejakú udalosť v Španielsku, ktorá azda súvisí
s krádežou, keďže ide o paralelu s herkulovským mýtom.
Pravda, narážame tu na menšiu komplikáciu. Géryonés súvisí ešte s ďalšou časťou Európy. V
staroveku sídlil v italskom Pataviu Géryonov veštec (Geryonis oraculum). Patavium je latinské
pomenovanie novovekej Padovy. Získali sme teda ďalšiu zaujímavú spojitosť, lebo Patavium údajne
založil trójsky hrdina Anténór. Tento vznešený Trójan navrhol, aby vrátili Helenu Grékom, a tak
ukončili obliehanie Tróje. V našom príbehu máme do činenia takmer s opakom herkulovského mýtu ukradnutý majetok (tu krásnu Helenu) treba prinavrátiť jej zákonitému manželovi či do jej vlasti.
Ak aplikujeme na štvorveršie túto mýtickú rovinu, máme do činenia s udalosťou v Padove, týkajúcou
sa možno prinavrátenia ukradnutej veci.
Naozaj sa zdá, že v tomto štvorverší sa hovorí o Padove v rámci všeobecnej témy bezohľadnej
"krádeže". Až do roku 1797 bola Padova súčasťou Benátok, ale v tomto roku sa mesta zmocnil
Napoleon, keď mu za výpravy proti Rakúsku pripadla Benátska republika. Okupácia trvala krátko, ale
Padovčania si ju nadlho zapamätali pre surovosti Francúzov. Nostradamus pokladal túto udalosť za
natoľko dôležitú, že napísal o nej ešte jedno štvorveršie. Napoleon vrátil mesto Rakúsku o päť
mesiacov, v tom istom roku.
Roku 1797 sa Napoleon rozhodol vtrhnúť do Egypta. Tento dátum vysvetľuje označenie štvorveršia
79. Ide o slovnú hračku a narážku na rok 1797, ibaže posledné dve číslice sú uvedené v prevrátenom
poradí. Nostradamus často zabudováva do štvorverší arkánne zmienky v podobe naoko svojvoľných
číselných údajov.
Nájde sa ešte vo štvorverší ďalší kľúč, ktorý by nám uľahčil orientáciu? Tretí riadok uzatvára ľahko
spoznateľný symbol - fleur de lys (ľalia). Nemusíme sa zastavovať pri arkánnom zmysle tohto
kvetu,*46 ale všimneme si dôslednosť, s akou Nostradamus spracúva svoje symboly. Každé slovo v
treťom riadku sa týka náuky o mystériách, hoci prešlo do exoterickej mytológie. V tomto kontexte
kvet symbolizuje Francúzsko, lebo fleur de lys je prastarý symbol francúzskej monarchie a aj v
novovekých dejinách bol symbolom Bourbonovcov. Keď Paracelsus použil tento symbol v
obrázkových Proroctvách, nakreslil tri kvety na vyschnutom strome. Arkánny podtext tu hovorí o
prevtelení a o ohromenej duši, ktorá zabudne, čo sa stalo predtým, hoci by sme pokojne mohli
interpretovať tento obraz na jednoduchšej rovine a v historických súvislostiach ako narážku, že
francúzsky kráľovský rod v podobe troch vetiev (valoiskej, bourbonskej a napoleonskej) v budúcnosti
uvädne.
Napoleon podnikol vážny pokus uviesť do francúzskej národnej symboliky arkánnu včelu. Skvelým
príkladom je zástava zhotovená pre poslednú verejnú ceremóniu, na ktorej sa zúčastnil Napoleon.
Dnes je uložená v parížskej Invalidovni. Jej symbolika je takmer slobodomurárska. Dokonca aj štyri
skupiny po ôsmich včelách sú usporiadané tak, aby sa v nich zračila Šalamúnova pečať a aby
pripomínali grécke slovo Niké (víťazstvo), pričom je tu, prirodzene, aj súvislosť s veľkou literou N vo
vavrínovom venci. Arkánnu včelu vidíme na sochách Diany efezskej a často sa vyskytuje v
alchymistickej obraznosti. Jej význam prekračuje zámer našej knihy.
Fleur de lys ustanovili za emblém francúzskej monarchie zrejme na pokyn Ľudovíta Chlapca v
dvanástom storočí. Legenda ho však odvodzuje už od Chlodovika v piatom storočí - teda bezmála až
od gnostickej tradície, spomínanej u Nostradama.
V Nostradamovom štvorverší predstavuje fleur de lys osobitne bolestný symbol, lebo roku 1797
francúzskeho kráľa sťali gilotínou a prastará moc zvädnutého kvetu sa dostala do rúk Napoleona v
Itálii. Zdá sa nám však, že Nostradamus chcel týmto kvetom iba naznačiť spojitosť s Francúzskom a
upozorniť na individualitu Napoleona, tak často pertraktovanú vo štvorveršiach.
V treťom riadku sa vyskytuje kľúčové slovo Memphis: L'on passera a Memphis somentrées. Memfis
bol štyritisíc rokov hlavným mestom Egypta a v tomto štvorverší ho môžeme pokladať za symbol celej
krajiny. Napoleon, slobodomurár sklonmi i iniciáciou, sa vždy nadchýnal Egyptom.16 Jeho vojenská
expedícia do Egypta bola do istej miery pokusom zasadiť úder Anglicku a zároveň súčasťou
ďalekosiahleho plánu ustanoviť svetovládu Francúzska, ale lákali ho aj staroveké mystériá, ktoré sa
údajne zachovali v Egypte a ktoré sa pokladali za základ mnohých slobodomurárskych obradov. Nie
náhodou sa veľkolepá slobodomurárska opera Čarovná flauta odohráva v Egypte.
Exoterickí historici nedocenili význam Napoleonových vzťahov k slobodomurárstvu. Zasvätili ho doň v
čase medzi rokmi 1795 až 1798 - pravdepodobne pred zamýšľanou expedíciou do Egypta. Odklad
pravdepodobne súvisí s drastickými zásahmi revolucionárov proti francúzskemu slobodomurárstvu,
keď veľa slobodomurárov skončilo pod gilotínou. No zdecimovaná lóža Grand Orient sa spojila s
Grand Loge a ich moc sa do roku 1799 upevnila, najmä vďaka Montaleauovmu úsiliu. Napoleonovho
švagra Murata (takisto téma jedného štvorveršia - pozri 9. kapitolu) vyhlásili roku 1809 za veľmajstra
lóže Grand Orient v Neapole. Ako tvrdí McCody, ľudia z Napoleonovho okruhu založili roku 1816
Napoleonské bratstvo. Jednotlivé stupienky sa uvádzajú v katechizme rangov v takom poradí, že prvé
písmená jednotlivých názvov tvoria dovedna meno Napoleon: Naamah, Adam, Phaleg, Obal, Lamech,
Eve a Naamah. Zachováva sa numerologická presnosť a postupuje sa tu od ôsmich (hlások) k siedmim
(písmenám). Hoci je to fascinujúci symbolizmus, prekračuje hranice tejto práce.
Mali by sme si všimnúť, že veľká hviezda, ktorá sa spája s Napoleonom, je slobodomurárska.
Prirodzene, päťcípa hviezda je posvätná hviezda (seba) a spolu s ďalšími egyptskými hieroglyfickými
determinatívmi prešla do raného reportoáru kresťanských arkánnych symbolov. Memfiský obrad, s
ktorým zrejme súviselo štvorveršie X.79, otvorene ustanovil Marconis okolo roku 1838 v Paríži.
Pre štvorveršie má osobitný význam fakt, že trikrát požehnaný Trithemius (Le grand Mercure) sa
pokladal za Thovta - učiteľa zasvätencov - v starovekom Egypte a jeho hlavným strediskom bol
Memfis. V šestnástom storočí nebol Hermes-Thovt tienistou postavou, akou sa nám zdá dnes. V
šestnástom storočí bolo medzi astrológmi rozšírené dielo pripisované Hermesovi Trismegistovi. Do
Bodiersovej jatromatematickej knihy začlenili spis De Decubitu Infirmorum (O zľahnutí chorých),
údajne od tohto prvého zasvätenca. Dá sa predpokladať, že Nostradamus spis poznal, lebo vyšiel v
preklade Efemeríd od Stadia a Nostradamus ho vlastnil (pozri 1. kapitolu).
Teraz už chápeme hĺbku tretieho riadku a zdanlivo nesúvisiace symboly začínajú dávať zmysel. V
Napoleonovi sa spája Francúz (fleur de lys) a obor (Hercules). Panovník či jeho vojsko spáchalo
rozsiahlu krádež (podobnú krádeži vykonanej Herkulom) a súvisí s arkánnou náukou čiže starými
cestami (les vieux chemins). Podobne ako staroveký Herkules aj Napoleon bude plieniť v Egypte
(Memphis) iba krátky čas (somentrées). Výsledky expedície - odhalenie prastarej múdrosti a vplyv
"egyptského zámeru" na neskoršie francúzske cisárstvo - boli naozaj pozoruhodné. Nie je vylúčené,
že posledný riadok - Faisant trembler terre mer, et countrées - sa vzťahuje na napoleonské vojny po
egyptskej expedícii. Legalizované rozkrádanie starožitností a šírenie údajných posvätných náuk
vzápätí po výprave hlboko ovplyvnili európsku kultúru.
Iný zaujímavý príklad zeleného jazyka poskytuje Terre mer, v origináli vytlačené bez čiarky medzi
slovami. To naznačuje, že by sme výraz mohli čítať aj ako Matka zem (Terre mere). Bol by to priamy
odkaz na egyptský kult bohyne Isidy. Že by sa mal Západ "triasť" pod vplyvom tejto bohyne?
Novoveké slobodomurárstvo takisto ako takzvané moderné pohanstvo (napríklad kulty wicca) sú do
značnej miery odvodené od teórií, ktoré sa rozvinuli zo staroegyptskej arkanistiky, a to isté platí o
modernej teozofii. Vo väčšine prípadov záujem o egyptskú ezoteriku vyvolali objavy papyrusov a
starožitností za pobytu Napoleonových vojsk v Egypte. Obraznosť egyptského hermetizmu sa však v
alchymistickej literatúre ustállila už v šestnástom storočí. Jej znamenitý grafický súhrn sa nachádza na
titulnej stránke Maierovho diela Arcana Arcanissima (približne "Arkanistika najarkánnejšia", obr. 39 a
40). Sú tu znázornené arkánne symboly päťdesiat rokov predtým, ako ich používal Nostradamus. Sú
medzi nimi lunárny býk Apis a solárny Usire, oddelený od lunárnej Isidy démonickým Tyfónom, takže
tu máme pratyp troch princípov alchýmie.17
V rámci tejto arkánnej symboliky nadobúda význam druhého riadku novú hĺbku: L'on passera a
Memphis somentrées, - Krátky čas bude prechádzať cez Memphis. Napoleonovo vojsko prišlo do
Alexandrie v júli 1798 a do troch týždňov ovládlo celú krajinu. Francúzska armáda opustila Káhiru
koncom roka 1801. Bola v Egypte necelé tri roky, ale pri "vykopávkach" sa našlo veľa nezvyčajných
umeleckých i písomných pamiatok, ktoré dobyvatelia odviezli do Francúzska. "Objavy" francúzskych
učencov dodnes skrášľujú francúzske múzeá. Jeden z najposvätnejších arkánnych predmetov - veľký
planisférický zvieratník, ukoristený z chrámu v Dendere - sa dodnes vystavuje, hoci vôbec nie
odborne, v parížskom Louvri. Dá sa toto rozsiahle vykrádanie porovnať s dobytkom, ktorý Herkules
ukradol Géryonovi? Ostatne, Herkules ukradol dobytok - a obrovské podzemné Serapeum v Memfise
predstavuje najrozľahlejší cintorín posvätných býkov na svete. Zistil to roku 1861 francúzsky
egyptológ Auguste-Edouard Mariette, ale kult býka Apisa bol všeobecne známy ešte pred
Napoleonovou výpravou do Egypta. Egyptské hieroglyfy neboli ešte za Napoleonových čias
rozlúštené, ale Champollionovi sa roku 1821 podarilo preložiť prvé nápisy práve vďaka
dobyvateľovým učencom. Rosettský kameň, ktorý umožnil Jeanovi-FrancXoisovi Champollionovi
rozlúštiť odvekú záhadu hieroglyfov, objavil roku 1799 blízko pevnosti sv. Juliána Napoleonov
dôstojník Boussard. Kameň skončil (po ďalšej legalizovanej krádeži) v Britskom múzeu len preto, že
Napoleon ho inštaloval v Alexandrii, ktorá sa roku 1801 dostala do rúk Britom.
Téma reštaurácie, na ktorú naráža anténórovská symbolika (Patavium), sa nám teraz javí ako
podstatná súčasť štvorveršia. V dôsledku Napoleonovej expedície do Egypta sa pradávna egyptská
múdrosť vlastne nestala predmetom krádeže - skôr ju "reštaurovali" v slobodomurárskych chrámoch,
v umení, literatúre a duchovnom živote Európy.
Prvý riadok štvorveršia (Les vieux chemins seront tous embellis), naoko taký jednoduchý, zrazu vyniká
pôvabnou dvojznačnosťou. Embellis môže znamenať vyzdobený, ako v našom predbežnom preklade.
Ale bellis je latinský ablatív plurálu od slova bella "vojny" (a môže napríklad znamenať "vo vojne").
Potom by nefrancúzske slovo embellis, ktoré vymyslel Nostradamus, v latinčine znamenalo
"vojnový". Mohlo by sa vzťahovať na staré cesty (z Francúzska do Itálie a ďalej do Egypta) alebo
dávne arkánne cesty, tajné hermetické metódy, ktoré vyzdobila veda po podivuhodnom
Napoleonovom interlúdiu v Egypte. Presvedčili sme sa teda, že ide o zmysluplnú dvojznačnosť, lebo
obidve interpretácie vyhovujú téme štvorveršia.
Na základe takto získaných informácií začíname tušiť časť významu skrytého vo štvorverší. Vzťahuje
sa na permanentný dôsledok egyptskej kampane - na arkánnu kultúru. Dávne praktiky sa opäť dočkali
uznania. Po výprave do Egypta začali vedci lúštiť prastaré písomné pamiatky a sprístupňovať svetu
starovekú vzdelanosť. Hoci sa toto uznanie dostavilo až v budúcnosti, človek ako Nostradamus,
zbehlý v zelenom jazyku, by iste bol oň stál. Štvorveršie vyniká nad všetky ostatné rýdzou
úspornosťou a zložitosťou symboliky. Vzniká dojem, že autor písal skôr pre seba než pre budúcich
čitateľov.
SLÁVNA BITKA
Už sme sa zoznámili s toľkými príkladmi zeleného jazyka vo štvorveršiach, že sme nadobudli cit pre
ich účel. Ak chceme čítať Nostradama na hlbšej úrovni, musíme sa pripraviť na dôkladnejšiu analýzu
jazykových pravidiel jeho zeleného jazyka - pokiaľ sa, pravda, dajú sformulovať.
Anonymný pisateľ D. D. - azda latinská skratka titulu doktor teológie - spomenul pri štúdiu štvorveršia
VI.4, že Nostradamus použil slovo Agripine vo význame Colonia Agrippinae a dá sa to vysvetľovať ako
Synecdoche partis pro toto (synekdochické použitie časti za celok), "veľmi bežné u rétorov a
básnikov".18 Hoci D. D. nikdy nepoužíval termín zelený jazyk, bol typickým predstaviteľom kultúry
oných čias, takže si uvedomoval, že Nostradamus kóduje svoje spisy. Bral ako samozrejmosť, že
Nostradamus ukrýva zmysel predpovedí pred zrakmi širšej verejnosti. Navyše si D. D. uvedomoval, že
Nostradamus vôbec nie je výnimkou - zakódované predpovede, ezotericky formulované alchymické a
astrologické diela, ba aj okultizovaná próza či poézia tvorili v šestnástom storočí dôležitú i obľúbenú
súčasť literatúry. Zelený jazyk, ktorý používali okultisti, bol iba mimoriadne zložitou a dôkladne
premyslenou formou populárneho literárneho žánru.
Novovekí komentátori nedostatočne berú na vedomie Nostradamov kód i skutočnosť, že písal v
tajnom jazyku, a preto sa zväčša ani nepokúšajú rozlúštiť mudrcovu záhadu, ale radšej ho obviňujú z
neinteligentnosti. Rovnako by mohli obviňovať Číňanov, že rozprávajú a píšu jazykom, ktorému nik
nerozumie. Cheethamová zoči-voči štvorveršiu IX.14 zúfalo zalomila rukami a vyhlásila, že ide o
"najhoršiu ukážku Nostradamovho nezrozumiteľného štvorveršia". Keď však skúmame tieto verše
ako príklad zeleného jazyka - a teda vezmeme na vedomie, že Nostradamus tu používa tajný jazyk odhalíme zmysel veršov do najmenších podrobností.
Miesto, kde sa odohráva naše štvorveršie, prezrádza narážka v poslednom riadku, skonštruovaná
podľa pravidiel zeleného jazyka. Lineárna štruktúra, svojím spôsobom zrejme jedinečná, akoby
nemala názov. Keby celý riadok pozostával z jedného slova, bola by to afetická apokopa. Keďže ide o
riadok, môžeme mutáciu opísať len ako trojitý rébus. Vo vzťahu k veršu je to nezvyčajný opis:
Sept. fum. extaint au canon des borneaux.
Význam riadku sa v skutočnosti dá pochopiť, iba ak ho upravíme do trojčlennej podoby:
Sept.
fum. extaint au canon des
borneaux.
Posúďme riadok ako tri osobitné jednotky. Sept. doslova znamená "sedem", ale odseknutá forma
poukazuje na to, že máme do činenia s akousi skratkou. Po rozšírenej epentéze si musíme pozrieť
slovo borneaux na konci riadku. Borne je medza, míľnik a bornoyer znamená "vykolíkovať, vymedziť"
ako pri zememeračskom úkone. Teda born eaux by mohlo znamenať terén vymedzený vodou. Keď
spojíme slová na začiatku so slovami na konci riadku, dostaneme Sept.borneaux.
Sept-Born je starý názov Waterloo, kde sa roku 1815 vybojovala povestná bitka. Bodka za Sept.
potvrdzuje, že spomínané slová patria dovedna a prezrádza, že ide o skratku. Použitie starovekého
mena u Nostradama je mimoriadne poučná forma archaizácie - teda často používaná metóda
zeleného jazyka.19
V štruktúre, ktorú tu predkladáme, by sa Sept.born eaux dalo čítať ako "vody Sept-Bornu". Figuruje tu
popri starom názve aj nové pomenovanie, lebo Sept-Born je síce staré pomenovanie, ale eaux
predstavuje francúzsku verziu prvej polovice moderného názvu - Waterloo. Tieto zrozumiteľné výrazy
sú oddelené pozoruhodným slovným obrazom: fum. extaint au canon. Slovo fum je apokopou od
fumée - "dym" alebo "para". Extaint pravdepodobne súvisí s latinským extenuo vo význame
"stenčovať, rozrieďovať", ale mohlo by pochádzať aj od francúzskeho extenuer "vyčerpávať,
vysilovať", ak nie od etendre - "rozťahovať". Dalo by sa prípadne uvažovať i o ďalších významoch. Vo
všetkých uvedených významoch je podstata jasná - dym či para vychádza z diel, alebo delá sa samy
unavili chrlením toľkého dymu (Nostradamus tu použil rétorický prostriedok hypallagé, pozri Prílohu
č. 5). Dôležité je však, že obraz dymiaceho dela je vsunutý medzi dve slová vzťahujúce sa na
Waterloo.
Trojitá štruktúra nie je náhodná, ale poukazuje na takmer neuveriteľnú numerológiu.
V štvorverší VIII.1 Nostradamus uvádza očividný anagram pre Napoleona, a to v trojici PAU NAU
LORON. Mala by sa čítať NAPAULON ROY, takže ide o obstojnú aproximáciu (zo šestnásteho storočia)
mena, ktoré v prvých desaťročiach devätnásteho storočia šírilo hrôzu po celej Európe.
Nostradamovo štvorveršie X.14 naráža na vojnu, ktorá skoncovala s touto hrôzou a v ktorej utrpel
slávny cisár porážku. Obidve štvorveršia označujúce začiatok a koniec sú numerologicky príbuzné. Ak
k číslu X pridáme VIII, dostaneme XVIII čiže 18. Ak ku 14 pridáme 1, dostaneme 15. Keď obidve čísla
spojíme, dostaneme 1815, teda rok, keď sa strhla bitka pri Waterloo.
Pôsobivá nie je iba sama arkánna numerológia, ale aj jej štruktúrna súvislosť s posledným riadkom
štvorveršia X.14. Keď sme chceli porozumieť zelenému jazyku v tomto poslednom riadku, museli sme
vylúčiť strednú časť (pomocou epentézy) a vziať do úvahy len začiatok a koniec. Ak sa chceme
prepracovať k zmysluplnej numerológii, takisto musíme vziať iba začiatok a koniec (v historickom
kontexte) a vylúčiť štvorveršia, ktoré ich rozdeľujú. Rímske číslice označujúce štvorveršia sa teda
vzťahujú na storočie, kým arabské na desaťročia v rámci tohto storočia.
Keď sme zistili, že témou štvorveršia je bitka pri Waterloo, odhalili sme vo zvyšku štvorveršia niekoľko
zložiek, ale tie nás tu nemusia zaujímať. Stačí, že sa nám podarilo predviesť, ako môže inteligentný takmer systematický - prístup vychádzajúci z metód zeleného jazyka odhaliť význam aj zdanlivo
celkom nedešifrovateľných štvorverší.
DRUHÁ ČASŤ
PREDPOVEDE PRE OBDOBIE OD ŠESTNÁSTEHO PO DVADSIATE STOROČIE A ĎALEJ
6. kapitola
Šestnáste storočie
Postačí nám aj sama Európa ako aréna zmien, ktoré vôbec nie sú výnimočné... Osudný tanec rozkrútil
švédsky kráľ, veľký Gustáv, a Nemecko dodnes nesie pečať pustošenia jeho vojsk. Portugalsko sa búri
proti Španielsku. Francúzsko sa zmieta v občianskych nepokojoch, Veľkú Britániu a Írsko zachvátil
požiar a zmätok.
Ledva svet okúsil lahodný dych mieru a už činorodý duch Francúzska, kypiaci ctižiadostivými nádejami
na slávu a podnecovaný márnomyseľným rojčením o jedinej vláde nad celým západným svetom,
uvrhol celé kresťanstvo do plameňov vojny... Týmto veľkým zmenám a zvratom, ktoré poznačili
smerovanie sveta, vždy predchádzali čudné predpovede a proroctvá...
(Osudy Francúzska podľa prorockých predpovedí pána Truswella, mestského sudcu Lincolna a
Michela Nostradama, 1678)
Roku 1639 dal kardinál Richelieu vztýčiť uprostred parížskeho Place Royale sochu Ľudovíta XIII.
Richelieu nemohol nevedieť, že aj sám vystupuje v galérii budúcich slávnych osobností, o ktorých
písal Nostradamus, a iste mu bolo jasné, že miestu, kde chcel uctiť svojho hrdinu, pripisoval
Nostradamus veľký význam. Na tomto námestí sa roku 1559 konal osudný turnaj medzi
Montgomerym a francúzskym kráľom Henrichom II., na ktorý panovník doplatil životom.
Nostradamus predpovedal túto udalosť v jednom zo svojich štvorverší a podrobnosti nešťastia i
kráľovej smrti určil s pozoruhodnou presnosťou. Pretože tragédia sa stala iba štyri roky po uverejnení
predpovede, bolo to prvé štvorveršie, ktoré sa splnilo a prinieslo autorovi slávu. Presnosť veršov a
ezotericky obratná formulácia nesmierne povzniesla reputáciu Nostradama v kruhoch súčasníkov a
ovplyvnila postoj k jeho spisom na celé storočia. "Toto je jedna z predpovedí," napísal roku 1672
Garencieres, "ktorá vydobyla nášmu autorovi dobré meno nielen vďaka jasnosti, ale aj pravdivosti."
Komentátori už od roku 1559 uvádzali toto štvorveršie ako príklad Nostradamovej spoľahlivosti.
Čitatelia nám však musia prepáčiť, že sa opäť vrátime k tejto starej téme, i keď len stručne.
Predpoveď je obsahom štvorveršia I.35:
Le Lyon jeune le vieux surmontera,
En champ bellique par singulier duelle,
Dans cage d'or les yeux luy crevera.
Deux playes une, pour mourir mort cruelle.
Mladý lev premôže starého
Na vojnovom poli v jedinom súboji,
Rozdrví mu oči v zlatej klietke.
Dve rany v jednej, zomrie krutou smrťou.
Hoci viacerí vtedajší jasnovidci predpovedali Henrichovi II. smrť v turnaji, kráľ usporiadal rytierske
stretnutie. Konalo sa ako súčasť oslavy svadieb jeho dcéry Alžbety so španielskym kráľom a jeho
sestry Margaréty s vojvodom savojským. Dňa 30. júna 1559 si Henrich skrížil oštep s Gabrielom,
grófom z Montgomery, synom kapitána kráľovej škótskej gardy. Montgomerymu sa zlomil oštep a
trieska prenikla cez kráľov ochranný priezor. Podľa niektorých ostrá trieska prepichla kráľovi sluchu,
podľa iných ľavé oko. Tak či onak, kráľ po niekoľkých dňoch agónie 10. júla zomrel.
Do akej miery detaily udalosti zodpovedajú predpovedi? Hoci kráľ nebol starý (keď zomrel, mal
štyridsať rokov), bol jednoznačne starší než Montgomery, ktorý mal v čase nešťastia dvadsaťosem
rokov. Mladý teda naozaj premohol starého (Le... jeune le vieux surmontera).
Smrteľná nehoda sa stala na vojnovom poli (En champ bellique) v dôsledku jediného súboja (singulier
duelle). Aj keby sme francúzske slovo singulier preložili ako "čudný, zvláštny", verš by zostal pravdivý,
lebo Henrichovi radili, aby sa vyhýbal takýmto súbojom. Navrhovaný preklad je však presný, lebo
výraz singulier sa aj v šestnástom storočí používal ako odborný termín označujúci takýto súboj.
Raní komentátori sa nadchýnali arkánnou presnosťou tretieho riadku, skomponovaného tak, aby
zostal nepriezračný, až kým nenastane predpovedaná udalosť. Prirodzene, zlatá klietka (cage d'or) bol
zamrežovaný priezor nad okulárom prilby, akiste podobná zachovanej prilbe anglického kráľa
Henricha VI. Práve pomedzi tieto mriežky preletel ostrý koniec zlomeného oštepu. Pretože sme
zvyknutí na Nostradamovu neobyčajnú presnosť, prikláňame sa k názoru, že trieska mu prerazila oko
(les yeux luy crevera), nie sluchu, hoci aj vtedajší komentátori sa rozchádzajú. Podľa historika
medicíny Howarda W. Haggarda v zázname, ktorý vyhotovil Ambroise Paré, hlavný felčiar Henricha
II., sa píše iba toľko, že oštep mu prepichol mozog.1
Štvrtý riadok na prvý pohľad neobsahuje nijaké záhady, a predsa je problematický: Deux playes une,
pour mourir mort cruelle. Nie pochybností, že z dvoch mužov utrpel v súboji zranenie len Henrich a
následkom zrážky zomrel krutou smrťou (mort cruelle). Nanešťastie posledný riadok znie v
niekoľkých vydaniach Nostradamových Proroctiev rozlične a väčšina novovekých komentátorov dala
prednosť obmene uverejnenej u Antoina du Rosne roku 1557.*47 Zdá sa nám prehnané dešifrovať
dvojznačnosť v poslednom riadku ako neskoršiu krutú smrť Montgomeryho, o ktorom Nostradamus
píše v ďalšom štvorverší. Z prísne historického hľadiska (a napriek tvrdeniam niektorých
komentátorov) sťatie Montgomeryho roku 1574 v Paríži vôbec nesúvisí s tým, že nechtiac zapríčinil
smrť Henricha II.
Súčasníci hodnotili Nostradamovu predpoveď oveľa vyššie než predpovede iných astrológov a
jasnovidcov. Podľa Percopa2 astrológ Luc Gauric predpovedal, že Henrich II. bude mať ťažkosti "s
koňmi a slzami, ktoré mu potečú z ľavého oka". Podľa iného prameňa Ranzovius3 roku 1580 napísal,
že Gauric vystríhal Henricha, aby sa v štyridsiatom prvom roku života vyhýbal súbojom, lebo, ako
vyčítal z hviezd, hrozí mu poranenie hlavy a následná slepota alebo smrť. V priebehu niekoľkých
rokov po nešťastí viacerí pisatelia dosvedčovali prezieravosť mnohých jasnovidcov, čo predvídali
kráľovu smrť, ale zdá sa, že ich veštby sú odvodené od Nostradama alebo nanajvýš od Gaurica. Azda
najstaršie svedectvo o vyplnení predpovede pochádza od kňažnej de Cleves (je možné, že bola očitou
svedkyňou nešťastia). Ako poukazuje Lynn Thorndike, máme tu do činenia s príkladmi predpovedí,
ktorých presnosť stúpa podľa toho, ako sa skracuje časový odstup od predpovedanej udalosti.4
Horoskop Henricha II. zostavilo niekoľko astrológov, okrem iných aj fráter Giuntini v šestnástom
storočí. Nebudeme ho tu podrobne rozoberať, ale hodno spomenúť, že smrť nadišla za astrologických
okolností veštiacich práve úmrtie v dôsledku poranenia hlavy. Prekvapuje nás, že túto okolnosť si veľa
súčasníkov nevšimlo.
Nostradamus sa neuspokojil s predpoveďou smrti Henricha II., ale skonštruoval štvorveršie
obsahujúce niekoľko detailov zo zaujímavého života muža, ktorý zavinil kráľovu smrť. V diele
Influence de Nostradamus dans le Gouvernement de la France (Nostradamov vplyv na vládu vo
Francúzsku) Torné-Chavigny, jeden z najnadšenejších nostradamistov v devätnástom storočí, tvrdil,
že učenec skomponoval ešte osem ďalších štvorverší, pričom najvýrečnejšie sú prvé dva verše
štvorveršia III.55:
En l'an qu'un oeil en France regnera,
La court sera en un bien fascheux trouble
Roku, keď bude vládnuť vo Francúzsku jedno oko,
Dvor upadne do hlbokých mrzutostí
Roku 1559, keď panoval a zomrel jednooký Henrich, francúzsky dvor sa skutočne ocitol vo veľkých
ťažkostiach. Zmienka o oku Henricha II. dokonca prekročila rámec štvorveršia, lebo Nostradamus
utrúsil zastretú narážku na kráľov budúci osud aj v otvorenom Liste Henrichovi II.
Nostradamus si dal záležať na tom, aby List Henrichovi II., ktorému venoval posledný cyklus
štvorverší, datoval na jún 1558. Bolo to presne rok pred nešťastím a v liste sa naozaj spomína kráľovo
oko - vo fráze, ktorá zostala v tom čase nepovšimnutá, ale po udalosti bila do očí. V niekoľkých
riadkoch Nostradamus zobrazuje sám seba, ako ho kráľova prítomnosť vyzdvihuje z temnôt:
... transporté au devant de la face du souverain oeil et du premier monarque de l'univers.
... vyzdvihnutý pred oko panovníka a prvého vladára sveta.
Vonkajšie oko (t. j. vplyv) kráľa tak zavážilo, že pozdvihlo Nostradama (jasnovidca) z temnôt k sláve.
Dvojitý význam v tejto krátkej pasáži zdôrazňuje hĺbku ezoterického obsahu, keď si uvedomíme, že
Nostradamus vedel už rok vopred - keď písal list s venovaním - o panovníkovej strate zraku a o
smútku na francúzskom dvore. Nostradamus vedel i to, že predpoveď napísaná ešte pred týmto
listom ho vyzdvihne k sláve. Panovníkovo oko nebolo iba básnickým obrazom pre "jasnovidca".
Nostradamus sa výslovne zmieňuje o kráľovej smrti v jednej z Predpovedí (Présages), čiže zbierke
štvorverší povyberaných z rozličných Almanachov. V Predpovedi 40, zodpovedajúcej júnu 1558
(mesiacu kráľovho nešťastia) Nostradamus porokoval: De maison sept par mort mortell suite Smrteľná smrť stihne dom siedmich. Dom siedmich (maison sept) bola rodina Valoisovcov, sedem
detí Henricha II., ktoré zomreli všetky bez potomstva.
INVÁZIA NA CYPRUS
Väčšina štvorverší sa zameriava, pochopiteľne, na otázky, ktoré zaujímali čitateľov v šestnástom
storočí. Na prvom mieste spomedzi nich stál boj s osmanskými moslimami, ktorí ohrozovali Európu z
východného Stredomoria a mali pochybnú povesť divochov. Ako príklad splnenej básnickej
predpovede nám poslúži štvorveršie XII.36, ktoré sa týkalo hrozby tureckej invázie a pôsobilo na
raných Nostradamových čitateľov. Štvorveršie napísané pred rokom 1558 predpovedalo inváziu
Cypru, ktorá sa uskutočnila dvanásť rokov po uverejnení tejto predpovede a ktorá otriasla celým
Stredomorím.
Assault farouche en Cypre se prepare,
La larme a l'oeil, de ta ruine proche:
Byzance classe, Morisque si grand tare,
Deux differents. le grand vast par la roche.
Divý útok na Cyprus sa chystá,
Slza v oku nad tvojou nadchádzajúcou záhubou:
Loďstvo pánov Byzancie a Mauri, taká veľká skaza,
Dvaja rozdielni. Veľké priestranstvo pri brale.
Tieto Nostradamove verše nekladú na vtedajších čitateľov väčšie nároky. Pochopili by, že sa v nich
píše o budúcom konflikte na Cypre, ktorý vyvolajú Turci.
Autor tu však priveľmi jasne neuvádza presnejšie detaily. Aj po splnení predpovede sa väčšina
komentárov uspokojila s konštatovaním, že išlo o dobre známy útok Turkov roku 1570. Všetci
komentátori, o ktorých vieme, pochopili zmysel slov Cypre (Cyprus) a Byzance (Byzantium, hlavné
mesto Osmanskej ríše, po turecky Istanbul), ale nepodarilo sa im vysvetliť väčšinu zvyšujúcich slov a
výrazov, ak nie dokonca všetky. Roberts jednoducho poznamenal, že toto Nostradamovo štvorveršie
naráža na časté boje medzi islamom a kresťanstvom.
Uvedomujeme si, že takéto zovšeobecnené interpretácie majú obmedzenú hodnotu. Nostradamus
bol významný veštec a dá sa predpokladať, že každé jedno slovo v jeho štvorveršiach bude mať istý
význam a váhu. Ako komentátorom je nám jasné, že sme povinní preskúmať všetky odtiene
štvorveršia a vylúpiť z neho obsahovú náplň. Budeme sa o to usilovať nielen v tomto konkrétnom
prípade, ale v celej knihe.
Z prvého riadku sa dozvedáme, že Cyprus (Cypre) sa stane terčom neľútostného útoku. Z druhého
riadku vyplýva, že tento útok bude zničujúci a neveľmi vzdialený od času, keď písal Nostradamus (ta
ruine proche). Tretí riadok zvestuje, že zaútočia moslimovia z Turecka ríše (Byzance, po turecky
Instanbul, tu reprezentuje Osmanskú ríšu) a Mauri (Moris, všeobecne používaný vtedajší názov
moslimov alebo Arabov; -que je latinská častica s významom našej spojky "a"), a spôsobia na ostrove
veľkú skazu (tare).
Roku 1570 sultán Selim II. nariadil inváziu na ostrov, pri ktorej sa vylodilo vyše 60 000 mužov. Keď po
štyridsaťpäťdennom obliehaní padla Nikózia, Turci povraždili 20 000 obyvateľov a ostatných predali
do otroctva. Turecká okupácia bola mimoriadne zverská vo Famaguste, ktorá kapitulovala po takmer
celoročnom obliehaní v auguste 1571. Benátskeho guvernéra Marcantonia Bragadina mučili, zaživa
stiahli z kože a vraždenie obyvateľov mesta je hanebnou kapitolou i v análoch osmanskej ukrutnosti.
Invázia nebola náhodná epizóda. Turecké panstvo na Cypre - vzápätí sa zvrhlo na zverský útlak trvalo vyše troch storočí. Skaza Cypru bola dovsšená.
Komentáre boli napospol správne. Téma predpovede jasne vyplývala z invázie (assault) a skazy (tare)
v rokoch 1570 a 1571. Ako však vysvetlíme ostatné, hmlistejšie narážky vo štvorverší? Ak napríklad
poznáme dátum tejto udalosti, ba aj mená zúčastnených strán, ako vysvetlíme záhadný štvrtý riadok Deux differents. le grand vast par la roche? Čo znamená "dvaja rozdielni" či "dve rozdielne veci"? Čo
znamená veľké priestranstvo (grand vast) pri (alebo oproti) brale (la roche)? Čo je to vlastne za bralo?
Dve rozdielne miesta (Deux differents) sú zrejme Famagusta a Lepanto. V obidvoch prípadoch ide o
bojiská Turkov s kresťanmi roku 1571. Obidva konflikty sa uskutočnili na rozkaz osmanského vladára
Selima II. Dobývaniu Famagusty - o následku ktorého sme sa zmienili - velil Lala Mustafa Paša. V
druhej bitke zvíťazila Kresťanská liga (ktorú založil pápež Pius V. najmä na obranu Benátok) nad
Turkami pod velením Aliho Pašu.
V rámci štvorveršia hlavný rozdiel (differents) medzi obidvoma bitkami spočíval v tom, že na Cypre
zvíťazili moslimskí Osmani, zatiaľ čo pri Lepante utrpeli zničujúcu porážku. Pri Lepante upadol do
zajatia Ali Paša a veľká časť osmanskej flotily bola potopená, spálená alebo ukoristená. Následky
obidvoch významných bitiek boli naozaj veľmi rozdielne.
Lepanto si právom zasluhuje osobitné miesto v námornej histórii nielen preto, že išlo o poslednú
veľkú bitku, na ktorej sa zúčastnili lode poháňané veslami, ale aj pre nesmierny počet obetí. Pri
Lepante prišlo o život vyše 25 000 Turkov a z tureckých galejí zachránili 15 000 kresťanských otrokov.
Vízia Lepanta zapôsobila na Nostradama tak hlboko, že mu venoval niekoľko štvorverší (pozri 2.
kapitolu).
Ak jediný dátum, teda rok 1571, spája Famagustu a Lepanto ako dve rozdielne miesta, čo znamená
veľké priestranstvo, pustota či hlbina pri brale? (le grand vast par la roche)? Nazdávame sa, že
Nostradamus mal na mysli rozdielnu povahu obidvoch miest. Veľké priestranstvo je more v
Korintskom zálive (takto sa dnes volá Lepantský záliv) medzi Peloponézom a pevninským Gréckom.
Pravda, názov Lepanto je v Nostradamovom arkánnom jazyku narážkou na grécke panto odvodené
od pan "všetok"- veľké priestranstvo (le grand vast) je le panto čiže Lepanto. Slovom, na rozdiel od
šíreho priestranstva (panto) ostrov Cyprus vnímame ako bralo, skalný masív (la roche) - pravý opak
vody.
Mimochodom, slovo panto sa vyníma v rámci tajných jazykov šestnásteho storočia. Nostradamus
bezpochyby poznal spisy iných znalcov arkánnych jazykov, ktorí žili a študovali viac-menej v
rovnakom období. Patrí medzi nich Rabelais. Humorné veľdielo Gargantua a Pantagruel začal písať
roku 1532, ale dokončil ho, až keď vyšiel druhý diel Nostradamových Proroctiev. Hlavnou postavou
diela je Pantagruel, ktorého meno je (podľa Rabelaisa) odvodené od gréckeho Panta (všetko) a od
arabského Gruel s významom "smädný" - lebo sa narodil za veľkého sucha. Napriek zdanlivej
priamočiarosti nie je toto etymologické vysvetlenie ani zďaleka správne, ale ide o príznačnú arkánnu
záslepku. Nás zaujíma predovšetkým to, že Rabelais si vybral rovnaký arkánny úskok ako
Nostradamus, teda grécke slovo (panta). Ide o typický ezoterický burleskný humor tohto obdobia provensálsky macaronnique -, že Rabelais použil rovnaké slovo ako obraz neuhasiteľného smädu,
kým u Nostradama zastupuje nekonečné vodné priestranstvo. K tomu pristupuje ďalšia skrytá
súvislosť - ktorú vnímali bystrejší čitatelia -, údajný čiastočne arabský pôvod mena Pantagruel.
Upevňuje to spojenie medzi Nostradamovým konštruktom Le panto a islamskými ozbrojenými silami,
ktoré tam boli zničené.
Slovo vast by mohlo mať ďalšie skryté významové odtienky. Mohla by to byť narážka na pôvod slova
Peloponéz, odvodeného od mýtického obra Pelopsa, ktorého potomkov preklial Myrtilos, kým ho
obor zhodil zo skaly do mora. Tieto klasické asociácie so smrťou v morských vodách pri pobreží
Peloponézu (Lepanto) vyvoláva jediné slovo vast, lebo latinské slovo vastus neznamená iba pustý,
prázdny a spustošený (v zmysle neúrodnosti a skazy), ale aj ohromný, šíry, rozľahlý. Ako uvidíme,
Nostradamus rád pridáva klasickým výrazom dodatočné významy. Jeho zmienka o Mauroch
(Morisque) v treťom riadku je azda ďalšia slovná hračka s pomenovaním Peloponézu, lebo stredoveký
názov polostrova je Morea, odvodený od celkovej podoby s morušou. Slovo pochádza z talianskeho
mora (moruša alebo aj černica), a preto hovoríme o Maurovi alebo murínovi Otelovi.
Nad inými nuansami v tomto štvorverší sa nemusíme zamýšľať. Prečo napríklad Nostradamus používa
v druhom riadku čudnú konštrukciu v jednotnom čísle? Prečo píše ťažkopádne "Slza v oku" (La larme
a l'oeil) namiesto zvyčajného množného čísla Les larmes (Slzy), alebo v bežnejšom nostradamovskom
duchu iba Larmes? Nostradamus, prirodzene, žongluje so slovami a významami podľa metód
zeleného jazyka. Z konštrukcie La larme sa dá odvodiť L'alarme (po francúzsky poplach) a na
opisované udalosti sa toto slovo hodí - a aj Lala (lebo tu máme La larme). Dobyvateľ Famagusty sa
totiž volal Lala Mustafa Paša. Bez vedome nesprávnych francúzskych konštrukcií by takéto
interpretácie neprichádzali do úvahy a môžeme predpokladať, že zámerom rozoberanej štruktúry
bolo obohatiť predpoveď budúcnosti o niekoľko dodatočných narážok.
Pravda, vieme si predstaviť aj inakšiu konštrukciu. Naozaj Nostradamus tak veľmi potreboval začleniť
takú konštrukciu do výrazu "slza v oku"? Otázka nás núti upriamiť pozornosť na historickú poznámku,
ktorá, ako sa zdá, bezpochyby potvrdzuje súvislosť s Famagustou, a teda s rokom 1571. Po kapitulácii
Famagusty benátskeho veliteľa kruto popravili v rozpore so všetkými vojnovými zvyklosťami a
dohodnutými podmienkami o kapitulácii. Prv ako ho Turci začali mučiť, odsekli mu pravé ucho
(vykonal to Mustafa osobne), potom ľavé ucho a nos. Po celých strašných dvanásť dní mučenia mu
ponechali iba oči (La larme a l'oeil) a potom ho zaživa stiahli z kože.
Človek nepoznajúci Nostradamovu genialitu by akiste váhal, či mohol učenec vtkať do štvorveršia
meno budúceho hrdloreza Lalu alebo presné podrobnosti neľudského mučenia. Namietal by, že
jasnovidec nemohol poznať mená najhlavnejších budúcich postáv ani miest natoľko, aby ich v
predpovedi využil na slovné hračky. Nostradamus však predsa len tie mená poznal a začlenil ich do
štvorverší. Keď napríklad zotrváme v historickom rámci rozoberaného štvorveršia, zistíme, že v iných
štvorveršiach skutočne uvádza meno osmanského vládcu sultána Selima III. i presný dátum (aj deň)
bitky pri Lepante. V iných štvorveršiach nachádzame údaje o miestach, osobné mená i presné dátumy
a čitateľ nadobudne ohromujúci dojem, že nečíta predpoveď, ale dejiny.
Ward vymenoval vyše tridsať vlastných mien, ktoré Nostradamus "tušil". Podľa nás nezveličuje. Hoci
nesúhlasíme so všetkými Wardovými príkladmi, mohli by sme jeho zoznam rozmnožiť o ďalšie. Od
Wardových čias vysvitlo, že viaceré skryté slová vo štvorveršiach sú vlastne iba mierne zamaskované
vlastné mená. Do tejto knihy sme zaradili približne šesť predpovedí, v ktorých nachádzame prakticky
nezamaskované mená. Vo štvorverší V.78 si zasluhuje pozornosť meno Selim, vo štvorverší VII.1
Achilles a v IX.16 zasa Franco, hoci nejde o ojedinelé prípady.
HVIEZDA A PÁPEŽ
Nostradamus často používa hviezdnu obraznosť, a preto sa niektoré jeho štvorveršia dávali do
spojitosti s lietajúcimi taniermi a fortovskými úkazmi. Je však oveľa pravdepodobnejšie (vzhľadom na
historické obdobie a jasnovidcove astrologické záujmy), že táto obraznosť je odvodená od
apokalyptickej biblickej literatúry, ktorá ňou oplýva. V nedávnej práci o Nostradamovi David Pitt
Francis uverejnil užitočné materiály o tomto biblickom vplyve. Medzi štyridsiatimi príkladmi v
rovnakom počte štvorverší nachádzame štyri, v ktorých sa zdôrazňuje hviezdny oheň.
Jedno štvorveršie je jednoznačne astrálne, ale nemá nič spoločné s apokalyptickou literatúrou. V
mnohých ohľadoch je naozaj výnimočné, lebo hovorí o udalosti, ktorú by za Nostradamovho života
boli pokladali za úplne vylúčenú - ba za protirečiacu Božím príkazom. A predsa tu máme štvorveršie o
astronomickej udalosti, ktorá sa odohrala pár rokov po Nostradamovej smrti. Jasnovidec ju podáva
spôsobom, akoby ju - i jej dátum - videl duchovným zrakom. Túto víziu predstavuje vo štvorverší II.41:
La grand, estoille par sept jours bruslera,
Nue fera deux Soleils apparoir,
Le gros mastin toute nuict hurlera,
Quand grand pontife changera de terroir.
Veľká hviezda bude blčať sedem dní,
Oblak spôsobí, že sa zjavia dve slnká,
Veľký mastif bude celú noc zavýjať,
Keď veľkňaz zmení územie.
Z rozboru vyplynie, že tento preklad vôbec nie je primeraný, ale zračí sa v ňom počiatočný
doslovný význam štvorveršia. Celkom zjavne sa v ňom píše o astrálnych úkazoch, hoci zmienku o
hviezde (estoille) a znepokojujúcom pohľade na slnká (Soleils) vysvetľuje Cheethamová ako narážky
na tretiu svetovú vojnu, ktorá by mala vypuknúť koncom dvadsiateho storočia. V tom čase, píše
Cheethamová (mysliac na štvrtý riadok), pápež azda bude nútený opustiť Vatikán, ak nie aj Európu...
De Fontbrune bez rozpakov vidí vo hviezde kométu a v mastifovi (mastin) z tretieho riadku Winstona
Churchilla, hoci neuvádza presvedčivé dôkazy na tieto interpretácie. Seriózna analýza štvorveršia
potvrdzuje, že nesúvisí so svetovými vojnami ani s buldogmi - hoci určite súvisí s významným
pápežom, ktorý už dávno nežije.
Hviezda (estoille) je určite supernova z roku 1572, ktorá vyvolala v Európe veľkú hrôzu, ba načisto
zmenila neskorostredoveký názor na vesmír.5 Pred explóziou supernovy (ako prvý o nej písal
Schueler z Wittenbergu v auguste toho istého roku) ľudia verili, že kozmos za mesačnou sférou je
nemenný, že je to rýdza časť stvoreného sveta spojená s Božou rýdzosťou. V tejto sfére nemalo nič
vznikať ani zanikať - bolo to dovsšené Božie dielo. Keď sa roku 1572 zrodila nová hviezda, ľudia si
uvedomili, že aj toto rýdze pásmo podlieha zmenám. Vysvitlo, že nč nezostáva ušetrené od zmien a
rozkladu, pred zmenami niet nikde záchrany, lebo aj nebeská sféra sa mení. Nostradamus síce tvrdí,
že hviezda bude blčať sedem dní (sept jours bruslera), ale bolo ju vidieť šestnásť mesiacov a zaradila
sa medzi vtedajšie kozmické divy.
Tycho de Brahe si vraj všimol novú hviezdu cestou do alchymického laboratória. Nový zázrak naňho
tak zapôsobil, že si prestal robiť plány na budúci alchymický výskum a venoval sa astronómii. Toto
rozhodnutie vyústilo medziiným do zostavenia jeho znamenitého katalógu hviezd.6 Hoci
nespozoroval supernovu ako prvý, žičilo mu šťastie, lebo hviezda sa vyše dvoch storočí volala podľa
neho.
Táto konkrétna supernova v súhvezdí Kasiopeje je vraj prvá hviezda mimo slnečnej sústavy, ktorej
polohu určili pomocou vedeckých meraní. Bolo ju vidieť voľným okom aj za denného svetla, lebo bola
podstatne jasnejšia než Venuša, a astronóm Cornelius Gemma, ktorý ju spozoroval v novembri, jej
dokonca dal meno "Nová Venuša", hoci neskôr sa väčšmi rozšíril názov "Tychova hviezda". Supernova
bola taká jasná, že ju začali pokladať za znovuzrodenú betlehemskú hviezdu a švajčiarsky teológ
šestnásteho storočia Theodore de Bese pod jej dojmom vyslovil vplyvné proroctvo o druhom
Kristovom príchode.7 Nostradamus najskôr myslel na takýto astronomický úkaz, keď písal o dvoch
slnkách (deux soleils) na oblohe.
Slovo nue sa dá preložiť ako "oblak" a supernovu by sme azda mohli charakterizovať ako oblak svetla
na pozadí tmavej nočnej oblohy. Podľa nášho názoru však treba preložiť nue ako "zamračený" v
zmysle "zastretý", teda ako narážku, že Slnko nie je na oblohe. Štvorveršie sa vzťahuje na noc, keď
slnečný jas zahaľuje sama Zem, takže v noci pozeráme do predĺženého zemského tieňa.
Nostradamus píše o dvoch slnkách. Chápal supernovu z roku 1572 ako slnko? Presvedčíme sa, že
odpoveď na túto otázku je kladná. Dve slnká, ktoré sa zjavia (deux soleils apparoir), osvecujú nočnú
oblohu. Kľúč k totožnosti druhého slnka spočíva v slovách tretieho riadku, ktoré sme preložili ako
"veľký mastif".
Čo je to za mastifa (gros mastin), ktorý bude zavýjať celú noc (toute nuict hurlera)? Nostradamus
používa slovo mastin v niekoľkých štvorveršiach a jeho význam nie je vždy celkom jasný. Vo
francúzskom texte sa doslova hovorí o "veľkom mastifovi", ale etymologicky toto slovo súvisí s
predstavou bastardov. Sloveso maYtiner označuje práve takýto selektívny chov. Slovo mastin je veľmi
blízke gréckym slovám mastigo - "pustošiť, bičovať" a mastigias, ktoré znamená "surovec, mamľas".
Podobnú etymológiu má francúzske maYtin označujúce prešibaného, protivného človeka. Ako
uvidíme, Nostradamus poukazoval na všetky tieto významy.
V jednoznačne astrálnom štvorverší by sme radi chápali slovo mastin ako označenie "psej hviezdy"
čiže Síria. Na mape hviezdnej oblohy sa Sírius nachádza v papuli súhvezdia Veľkého psa (Canis major).
Preto sa hovorí vo štvorverší o veľkom mastifovi a nie o Malom psovi (Canis minor). Homér vraví, že
Sírius je jesenná hviezda, ktorá:
Žiari nápadne v hlbinách noci,
A ľudia ju volajú psou hviezdou Orióna.8
Hviezda sa pokladá za psiu od čias starovekého Egypta a hieroglyf, ktorým sa označovala (Sihor), bol
obrázkom psa. Nostradamus veľmi výstižne vraví, že veľký pes bude štekať celú noc, lebo Feničania v
staroveku volali Sírius Hannabeah čiže "štekajúci. Uvidíme však, že Nostradamus prevzal nočný štekot
z neskoršieho astrologického zdroja.
Ak je Nostradamov Mastin Sírius, čo hľadá táto hviezda vo štvorverší? Podľa astrologickej tradície má
táto hviezda neblahý vplyv a toto azda dostatočne vysvetľuje slová toute nuict hurlera. V
Pastierovom kalendári na mesiac júl nájdeme vetu:
Divý Lev loví obratne so psom odporného dychu,
Ktorého zlovestný štekot prináša krutú bolesť, mor a strašnú smrť.9
Netvrdíme, prirodzene, že Nostradamus poznal znamenitú Spenserovu arkánnu báseň, lebo tá
vyšla až roku 1579, dlho po jasnovidcovej smrti, ba až po predpovedanej udalosti. Spenser však
prevzal verše o nebeskom psovi šíriacom choroby z Vergíliovej Eneidy a tento slávny epos si nemohol
dovoliť nečítať ani jediný stredoveký vzdelanec, ak bral sám seba vážne.
Zaujímavé na veci je, že rímsky astrológ a básnik Manilius - tesne pred začiatkom kresťanskej éry
napísal báseň Astronomica - ktorého Nostradamus určite poznal, pokladal Sírius za vzdialené Slnko
osvecujúce iný hviezdny svet. Bol teda Sírius jedno z dvoch sĺnk (deux soleils) na nočnej oblohe popri
novozrodenej Venuši? Vysvetľovalo by to zmienku o noci (nuict), lebo keby sme brali do úvahy iba
supernovu, na oblohe by žiarili dve slnká len vo dne, a jas Slnka by zatieňoval aj supernovu. Sírius by
vo dne vôbec nebolo vidieť.
Inak by to bolo v noci, lebo v rokoch 1572-73 bolo v novembri (keď Sírius kulminuje) na oblohe
zreteľne vidieť dve slnká, teda Sírius i supernovu - v čase, keď si Tycho de Brahe prvý raz všimol
supernovu.
Nová hviezda sa zjavila roku 1572. Štvrtý riadok potvrdzuje dôležitosť tohto roka vo vzťahu k veľkému
pápežovi (grand Pontife). V roku 1572 zomrel Pius V. a za pápeža zvolili Uga Buoncompagna, ktorý si
vybral meno Gregor XIII. Pápež sa preslávil viacerými činmi, napríklad reformou kalendára
pomenovaného podľa neho, ale Nostradamus naráža na zmeny, ktoré nastali roku po jeho zvolení.
Gregorovi XIII. sa nepodarilo presvedčiť Španielsko a Benátky, aby sa spojili do boja proti Turkom
(štvorveršie III.3 sa zaoberá bitkou pri Lepante v predchádzajúcom roku) a odvrátil pozornosť od
Turkov v Európe. Podnikol opatrenia na pomoc Katolíckej lige vo Francúzsku a podporoval
španielskeho kráľa Filipa II. vo vojne proti Nizozemsku.
V poslednom riadku Nostradamus poukazuje na ďalekosiahle politické zmeny v celej Európe
(changera de terroir). Mohli by sme posledný riadok chápať ako "zmenu územia" (v zhode s
predbežným prekladom) a bola by to úplne prijateľná charakteristika vzhľadom na Gregorovu
podporu bojujúcich strán. Takisto by sme si mohli vysvetľovať francúzsky výraz ako "zmenu teroru" a
zasa by to vyhovovalo, lebo mu už nešlo o strach z islamu, ale z protestantov.
Paralely medzi supernovou a pápežom sú ohromujúce. Tak ako supernova zmenila pohľad človeka na
kozmos, zmenil sa aj pápežov postoj k situácii. Už sa nezameriaval na hrozbu islamu, ale na hrozbu
rozkolu vnútri kresťanstva.
Nostradamova jasnovidecká genialita je zavše ohromujúca. Prejavuje sa napríklad v tomto štvorverší jasnovidec nespájal supernovu z roku 1572 s Gregorom XIII. len pre dátum, ale aj pre iný, skutočne
výnimočný dôvod. Faktom je, že meno Gregor je zvečnené v názve kalendára nového štýlu, teda
gregoriánskeho. Túto zložitú reformu uskutočnil Gregor a nový systém právom nesie jeho meno.
Naozaj pozoruhodné je, že úsek oblohy, kde sa zjavila supernova (dnešná trojhviezda beta Kasiopeje)
patrí k oporným bodom označujúcim kolúry rovnodennosti.*48 Je to teda ideálne miesto z hľadiska
hviezdneho času, a preto sa stal východiskom reforiem kalendára. Tak ako Nostradamus spojil vo
štvorverší supernovu a Gregora, spojila ich roku 1572 aj nebeská sféra.
ŽENEVSKÍ PROTESTANTI
Na drevoryte od Lucasa Cranacha staršieho je Martin Luther zobrazený ako kazateľ. Vľavo od neho sa
katolícki duchovní zmietajú v pažeráku pekla, z ktorého šľahajú pekelné plamene a dym. Vpravo
protestanti prijímajú sviatostný chlieb a víno. Duchovné mocnosti na tejto strane nevidieť, ale
zobrazenie ukrižovaného Krista nám pripomína, že nebesá zosielajú na zem obnovu a nasycujú
smrteľníkov. Túto výmenu energie - pekelnej zdola a duchovnej zhora - zdôrazňuje gesto samého
Luthera, lebo ľavicou ukazuje nadol a pravicou nahor ako postava na tarotovej karte.
Námet drevorytu pripomína Nostradamov obraz v jednom z najzáhadnejších štvorverší. Nebol však
stúpencom Luthera ani protestantov. Jeho rod prestúpil na katolicizmus pomerne nedávno a
spravidla si dával záležať na politicky správnom postoji. Keď musel vstúpiť na zakázané územie,
uchyľoval sa k zastieracím manévrom, lebo vedel, že mu budú poskytovať ochranu aj dlho po smrti.
Ako zasvätenec (pozri Prílohu č. 3) vedel, čo sa skrýva za schizmami, a ako jasnovidec mal o
budúcnosti dostatočnú predstavu, takže nemusel vyslovovať názory, ktoré by si vrchnosť v
budúcnosti mohla nesprávne vysvetľovať. Nebolo mu súdené stať sa za svojho života mučeníkom.
Dômyselne komponované štvorveršie IX.44 preto zostáva neprístupné čitateľom, ak ho neposudzujú
na pozadí vtedajších náboženských konfliktov.
Migrés, migrés de Geneve trestous,
Saturne d'or en fer se changera,
Le contre RAYPOZ exterminera tous,
Avant l'advent le Ciel signes fera.
Odchádzajú, odchádzajú zo Ženevy všetci,
Zlatý Saturn sa premení na železo,
Opačný RAYPOZ vyhubí všetkých,
Prv než prichádzajúce Nebo dá znamenie.
Toto štvorveršie, pochopiteľne, spôsobovalo veľké ťažkosti serióznym komentátorom a nadmieru
vzrušovalo milenaristov. Napríklad Roberts vidí vo štvorverší predpoveď nástupu atómovej energie a
výstrahu pred prípadnou skazou civilizácie po atómovej katastrofe.10 Štvorveršie v skutočnosti nemá
nič spoločné s našou budúcnosťou, ale vzťahuje sa na udalosti bezprostredne po tom, ako ho
Nostradamus napísal.
Slovo RAYPOZ, napísané nápadne veľkými literami, zrejme má upútať našu pozornosť. Nostradamus
použil veľké litery vo svojich veršoch dvadsaťdva ráz a z toho môžeme usudzovať, že takto
napísanému slovu prikladal osobitný význam. Na druhej strane však musíme uznať, že RAYPOZ je
obskúrny výraz a Nostradamus si želal, aby zostal obskúrny. Keď sme preskúmali zvyšok štvorveršia,
našťastie sme sa prepracovali k možnému vysvetleniu, ktoré dáva prijateľný zmysel. Zatiaľ
predpokladajme, že RAYPOZ je ekvivalent neviditeľnej duchovnej sily, ktorá na Cranachovom
drevoryte prúdi z neba ako Kristova potrava pre ľudstvo.
Záhadný výraz Zlatý Saturn sa premení na železo (Saturn d'or en fer se changera) na prvý pohľad
súvisí so zmenami atómových štruktúr. Mohol by naznačovať, že nadíde čas, keď sa zlato (or)
premení na železo (fer). My sme však zvyknutí uvažovať v kategóriách dvadsiateho storočia a
pozabudli sme na alchymistické predstavy o kovoch, ktoré boli známe Nostradamovi. V šestnástom
storočí sa pokladalo za samozrejmosť, že jeden kov sa môže zmeniť na druhý. Stačí nazrieť do
nezvyčajných spisov ezoterického alchymistu Paracelsa a uvidíme, ako hlboko bol zakorenený tento
názor. Musíme však uznať, že Paracelsus nepíše o obyčajných kovoch - podľa súčasnej terminológie o
prvkoch. "Nič skutočne hodnotné," vraví, "sa nenachádza v telese či látke, ale v jej podstate."11
Paracelsova ezoterická alchýmia - a akiste aj Nostradamova - sa zaoberá podstatami, v sfére, ktorú by
novovekí okultisti označili za éterickú. Toto treba zdôrazniť, lebo inak sa nám budú spisy alchymistov
šestnásteho storočia javiť ako táraniny. K takémuto zásadnému nepochopeniu alchýmie v súčasnosti
prispel vlastne novoveký materializmus a najmä materializmus novovekej psychológie jungovskej
školy. Keď napríklad Paracelsus tvrdí, že žiara nad ohniskom môže vyvolať isté zmeny v kalcinácii
kovu, nerozpráva o materiálnej rovine - Jakob Boehme by použil termín vegetatívne oči - ale na
rovine vnímanej duchovnými očami.
Nemecký mystik Jakob Boehme (1575-1624) bol zasvätencom, ktorý sa väčšmi než hocikto iný zaslúžil
o to, že sa dostali na papier ezoterické dogmy rozenkruciánov. Poetický výraz "vegetatívne oči" vyskytujúci sa u Boehma a Williama Blaka (Blake tvoril pod výrazným Boehmovým vplyvom) - je
pokusom o rozlíšenie zemského zraku (prízemného "rastlinného" videnia obyčajných ľudí) a
duchovného zraku, ktorý nie je pripútaný k zemi ani k hmotným zmyslom, je to videnie zasvätencov.
Tento vyšší zrak možno získať iba po "očiste" zrakového zmyslu.
Alchymistov šestnásteho storočia musíme čítať trpezlivo, lebo nevedomí sme my, osvietení sú oni, a
preto sa volali Sapientiae. Nejde tu o vzdelanie či svetonázor, ale o rozdielne videnie.
Pokiaľ ide o tri kovy v druhom riadku, predstava premeny jedného na druhý sa vo vede šestnásteho
storočia nejavila ako čosi nebezpečné. Prvoradá otázka znie, čo mal vlastne Nostradamus na mysli? Je
to veľmi dvojznačné tvrdenie aj v rámci alchýmie. Predpokladajme, že mal na mysli toto: Zlatý Saturn
sa premení na železo. V alchýmii sa každý zo siedmich planetárnych kovov (Slnko je zlato, Mesiac
striebro, Merkúr ortuť, Venuša meď, Mars železo, Jupiter cín a Saturn olovo) nachádza v každom
inom. Paracelsus začína svoj pozoruhodný spis o siedmich kovoch poznámkou: "Všetko sa nachádza
vo všetkom." Nie je to jeho nápad, ale prastará predstava a skvelý úvod ku skvelej knihe.12 Preto
opakuje starú alchymistickú poučku, že z Merkúra môže povstať hociktorý kov.
Ak sme správne pochopili latinizovanú francúzštinu, Nostradamus opisuje vznik železa zo Saturna
alebo zo zlata, prípadne z obidvoch. Technicky vzaté ide o degeneratívny proces, lebo zlato je Slnko,
preto sa vyznačuje vnútorným i vonkajším svetlom, kým železo je nižší kov, lebo na to poukazuje
spojitosť so stredom či hlbinami zeme (enfers). Azda tento pokles alebo zatemnenie svetla vysvetľuje
štruktúru verša, lebo je konštruovaný tak, že francúzština v ňom sa vzťahuje na hlbiny pekla, t. j.
enfers: Saturne d'or en fer se changera. Paracelsus sa zaoberá vznikom železa (fer) vo svojom
Treťom kánone. Vraví nám, že veľmi ťažko by sa mohol nehodný či obyčajný človek stať kniežaťom
alebo kráľom. Ak sa však dostane k moci Mars (fer, t. j. železo), mocnou, bojovnou rukou uchváti
kráľovský trón, môže nastať taká zmena. V alchýmii kráľ znamená zlato (or) a svetlo Slnka (sol) vďaka
spojitosti s levom ako znakom zvieratníka, nad ktorým panuje Slnko. Saturn je princíp veku. Pretože
sa v alchýmii slnečný Saturn berie ako kov (Saturne d'or), dal by sa tento termín chápať ako starý kráľ
a sprostredkovane ako Kristus. Ak vezmeme do úvahy tento poznatok, azda sa nám bude celý verš
javiť v inom svetle: Mars (fer) uchvacuje moc starého kráľa (Saturne d'or). Je to čin prirodzený, ale
zároveň i buričský a opovážlivý.
V šestnástom storočí a ešte i v čase, keď Nostradamus písal štvorveršie, bola Ženeva centrom
protestantizmu a tsňom v boku katolicizmu. Po počiatočnom odpore a nezhodách sa roku 1536
prihlásila k reformovanej viere. Takmer náhodou v tom istom roku prechádzal cez mesto Kalvín a
rozhodol sa zostať. Popri početných iných podujatiach založil školu pre protestantských misionárov.
Takto sa Ženeva stala protestantskou obdobou katolíckeho Ríma a útočiskom pre prenasledovaných
protestantov z celej Európy. Sully ju trefne označil za "svätý Jeruzalem". Za "mesto svätcov", svätú
obec, zemskú oslavu Boha. John Knox, Nostradamov súčasník, písal približne v čase, keď
Nostradamus pracoval na štvorverší IX.44, a vyhlásil, že Ženeva bola "najdokonalejšou Kristovou
školou, aká kedy bola na zemi od čias apoštolov..."13
K nevyriešeným otázkam protestantov v Ženeve za Nostradamovho života patrí sväté prijímanie. V
šestnástom storočí jestvovali popri sebe tri rozdielne názory na sviatosti a zastávali ich katolíci,
Luther a Zwingli. Dvaja reformátori odmietali katolícke stanovisko takmer len ako magický obrad.
Podľa Lutherovej mienky telo a krv sú rovnoznačné so substanciou chleba a vína skrz vieru. Iba
Zwingli odmietal skutočnú Kristovu prítomnosť vo sviatosti a prijímanie pokladal za symbolickú
pamiatku Krista. Táto otázka vyvolávala polemiku a viedla k jednej z najhlbších schiziem v
protestantskom tábore. Rozdelil sa na lutherovské krídlo, podľa ktorého boli telo a krv Kristova
substanciálne (teda skutočné), a na reformované, ktoré pokladalo telo i krv za virtuálne (prítomné
duchovne, skrze vieru). Rozumel Nostradamus pod "alchymickou" líniou tento odklon od vierouky
(taký dôležitý v katolíckej viere)? V alchýmii sa duchovná zložka omše opisovala ako zrod tela a krvi
Marsu (fer) zo skutočného Kristovho tela (Saturne d'or).
Vo svetle tohto návrhu sa nám Nostradamova argumentácia javí ako tvrdenie, že opačný RAYPOZ
vyhubí všetkých. Bez ohľadu na to, čo je RAYPOZ, nevyhnutne vedie do hlbín (enfers), teda k smrti
duše, lebo je opakom alchymistického smerovania druhého riadku. Teraz sa zamyslíme nad presným
významom slova RAYPOZ. Vysvetlenie podávajú dve rozličné slová, jedno grécke a druhé latinské. V
súlade s metódami zeleného jazyka sa v záujme úplnosti zmyslu musia obidve spojiť.
RAYPOZ pravdepodobne pochádza z gréckeho raibos čiže krivý, ohnutý a často označuje krivé nohy. V
Nostradamovom francúzskom texte máme p namiesto b a v zelenom jazyku sa y a i často zamieňajú.
Napríklad Rabelais často písal Doribus namiesto Ory, lebo takto sa volal inkvizítor, ktorý dal uväzniť
Miguela Serveta.14 Aký zmysel má slovo "krivý" či "krivonohý" v kontexte štvorveršia? Z
alchymistického hľadiska nepredstavuje otázka nijaký problém, lebo kozmický kováč Vulkán bol
krivonohý. Bol to rímsky boh ohňa (občas sa volal Mulciber, "odvracač ohňa") a stotožňoval sa s
gréckym Hefaistom. Rodičmi tohto boha boli Zeus a Héra, ale zvrhli ho z neba na zem, lebo sa narodil
chromý. Takto sa stalo, že boh sa vyučil pozemskému remeslu a pritom si uchoval kozmické znalosti.
Vďaka pozemským i nebeským vedomostiam sa stal učiteľom zasvätencov, znalcov oboch sfér a
patrónom alchýmie.
Vulkán, vraví Paracelsus, je pánom alchymikov i spagyristov a jeho remeslo je umením oddeľovania
dobrého od zlého. Ako krivonohý kováč figuruje v nespočetných alchymických symboloch a obrazoch.
Napríklad obr. 41 z titulnej stránky Zlatej trojnožky (Tripus Aureus) z roku 1618 od Michaela Maiera
zobrazuje troch alchymistov - Basila Valentina, Johna Cremera a Thomasa Nortona (ktorých diela sú v
knihe) - ako stoja pri vyhni a na oheň v nej dozerá ich učiteľ, chromý Vulkán. Vulkánska tradícia sa
udržala. V dvadsiatom storočí prijal pseudonym Fulcanelli čiže Vulkánček istý slávny alchymista a
znalec zeleného jazyka.15
Slovo RAYPOZ by mohlo byť zámernou skomoleninou latinského slovesa reposco s významom "žiadať
späť, vyžadovať". Nostradamus píše toto zaujímavé slovo verzálami azda preto, aby zdôraznil
súvislosť s veľkým C v slove Ciel v ďalšom riadku, lebo Ciel znamená nebo. Mohli by sme RAYPOZ
chápať ako "žiadať späť od neba"? V kontexte božskej krvi a tela ako sviatostného nebeského pokrmu
to nevyznieva nezmyselne. Omša je sviatosť, ktorou ľudia žiadajú od Boha duchovnú potravu, jej
prevod z duchovnej sféry (d'or) do telesnej (fer).
Ak je naša teória správna, Vulkán RAYPOZ je duchovná energia či oheň omše a opak RAYPOZU (contre
RAYPOZ) omše jej oheň, ktorý horí a je škodlivý. Je to opak ohňa z nebies a skôr pripomína pekelný
oheň z hlbín. Slovom, je to oheň, pred ktorým by mali Ženevčania utekať.
Vulkán RAYPOZ úspešne vykonáva alchymickú premenu v druhom riadku: Saturne d'or en fer se
changera. Vulkán s ohňom a kladivom naháňa hrôzu a zjavne ho vedia skrotiť iba alchymisti. Vo
štvorverší Nostradamus vykresľuje akéhosi Antivulkána, lebo utekať treba pred contre RAYPOZOM.
Aký vulkanický oheň ohrozuje Ženevu? Kľúč nachádzame v skrytom slove enfers (en fer se) v druhom
riadku s významom "peklo" aj en fer "v ohni". Zdá sa, že RAYPOZ je vnútorný oheň, sírnaté sopečné
plamene nevykúpenej vôle. Keby nebol Miguel Servet zomrel na ženevskej hranici niekoľko rokov
pred vznikom tohto štvorveršia, mohli by sme si myslieť, že predpoveď sa týka jeho. Je celkom
možné, že Nostradamus narážal na toto upálenie, vykonané s Kalvínovým plným súhlasom. Všetci,
ktorí chcú uniknúť podobnému osudu (dvojznačnému osudu, smrti na hranici a protestantizmu vo
všeobecnosti), by mali zo Ženevy rýchlo utiecť.
Ak je naozaj námetom štvorveršia tento dôležitý argument potvrdzujúci význam svätého prijímania,
zmysel štvrtého verša je jasný. Štvrtý verš teda akoby oznamoval tému celého štvorveršia, lebo podľa
katolíckej vierouky nebesá dávajú pred každou omšou znamenie: Avant l'advent le Ciel signes fera.
Vôbec nie náhodou druhý riadok kóduje slovo pre peklo (enfers), kým štvrtý riadok zreteľne uvádza
slovo pre nebo (Ciel, s veľkým začiatočným písmenom). Tento riadok nám pripomína, že rodičia zvrhli
chromého Vulkána hneď po narodení na zem. Tým znamením je sám Vulkán.
7. kapitola
Sedemnáste storočie
Pokiaľ ide o Nostradamove predpovede, po dôkladnom štúdiu princípov astrológie som prišiel k
záveru, že stavať na tomto umení je celkom márne. Rád by som si však vypočul vašu mienku o
chválospevoch týkajúcich sa istých zvláštnych okolností. V tisícoch svojich veršov spomína Anglicko
vari len dvadsať ráz, a jednako takmer polovica týchto predpovedí sa do najmenších podrobností
vyplnila už v našom veku.
(J. F.: Nostradamove predpovede. Pred rokom 1558, 1691 - dané 26. mája toho roku)
Keď roku 1668 istý holandský nakladateľ uverejnil azda najskvostnejšie vydanie Nostradamových
Proroctiev, vyzdobil titulnú stranu dvoma dramatickými rytinami.1 Jedna predstavovala Londýn v
plameňoch (obr. 42) a druhá popravu kráľa Karola I. (obr. 43). Titulná strana potvrdzuje, že ľuďom
dva roky po zničujúcom požiari svitlo, že Nostradamus predpovedal veľký londýnsky požiar a datoval
ho na rok 1666. Takisto si už o dvadsať rokov skôr uvedomili, že učenec predpovedal popravu
anglického kráľa Karola I. na Whitehalle.
Kráľova poprava je zobrazená na čestnom mieste, v hornej časti. Požiare boli v neskorostredovekej
Európe na dennom poriadku, ale poprava kráľa bola nevšednou, priam senzačnou udalosťou. Rytina
zobrazujúca smrť kráľa je neumelá, ale ide o kópiu znamenitého Weesopovho obrazu, ktorý doň
začlenil dva oválne portréty. Na jednom je kráľ živý a na druhom mstvy, bez hlavy. Hlavu drží v ruke
jeho kat Brandon. Weesop ho namaľoval bez masky, hoci sa na popravisku takto neukázal. Veľmi mu
záležalo na anonymite a nástojil na maske, parochni aj falošnej brade, aby zakryl svoju totožnosť
(obr. 43).
Na mape i rytine poznať priečelie Whitehallu. Stínaný kráľ kľačí. Weesop namaľoval v popredí dámu,
ktorá omdlieva pri pohľade na krv. Umelec, ktorý kopíroval výjav pre titulnú stranu Nostradamovej
knihy, zachytil na rytine aj túto epizódu, lebo mal na to dostatočný dôvod. Uvedomoval si, že táto
udalosť hrá dôležitú úlohu v Nostradamovom štvorverší. V predpovedi popravy totiž Nostradamus
výslovne spomína omdlievajúcu ženu. Výjav mal presvedčiť komentátorov o spoľahlivosti jedného z
najzaujímavejších štvorverší.
Aj zobrazenie požiaru v dolnej časti titulnej strany je prevzaté zo skoršieho obrazu, a to z rytiny
jarmočnej brožúry. Zachytáva časť mesta vľavo od mosta cez Temžu a na rieke je napísané
Southwark. Amsterdamský tlačiar pomerne verne odkopíroval rytinu, ale vynechal názov štvrte. Na
výjave však predsa len poznať Londýn pred požiarom, starý londýnsky most a viacero kostolov
postavených ešte pred Wrenom, ktoré neskôr padli za obeť plameňom. V popredí a našťastie na
bezpečnej strane rieky sa týči veža kostola St. Mary Overies, neskoršej Southwarskej katedrály. Hoci
to rytec a vydavateľ Nostradamovej knihy nevedel, kostol zohral dôležitú úlohu v predpovedi, ktorú
majster uverejnil roku 1555.
Podľa niektorých komentátorov Nostradamus videl zvláštnu okultnú súvislosť parlamentnej vraždy
Karola I. roku 1649 s neskorším požiarom Londýna a veril, že krv zavraždeného Karola volala
pôsobením ezoterickej sympatickej mágie po krvi Londýna.2 Tento dohad zrejme pochádza zo
sedemnásteho storočia, od komentátora Garencieresa, ktorý si uvedomil, že "táto bezbožná a
ohavná vražda spáchaná na našom poslednom prevýbornom panovníkovi kráľovi Karolovi I. blahej
pamäti sa podľa pisateľa (t. j. Nostradama) dočkala odplaty požiarom Londýna".
Predpoveď upútala obrazotvornosť v sedemnástom storočí, lebo sa o nej zachovalo viac komentárov.
V rukopise z januára 1671 jestvuje dlhá báseň neumelo imitujúca Nostradama:
Krv spravodlivého spečatí osud Londýna
A zahalí ho do plameňov v šesťdesiatom šiestom
Ohnivé gule budú poletovať a pár ich dopadne
Od Whitehallu až po Pudden Lane.
...
Keď nehanební lotri budú klamať bez zapýrenia
A pokladníkove dvere sa zatvoria na Lombard Street:
Keď hazardéri budú hrať o dohody kráľovien
Za oponami a kulisami scén.
Keď sodomia bude prvou zábavou
A smilstvo najmenším hriechom na dvore
Mládenec pojme sestru za milenku
A bude páchať krvismilstvo medzi siedmou a ôsmou...3
"Krv spravodlivého" vyhlasovali veľmi mnohí komentátori za ohnivko spájajúce kráľovraždu s dvoma
londýnskymi pohromami. V skutočnosti máme málo dôkazov o tom, že Nostradamus videl súvis
medzi obidvoma udalosťami s tou výnimkou, že sa odohrali v tom istom storočí a meste. Zastával
pôvodca titulnej strany knihy vydanej roku 1668 podobný názor na dejiny, keď umiestnil obidve
rytiny na jednu stranu? Zdá sa pravdepodobnejšie, že obidva výjavy mu poslúžili skôr ako aktuálna
reklama - vlastne len ako pozoruhodné ukážky dvoch nedávno vyplnených predpovedí. Ktovie, či
knihu roku 1668 napochytro nevydali so zámerom uspokojiť záujem verejnosti, keď si uvedomila, že
Nostradamus ohromujúco presne predpovedal udalosti, ktoré sa stali o storočie neskôr.
Z nášho hľadiska je táto titulná strana vrcholne zaujímavá preto, lebo amsterdamský vydavateľ vôbec
nepochyboval, že Nostradamus predpovedal popravu Karola I. a veľký požiar. Rozbor príslušných
štvorverší nás v tomto presvedčení iba utvrdzuje, hoci sa naše komentáre o nich líšia od tých, ktoré
sme citovali už prv.
Štvorveršie II.51 je azda najpopulárnejšie zo všetkých Nostradamových veršov, hoci len preto, že
predpoveď vyznieva celkom zreteľne. V jednom riadku Nostradamus na prvý pohľad jednoznačne
predpovedá veľký požiar Londýna i jeho dátum:
Le sang du juste a Londres fera faute,
Bruslez par foudres de vingt trois les six,
La dame antique cherra de place haute.
De mesme secte plusieurs seront occis.
Krv spravodlivého bude omylom v Londýne,
spália údery blesku trikrát dvadsať, tri šesťky:
Stará dáma spadne z vysokého miesta,
Z tej istej sekty budú viacerí zabití.
Z prvého riadku sa dozvedáme, že predpoveď sa týka Londýna. Z druhého riadku usudzujeme, že
vypukne požiar, a to roku obsahujúcom 66 (20 x 3 + 6), alebo dokonca 666. Keďže veľký požiar
vypukol roku 1666, komentátori tvrdia, že (aj v takomto prípade) ide o zreteľnú a jasnú predpoveď.
Pri pozornejšom pohľade sa však zreteľnosť rýchlo rozplynie. Slovo bruslez je pravdepodobne od
bruler "horieť", ale v riadku sa píše Bruslez par foudres - "Spália údery blesku". Lenže londýnsky
požiar nevyvolala búrka ani blesk. Keby sme chceli obhajovať predpoveď, azda by sme mohli tvrdiť, že
bruslez par foudres znamená požiar v zmysle pohromy, teda Božieho hnevu - podobne ako keď Zeus
trestal svet údermi blesku.
Aj datovanie je napodiv neurčité. Viacerí komentátori poukázali na to, že výraz vingt trois les six sa dá
interpretovať niekoľkými rozdielnymi spôsobmi, pričom iba jeden dáva číslo 666. Výraz však
dômyselne zastupuje tri šesťky (trois les six) a naráža na plný zmysel bez priamej zmienky o okultne
pôsobiacom trojčíslí 666. Nostradamus akiste mal eminentný záujem na tom, aby neuviedol celkom
otvorene číslo obludy zo Zjavenia svätého Jána. Toto číslo by totiž úplne zahmlilo zmysel štvorveršia
a posunulo predpoveď do sféry biblických proroctiev nesúvisiacej s námetom. Ostatné možné
dátumy, ktoré sa dajú skonštruovať na základe riadku, nie sú také presné: 236 (čiže 1236) a 2366
presahujú obdobie, ktorého by sa predpoveď mohla týkať, a preto sa nimi netreba zapodievať. Ide o
najonomatopoetickejší dátum anglických dejín, a preto musíme akceptovať domnienku, že plurálový
tvar les six znamená niekoľko šestiek, ako je v dátume 1666. Zdá sa teda, že podľa štvorveršia mal
vypuknúť v Londýne požiar. Ak sa na tom zhodneme, musíme čeliť skutočnosti, že ostatné riadky
štvorveršia nedávajú bohvieaký zmysel.
Čo si máme napríklad myslieť o starej dáme, La dame antique, ktorá spadne z vysokého miesta?
Niektorí komentátori špekulovali, že Nostradamus počas "prorockej vízie" videl, ako socha Panny
Márie padá z kupoly Katedrály sv. Pavla. Chodkiewicz napríklad píše, že dáma je socha, ktorá spadla,
keď sa zrútila veža Katedrály sv. Pavla.4 To je však vylúčené, lebo veža sa zrútila dávno pred
požiarom. Garencieres zjavne ako prvý vyšiel s domnienkou, že dame antique je Katedrála sv. Pavla,
"ktorá bola za pohanských čias zasvätená bohyni Diane". Táto predstava prežíva v novovekej
subkultúrnej literatúre, hoci je takmer určite pomýlená.
Veľmi zvláštnou zhodou okolností roku 1561 udrel do veže vysokej takmer stosedemdesiat metrov
blesk a podpálil konštrukciu katedrály. Veža i strecha lode sa zrútili, ale hoci strechu napokon opravili,
vežu už znovu nepostavili. Sme nútení všimnúť si, že keby nebol Nostradamus začlenil do štvorveršia
podivuhodne skonštruovaný dátum 1666, pohotovo by sme usúdili, že predpoveď sa vzťahuje na
udalosť roku 1561, ktorá sa stala len päť rokov po jeho uverejnení.
Podľa niektorých komentátorov je dame antique Katedrála sv. Pavla. O stavbe v období pred rokom
1285 sa vie málo, ale zdá sa, že nebola nikdy zasvätená Panne Márii. Neobstojí ani tvrdenie, že
katedrálu postavili na mieste, ktoré bolo pôvodne zasvätené pohanskej bohyni.5 Z hľadiska
predpovede je podstatná predstava, že čosi padlo a v čase požiaru boli stopy po pohanskom kulte
vyhladené už dobrých pár storočí.
Azda by sme sa mali poobzerať aj po iných padlých ženách. Mohli by sme sa zamyslieť, či tu nenaráža
na Anglickú banku, lebo keď ju roku 1734 postavili, už o niekoľko rokov ju začali volať The Old Lady
("stará pani").6 Plný titul znel "the Old Lady of Threadneedle Street". Je tu súvislosť s predpoveďou,
lebo táto štvrť bola, podobne ako okolie Katedrály sv. Pavla, za veľkého požiaru tak vážne poškodená,
že ju museli znovu postaviť. Ak sa prikloníme k mienke, že štvorveršie sa týka Anglickej banky,
predpoveď prorokuje aspoň dve udalosti - veľký požiar a kolaps Anglickej banky. V tomto prípade by
druhá časť predpovede smerovala do našej vlastnej budúcnosti.
Ak nepredpokladáme, že pád záhadnej starej dámy nesúvisí s požiarom, musíme pripustiť, že jej
identita zostáva tajomstvom. Za požiaru ľahlo popolom veľa kostolov. Plamene strávili
osemdesiatsedem farských kostolov a 44 firemných budov - nehovoriac o vyše 13 000 súkromných
domoch. Úplne bola zničená najimpozantnejšia budova Londýna v sedemnástom storočí - Veľká
kráľovská burza, ktorú financoval Sir Thomas Gresham. Nie je vylúčené, že s celou impozantnou
budovou sa zrútilo i nejaké sochárske dielo - azda socha Panny Márie, ktorá ešte stála v tejto krajine
po reformácii.
Zatiaľ musíme pripustiť, že stará dáma zostáva záhadou. Z toho, pochopiteľne, vyplýva, že záhadou
zostáva i posledný riadok štvorveršia (De mesme secte plusieurs seront occis). Ak sa nám podarí
dešifrovať zmysel posledného riadku, odhalíme napodiv aj totožnosť ženy, ktorá sa zrútila. Čo však
znamená mesme secte (tá istá sekta)? Právom by sme mohli usudzovať, že Nostradamus naráža na
protestantizmus, ku ktorému sa v katolíckom Francúzsku v šestnástom storočí stavali s istým
pohsdaním a obavami ako ku kacírskej sekte. Podľa historických záznamov však pri londýnskom
požiari zahynulo iba šesť ľudí. To sa určite nezhoduje s predpoveďou, kde sa hovorí o krvi a bleskoch
a používa sa slovo plusieurs čiže viacerí.
V šestnástom storočí - a najmä u Nostradama - by sa slovo secte mohlo čítať aj ako secteur (sektor).
Takéto čítanie umožňuje oveľa viac interpretácií, lebo si ho môžeme vysvetľovať ako "V tom istom
sektore bude zabitých niekoľko". Lenže pri tejto interpretácii stratí význam náboženská príslušnosť
starej dámy. Bez ohľadu na ňu zahynulo v tom istom obvode viacero ľudí. My sa s týmto riešením
nezmierujeme, ale rozborom chceme naznačiť, že štvorveršie je záhadnejšie, ako si komentátori
obyčajne myslia. Z rozličných obskúrnych narážok môžeme s istotou vyvodiť iba požiar v Londýne pravdepodobne roku 1666.
Posúďme teraz štvorveršie z iného hľadiska. Predpokladajme podľa Nostradama, že pád starej
dámy a vraždenie príslušníkov tej istej sekty nemá nastať súčasne s požiarom. Všimli sme si, že prvý
riadok znie: Le sang du juste a Londres fera faute. Spojenie fera faute má veľa významov. Faute
znamená nedostatok, kaz, vina, ale i omyl a chyba. Ako neprechodné sloveso sa môže používať v
zmysle "mýliť sa" alebo dokonca "dať sa uviesť do omylu". Preto sa veta nedá len tak ľahko preložiť,
hoci je jasné, kam smeruje. Podľa niektorých komentátorov sa riadok vzťahuje na krv Karola I.,
preliatu roku 1649, keď sťali "spravodlivého kráľa". Tomuto názoru dáva čiastočne za pravdu fakt, že
Nostradamus spomína popravu aspoň vo dvoch ďalších štvorveršiach.7 Pravda, museli by sme
poriadne zveličovať, keby sme chceli Karola I. označiť za spravodlivého. Bol to zrejme veľmi statočný
človek a vynikal mnohými znamenitými vlastnosťami, nie však mimoriadnym citom pre spravodlivosť.
Na jeho jedenásťročnú tyraniu sa dodnes poukazuje ako na zneužívanie zákona a anglických
občianskych práv.8
Na druhej strane Nostradamus bol jednoznačne rojalista a opätovné zmienky o Karolovi I. naznačujú,
že popravu kráľa - podľa jeho názoru vládnuceho z Božej vôle - pokladal za podlý čin. Vo štvorverší sa
však nenachádzajú nijaké vnútorné dôkazy o spojitosti udalosti roku 1649 s požiarom roku 1666. Ak
sa vymaníme z tejto predstavy, môžeme pristúpiť k štvorveršiu z úplne iného hľadiska.
Roku, keď Nostradamus uverejnil svoje prvé proroctvá, v Londýne vypuklo prvé prenasledovanie
katolíkov. Prvé z početných procesov s katolíckymi kacírmi sa konali 28. januára v kostole, ktorý sa
vtedy volal St. Mary Overies. Akiste náhodou sa podoba kostola zachovala na rytine "Londýnsky
požiar" a jej kópia zdobí titulnú stranu vydania Nostradamovho diela Proroctvá z roku 1668 (pozri
obr. 42 hore). Procesy sa konali v kaplnke zasvätenej Panne Márii. Prvú skupinu kacírov odsúdili na
smrť upálením podobne ako mnohé ďalšie.
V očiach svetovej mienky - a samozrejme i katolíka Nostradama - boli títo muži i ženy nevinní a
odsúdili ich nespravodlivo. Tu sa nám vynára zmysel prvého riadku štvorveršia: Le sang du juste a
Londres fera faute - Krv spravodlivých bude omylom v Londýne.
Viacero rokov horeli katolícki mučeníci na hraniciach. Úryvok z Machynových denníkov (1556) podáva
svedectvo z prvej ruky:
Dňa XXVIJ júna viezli z Newgate do Stratfordu-a-bow na II vozoch XIIJ ľudí, XIIJ mužov a IJ ženy a
upálili ich na IIIJ koloch a bolo tam XX M ľudu.9
Slovom, 27. júna 1556 priviazali ku kolom jedenástich katolíkov a dve katolíčky a upálili ich zaživa
pred zrakmi 20 000 divákov. Zdá sa nám rozumné hľadať zmysel druhého a posledného riadku
štvorveršia v takýchto udalostiach: Krv spravodlivých bude omylom v Londýne... Z tej istej sekty budú
viacerí zabití. V rámci tejto hypotetickej interpretácie sa jednoznačne črtá význam slov juste
(spravodlivý) a secte (sekta), ako aj totožnosť starej dámy.
Stará dáma je vlastne kostol St. Mary Overies.*49 Založila ho v dvanástom storočí Mária, dcéra
prievozníka,10 nezbúrali ho ani za prenasledovania Henricha VIII., stal sa farským kostolom a v
devätnástom storočí katedrálnym kostolom Southwarskej diecézy. Meno zakladateľky Márie preniklo
do kostolnej symboliky a obraznosti. Aj na pečatiach kostola zobrazovali Pannu Máriu, neraz s
dieťaťom na kolene. Zavše sa podoba Márie nachádza v rybacom mechúre (vesica piscis). Naráža táto
zámerná symbolika na dvojznačné slovo ovaries? Patrónka kostola Mária pestuje malého Krista a je
to ironická narážka, že na zástavách Armady Filipa II., ktorý sa chcel vylodiť v Anglicku a podporiť
katolícku vieru, sa skvelo zobrazenie Márie a ukrižovaného Krista. Ďalšia irónia spočíva v tom, že
kostol so starou mariánskou tradíciou sa stal miestom, kde sa v polovici šestnásteho storočia konali
antimariánske čistky a kde upaľovali ľudí. Teraz už akiste chápeme, prečo Nostradamus videl starú
dámu, ktorá padá z výšin.
Podľa našej mienky Nostradamus videl vo veľkom londýnskom požiari roku 1666 zaslúžený trest Boží,
odplatu za kruté zaobchádzanie so spravodlivými mužmi a ženami, príslušníkmi katolíckej sekty,
ktorých upaľovali a usmrcovali. Vo viacerých ohľadoch dodáva celému štvorveršiu hlbší zmysel
Nostradamova predstava údajných následkov upaľovania než dohad, že predpovedá iba londýnsky
požiar.
LONDÝNSKY MOR
Naša interpretácia štvorveršia II.51 je odvodená cestou vnútorného rozboru textu. Potvrdzuje ju však
aj štvorveršie II.53, oddelené od II.51 ďalším štvorverším, ktoré nijako nesúvisí s požiarom ani krvou
spravodlivých. Jeho pozícia nám pripomína, že Nostradamus zavše usporadúva príbuzné štvorveršia
obkročmo. V tomto prípade je numerologický vzťah zámerný, lebo opisované udalosti delí od seba
jeden rok.
Niet pochybností, že obidve štvorveršia sú príbuzné. Toto druhé sa nezaoberá londýnskym požiarom,
ale veľkým morom, ktorý vypukol iba čosi vyše roka pred požiarom.
La grande peste de cité maritime
Ne cessera que morte ne soit vengée:
De juste sang par pris damné sans crime,
De la grand' dame par fainte n'outragée.
V približnom preklade:
Veľký mor prímorského mesta
Neprestane, pokým nebude pomstená smrť:
Krv spravodlivých uväznených a odsúdených bez zločinu,
Veľkej ženy naoko pobúrenej.
Pozoruhodné je už to, že Nostradamus predvídal mor v čase tohto datovaného štvorveršia. V
šestnástom storočí bol mor pomerne bežný, ale epidémia, ktorá vypukla v Londýne v máji 1665,
nadobudla obrovské rozmery. Len v meste zomrelo toho roku 68 000 ľudí. Londýn sa nespamätal zo
strát ani do septembra, keď ho spustošil požiar. Historici si dnes uvedomujú, že mor a následný
požiar sa stali pre mesto požehnaním, lebo umožnili úradom vybudovať ho znovu s prihliadnutím na
budúci rozmach a hygienické požiadavky. Sčasti vďačíme veľkému požiaru za neskoršiu nádheru a
zisky z obchodovania, ktoré plynuli do mesta. Pretože Londýn prebudovali s ohľadom na sociálne a
zdravotné potreby, roku 1707) sa tešil povesti "najzdravšieho mesta na svete". Takéto činitele akiste
prispeli k jeho obchodným úspechom a k presnosti prinajmenej jedného pozoruhodného
Nostradamovho štvorveršia (pozri 10. kapitolu). Keď však Nostradamus v päťdesiatych rokoch
šestnásteho storočia písal o Londýne, zaujímali ho iba hrôzy moru a požiaru, ktoré mali mesto zničiť.
Hoci sa Londýn vo štvorverší II.53 už nespomína po mene, Nostradamus ho opisne charakterizuje ako
"prímorské mesto" (cité maritime). Vo veršoch sa stretávame s tou istou otvorenou zmienkou o krvi
spravodlivých (juste sang), preliatej bez zločinu, pravdepodobne tej istej, ktorá sa stala hlavným
námetom predchádzajúceho štvorveršia. Aj táto pohroma zrejme súvisí so ženou - tentoraz
vznešenou (grand' dame), nie starou. Zjavne je to tá istá žena, s ktorou sme sa stretli vo štvorverší
II.51, lebo paralely medzi obidvoma štvorveršiami sú zrejmé. Zjavná je aj spojitosť medzi tretím a
štvrtým riadkom - potvrdzuje to podobnosť významovo rozdielnych slov damné (odsúdený) a dame
(žena). Ak je náš výklad štvorveršia o požiari správny, grand' dame je Panna Mária.
Interpretácia neskoršieho štvorveršia je pomerne ľahká, ak sa budeme pohybovať v rozmedzí
štvorveršia II.51. Mor i požiar v Nostradamovej mysli súvisia - sú znameniami Božej nevôle s tým, ako
sa zaobchádzalo s katolíkmi.
Opäť musíme poznamenať, že niektorí komentátori vidia v tomto štvorverší pomstu za vraždu Karola
I., hoci žiadne hmatateľné dôkazy nespájajú udalosti z roku 1649 s tým, čo sa stalo v rokoch 1665 a
1666.
POPRAVA KAROLA I.
Zmienka o predpovedi "popravy" nás núti zamyslieť sa nad štvorverším VIII.37, venovaným
podrobnostiam o poprave Karola I. Nostradamus píše:
La forteresse aupres de la Tamise
Cherra par lors, le Roy dedans serré,
Aupres du pont sera veu en chemise
Un devant mort, puis dans le fort barré.
Kým sa pustíme do vysvetľovania tohto ťažkého štvorveršia, pokúsime sa o predbežný preklad:
Pevnosť blízko Temže
Stane sa, že v nej uväznia kráľa.
Pri moste ho uvidia v košeli
Jedného pred smrťou, potom zamknutého v pevnosti.
Zo záznamov o občianskej vojne vyplýva, že krátko po porážke pri Naseby Karola v januári 1647 zajali
a uväznili vo Windsorskom zámku, teda doslova v "pevnosti blízko Temže". Výraz Cherra par lors by
sa dal chápať aj ako "Padne dolu". Pravdepodobne naznačuje, že sa zrúti pevnosť pri Temži. Riadok
by sa mohol vysvetľovať aj tak, že pevnosť sa zrúti, keď v nej bude kráľ.
Samozrejme, pevnosť sa v tom čase nezrútila, hoci si to myslelo veľa prekladateľov. Výraz par lors
musíme čítať ako pour lors čiže "v tom čase". Druhý riadok teda znamená približne "Stane sa to v
čase, keď budú kráľa držať dnu". Dôraz je prekvapujúci, lebo Windsor bol teoreticky kráľovským
sídlom Karola I. V tom čase bol zatvorený doma. Ako sa presvedčíme v tom istom štvorverší, neskôr
sa vrátil domov.
Napriek zastaranej interpunkcii sa po druhom riadku mení miesto, kde sa udalosť odohráva.
Dozvedáme sa, že ho blízko mosta uvidia v košeli. Laver inde poznamenáva, že má dojem, akoby
Nostradamus bol očitým svedkom niektorých udalostí, keď tak často spomína dôležité detaily.
Ide o tzv. Londýnsky most (London Bridge), v tom čase jediný most cez rieku, lebo popri ňom
obstarávali prepravu prevozníci. Whitehall sa nachádzal neďaleko mosta a Charles vystúpil na
popravisko tesne pri stene z okna sály tohto veľkého paláca.
Košeľa spomínaná vo štvorverší sa zapísala do dejín ako jedna zo zvláštností onoho čudesného dňa,
keď Angličania v stave váhavých námesačníkov usmrtili svojho kráľa. Dňa 30. januára si Karol obliekol
bielu košeľu (podľa tradície sa rozhodol obliecť si dve biele košele) a rozopol si ju na krku v očakávaní
popravy. Prejavil neuveriteľnú statočnosť, keď utrúsil biskupovi Juxonovi, ktorý v ten neľútostne
studený deň stál po jeho boku, že si neželá, aby si dav myslel, že sa trasie od strachu.11
Ako si máme vysvetľovať posledný riadok, venovaný udalosti po jeho smrti? Un devant mort, puis
dans le fort barré. To je azda najpozoruhodnejší dôkaz jasnozrivosti, lebo ten, čo by mal byť vpredu
(devant) v spoločenskom a duchovnom zmysle, sa nachádza už iba pred (devant) davom a mstvy
(mort). Po poprave mstve telo odniesli späť do pevnosti - do Windsoru, o ktorom bola reč v prvom
riadku. Tam ho pochovali. Bol doslova uväznený v pevnosti (dans le fort barré). Vrátil sa späť do
Windsoru v zhode s výrazom par lors, ktorý nedáva žiadny zmysel, ak ho nečítame pour lors. V
druhom riadku kráľ žije, v poslednom je mstvy.
Dalo by sa namietať, že napriek množstvu detailov by nemuselo ísť o anglického kráľa Karola I. Hoci
zmienka o Temži a nepriama narážka na Windsor akiste rozptýlia všetky pochybnosti, azda sme si
všimli, že Nostradamus zabudoval do ťažkopádneho druhého riadku štruktúru skonštruovanú v duchu
zeleného jazyka. Spôsob kódovania tohto riadku vysvetľuje čudnú francúzštinu (čudnú dokonca aj u
Nostradama) aj použitie slovesa choir v nepravidelnom tvare budúceho času, t. j. cherra, lebo celkom
neplní zamýšľaný zámer. Kladie priveľké nároky na čitateľov nepoznajúcich zelený jazyk, keď
umožňuje utvoriť zaujímavý sled písmen CHerra pAR LorS, LE ROY = CHARLS LE ROY (KRÁĽ KAROL)?
Francúzsky výraz le Roy dedans serré, hovoriaci o uväznení Karola, nadobúda ďalší skrytý význam - v
tom istom riadku odkazuje na meno pochovaného kráľa.
ÚTEK JAKUBA II.
Podľa našej mienky je štvorveršie VIII.58 venované Stuartovcom - hoci jeho skutočný význam
komentátorom unikol - a zaoberá sa krátkym, ale významným panovaním Jakuba II. Jeho potupný
odchod z Anglicka roku 1688 znamenal koniec stuartovskej línie. Znie takto:
Regne en querelle aux freres divisé,
Prendre les armes et le nom Britannique
Tiltre Anglican sera tard advisé,
Surprins de nuict mener a l'air Gallique.
Kráľovstvo dvoch rozdelených bratov v spore,
Ujímajú sa erbu a mena Británie
Anglikánsky titul bude neskoro oznámený,
Prekvapený nocou, hnaný galským vetrom.
Rozdelení bratia (freres divisé) sú Karol II. a Jakub II., dvaja synovia nešťastného Karola I., ktorého
koniec veštil Nostradamus vo štvorverší VIII.37.
Dvaja bratia boli "rozdelení" z viacerých príčin. "Niet takých bratov, čo by sa od seba väčšmi líšili,"
napísal veľký historik Feiling.12 Povahové rozdiely by sa možno dali tolerovať, ale ich rozdielnosť
podčiarkoval nerovnaký postoj k vierovyznaniu. Karol si rozvážne ponechal pôvodné náboženstvo pre
seba až do smrti roku 1685, kým jeho brat Jakub sa na verejnosti netajil oddanosťou Rímu. Táto
otvorenosť spôsobovala ťažkosti jeho bratovi, lebo v Anglicku bolo nebezpečné priznávať sa k čomusi
takému. Hoci bol Jakub možným budúcim kráľom Anglicka, opovážil sa uzavrieť manželstvo s
katolíčkou Máriou z Modeny. Hlásiť sa v protestantskom Anglicku verejne ku katolicizmu bolo
nerozvážne.
Takzvané "katolícke sprisahanie", ktoré sa údajne usilovalo o Karolovu smrť a korunováciu Jakuba, iba
prispelo k poklesu obľúbenosti obidvoch bratov. Hoci chýry o sprisahaní v podstate vymyslel Titus
Oates, vyvolali nesváry v celom Anglicku. Po dvoch rokoch anarchie a bojov poslali Jakuba
(vtedajšieho vojvodu z Yorku) do exilu a spochybnili jeho odôvodnené nástupnícke nároky. V istom
zmysle je pozoruhodné, že po bratovej smrti vyzvali Jakuba, aby nastúpil na trón. Jeho panovanie
trvalo napodiv celé tri roky.
Pravda, podivuhodné dejiny Anglicka v sedemnástom storočí by nemali odvádzať našu pozornosť od
Nostradamovej jasnozrivosti. Učenec vystihol v jedinom riadku jedinečnosť obidvoch odlišných
bratov Stuartovcov: zviedol ich dovedna čudný rozmar histórie a každý po svojom zaujal anglický
trón: Prendre les armes et le nom Britannique - Ujímajú sa erbu a mena Británie.
Karol aj Jakub sa nestávajú anglickými kráľmi ako ich predchodcovia, ale kráľmi Británie. Ich otec
Karol I. bol synom anglického kráľa Jakuba I., ktorý bol zároveň škótskym kráľom Jakubom VI.
Stuartovský rod, ktorý sa uzavrel Jakubom II., bol prvou skutočne britskou, nie iba anglickou
dynastiou. Zračilo sa to aj v erbe, lebo na erbe Jakuba I. lev symbolizoval Anglicko, kým jednorožec
Škótsko. Jakub I. sa stal prvým britským kráľom s takýmto erbom (armes). Prívlastok (nom čiže meno)
panujúcich monarchov však znelo Britannique už od polovice štrnásteho storočia, lebo si vraveli králi
"Veľkej Británie" - a nie celkom právom - "Francúzska a Írska".
V treťom riadku jasnozrivosť umožnila Nostradamovi plne vystihnúť podstatu vecí: Tiltre Anglican
sera tard advisé. Pravý dôvod, pre ktorý musel Jakub utiecť z Anglicka a pripraviť sa o trón, spočíval v
jeho katolicizme. Slovo Anglican - ktoré sa vyskytuje iba v jedinom zo 4000 Nostradamových riadkov poukazuje na otázku vierovyznania.13 Úradným anglickým náboženstvom bol podľa zákona i praxe
protestantizmus, a to po rozkole s rímskokatolíckou cirkvou, ktorej zostal Jakub verný. Títo
protestanti sa dnes volajú anglikáni, ale termín uviedli do angličtiny v konkrétnom význame
označujúcom reformovanú cirkev Anglicka až roku 1635.14
Keď sa zamyslíme nad Nostradamovým riadkom, uvidíme, že Tiltre Anglican bol naozaj oznámený
neskoro. Všetky následky pochopíme až potom, keď si rozoberieme posledný riadok štvorveršia:
Surprins de nuict mener a l'air Gallique. Všetkým je známe, že Jakub utiekol z Anglicka do Francúzska,
ale bol surprins de nuict (prekvapený nocou)? Napodiv bol podľa historických záznamov
"prekvapený" a aj ušiel "v noci", ibaže nie súčasne. Nostradamus teda i v tomto prípade presne
vystihol jedinečné okolnosti týkajúce sa udalosti veľkého historického dosahu.
Jakub sa roku 1688 dva razy pokúsil o útek. Prvý raz ho prekvapili (surprins) favershamskí rybári.
Druhý útek dňa 23. decembra bol úspešnejší. Odviezla (mener) ho loď z Rochesteru. Po plavbe, ktorá
trvala dva dni a jednu noc, sa ocitol vo Francúzsku (l'air Gallique) a náramne sa mu uľavilo, že sa ešte
stihol zúčastniť na katolíckej vianočnej omši.
Jakubovým odchodom sa skončila éra britských Stuartovcov. Pod neúprimnou zámienkou, že Jakub
abdikoval, pozvali do krajiny Viliama a Máriu z Holandska za spoluvládcov Británie a dvojica zložila
prísahu vernosti, ktorá uvalila na katolicizmus tvrdé zákazy. Azda práve v tejto bodke za históriou
Stuartovcov by sme mohli vidieť hlbší a bolestnejší zmysel riadku Tiltre Anglican sera tard advisé...
Vraždu Karola obklopujú rozličné udalosti a v Nostradamových predpovediach na sedemnáste
storočie dominuje neskorší mor a požiar. Anglicku sedemnásteho storočia je venovaných pomerne
dosť štvorverší a preklad viacerých si vyžaduje rozsiahly poznámkový aparát. Každé štvorveršie sa až
pozoruhodne presne zameriava na určitú stránku britských dejín, akoby Nostradamus vynikal Diovou
schopnosťou a úderom blesku vedel na okamih zadržať tok času. Táto obdivuhodná jasnozrivosť nám
umožňuje vystihnúť významné tendencie v anglických dejinách, a to cez štyri rozoberané udalosti popravu Karola I., veľký mor, veľký londýnsky požiar a odchod Stuartovcov. Občianska vojna, konflikt
parlamentu s monarchiou, prestavba Londýna, protestantizácia monarchie - v týchto štyroch veršoch
je zahrnuté všetko. Príbuzným stránkam sedemnásteho storočia sú venované iné štvorveršia, ale
prekračujú rámec našej knihy, a preto uvádzame prehľad významnejších predpovedí týkajúcich sa
Francúzska. Nebolo by rozumné priveľmi zdôrazňovať Nostradamov záujem o Anglicko, lebo vždy sa
uňho prejavovali sklony sústrediť sa na historické osudy Francúzska.
MOCNÝ FRANCÚZSKY KRÁĽ
Jedno dôležité štvorveršie zaoberajúce sa sedemnástym storočím nedávno interpretoval Emile Ruir.
Podľa neho sa vzťahuje na kľúčovú udalosť v dejinách novovekého Francúzska. Ruir patrí ku skupine
francúzskych interpretátorov, ktorí boli zjavne posadnutí reštauráciou Bourbonovcov. V práci Le
Grand Carnage (Veľká masakra), uverejnenej v predvečer druhej svetovej vojny, sa pokúsil o
astronomickú interpretáciu veršov v IV.86. Videl v nich predpoveď reštaurácie francúzskej monarchie
v júni 1944.15 Verše znejú:
L'an que Saturne en eau sera conjoinct,
Avecques Sol, le Roy fort et puissant,
A Reims et Aix sera receu et oingt,
Apres conquestes meurtrira innocent.
Dvojznačnosti francúzskeho textu veľmi sťažujú preklad štvorveršia. Predbežne by sme sa však mohli
uspokojiť s takouto verziou:
Roku, keď Saturn sa vo vode spojí so
Slnkom, silný a mocný kráľ
Bude prijatý a pomazaný v Remeši a Aixe,
Po výbojoch zabijú nevinného.
Na tomto základe Rochetaillée predpovedal, že Tretia republika sa skončí roku 1944. Astrologický
komentár doplnil o pozoruhodný horoskop zostavený na podvečer 25. januára 1944. Tvrdil v ňom, že
tento dátum uvidí "koniec agónie" Tretej republiky (obr. 44). Bude to záver agónie, hoci v tom istom
roku zasadne na francúzsky trón veľký kráľ. Ruir si nebol celkom istý, ako dať do vzťahu posledný
riadok štvorveršia a tieto udalosti. Usúdil, že predpovedá predbežné dobytie Talianska francúzskymi
vojskami.
Predpoveď by sme mohli zavrhnúť ako nevydarenú spolu s ostatnými tisíckami nepresných proroctiev
odvodených od Nostradamových štvorverší. Z viacerých stránok však ide o zaujímavú predpoveď už
aj preto, že veľmi zreteľne naznačuje, ako hravo môže prekladateľova predpojatosť vyústiť do
úplného nepochopenia, napriek presnosti použitej astrologickej metódy.
V tomto prípade Ruirova predpojatosť pramení z jeho krátkozrakosti vo veci zániku Tretej republiky a
obnovy monarchie, o ktorej zjavne sníval. K astrológii vo veršoch však pristupoval celkom rozumne.
Správne predpokladal, že zámerom astrologických narážok bolo upozorniť čitateľa na istý rok, v
ktorom sa odohrá predpovedaná udalosť. Pri tej príležitosti mal byť pomazaný silný a mocný kráľ a
má byť zavraždený ktosi nevinný - akiste v súvislosti s kráľom.
Ruir si vcelku vybral správnu teóriu, a preto si rozoberieme jej princípy, aby sme zistili, kde sa dopustil
omylu pri praktickom postupe. V duchu astrologickej argumentácie by prvé verše znamenali: Roku,
keď Saturn v znamení Raka vstúpi do konjunkcie so Slnkom... Je pravda, že Saturn vstúpil do
konjunkcie so Slnkom v znamení Raka v júni 1944. Konjunkcia nastala presne 22. júna. Nanešťastie si
Ruir zrejme nevšimol, že Nostradamus nespomína Raka, ale vodu (eau). Teoreticky by sa toto slovo
mohlo vzťahovať na hociktoré zo štyroch znamení - Raka, Škorpióna, Rýb (tri vodné znamenia) a na
Vodnára. Takúto astrologickú zmienku použil Nostradamus vo svojich štvorveršiach niekoľko ráz, keď
chcel šetrne zatemniť ich zmysel.
Azda tu zohrala úlohu Ruirova krátkozrakosť - alebo obyčajná neznalosť astrológie - ale nepovedal, že
konjunkcia, hoci v znamení Raka, nastala niekoľko ráz od času, keď Nostradamus písal toto
štvorveršie. Nastala dokonca v dvadsiatom storočí, 31. marca 1916.
Ak čítame štvorveršie v zhode s Nostradamovým zámerom - teda ako vodu (eau), nie ako Raka -,
prichádza do úvahy veľké množstvo možných dátumov medzi rokom 1555 a dvadsiatym storočím.
Keby sme sa napríklad obmedzili len na prvé tri desaťročia šestnásteho storočia vzápätí po prvom
uverejnení Proroctiev, zistíme, že podmienky uvedené vo štvorverší sa naplnia najmenej desať ráz.
Nasledujúce pozície uvádzame podľa juliánskeho kalendára, s ktorým pracoval Nostradamus:
Jún 1562 Rak Júl 1563 Rak
Okt. 1571 Škorpión Nov. 1572 Škorpión Nov. 1573 Škorpión
Jan. 1580 Vodnár Jan. 1581 Vodnár
Mar. 1582 Ryby Feb. 1583 Ryby Feb. 1584 Ryby
Ako vidíme, samotná astrológia nám neposkytuje najmenší dôvod na spájanie tohto štvorveršia s
udalosťami roku 1944.
Pravda, keby sa nám podarilo zistiť, na ktoré zo štyroch znamení narážal Nostradamus, keď použil
slovo eau (voda), mohli by sme niektoré dátumy vylúčiť. Keď Nostradamus v minulosti použil presne
rovnaký obrat, mal na mysli Vodnára.16 Tu však nemáme do činenia s ikonomatickým používaním
zeleného jazyka. Francúzsky termín pre Vodnára je Verseau. Môžeme tu teda siahnuť k odseknutiu
slova a podľa pravidiel skracovania dostaneme eau. Na tomto chirurgickom zákroku v duchu
zeleného jazyka je pozoruhodné, že slovo eau je už takrečeno prítomné v slove vers (po francúzsky
riadok básne), takže vlastne k odseknutiu slova neprišlo.
Ak sa pri hľadaní efemeríd obmedzíme na Vodnára a aplikujeme zmysel štvorveršia IV.86 na
príslušné dátumy, prídeme k nanajvýš zaujímavému záveru. Po tom, ako Nostradamus napísal
štvorveršie, Saturn prvý raz vstúpil do znamenia Vodnára roku 1610. Dňa 3. februára 1610 (podľa
gregoriánskeho kalendára) nastala konjunkcia Saturna so Slnkom v znamení Vodnára.
Nostradamus píše, že roku tejto astronomickej udalosti
... le Roy fort et puissant,
A Reims et Aix sera receu et oingt,
Apres conquestes meurtrira innocent.
...silný a mocný kráľ
Bude prijatý a pomazaný v Remeši a Aixe,
Po výbojoch zabijú nevinného.
Štvorveršie naznačuje, že silného a mocného kráľa prijmú a pomažú v Remeši a Aixe. Po výbojoch
zabije nevinného.
Ruirovi môžeme vlastne prepáčiť presvedčenie, že štvorveršie sa vzťahuje na korunováciu kráľa. Od
čias Chlodovikovcov v piatom storočí korunovali väčšinu francúzskych kráľov v remešskej katedrále
Notre Dame. Nostradamus použil meno mesta, ale zmienil sa aj o pomazaní (oingt, apokopa od
oignant). V remešskom opátstve St. Rémi opatrovali posvätnú ampulu s olejom, ktorú údajne
priniesla z nebies holubica, a tento olej používali pri kráľovských korunováciách a krstoch. V Remeši
sa konala posledná korunovácia roku 1824 (keď nastupoval na trón Karol X.), a preto Ruir logicky
predpokladal, že budúci kráľ bude roku 1944 takisto korunovaný a pomazaný v Remeši, ako
naznačuje štvorveršie.
Nanešťastie si však Ruir jednoducho vybral nesprávneho kráľa a nesprávne storočie. To, čo Ruir
očakával roku 1944, sa v skutočnosti stalo o takmer 350 rokov skôr.
Roku 1610 francúzskeho kráľa Henricha IV. zavraždil FrancXois Ravaillac. Nostradamus takmer s
istotou myslel na tohto kráľa Henricha, ako to potvrdzujú slová v Nostradamovom Liste Henrichovi II.,
keď vychvaľoval kráľa, že je "tres puissant", t. j. veľmi mocný.
Čitateľ by však nečakal, že v druhom riadku štvorveršia sa bude písať o tom, ako bude tento veľmi
mocný kráľ prijatý a pomazaný (receu et oingt). Henricha IV. totiž naozaj korunovali a pomazali v
Remeši. Toto mesto malo preňho dvojnásobný význam. Poddalo sa mu po bitke pri Ivry, takže ho
prijal (receu) celkom hmatateľne. Dôležité je však, že astrológia štvorveršia nepoukazuje na
pomazanie ani korunováciu, skôr na rok kráľovej smrti. Nostradamus zahmlieva skutočnosť svojím
typickým spôsobom - nechá nás očakávať kráľovské pomazanie, hoci v skutočnosti myslí na posledné
pomazanie.
Záhadný štvrtý riadok dokonale zapadá do roku 1607 a udalostí okolo Henricha IV. Výraz "po
výbojoch" (Apres conquestes) trefne charakterizuje situáciu po jeho smrti, lebo tesne pred
zavraždením (meurtrira) skutočne vyhlásil vojnu cisárovi Rudolfovi II.
Henrich IV. je tým "nevinným" vo štvorverší. Ravaillac ho zavraždil, lebo uveril chýrom, že Henrich sa
chystá vypovedať vojnu pápežovi. Boli to neodôvodnené chýry a Henrich bol doslova nevinný.17
PRENASLEDOVANIE VRAHOV
Nostradamus zjavne zameral svoje štvorveršia na hlavné udalosti francúzskej dejín - na úmrtia kráľov
a kráľovien, na zradcov a hrdinov, na slávne víťazstvá a tragické porážky, na revolúcie. Medzi
štvorveršiami sa však nájde niekoľko takých, ktoré sa zrejme týkajú zdanlivo triviálnych udalostí v
dejinách krajiny.
Pri čítaní jeho štvorverší sa nás nezmocňuje iba zúfalstvo z obskúrnych metód, ku ktorým sa
uchyľoval, ale aj netrpezlivosť z nedostatočných vedomostí o bočných chodníčkoch európskej
histórie. Niektoré štvorveršia nás vľúdne lákajú, akoby nám ich ezoterické fasády chceli vyzradiť
prastarú múdrosť, kým iné zasa vytrvalo odolávajú a akiste zostanú navždy nedostupné. Zavše nám
jediné slovíčko núka zvodný kľúč a vnímavý bádateľ sa vrhne na staré knihy v nádeji, že rozuzlí to, čo
zauzlil Nostradamus.
Medzi týmito štvorveršiami založenými na "jedinom slove" nájdeme jedno, na ktoré zabudli všetci s
výnimkou hsstky odborníkov, hoci nám podáva úchvatný výjav, poznámku pod čiarou k francúzskym
dejinám. Závažnosť štvorveršia vyplýva z faktu, že meno vyskytujúce sa u Nostradama sa zachovalo v
dokumentoch zo sedemnásteho storočia. Bez tohto jediného mena by zostalo pravdepodobne celé
štvorveršie nezrozumiteľné a nepreložiteľné.
Štvorveršie IX.68 znie:
Du mont Aymar sera noble obscurcie,
Le mal viendra au joinct de Saone et Rosne,
Dans bois cachez soldats jour de Lucie,
Que ne fut onc un si horrible throsne.
Zatiaľ vystačíme s takýmto prekladom:
Z vrchu Aymar bude vznešený neznámy,
Zlo príde na sútoku Saôny a Rhôny,
Vojaci sa schovávajú v lese na deň sv. Lucie,
Nikdy sa nekonal taký hrôzostrašný súd.
Kľúčom k zmyslu štvorveršia je meno Aymar. Historické fakty sú také, že 5. júla 1692 zavraždili
obchodníka s vínom i jeho ženu v Lyone (v meste na sútoku Saôny a Rhôny, teda au joinct de Saone
et Rosne). Úrady nevedeli vypátrať vraha bežnými prostriedkami, a preto zavolali prútikára*50 Jacqa
Aymara, aby im pomohol pri pátraní. Dnes nás takéto pátranie azda prekvapuje, ale v sedemnástom
a osemnástom storočí prútikárov bežne poverovali podobnými úlohami. Napospol sa verilo, že krv
má posvätnú moc, volá po vrahoch, a stáva sa, že vrah odpadne v blízkosti mstvoly. Ako sa zdá,
Aymar bol najlepším profesionálnym prútikárom v celom Francúzsku, a preto sa jeho meno zachovalo
až dodnes.
A nezachovalo sa iba jeho meno, ale aj rytina, na ktorej je takmer isto znázornený Jacques Aymar so
svojimi prútikmi, a to v knihe Le Lorraina de Vallemonta o okultných náukach, vydanej koncom
storočia (obr. 45).18 Od súčasníkov sa dozvedáme, že Aymar naladil svoj prútik čiže baquette na krv
obete a potom začal pátrať po vrahovi.
Po tejto udalosti, ktorú predpovedal Nostradamus, Aymar po naladení prútikov usúdil, že vo vražde
majú prsty traja páchatelia. Kráčal, kade ho viedli prútiky a všelijakými okľukami prešiel na pravý breh
Rhôny. Nezvyčajná púť ho po mnohých míľach zaviedla do vojenského tábora v Sablone, ale tam, ako
usúdil Aymar, sa jeho úradné splnomocnenie končilo. Okamžite sa vrátil do Lyonu, vyžiadal si pomoc
a opäť sa vypravil na cestu. Po stope krvi prišli až do Beaucaire a tam v miestnom väzení objavili
chlapa, ktorého nedávno zatkli pre drobnú krádež. Väzeň sa napokon priznal, že bol jedným z troch
vrahov obchodníka s vínom a jeho ženy. Aymar pokračoval v pátraní a išiel po stope ostatných dvoch
do NiYmes, potom do Toulonu a až na hranice kráľovstva, kde sa končili ich vyšetrovacie právomoci.
Väzňa odsúdili, uznali za vinného a 30. augusta 1692 ho lámali na kolese.
Krv, najušľachtilejšia zo všetkých tekutín, je v tomto prípade nevnímateľná - dá sa sledovať iba jej
stopa. Zlo (mal) skutočne prišlo k sútoku Saôny a Rhôny pri Lyone.
Viacerí komentátori prekladali štvorveršie, ako keby sa vzťahovalo na Mont Aymar, čo uvoľňuje
pravopis riadku.19 Zatiaľ sa nám nepodarilo zistiť, že by jestvoval nejaký Mont Aymar. Nostradamus
si to zrejme uvedomoval, lebo nepísal Mont Aymar, ale mont Aymar. Naznačuje to, že úvod
štvorveršia by mal znieť Z kopca Aymar...
Ako však ostatné riadky súvisia s Aymarom, ak s ním vôbec súvisia? Dans bois cachez soldats jour de
Lucie, / Que ne fut onc si horrible throsne. Máme pred sebou obraz vojakov schovávajúcich sa v deň
sv. Lucie v lese. Deň sv. Lucie pripadá na 13. decembra. Na čosi také Nostradamus akiste nemohol
zabudnúť, lebo v Efemeridách20 stojí nad dňom, keď sa narodil, meno Lucia. Čo z toho vyplýva? V
duchu zeleného jazyka by sme mohli zmienku o sv. Lucii chápať ako dômyselnú zmienku o
prútikárskej metóde. Svätá Lucia je patrónkou ľudí trpiacich na choroby očí. Podľa legendy sa Lucia
chcela vyhnúť dvoreniu istého šľachtica, ktorý obdivoval krásu jej očí, preto si ich vylúpila a darovala
mu ich na tácke, a tak ju zvyčajne zobrazujú, ako nesie dve oči. Spojitosť s Nostradamom spočíva v
tom, že pri pátraní Aymar postupoval bez podpory zraku ako Lucia, jeho očami boli prútiky.
Nostradamovi určite neušla podobnosť medzi pannou (virgo) Luciou a prútikom (virga).
Mimochodom, ide o veľmi bežnú slovnú hračku v kresťanskej symbolike, ktorá prenikla do zeleného
jazyka.
Kedysi verili, že Aymar a jeho prútikárski kolegovia nesledovali neviditeľnú stopu krvi, ale matiere
meurtriere (vražednú látku21), ktorú vylučujú všetci vrahovia a ktorá ich spája s obeťami sťa
neviditeľná niť. Ak vezmeme do úvahy túto predstavu, Nostradamov výraz noble obscurcie je
namieste a najmä vo vzťahu k symbolike obklopujúcej Luciu nadobúda osobitný zmysel. Čo je
obskúrne čiže neviditeľné ľudskému zraku, prútiku (virga) je zjavné (učene povedané lucidné).
Už sme poznamenali, že Nostradamus sa neraz zapodieva v jedinom štvorverší dvoma navzájom
súvisiacimi udalosti, zväčša v podobe paralely. Preto treba pokladať za vcelku rozumný predpoklad,
že posledné dva riadky sa zaoberajú ďalším Aymarovým pátraním.
Druhá polovica verša sa zjavne dotýka príhody, ktorá akiste veľmi zapôsobila na Nostradama,
príslušníka nedávno pokrstenej židovskej rodiny, lebo prijala katolicizmus vo vlastnom záujme. Ako sa
zdá, takmer o desať rokov po slávnom lyonskom prípade si Aymara najali cevennskí katolíci, aby
vypátral pomocou prútikov skupinu protestantov podozrivých z vraždy. Po jeho zásahu zatkli a
popravili dvanástich protestantov: Que ne fut onc un si horrible throsne ("Nikdy sa nekonal taký
strašný súd"). Tvrdenie je azda dramaticky zveličené, ale obsahuje užitočnú poznámku. Komentátori
zväčša prekladajú throsne ako trón, hoci toto slovo nedáva zmysel v kontexte štvorveršia. Po
francúzsky sa slovo trón píše trone. Alebo je throsne výraz zeleného jazyka, keďže vo francúzštine
nejestvuje?
V gréčtine má thronos niekoľko príbuzných výrazov - stolička, veštecké sedadlo (pri mystériách) a (v
právnom kontexte) sudcovský stolec. Posledné dva významy bezprostredne súvisia so štvorverším, v
ktorom sa spomína vyšetrovací postup odvodený z magických znalostí (konkrétne od prútikárstva)
ako aj súdny proces.
Presvedčili sme sa však, že toto slovo má aj astrologický význam. V stredoveku sa hovorilo, že planéta
zaujala "trón", keď sa nachádzala v znamení, ktorému vládla. Napríklad Saturn sedí na tróne, keď
vstúpi do znamenia Kozorožca. Slnko nastupuje na trón v znamení Leva. Výraz horrible throsne by
sme mohli chápať ako slovnú hru. "Trón" je v astrológii priaznivá pozícia, pozícia sily. Ak sa planéta
dostane do náprotivného znamenia, nachádza sa v slabej pozícii. V stredovekej astrológii sa hovorilo
o väzení (Carcer) alebo o páde (Cadutus).
V astrologickej terminológii by teda výraz terrible throsne mohol znamenať väzenie a predstavuje tu
veštecký a súdny stolec pozbavený dôstojnosti. Nostradamus vnímal pátranie po protestantoch
okultnými prostriedkami ako zneužitie veštectva v záujme súdu.
Vzťahuje sa údaj vo štvorverší na aktuálnu astrologickú situáciu v deň sv. Lucie roku 1692? V ten deň
Mars vstúpil do konjunkcie so Saturnom v znamení Strelca a obidve planéty sa nachádzali v opozícii s
Jupiterom v znamení Blížencov. V duchu elektívnej astrológie by sme si túto konšteláciu mohli
vysvetľovať ako zatknutie (Saturn) utekajúceho previnilca (Mars v Strelcovi). Túto významovú niť
nebudeme rozvíjať, ale dokonale sa hodí k Nostradamovej zmienke o dni sv. Lucie.
Horrible throsne je kozmický konflikt, ktorý sa prejavuje na materiálnej rovine ako konflikt
náboženských názorov. Hoci sa Aymarov príbeh odohráva vo Francúzsku a viaceré stuartovské veštby
v Anglicku, spája ich spoločný problém náboženskej neznášanlivosti.
POKLADNÍKOVA SMRŤ
Štvorveršie patrí medzi tie zriedkavé predpovede o sedemnástom storočí, ktoré obsahujú meno
poznateľnej historickej osobnosti. Navyše kóduje meno jednotlivca zapleteného do opisovanej
drámy. Obidve mená sa vyskytujú v prvom riadku:
L'arc du thresor par Achilles deceu,
Aux procrées scXeu la quadrangulaire:
Au faict Royal le comment sera scXeu,
Corps veu pendu au veu du populaire.
Arkáda pokladnice oklamanej Achillom,
Pôvodcom ukáž štvoruholník:
Na kráľov rozkaz sa vyjaví prečo a kde,
Telo odvisne pred očami ľudu.
L'arc du thresor je narážka na meno osoby a jej politické postavenie. Keď so suitou Márie de Medici
prišiel na francúzsky dvor Talian Concino Concini, kúpil si titul markíza d'Ancre (arc) a získal tak
prístup do kruhov francúzskej šľachty. Slovo arc je, prirodzene, anagramicky blízke názvu Ancre. Bral
to Nostradamus ako ezoterický žart, keď vyškrtol zo slova ancre spoluhlásku n, ktorá sa vyskytuje v
mene Concino Concini štyri razy?
D'Ancre sa napokon stal prvým kráľovským ministrom povereným správou pokladnice (thresor) a tu
máme vysvetlenie prvých štyroch slov francúzskeho štvorveršia. Ľahkovážnym a mravne pochybným
vedením pokladnice si vyslúžil nenávisť viacerých osobností vrátane Condého a (ako sa tvrdí) Achilla
de Harlay (Achilles).
Achille de Harlay, barón de Sancy a biskup zo St. Malo sa tešil povesti veľkodušného človeka vo
všetkých ohľadoch. Napríklad keď bol veľvyslancom v Konštantínopole, zachránil mnohých kruto
zneužívaných otrokov z pazúrov Turkov - pri jednej príležitosti za vlastné peniaze vykúpil od Turkov
vyše tisíc francúzskych kresťanov a oslobodil ich. Späť do Francúzska ho odvolali, keď sa zaplietol do
otázky následníctva osmanského trónu. Neskôr okrem iného navštívil Anglicko a pokúšal sa
presvedčiť korunu, aby znovu etablovala katolicizmus. Nostradamus právom spomína jeho meno ako
pravý opak verejného drancovania príznačného pre "hrdinu" štvorveršia.
Predpoveď je najzaujímavejšia takmer strašidelnou presnosťou. Conciniho na kráľov rozkaz zastrelili
Vitry, du Hallier a Perray (au faict Royal) 24. apríla 1617. V deň úmrtia, keď našli uňho veľké množstvo
usvedčujúcich dôkazov, ho pochovali na cintoríne St-Germain-l'Auxerrois. Deň nato však dav
rozzúrených Parížanov vykopal jeho mstvolu, odvliekol ju na Pont-Neuf a zavesil na stožiar, ktorý dal
osobne vztýčiť maršal pre svedkov ochotných vypovedať proti previnilcovi. Po tejto verejnej potupe
(Corps veu pendu) mstvolu spustili na zem a rozsekali na márne kúsky.
Jeden detail predpovede sa však na prvý pohľad nezdá presný. Posledný riadok naznačuje, že
Conciniho zabijú alebo vyvesia na veľkom námestí (la quadrangulaire). To sa nestalo. Podľa Mme de
Bolly, historičky z devätnásteho storočia, ho zastrelili pred Louvrom, na padacom moste vedúcom k
palácu, a vieme, že ho obesili na jednom z mostov cez Seinu.22 Zo skúseností je nám známe, že
Nostradamus sa zriedkakedy mýli a súdime, že štvorveršie sa netýka iba hrôzostrašného osudu
Conciniho, ale aj nemenej pohnutej smrti jeho ženy, ktorá vzápätí po manželovej smrti zomrela na
priestrannom námestí.
Conciniho ženu Leonoru Doriovú, obľúbenú dvornú dámu Márie di Medici, obvinili z bosoráctva.
Začiatkom sedemnásteho storočia sa parížski sudcovia neradi zaoberali obžalobami z údajného
bosoráctva.23 Ale historik bosoráctva Montague Summers (preskúmal pätnásť dobových svedectiev
o jej procese a smrti) píše, že v jej sídle objavili dôkazy potvrdzujúce jej oddanosť satanizmu aj veľké
množstvo amuletov a poschovávaných bábik.24 Summers nepochyboval, že Leonora sa zaoberala
bosoráctvom a jeho závery sa opierajú o pôvodné súdne záznamy. Pravda je však taká, že ju odsúdili
najmä na základe výpovedí vyľakaných sluhov. Jeden z nich vyrukoval s otrepaným svedectvom, že o
polnoci obetovala v kostole kohúta. Keď v jej skrini objavili niekoľko hebrejských kníh, prípad bol pre
ňu stratený a uznali ju za vinnú (hoci nie bez nezhôd medzi sudcami). V ústrety nespravodlivej smrti
išla s neobyčajnou odvahou. Ešte v tom istom roku vyšla satirická hra, ktorá veľmi nepresne
vykresľuje jej život. Bola to tragédia v štyroch dejstvách La Magicienne étranger (Cudzia čarodejka).
Vzhľadom na postavenie ju neupálili, ako bolo zvykom pri procesoch s bosorkami. Sťali ju 8. júla na
Place de Greve a mstvolu potom verejne spálili na obrovskej hranici. Summers končí slovami: Jej osud
akiste spečatil politický odpor...
Po poprave telo (corps) odsúdenkyne najprv vyvesili na kôl pred zrakmi verejnosti (veu pendue au
veu du populaire) a až potom spálili. Zomrela na Place de Greve, kde sa konali všetky popravy až do
roku 1832, hoci od roku 1806 sa námestie volá Place de l'Hôtel de Ville. Bez ohľadu na meno je to
rozľahlé štvorcové (la quadrangulaire) priestranstvo.
RICHELIEU VO ŠTVORVERŠÍ
Iné štvorveršie venované sedemnástemu storočiu obsahuje meno, ktoré nevzbudzuje pochybnosti, o
koho ide, hoci vlastné meno sa v ňom vôbec neuvádza. Vieux Cardinal zo štvorveršia VIII.68 je určite
kardinál Richelieu. Hoci sa Nostradamus dôkladne zaoberal dejinami kráľovskej rodiny v
nasledujúcom storočí, vo viacerých štvorveršiach si všíma Richelieua, lebo v ňom videl
najvýznamnejšieho hýbateľa osudov Francúzska. Vari dve štvorveršia sa zaoberajú kardinálom
celkom zreteľne a aj súčasníkom bolo jasné, že Nostradamus v ňom vidí budúcnosť Francúzska. Azda
preto sa za kardinálovho života rozšírilo niekoľko sfalšovaných štvorverší, ktoré sa pripisovali
Nostradamovi.
Štvorveršie VIII.68 sa celkom jednoznačne začína priamou zmienkou o kardinálovi:
Vieux Cardinal par le jeune deceu,
Hors de sa charge se verra desarmé,
Arles ne monstres double soit aperceu,
Et liqueduct et le Prince embaumé.
Zatiaľ preložíme verše takto:
Starý kardinál oklamaný mladým,
ocitne sa odzbrojený mimo svojho velenia,
Arles nedá znať, že dvojica je vnímaná
A fontána a princ zabalzamovaný.
Ako sa presvedčíme, štvorveršie je čiastočne astrologické a po rozbore vyjde najavo, že celá báseň je
opisom planetárnej situácie v poslednom roku života kardinála Richelieua.25
Prvý riadok majstrovsky zhsňa zložitý príbeh skutočného klamstva, ktoré tak hlboko zapôsobilo na
Richelieua. Ten bol roku 1642 naozaj "starým kardinálom" (vieux cardinal), lebo to bol posledný rok
jeho života. V tomto roku vyšlo najavo, že mladý Henri de Cinq-Mars, dvadsaťdvaročný favorit (le
jeune) Ľudovíta XIII. kuje úklady proti životu kardinála. Pre sprisahanie a úkladné (deceu) rokovania
so Španielskom za chrbtom kráľa a Richelieua bol sťatý roku 1642, teda v tom istom roku, keď zomrel
Richelieu.
Nejednoznačný druhý riadok zrejme opisuje osud mladého Cinq- Marsa i samého Richelieua: Hors de
sa charge se verra desarmé. Cinq-Mars mal byť sťatý bez zásahu Richelieua (hors de sa charge), lebo
kardinál uzákonil pevnú zásadu, podľa ktorej by sa favoritom nemali poskytovať osobitné výsady.
Úklady o život sa trestali sťatím. Jestvuje ešte ďalšia prípustná interpretácia výrazu Hors de sa charge,
lebo Richelieu sa dozvedel o sprisahaní vďaka svojej výnimočne schopnej tajnej službe. Mali by sme si
povšimnúť, že slovo desarmé má pozoruhodné dôsledky, lebo druhá zložka mena Cinq-Mars je
totožná s názvom planéty, ktorej podliehajú vojenské zbrane. Zároveň tá istá planéta panuje nad
hlavou ľudského tela, a to cez znamenie Barana. Preto je výraz desarmé neobyčajne primeraný, lebo
vo vzťahu k menu Cinq-Mars označuje odseknutie hlavy a ukončenie rodového mena (či erbu, t. j.
arms) mečom.
Posledné dva riadky štvorveršia treba rozobrať spolu, lebo značujú zvláštny astrologický stav: Arles ne
monstres double soit aperceu / Et liqueduct et le Prince embaumé.
Čas Richelieuovej smrti zvestovalo na nebi zoskupenie, ktoré Nostradama vždy vzrušovalo konjunkcia planét Jupitera a Saturna. Toto je určite dvojica, ktorá mala byť viditeľná (soit apercXu).
Dňa 4. decembra 1643, v deň Richelieuovej smrti, sa obidve planéty nachádzali v blízkosti Rýb.26
Presná konjunkcia však nastala až 24. februára 1643, keď kardinála (le Prince)27 nabalzamovali
(embaumé), ako sa píše vo štvorverší. V deň, keď ho ukladali do sorbonského sarkofágu, Jupiter a
Saturn vstúpili do presnej konjunkcie na 25. stupni Rýb.
Liqueduct je pozoruhodné slovo. Viacerých komentátorov poplietlo natoľko, že ho upravili na
l'aqueduct (čím však obrali štvorveršie o zmysel).28 Ide o Nostradamov výtvor v duchu zeleného
jazyka, lebo neznamená iba "nosič vody", ale aj "unášaný vodou". V tomto zmysle sa vzťahuje na
Ryby. Toto zodiakálne znamenie predstavujú dve ryby unášané (ductus) kvapalinou (lique z
latinského liquefacere - skvapalniť).
Zaujímavé je, že 24. februára 1643 sa obidve závažné planéty nachádzali v Rybách (liqueduct) takisto
ako aj Slnko a Merkúr.29 V tomto zriedkavom kozmickom okamihu boli vodnaté Ryby zdôraznené
nanajvýš nezvyčajným spôsobom. Astrológ Nostradamus, vedomý si budúceho dátumu, keď mali
uložiť veľkého kardinála do sarkofágu, chcel, pochopiteľne, zdôrazniť túto udalosť prostredníctvom
satelitia v Rybách (satelitium je konjunkcia alebo približná konjunkcia troch či viacerých planét).30
Arles ne monstres nedáva bohvieaký zmysel, ak výrazu nepridáme astrologický význam tak, že ho
budeme brať ako tlačovú chybu zápisu Aries ne monstres. Táto interpretácia sa dokonale zhoduje s
astrologickou symbolikou udalostí.31 Cinq-Marsa sťali za sprisahanie proti Richelieuovi. Aries (t. j.
Baran) panuje nad hlavou a planéta Mars nad sťatím a podobnými vecami (i nad Baranom). Obidvaja
muži - mladý i starý - zomreli v tom istom roku, ale vo hviezdach sa prejavila iba smrť slávneho
Richelieua. Baran (Aries) sa naozaj neukázal (Aries ne monstres) na oblohe v čase, keď zomrel mladý
muž.
Štvorveršie o Richelieuovi určite patrí k najpozoruhodnejším v Nostradamovom repertoári.
Nostradamus niekoľkými stručnými riadkami vyrozprával komplikovaný budúci príbeh a dokonale
vykreslil obidve hlavné postavy vrátane spôsobu ich smrti a úvah o planetárnych okolnostiach ich
odchodu zo sveta.32
ZVOLENÝ ANGLICKÝ KRÁĽ
Štvorveršie IV.89 si zaslúži pozornosť, s akou štyri verše vystihujú spletitý a prekvapujúci sled udalostí
- spôsob, akým vyzvali Viliama, princa Oranžského, aby sa ujal anglického trónu.
Trente de Londres secret conjureront,
Contre leur Roy sur le pont l'entreprinse,
Luy, satellites la mort degousteront,
Un Roy esleu blond et natif de Frize.
Nasledujúci preklad budeme postupne upravovať podľa výsledkov rozboru:
Tridsiati z Londýna sa tajne dohovorili,
Na podujatí proti svojmu Kráľovi,
V okolí okúsia smrť,
Svetlého Kráľa zvolia a rodáka z Frízska.
Slovo Londýn (Londres) v prvom riadku označuje scénu, ale na hlavnú postavu štvorveršia poukazuje
posledný riadok: Un Roy esleu blond, et natif de Frize. Viliam III. je azda jediný panovník v dejinách
Európy, ktorého zvolili (esleu) na kráľovský trón, a štvorveršie zjavne naráža na jeho voľbu, keď roku
1689 vystriedal na britskom tróne zvrhnutého Jakuba II.
Slovo esleu nám okamžite umožňuje spoznať kráľovu totožnosť, ale slovo blond nás stavia pred
problémy. Väčšina komentátorov ho nepochopila.
Charles Ward, ktorý písal o tomto štvorverší trochu podrobnejšie, sa mýlil v niekoľkých detailoch,
napríklad pokiaľ ide o sfarbenie Viliamových vlasov a tvrdenie, že nosil parochňu. Prv ako sa stal
Viliamom III., parochňu nenosil - v Holandsku to vôbec nebolo zvykom. Parochne sa tešili obľube na
francúzskom a anglickom dvore, ale nie u Holanďanov. Viliam mal tmavohnedé vlasy. Tak ho
portrétoval Lely v čase, keď roku 1677 uzavrel manželstvo s Máriou (najstaršou dcérou budúceho
Jakuba II.).
Nazdávame sa, že Nostradamova zmienka sa nevzťahovala na svetlú farbu vlasov. Istý čas sme mali
dojem, že slovo blond je odvodené od latinského blandus "milý, príjemný", lebo voľba Viliama za
kráľa bola vtedy pre Anglicko vhodná, ba potrebná. Náhodná zmienka v poznámkach C. T. Onionsa o
etymológii slova blond nás však primala k zmene názoru. Podľa Onionsa je slovo pravdepodobne
nemeckého pôvodu a v tvare blondus znamená žltý.33 V šestnástom storočí bolo zrejme menej
ezoterických možností na označenie mena budúceho zvoleného kráľa Viliama Oranžského.
Jeden z najstarších anglických komentátorov Nostradama, známy iba pod iniciálkami D. D.,
poznamenáva, že napriek viacerým detailom poukazujúcim na Viliama III. musí vzniesť vážnu
námietku proti zmienke o jeho frízskom (Frize) pôvode - narodil sa v Haagu. Jednako sa zdá, že detaily
u Nostradama sú v poriadku. V polovici sedemnásteho storočia dnešné Holandsko a Belgicko
pozostávali z troch hlavných častí. Južná, hraničiaca s Francúzskom, predstavovala staré španielske
Nizozemsko, ktoré získali Francúzi v rokoch 1659 až 1679 vďaka vojenským a diplomatickým
úspechom. Severnejšie sa nachádzali zvyšky španielskeho Nizozemska, ktoré na východe hraničili s
Nemeckou ríšou (biskupstvo Liege) a s Luxemburskom, hraničiacim na juhovýchode s Nemeckou
ríšou a Francúzskom. Tretie, oveľa väčšie územie, tvorili Zjednotené provincie, ktoré sa roku 1648
osamostatnili od ríše. Siahali severne od Brugg a Antverp až po Severné more a patrilo do nich Frízsko
i Groningen na severe. Nostradamus správne písal o nových Zjednotených provinciách, keď sa zmienil
o tomto územnom zisku roku 1648.
Ako si máme vysvetľovať "tridsiatich z Londýna" (Trente de Londres) v prvom riadku? Je to narážka
na účastníkov tajného rokovania namiereného proti vlastnému kráľovi? V diele o tajných pokusoch
inštalovať namiesto Jakuba II. na trón Viliama uvádza historik z osemnásteho storočia Tobias Smollett
veľmi podrobný zoznam tých, čo písali prvé pozvania Viliamovi. Výraz secret conjureront je výstižný,
lebo prvé oficiálne ponuky Viliamovi obsahuje zašifrovaný list, ktorý podpísalo niekoľko popredných
Angličanov - Shrewsbury, Devonshire, Danby, Lumley, Compton, Russell a Sidney. Nie je jasné, či sa
na týchto úkladoch zúčastnilo presne tridsať ľudí, ale ich počet sa akiste blížil k tomuto číslu. Smollett
uvádza menovite štrnástich najvýznamnejších.34 Istý anonymný komentátor z roku 1691
poznamenáva, že "Tridsiati z Londýna je počet, ktorý sa v zásade zhoduje s údajom o dvadsiatich
deviatich pánoch spomínaných v Gazette, 11. decembra 88."35
Interpretácia druhého riadku - Contre leur Roy sur le pont l'entreprinse - nie je ani zďaleka ľahká.
Francúzsky výraz sur le pont l'entreprinse v doslovnom preklade "na moste podujatia" nedáva v
celkovom kontexte bohvieaký zmysel a ťažko odolať pokušeniu, že pont je nesprávny zápis slova
point - "bod". Pravda, most (pont), presnejšie "premosťujúce podujatie" (le pont l'entreprinse), by
sme mohli chápať ako premosťovanie prielivu medzi Anglickom a Holandskom. Bola to
najvychýrenejšia vojenská operácia tých čias so všetkým sprievodnými znakmi invázie, hoci bola
pokojná a nekrvavá. Prvý navrhol túto hypotetickú interpretáciu zrejme komentátor J. F. v diele
Nostradamove predpovede, Pred rokom 1558 (The Predictions of Nostradamus, Before the Year
1558) a poskytuje vcelku zmysluplné vysvetlenie inak zamotaného riadku.
Na problémy narážame aj v treťom riadku - Luy, satellites la mort degousteront. Na koho sa vzťahuje
slovo Luy (On) a kto sú satellites? Lákavo vyznieva možnosť, že ide o prívržencov Jakuba II. v jeho
okolí, časť ktorých neskôr zomrela (la mort degousteront) - najmä mladí Škóti, ktorí mu zostali verní.
Zdá sa však pravdepodobnejšie, že satellites sa vzťahuje skôr na krajiny než na jednotlivcov.
Vysvetľovalo by to čudnú stavbu verša, ktorá sa začína osobným zámenom, hoci sa nevzťahuje na
nijakú osobu ani na sloveso. Je to slovo Luy, sloveso je degousteront (v množnom čísle), takže patrí k
podstatnému menu satellites. Keby sme Luy čítali ako homofónne slovo zeleného jazyka, mohlo by
označovať Ľudovíta (Louis) XIV., ktorý Jakubovi II. ponúkol pomoc. Keď Jakub dorazil do Paríža,
Francúzsko bolo vo vojnovom stave s Holandskom, Španielskom i s ríšou - obraz satelitov okolo
Ľudovíta XIV. je znamenitý, lebo bol naozaj obklopený nepriateľmi. Na pevnine okúsili ľudia akiste
dosť utrpenia.
Hlbší význam zvyčajne majú i zdanlivo celkom prázdne Nostradamove verše a podľa našej mienky
krviprelievanie na kontinente predstavuje príkry kontrast s vtedajšou situáciou v Anglicku. Voľbu
Viliama Oranžského na anglický trón nazvali anglickí historici pokojnou a nekrvavou revolúciou.
Veršovačka z konca sedemnásteho storočia akoby doplňovala štvorveršie predstavou, že princ
Oranžský, sediaci pevne na tróne, si ľahšie poradí s Francúzskom. Zračia sa v ňom zbožné nádeje
vtedajších Angličanov:
Ak mrzutý básnik
Vopred vie, čo sa stane,
Aj ja sa odvážim prorokovať
A vyveštiť jeho zaslúženú skazu.
Veď starý Nostredame
Predpovedal to isté,
Že ak raz podíde statočný Oranžský bližšie,
Kráľovská ľalia zvädne a uschne.36
8. kapitola
Osemnáste storočie
Des le Xe siecle, Albumasar avait calculé que l'année mil sept cent quatre-ving-neuf serait feconde en
revolutions sociales, a cause de l'une des grandes conjonctions de Saturne. L'astrologie est vanité,
erreur, mensonge, tout ce que vous voudrez; mais enfin voila prédiction d'une authenticité
irrecusable.
V desiatom storočí Albumasar vyrátal, že vzhľadom na jednu z veľkých konjunkcií Saturna bude rok
tisíc sedemsto osemdesiatdeväť bohatý na sociálne revolúcie. Astrológia je márnosť, omyl a snenie hocičo. A predsa, napriek všetkému, čo sa povedalo a urobilo, máme tu nespochybniteľne autentickú
predpoveď.
(Migne: Dictionnaire des Propheties, II., 339, prevzaté z diela Albumasar: De Magnis Conjunctionibus,
Tract. II, Diff. 8. Citoval Charles Ward v: Oracles of Nostradamus, 1891)
Keď Nostradamus listoval vo víziách budúcnosti a nazrel do Paríža deväťdesiatych rokov
osemnásteho storočia - a dajme tomu uvidel statočnú smrť Márie Antoinetty -, vynorila sa pred ním
socha Slobody v rímskej tunike. Ozrutná socha pozerala dolu na hrôzostrašné Námestie revolúcie
(Place de la Révolution), ktoré neskôr trochu eufemisticky premenovali na Námestie svornosti (Place
de la Concorde). Socha Slobody v ženskej podobe bola na tom istom piedestáli ako kedysi Ľudovít
XV., podľa ktorého bolo rozľahlé námestie pôvodne pomenované. Socha mala hlavu ironicky zakrytú
čiapkou slobody odvodenou od starovekej frýgickej čiapky, niekdajšieho symbolu najvyššieho
zasvätenia do pradávnych mystérií. Sochu s poetickou presnosťou opisovali ako "votrelkyňu medzi
ľudskými bytosťami",1 lebo jej nevidomé oči nevnímali krviprelievanie, utrpenie ani prosby trpiacich.
Môžeme si byť istí, že Nostradamovi sa naskytla takáto vízia, lebo v ktoromsi arkánnom verši sochu
spomína a opisuje ju ako Castulon monarque, keďže mala na sebe rímsku tuniku (castula).
Na Námestí svornosti sa týči ešte jedna záhada - mohutný luxorský obelisk a hieroglyfy na ňom
ospevujú česť i slávu Ramsesa II. Veľký kamenný pamätník venoval Mohamed Ali Paša Ľudovítovi
Filipovi roku 1836 po strastiplnej ceste z Luxoru. Obelisk údajne stojí presne na mieste, kde sťali
gilotínou Ľudovíta XVI. Nostradamus nahmatal pulz francúzskej histórie, lebo štvorveršia obsahujú
zmienky o Ľudovítovi Filipovi, o Ľudovítovej poprave aj o egyptskom vplyve, ktorý zachvátil
Francúzsko po Napoleonových výbojoch v krajine na Níle.
Všeobecne sa predpokladá - na základe neodborných komentárov -, že Nostradamuss predpovedal
na rok 1792 Francúzsku revolúciu. Jednoducho to nie je pravda. Predpovedal ju celkom presne na rok
1789 a datoval aj niekoľko udalostí bezprostredne po nej, medziiným zavedenie revolučného
kalendára roku 1792. Séria štvorverší opisujúcich revolúciu hovorí o detailoch až neuveriteľne
explicitne. Komentátor sa neubráni dojmu, že Nostradamus nepredpovedal budúcnosť, ale písal
dejiny. Majster akoby bol posadnutý strašnými udalosťami známymi dnes pod názvom Francúzska
revolúcia, lebo poslednými dvoma desaťročiami sa zaoberá vyše štyridsať štvorverší. Hodno sa
zmieniť aspoň o niekoľkých štvorveršiach týkajúcich sa rokov okolo popravy kráľa.
Štvorveršia I.3, I.14, I.53, VII.14 a VI.23, vzťahujúce sa na rok 1789, sa zrejme priamo zaoberajú
udalosťami v Paríži okolo revolúcie. Štvorveršie IX.20 naráža na útek Ľudovíta a Márie Antoinetty
roku 1791. O revolučnom roku 1792 sa píše vo viacerých štvorveršiach. Napríklad štvorveršie IX.34
identifikuje Tuileries a uvádza podrobnosti o tom, ako Sauce, rojalistický mešťanosta mesta
Varennes, pomohol zabrániť kráľovskej dvojici v úteku. Štvorveršie VIII.80 spomína výstrelky
revolucionárov, kým štvorveršie X.1 vykresľuje dojímavý obraz Márie Antoinetty a jej dcéry vo
väzení. Štvorveršie I.42 nadväzuje predpoveďou o revolučnom zhromaždení, kým I.82 uzatvára rok
1792 víziou gilotíny a francúzsko-rakúskej vojny. Nasledujúci rok 1793 otvára štvorveršie VIII.46 o
obliehaní Lyonu ako priameho následku revolúcie. Štvorveršia X.43 a VIII.87 vykresľujú obraz
kráľovraždy Ľudovíta XVI. a venujú letmý pohľad dňu popravy (I.57). Štvorveršie VI.92 uvádza detaily
o jeho pohrebe. Obdobím po kráľovražde sa zaoberá štvorveršie X.9 a načrtáva i obraz korunného
princa v tzv. chrámovom väzení. Tento rok, taký strašný pre kráľovskú rodinu, zhrnuje štvorveršie
IX.77 obsahujúce ešte niekoľko údajov o smrti Ľudovíta XVI., Márie Antoinetty, korunného princa a
madame Dubarry. O presnom začiatku a konci revolúcie sa dodnes polemizuje. Keby sme mali dodať
ešte aj zmienky o porevolučných vojnách a o Napoleonovi, vyšiel by nám z toho dlhý a úmorný
zoznam.
GILOTÍNA
K najpamätihodnejším Nostradamovým obrazom patrí gilotína v pohybe. Nástroj na zabíjanie ľudí sa
prvý raz spomína v úvode štvorveršia I.82.
Quand les colomnes de bois grande tremblée,
D'auster conduicte couverte de rubriche,
Tant vuidera dehors une assemblée
Trembler Vienne et le pays d'Austriche.
Predbežný preklad znie:
Keď sa chvejú veľké drevené stĺpy,
Vedené z juhu, zakryté rubrikou,
Potom zhromaždenie donúti,
Viedeň i krajinu rakúsku triasť sa.
Veľké drevené stĺpy (colomnes de bois grande) zachvievajúce sa pri páde ťažkej sekery predstavujú
zvláštny opis stínacieho zariadenia. Obraz nám núka príležitosť datovať udalosti vo štvorverší.
Vražedný vynález odporúčal roku 1789 Dr. Guillotin (hoci napriek všeobecnej mienke nebol jeho
pôvodcom) a na popravu zločinca ho použili prvý raz 15. apríla 1792. Na základe zvyšných riadkov
usudzujeme, že ide o udalosti v období veľkého teroru, ktoré trvalo od augusta 1792 do mája 1793.
Slovo auster v druhom riadku znamená južný vietor. Je to však narážka na Rakúsko (spomínané aj v
poslednom riadku). Prusi a Rakúšania vtrhli do Francúzska roku 1792. Viac-menej v zhode s
Nostradamom vojvoda z Braunschweigu doniesol povestnú deklaráciu či Manifest - pravdepodobne
rubriku (rubriche) z druhého riadku. Nostradamus si vybral toto podivné slovo azda pod dojmom jeho
vedľajšieho významu, skvele vystihujúceho krvavé hrozby Francúzsku, otvorene uvedené v Manifeste,
lebo rubrika bola pôvodne červená a mala teda farbu krvi. Napodiv Braunschweig nepripochodoval
od juhu, ale od juhovýchodu.
Tretí riadok obsahuje azda najpozoruhodnejšie slovo - výraz assemblée (zhromaždenie), ktoré
nadobudlo dnešný politický význam práve v období, o ktorom sa píše vo štvorverší. Toto
pomenovanie použilo Assemblée Legislative (Zákonodarné zhromaždenie) dňa 1. októbra 1791, keď
odhlasovalo vypovedanie vojny Rakúsku a pozbavilo moci Ľudovíta XVI.
Vienne vo štvrtom riadku je takmer s určitosťou hlavné mesto Rakúska Viedeň, nie Vienne v
departmente Isere na juhu Francúzska. Trasúci (trembler) sa Rakúšania sú spojenci Prusov, ktorí
utrpeli porážku najprv pri Valmy a potom vo vojnách s Napoleonom.
Stručný prehľad dejín pred opisovanými udalosťami nám pomôže lepšie pochopiť zmysel štvorveršia.
V roku 1791 sa Viedeň a Berlín dohodli na opatreniach proti revolučnému Francúzsku. Vojvoda z
Braunschweigu dostal rozkaz pochodovať na Paríž. Velil stotisícovému rakúskemu vojsku a menej
početným pruským oddielom. Pochod však odložili pre korunováciu Františka II. za cisára. Pred
začiatkom výpravy do Francúzska vydal vojvoda z Braunschweigu deklaráciu (Manifest z 25. júla
1792). Adresoval v nej vyhrážky všetkým Francúzom, ktorí sa budú brániť, a Parížu skazu, ak ublížia
kráľovskej rodine. Revolucionári využili príležitosť a tvrdili, že Ľudovít XVI. sa spolčil s votrelcami.
Kráľovská rodina v obave o život hľadala oporu v zhromaždení. To však neskôr rozhodlo, že zruší
monarchiu a odhlasuje revidovanú ústavu. Vzápätí Danton vyhlásil začiatok Teroru.
Prusi za podpory rakúskeho armádneho zboru vtrhli do Lotrinska. Padlo Longwy a v septembri
Verdun. Armáda sa stiahla pri Valmy - určite nie pod tlakom vojenskej geniality Francúzov, ale skôr
pre epidémiu dyzentérie.2 V deň víťazstva pri Valmy sa Tuileriách zišlo zhromaždenie a
nasledujúceho dňa zrušilo monarchiu.
SMRŤ ĽUDOVÍTA XVI.
Podľa Warda sa jedno štvorveršie zaoberá udalosťami po poprave gilotínou - alebo aspoň posmrtným
osudom najslávnejšej obete. Ide o štvorveršie VI.92, ale stačí, ak si rozoberieme len posledné dva
riadky:
La cité au glaive de poudre face aduste,
Par trop grand meurtre le chef du Roy hay.
Mesto ostria prach páli v tvári,
Od priveľkej vraždy, prachu hlavy nenávideného kráľa.
Mesto ostria či mesto oddané ostriu (la cité au glaive) je neobyčajne trefná charakteristika Paríža v
období gilotíny dennodenne uvádzanej do činnosti pred nevidomým zrakom Slobody. "Vynaliezavosť
takých jednoduchých a úderných prívlastkov," chváli Ward Nostradama, "robí z autora majstra
jazyka... Keď však zistíte, že sa jednostaj opakujú tieto ohromujúce a šťastné formulácie ilustrujúce
historické skutočnosti - skutočnosti, ktoré neskončia na smetisku dejín po smrti pisateľa -, nech vám
stuhne krk, ak nezložíte poklonu pri stretnutí s týmto Bohom vyvoleným človekom."3
Páliaci prach (poudre... aduste) splývajúci s oceľovým ostrím (glaive) je nehasené vápno. Keď
Ľudovíta XVI. sťali, hlavu i telo nenávideného kráľa (Roy hay) uložili do prútených košov a odniesli na
cintorín Madeleine.4 Telesné pozostatky hodili do jamy hlbokej približne štyri metre a posypali
nehaseným vápnom. Hrob otvorili až 24 rokov po kráľovražde ("priveľkej vražde", ako píše rojalista
Nostradamus), lebo chceli kráľa dôstojne pochovať, ale v hrobe našli iba "zopár zvápenatených
úlomkov kostí" (podľa Warda). Na tomto mieste stojí Chapelle Expiatoire (Kaplnka uzmierenia). Dal ju
postaviť Ľudovít XVIII. roku 1826 na pamiatku kráľa a Márie Antoinetty.
Revolučné udalosti - nie iba sama revolúcia, ale jej degradácia na bezhlavé krviprelievanie,
kráľovraždu a zabíjanie nevinných, ako aj jej šírenie po Európe zbraňami - zrejme veľmi upútali
Nostradama. Aj keby sme mali o tejto mimoriadnej udalosti údaje len v podobe Nostradamových
štvorverší, podarilo by sa nám poskladať celkový priebeh revolúcie vrátane niekoľkých kľúčových
dátumov a obrazov udalostí, ktoré koncom osemnásteho storočia zasiahli doslova srdce Európy.
SARDÍNSKE KRÁĽOVSTVO
Málo štvorverší hovorí tak očividne o následkoch revolúcie pre Európu ako VIII.88. V prvom rade
ohlasuje, že kráľ príde na Sardíniu. Pre dnešného čitateľa je to stará správa, lebo Sardínia bola
kráľovstvom dávno a zabúdame, že dynastia, ktorá vymrela v dvadsiatom storočí, sa ujala vlády nad
Sardíniou až vyše poldruha storočia po Nostradamovi. Štvorveršie znie:
Dans la Sardaigne un noble Roy viendra,
Qui ne tiendra que trois ans le Royaume,
Plusieurs couleurs avec soy conjoindra,
Luy mesme apres soin sommeil marrit scome.
Na Sardíniu príde šľachetný kráľ,
Bude panovať nad kráľovstvom iba tri roky,
Viacero farieb sa pridá k nemu,
Jemu sú potom súdené starosti, spánok, žiaľ a posmech.
Vo veršoch sa tvrdí, že kráľ, čo príde na Sardíniu, si udrží kráľovstvo len tri roky. Bolo by to
pozoruhodné proroctvo, keby bolo pravdivé. Na prvý pohľad sa však zdá, že sa nenaplnilo - keď sa
kráľ ujal žezla nad Sardíniou, jeho rod tam panoval takmer dvesto rokov. Lenže štvorveršie rozpráva o
čomsi inom, ako to už u Nostradama býva. Napodiv ho väčšmi zaujíma porážka Španielska a osud
jedného Taliana než budúcnosť Sardínie.
V zhode s historickými skutočnosťami na základe Londýnskej zmluvy z roku 1718 dostal savojský kráľ
Viktor Amadeus II. titul kráľ Sardínie (výmenou za Sicíliu). Sardínia zostala pod žezlom savojskej
dynastie do roku 1878 - po smrti Viktora Emanuela II. vládli nad kráľovstvom panovníci zjednoteného
Talianska. Zdá sa, že tri roky po nástupe Viktora Amadea na trón neprišlo k nijakému zvratu.
Pravda, niekoľko rokov tesne pred nástupom Viktora Amadea mala Sardínia pomerne pestré dejiny.
Bezmála dve storočia trpel ostrov pod brutálnymi a despotickými Španielmi, kým ho Utrechtská
dohoda (1713) nepridelila Rakúsku. Taliansky minister a kardinál, slávny Jules Alberoni, to však
nezniesol a obrátil sa s dôverou na španielskeho kráľa Filipa V. a jeho ženu Izabelu Farnese. V roku
1717 Alberoni vo Filipovom mene odtrhol Sardíniu od Rakúska. Lenže nasledujúceho roku musel
odísť do exilu (nie pre Sardíniu, ale z celkom iných príčin) a Filip si udržal Sardíniu iba tri roky: Qui ne
tiendra que trois ans le Royaume. V roku 1718 - keď odišiel Alberoni do vyhnanstva do Itálie Londýnska zmluva rozhodla, že Sardínia nezostane pod nadvládou Španielska. Pridelila ju savojskej
dynastii výmenou za Sicíliu, ktorú malo dostať Rakúsko. Viktor Amadeus II., kráľ savojský, sa však ujal
titulu kráľa sardínskeho až roku 1720. Vidíme teda, že Nostradamove tri roky sa nevzťahujú na novú
dynastiu, ale na posledné obdobie španielskeho panstva, ktoré vymohol Alberoni pomocou Filipovej
vojenskej sily.
Keď Nostradamus predpovedal, že Sardínia sa stane kráľovstvom, zamyslel sa nad osudmi muža,
ktorý ju na tri roky vydal Filipovi: Plusieurs couleurs avec soy conjoindra. Nepochybujeme, že farby
(couleurs) znamenajú vojenské zástavy5, a že sa tu píše o nešťastnom Alberonim, ktorý sa pripojil k
týmto zástavám. Usiloval sa získať pre Alžbetu Farnese stratené vojvodstvá parmské, piacenzské a
toskánske a plánoval vojnu v Itálii. Zjednotené provincie, Anglicko a Francúzsko čelili týmto
ašpiráciám uzavretím povestnej trojaliancie v roku 1717.
Britský admirál Byng zničil španielsku flotilu pri myse Passaro a roku 1718 vypukla vojna. Španielsko
ju takmer okamžite prehralo. Preto Filip prepustil Alberoniho a poslal ho do vyhnanstva, lebo sčasti si
chcel zachrániť tvár. Alberoni, prvý minister španielskej koruny, upadol do veľkej biedy a strávil istý
čas v talianskej väznici.
Štvrtý riadok znie: Luy mesme apres soin sommeil marrit scome. Soin znamená starosti a marrit zasa
žiaľ. Sommeil (spánok) odoláva vysvetleniu, ibaže Alberoni nemal v talianskej väznici okrem spania
inú robotu. Aj v modernej francúzštine sa sloveso sommeiller zavše používa v obraznom zmysle rojčiť.
Scomme je azda apokopa provensálskeho slova scomma (zo šestnásteho storočia), ktoré znamená
mierny posmech. Zmysel riadku je očividný: na Alberoniho prišli ťažké časy. Ani to však nie je celkom
pravda, lebo život je vrtkavý. V roku 1724 sa Alberoni stal kandidátom na pápeža (hoci na konkláve
dostal iba menšinu hlasov a kardináli napokon zvolili Pietra Francesca Orsiniho ako Benedikta XIII.).
POHNUTÉ UDALOSTI NA SICÍLII
Dejiny novoutvoreného sardínskeho kráľovstva sú predmetom štvorveršia VIII.81:
Le neuf empire en desolation,
Sera changé du pole aquilonaire,
De la Sicile viendra l'emotion,
Troubler l'emprise a Philip. tributaire.
Nová ríša spustošená,
Zmení sa od severného pólu,
Rozruch príde zo Sicílie,
Otrasie vyvlastnenie Filipovo. daň.
Nenásytná španielska nadvláda neľútostne vyciciavala Sardíniu a nové kráľovstvo bolo v
bezútešnom stave (Le neuf empire en desolation). Do roka 1720 bola Sardínia určite jednou z
najchudobnejších a najzbedačenejších krajín v západnej Európe. Zavinila to neoblomná krutosť a
nedbajstvo Španielov, ktorí sa zaujímali o ostrov len ako o zdroj daní.
Vítaná zmena mala podľa Nostradama prísť od severu (du pole aquilonaire). A naozaj zmena, ktorá
donútila Španielov odísť, prišla napokon z Utrechtu a Londýna. Utrechtská mierová zmluva (1713)
odovzdala ostrov Rakúsku, čo vyvolalo vpád Španielov, ale na základe zmluvy o trojaliancii uzavretej
roku 1717 v Londýne dostal Sardíniu savojský rod.
V treťom riadku sa píše De la Sicile viendra l'emotion čiže Rozruch príde zo Sicílie. Londýnska zmluva z
roku 1717 nariadila, že Amadeus musí výmenou za Sardíniu odovzdať Sicíliu Rakúsku. Rozruch a
pohyb, ktorý vyústil do založenia nového kráľovstva na Sicílii, vyšiel presne podľa Nostradamovej
predpovede z južnejšieho ostrova.
V poslednom riadku nájdeme skvelé zhrnutie príčin, pre ktoré nariadenie zo severu vzalo Španielom
Sardíniu: Troubler l'emprise a Philip. tributaire. Dohoda troch severnejších štátov, Anglicka,
Francúzska a Nizozemska (trojaliancia), prirodzene, narušila (troubler) vyvlastnenie (emprise), ktoré
uskutočnil Filip, keď uvalil daňové bremeno (tributaire) na Sardíniu. Každé slovo v tomto riadku má
svoju váhu a každé sa týka dejín Sardínie.
PERZIA A ÚPADOK OSMANOV
Málo Nostradamových predpovedí prekračuje hranice Európy. Ako sa presvedčíme, zopár sa ich týka
Ameriky, ale na Orient sa ich vzťahuje ešte menej a aj to najmä v spojitosti s hrozbou, akú
predstavoval pre Európu. Predsa len v jednom štvorverší prejavil Nostradamus úprimný záujem o
ďalekú Perziu, ako to potvrdzuje i presné datovanie. Pri rozbore štvorveršia si uvedomíme, že okrem
presnej charakteristiky udalostí v Perzii si všíma i dôsledky pre celkový priebeh európskych dejín. Ide
o štvorveršie III.77:
Le tiers climat sous Aries comprins,
L'an mil sept cens vingt et sept en Octobre,
Le Roy de Perse par ceux d'Egypte prins,
Conflit, mort, perte, a la croix grand opprobre.
Pred rozborom si ho preložíme takto:
Tretia klíma pod Baranom.
Roku tisícsedemstodvadsať a sedem v októbri,
Kráľa Perzie vezmú tí z Egypta,
Spor, smrť, strata, krížu veľká pohana.
Hoci sa prvý riadok zdá nezrozumiteľný, druhý je osviežujúco priamy. Udalosti vo štvorverší sa
vzťahujú presne na rok 1727 a z nasledujúceho riadka môžeme vyvodiť, že dátum súvisí s dejinami
Perzie.
Perzská história v období do roku 1727 bola zložitá. V podstate ju tvorilo viacero vojnových medzihier
bohatých na krviprelievanie, kľučkovanie a dravú krutosť. V predchádzajúcom storočí sa veľký šach
Abbás pokúsil uskutočniť viacero reforiem, znovu získal od Turkov Bagdad, Kerbelu, Mosúl aj iné
dôležité mestá a vybudoval Isfahán ako svoje prepychové sídlo. Do európskej histórie vstúpil dobytím
portugalskej kolónie v Perzskom zálive a na ostrove Ormuz.
Po jeho smrti sa Perzia ďalej rútila do neodvratnéhom úpadku. V roku 1722 kandahárski Afgánci z
kmeňa Gilzai pod velením Mira Mahmúda obsadili Isfahán a z mesta zakrátko zostali rozvaliny.
Mahmúd, ktorý sa odjakživa oddával bezudným krvavým orgiám, sa napokon celkom pomiatol a
bratranec Ašraf ho zabil. Ide o Ašrafa, ktorý vystupuje v Nostradamovom štvorverší, keď sa udalosti v
Perzii začali týkať Európy.
V nádeji na pomoc proti Afgáncom Ašraf odstúpil Rusku obrovské územia vrátane Asterabádu a
Gilánu. V roku 1724 s istou podporou Francúzska uzavrelo Rusko s Turkami dohodu o anexii a
rozdelení severozápadnej Perzie. Ašraf síce porazil Turkov, ale v dôležitom roku 1727 sa rozhodol
odovzdať západnú Perziu Osmanom pod podmienkou, že ho uznajú za panovníka. V nasledujúcom
roku však zomrel.
Práve tento rok Nostradamus prezieravo pokladal za veľavýznamný pre Európu. Tušil správne, lebo
vtedajšie rozhodnutia boli zdrojom mnohých blízkovýchodných konfliktov a napätí v priebehu
minulých dvoch storočí, a ich ozvena sčasti neutíchla ani za našich čias.
Neobyčajnú presnosť Nostradamových predpovedí (napríklad tej, že odstúpenie perzského územia
Osmanom sa zvrhne na veľkú pohromu) potvrdzuje stručný prehľad dejín. Najprv však musíme zvážiť
niekoľko technických termínov, ktoré používa jasnovidec zo Salonu.
Je veľmi nepravdepodobné, že by aj Nostradamovi sčítaní súčasníci boli rozumeli prvému riadku
štvorveršia: Le tiers climat sous Aries comprins čiže Tretia klíma pod Baranom. Obidva ústredné
pojmy pochádzajú z astrologickej tradície, ktorá v šestnástom storočí už nehrala väčšiu úlohu. Tretia
klíma (Le tiers climat) je termín prevzatý až z babylonskej astrológie a Nostradamus sa o ňom dočítal
cez Ptolemaia alebo v prekladoch arabských astrológov. Uvedené koordináty pochádzajú od
arabského astrológa Alfragana, ktorý rozoznával sedem "klím".6 Pôvodné grécke slovo znie v
jednotnom čísle klíma a v množnom klímata. U Alfragana sú klímata približné pásma zemepisných
šírok, ale nemajú totožné trojrozmerné definície, lebo sú určované skôr časovými ako priestorovými
aspektmi. Pravda, od časových úsekov sú odvodené šírky klím a tie boli prevedené do zemepisných
pásem definovaných nepresne, ba zdanlivo svojvoľne.
Nemusíme tu hlbšie rozoberať tento systém, ale ak chceme porozumieť Nostradamovej zmienke,
musíme vedieť, že klímata sa od tridsiateho stupňa nad rovníkom číslujú smerom von, teda k
severnému pólu. Podľa Alfragana je tretia klíma široká 350 míľ a začína sa 840 míľ od východiskovej
línie. Teda tretia klíma (tiers climat) je približným ekvivalentom pásma medzi 28. a 34. stupňom
severnej šírky podľa dnešného zemepisného systému. Toto pásmo sa tiahne okolo zemegule, ale v
súvislosti so zmienkou o kráľovi Perzie treba poznamenať, že doň patrí väčšina dnešného Iránu, na
východe Afganistanu, kým na západe Irak a severná časť Arabského polostrova.
Aj druhá polovica riadku je odvodená od astrológie: sous Aries comprins. V astrologickom systéme,
ktorý Ptolemaios volal chorografia, mala každá krajina i väčšie mesto pridelenú svoju planétu a
znamenie zvieratníka. V diele Tetrabiblos7 Ptolemaios píše, že Perzia patrí pod žezlo Býka. Je to
zarážajúce, lebo Nostradamus jednoznačne uvádza, že oblasť sa nachádza v tretej klíme patriacej pod
Barana, Ako vyriešiť túto záhadu? Keď sa vrátime k Ptolemaiovej chorografii,*51 zistíme, že Sýria,
Palestína, Idumea a Judea uňho patria pod Barana. Práve táto časť Osmanskej ríše od západu hraničí
s Perziou a Osmanom odstúpil Ašraf západnú polovicu svojej ríše.
Nostradamus teda vymedzil dôležité a ďalekosiahle historické rozhodnutie vcelku presne z hľadiska
priestoru i času.
Vysvetlili sme si odborné termíny v prvom riadku štvorveršia a môžeme čiastočne spresniť jeho
preklad:
Le tiers climat sous Aries comprins,
L'an mil sept cens vingt et sept en Octobre
Zemepisná šírka od 28. po 34. stupeň na severe,
západne od Perzie v októbri 1727
Presný opis udalosti, ktorá sa stala takmer o dvesto rokov, je ohromujúci.
Štvorveršie pokračuje: Le Roy de Perse par ceux d'Egypte prins, / Conflit, mort, perte, a la croix grand
opprobre. Je zjavné, že Egypťania nezajali samotného Ašrafa, ktorý v roku 1727 ešte panoval v Perzii,
hoci by to vyplývalo z povrchného čítania riadku. "Egypťania" zaujali Perziu, keď Ašraf odstúpil
polovicu ríše Osmanom. Zmienka o "tých z Egypta" (ceux d'Egypte) je príznačná. Nostradamus nepíše
"Egypťania", ale "tí z Egypta". Osmani ako dedičia islamskej tradície takmer nenápadne prevzali
Egypt od Arabov, ktorí obsadili túto prastarú krajinu v ôsmom storočí. Teda v roku 1727 osmanskí
Turci vládli nad Egyptom a dalo sa o nich hovoriť ako o "tých z Egypta" (ceux d'Egypte). Udržali sa tam
do roku 1789, keď Napoleon porazil mamelucké oddiely Selima III.
Dôsledkom územného daru Perzie Osmanom bola vojna medzi Turkami na jednej strane a Východom
i Západom na druhej strane. Tá sa neskôr pretransformovala do vojny medzi Irakom a Iránom na
jednej strane a Východom i Západom na druhej strane.
Živnou pôdou konfliktov boli náboženské nezhody medzi islamom a kresťanstvom i rozdielne postoje
k životu. V tejto oblasti sveta nikdy nevládol trvalý mier, ale nasledujúce údaje sú medzníkmi
najvážnejších kríz. V roku 1733 sa mamelucký sultán spojil s Rusmi a zaútočili na Perziu. Rusi obsadili
územie pri Kaspickom mori, kým Turci Azerbajdžán a Hamadán. Pri Kirkúku ich porazil chán Nádir
Kuli, ktorý onedlho zasa bojoval s Turkami trinásť rokov až do roku 1747 v Karse a Iraku.
Potom bojovali na Blízkom východe Napoleon s Nelsonom, vypukli vojny o ruskú hranicu
(Bukurešťská zmluva z roku 1812), srbské povstanie (Dohoda z Akkermanu z roku 1826 a Londýnska
zmluva z roku 1827), ktoré vyústilo do ruského protektorátu nad Srbskom, postania v Morei (na
Peloponéze) a v Moldavsku roku 1821, turecké víťazstvo pri Missolungi (kde zomrel básnik Byron,
hoci nie v boji) roku 1825, ruský vpád do tureckých provincií na Kaukaze (Adrianopolská zmluva z
roku 1829), vpád Mehmeta Aliho do Sudánu roku 1821, vzápätí na Krétu a Peloponéz, potom do Sýrie
(roku 1832) a jeho stiahnutie v zhode s podmienkami Londýnskej konvencie roku 1840. Časť Európy
zasiahla do bojov na Kryme, roku 1875 vypuklo povstanie v Bosne a Hercegovine (vtedy ešte pod
osmanskou nadvládou; s povstaním súvisela srbská vojna a rusko- turecká vojna, ktorá roku 1878
viedla k novému usporiadaniu Balkánu a Kaukazu i k britskej okupácii Cypru). Tieto a ďalšie krízy
súvisiace s úpadkom osmanskej moci nevyhnutne viedli k prvej svetovej vojne v dvadsiatom storočí a
ich neblahé následky mátajú v Európe dodnes.
Nie náhodou prvá zo svetových vojen, ktorej zjavným cieľom bolo zastaviť nemeckú rozpínavosť,
viedla v Európe aj k bojom na území niekdajšej Osmanskej ríše, teda v Mezopotámii, Palestíne, Sýrii a
Egypte. Nostradamus je skúpy na slová o neuzavretých dejinách vojen, ktoré sa začali odvíjať od
Ašrafovho rozhodnutia odstúpiť územie osmanským Turkom. Iba poznamenáva: conflit, mort, perte,
a la croix grand opprobre. Ako naznačujú tieto slová pozbavené akejkoľvek diplomatickej
zdržanlivosti, Nostradamus si uvedomoval, že vojny po historickom rozhodnutí roku 1727, na prvý
pohľad územné, budú v podstate vychádzať z rozdielnych náboženských predstáv a z protirečivých
ašpirácií polmesiaca a kríža.
KATARÍNA NEZNESITEĽNÁ
Počtom predpovedí vyniká nad všetky ostatné štvorveršie VIII.15. Pokrýva 27 rokov a 5 veľkých
konfliktov v dejinách Ruska:
Vers Aquilon grands efforts par hommasse
Presque l'Europe et univers vexer,
Les deux eclypses mettra en telle chasse,
Et aux Pannons vie et mort renforcer.
Na severe veľké úsilia mužatky
Pobúria takmer (celú) Európu a vesmír,
Dve zatmenia spôsobí pri tej honbe,
A Poliakom nanúti život či smrť.
Slovo Aquilon Nostradamus často používa vo význame sever. Za normálnych okolností tu ťažko
možno hovoriť o arkánnom použití, lebo slovo je odvodené od latinského aquilonius "severný". V
tomto štvorverší nadobúda však aj ďalšiu konotáciu, lebo aquila je po latinsky orol. Azda v zmysle
"severný orol" naráža na Rusko, ktoré si vybralo za oficiálny emblém dvojhlavého orla.
Hommasse, zdanlivo typický Nostradamov výmysel, je neskorostredoveké francúzske slovo, ktoré sa
dodnes používa vo význame mužatka. Jeho pôvod je očividný, lebo sa v ňom spája slovo homme
(muž) so ženskou príponou -esse.8 Komentátori už dávnejšie zistili, že slovo sa vzťahuje na cárovnú
Katarínu II., lebo v dejinách Ruska sa vyskytuje iba veľmi málo takýchto mužných žien. Pre
Nostradama je príznačné, že zavádza podivuhodné slovo mužatka a zároveň sa zmieňuje o jej veľkých
výkonoch (grand efforts), bezmála akoby vedel, že súčasníci ju budú volať Katarína Veľká, po
francúzsky Grande. Zavše ju napodiv volá aj la Semiramis du Nord. Je tu priama spojitosť s druhým
slovom prvého riadku, ktoré znie Aquilon (sever) a prostredníctvom asociácie s asýrskou princeznou
naráža na jej povestný sexuálny apetít.
V druhom riadku (Presque l'Europe et l'univers vexer) sa azda skrýva zmysel, ktorý nám unikol, ale
bezpochyby veľká ruská cárovná znepokojovala Európu i ostatný svet. Nevylučujem, že slovo univers
je narážkou na slovo Pannons (v treťom riadku - hoci označuje Poľsko, grécke slovo pan znamená
"všetci, vše-"). Zároveň sa l'univers dá rozložiť na luni vers, blízke latinskému výrazu "k poludniu".
Jeho zmysluplnosť vyjde najavo, keď budeme zvažovať tureckú symboliku posledných dvoch riadkov.
Slovo univers by mohlo narážať na populárny prívlastok Semiramidy, lebo jej manžel mal titul kráľ
sveta... štyroch sveta strán.9 Keď Ninus zomrel, Semiramis panovala namiesto neho, takisto ako
Katarína vládla za podstatne nenápadnejšieho Petra III., ktorého roku 1762 zavraždili za
nevysvetlených okolností. Posledné slovo vexer je od latinského vexo - "lomcovať, znepokojovať,
trýzniť".
Zvyšujúce dva riadky treba posudzovať spolu, lebo vypovedajú o najničivejších vojnách, do ktorých sa
Katarína zaplietla: Les deux eclypses mettra en telle chasse, / Et aux Pannons vie et mort renforcer.
Dve zatmenia (deux eclypses) sú dve vojny, ktoré vybojovala s Tureckom. Nostradamus o nich plným
právom hovorí ako o zatmeniach. Myslel na zatmenie Mesiaca, ktorý úplne zatemní tieň Zeme, keď
zemeguľa prechádza medzi Slnkom a Mesiacom. Boli to vojny medzi slnečne orientovaným
kresťanstvom (Rusko bolo, prirodzene, pravoslávne), kým osmanskí moslimovia mali lunárnu
orientáciu a vybrali si za symbol polmesiac.10
Prvá vojna v rokoch 1768 až 1774 bola nemierená proti Mustafovi III., druhá v rokoch 1787-1791
proti Abdulhamidovi I. V obidvoch vojnách mohutný nápor a dravosť Rusov takmer zmietla mesačný
jas Turkov. Zmluva uzavretá v Kučuk-Kajnardži bola vraj najponižujúcejšia zo zmlúv, aké kedy Turci
uzavreli. Keď Rusi dobyli Chotin, Jasy a Očakov, povraždili všetkých mužov, ženy i deti a sultán
Abdulhamid údajne zomrel od hrôzy. Pre Nostradama je charakteristické, že obrazne vnímal obidve
vojny ako zatienenie tureckého polmesiaca ruským slnkom.
V druhej skupine konfliktov niet zmienky o podobnej "vojne náboženstiev". Štvrtý riadok sa zmieňuje
o Poliakoch (Pannons) a dotýka sa vplyvu Kataríninej politiky i vojenskej moci na nich. Slovo Pannons
je čiastočne grécke, ale sčasti je to konštrukt zeleného jazyka. Panónia je starý názov krajiny, ktorá sa
rozprestierala medzi provinciou Noricum na západe, Dáciou na východe, Ilýriou na juhu a dnešným
Slovenskom na severe (s Poľskom však nemala nič spoločné, ako nesprávne tvrdí autor - pozn. prekl.).
Ďalšia významová vrstva súvisí s latinským slovom pannosus "otrhaný" a azda opisuje stav, v akom
zostalo Poľsko, keď odtiaľ Katarína napokon odtiahla.
V prvom verši sme si všimli súvis medzi úvodným výrazom Vers Aquilon a Ruskom - hoci len kvôli
dvojhlavému orlovi, symbolu ríše. Keď sme identifikovali aj Poľsko, môžeme sa pokúsiť o novú
interpretáciu úvodných slov. Orla majú v štátnom znaku aj Poliaci, ale je to orol s jedinou hlavou. Vers
Aquilon určite znamená "k severu" a dá sa chápať aj ako "K Poľsku". Vo svetle takejto interpretácie sa
zmysel prvého riadku značne mení, lebo sa dá chápať ako "Veľké úsilie mužatky smerom k Poľsku".
Cárovná Katarína postupne okliešťovala Poľsko, rozširovala vlastné územie a každý odpor potláčala s
neobyčajnou brutalitou. Pri prvom delení stratilo Poľsko približne štvrtinu územia a takmer rovnaký
diel obyvateľstva. Pri druhom delení sa scvrklo na tretinu pôvodnej veľkosti s necelou štvrtinou
obyvateľstva. Takzvané tretie delenie roku 1795 bolo totálne, lebo z máp zmizlo i pomenovanie tejto
krajiny, a to na viac ako storočie. Bol to doslova tlak (renforcer) postupujúci od života k smrti (vie et
mort) celého poľského národa (Pannons).
Po stručnom prehľade Kataríniných vojenských (v astrológii marciálnych) úspechov akiste pochopíme,
prečo Nostradamus hľadal nové slovo, ktoré by vystihlo osobnosť cárovnej, a našiel ho vo výraze
hommasse, zvukovo veľmi blízkom slovu homicide "vrah".
ČUDNÝ KALENDÁR
Málo komentátorov si vedelo rady so štvorverším I.42. Vplyvný francúzsky učenec Anatole Le
Pelletier bol nútený uspokojiť sa s poznámkou, že Nostradamov text je miestami skomolený a jeho
postoj si osvojili viacerí moderní komentátori. Uvádzame tu text štvorveršia:
Les dix Kalendes d'Avril de fait Gotique
Ressuscité encor par gens malins,
Le feu estaint, assemblée diabolique,
Cerchant les os du d'Amant et Pselin.
Predbežne ho môžeme preložiť takto:
Desiate kalendy apríla podľa gotického štýlu.
Opäť oživené zlými ľuďmi...
Oheň zadusený, diabolské zhromaždenie,
Hľadajúc kosti d'Amanta a Pselina.
Le Pelletier tvrdil, že slová d'Amant et by sa mali čítať ako Demon de.11 Aj po takej úprave zostáva
jeho interpretácia v najlepšom prípade kryptická. Jeho domnienka vychádza z predstavy, že
štvorveršie sa opiera o byzantský spis De Daemonibus od Michala Psella, učenca, ktorý žil v
jedenástom storočí. Nanešťastie táto domnienka je málo pravdepodobná. Prinajmenej však tvrdenie
o Psellovi ako o prameni vôbec nevysvetľuje zmysel štvorveršia. A predsa napriek tomuto nedostatku
prijali Le Pelletierov názor prakticky všetci komentátori po roku 1867, keď Francúz vydal svoju údajne
vedeckú knihu o Nostradamovi.
Musíme si položiť otázku, či je štvorveršie naozaj bielou vranou Nostradamovho diela, jediným
štvorverším, ktoré neobsahuje nijakú predpoveď. Skutočne Nostradamus napísal tieto verše ako
vcelku bezvýznamnú zmienku o bosoráckom obrade či čiernej mágii tak, ako to vyplýva z Le
Pelletierovej domnienky? Naozaj máme vo štvorverší do činenia s niekoľkými skomolenými slovami?
Nasledujúca analýza štvorveršia dokáže, že je prorocké, má málo spoločného s čiernou mágiou a
pôvodný text nebol skomolený. Je dôkazom Nostradamovej znalosti astrologickej symboliky i metód
zeleného jazyka.
Pouvažujme o prvom riadku: Les dix Kalendes d'Avril de fait Gotique - Desiate kalendy apríla podľa
gotického štýlu. Väčšina interpretátorov predpokladala, že kalendár gotického štýlu (fait Gotique)
označuje rímsky kalendár známy ako juliánsky, lebo ho zaviedol Iulius Caezar. Bol zreformovaný až
po Nostradamovej smrti, takže za normálnych okolností by zmienka o tomto kalendári vlastne nebola
potrebná, iba ak v prorockom zmysle. Pravda, z rozboru vyplýva, že v tomto riadku Nostradamus
nenaráža na kalendárny systém, ale na metódu určovania následnosti dátumov.
Rímsky spôsob usporiadania dní v mesiaci sa výrazne odlišoval od šestnásteho storočia a takisto od
súčasného kalendárneho systému. Rímsky mesiac sa opieral o tri kľúčové dni - Kalendae, Nonae a
Idus. Kalendy každého mesiaca vždy pripadali na prvý deň. V apríli pripadli nony na piateho a ídy na
trinásteho. Dni sa nerátali podľa matematickej postupnosti. Dni medzi kalendami a nonami
predchádzali nonám, kým dni medzi nonami a ídami zasa predcházali ídm. Zvyšujúce dni sa rátali od
nasledujúcich kalend, teda od kalend ďalšieho mesiaca.
Podľa tejto metódy by desiate kalendy apríla zodpovedali 21. marcu.
Má tento 21. marec nejaký význam pre Nostradama? Po uverejnení Gregorovej buly o kalendárnej
reforme roku 185212 bolo zrušených desať dní, takže 5. október sa rátal ako 15. október. To
znamená, že jarná rovnodennosť sa presunula na 21. marec. V tomto dátume, ako aj v skutočnosti, že
Nostradamus spomína desaťdenné obdobie, vidíme tému prvých dvoch riadkov štvorveršia.
Nostradamus sa zrejme zaoberá významnou reformou kalendára, vyhlásenou jedenásť rokov po jeho
smrti a zavedenou vo Francúzsku až o ďalších päť rokov. Štvorveršie je teda prorocké aj v tomto
úzkom zmysle slova.
Musíme uznať, že nejestvujú dôkazy, podľa ktorých by Nostradamus ako lojálny katolík pokladal
budúcu reformu za diabolskú. A predsa tri riadky štvorveršia akoby poukazovali na akési bosorácke
obrady či čiernu mágiu súvisiacu s týmto rímskym kalendárom.
Preto si musíme položiť otázku, či jestvuje kalendár, v ktorom by sa 21. marcu pripisoval osobitný
význam. Existuje kalendár, ktorý nie je katolícky ani pohanský, a predsa by zmysluplne súvisel so
štvorverším?
Odpoveď je kladná. Revolučný kalendár z roku 1792 je v podstate pohanský. Jeho zámerom bola
odluka od kalendára, ktorý navrhol a používal katolícky pápež. Revolučný kalendár bol zavedený ako
"logický", údajne pozbavený všetkých povier.
Kým sa zamyslíme nad novým kalendárom, musíme zvážiť posledné slovo prvého riadku, teda slovo
Gotique. Góti boli pôvodne germánske kmene, ktoré zaplavili Európu v treťom až piatom storočí a
založili kráľovstvá v Itálii, Francúzsku a Španielsku. Pre ich barbarské spôsoby nadobudlo slovo Gót
dodatočný význam surovec, divoch. Fulcanelli však upozorňuje, že slovo gotický má v zelenom jazyku
zvláštny význam.
Termín "art Gothique" vraj v arkánnom štýle označuje toľko ako argot alebo slang. Na jednej strane
ide o reč obyčajných ľudí, ktorí hovoria v súkromí slangom. Argotique je však zároveň jazyk
zasvätencov a pripomína ezoterickú podstatu tých, čo sa na lodi Argo vypravili hľadať zlaté rúno.
Nostradamus preto podľa našej mienky pripúšťa (pred zasvätencami), že zamaskované datovanie sa
vzťahuje na zelený jazyk.
Obyčajný ľud sa za revolúcie a po nej uchýlil k nezmyselnému pustošeniu. Dav sa správal ako gótski
votrelci, ničil všetko kresťanské a katolícke. Nový kalendár si teda zaslúži názov gótsky štýl (fait
Gotique). Vzhľadom na tieto súvislosti môžeme predpokladať, že v prvom riadku sa hovorí o
revolučnom kalendári vyhlásenom roku 1792.
Nový kalendár sa mal rátať od založenia republiky 22. septembra 1792. Odhliadnuc od kalendárnych
úprav mal každý rok pozostávať z dvanástich tridsaťdenných mesiacov a zvyšujúcich päť dní bolo
doplnkových a mali sa oslavovať ako sviatky. Päť kalendárnych vsuviek dostalo názov sansculotidy.
Boli zasvätené republikánskym extrémistom, pochádzajúcim zväčša z kruhov pracujúcich, ktorí boli
sans culottes (t. j. bez nohavíc siahajúcich po kolená). Päť dní sa svätilo, zrejme ako ústupok
pracujúcim triedam.
Každý mesiac sa členil na tri dekády. Táto kalendárna reforma sa udržala iba do 31. decembra 1805,
keď Napoleon I. opäť zaviedol gregoriánsky štýl. Dôležité je, že revolučný kalendár ustanovil 21.
marec za prvý jarný deň, za prvý germinal.
Rámec štvorveršia prekračuje Nostradamova konkrétna zmienka o tomto roku v Liste Henrichovi II.
Jeden rok, ku ktorému priraďuje arkánnu astrologickú konfiguráciu,13 bude svedkom hlbokých zmien
vo svete a veľkého prenasledovania kresťanskej cirkvi:
... a v tomto roku sa začne najväčšie prenasledovanie kresťanskej cirkvi, k akému nikdy neprišlo
ani v Afrike. A toto potrvá až do roku tisícsedemsto deväťdesiatdva, ktorý budú pokladať za obnovu
storočia...14
Štvorveršie I.42 by sme mohli pokladať za komentár či poznámku pod čiarou k citovanej
pozoruhodnej predpovedi. V tomto roku bol prijatý revolučný kalendár. Bola to doslova "obnova
storočia". Nostradamovo presné datovanie si zaslúži obdiv, lebo revolučný kalendár bol uzákonený až
oveľa neskôr, 24. novembra 1793 (úradne 4. frimaira roku 2).
Poznamenali sme, že výraz Ressuscité encor par gens malins (Opäť oživené zlými ľuďmi...) si viacerí
vysvetľovali ako narážku na bosoráctvo alebo čiernu mágiu. Le Pelletier, ktorý sa usiloval odhaliť
spojitosť tohto štvorveršia so Psellovými spismi (pozri nižšie), preložil "gens malins" ako "habiles
sorciers" (zruční čarodejníci). Riadok je v skutočnosti pokračovaním prvého, ktorý neuzatvára čiarka.
Zámerom vety je tvrdenie, že revolučný kalendár zaviedli zlí ľudia. Podľa Nostradama boli tí, čo sa
rozhodli popraviť svojho kráľa, naozaj zlí.
Všimnime si, že slovo Ressuscité (oživené) asi predstavuje Nostradamovu paralelu k slovu renovation
(obnova) v jeho Liste. V zmysle týchto úvah sa prvé dva riadky dajú preložiť takto: Dvadsiateho
prvého marca podľa gotického kalendára / opäť oživeného zlými ľuďmi.
Aký zámer sledovala táto zmienka o budúcom kalendárnom štýle? Le feu estaint, assemblé
diabolique, / Cerchant les os du d'Amant et Pselin. Už sme naznačili, že podľa všeobecne prijímanej
teórie sa vo štvorverší píše o bližšie neurčených diabolských čiernokňažníckych obradoch, o akých
uvažuje Psellos v spise o démonoch. Le Pelletier uvádza tri paralely medzi týmto štvorverším a
krátkym úryvkom citovaným zo Psella. Dve z nich sú však úplne nepresvedčivé, lebo latinská verzia
Psellovho textu (pôvodne napísaného po grécky) obsahuje závažné chyby. Tretia paralela však
pôsobí presvedčivo.
V knihe De Daemonibus píše Psellos, že spoločnosť sa oddá bezuzdnej samopaši, keď pohasne sväté
svetlo.15 Myšlienka, že Nostradamov text by mohol pripúšťať bosorácke alebo diabolské súvislosti, je
lákavá, ale nezdá sa, že by takáto interpretácia hovorila niečo podstatné o konkrétnom dátume 21.
marca, začiatku zodiakálneho roka. Musíme usúdiť, že všetky doterajšie učené úvahy o tomto
štvorverší sa mýlili - najmä keď pripisovali Nostradamovi alebo jeho vydavateľom vážne omyly.
Keď však spojíme opis pohasnutia svätého svetla a správanie diabolského zhromaždenia s
revolučným kalendárom, okamžite sa nám všetko vyjasní.
Podľa Nostradama bola Francúzska revolúcia zjavne najvýznamnejšou a najstrašnejšou zo všetkých
budúcich udalostí. Jedným z jej dôsledkov bol nový kalendárny systém. Tento "logický" kalendár
revolucionárov presne odzrkadľuje dátum, ktorý arkánnou metódou stanovil Nostradamus. V
revolučnom kalendári bol 21. marec prvým dňom germinalu, prvým dňom jari.
Zhromaždenie azda nebolo diabolské, ale určite bolo revolučné. Odkaz na Psellov text jednoducho
poukazuje na spôsob správania. Oheň (feu) v treťom riadku, ktorý pohasne (estaint), je totožný so
svätým svetlom v Psellovom texte. Toto sväté svetlo francúzskeho kráľovského rodu vyhasili
revolucionári. Téma svätého ohňa sa vyznačuje významovou hĺbkou, lebo 21. marec je dátum jarnej
rovnodennosti, keď sa Slnko (symbol božského svetla) vydáva na každoročnú púť zvieratníom. V ten
deň vstupuje do Barana. Sväté kráľovské svetlo teda vyhasína, neobnovuje sa. Vzápätí sa
revolucionári obrátili k pohanskému zvieratníku a začali merať mesiace a roky podľa veľkého svetla,
teda Slnka.
Teraz si preberieme dva posledné riadky na pozadí doterajších poznámok a presvedčíme sa, nakoľko
sa dajú interpretovať vo vzťahu k udalostiam roku 1792. Tretí riadok znie Le feu estaint, assemblée
diabolique (Oheň zadusený, diabolské zhromaždenie). Aký oheň je zadusený? Takmer určite oheň či
svetlo francúzskej kráľovskej línie. Nostradamus videl dátum, keď sa to malo stať a naznačil to i v
Liste Henrichovi. Tu tvrdí, že strašné časy (astrologicky zašifrované) potrvajú do roku 1792. Možno
povedať, že Francúzska revolúcia sa začala v júni 1789 a skončila sa roku 1792, keď zaviedli nový
kalendár.
Dve slová assemblée diabolique podávajú ďalší dôkaz Nostradamovej výnimočnej predvídavosti.
Reformy kalendára uskutočnilo Francúzske zhromaždenie a Nostradamus použil vo štvorverší práve
toto slovo. Názov Assemblée Nationale (Národné zhromaždenie) vznikol v júni 1789 a zasadnutie
tohto orgánu významne prispelo k revolúcii. Toto Assemblée vydalo deklaráciu ľudských práv,
odhlasovalo roku 1791 ústavu, udelilo všetkým občanom rovnaké práva pred zákonom a navyše
odhlasovalo aj revolučný kalendár.
Nostradamus dal zhromaždeniu prívlastok diabolské (diabolique) v súlade so svojimi rojalistickými
sympatiami. Nesmieme strácať zo zreteľa, že tieto štvorveršia venoval vládnucemu monarchovi a
význam rokov 1789 až 1792 prvý raz naznačil práve v liste tomuto kráľovi. Hoci predvídal revolúciu,
bezpochyby odsudzoval jej následky.
Prichádzame k poslednému riadku, nad ktorým si so záujmom lámalo hlavu veľa komentátorov.
Cerchant les os du d'Amant et Pselin (Hľadajúc kosti d'Amanta a Pselina). Zmysel vety jednoznačne
závisí od výrazu d'Amant et Pselin. Ako uvidíme, učenci nemali dôvod upravovať tieto posledné slová
a naznačovať, že ide o tlačové či iné chyby. Nostradamus si presne uvedomoval, čo píše, ale písal v
zelenom jazyku.
Minulé interpretácie vychádzali z predpokladu, že riadok je azda citátom z byzantského autora Psella
(Pselin). Nostradamus sa zmieňuje o Psellovi, ale spomína ešte ďalšieho človeka. Navyše v Psellovej
knihe o démonoch nenájdeme nič o "hľadaní kostí". Za správnu interpretáciu pokladáme túto: Amant
je svätý Amand, veľký patrón Flámska a maastrichtský biskup. V šiestom storočí Amand hlásal
evanjelium vo Flámsku a získal pre kresťanstvo väčšinu obyvateľstva, ba pokúsil sa aj o obrátenie
Slovanov. Pôsobil ako svojho druhu sprostredkovateľ medzi pápežom a viacerými galskými biskupmi
(v tom čase ešte neprijali kresťanstvo všetci obyvatelia Francúzska). Založil v krajine veľa kláštorov a
niektoré sa zachovali dodnes. Slovom, Amand sa javil Nostradamovi ako vhodný symbol misijnej
činnosti ranej cirkvi v západnej Európe.
Pselin je Psellos, byzantský historik z jedenásteho storočia, v súčasnosti známy hlavne ako autor
spisu o démonoch. Bola to však iba jeho menšia práca a ako historik si získal oveľa významnejšie
meno knihou Chronologia venovanou dejinám jedenásteho storočia.16 Bol aj vplyvným
machiavelistickým štátnikom a patrí k najdôležitejším postavám byzantskej cirkvi. Európske myslenie
obohatil najmä názorom, že platonizmus sa dá zmieriť s kresťanskou vierou. Táto myšlienka padla na
úrodnú pôdu začiatkom pätnásteho storočia vo Florencii po návšteve patriarchu východnej cirkvi.
Stručne povedané, Psellos symbolizoval v Nostradamových očiach intelektuálny život ranej
východnej cirkvi.
Náš krátky prehľad naznačuje, čo asi mal Nostradamus na mysli, keď spojil Amanda so Psellom.
Hľadanie kostí Amanda a Psella by sa dalo chápať ako túžba po misijnom nadšení prvého a
scholastickom humanizme druhého. Zároveň sú obidvaja, každý svojím spôsobom, predstaviteľmi
obidvoch cirkví, západnej a východnej. Nasvedčuje to, že do riadku je zabudovaná myšlienka hľadania
koreňov kresťanstva pred rozlukou Konštantínopolu a Ríma.
V rámci celého štvorveršia sa azda riadok vzťahuje na hľadanie kresťanského ducha, ktorý vo
Francúzsku vyhladila revolúcia. História už nikdy nebude taká ako v minulosti. Východ a Západ sa už
nikdy nespoja v ekumenickej jednote. Misijná horlivosť a cirkevná vzdelanosť sa pominú, budú
pochované ako kosti svätcov.
Nostradamus si vybral tieto dve slávne postavy za symboly štvorveršia ešte pre ďalšiu hlbokú príčinu,
súvisiacu s metódami zeleného jazyka. Keď sa zamyslíme nad obidvoma osobnosťami - významnými,
vplyvnými a slávnymi za ich života, hoci v súčasnosti takmer zabudnutými-, uvedomíme si, že
Nostradamus mal možnosť vybrať si aj iné mená. Medzi zástupcami dvoch kresťanských cirkví by bol
našiel hocikoľko misionárov a učencov, ktorí by sa mu hodili do posledného riadku štvorveršia. Iste,
ale Nostradamus chcel zakomponovať doň ešte hlbšiu významovú rovinu, lebo pracoval so zeleným
jazykom. Rozoberme teda text vo svetle zeleného jazyka.
Amant (Amand) znamená po latinsky "ľúbia". Po francúzsky je amant milenec. Slovo sa začína
písmenom A. Uvidíme, že je to dôležité.
Pselin nie je iba náhodná variácia mena Psellos. Treba to podčiarknuť, lebo výskyt mena Psellos vo
štvorverší sa dá vysvetliť len ako literárna narážka na jeho predstavu hasnúceho ohňa či svetla (Le feu
estaint) v treťom riadku. Nostradamus však písal Pselin namiesto Psellos. Tento zvláštny pravopis plní
dve funkcie. Na jednej strane nám pripomína slovo Selin, ktorým Nostradamus opätovne označuje
Turkov alebo moslimov (pozri Príloha č. 5). V duchu zeleného jazyka sa toto slovo môže vzťahovať na
byzantskú verziu kresťanstva, ale aj na islam. V tomto prípade nám P takrečeno zvyšuje. Mali by sme
si uvedomiť, že P ako veľké písmeno má nejaký zmysel.
Slovo os, po francúzsky "kosti", znie ako pätnáste písmeno abecedy, teda O. Podľa pravidiel zeleného
jazyka sa môžu rovnozvučné slová zamieňať na základe homonymie. Nevzťahuje sa toto O na veľký
kruh zvieratníka, o ktorý sa opiera kalendár spomínaný v prvých dvoch riadkoch štvorveršia?
Kruh nemá začiatok ani koniec. Pravda, v zhode s konvenciou kalendárnych systémov sa zodiakálny
kruh začína Baranom tak ako v astrológii. Podľa kalendára slnko "začína" svoju púť po kruhu
zvieratníka 21. marca - prvého germinala podľa revolučného kalendára, vo štvorverší dix Kalendes
d'Avril de fait Gotique. Podľa zásad tej istej konvencie sa zodiakálny aj kalendárny cyklus končia v
Rybách. Teda 21. marca sa končia Ryby a začína sa Baran.
Baran ako znak zvieratníka súvisí s milostným impulzom jari, s mužskou sexuálnou energiou Marsu
ako panujúcej planéty. Amant čiže milenec je teda znamenitým obrazom zeleného jazyka
umožňujúcim charakterizovať znamenie Barana. Navyše sa Amant vyznačuje tým, že sa začína
rovnakým písmenom ako Aries, zodiakálny znak Barana v latinčine.
Zodiakálne Ryby sú vodné znamenie, a preto sa znamenie spája s dvoma rybami. Slovo Selin sa dá v
zelenom jazyku využiť aj preto, že pripomína Seléné, po grécky Mesiac. Mesiac je vládca vôd a morí.
Prvé písmeno znamenia Rýb je v latinčine P (Pisces). Ak pridáme ku konštruktu zeleného jazyka selin
literu P, dostaneme meno Pselin, ktoré Nostradamus použil vo štvorverší.
Nepovoľujeme priveľmi uzdu fantázii, ak hľadáme v menách Amant a Psellos písmená A a P preto, že
ich nachádzame v latinských pomenovaniach znamení na začiatku (Aries) a konci (Pisces)
kalendárneho cyklu? V exoterickom myslení by sme to azda mohli tak chápať, ale v rámci pravidiel
zeleného jazyka je to bežné. A zmysel posledných riadkov štvorveršia vo vzťahu k prvým sa dá
dešifrovať iba takýmto spôsobom.
Ako sa nám javí zmysel štvorveršia na základe výsledkov našej obšírnej analýzy? Nostradamus v ňom
píše o novom kalendári revolucionárov, ktorý roku 1792 zmetie nominálny vplyv katolicizmu dokonca
aj na členenie roka. Zmenu zavedú zlí ľudia. Staré náboženské usporiadanie (spomínajú sa tri
náboženstvá) ohrozia tieto zmeny a títo ľudia. Ľudia už nebudú hľadať odpovede na svoje problémy u
náboženských postáv minulosti. Na kosti svätcov a dávnu učenosť sa zabudne.
Ľudia šestnásteho storočia si akiste nevedeli predstaviť bezútešnejší obraz budúcnosti.
OSUD FRANCÚZSKEJ KRÁĽOVSKEJ RODINY
Ako sme už poznamenali, Nostradamus sa hrozil revolúcie i štátnej vraždy Ľudovíta XVI. a jeho rodiny.
Vraví o tom v niekoľkých štvorveršiach, ale výstižnosťou a úspornosťou sa azda ani jedno nevyrovná
štvorveršiu IX.77:
Le regne prins le Roy conviera,
La dame prinse a mort jurez a sort,
La vie a Royne fils on desniera,
Et la pellix au fort de la consort.
Vláda zatkne vyzvaného kráľa,
Zatknutú kráľovnú odsúdia na smrť lotériou,
Život odoprú kráľovninmu synovi
A kurtizáne ako manželke.
Hoci sú isté pochybnosti o presnom zmysle prvého riadku, otvorenejšie a úspornejšie by sa nedal
vystihnúť takýto tragický príbeh - vlastne predpoveď budúcej tragédie. V štyroch riadkoch sa
postupne hovorí o osude štyroch najdôležitejších postáv na dvore Ľudovíta XVI.
Vláda skutočne vyzvala Ľudovíta XVI., aby zostal kráľom, ale neskôr ho odsúdila na sťatie gilotínou.
Zatknutá žena bola Mária Antoinetta. Súdil ju revolučný tribunál porotcov zo všetkých spoločenských
tried - obyčajná porota vybraná žrebovaním. Korunný princ - vtedy ešte dieťa, prirodzene, kráľovnin
syn, zomrel, hoci nevedno presne kedy, vo väznici, ktorá bola nedávno chrámom. Kurtizánou (pellix)
Ľudovíta XV. bola madame Dubarry, a spoliehala sa na vplyv svojho partnera (fort de la consort).
Štvrtý riadok skvele ilustruje, ako úsporne používal Nostradamus zelený jazyk. Slovo pellix je zjavne
metatézou latinského pellax, od gréckeho slova s významom zradný a zvodný. Hoci etymologicky
nesúvisí so slovami pelleatus (zaodetý do kožušiny) a pellis (kožušina), viaže sa k nemu konotácia
plytkej krásy, zakrývajúcej nemravnosť. Už z tejto súvislosti vyplýva, ako nadobudlo slovo pellix
význam kurtizána.
Vzhľadom na kontext nás Nostradamus nenecháva na pochybách, že táto konkrétna pellix je madame
Dubarry. Najprv pôsobila v nevestinci a až potom sa stala obľúbenou milenkou Ľudovíta XV.
Nostradamus si akiste uvedomoval, že slovo pellix (vzhľadom na asociácie s oblečením) sa
mimoriadne hodí na madame Dubarry, lebo keď si v Paríži zarábala na živobytie ako prostitútka,
poznali ju pod prezývkou Lange, po francúzsky plienka.
Nájde sa azda v tomto štvorverší dajaká historická zmienka, ktorá unikla historikom? Zostáva
záhadou osud korunného princa, teoreticky budúceho Ľudovíta XVIII. Tvrdilo sa, že ho usmrtili 8. júna
1795 v chrámovej väznici.17 Na štvorverší je zaujímavé, že každý riadok je venovaný smrti jednej zo
štyroch hlavných postáv. Vieme, že Ľudovíta (Roy v prvom riadku) popravili 21. januára 1793. Takisto
vieme, že Máriu Antoinettu (dame v druhom riadku) popravili 16. októbra toho istého roku. Vieme aj
to, že madame Dubarry skončila na popravisku o necelé tri mesiace, 7. decembra 1793. Spomína
Nostradamus smrť následníka trónu (Royne fils) v treťom riadku preto, lebo chce naznačiť, že zomrel
medzi októbrom a decembrom 1793?
KRÁĽ, KTORÝ NIKDY NEBOL
Štvorveršie X.9 je venované uväzneniu "kráľa, ktorý nikdy nepanoval". Nostradamus ho v poslednom
riadku volá "kráľ Nikdy" (Onc Roy), Ľudovít XVII.
De Castillon figujeres jour de brune,
De femme infame naistra souverain prince
Surnom de chausses perhume luy posthume,
Onc Roy ne fut si pire en sa province.
Alegorický zámok v deň hmly,
Z nehanebnej ženy sa narodí princ suverén
Prímenie obuvi pred smrťou a po nej,
Kráľ Nikdy bol taký nešťastný vo svojej provincii.
Castillon je chrám, ktorý slúžil za revolúcie ako väzenie kráľovskej rodiny (pozri obr. 38). Na dobových
rytinách nepôsobí dojmom chrámu, ale vďaka vežičkám pripomína skôr nedobytnú pevnosť, a preto
je pomenovanie "zámok" či "kaštieľ" odôvodnené. Výraz Castillon figujeres (Castel figure alebo ešte
presnejšie Castel se figurer) sa dá voľne, ale výstižne preložiť ako "alegorický zámok", "obrazný
zámok" či "zdanlivý zámok". Chrám bol pôvodne zámkom templárov a revolucionári ho premenili na
väznicu, lebo bol výborne opevnený a mal iba jednu bránu, takže sa dal ľahko strážiť.
Čo znamená deň hmly (jour de brune)? Chlapca 27. októbra odlúčili od matky a premiestnili do väčšej
veže. Podľa revolučného kalendára, na ktorý Nostradamus niekoľko ráz naráža, bol mesiac brumaire.
Slovo brumaire znamená aj "zimný", "hmlistý". Slovo brune je pomerne jednoduchá metatéza slova
brume a zjavne naň poukazuje (v duchu pravidiel zeleného jazyka) rým so slovom posthume v treťom
riadku.
Ako dešifrujeme De femme infame naistra souverain prince v druhom riadku? Táto femme infame je
matka následníka trónu Mária Antoinetta. Revolucionári ju odsudzovali za samopašný spôsob života a
po procese, na ktorom ju obžalovali zo zneužívania dieťaťa, zanevreli na ňu aj široké vrstvy.
Homofónia femme - infame tu však umožňuje aj slovnú hračku: je to žena (femme), aj nie je žena
(infame, vo výslovnosti totožné s in-femme). Už sme sa zmienili o súdnom obvinení Márie Antoinetty
zo zneužívania syna a všimli sme si, že Nostradamus sa prikláňa k názoru, že obžaloba bola
odôvodnená (pozri 5. kapitolu).
Louis sa narodil ako princ suverén (naistra souverain prince), lebo ako prvorodený dostal titul
dauphin čiže korunný princ. Neoficiálne sa stal kráľom po otcovej poprave, a jednako sa nikdy neujal
žezla. Teda ne-žena či "ne-matka" (infame) porodila kráľa, ktorý je ne-kráľom (Onc Roy v poslednom
riadku).
Tretí riadok znie Surnom de chausses perhume luy posthume. Výraz Surnom de chausses by sme
mohli preložiť ako "prímenie obuvi". Výbor verejnej bezpečnosti 3. júla 1793 vymenoval za
dauphinovho poručníka obuvníka Simona. Chausser okrem iného znamená aj "šiť niekomu topánky".
Podobnosť výrazov surnom a Simon takmer pripomína slovnú hračku. Aj keby tu nešlo o zámer,
Simon ako zákonný poručník mal plnú moc nad (sur) menom (nom) svojho zverenca.
Kto pozná podivuhodný osud korunného princa, zbystrí pozornosť pri závere riadku: perhume luy
posthume by sa približne dalo preložiť ako "pred jeho smrťou a po jeho smrti". Vzhľadom na
homofóniu by sa výraz perhume luy dal dešifrovať aj ako "pred smrťou Ľudovíta".
Pokiaľ je nám známe, vo francúzštine nejestvuje slovo hume ani perhume, ale sloveso humer
znamená vdychovať, vťahovať do seba. Máme do činenia s konštruktom v duchu zeleného jazyka,
pričom perhume zámerne kontrastuje s posthume, môžeme predpokladať, že sa tu vdychuje,
pohlcuje život, a to v posmrtnom štádiu. Uvedomujeme si zložitosť Nostradamovej vízie, a preto si
musíme položiť otázku, či to súvisí so zatajovaním života (prípadne smrti) korunného princa. Súvislosť
sa nemusí týkať obuvníka Simona, ale skôr autora Simiena Despreauxa, lebo sa zdá, že vedel, či
chlapec zostal nažive alebo nie. Títo dvaja muži s podobnými menami majú vzťah k predsmrtnému a
posmrtnému životu chlapca. Homofónia prinajmenej bije do očí, lebo jeden mal do činenia s
chlapcovou (takrečeno) predsmrtnou, kým druhý s údajnou posmrtnou existenciou.
Zvláštny výraz naznačujúci smrť a posmrtnú existenciu sa dá uplatniť na korunného princa, lebo aj
keď oficiálne záznamy naznačujú (hoci nie jednoznačne), že chlapec zomrel v chrámovom väzení,
podľa viacerých neskorších chýrov zostal nažive.
Z nášho štvorveršia vyplýva, že Nostradamus nepredpovedal Ľudovítovu smrť v chrámovom väzení.
Nebudeme sa tu zaoberať zložitou históriou prežitia korunného princa. Uspokojíme sa s
konštatovaním, že napriek úradnému vyhláseniu o smrti osemročného chlapca sa predpokladalo, že
pitva (vykonaná potajomky) bola iba kamufláž. Mstve dieťa vraj iba podhodili (bolo hluchonemé) a
Despreaux bol popredným autorom medzi tými, čo ešte roku 1814 (keď sa vrátil do Paríža Ľudovít
XVIII., vnuk Ľudovíta XV., narodený roku 1755) tvrdili, že Ľudovít XVII. ešte žije. V tom čase však už
táto otázka vôbec nezaujímala revolucionárov ani rojalistov, lebo aj oni väčšinou podporovali nároky
Ľudovíta XVIII.
Zo štvrtého riadku (Onc Roy ne fut si pire en sa province) jednoznačne vyplýva, že štvorveršie sa
zaoberá Ľudovítom XVII., ktorého vláda bola mimoriadne nešťastná. Mladý Ľudovít bol Onc Roy,
doslova kráľ Nikdy. Takýto titul si zasluhuje veľmi málo panovníkov. Navyše bol kráľ Nikdy nešťastný
(pire znamená horší) vo svojej provincii. V duchu zeleného jazyka môžeme slovo provincia chápať ako
Francúzsko, ale aj ako chrámové väzenie, kde sa zdržoval počas celej svojej biednej "vlády".
Nostradamus opatrne konštatuje, že kráľ Nikdy bol nešťastný vo svojej "provincii", nie vo svojom
kráľovstve.
Ľudovít mal iba sedem rokov, keď sa po otcovej poprave stal (podľa rojalistov, nie podľa Francúzska)
kráľom krajiny. Jeho éra sa obmedzila na chrámové väzenie a ak aj zostal nažive, jeho nárok na trón
nebol nikdy oficiálne uznaný. Žiadny kráľ by si nezaslúžil takú nešťastnú (si pire) charakteristiku.
Kým sa prestaneme zaoberať touto pozoruhodne presnou predpoveďou, mali by sme si všimnúť
trefnosť literárneho štýlu a pôvab zmysluplnej homofónie femme infame a perhume. Francúzske
slovo posthume podčiarkuje presnosť myslenia, vďaka ktorej sa štvorveršie zaraďuje do vysokej
literatúry. Mária Antoinetta bola pred súdom histórie femme aj infemme (infame). Ľudovít (luy) je z
hľadiska histórie perhume aj posthume. Aj keby Nostradamus nebol pôvodcom najznamenitejších
básnických predpovedí na svete, prinajmenšom by sme ho mohli pokladať za autora znamenitej
poézie.
NAPOLEONOV NÁSTUP
Ak podľa Nostradama udávala predposlednému desaťročiu sedemnásteho storočia tón Francúzska
revolúcia, v poslednom desaťročí dominoval Napoleon. O tomto slávnom mužovi sa zmieňuje rané
štvorveršie I.31, ohlasujúce vojny po revolúcii:
Tant d'ans les guerres, en Gaule dureront
Outre la course du Castulon Monarque,
Victorie incerte trois grands couronneront
Aigle, Coq, Lune, Lyon, Soleil en marque.
Toľko rokov potrvajú vojny vo Francúzsku
Po období vlády tuniky,
Neisté víťazstvo traja veľkí budú korunovaní.
Orol, kohút, Mesiac, lev, Slnko v znamení.
Ako sme sa v tejto kapitole presvedčili, panovníčka v tunike bola socha Slobody nad Námestím
revolúcie v Paríži, kde počas revolučných rokov fungovala gilotína. Nahradila sochu Ľudovíta XV.,
ktorú odstránili v roku 1792. Novú sochu vytesal v klasickom štýle Dr. Lemot ako sediacu ženskú
postavu zahalenú do tuniky čiže castuly, obľúbenej u rímskych žien. Socha mala krátky život - ako
väčšina hriešnych vecí - a vydržala na piedestáli len osem rokov.
Štvorveršie je azda dvojznačné. Vypukne po odstránení panovníčky v tunike toľko vojen, alebo budú
vojny trvať toľko rokov, teda osem? Ak veríme, že Nostradamus má vždy pravdu, musíme sa prikloniť
k prvej možnosti, lebo pod neoblomným Napoleonovým velením zúrili vojny oveľa dlhšie než osem
rokov. Vlastne aj sám Nostradamus nám pomáha dešifrovať, o aké vojny ide, lebo v poslednom
riadku uvádza niekoľko astrologických údajov: Aigle, Coq, Lune, Lyon, Soleil en marque.
Symbolika je nepokryte astrologická. Orol (Aigle) je vtáčí atribút Jupitera. Kohút (coq) ako vták
mužského pohlavia je symbolom planéty Mars. Tieto strašné roky prežila neobyčajne zaujímavá
maľba (obr. 46). Znázorňuje kohúta, symbol militaristického Francúzska, ako kikiríka na kanóne
opásanom roztrhnutou reťazou, čo symbolizuje slobodu. Nad kohútom sa skvie nápis "Je chante pour
la Liberté" (Spievam pre slobodu).
Lune znamená po francúzsky Mesiac. Lyon je lev zo znamenia Leva. Soleil je po francúzsky Slnko.
Marque znamená to isté ako Blíženci, lebo Strelec s lukom na opačnej strane zvieratníka strieľa na
toto znamenie, akoby chcel na ňom zanechať stopu (marque). Blíženci sú doslova terčom pre Strelca,
ktorý je spolovice zviera a chce sa stať celým človekom, božským i smrteľným ako nebeskí blíženci. V
duchu tejto interpretácie dostaneme takúto planetárnu schému:
Slnko
Mesiac
Mars
Jupiter
Blíženci
Lev
Lev
Lev
Vyskytuje sa taká relevantná perióda z hľadiska štvorveršia, pre ktorú platia tieto astrologické
podmienky? V trojdennom období okolo 16. júna 1801 nastalo takéto usporiadanie planét:
Slnko
25 Blíženci
Mesiac 24 Lev
Mars
08 Lev
Jupiter 05 Lev
Tieto pozície sú zadané na poludnie 16. júna. Preto možno tvrdiť, že konfigurácia trvala takmer dva a
pol dňa, teda 15. júna takmer celý deň a 17. júna niekoľko prvých hodín.18 Takmer s istotou môžeme
predpokladať, že Nostradamus si mohol vybrať na reprezentáciu stredu roku 1801 (a takto na
označenie celého roka) iné jedinečné astrologické dátumy - jeho zámerom však zrejme bolo vybrať si
také údaje (Lev v horoskope), ktoré by symbolizovali Leva (Lyon) v mene Napoleon, lebo toto meno
má veľký význam pre zmysel štvorveršia. Tento deň je fakticky stredom kalendárneho roka a môžeme
predpokladať, že podľa Nostradama bude celý rok 1801 osobitne dôležitý pre mier alebo aspoň pre
koniec vojen vo Francúzsku.
V tomto roku boli napodiv uzavreté až štyri zmluvy týkajúce sa mieru pre Francúzsko. Lunévillský
mier (9. február) ukončil vojnu s Rakúskom. Aranjuezský mier (21. marec) priniesol pokoj zbraní
medzi Francúzskom a Španielskom. Florentská zmluva (28. marec) a Madridská zmluva (29.
september) uzavreli mier medzi Španielskom a Portugalskom, čo utvrdilo mier pre Francúzsko. Tieto
zmluvy nevytrvali veľmi dlho, a možno Nostradamus myslel práve na toto, keď písal o Victorie incerte
(neistom víťazstve) ako o predohre k myšlienke, že budú korunované tri veľké osobnosti.
Kto boli tieto tri veľké osobnosti (trois grands)? Všimnime si, že Nostradamus nepísal o "veľkých
kráľoch" - akoby videl, že udalosti roku 1789 povedú k dočasnému prerušeniu starobylej rodovej línie
francúzskych kráľov. Spomínané tri osobnosti boli traja Napoleonovia a všetkých troch korunovali
(couronneront) po roku 1801 za cisára.
Napoleon sa doslova korunoval sám v parížskom chráme Notre Dame roku 1804. Jeho syn František
Karol Jozef bol vyhlásený za cisára Napoleona II. počas stodňovej vlády. A napokon Ľudovít Napoleon
zorganizoval roku 1851 puč, ktorý vyústil do obnovenia ríše a nasledujúceho roku sa dal vyhlásiť za
Napoleona III. O jeho smutnom osude sa píše v iných štvorveršiach - pozri 5. kapitolu.
9. kapitola
Devätnáste storočie
Keď začneme vyratúvať viaceré názory vyslovené na Nostradamove spisy a povahu, vysvitne, že
ho väčšinou odsudzujú za šarlatánstvo a podvody, najmä v novšom období. Lebo takzvaná dnešná
veda pokladá za pravdivé iba to, čo sa dá vyvodiť rozumom. Pokladá za samozrejmé, že o budúcnosti
sa môžeme dozvedieť len to, čo si kultivovaná prezieravosť vyberie z politickej znalosti minulých
čias...
(Charles A. Ward: Oracles of Nostradamus (Nostradamove veštby, 1891, str. 35)
Dnešný Paríž akoby zabudol na Nostradama. Jeho meno nenesie jediná ulica, bulvár ani námestie. A
predsa v rozličných zákutiach Babylonu - Nostradamus zavše takto prezýval Paríž - sa nám ešte podarí
vypátrať aké-také zabudnuté stopy po majstrovi zo Salonu. Napríklad Musée des Souverains
(Múzeum panovníkov) vystavuje krátke a dlhé kabáty cisára Napoleona, svojho času také slávne.
Súčasný komentátor1 Nostradamových diel v tom právom vidí dôkaz správnosti štvorveršia VIII.57,
ktoré predpovedalo: De robe courte parviendra a la longue - Od krátkeho kabáta sa dostane k
dlhému.
Zdá sa to čudné, ale v tomto riadku nenájdeme veľa ezoteriky. Krátky kabát patril k Nostradamovmu
oblečeniu a bol krátky aj na vtedajšie časy. Dlhý kabát je korunovačný hermelínový habit.
Je celkom možné, že tieto dva kabáty vystavujú v múzeu skôr na Nostradamovu ako na Napoleonovu
počesť. Francúzi si oprávnene ctia obdivoch krajanov a mnohí francúzski učenci si uvedomovali a
dodnes uvedomujú význam kabátov pre majstra zo Salonu i pre vládcu ríše.
Ďalšia stopa po Nostradamovi sa azda zachovala nezámerne. Prešla toľkými zmenami, že jej
existenciu musíme pripísať vlastne len čistej náhode. Na parížskom námestí Place Vendôme sa týči
pomník s úradným názvom Colonne d'Austerlitz (Slavkovský stĺp), v ľudovej reči Colonne Vendôme
(Vendômsky stĺp). V dolnej časti je rímskymi číslicami vytesaný rok 1805. Basreliéf znázorňuje
hrdinské činy vojenskej expedície proti Nemcom a Rakúšanom, na čele ktorej stál Napoleon
Bonaparte. Nápis sa začína venovaním cisárovi: NEAPOLIO.IMP.AUG. Posledné dve slová sú odvodené
od latinského cisárskeho titulu Imperator Augustus a pripomínajú nám, že Napoleon sa rozhodol dať
prednosť vencu starovekých Rimanov pred skorumpovanou inštitúciou kráľovstva, ktorá vyústila do
Francúzskej revolúcie. Prvé slovo Neapolio je grécko-latinská obmena Napoleonovho mena. Je
celkom možné, že výber tejto podoby mena pre pomník podnietilo Nostradamovo štvorveršie.
Francúzsky učenec Le Pelletier zrejme prvý upozornil na grécko-latinský nápis na Vendômskom stĺpe,
ale neuvedomil si dôsledky, ktoré z neho vyplývajú pre štvorveršia I.76 a IV.54.2 Je pravda, že od Le
Pelletierových čias postihli stĺp rozličné zmeny. Za komúny roku 1871 ho vyvrátili, ale roku 1875 ho
opäť vztýčili, pravdepodobne zásluhou Gustava Courbeta. Bronzovú plaketu odliali z pôvodnej formy,
takže nápis, o ktorom sa zmienil Le Pelletier, sa ešte vždy nachádza in situ.
Nostradamus aj Napoleon boli ľuďmi osudu. V celkom hmatateľnom zmysle predstavujú polaritu
úspechov Francúzska. Mystik, ktorý videl do budúcnosti, tu stojí oproti géniovi vojenstva, ktorý tvoril
budúcnosť. Takmer nevyhnutne mudrc poctil toľkou pozornosťou vojaka.
Najlepšiu novovekú prácu o Nostradamovi a Napoleonovi napísal Stewart Robb. Vo viacerých
presvedčivých komentároch dokázal, že Nostradamus venoval veľkému Francúzovi prinajmenej 41
štvorverší.3 Jasnovidec akiste hodnotil Napoleonov vplyv na históriu Francúzska veľmi vysoko, lebo v
Proroctvách nevymedzil žiadnemu inému jednotlivcovi - ani z rodu Valois - toľko priestoru ako
cisárovi.
ANAGRAM PRE NAPOLEONA
Samé prvé štvorveršie stovky č. VIII sa začína trojslovným anagramom, ktorý iba povrchne maskuje
meno Napoleon:
PAU, NAY, LORON plus feu qu'a sand sera
PAU, NAY, LORON bude viac ohňa než krvi
Máme pred sebou pravdepodobne najznamenitejší anagram v celom Nostradamovom diele, aspoň z
hľadiska priezračnosti. Komentátori chápali zmysel anagramu bezmála odo dňa, keď sa Napoleonovo
meno zapísalo do dejín, lebo tri slová sa dajú spojiť do dvoch: NAPAULON ROY. Prvý riadok
štvorveršia sa dá preložiť ako Kráľ Napoleon bude viac oheň než krv - takmer dokonalý opis cisára,
ktorý si vybojoval a otvoril cestu k francúzskemu trónu vojenskými úspechmi, a nie pôvodom, za
bežných okolností rozhodujúcim pre následníctvo.
Garencieres síce roku 16724 predložil verejnosti nevydarený preklad a komentár štvorverší, ale
priznal sa, že si nevedel rady s predpoveďami, o ktorých dnes vieme, že súvisia s Napoleonom.
Garencieres si napríklad lámal hlavu nad štvorverším I.60, hoci dnes ho bez väčších ťažkostí dávame
do súvislosti s historickým Napoleonom:
Un Empereur naistra pres d'Italie,
Qui a l'Empire sera vendu bien cher,
Diront avec quels gens il se ralie
Qu'on trouvera moins Prince que boucher.
Blízko Itálie sa narodí cisár,
Ktorý príde ríšu draho,
S akými ľuďmi sa stýka, budú vravieť,
zistia, že je viac mäsiar než princ.
V tomto prípade sa Garencieres veľmi priblížil k francúzskemu originálu, ale predpoveď mu robila
ťažkosti. Garencieres správne usúdil, že štvorveršie obsahuje predpoveď budúcnosti. Chápeme
Garencieresove rozpaky v sedemnástom storočí, lebo kľúč k pochopeniu približne 40 predpovedí o
Napoleonovi spočíva v otázkach súvisiacich jedine s týmto velikánom - vo zvláštnom Napoleonovom
mene, v tom, že sa vôbec stal cisárom, v jeho neopakovateľných symboloch a rodisku. Všetky tieto
okolnosti boli záhadné, až kým sa nenaplnili.
DIVÉ MENO
Nostradamus sa opätovne zamýšľal nad významom Napoleonovho mena. V prvom riadku štvorveršia
I.76, akiste najzábavnejšom z hľadiska použitia zeleného jazyka, Nostradamus spomína meno, ktoré
môže patriť len Napoleonovi:
D'un nom farouche tel proferé sera,
Que les trois soeurs auront fato le nom:
Puis grand peuple par langue et fait duira,
Plus que nul autre aura bruit et renom.
Zatiaľ sa uspokojíme s nasledovným prekladom:
To meno bude znieť divo,
Takže tri sestry ho vyslovia:
Potom povedie veľkých ľudí slovom a činmi,
Viac ako ktokoľvek bude sa tešiť sláve a lesku.
Najprv si položíme otázku, čo je na Napoleonovom mene divé alebo zverské. Mohli by sme s istými
výhradami hádať, že Bonaparte znamená "sčasti dobrý" (buona je po taliansky "dobrá" a parte je
"časť"). To však nesúvisí s jeho krstným menom, zrejme odvodeným od polatinčenej podoby názvu
Novapolis, dnešného Neapolu čiže "Nového mesta" (po grécky Nea Polis).
Nostradamus pri úvahách o zvukovej podobe pôvodného mena, označovaného neskôr ako "nové
meno", využil arkánne implikácie konštrukcie v duchu zeleného jazyka obsahujúcej slovo Apollyón. Z
Napoleona sa stal Nový Apollyón - Ne'apollyon.5
V literatúre o mágii odvodenej od biblickej démonológie sa Apollyón vysvetľuje ako grécke slovo s
významom "ničiteľ". Je to grécky ekvivalent Abaddona, satanovho anjela bezodnej priepasti, lebo tak
sa volá v Knihe zjavenia. Podľa tejto literatúry, ktorú Nostradamus iste poznal, sa "strašný tvor zjavuje
v takých groteskných podobách, že za istých okolností na smrť vyľaká neraz aj ľudí, čo ho privolajú
právoplatnými prostriedkami".6 Ozývali sa hlasy, že Nostradamova konštrukcia je starý latinský zápor
ne- a spojenie Ne-Apollyón teda znamená "Neničiteľ". Lenže aj dokonale frankofilský nápis na
Vendômskom stĺpe vyvracia túto interpretáciu.
Napriek všetkým nedorozumeniam Napoleon zostáva archetypickým ničiteľom. V tomto presvedčení
nás utvrdzuje i podstatne efemérnejší umelecký žáner než nápis na povestnom stĺpe. James Gillray
(1756-1815) znázornil na karikatúre generála prihovárajúceho sa šaškujúcim vojakom ako archetyp
démonického Francúza s ostrými rohmi a groteskne veľkým klobúkom, ktorý Gillray s obľubou
karikoval. Titulok znie: "Apollyón, satanov generalissimus, oslovuje légie."
Práve literárna démonická tradícia vysvetľuje, prečo Nostradamus vyhlasuje Napoleonovo meno za
un nom farouche (meno divého zvera) a odvodzuje ho od mena najstrašnejšieho démona biblickej
literatúry. Keď lord Byron písal o Napoleonovi, akiste ho ovplyvnili Nostradamove bezmála tristo
rokov staré verše:
Tvoje divé meno mysle ľudí nikdy tak nevynášali ako teraz.
Je pravdepodobnejšie, že napriek názorom niektorých komentátorov Byrona ovplyvnil výraz nom
farouche v Nostradamových Proroctvách väčšmi než pomyslenie na grécku etymológiu. Nejeden verš
v Byronovej Óde na Napoleona a v Óde od Francúzov poukazuje, že básnik dobre poznal
Nostradamove verše.
"Divé meno" je jeden problém, a Tri sestry druhý. Vystupujú v druhom riadku (Que les trois soeurs
auront fato le nom). Ako súvisí pochybný krst s týmito tromi sestrami? V jednej rovine ide o tri
sudičky (podľa nejednoznačného vysvetlenia v závere druhého riadku): sestry, ktoré majú v mene
fato. Latinské slovo fátum, ktoré nadobudlo v niekoľkých európskych jazykoch význam osud,
znamenalo pôvodne výrok, ustanovenie bohov.
Prvé dva riadky tvoria kuplet ozajstného génia. Nielenže Nostradamus používa zelený jazyk na
označenie veľkého človeka, ktorý takmer zničil Európu, ale zračí sa tu i skutočnosť, že život tohto
človeka sa rozvíjal podľa ustanovenia osudu. Dá sa o ňom povedať, že bol človekom osudu. Keď mu
tri sestry vymýšľali meno, ktoré by prezrádzalo jeho strašný údel, votkali doň meno satanského
kniežaťa bezodnej priepasti. Z veršov medziiným vyplýva, že veľkých (čiže francúzskych vojakov
drancujúcich Európu), na čelo ktorých sa postaví, zavedie do bezodnej priepasti, teda do pekla.
Týmto činom si vyslúži slávu a povesť. Keď odhalíme nuansy zeleného jazyka, vyjde na povrch
ironické ladenie štvorveršia?
Isté náznaky nasvedčujú, že Napoleon vedel o rozličných interpretáciách štvorverší týkajúcich sa jeho
činov. Zdá sa, že hlavu si holil (teste raze) preto, aby jeho účes zodpovedal predpovedi v štvorveršiach
o nakrátko ostrihaných vlasoch.*52
Ako sme už poznamenali, pravdepodobne začal nosiť krátky kabát preto, aby urobil zadosť
zodpovedajúcemu riadku v predpovedi VIII.76. Dokonca je možné, že aj astrálnu symboliku, ktorú
neskôr ironizoval Byron (pozri ďalej), ovplyvnila interpretácia Nostradamových štvorverší, keď ich
začali vzťahovať na Napoleona.
NAPOLEON - KRÁĽ GALOV
Ďalšie štvorveršie týkajúce sa Napoleona obdivuhodne zhrnuje jeho víťazný postup v Európe a všíma
si aj jeho ľúbostný život. Štvorveršie IV.54 sa začína úvahami o jeho mene, podobne ako
predchádzajúca predpoveď:
Du nom qui oncquez ne fut au Roy Gaulois,
Jamais ne fust un fouldre si craintif,
Tremblant l'Italie l'Espagne et les Anglois,
De femme estrange grandement attentif.
Na rozdiel od predchádzajúceho štvorveršia sa dá preložiť obdivuhodne ľahko, hoci sa tu nájdu výrazy
bežné v šestnástom storočí:
Menom, aké ešte nemal galský kráľ,
Nikdy ešte úder blesku nebol taký strašný,
Itália, Španielsko a Angličania sa trasú,
Prejavuje úctu a pozornosť cudzej žene.
Cisár nepanoval vo Francúzsku tisíc rokov a meno Napoleon sa nevyskytlo až do príchodu Korzičana k
moci. Dodajme, že slovo fouldre (v našom preklade "úder blesku") znie v súčasnej francúzštine ako
foudre a znamená aj úder hromu. Craintif má vo francúzštine význam strašný (prípadne bojazlivý).
Napoleonovi sa vydaril vpád do Itálie i do Španielska, a keď sa vyhrážal, že vtrhne do Anglicka, báli sa
ho aj Angličania. Keby však boli dôkladnejšie poznali Nostradamove spisy, pochopili by, že jasnovidec
predpovedal ich krajine bezpečnosť a konečné víťazstvo.
Slovo estrange v poslednom riadku je ekvivalent dnešného étrange "čudný" a "cudzí". Napoleon mal
niekoľko priateliek z cudziny a k všetkým sa správal veľmi pozorne. Spomedzi tých významnejších
bola iba jedna cudzia a zároveň čudná, a to Josephine. Bola to kreolka z karibského ostrova
Martinique a vážne sa zaujímala o okultizmus. S ňou sa roku 1796 oženil. Jej niekdajší manžel skončil
dva roky predtým pod gilotínou.
Toto štvorveršie nemôžeme obísť bez poznámky o dôležitosti symboliky v prvom riadku,
pozoruhodnej preto, lebo sa týka udalosti, ktorá nastala vyše dvesto rokov neskôr.
Úder blesku sa hravo zaradil do napoleonovskej mytológie, lebo cisára často prirovnávali k padajúcej
hviezde, meteoritu, ba aj ku kométe. Jeden z najjadrnejších príkladov nachádzame na dobovom
drevoryte zobrazujúcom Napoleona zoči-voči Turkom roku 1798 - pravdepodobne pred bitkou pri
pyramídach alebo po nej. Na oblohe medzi agresívnym Napoleonom a roztrasenými Turkami žiari
hviezda symbolizujúca Napoleona, vzrastajúcu moc Európy a predstavu osudu ako Bohom určenej
povinnosti. Byron sa opätovne vracia k obrazu hviezdy s oveľa hlbším citom pre estetickosť, ale
básnikova hviezda zvyčajne vyznieva - na rozdiel od hrubého drevorytu - apokalypticky.
V Óde na Napoleona Byron ľahko skĺzol do astrálnej obraznosti, lebo sa tu spája klasický úder Diovho
blesku s padajúcou hviezdou biblického Apollyóna:
Veď on, nepravá ranná hviezda,
padol hlbšie než človek či diabol.
Túto ódu napísal Byron v deň, keď sa dozvedel o cisárovej abdikácii a objasňuje v nej hviezdnu
symboliku. Rozvíja predstavu, že Napoleon si uvedomoval svoju spätosť s osudovou hviezdou, s
padajúcou rannou hviezdou, s hviezdou zvanou Blen, ktorá sa zrúti až na dno priepasti, veď ju nosil
na prsiach:
Čačka, čo si rád nosil,
Hviezda, šnúrka, erb?
V Óde od Francúzov básnik prechádza do apokalyptickej roviny, keď hovorí o svojom hrdinovi
vojenstva, ktorý ho sklamal neskoršími skutkami:
Sťa hviezda Blen z predpovedí
Svätého jasnovidca z dávnych čias,
Vyvolal ohnivú spsšku
A menil rieky na krv.
Človek by ľahko podľahol pokušeniu, že svätý jasnovidec je Nostradamus, ktorý opísal Napoleona
pomocou astrálnej rétoriky. Byron však celkom určite myslel na svätého Jána, predpokladaného
pisateľa biblického Zjavenia. Z prorockého biblického textu čerpal Nostradamus i Byron obraz hviezdy
zvanej Blen.7 Súvislosti tohto biblického prameňa s inými Nostradamovými štvorveršiami sa vyjasnia
neskôr (pozri 10. kapitolu).
Prvý riadok poukazuje na ďalšiu závažnú okolnosť (z hľadiska francúzskeho rojalistu tvoriaceho v
šestnástom storočí): "muž, ktorý príde sťa blesk" bude mať meno, aké sa ešte nikdy nevyskytlo medzi
francúzskymi kráľmi. Nielenže Napoleon odmietol stať sa kráľom (radšej zaviedol cisársky titul), ale s
nástupom Napoleona sa vo Francúzsku vlastne skončila kráľovská rodová línia a napokon ju celkom
nahradila republika. A navyše, nik z kráľov, ktorí nastúpili na trón po vzniku tohto štvorveršia, si nedal
žiadne nové meno až do príchodu Napoleona. Z toho vyplýva, že Nostradamus tušil postupnosť mien
na francúzskom tróne v priebehu ďalších dvoch storočí, keď písal toto štvorveršie.
Aj meno, ktoré Nostradamus použil v neskorších štvorveršiach o Napoleonovi, odráža úvahy o "konci
kráľovskej rodovej línie". Už sme sa zmienili, že Nostradamus použil prezývku teste raze (oholená
hlava), keď písal o Napoleonovi. Komentátori bežne zdôrazňujú, že je to narážka na Napoleonove
nakrátko ostrihané vlasy - bol to výrazne symbolický odklon od dovtedajšej kráľovskej obyčaje nosiť
bujné parochne. Nostradamus však, ako zvyčajne, zabudoval do prezývky "oholená hlava" ešte jednu
významovú rovinu, lebo s nástupom Napoleona súvisela poprava Ľudovíta XVI. dňa 21. januára 1793
gilotínou, keď kráľ (celkom doslovne) stratil hlavu.
Vo štvorverší VII.13 sa dozvedáme, že La teste raze prendra la satrapie, t. j. Oholená hlava sa ujme
satrapie. Podľa štvorveršia bude tyransky vládnuť štrnásť rokov (Par quatorze ans tiendra la tyranie).
Prevrat 18. brumaira (9. novembra) 1799 jednoznačne veštil začiatok tejto tyranie. James Laver8
vcelku presvedčivo tvrdí, že Napoleonova tyrania sa skončila abdikáciou 11. apríla 1814 vo
Fontainebleau. To by, žiaľ, znamenalo, že trvala o päť mesiacov dlhšie v porovnaní s predpoveďou,
ale Nostradamus spravidla uvádza presné dátumy.
V skutočnosti bola posledným klincom do truhly Napoleonovej moci porážka pri Lipsku dňa 18.
októbra 1813. Bezprostredným dôsledkom tejto porážky bol vpád vojvodu z Wellingtonu, Blüchera a
Schwarzenberga do Francúzska. Ak sa orientujeme na túto udalosť, Napoleonova satrapia sa skončila
iba niekoľko dní pred vypršaním štrnásťročného obdobia.
ZRADCA NAPOLEONA
Sláva Napoleonovho zradcu vrcholila v osemnástom storočí, ale rozoberieme si toto obdobie teraz.
Vo štvorverší X.34 Nostradamus píše:
Gaulois qu'empire par guerre occupera,
Par son beau frere mineur sera trahy,
Par cheval rude voltigeant trainera,
Du fait le frere long temps sera hay.
Francúz, ktorý obsadí ríšu za vojny,
Bude zradený mladším švagrom,
Pôjde na čele s bujným neposedným koňom.
Za tento čin švagra napokon znenávidí.
Pre zmenu tu nachádzame málo zahmlievania a všetko je jasné, len čo nastala predpovedaná
udalosť. Najprv by sme mali poznamenať, že za Nostradamových čias sa Francúzom ani nesnívalo o
cisárstve, a Nostradamus sa predsa o ríši otvorene zmieňuje - zároveň naznačuje, že túto ríšu obsadí
vo vojne Francúz. Pri pohľade dozadu sme vo výhode, lebo nám nehrozia ťažkosti, ktorým musel čeliť
Garencieres, a tak spoznávame, že v riadku sa hovorí o cisárovi Napoleonovi. Švagor a budúci zradca
cisára je o čosi menej slávny, ale jednako nie je to iba výmysel básnika zo šestnásteho storočia, lebo
skutočne jestvoval. Joachim Murat bol jedným z mnohých jednotlivcov nízkeho pôvodu, ktorí sa
vyšvihli za revolúcie a následných vojen.
V prvých rokoch Murat poskytoval Napoleonovi neoceniteľné služby. Pomáhal Bonapartovi pri
slávnom prevrate roku 1799. Viedol ústup z Moskvy, keď sa Napoleon vrátil do Francúzska. Potlačil
povstanie v Madride a hoci ho Angličania na Sicílii porazili, bojoval po Napoleonovom boku vo
víťaznej bitke pri pyramídach.
Murat sa oženil s Carolinou Bonapartovou, stal sa Napoleonovým švagrom a takto splnil niekoľko
podmienok stanovených v druhom riadku štvorveršia. Narodil sa roku 1767, bol o dva roky starší než
Napoleon, ale zaujímal nižšie (mineur) postavenie ešte aj neskôr, keď ho Napoleon vymenoval roku
1808 za neapolského kráľa. Keď Murat usúdil, že Napoleonova moc začína slabnúť, rokoval za
cisárovým chrbtom s Rakúšanmi. Predstava, že bol renegát, azda tvorí jednu významovú vrstvu
čudného výrazu rude voltigeant, ktorý znamená približne "bujný a neposedný". Napoleona zrada
šokovala, ale ešte väčšmi ho azda šokovalo vedomie, že Nostradamove predpovede sú neobyčajne
presné.
Podivuhodná zmienka v treťom riadku o bujnom, neposednom koňovi (cheval rude voltigeant) naráža
na budúcu povesť Murata ako veľmi zručného jazdeckého dôstojníka. Výraz cheval... voltigeant by sa
dal preložiť ako "letiaci kôň". Pravda, voltige by mohlo označovať aj krasojazdectvo a voltigeur
príslušníka ľahkej pechoty. Práve pri tejto charakteristike sa pristavil Byron v Óde od Francúza (azda
pod dojmom čítania Nostradama):
Potom sa predáš smrti a hanbe
Za podradné kráľovské meno,
Akým sa hrdí ten z Neapolu,
Čo nosí tvoj krvou vykúpený titul.
Keď si vyrazil vpred na koni
Do boja cez šíky vojsk
Sťa riava, čo sa valí cez brehy.
Keď pukali prilby a cvendžali šable,
Jagali sa a blýskali vôkol, neveľmi si
Myslel, že osud ťa nakoniec nájde!
Výborný jazdecký veliteľ Murat nerátal s osudom, ktorý ho napokon našiel. V roku 1815 ho postavili k
múru a zastrelili. Zmienku o poprave zaradil Nostradamus do zaujímavého posledného riadku
štvorveršia. Pravopis slova hay prezrádza, že ide o ekvivalent slovesa hair ("nenávidieť") zo
šestnásteho storočia. Lenže francúzske haie môže označovať aj šík pušiek či bodákov. Ktovie či
Nostradamus, známy majster jazyka, nemyslel na obidva významy, lebo riadok by mohol bez väčších
zmien znieť aj takto: Du fait le frere long temps sera hay (Lebo za ten čin napokon postaví švagra
pred bodáky).
Zaujímavé je, že Muratom a jeho vzťahom k Napoleonovi sa zaoberal Nostradamus ešte v inom
kontexte. Venoval spletitým dejinám prvého desaťročia devätnásteho storočia akési "historické
zhrnutie" v Liste napísanom roku 1558, kde píše:
... par le tiers qui estendra ses forces vers le circuit de l'Orient de l'Europe aux pannos l'a profligé
et succombe et par voile marine fera ses extensions, a la Trinacrie Adriatique par Mirmido et
Germaniques du tout succombe et sera la seste Barbarique de tout des Nations grandement affligée
et dechassé.
... prostredníctvom tretieho stavu, ktorý rozšíri svoju vládu do okruhu východnej Európy k
otrhaným ľuďom, zbedačeným a porobeným, a pomocou námorných plavieb ju nanúti Sicílii,
osmanskému Jadranu a Nemecku. Všetci sa poddajú, barbarská rukavica náramne utrpí a všetky
národy ju odhodia.
Tento krátky úryvok z Nostradamovej prózy dosvedčuje, ako veľmi sa autor oddal obskúrnemu štýlu
zeleného jazyka. Výraz le tiers musíme chápať ako narážku na Tiers čiže tretí stav, pôvodcu
Francúzskej revolúcie, na chrbte ktorej sa Napoleon (a prirodzene aj Murat) povzniesol k sláve. Hoci
slovo Tiers zjavne treba prekladať ako tretí stav, niektorí francúzski komentátori v ňom videli zmienku
o Tretej republike.
Pannos je čudné slovo. Po grécky znamená pannos "fakľa", ale nazdávame sa, že v našom kontexte
lepšie vyhovuje latinské slovo pannosus "otrhaný". Dovoľujeme si predpokladať, že slovo Mirmido
použil Nostradamus v zmysle Grécko, aby naznačil, že krajinu si podmanili surovci, teda Turci.
Myrmidoni boli bojovný kmeň v severogréckej Tesálii. Do tradičnej literatúry vstúpili v súvislosti s
obliehaním Tróje, čo tvorí súčasť symbolického pozadia Nostradamovho textu. Slovo by sme mohli v
širšom zmysle chápať ako "najatý násilník". La seste Barbarique je zrejme dvojznačný výraz.
Pravdepodobne ide o la ceste Barbarique, barbarskú rukavicu. Cestus je caestus, ťažká rukavica z
kožených remencov a kovových pásikov, používaná pri pästiarskych zápasoch gladiátorov. V danom
kontexte určite označuje dobre známu krutú, ťažkú osmanskú rukavicu. Pre Nostradama je vcelku
príznačné, že v jednom štvorverší spája dva odborné termíny prevzaté z podobného historického
kontextu - v tomto prípade z rímskych gladiátorských zápasov -, a to caestus a Myrmillo (gladiátor
bojujúci so sieťou). Predstava upadajúcej Osmanskej ríše akiste ohromila Nostradamových
súčasníkov.
Keď odstránime z francúzskeho úryvku nejasnosti zeleného jazyka, dostaneme výstižný opis
Napoleonovej ríše i ašpirácií cisára smerujúcich k jej upevneniu. Napoleonovo panstvo sa na vrchole
jeho moci rozprestieralo od Severného mora až po Sicíliu (Trinacie) vrátane veľkej časti dnešného
Nemecka a Talianska. V okrajových oblastiach európskej ríše vládla mafistická klika Napoleonových
bratov, ktorí tu panovali ako králi - Ľudovít v Holandsku, Hieronym vo Vestfálsku a Jozef (vystupujúci
v tomto štvorverší) v Neapole.
Okruh východnej Európy (le circuit de l'Orient de l'Europe) predstavuje v napoleonovskom kontexte
veľmi trefný výraz. Napoleon sa pokúsil zabezpečiť si východné pobrežie Stredomoria, nevynímajúc
útok na Sýriu.
Mirmido chápeme ako Grécko, v tom čase zotročené osmanskými Turkami. Francúzska zmluva s
Osmanmi, podpísaná roku 1802, zabezpečovala slobodu plavby po Čiernom mori. Doručením
konceptu zmluvy osmanskému sultánovi Selinovi poverili roku 1801 korzického plukovníka
Sebastiniho. V zhode s pokynmi plukovník robil prieskum ríše, keď cestoval cez Iónske ostrovy. Bolo
to v rámci príprav na inváziu do Egypta a rátalo sa s tým, že akciu budú pravdepodobne riadiť z
Grécka. Vďaka týmto prípravám sa Napoleonovi podarilo vyhrať bitku pri pyramídach a zmocniť sa
Káhiry. Štvorveršie o expedícii je predmetom našich úvah v 5. kapitole.
ZEMETRASENIE V ITÁLII
Nostradamus chápal Francúzsku revolúciu roku 1789 ako zvrat vo francúzskych dejinách, a v
rovnakom svetle sa mu javili dôsledky udalostí rokov 1848-49 pre Taliansko. Štvorveršie IX.31 sa
očividne týka garibaldiovského hnutia roku 1849, kým štvorveršie X.64 píše o osudoch viacerých
miest v severnej Itálii, vo vtedajšom Savojsku, Benátkach a Florentínskom vojvodstve. Sídelné mestá
týchto území sa menovite spomínajú vo štvorverší X.64:
Pleure Milan, pleure Lucques, Florence,
Que ton grand Duc sur le char montera,
Changer le siege pres de Venise s'advance,
Lors que Colonne a Rome changera.
Štvorveršie predbežne preložíme takto:
Plače Milán, plače Lucca, Florencia,
Že váš veľký Vojvoda nasadne do koča,
Aby zmenil obliehanie započaté pri Benátkach,
Keď sa Colonne zmení v Ríme.
Štvorveršie sa zaoberá budúcou históriou týchto území v rokoch 1848-49. Dosah štvorveršia
pochopíme, až keď si preberieme udalosti, ktoré sa vtedy odohrali v týchto mestách. Všetky sa
zapojili do neľútostného boja za vyhnanie Rakúšanov a zavedenie ústavnej demokracie.
V prvom riadku - Pleure Milan, pleure Lucques, Florence - mestá Miláno a Lucca (Lucques) plačú.
Rakúšania museli odísť z Milána a začiatkom júla sa ocitla celá severná Itália pod vládou savojskej
dynastie. Až po prímerí, s ktorým súhlasil Karol Albert, odstúpili Rakúšanom Lombardiu a Benátky.
Pri datovaní štvorveršia nám pomôže azda len Lucca, lebo roku 1847 sa dostala pod právomoc
Florentského vojvodstva. V polovici devätnásteho storočia bola Florencia centrom rozľahlého
Toskánskeho vojvodstva, v ktorom panoval veľkovojvoda. Preto sa v druhom riadku spomína grand
Duc. V roku 1849 bol toskánskym veľkovojvodom Leopold II. V tom istom roku vyhlásili v Toskánsku
republiku a Leopold odišiel do Gaety, akiste poradiť sa s pápežom. V tom zrejme spočíva zmysel
druhého riadku: Que ton grand Duc sur le char montera (Keď tvoj veľký vojvoda nasadne do koča).
"Váš" sa v tomto prípade vzťahuje na obyvateľov Florencie. Mimochodom, riadok je typicky
dvojznačný. Obraz veľkovojvodu v koči sa nemusí vzťahovať len na jeho konečný odchod (keď ho
vyhnali občania) roku 1859, ale aj na návrat z Ríma roku 1849. Obidve cesty mali pre dejiny severnej
Itálie veľký význam. V júli roku 1849 sa veľkovojvoda vrátil pod ochranou Rakúšanov do Florencie.
Pripravil sa tak o popularitu, čo bol začiatok konca vojvodstva. V roku 1852 Leopold odmietol
požiadavky na zavedenie ústavy, ale aj o zjednotenie celej krajiny. V roku 1859, keď hrozila nová
vojna medzi Piedmontom a Rakúskom, Florencia povstala. Veľkovojvoda naposledy nasadol do koča a
v apríli 1859 navždy opustil Toskánsko. Odmietol účasť vo vojne proti Rakúsku, ako aj ústavu a
abdikoval.
V treťom riadku štvorveršia sa hovorí o obliehaní Benátok. Po námornej blokáde hladujúce mesto 24.
mája kapitulovalo. Posledný riadok (Lors que Colonne a Rome changera) sa akiste zmieňuje o slávne
rodine Colonnovcov v Ríme, ale jeho zmysel zostáva nejasný. Garibaldi odrazil prvé útoky Francúzov
na Rím, lenže v júli 1848 početnejšie francúzske jednotky obnovili v Ríme svetskú moc pápeža.
Jedinou nádejou na uskutočnenie národnej jednoty sa stal Viktor Emanuel II.
Je pochopiteľné, že veľa komentátorov si vysvetľovalo štvorveršie IX.31 ako zemetrasenie či
bombardovanie. Úvodná pasáž Le tremblement de terre (otrasy zeme) by sa hravo dala vysvetľovať
ako narážka na kataklizmu:
Le tremblement de terre a Mortara,
Cassich sainct George a demy perfondrez,
Paix assoupie, la guerre esveillera,
Dans temple a Pasques abysmes enfondrez.
Otrasy zeme v Mortare,
Cassich svätý Juraj napoly založený,
Mier uspáva, vojna budí,
V chráme na Veľkú noc budú priepasti podmínované.
Roberts vidí vo štvorverší predpoveď strašnej delostreleckej paľby, "takmer porážku" Anglicka a
bombardovanie mesta Coventry roku 1941. Nijako však neodôvodňuje výber tohto mesta či dátumu.
Cheethamová chápe štvorveršie ako zmienku o zemetrasení, ale nerozumie, o akú súvislosť s
Anglickom by tu mohlo ísť. Takisto ako Roberts ignorovala arkánnu zmienku o sv. Jurajovi. Dôkladná
analýza štvorveršia dokáže, že nesúvisí so zemetrasením, iba ak v obraznom zmysle slova.
Mortara v prvom riadku určuje scénu a dátum. Jean-Charles de Fontbrune si zrejme prvý všimol
historické okolnosti štvorveršia vyplývajúce zo slova Mortara.9 Nanešťastie je však jeho preklad
štvorveršia absurdný. Jednoducho nezodpovedá skutočnosti, že pri Mortare bola rozprášená polovica
talianskej armády.
Rakúšania porazili Piedmonťanov pri lombardskej Mortare roku 1849. Je to kľúčový dátum v
talianskych dejinách. Vysvitlo, že téma štvorveršia je predelom v zápase Rakúšanov o udržanie
nadvlády nad Itáliou. Poukazuje i na ďalšiu významnú tému štvorveršia - na novoutvorené vedomie
jednoty Talianov ako následku boja proti slabnúcej rakúskej dynastii.
Roku 1849 sardínsky Karol Albert porušil prímerie, ktoré podpísal s Rakúšanmi obsadzujúcimi severnú
Itáliu, a zaútočil na nich. Pri Mortare sa bojovalo 21. mája, ale katastrofálnu porážku po päťdennej
bitke utrpel pri Novare. Po tejto porážke dňa 23. marca 1849 abdikoval. Na scénu vystúpil slávny
Viktor Emanuel II. a otvoril tvrdé rokovania s Rakúšanmi. Rázne odmietol pristúpiť na ich podmienky.
Vzápätí sa stal vodcom zápasu za slobodu Talianska.
Dátum prvej zrážky v prvom riadku súvisí so štvrtým riadkom, kde sa spomína Veľká noc (Pasques).
To nám umžňuje spresniť datovanie. V súčasnosti je Veľká noc pohyblivý sviatok, ktorý pripadá na
nedeľu po prvom splne Mesiaca po jarnej rovnodennosti. Nostradamus však písal pred Gregorovou
reformou a francúzska cirkev (pod jurisdikciu ktorej patrili mestá a mestečká, kde žil Nostradamus - a
náhodou aj tie, ktoré spomína vo štvorverší) slávila Veľkú noc 21. marca.
Pre Nostradama je príznačné, že udáva jeden explicitný miestny názov a jeden zašifrovaný dátum, čo
nám pomôže identifikovať tému štvorveršia. Ostatné zmienky sa dajú vysvetliť napriek arkánnemu
náteru. Mimo aktuálneho kontextu nedáva miestny názov Cassich zmysel, lebo nevieme o meste ani
dedine, ktorá by sa takto volala. Nie je vylúčená spojitosť s Garibaldim, ktorý sa narodil pri Nice.
Štyridsaťštyri kilometrov od Toulonu sa nachádza Cassis. S istou dávkou predstavivosti by sme mohli
hádať, že Cassich je Casale Montferato v Piemonte, ktoré sa postavilo proti Rakúšanom roku 1849 a
na ktoré sa vzťahuje toto štvorveršie. V roku 1859 sa Cacciatori delle Alpi (alpskí lovci) pod
Garibaldiho velením spojili v Casale s Carabinieri Genovesi (janovskí karabinieri) na samom začiatku
druhej lombardskej expedície. Vnútorné dôkazy však nenasvedčujú, že by toto bolo témou
štvorveršia.
Pravdepodobnejšie je, že ide o slovo v zelenom jazyku, odvodené od Via Cassia, starej rímskej cesty
vedúcej zo severu Itálie - z Modeny v Lombardii - do Ríma. Jej význam spočíva v tom, že modenským
vojvodom bol František V., ktorý sa dostal k moci roku 1846 a v dôsledku miestnej agitácie si pozval
na pomoc rakúsku posádku. Touto témou sa zaoberá ďalšie štvorveršie. Azda je nemecky znejúce
zakončenie slova (-ich) narážkou na rakúsku nadvládu, hoci vlastne nepredstavuje podstatnú zložku
zmyslu. Napriek všetkému udalosti na polostrove donútili Františka opustiť Modenu a zomrel v
Mníchove pod ochranou Rakúšanov. Vo štvorverší záleží na tom, čo sa nachádza na opačnom konci
cesty Via Cassia - na meste Ríme.
Zmienka sainct George sa nevzťahuje na Anglicko, hoci to tvrdia viacerí novovekí komentátori.
Nostradamus použil sviatok sv. Juraja (23. apríla) ako kľúč k dátumu. Dňa 23. apríla 1849 pozvali
Garibaldiovcov z Rieti do Ríma. Keď sa vojaci chceli dostať do tohto mesta, museli pochodovať na juh
po starovekej Via Cassia. Nasledujúceho dňa (24. apríla) vymenovali Garibaldiho za brigádneho
generála Rímskej republiky. Týždeň nato zvíťazil v Ríme prvý raz nad Francúzmi, ale utrpel zranenie.
Republika sa dlho neudržala, padla o necelé dva mesiace, ale bola predzvesťou budúcich udalostí.
Možno práve preto Nostradamus hovorí o nej ako o napoly založenej udalosti (demy perfondrez).
Nostradamus sa zvyčajne vyjadruje úsporne, a vynára sa tu otázka, prečo venoval celý riadok
ošúchanému úsloviu, že mier uspáva a vojna zobúdza? Z rozboru však vysvitá, že na pohľad naivný
riadok obsahuje kľúč k zmyslu štvorveršia. V treťom riadku (Paix assoupie, la guerre esveillera) by
assoupir mohlo znamenať "uspávať, ospanlivý", ale v obraznom zmysle má toto slovo význam
"zadusiť, umstviť, potlačiť". Kým assoupir súvisí s uspávaním, esveillera (v dnešnej francúzštine
éveiller) má do činenia so zobúdzaním. Talianske slovo risorgimento doslova znamená "prebudenie".
Il Risorgimento bolo prebudenie k národnej veľkosti a prejavilo sa revolučnou vlnou v polovici
devätnásteho storočia. Ľahko vznikne dojem, že Nostradamus poznal kľúčové slovo, ktorým historici
neskôr označovali hlavný prúd udalostí devätnásteho storočia v Itálii. Ako vyplýva z riadku,
Nostradamus si uvedomoval, že túžbu Talianov po jednote vlastne prebudili vojny proti rakúskej
prítomnosti a zmenili budúcnosť krajiny.
Už vidíme, čo znamenalo "zemetrasenie" (tremblement de terre). Bola to predpoveď duchovných
otrasov a prebudenia celej talianskej krajiny (terre).
Priepasť (Rakúšania), ktorá pohltila Itáliu, zrazu prestala jestvovať. Výraz abysmes enfondrez vo
štvrtom riadku je čudný a vo francúzštine nejestvuje slovo enfondrez. Nostradamus použil sloveso
fonder s príznačnou dvojakosťou. Pretože sloveso fonder znamená aj klásť základy, veta by mohla
mať približne zmysel "priepasť je podmínovaná". Čo teda znamená slovo abysmes - priepasť alebo
hlbinu? Určite priepasť Rakúska, ktoré pohltilo Itáliu, ale vzápätí zoslablo. Garibaldiovci túto priepasť
čoskoro odstránili. Pre ďalší obraz v riadku je dôležité kladenie základného kameňa chrámu. Ktovie, či
sa štvrtý riadok nevzťahuje na jeden z Garibaldiho najpovestnejších a najcharakteristickejších činov,
vymykajúcich sa zo všetkých pravidiel slušného správania. V palermskej katedrále (azda temple vo
štvorverší) sedel počas omše na vysokom kresle pred oltárom v revolučnej červenej košeli a tasil
šabľu, keď kňaz čítal evanjelium.
ZEMETRASENIE V NEAPOLE
"Francúzi," písal pichľavo Garencieres, "majú veľa Villeneufes, Nemci Neustädte, Taliani a Španieli
Villanovas." Písal o štvorverší I.24, v ktorom sa slovo Cité nefue (nové mesto) vyskytuje prvý raz v
Proroctvách, hoci neskôr ho nájdeme častejšie. Roberts prekladá v tomto prípade Cité nefue
kváziamerickým spôsobom ako Nu-Rem-Burg, ale priveľmi sa vzdialil od Nostradama až k nacizmu,
ktorým sa zaoberal. Le Pelletier s väčším porozumením a citom pre francúzštinu podotkol, že cité
neuve je narážka na Paríž, zrekonštruovaný za čias Napoleona III. Toto slovné spojenie zrejme robilo
komentátorom ťažkosti od samého začiatku. V roku 1656 si nad ním lámal hlavu Jaubert, keď uznal,
že zmysel štvorveršia X.49 (kde sa takisto vyskytuje) "je ťažko odhaliť... lebo v Európe je veľa nových
miest".10 Prišiel k záveru, že Nostradamus použil provensálsky výraz a písal o Cité Neuve de Malthe,
teda o maltskej Valette, ktorú znovu vybudovali po veľkom obliehaní roku 1565.
Nostradamus často používa túto dvojicu slov a usúdili sme, že zriedkakedy má rovnaký význam. Kľúč
k miestnemu názvu treba hľadať v rámci zmyslu celého štvorveršia.
Predpoveď znie takto:
Jardin du monde aupres de cité neufve.
Dans le chemin des montagnes cavées,
Sera saisi et plongé dans la cuve,
Beuvant par force eaux soulphre envenimées.
Záhrada sveta pri novom meste.
Na ceste hory plné chodieb,
Bude uchvátená a uvrhnutá do suda,
Z donútenia bude piť otrávenú sírnatú vodu.
Spojenie Jardin du monde (záhrada sveta) narobilo interpretátorom štvorveršia bezmála toľko
ťažkostí ako cité neufve. Jaubertovo vysvetlenie nemá obdoby - videl v ňom narážku na konkrétnu
osobu. Poukazuje na to, že kosmos (vo francúzskom prepise cosme) znamená po grécky "svet" a
prispôsobil si toto spojenie tak, že dostal Cosme du Jardin.
Roberts videl v tejto zvláštnej predpovedi výstrahu pred pohromou v podobe mohutnej prílivovej
vlny otrávených vôd, identifikoval záhradu sveta zdanlivo bez problémov. Tvrdí, že do štvorveršia
"skvele" zapadne Atlantic City v Spojených štátoch nielen ako nové mesto, ale aj ako záhrada sveta.
Otrávené vody zalejú mrakodrapy vysoké sťa vrchy (montagnes cavées) moderného mesta. V
skutočnosti však nemusíme záhradu sveta hľadať mimo Európy...
Exemplár vzácnej Garencieresovej knihy o Nostradamovi (1672) v Britskej knižnici vlastnil v
sedemnástom storočí Daniel Thomas, ktorý zanechal po sebe niekoľko zaujímavých poznámok na
okrajoch.11 Poznámky pri štvorverší X.49 naznačujú, že navštívil Neapol ako turista, lebo si zaškrtol
každé miesto, ktoré videl. Poznamenáva:
1. Itália sa volá záhrada sveta.
2. Nové mesto je Neapol (Neopolis).
3. Vrch Posilipo prekopaný.
4. Pri wh Je horiaca /nečitateľné/ a sírnatá jaskyňa.
Thomas takiste nepochyboval, že Nostradamus naráža vo štvorverší na Neapol v Itálii a
predpokladáme, že nebezpečenstvo vo veršoch súvisí so sopečnou činnosťou. Prekopaný vrch nebol
omyl - Nostradamus ho opísal v zaujímavom riadku Dans le chemin des montagnes cavées. V roku 27
po Kristovi. Marcus Agrippa dal prekopať tunel cez mys Posilipo dlhý približne 700 metrov a miestami
vysoký hodne vyše dvadsať metrov. Bol to obdivuhodný technický výkon (hoci sa zďaleka nevyrovnal
staršiemu dvojitému eupalinskému tunelu na ostrove Samos).
Predpovedá Nostradamus pre okolie Neapolu zemetrasenie alebo prílivovú vlnu? Kraj je samá
puklina, telurické sily chrlia paru nasýtenú kyselinou soľnou, a vari meter pod povrchom zeme vrie
voda.
Pretože Nostradamus neposkytuje čitateľom nijaký vnútorný kľúč, ktorý by nám pomohol datovať
udalosť vo štvorverší, nemôžeme si byť istí, akú pohromu mal na mysli jasnovidec. Najhoršie bolo
zemetrasenie roku 1883 na ostrove Ischia. Na mori sa zdvihlo strašné vlnobitie, úplne zničilo
Casamicciolu a veľké škody utrpelo Florio, Lacco Ameno a Serrara Fontana. Podobnú pohromu
zapríčinili v novšom čase iba ľudia, lebo veľká časť Neapolu padla za obeť americkému a britskému
bombardovaniu roku 1943.
Ako to už býva u Nostradama pravidlom, prvý dojem tak trochu klame. Jasnovidec očividne myslel
ľúbeznú poznámku záhrada sveta (Jardin du monde) ironicky, lebo napriek pôsobivej prírodnej kráse
tento kraj vzbudzoval v staroveku i obavy. Územie medzi Puteoli a Neapolom (novoveká Solfatara) sa
volalo Phlegreai Campi (Flegrejské polia) čiže horiace polia. Irónia tkvie v tom, že Phlegethon (od
gréckeho slova s významom planúť) je ohnivá podzemná rieka tečúca podsvetím. Vďaka asociácii sa z
oblasti spomínanej vo štvorverší stáva záhrada podsvetia.
Pretože, žiaľ, nevieme štvorveršie datovať, nemôžeme bližšie určiť, či sa predpoveď týka
zemetrasenia roku 1883, alebo či sa vzťahuje na vzdialenejšiu budúcnosť. Jedno je však predsa len
isté: Nostradamus nepredpovedal sírnatú zátopu letoviska Altantic City.
BITKA PRI TRAFALGARE
Tri pozoruhodné štvorveršia sa zameriavajú na najdôležitejšiu námornú udalosť napoleonských vojen
- na bitku pri Trafalgare, bodku za Napoleonovým pokusom ovládnuť moria.
Zo všetkých troch je najpriezračnejšie štvorveršie I.77:
Entre deux mers dressera promontoire
Que puis mourra par le mords du cheval,
Le sien Neptune pliera voille noire,
Par Calpte et classe aupres de Rocheval.
Predbežne ho preložíme takto:
Medzi dvoma morami sa zdvihne mys
Ten potom zomrie pohryzený koňom,
Neptúnov vlastný rozvinie čiernu plachtu,
Pri Gibraltári a flotile blízko Rochevalu.
Skutočným problémom pre komentátorov je druhý riadok a zvyčajne ho chápu ako narážku na
nešťastníka Villeneuva, ktorý pri Trafalgare velil spojenému francúzsko-španielskemu loďstvu. Našli
sa komentátori, ktorí nesprávne tvrdili, že francúzsky viceadmirál zomrel zato, že ho pohrýzol kôň,
ako by sa zdalo podľa obsahu druhého riadka. Ale Villeneuve spáchal samovraždu tak, že si prepichol
srdce dlhou ihlicou.
Ihlica sa povie po francúzsky medziiným aj cheville a značná podoba so slovom cheval (kôň) si
zasluhuje pozornosť. Cheville je "kľúčik" alebo čap spájajúci dva kusy dreva a môže byť vyrobený z
dreva alebo kovu. Francúzsky zvrat Avoir l'aYme chevillé au corps (Mať dušu pripichnutú k telu) by
azda stál za zváženie, lebo Villeneuve vlastne zadržal dušu v sebe - pichol si do srdca ihlicu, takže
pripichol k telu aj dušu.
Pravda, v šestnástom storočí slovo cheval označovalo aj drevenú kozu slúžiacu na potrestanie
neposlušných či buričských vojakov. Bol to plochý kus dreva na drevených nohách. Priväzovali k nemu
odsúdeného vojaka a nohy mu zaťažili železnými guľami na reťaziach.12 Netreba pochybovať, že
Nostradamus použil slovo cheval v tomto zmysle, lebo nešťastný viceadmirál sa pokladal za buriča
hodného trestu, aj keď nezomrel pripútaný takýmto potupným spôsobom. Nostradamus takmer
určite myslel v tomto riadku na Villeneuvovu smrť. Nasvedčuje tomu tretí riadok týkajúci sa zjavne
smrti veľkého Nelsona, jeho protivníka na mori.
Čierna plachta (voille noire) v treťom riadku je klasická narážka na zábudlivosť gréckeho hrdinu
Tesea13, ktorý si nespomenul, že má vymeniť na svojej lodi čierne plachty (podľa tradície predpísané
pre tých, čo sa plavili k Minotaurovi na Krétu. Následkom tohto omylu Aigeus skočil do mora a utopil
sa, lebo usúdil, že jeho syn zahynul. Villeneuva priviedla k samovražde vlastná predstavivosť.
Predpoveď je pozoruhodná okrem iného aj preto, že v britskej flotile pri Trafalgare bola
sedemdesiatdvadelová loď Teseus. Nelson mal k nej bezprostredný vzťah, lebo práve na nej prvý raz
vztýčil vlajku ako kontraadmirál. Loď dojímavo symbolizuje jeho smrť pri Trafalgare. V tragickom
Villeneuvovom príbehu jestvuje čierna plachta iba v predstavách, lebo Napoleon mu neposlal odkaz,
že má zomrieť. Villeneuve spáchal samovraždu, pretože bol presvedčený, že by ho Napoleon potupil.
V rovnako tragickom Nelsonovom príbehu čierna plachta zodpovedá bitke pri Trafalgare aj vzhľadom
na meno prvej Nelsonovej vlajkovej lode: "... Teseovo meno zostane navždy nesmrteľné..." sľubovala
lodná posádka, ktorej velil Nelson.14
Le sien Neptune v treťom riadku znie zvláštne, ale zaslúži si pozornosť zato, že ide o takmer presný
anagram Nelsona: Le SiEN NEptune = NE LS EN.
Zmysel štvrtého riadku pôsobí záhadným dojmom, kým si neuvedomíme, že sa týka najzávažnejšieho
dôsledku bitky pri Trafalgare. Calpte je určite Calpe, jeden zo starých názvov Gibraltáru. Bolo to
pôvodné grécke pomenovanie jedného z Herkulových stĺpov pri vstupe do Atlantického oceánu. Mys
Trafalgar, pri ktorom sa údajne odohrala slávna bitka, sa nachádza iba niekoľko kilometrov od
západného okraja Gibraltárskeho prielivu. V skutočnosti je Trafalgar iba príhodné pomenovanie, lebo
sa bojovalo v značnej vzdialenosti od pobrežia medzi mysom Trafalgar a Cádizom. Bitka sa skončila,
keď Gravina ušiel so zvyšujúcimi plavidlami do Cádizu vzdialeného necelých tridsať kilometrov na
sever. Nostradamus nepoukazuje iba na miesto, kde sa odohrala povestná námorná bitka, ale aj na
súvislosť s Britániou, lebo už roku 1805 bol Gibraltár pevne v britských rukách.
V zhode s kontextom sa nazdávame, že slovo Rocheval použil Nostradamus preto, aby sa mu
rýmovalo so slovom cheval, a zmieňuje sa o miestnom názve obsahujúcom slovo Skala, po anglicky
Rock (po francúzsky Roche). Náš predpoklad sa opiera o skutočnosť, že nablízku sa nenachádza
podobný miestny názov. Ba ani v celom Francúzsku, Španielsku či Portugalsku by sme nenašli
významnejší prístav, ktorý by sa volal Rocheval.
Jediný miestny názov na juhozápadnom pobreží Španielska a Portugalska, ktorý by prichádzal do
úvahy, je Roca (Cap da Roca) blízko Lisabonu (aupres de Rocheval). Táto interpretácia nepochybne
naráža na dejiny Španielska po bitke pri Trafalgare.
VILLENEUVE
Napoleon sklamaný výsledkom bitky pri Trafalgare vyhlásil, že si podmaní moria zo súše. Žiadal, aby
všetky európske krajiny uzavreli prístavy britským lodiam a odmietli dodávať Británii tovar.
Portugalsko ako spojenec Britov odmietlo účasť na blokáde a neuzavrelo Lisabon. Britská vláda v
auguste 1808 poslala krajine na pomoc vojenské jednotky. Tie sa stali zárodkom ozbrojených síl,
ktoré pod velením geniálneho vojvodcu Wellingtona nakoniec vyhnali Napoleona zo Španielska.
Nostradamus vykresľuje obraz dôsledkov bitky pri Trafalgare veštiacej neúspech Napoleonových
výbojov západne od Francúzska.
Prvé z tejto skupiny štvorverší, I.24, je mierne povedané nejasné:
Cité neufue pensif pour condamner,
L'oysel de proye au ciel, se vient offrir
Apres victoire a captifs pardonner,
Cremone et Mantoue grands maux aura a souffrir.
Nové mesto mysliace na odsúdenie,
Dravec na oblohe sa núka
Po víťazstve prepáčiť zajatcom,
Cremona a Mantova budú veľmi trpieť.
Cité neufue (nové mesto) sa dá čítať ako Villeneuve (s rovnakým významom). Tak sa volal francúzsky
viceadmirál, ktorý bol Nelsonovým protivníkom onoho osudného dňa roku 1805. Neskôr z obáv, aby
ho Napoleon neodsúdil a nepotrestal za zjavné neuposlúchnutie rozkazov (pensif pour condamner),
spáchal samovraždu. V liste na rozlúčku píše, že cisár ho preklial, jeho život je "potupou a smrť
povinnosťou". Iróniou osudu uviazol v pasci vlastných myšlienok a odsúdil sa sám, lebo Napoleon
vôbec nerátal s tým, že ho potrestá.15
L'oysel de proye je pravdepodobne ekvivalent výrazu oiseau de proie (dravý vták). Vo flotile, ktorej
velil Villeneuve, bola loď Aigle (Orol). Zajali ju Briti, vietor ju zahnal k pobrežiu a stroskotala za búrky,
ktorýása strhla po bitke. Zdá sa nám však pravdepodobnejšie, že Nostradamov dravý vták je večne
populárny Napoleon, ktorý si premyslene a podľa vzoru Rímskej ríše vybral do erbu orla.
Ak Nostradamus použil slovo victoire (víťazstvo), uvedomujúc si jeho dvojznačnosť, zodpovedá to
britskej vlajkovej lodi Victory, veliteľskému plavidlu britskej flotily, na palube ktorej zomrel Nelson.
Ako nasvedčuje tento riadok, Briti sa po víťazstve správali k početným francúzskym a španielskym
zajatcom nadmieru veľkoryso - až do takej miery, že sa niekoľkým zajatým lodiam podarilo utiecť.
Narážky môžeme obmedziť na Villeneuva. Viceadmirála zajali a roku 1806 prepustili na slobodu v
zmysle dohody o výmene zajatcov. Z listu vyplýva, že sa k nemu správali nesmierne úctivo. Ak ide o
Villeneuva, v riadku by sa mohla zračiť zdanlivá nespravodlivosť: Kým Briti stratili svojho veliteľa
viceadmirála Nelsona, francúzsky veliteľ sa zachránil, hoci aj v zajatí, a zaobchádzali s ním dobre.
Historik Geoffrey Bennett právom zaznamenal pravdivý a romantický príbeh záchrany francúzskeho
námorníka ako dôkaz, že Nelson sa nemodlil nadarmo, keď prosil o "ľudskosť po víťazstve".16 Medzi
viacerými francúzskymi námorníkmi, ktorých vzala na palubu loď Revenge, bola aj istá Jeanette.
Potajomky sa zúčastnila na bojoch po mužovom boku. Podľa jednej verzie ju vytiahli z vĺn nahú, podľa
inej preoblečenú za chlapa, ale tak či onak sa k nej dôstojníci i námorníci správali mimoriadne
láskavo. Príbeh sa skončil šťastne, lebo Jeanette sa napokon stretla s manželom, ktorý sa zachránil,
hoci jeho loď Achille za bitky explodovala a potopila sa. Keďže Nostradamus kladie vo štvorverší
dôraz na mená, azda nezveličíme, ak vyslovíme domnienku (pokiaľ predvídal príhodu so Jeanette), že
podľa jeho názoru loď Revenge sa z úcty k Nelsonovým želaniam (Apres victoire a captifs pardonner
čiže "Po víťazstve prepáčiť zajatcom") nezachovala v zmysle svojho mena (revenge znamená po
anglicky pomsta).
Čudné francúzske slovo maux v poslednom riadku by sme určite mali čítať ako maudit - "prekliaty,
ničomný". Riadok by sme potom mohli preložiť ako Cremona a Mantova budú veľmi trpieť. Zdá sa, že
tento riadok je jedinou prekážkou súvislosti štvorveršia s Trafalgarom. Na prvý pohľad ani Cremona,
ani Mantova (obidve v severnej Itálii) nemajú nič spoločné s bitkou pri Trafalgare a nezasiahli do nej
ani lode, ktoré by nejako súviseli s týmito miestnymi názvami. Rozbor štvorveršia však predsa len
vrhol svetlo na túto spojitosť. Pád Mantovy do rúk Francúzov 2. februára 1796, keď sa Rakúšania pod
Wurmserovým velením vzdali, znamenal koniec rakúskeho odporu v Itálii. Podľa podmienok
Lunévillského mieru mesto pripadlo Francúzom, ale roku 1814 ho opäť dostali Rakúšania. V tom
istom roku pripadla Rakúšanom aj Cremona (spolu so zvyškom Lombardie). Môžeme teda obidve
mestá chápať ako symboly konca Napoloenovej moci vo východnej polovici Európy, kým Trafalgar
symbolizoval jej úpadok na západe. Obidve mestá utrpeli veľké škody, keď ich Francúzi získali od
Rakúšanov a neskôr, keď pripadli Rakúšanom.
GRAVINA
Štvorveršie VII.26 takisto súvisí podľa komentátorov s bitkou pri Trafalgare podľa komentátorov: 17
Fustes et galeres autour de sept navires,
Sera livrée une mortelle guerre:
Chef de Madric recevra coup' de vires,
Deux eschapez et cinq menez a terre.
Delové člny a galéry okolo siedmich lodí,
Budú vydané smrteľnej vojne:
Pán Madridu utsži mocné údery,
Dve ujdú a päť ich zamieri k súši.
V tomto štvorverší sa zreteľne rozpráva o námornej bitke, a Roberts predsa v ňom vidí lietajúce lode
a splnenú predpoveď od Howarda Hughesa. Navyše zo štvorveršia vyčítal zmienky o viacnásobných
jadrových hlaviciach vystreľovaných z ponoriek! Jaubert bol v sedemnástom storočí triezvejší, lebo ho
chápal ako narážku na strašnú námornú bitku v novembri roku 1555, a to medzi francúzskymi
plavidlami z Dieppe a španielskym loďstvom. V tejto zrážke neďaleko Calais a Doveru mali Francúzi
zajať päť španielskych lodí. Nanešťastie Jaubert nevzal na vedomie skutočnosť, že by asi nešlo o
predpoveď, lebo štvorveršie VII.26 bolo uverejnené až vo vydaní Proroctiev roku 1558 a
pravdepodobne vzniklo dlho po takto predpovedanej udalosti.
Pozornejšie hodnotenie Nostradamovej predpovede potvrdzuje, že sa týkala významného
námorného konfliktu krátko po bitke pri Trafalgare. Tému námornej bitky trefne ohlasuje jedinečná
práca s jazykom v prvom riadku. Fustes je odvodenina od talianskeho slova fusta, ktoré v šestnástom
storočí označovalo drevenú lafeta dela. Preto sa priam ideálne hodilo na označenie plachtových
delových člnov postavených z dreva. Slovo galeres sa charakterizuje ako vojnová loď poháňaná
veslami, ale opatrená dvoma sťažňami, aké sa napríklad používali v Stredomorí.18 Neskôr
pochopíme, prečo sa tieto odlišné druhy lodí uvádzajú popri ostatných siedmich plavidlách.
Ak chceme dešifrovať zmysel tohto štvorveršia, musíme sa najprv sústrediť na posledný riadok, hoci
je to u Nostradama výnimkou.
Dňa 23. novembra 1805, dva dni po bitke pri Trafalgare, keď zoslabli víchrice na mori, vyšší
francúzsky dôstojník komodor Casmao Kerjulien si zaumienil, že sa pokúsi zmocniť niekoľkých lodí,
ktoré zajali Nelsonovi námorníci. Na palube Plutona vyrazil do boja podporovaný štyrmi ďalšími
vojnovými loďami. Boli to Rayo, Indomptable, Neptuno a San Francisco de Asisi. Komodorovi sa ten
výpad nevydaril, lebo natrafil na dvojnásobok anglických plavidiel. Jeho odvážny pokus odlákal
pozornosť Britov na taký dlhý čas, že sa podarilo znovu zmocniť Neptuna i Alvovej vlajkovej lode
Santa Ana a bezpečne ich odviesť do Cádizu. Vidíme v tom dokonalé vysvetlenie posledného riadku
štvorveršia. Pri incidente dve lode unikli (deux eschapez) a do prístavu sa vrátilo aj päť plavidiel (ciq
menez a terre), ktoré sa ich pokúsili zachrániť. Nostradamus ako príznačný frankofil podáva finále
spojeneckej pohromy pri Trafalgare ako prejav statočnosti Francúzov.
Ako si teda máme vysvetľovať sedem lodí (sept navires) v prvom riadku? Iste tu nemáme do činenia s
úplnou zostavou loďstva, ktoré bojovalo pri Trafalgare. Spojeneckú flotilu tvorilo 33 vojnových lodí a
5 fregát, ktorým čelilo 27 britských vojnových lodí a 6 fregát. Nostradamus však zachádza do
konkrétnych detailov. Najväčšie plavidlá boli trojpalubové. Francúzi so Španielmi ich mali štyri, kým
Briti tri. Španielske sa volali Santissima Trinidad (140 diel), Santa Ana a Principe de Asturias (každé po
112 diel) a Rayo (100 diel). Na britskej strane stáli proti nim Victory, Britannia a Royal Sovereign
(všetky po 100 diel). Že by toto bolo tých sedem veľkých lodí v sprievode fustes et galeres, ako sa píše
v prvom riadku?
Nebudeme sa tu podrobnejšie rozširovať o vražedných bojoch (mortelle guerre) pri Trafalgare. Stačí
povedať, že na britskej strane bolo 499 padlých a 1242 ranených. Údaje o francúzsko- šanielskych
stratách neboli presne zaznamenané, ale je známe, že podľa odhadov mali spojenci vyše 5500
padlých alebo ranených. Briti zajali 17 vojnových lodí (niektoré však ušli alebo stroskotali za víchrice
po bitke). Britom zostali všetky plavidlá, hoci viaceré boli vážne poškodené.
Tretí riadok sa zmieňuje aj o epizódach po Trafalgare, lebo spomína Frederica Carlosa Gravinu,
niekdajšieho španielskeho veľvyslanca v Paríži, ktorý vyvíjal nátlak na Francúzsko, aby vypovedalo
vojnu Británii. Bezprostredne pred bitkou pri Trafalgare mu zverili velenie nad hlavnou španielskou
flotilou v Cádize a pri Trafalgare vystupoval v hodnosti viceadmirála. Bol teda "pánom" z Madridu
(chef de Madric) v dvojakom zmysle - najprv ako veľvyslanec a neskôr ako veliteľ španielskej flotily v
tejto historickej bitke. Splnil sa Nostradamov predpoklad a utrpel pri Trafalgare na palube Principe de
Asturias vážne zranenie. Zomrel o niekoľko mesiacov.
ZRADCA
Ako pripúšťa Charles Ward, Nostradamus "zavše pripomína ohnivý stĺp, ale ešte častejšie stĺp
zahmlený".19 Azda by sme nenašli ani jediné štvorveršie, ktoré by bolo pred predpovedanou
udalosťou také hmlisté ako IV.65. Pravda, po jej naplnení roku 1893 sa ponášalo skôr na stĺp
priezračných plameňov:
Au deserteur de la grand forteresse,
Apres qu'aura son lieu abandonné:
Son adversaire sera si grand prouesse,
Lémpereur tost mort sera condamné.
Dezertérovi z veľkej pevnosti,
Keď opustil svoje miesto:
Jeho protivník bude náramne udatný,
Už nebohý panovník bude odsúdený.
Štvorveršie sa celkom rozžiarilo až po naplnení predpovedaných udalostí, ktoré sa odohrali vo
Francúzsku v priebehu roka 1873. Po tomto dátume sa rozplynula všetka dvojznačnosť. Vysvitlo, že
veľká pevnosť je zjavne Paríž, dezertér nešťastný generál Bazaine a panovník Napoleon III.
Roku 1870 sa Paríž bezprostredne pred dobre zorganizovaným útokom na Francúzsko premenil na
pevnosť (la grand forteresse). O priebehu obliehania skvele píše Alistair Horne a jeden riadok z knihy
spresňuje Nostradamovu tému: "Ako sa Prusi blížili k mestu, bolo vcelku zjavné, že v dejinách sa
zriedka vyskytla taká mohutne vyzbrojená pevnosť s takou na pohľad silnou obranou."20 Dodajme,
že Montparnasse, Belleville, Montmartre a Batignolles až po Bois de Boulogne obklopovali hradby
pripomínajúce stredoveké opevnenia. Okolo Paríža sa týčil obrovský kruh desaťmetrových hradieb s
vonkajšími priekopami a znútra s kruhovou železnicou, ktorej poslaním bolo dovážať posily na
obranné stanoviská. K hradbám patrilo deväťdesiattri bášt a za nimi ešte pásmo mocných pevností.
Francúzsky generál Louis-Jules Trochu, poverený obranou Paríža, pristaval k hradbám ďalšie pevnosti
a Parížania napriek strašným životným podmienkam odolávali Prusom niekoľko mesiacov.
Francúzi boli žalostne nepripravení, keď ich cisár vyhlásil Prusku vojnu. Generál Bazaine, ktorému
zrazu zverili 200 000 mužov za vojnového stavu, velil dovtedy najviac ako 25 000 vojakom, a aj to len
pri manévroch. Hneď na začiatku konfliktu Prusi odrezali jeho oddiely a nakoniec ich obkľúčili v Metzi
a vystavili ich hrôzostrašnému vyše dvojmesačnému obliehaniu. Generál sa napokon vzdal a upadol
do zajatia. Len čo sa zvesť o porážke dozvedel Leon Gambetta (vtedy v meste Tours), vyhlásil Bazaina
za zradcu. Bazaine sa v niektorých francúzskych historických dielach dodnes spomína ako zradca, ale
je to nespravodlivý súd. Bol iba zlým generálom, ktorému zverili nedostatočne vystrojenú armádu a
nariadili mu vstúpiť do vojny, ktorú nijako nemohol vyhrať.
Dôležité je však, že obkľúčení Parížania a jediný generál mimo hradieb (Gambetta) pokladali Bazaina
za zradcu a dezertéra (deserteur). Nostradamus zdôrazňuje, že ho za zbeha pokladali druhí. Prvý
riadok je pôvabne dvojznačný. Hoci sa nepochybne vzťahuje na Paríž, dal by sa chápať aj ako zmienka
o Metzi, lebo aj Bazaine tam trčal za hradbami pripomínajúcimi pevnosť. Zdá sa, že druhý riadok to
potvrdzuje, lebo Bazaine neopustil Paríž, ale Metz (son lieu abandonné). Potom nepriateľ (son
adversaire) preukázal značnú udatnosť (si grand prouesse) nielen pri obliehaní Paríža, ale aj v
početných zrážkach na francúzskom vidieku. Prusi boli takí mocní nepriatelia, že Francúzi jednoducho
nemali najmenšiu šancu odolať im.
Nostradamus sa zaoberá životnou dráhou Napoleona III. (l'empereur) vo viacerých štvorveršiach.
Napríklad VII.41 (pozri 5. kapitolu) ho spomína ako úlisného lišiaka (renard). Keby sme mali obviniť z
vojny jediného človeka, mohli by sme tvrdiť, že nerozvážny konflikt s Pruskom a následné obliehanie
Paríža zavinil cisár Napoleon III. Takisto v 5. kapitole sme sa dočítali, že po bitke pri Sedane padol do
zajatia. Zatvorili ho na zámok Wilhelmshohe v Prusku a zostal vo väzení počas vojny, keď v Paríži
vyhlásili republiku. Zhromaždenie (konalo sa v Bordeaux, lebo Paríž bol obkľúčený Prusmi) ho
zosadilo a obvinilo ho "z vpádu do Francúzska, skazy a oklieštenia krajiny".
Posledný riadok vyniká jasnou rečou, ale neznamená presne to, čo by čitateľ čakal. Nevzťahuje sa na
nebohého a odsúdeného cisára, ale skôr na osud dvoch ľudí v tom istom roku.
Rok 1873 sa stal medzníkom v dejinách Francúzska. Dňa 9. januára zomrel Napoleon III. a v krajine sa
skončila monarchická éra. Keď zomrel cisár (L'empereur tost), ešte v tom istom roku odsúdili na smrť
nešťastníka Bazaina (mort sera condamné). Našťastie neskôr rozsudok zmenili a odsúdenca poslali do
vyhnanstva na Ostrov sv. Margaréty. O rok nato ušiel do Talianska a napokon sa usadil v Španielsku.
Zomrel roku 1883.
10. kapitola
Dvadsiate storočie a ďalej
Podobne ako Biblia, ako pyramídy či sfinga, je aj Nostradamova tajuplná a záhadná kniha jedným z
hlavných pilierov ľudských vedomostí. Dielo vybudované podľa pravidiel týchto monumentov je
vlastne novodobou adaptáciou geometrických a kozmografických metód pochádzajúcich z
najdávnejšej minulosti.
(Preložené z Úvodu P. V. Piobba v knihe Vigier a Brunissen: Texte Intégral de Nostradamus Súhrnný text Nostradama, 1936)
V roku 1966 sme zaznamenali štvorsté výročie Nostradamovej smrti. V Salone postavili pri vstupe do
mesta od juhu, neďaleko Gambettovho námestia (obr. 47), modernú sochu. Pôsobivý výtvor
FrancXoisa Bouchého znázorňuje slávneho muža v neskorostredovekom rúchu, aké vtedy nosili
učenci, a zvislé záhyby látky dodávajú postave nesmiernu dôstojnosť. Ľavou rukou sa opiera o glóbus
s obežnými dráhami planét a stojí na nebeskom glóbuse. Sochár bol pevne presvedčený, že
Nostradamus mal do činenia s hviezdami.
Niekoľko rokov po odhalení sochu ťažko poškodilo nákladné auto, ktoré do nej nešťastnou náhodou
narazilo. Bouché pochyboval, že sa mu sochu podarí zrekonštruovať, a napokon vytvoril namiesto nej
novú skulptúru. Je to mohutná betónová konštrukcia. Azda bude úspešnejšie odolávať nárazom
nákladiakov a menlivému svetu. Záhadná postava bez zrozumiteľnej symboliky dovtedajšej kovovej
sochy bola vztýčená v októbri 1979 a dosiaľ víta návštevníkov Salonu, ak prichádzajú od juhu (obr.
48).
Na obidvoch sochách nie je pozoruhodná ani tak ich história ako skutočnosť, že obidve znázorňujú
Nostradama bez očí. Na hlave prvej sochy sa nedali rozlíšiť črty tváre, ktorá pozerá do presýpacích
hodín. Druhej soche tvár celkom chýba. Keby sme ju hľadali, pohľad nám padne na oblohu a na
hviezdy. Bouché predstavil jasnovidca zo Salonu, akoby sa jeho zrak upriamoval do seba, alebo akoby
nebol ľudskou bytosťou. Nostradama, ktorý videl do budúcnosti Európy, podal ako slepca.
Máme tu do činenia s ozajstným umeleckým prienikom do komplikovanej Nostradamovej duše, lebo
socha ho podáva začleneného skôr do sveta hviezd než do ľudstva, ani čo by doň takmer nepatril. Ako
sme sa presvedčili už prv, Nostradamus síce venoval budúcnosti približne tisíc štvorverší, ale nechcel
ju odhaľovať pred čitateľmi, dokiaľ sa nestane minulosťou. Nostradamus bol naozaj jánusovská
postava a jeho žiak Chavigny na to zareagoval titulom knihy venovanej svojmu učiteľovi.
Nostradamus, ktorého múdrosť pramenila zo znalostí získaných iniciáciou, si želal, aby ľudstvo videlo
do čaše budúcich udalostí v prítmí.
K takejto interpretácii sôch sa prikláňame preto, lebo po rokoch skúmania štvorverší salonského
majstra sme nevdojak prišli k záveru, že nechcel, aby ľudia pochopili jeho predpovede prv, ako
nastanú ohlasované udalosti. Keď Ward skomentoval štvorveršie IX.34 venované úniku Ľudovíta XVI.
"prv ako nastala predpovedaná udalosť", chýbali akékoľvek kľúče na jeho pochopenie, proroctvo z
praktického hľadiska pripomínalo žargón. Keď sa však... "udalosť uskutočnila, alebo (povedané
vtedajším jazykom) keď uzrela svetlo sveta, zrazu sa vynorili aj kľúče v plnom svetle porozumenia".1
Udalosti dvadsiateho storočia znepokojovali celý svet a zdalo sa, že Nostradamus nevníma problémy
Európy. A jednako predpovede napísané pred vyše 400 rokmi sa zaoberajú neobyčajne podrobne
dvoma hlavnými udalosťami, ktoré zmietali v novoveku Európou i celým svetom - dvoma svetovými
vojnami.
K veľkým Nostradamovým (dodnes neuverejneným) záhadám patria dve štvorveršia usilujúce sa o
charakteristiku a identifikáciu konkrétnych kríz, ktoré zdedí dvadsiate storočie. Vie sa síce, že
Nostradamus predpovedal dátum Francúzskej revolúcie, ale mali by sme si uvedomiť, že ešte
presnejšie charakterizoval storočie, ktoré sa stalo dejiskom najťažších búrok.
Nostradamus "charakterizoval" dvadsiate storočie pomocou arkánnej astrológie a pravdepodobne
preto zostalo jeho tajomstvo tak dlho nepovšimnuté. V jednom štvorverší presne uvádza, kedy sa
začne a v druhom zasa, kedy sa skončí dvadsiate storočie. Obidve storočia majú niečo spoločné.
Odkazujú na konkrétny bod v znamení Býka a vyskytuje sa v nich slovo tremblement (predbežne by
sme ho mohli preložiť ako "zemetrasenie") vo vzťahu k udalostiam storočia. Keby sme tieto dve
štvorveršia nechápali ako hraničné body storočia, nedávali by nám nijaký alebo takmer nijaký zmysel.
Prvé štvorveršie je X.67 a týka sa začiatku dvadsiateho storočia. Druhé štvorveršie je IX.83 a vzťahuje
sa na koniec storočia. Verše medzi nimi predstavujú najpozoruhodnejšie astrologické predpovede, s
akými sme sa kedy stretli.2
Štvorveršie X.67 znie:
Le tremblement si fort au mois de May,
Saturne, Caper, Jupiter, Mercure au boeuf:
Venus aussi, Cancer, Mars en Nonnay,
Tombera gresle lors plus grosse qu'un oeuf.
O preklad sa pokúsime, len čo zhodnotíme arkánny obsah štvorveršia. Pozície planét sú dvojznačné a
nasledujúce poznámky o odborných termínoch zeleného jazyka vo štvorverší pomôžu čitateľom
vytvoriť si vlastný názor.
Caper (po latinsky "cap") je Kozorožec. Boeuf, po francúzsky "vôl", je určite Býk. Pretože Cancer (Rak)
je znak zvieratníka, nemôže sa nachádzať v inom znaku zvieratníka. Preto predpokladáme, že v tomto
kontexte Cancer (Rak) znamená Mesiac, ktorý je planetárnym vládcom znamenia. Nonnay je Panna,
od francúzskych slov nonne alebo nonnain, po slovensky "mníška". V stredovekej ikonografii sa obraz
mníšky či zbožnej ženy zavše spája s Pannou, najmä preto, že ide o nebeskú pannu, kozmický
prototyp Panny Márie, ku ktorej sa mníšky duchovne utiekali. Nostradamus zrejme spomínal mois de
May (t. j. mesiac máj), lebo poukazuje na to, že Slnko je v znamení Býka. Táto skrytá zmienka o Slnku
znamená, že máme pred sebou vzácne štvorveršie, v ktorom sa uvádza pozícia všetkých siedmich
tradičných planét. Nostradamus neriskuje, že by skúsený astrológ mohol zo štvorveršia vyvodiť
nesprávny dátum, ktorý mal on na mysli. S ohľadom na tieto arkánne termíny môžeme pristúpiť k
prekladu pôvodného horoskopu vo štvorverší:
Slnko v Býkovi
Saturn a Jupiter v Kozorožcovi,
Merkúr v Býkovi
Venuša tiež v Býkovi, s Mesiacom.
Mars v znamení Panny.
V preklade do bežného jazyka štvorveršie znie:
Zemetrasenie je také silné v mesiaci máji,
Saturn a Jupiter v znamení Kozorožca, Merkúr v Býkovi:
Venuša i Mesiac v znamení Býka, s Marsom v znamení Panny,
Budú padať krúpy veľké ako vajce.
Pokiaľ vieme, po roku 1558 sa vyskytol iba jediný deň, keď platili všetky tieto astrologické okolnosti 17. máj 1901. Pre zjednodušenie uvedieme popri pozíciách udávaných v Nostradamovom štvorverší
aj skutočné pozície planét v ten deň, pričom sa pridržiavame Nostradamovho poradia:
Slnko v Býkovi:
SL 11 Býk 08 Saturn v Kozorožcovi:
SA 16 Kozorožec 02 ret.*53 Jupiter v Kozorožcovi:
JU 12 Kozorožec 39 ret. Mars v Panne:
MA 02 Panna 06 Merkúr v Býkovi:
ME 28 Býk 37 Venuša v Býkovi:
VE 29 Býk 52 Mesiac v Býkovi:
MS 25 Býk 35
Zjavne by sme sa dopustili omylu, keby sme prvý riadok prekladali, ako keby predpovedal hroziace
zemetrasenie (tremblement) na mesiac máj. Zdá sa pravdepodobnejšie, že máj (mois de May) je
súčasťou astrologickej konfigurácie, ktorú sa usiloval opísať Nostradamus. Mesiac je dôležitý iba do
tej miery, že poukazuje na pozíciu Slnka v Býkovi. Podľa nás štvorveršie kladie zemetrasenie na rok,
keď sa splní všetkých šesť astrologických podmienok - teda na rok 1901.
Napodiv bolo v septembri 1901 zemetrasenie v škótskom pohorí Grampiany. Podľa našej mienky by
však bolo nerozumné predpokladať, že Nostradamus sa namáhal so zostavovaním takého
nezvyčajného štvorveršia iba pre bezvýznamné zemetrasenie v Škótsku. Sme presvedčení, že jeho
tremblement je celé storočie, a to všetky spoločenské, politické a vojnové otrasy, ktoré lomcovali
dvadsiatym storočím. Pomocou arkánnej astronomickej metódy Nostradamus neobyčajne presne
upozornil na jedinečnú konfiguráciu planét v prvom roku storočia, hrozby ktorého zjavne predvídal.
Štvorveršie X.67 sa zameriava na prvý rok dvadsiateho storočia. Podobne zasa štvorveršie IX.83
poukazuje na jeho posledný rok. Štvorveršie X.67 je jedným z "revolučných" štvorverší. Opiera sa o
konjunkcie Saturna s Jupiterom, ako sa nám javia na kozmických hodinách oblohy (obr. 22). Už sme si
niekoľko ráz všimli, že Nostradamus rád používa konjunkcie Saturna s Jupiterom na označovanie
významných dátumov. Stojí za pozornosť, že podobná veľká konjunkcia Jupitera so Saturnom má
nastať aj roku 2000. Je tu možnosť konštruovania jedného zo štvorverší o strašnom "zemetrasení" vo
vzťahu k tomuto roku. Upozorňujeme, že zmienku o máji a znamení Býka obsahuje nielen prvý riadok
štvorveršia X.67, ale aj ten istý riadok štvorveršia IX.83:
Sol vingt de Taurus si fort terre trembler,
Le grand theatre remply ruinera,
L'air, ciel et terre obscurcir et troubler,
Lors l'infidel Dieu et saincts voquera.
Zatiaľ sa uspokojíme s takýmto prekladom:
Slnko v dvadsiatke Býka, zem sa bude triasť tak veľmi,
Že sa zrúti veľké zaplnené divadlo,
Vzduch, nebo a zem stemnejú a zakalia sa,
A neveriaci bude volať na Boha a svätých.
Predpoveď pôsobí zlovestne a patrilo by sa datovať ju. Najprv si musíme položiť otázku, čo znamená
dvadsiatka Býka (vingt de Taurus)? Mohli by sme ju chápať ako "dvadsať stupňov Býka" alebo
"dvadsiaty deň Slnka v znamení Býka". Pravda, vzhľadom na dôležitosť pripisovanú stupňu, na
ktorom nastane podľa stredovekej astrológie veľká konjunkcia, by sme mohli usudzovať, že prvý
riadok štvorveršia sa týka obdobia významnej konjunkcie na dvadsiatom stupni Býka.
Býk, Panna a Kozorožec boli zemské znamenia, ktoré (v zmysle stredovekej astrológie) riadia
nepokoje a zmätky dvadsiateho storočia. Posledný z týchto zemských trigónov má nastať 28. mája
2000, keď sa dve vyššie planéty, t. j. Jupiter a Saturn, stretnú na 23. stupni Býka. Prehľad veľkých
konjunkcií v zemskom trigóne na dvadsiate storočie podáva táto tabuľka:
1881 18. apr. 2 Býk
1901 27. nov. 14 Kozorožec
1921 10. sept. 27 Panna
1940 8. aug. 15 Býk
1940 20. okt. 13 Býk
1941 15. feb. 10 Býk
1961 19. feb. 26 Kozorožec
2000 28. máj 23 Býk
Pre toto "zemetrasenie" či zmätky dostávame dva blízke dátumy, ale nijaké astrologické údaje nám
neumožňujú bližšie určiť rok, keď nastane táto udalosť. Najbližší prijateľný dátum v našej dohľadnej
budúcnosti je máj 2000.
Pretože Nostradamus výslovne spomína 20 stupňov Býka, zamyslime sa nad dôsledkami tejto
podmienky pre máj roku 2000. Dňa7. mája Saturn vstúpi do znamenia Býka na 20. stupni. Hoci Jupiter
bude už, technicky vzaté, v tejto chvíli v konjunkcii so Saturnom, bude od neho vzdalený iba 2 stupne,
čiže sa bude nachádzať na 18. stupni Býka. Preto si kladieme otázku, či sa v priebehu tohto mesiaca
vyskytne ešte iný astrologický okamih, ktorý by lepšie vyhovoval 20 stupňom Býka. Odpoveď je
naozaj pozoruhodná.
Dňa 9. mája 2000, presne v čase, keď bude Slnko na 20. stupni Býka, nastane hromadná konjunkcia
šiestich tradičných planét v znamení Býka. Ide o tieto pozície:
Slnko
20 Býk
Merkúr
20 Býk
Venuša
11 Býk
Jupiter
18 Býk
Saturn
20 Býk
Dve planéty mimo satelitia sú Mars (v znamení Blížencov) a Mesiac (v znamení Leva).2 Ani nemusíme
zdôrazňovať, že takáto konfigurácia sa vyskytne iba raz za niekoľko storočí.
Hoci v čase, keď som písal tieto riadky, spomínaná planetárna konfigurácia ešte bola vecou našej
budúcnosti, môžeme iba predpokladať, že súvisí so štvorverším IX.83, lebo za veľa storočí je to jediný
dátum, ktorý dáva tomuto štvorveršiu zmysel. Nostradamus vyberal slová veľmi opatrne a to isté
platí aj o jeho astrologických údajoch. Nazdávame sa, že v duchu arkánnych záslepiek bežných u
Nostradama pochopíme až po predpovedanej udalosti, na aké otrasy, zemetrasenia či konflikty
vlastne myslel.
Presný a nespochybniteľný výskum planetárnych pozícií nás priviedol k dvom dátumom označujúcim
začiatok a koniec dvadsiateho storočia, obdobie, pre ktoré jasnovidec predpovedal zemetrasenia,
zlomy a pohromy. Poznáme naše storočie dostatočne dobre a uvedomujeme si, do akej miery bol
Nostradamov odhad správny. Nostradamus nebol nikdy skúpy na prekvapenia a možno je predpoveď
na rok 2000 narážkou na obrovské zemetrasenie či vojnu, ktorá postihne preplnenú Zem (veľké
zaplnené divadlo):
Že sa zrúti veľké zaplnené divadlo,
Vzduch, nebo a zem stemnejú a zakalia sa,
A neveriaci bude volať na Boha a svätých.
Podľa našej mienky však ide skôr o majstrovsky upravenú charakteristiku konca storočia, ktoré akiste
zažilo viac zmien a otrasov ako všetky minulé storočia v dejinách sveta. Začalo sa pomerne
mierumilovne, iba krupobitím veľkým ako vajcia, ale končí sa skazou. Toto zhrnutie pokladáme za
výstižné.
Vzhľadom na Nostradamovu víziu dvadsiateho storočia nás ani veľmi neprekvapuje, že štvorveršia o
období medzi rokmi 1901 a 2000 oplývajú veršami bohatými na predpovede o vojnách. Výrečný, ba
až historicky vplyvný, príklad nám poskytujú takzvané štvorveršia o Hitlerovi.
ŠTVORVERŠIA O HITLEROVI
Tieto štvorveršia sú názorným príkladom ťažkostí súvisiacich s interpretáciou predpovedí o budúcich
udalostiach. Vo štvorverší II.24 Nostradamus použil slovo Hister. Pred dvadsiatymi rokmi nášho
storočia sa toto slovo chápalo ako narážka na rieku Hister a či menej presne Ister (latinské meno pre
dolný tok Dunaja). V celkovom rámci štvorveršia spomínajúcom v prvom riadku rieky to bol rozumný
predpoklad:
Bestes farouches de faim fleuves tranner,
Plus part du camp encontre Hister ser,
En cage de fer le grand sera trainner,
Quand Rin enfant Germain observera.
Zvery, divé od hladu, plávajú cez rieky,
Väčšia časť poľa bude proti Histeru,
Veľkého povlečú v železnej klietke,
Keď nemecké dieťa uvidí Rýn.
V súčasnosti sa štvorveršie stalo predmetom najvýstrednejších pokusov o preklad a takmer všetky
vychádzali z rovnice Hister = Hitler.3 Roberts tvrdí, že štvorveršie predpovedá Hitlerov osud, lebo vraj
železná klietka (cage de fer) je narážkou na berlínsky kryt, kde diktátor zomrel.3 Aj Fontbrune videl vo
štvorverší zmienku o Hitlerovom páde v apríli roku 1945, hoci si uvedomoval, že Hister je narážkou na
Dunaj. Pravda, zo železnej klietky sa stal nákladiak, v ktorom odviezli Mussoliniho na popravu.
Taliansky komentátor Patrian odolal pokušeniu a nespája štvorveršie s Hitlerom ani s Mussolinim, ale
nevysvetľuje ho.
Náš preklad vychádza z predpokladu, že slovo tranner na konci prvého riadku je obmenou latinského
neurčitku tranare "preplávať cez". Uznávame, že posledný riadok je dvojznačný, lebo nie je jasný
podmet posledného slovesa a veta by sa dokonca dala vysvetľovať tak, že Rýn uvidí nemecké dieťa.
Hoci klasicky vyškolení komentátori Nostradama nepochybovali, že Hister sa vzťahuje na Dunaj, keď
sa Hitler dostal k moci, slovo Hister bolo zrazu dvojznačné a okamžite ho využili ako pozoruhodnú
predzvesť Führerovho vystúpenia. Aj Hitler bol presvedčený, že toto slovo sa týka jeho, hoci mu bol
známy jeho pôvodný latinský význam.
Ako v roku 1967 upozornil Ellic Howe, Hitler aj Goebbels sa pokúšali vytĺcť z predpovede kapitál.
Pravdepodobne toto jediné slovo dalo podnet k vydávaniu množstva pochybných "Nostradamových"
proroctiev v nacistickom Nemecku i v spojeneckých krajinách za druhej svetovej vojny.4
Bizarný preklad Nostradamových predpovedí vydal roku 19215 C. Loog, poštový úradník z Berlína, a
jeho interpretácie Proroctiev sú naozaj svojrázne. Loog sa utvrdil v presvedčení, že objavil
numerologický kľúč na pochopenie štvorverší a na základe tohto kľúča dospel k viacerým
ďalekosiahlym záverom. K nášmu výskumu sa vzťahuje skutočnosť, že podľa jeho prekladu štvorveršia
III.57 sláva Británie pohasne roku 1939 a krajina odvtedy začne upadať. Naznačoval, že to bude
súvisieť s ochranou Poľska. Loog uvádza nesprávne dátumy a aj Poľsko identifikoval nesprávne.
Chybne preložil niekoľko dôležitých Nostradamových slov, sfalšoval datovací systém a ľahkovážne
ignoroval kľúč Nostradamovej kalendárnej sústavy. Loogove interpretácie sú také pomýlené, že jeho
preklad by bol upadol do zabudnutia, keby ho necitoval autor inej knihy. Lenže manželka Dr.
Goebbelsa si všimla zmienku o tejto predpovedi v práci Dr. H. H. Kritzingera z roku 1922.6 Netrvalo
dlho a Hitler i ministerstvo propagandy začali pripisovať predpovedi veľký význam.
David Pitt Francis má akiste pravdu, keď pričíta tejto vcelku nedávnej epizóde v dejinách Proroctiev
čiastočný vplyv na beh udalostí. Je celkom možné, že nemeckí pohlavári uverili presnosti Loogovho
prekladu, a preto stanovili vpád tretej ríše do Poľska na rok 1939. Ako poznamenáva Francis, Loogovo
dešifrovanie bolo "priamou príčinou jednej z najzničujúcejších vojen v dejinách ľudstva".
Z nášho hľadiska je zaujímavý nepopierateľný fakt, že obidva preklady (predhitlerovský a
posthitlerovský) chápu slovo Hister odlišne, a preto sa zmysel štvorveršia vysvetľoval rozdielne. Hoci
vzťah k latinskému názvu rieky sa dodnes pokladá za zmysluplnejší, väčšina súčasných
"prekladateľov" vidí v ňom predobraz veľkého diktátora. Takmer určite nesie na tom vinu Loogov
omyl, ktorý uviedla do subkultúrnej literatúry Cheethamová.
Je dostatok príkladov na to, že súčasná literatúra zotrváva pri tomto omyle. Napríklad v pomerne
povrchnej práci Arkela a Blaka7 nachádzame takýto preklad druhého riadku: "Väčšina bojiska
pripadne Hitlerovi." S Nostradamovým originálom to nemá vôbec nič spoločné.
ŠTVORVERŠIA O RIEKACH
Prekladatelia pridržiavajúci sa chápania slova Hister ako Hitler neberú na vedomie znepokojujúci fakt,
že Nostradamus použil názov tej istej rieky v inom štvorverší, aj keď v podobe Hyster. V treťom riadku
štvorveršia IV.68 sa píše: De Rhin, et Hyster, qu'on dira sont venus. Z kontextu sa nedá pochybovať,
že riadok treba preložiť ako: Bude sa hovoriť, že prišli od Rýna a dolného Dunaja.
Napodiv aj iné štvorveršie s poradovým číslom 68 (štvorveršie V.68) spomína Dunaj a Rýn, hoci pre
zmenu uvádza novšie názvy. Tieto dve štvorveršia si zaslúžia pomenovanie štvorveršia o riekach.
Chcel Nostradamus naznačiť súvislosť medzi obidvoma štvorveršiami v prvom rade ich zhodným
číslovaním? O odpoveď na túto otázku sa nemusíme usilovať. Vychádzame však z predpokladu, že
Nostradamus má na mysli rieky, kedykoľvek ich uvádza menom, a preto sa podrobnejšie zastavíme
aspoň pri jednom štvorverší. Zamyslime sa nad predpoveďou V.68:
Dans le Danube et du Rin viendra boire,
Le grand Chameau, ne sén repentira:
Trembler du Rosne et plus fort ceux de Loire,
Et pres des Alpes Coq les ruynera.
Príde sa napiť do Dunaja a Rýna,
Veľká ťava, neoľutuje to:
Budú sa triasť tí od Rhôny a ešte väčšmi od Loiry,
A pri Alpách ich zničí Kohút.
Štvorveršie oplýva asociáciami a nemôžeme zaručiť, že naša navrhovaná interpretácia je správna. Ako
sa však presvedčíme, rozhodujúce je to, že štvorveršie sa týka života, čias a zásluh princa Eugena
Savojského, ktorý bol námetom ešte ďalšieho štvorveršia. Kým podrobnejšie preskúmame tieto
spojitosti, musíme si vysvetliť úlohu zeleného jazyka vo štvorveršiach.
Interpretácia tohto štvorveršia zrejme závisí od významu nezvyčajného slova Chameau. Vo
francúzštine znamená doslova ťavu, ale veľké písmeno naznačuje, že ide o zelený jazyk. V skutočnosti
Chamaves boli Germáni a tento kmeň napokon utvoril konfederáciu známu pod názvom Frankovia,
od ktorých koniec koncov pochádza pomenovanie Francúzsko. Úprava druhej polovice slova, t. j.
aves, na eau má veľký význam v zelenom jazyku. Po latinsky aves znamená včely a už sme sa zmienili,
že podľa ezoterikov francúzska ľalia pôvodne vznikla z včiel. Preto Napoleon nástojil, aby prijali včely
za symbol ríše, za symbol veľkosti Francúzska. Po francúzsky eaux znamená "vody". Vo štvorveršiach
uvádzajúcich pomenovania riek to akiste neprekvapuje. S prihliadnutím na tieto skryté významy
musíme predpokladať, že Chameaux označuje Francúzsko, pričom spája starý kmeňový názov s
národným symbolom. Vzťahuje sa však skôr na tú časť krajiny, ktorou preteká Rhôna a Loira.
Všimnime si, že vo štvorverší sa nepíše jednoducho Chameau, ale le grand Chameau čiže veľký
Francúz. A princ Eugen Savojský bol naozaj veľký Francúz - ak nie dokonca najväčší Francúz storočia
(obr. 49). Narodil sa v Paríži, ale musel opustiť krajinu na základe dekrétu vydaného proti všetkým
Francúzom, ktorí slúžili v cudzej armáde. Sčasti to vysvetľuje, prečo si Nostradamus vybral slovo
chameau. Slovo ťava sa vo francúzskom slangu používa v zmysle neobľúbený človek. Medzi
Francúzmi bol zrejme neobľúbený, ale uznanlivejší Rakúšania si ho veľmi vážili. Slúžil pod Leopoldom
I. a za mimoriadne úspechy v boji proti Turkom pri obliehaní Viedne roku 1683 získal za odmenu pluk
dragúnov. V úvodnom riadku V.68 sa spomína Dunaj a Rýn. Viedeň sa rozprestiera pri Dunaji a Eugen
sa prvý raz preslávil pri obliehaní Viedne. Zaslúžil sa o porážku Turkov, ktorí roku 1683 obkľúčili
mesto. V tomto dátume sa vyskytuje dvojčíslie 68, ktoré vytvára spojivo dvoch štvorverší o riekach a
spresňuje desaťročie opisovaných udalostí. V dôsledku úspechu pri Viedni boli v tomto desaťročí
uzavreté dve dôležité zmluvy - Viedenská dohoda (1686) a v tom istom roku aj Blasendorfská dohoda,
ktorá uznala postavenie Leopolda I.
Po úspechoch pri Viedni Eugen získal neobmedzenú podporu Leopolda, ktorý ho za vojen o
španielske nástupníctvo vyslal do Itálie. Spomína sa to vo dvoch prostredných riadkoch štvorveršia
V.68. Napriek neuveriteľným ťažkostiam Eugen prešiel cez hory (Alpes) z Tirolska do Itálie a vyhnal
francúzske vojská. Francúzi sa nakoniec museli vzdať Mantovy. Eugenovo presvedčivé víťazstvo nad
Francúzmi v Turíne v septembri 1706 spečatilo osud Francúzska (Coq les ruynera) v Itálii, a to až do
nástupu Napoleona.
Výraz ne s'en repentira v druhom riadku zjavne naráža na epizódu z Eugenovho života. Hoci musel
odísť z Francúzska do exilu, Ľudovít XIV. mu potajomky ponúkol maršálsku palicu, keď dokázal svoje
ohromujúce vojenské schopnosti. Eugen bol celý život zásadový a ponuku odmietol. Nikdy neoľutoval
(ne s'en repentira), že sa rozhodol bojovať za Nemecko a Rakúsko (Dans le Danube et du Rin).
ZMENY V KOLÍNE
Napriek predchádzajúcemu príkladu zostáva skutočnosťou, že problémy s prekladaním Nostradama
spočívajú zväčša práve v neobyčajnej presnosti, aká sa uňho prejavuje v kódovaní mien a miestnych
názvov - vie vtesnať do jediného slova alebo zloženiny celú reťaz udalostí.
V kontexte riek si môžeme všimnúť štvorveršie zacielené na dvadsiate storočie. Vo viacerých
štvorveršiach Nostradamus predvída strašné povodne a vznik nového zemepisu v mnohých častiach
sveta. Medzi nimi je štvorveršie VI.4, z ktorého po prvej analýze vyplýva, že rieka Rýn zmení tok a
Kolín už nebude na jej brehoch. To by, prirodzene, poukazovalo na neobyčajné geologické pohyby v
budúcnosti a súčasní komentátori takmer bez výnimky vidia v predpovedi všeobecnú skazu, ktorá by
mala nastať v blízkej budúcnosti. Dva prvé riadky znejú:
Le Celtique fleuve changera de rivage,
Plus ne tiendra la cité d'Agripine;
Keltská rieka zmení brehy
Už sa nebude dotýkať mesta Agripininho...
Je nám v podstate jasné, že za "Keltskú rieku" (Celtic river) možno dosadiť veľmi veľa riek, medziiným
Temžu, Meusu, Dunaj, Ruhr, Seinu atď. Kľúč k jednoznačnej identifikácii rieky poskytuje výraz "mesto
Agrippinino" (la cité d'Agripine). Dnešný Kolín sa volal pôvodne Colonia Agrippina - čiže rímska
kolónia pomenovaná podľa Agrippiny, nešťastnej matky šialeného rímskeho cisára Neróna. V
staroveku sa obyvatelia kolónie volali Agrippinenses.
Po zrelej úvahe však uznávame, že v rámci tejto interpretácie sú dva prvé riadky dvojznačné. Je
celkom možné, že štvorveršie sa vzťahuje na obdobie, keď rieka zmení smer toku - na prírodnú
kataklizmu, ktorá by mohla zmeniť pôvodné riečne koryto. Na druhej strane, ak preložíme slovo Plus
v druhom riadku ako "zasa", riadok by nemusel znamenať zmenu toku rieky, ale dal by sa preložiť tak,
že staroveké mesto pomenované po Agrippine (teda Kolín) nezostane na brehoch rieky. Môžeme si
predpoveď vysvetľovať ako spustošenie mesta za druhej svetovej vojny? Tento názor čiastočne
potvrdzuje tretí riadok: Tout transmué ormis le vieil langage, t. j. Všetko sa zmenilo okrem starého
jazyka čiže názvu. Za druhej svetovej vojny sa Kolín stal terčom neľútostného spojeneckého
bombardovania a bol v podstate zničený. Rozsiahle opravy si vyžiadala i katedrála, hoci priam
zázrakom nebola zničená. Zmenilo sa všetko okrem starého jazyka čiže názvu. Kolín, meno rímskeho
pôvodu, sa zachovalo.
Teraz nám vlastne ani nejde o to, či sa štvorveršie týka pustošenia za druhej svetovej vojny, ale skôr o
to, že ho možno pokojne takto preložiť. Keď sa však zamyslíme nad astrologickým zmyslom štvrtého
riadku (pozri 2. kapitolu), presvedčíme sa, že sa nad všetku pochybnosť týka druhej svetovej vojny - a
vo štvorverší sa teda píše o našej minulosti, a nie o budúcnosti, hoci si to myslia viacerí komentátori.
Uvidíme, že v rámci interpretácie opierajúcej sa o adekvátne astrologické poznatky mesto Kolín už
bolo zničené, a po prestavbe sa zachoval len starý názov.
Pretože si môžeme byť istí, že predpoveď sa týka Nemecka a konca druhej svetovej vojny, mali by
sme sa letmo zmieniť, že za posledných dní vojny (prv ako Spojenci dňa 7. marca 1945 dobyli Kolín),
zohrávala dôležitú a závažnú úlohu ešte jedna nemecká rieka. Keď sa 11. februára 1945 prvá
americká armáda prebojovala k hornému toku rieky Ruhr, Nemci poškodili veľké priehrady. Celé
územie bolo vyše desať dní zaplavené, čo prekazilo ďalšie útoky. Videl Nostradamus v duchu
zaplavenú krajinu - narušené, vodou zaliate riečne brehy a rozľahlé vodné planiny? Mali by sme teda
Celtique fleuve chápať ako Ruhr? Medzi prvým a druhým riadkom štvorveršia nejestvuje nijaké
nevyhnutné spojenie, preto je takéto chápanie možné. Povodeň na rieke Ruhr a skaza Kolína boli dve
rozličné udalosti, hoci sa odohrali takmer súčasne. Ak sa nemýlime, máme pred sebou ďalší príklad
Nostradamovej tendencie spájať v jednom štvorverší dve príbuzné predpovede.
VISIEŤ NA ANTÉNE
Štvorveršie IV.92 stojí za pozornosť v kontexte dvadsiateho storočia už aj preto, že si ho viacerí
súčasní komentátori vysvetľovali ako novoveký vynález, teda ako rozhlasovú alebo televíznu anténu.
Teste trenchée du vaillant Capitaine,
Sera jetté devant son adversaire,
Son corps pendu de sa classe a l´antenne,
Confus fuira par rame a vent contraire.
Odseknutú hlavu udatného kapitána
pohodia pred jeho protivníka,
Jeho telo bude visieť na ramene rahna vlastnej lode,
V zmätku preletí popri veslici proti vetru.
Roberts, ktorý vidí v slove antenne (v treťom riadku) narážku na rozhlas, pokladá štvorveršie za
nejasné, ale ťažko pochopiť, prečo si myslel, že vyvolávalo zmätok v Nostradamovej mysli.
Cheethamová sa nazdáva, že Nostradamus chcel týmto slovom naznačiť zložité technické zariadenie,
ktoré nepoznal - radar.
Podľa nás netreba chápať slovo antenne ani celé štvorveršie ako predpoveď o novoveku, lebo toto
slovo sa v šestnástom storočí všeobecne používalo ako moreplavecký termín. Starý latinský výraz
antenna vtedy ešte označoval rameno lodného rahna. Garencieres ho roku 1672 prekladal ako
"plachtové rahno", ale mnohí komentátori si to v honbe za aktualizáciou Nostradama nevšimli.
V štvorverší sa píše o obesení námorníka. Nepodarilo sa nám jednoznačne identifikovať, o koho išlo.
Našu hlavnú námietku - že antenne vo štvorverší nesúvisí s rozhlasom ani televíziou - však potvrdzuje
preklad. Štvorveršie sa pravdepodobne vzťahuje na smrť princa Francesca Caracciola roku 1799. Bol
to neapolský admirál a revolucionár, ktorý bojoval na strane Britov proti Američanom počas vojny za
nezávislosť. V roku 1799 sa ujal velenia námorných síl novej republiky a bojoval proti Britom i
neapolským eskadrám. Zajali ho blízko Neapolu, keď sa v prestrojení pokúšal utiecť. Sputnali ho,
previezli na Nelsonovu vlajkovú loď a odsúdili na smrť. Vzápätí ho obesili na rahne Minervy (30. júna
1799).
Naše tvrdenie, že obesenec bol Caracciolo, vychádza z významu niektorých slov vo štvorverší.
Trenchée je pravdepodobne od slova trancher, doslova odrezať alebo odseknúť. Preto niektorí
komentátori prekladali riadok ako popravu mečom, ale vynára sa tu konflikt s tretím riadkom, kde sa
píše, že telo malo visieť. V skutočnosti trancher má i ďalší význam "uzavrieť" - v zmysle "rozhodnúť";
trancher la question znamená preťať gordický uzol. Francúzsky zvrat trancher du grand seigneur sa
používa v zmysle hrať sa na veľkého pána, robiť zo seba veľkého pána. Caracciola obesili práve zato,
že (podľa Nelsona) sa správal, akoby mal moc, ktorá mu neprislúchala. Tvrdil, že je veliteľom (chef)
neapolskej flotily.
K zmyslu štvorveršia akiste patrí i tento podružný význam. Poprava obesením predstavovala svojho
druhu rázne riešenie problému, lebo Nelson si určite uvedomoval, že proces i poprava boli
nezákonné. Údajne bola dôsledkom osobnej nenávisti kráľovnej Márie Karolíny, ktorá vplývala na
Lady Hamiltonovú (vtedy na palube Minervy s Nelsonom), aby presvedčila Nelsona o nevyhnutnosti
tohto kroku. Adversaire (protivník) je primerané slovo, lebo Nelson bol najvyšším veliteľom
neapolskej flotily. Caracciolo bol súčasne revolucionár i neapolský admirál a velil námorným silám
novej republiky, takže bol veliteľom nepriateľov. Caracciola súdil vojnový súd pozostávajúci z jeho
vlastných neapolských dôstojníkov, a preto Nostradamus píše de sa classe (vlastnej lode), hoci ho
súdili na palube anglickej Minervy. Tu sa však nemusíme pristavovať pri presnej interpretácii
štvorveršia. Stačí, že sme upozornili, k akému nedorozumeniu môže viesť zdanlivo nejasné slovo a
ako sa môže stať obeťou obrazotvornosti súčasných komentátorov.
BITKA O FRANCÚZSKO
Pokiaľ sa nám podarilo zistiť, francúzsky autor de Fontbrune prvý interpretoval štvorveršie IV.80 ako
narážku na Maginotovu líniu.8 Vystúpil s touto myšlienkou roku 1939, iba štyri roky po tom, ako
Maginotovu líniu zrenovovali a sfunkčnili. Nemohol teda ešte v plnom rozsahu pochopiť následky
plynúce zo štvorveršia týkajúce sa bitky o Francúzsko roku 1940. Štvorveršie otvára opis veľkej
zemnej priekopy:
Pres du grand fleuve grand fosse terre egeste
En quinze parts sera l'eau divisée:
La cité prinse, feu, sang, cris, conflit mestre,
Et la plus part concerne au collisée.
Pri veľkej rieke veľká priekopa vykopanej zeme
Voda bude rozdelená na pätnásť častí:
Mesto dobyté, oheň, krv, výkriky, zmätený konflikt,
A väčšia časť sa zaoberala zrážkou.
Maginotova línia viedla niekoľko kilometrov rovnobežne s Rýnom (Pres du grand fleuve). Bola to
naozaj veľká priekopa (grand fosse) vykopanej zeme (terre egeste; egeste je odvodené od latinského
egestio, odnášať preč). Merala vyše 310 kilometrov a pozostávala z reťaze podzemných chodieb a
pevností, miestami vykopaných do takej hĺbky, že sa dnu pomestili sedemposchodové stavby s
nemocnicami, priestormi na spanie, kanceláriami, zbrojnými skladmi a podobne. Každá stavba si
vyžadovala odstránenie trištvrte milióna kubických metrov zeme. V rokoch 1930 až 1934 nanovo
vybudovali značnú časť dĺžky celej línie a niektoré staršie opevnenia postavené pred prvou svetovou
vojnou - napríklad pri Thionville a Metzi, ale aj kryté zákopy pri Verdune a Belforte - boli
zmodernizované a tvorili druhú líniu.
Pri vpáde roku 1940 Nemci prefíkane obišli obrannú Maginotovu líniu, vtrhli do Francúzska cez
Luxembursko a Belgicko a nasadili proti slabo bránenej oblasti pri Sedane celý armádny zbor. Dobyli
iba jednu z veľkých pevností na Maginotovej línii, ale Francúzi sa múdro stiahli, lebo pochopili, že
nepriateľ ich obišiel od krídla.
Zhodou okolností sa o Sedane píše aj v inom Nostradamovom štvorverší (pozri 5. kapitolu). O
priebehu vojny rozhodol pád Sedanu roku 1940 a skvelý nemecký obchvatný manéver pred Abbeville,
prístavným mestom na rieke Somme v severnom Francúzsku, ktorý odrezal spojenecké vojská v
Belgicku.
Dlho sa nám nedarilo preniknúť do zmyslu druhého riadka. Prečo Nostradamus nástojil na tom, že
voda bola rozdelená na 15 častí (En quinze parts sera l'eau divisée)? O akú vodu ide a prečo bola taká
dôležitá pre Maginotovu líniu? Keď sme sa však pokúsili dať riadok do súvislosti s následným
nemeckým obchvatom Maginotovej línie, hneď sme všetko pochopili. Nemecký plán predpokladal
dobytie Sedanu na severnom konci Maginotovej línie a vzápätí postup smerom na Abbeville. Tento
strategický ťah odrezal britské vojsko a donútil Angličanov k odchodu z Dunkerque, ktorý sa bezmála
premenil na pohromu. Nemecký postup od Sedanu k Abbeville bol neobyčajne rýchly a pozostával z
troch prúdov - na sever mierili dve tankové divízie, na juh desať a jedna napredovala v strede. Pri
postupe na Abbeville museli všetky tri prúdy prekonať jeden kanál a štyri rieky. Dovedna to bolo
pätnásť brodov. Bol to ardenský kanál (spájajúci Meuse a Aisne), rieky Meuse, Serre, Oise a Somme
severne od St Quentinu. V interpretácii štvorveršia uverejnenej roku 1980 de Fontbrune tvrdil, že
drenážna sústava Maginotovej línie sa členila na 15 úsekov, ale nebola to pravda. Nemecké vojská
prebrodili aj kanál, a preto píše Nostradamus o delení "vody" (l'eau) a nie "riek" (fleuves). Medzi
Sedanom a Abbeville prešli Nemci cez vodné toky dovedna 15 ráz.
Vzhľadom na tieto okolnosti mesto dobyté Nemcami (La cité prinse) je takmer naisto Abbeville.9
Poznamenajme ešte, že conflit mestre (na konci tretieho riadka) by mohol byť odborný vojenský
termín. Ešte aj v šestnástom storočí mohlo mestre označovať prvú rotu pluku. To znamená, že by
mohlo ísť o konflikt dvoch takýchto rôt. Nazdávame sa však, že zmysel štvorveršia v zásade
zodpovedá našej interpretácii dvojznačnej terminológie.
Posledný riadok vyznieva dosť ironicky: Et la plus part concerne au collisée (A väčšia časť sa zaoberala
zrážkou). Francúzi sa usilovali vybudovať opevnenú líniu, ktorá by zadržala Nemcov - predpokladali,
že Nemci sa jednoducho zrazia (collisée) so stavbou. Tí však zareagovali rozumne, mohutnú prekážku
sa nevšímali, ale jednoducho ju obišli.
Nemecký plán vopred rozhodol o výsledku bitky o Francúzsko a vysvetľuje, prečo Nostradamus
pokladal zmienku za dôležitú. Posledný riadok štvorveršia stručne charakterizuje nezmyselnosť
Maginotovho plánu. Línia bola nedobytná a Nemcom skutočne nezvyšovalo iné, len ju obísť. Francúzi
azda z rešpektu k Belgičanom dokončili obrannú líniu na hrebeni Arden - Nemci, prirodzene, sústredili
útočné sily práve na tomto úseku. Francúzi rátali s čelnou zrážkou, ale Nemci nepristúpili na
francúzsku hru.
ČLOVEK - NAPOLY PRASA
Keď už hovoríme o vojenstve dvadsiateho storočia, nezaškodilo by zmieniť sa o zaujímavom
štvorverší, ktoré upútalo pozornosť niekoľkých súčasných komentátorov. Ide o štvorveršie I.64
obsahujúce zvláštny riadok: Quand le pourceau demy homme on verra... (Keď uvidia prasa napoly
človeka...).
Pretože z kontextu je zjavné, že sa píše o vojne, niektorí komentátori sa nazdávali, že v riadku sa
spomína tank. Ako tvrdí Chodkiewicz, na základe jeho bezprostredných skúseností za druhej svetovej
vojny sa mu vidí charakteristika tanku ako porceau demy homme výstižná. Nás to však nepresviedča.
Nemusíme sa ani veľmi obzerať po reáliách druhej svetovej vojny, a všimneme si podobnosť s
plynovou maskou. Ak si ju človek nasadí, držiak obsahujúci uhlíkový filter mu určite dodá výzor
prasaťa. S prihliadnutím na tento dojem pôsobí nezvyčajná vízia strašnej vojny vo štvorverší I.64
priam pozoruhodne:
De nuict soleil penseront avoir veu,
Quand le pourceau demy homme on verra,
Bruit, chant, bataille au Ciel battre apperceu,
Et bestes brutes a parler on orra.
V noci si budú myslieť, že vidia slnko,
Keď zočia prasa napoly človeka,
Huk, spev, bitka na nebi akoby vypukla,
A budú počuť rozprávať divé zvery.
Nočné slnko (nuict soleil), ktoré by presvedčilo človeka, že noc je deň, by sme mohli chápať ako
zmienku o reflektoroch, o zápalných bombách alebo o tom i o onom. Bitka na nebi (bataille au Ciel) je
azda jedna z viacerých Nostradamových zmienok v pravdepodobných predpovediach leteckých
súbojov. Divé zvery (bestes brutes) sú na prvý pohľad problematickejšie. Čo sú to za tvory, ktorých
rozprávanie budú počuť?
Chodkiewicz (ktorý sa tak nadchol Nostradamovými víziami modernej vojny, že nakreslil i niekoľko
ilustrácií) vyslovil názor, že reč divých zverov je zvuk megafónov. Podľa našej mienky poskytuje
dostatočné vysvetlenie riadku obyčajná zmienka o protiplynovej maske. Potvrdí to každý, kto počul
napoly človeka, napoly prasa (pourceau demy homme), teda človeka v maske rozprávať. Hlas znie
pridusene a pripomína krochkanie diviaka.
SEKULARIZÁCIA TURECKA
Hranicami Európy sa zaoberá iba hsstka štvorverší, ale každá zmienka o tejto téme zvyčajne pôsobí
priam sugestívne. Dobrý príklad predstavuje štvorveršie III.95, ktoré si komentátori vysvetľovali od
základov mylne:
La loy Moricque on verra deffaillir,
Apres une autre beaucoup plus seductive,
Boristhenes premier viendra faillir,
Par dons et langues une plus attractive.
Uvidia, ako maurský zákon zoslabne,
Po inom oveľa zvodnejší.
Dneper najprv začne zlyhávať,
Pre dary a jazyky príťažlivejšie.
Roberts chápe štvorveršie ako znamenitú predpoveď úpadku islamu a vzostupu komunizmu. Takýto
komentár uverejnil v knihe vydanej roku 1947, a preto mu môžeme prepáčiť, že netušil budúci
vzostup islamu a úpadok komunizmu. De Fontbrune zdôrazňuje budúci kolaps moslimského zákona,
po ktorom (podľa neho) nastúpi zvodnejší zákon komunizmu. Dešifruje verše ako predpoveď zrútenia
Ruska, ktoré pochopí výhody francúzštiny. Patrian sa napodiv usiluje chápať slovo Moricque ako
Thomasa Mora, lebo v ňom vidí vyznavača náuky podobnej marxizmu v šestnástom storočí. Ktovie,
aké vydanie Morovej Utópie Patrian čítal, keď vyvodil z diela takéto závery.
Podľa nás štvorveršie naznačuje, že v jednej časti Európy nadíde čas, keď islamský zákon zoslabne a
ustúpi lákavejšiemu. Ešte predtým musí zlyhať Boristhenes, a potom dary i jazyky povedú k nástupu
čohosi príťažlivejšieho.
Neprítomnosť kľúča na datovanie nás núti opierať sa o vnútorné dôkazy vo štvorverší, ak chceme
zistiť, aké obdobie mal Nostradamus na mysli. Zato nám však dáva príležitosť zistiť miesto udalosti.
Poukazuje naň konkrétna zmienka o rieke v Ruskej ríši (dnes už na Ukrajine). Pretože sa spomína aj
"moslimský zákon", teda šaríja, musíme nevyhnutne zvážiť dve odlišné lokality. Všetko nasvedčuje, že
ide o Rusko a starú Osmanskú ríšu, ktoré mali spoločnú hranicu pri Čiernom mori. Celé stáročia sa
nachádzali vo vojnovom stave alebo v stave ozbrojeného prímeria.
Štvorveršie zjavne hovorí o niekoľkoročnom období, keď nastal náhly a azda aj nečakaný koniec
Ruskej i Osmanskej ríše.
Oslabená Osmanská ríša zrejme zanikla v októbri roku 1923, keď vyhlásili v Ankare republiku.
Sultanát, základ starej Osmanskej ríše, zrušili takmer o rok skôr, ale posledný klinec do truhly
Osmanskej ríše zrejme vrazilo hlasovanie v národnom zhromaždení.
S prihliadnutím na predpokladaný zmysel štvorveršia posúdime postupne všetky riadky: La loy
Moricque on verra deffaillir - "Uvidia, ako maurský zákon zoslabne". V roku 1928, krátko po
faktickom zániku sultanátu, bol turecký štát vyhlásený za svetský. Toto opatrenie sa viazalo na
zrušenie šaríje čiže moslimského zákona (loi Moricque) v záujme zákona, ktorý by lepšie vyhovoval
tureckému národu. To sa stalo roku 1926, keď moslimské náboženské právo ustúpilo občianskemu
zákonníku opierajúcemu sa o viacero európskych zákonov. Toto jasnozrivé opatrenie bolo prvým
krokom na ceste k sekularizácii štátu i k ustanoveniu pevných kontaktov so západným svetom
namiesto starých zväzkov s arabským východom. Pravdepodobne preto videl Nostradamus nový vzor
(latinku) ako zvodnejší, lebo Turecko čakala nová budúcnosť: Apres une autre beaucoup plus
seductive - "Po inom oveľa zvodnejší".
Musíme si položiť otázku, čo má táto reforma spoločné s tretím riadkom: Boristhenes premier
viendra faillir - "Dneper začne zlyhávať prvý". Boristhenes predstavuje bez ohľadu na interpretáciu
zvláštny archaizmus. Abbé Rigaux čítal toto slovo ako Boristen a videl v ňom narážku na potomkov
Borisa. Takto sa volali viacerí ruskí panovníci do šestnásteho storočia. Už sme sa na inom mieste
presvedčili, že Boristhenes je starý názov rieky Dneper, ktorá pramení vo Valdajských horách západne
od Moskvy, tečie cez Smolensk a Kyjev a vlieva sa do Čierneho mora blízko Nikolajeva severozápadne
od Krymu. Rieka sa kedysi pokladala za symbolickú hranicu oddeľujúcu Rusko od Európy. Jej meno
prišlo Nostradamovi vhod ako symbol toho, čo má zaniknúť pred pádom maurského zákona. Zaniknúť
mal úhlavný nepriateľ Osmanov - cárske Rusko.
V dejinách odvekých vojen medzi Rusmi a Osmanmi dátumy klamú, ale môžeme sa prikloniť k
mienke, že Ruská ríša zanikla po revolúcii roku 1917.
V súvislosti s iným štvorverším (pozri 8. kapitolu) v tomto priestore medzi Západom a Východom
vznikali zárodky dvoch svetových vojen, lebo všetky európske mocnosti si chceli odkrojiť z koláča
okolo Čierneho mora. Minulosť ani budúcnosť po roku 1923 nás teraz nemusí zaujímať. V
Nostradamovom štvorverší by sme mali vystopovať zmienku o dvoch súvisiacich udalostiach - o
zániku cárskeho Ruska a páde Osmanskej ríše.
Po sekularizácii tureckého štátu nadišla ďalšia fáza vo vypratávaní osmanských starožitností, a to
reforma písma. V roku 1928 Turecko nahradilo arabské písmo latinkou a rozprúdila sa očista turečtiny
od arabských a perzských slov, ktorými bol jazyk Osmanov zamorený. Štvrtý riadok predvída túto
reformu: Par dons et langues un plus attractive. Príťažlivejšia je západná abeceda, ktorá umožnila
Turecku upevniť kultúrne zväzky so Západom na úkor stykov s Východom, ktoré kedysi prevládali.
LAUSANNSKÁ ZMLUVA
Niekoľko menej známych Nostradamových štvorverší sa týka dôsledkov kolapsu Osmanskej ríše.
Neprekvapuje nás to, lebo sme sa presvedčili, že hrozba tureckého nebezpečenstva bola v
šestnástom storočí veľmi akútna a čitatelia akiste pozorne hľadali v jasnovidcových veršoch zmienky
o tom, čo prinesie budúcnosť. Nanešťastie sú však štvorveršia zväčša tak dobre zamaskované, že pred
splnením predpovedí sú vlastne nezrozumiteľné, hoci dodatočne sa zdajú zjavné. Čo si mohol čitateľ v
šestnástom storočí myslieť napríklad o štvorverší VIII.10:
Puanteur grande sortira de Lausanne,
Qu'on ne scXaura l'origin du fait.
L'on mettra hors toute la gent loingtaine
Feu veu au ciel, peuple estranger deffait.
Veľký ohavný zápach vyjde z Lausanne,
Nebudú vedieť, odkiaľ sa vzal.
Pošlú preč všetkých vzdialených ľudí
Oheň uvidia na nebi, cudzí sa budú znepokojovať.
Z rozboru vyplýva, že vo štvorverší sa píše o udalostiach okolo konečného zániku Osmanskej ríše a o
jeho dôsledkoch v Lausannskej zmluve. Do tejto zmluvy diplomati roku 1923 zapracovali podnety,
ktoré pôsobili ešte aj začiatkom druhej svetovej vojny, keď už bola osmanská moc úplne zlomená.
Človeka, ktorý pozná úzkostlivo čisté a krásne mesto Lausanne v najnepoškvrnenejšej krajine sveta,
nevyhnutne zarazí nielen to, že sa odtiaľ šíri hnusný zápach, ale že sa vôbec spomína v súvislosti s
týmto mestom. Musíme predpokladať, že Nostradamus nemyslel na mesto, ale na zmluvu z roku
1923, ktorá sa tam zrodila a tvorila základ ratifikácie ríše, ktorej sa Nostradamovi súčasníci tak veľmi
obávali.
Prečo napísal Nostradamus o Lausannskej zmluve, že sa z nej šíri ohavný pach (puanteur)? Odpoveď
zrejme súvisí so skutočnosťou, že zmluva bola zle skoncipovaná a prinajmenej ju takmer celkom
ignorovali Taliani, ktorí začali po úpadku tureckej moci upevňovať svoju hegemóniu vo východnom
Stredomorí. Zmluva vlastne iba jatrila rozpory medzi Tureckom a Gréckom, hoci navonok sledovala
ich uzmierenie. Rokovanie prebiehalo pod neprestajným vojenským nátlakom, lebo Gréci vtrhli do
Malej Ázie a utrpeli porážku. Po prehre sa pozícia Turecka tak upevnila, že mohlo v Lausanne
diktovať podmienky, ktoré ohrozili budúcu stabilitu na východnom okraji Európy. K najvážnejším
nedostatkom zmluvy patrí absencia klauzuly o kurdskej autonómii, ktorej spojenci predtým
pripisovali mimoriadny význam. Turecko sa síce vzdalo podmanených arabských území, ale dovolili
mu čiastočnú rekonštrukciu hraníc pred vypuknutím prvej svetovej vojny. O zmluve sa teda dá
povedať, že "páchla", lebo bola jednostranná a neriešila nanajvýš dôležité otázky, ktoré v priebehu
storočia vystúpili do popredia.
Prehľad dejín tohto obdobia nám pomôže pochopiť, prečo Nostradamus tvrdil, že nik nebude chápať,
kde sa vzali podmienky, ktoré vplývali na formuláciu zmluvy: Qu'on ne scXaura l'origine du fait "Nebudú vedieť, odkiaľ sa vzal".
História grécko-tureckých konfliktov je sama osebe spletitá a diplomati, ktorí koncipovali zmluvu,
pravdepodobne nestačili na správne riešenie, ale za konfliktmi stálo stáročné protirečenie medzi
kresťanstvom a islamom, ktoré bolo Nostradamovi dôverne známe. Zmluva síce brala na vedomie
hraničné spory a následky dovtedajších ozbrojených zrážok, ale pozabudla na základný konflikt v
rovine náboženských ašpirácií utvárajúcich sociálne postoje. Táto chyba je azda prvým príkladom
politickej korektnosti, ktorá tak veľmi pomútila myslenie politikov v neskorších desaťročiach.
Nostradamus by bol žasol nad takým zmätkom, lebo v šestnástom storočí sa náboženské otázky kládli
čierno-bielo. Vyznávala sa oddanosť krížu a bojovalo sa proti polmesiacu.
Napriek všetkej politickej korektnosti sa zmluva rázne pokúsila o rozriešenie povojnových hraničných
sporov medzi Tureckom a Gréckom a znamenala, že Turci sa definitívne - hoci len nominálne - vzdali
získaných území. Gréci sa zase vzdali nárokov na územia v Malej Ázii.
Doslova jedinečným (v novoveku a azda aj v staroveku) dôsledkom ťažkostí, s akými sa rátalo po
uzavretí zmluvy, bol rozsiahly projekt presídľovania utečencov a výmena obyvateľstva. Vďaka vopred
pripravenému plánu sa pod dohľadom Spoločnosti národov pomerne pokojne uskutočnila výmena
obyvateľstva medzi Tureckom a Gréckom. Nostradamus to predvídal, keď roku 1558 napísal zvláštny
riadok: L'on mettra hors toute la gent loingtaine - "Pošlú preč všetkých vzdialených ľudí". Gent
loingtaine je v tomto kontexte výstižný výraz, lebo to neboli cudzinci (Nostradamus by bol inak použil
v poslednom riadku napríklad slovo étrangers). Boli to "vzdialení ľudia" - ľudia v istej vzdialenosti od
domova. O mnohých by sme dnes povedali, že sú to utečenci, ktorých potom prinavrátili do krajiny,
odkiaľ pochádzali. Jedinečnosť tejto vcelku úspešnej operácie Nostradamus trefne charakterizoval v
treťom riadku štvorveršia.
Ako však máme dešifrovať posledný riadok v rámci daného kontextu? Feu veu au ciel, peuple
estranger deffait - "Oheň uvidia na nebi, cudzí sa budú znepokojovať". Nesmieme strácať zo zreteľa,
že slovo deffait pripúšťa v tomto kontexte veľa možných interpretácií, napríklad "znepokojený",
"zanedbaný", "porazený". Uvidíme, že všetky tieto významové odtienky sa uplatnia v dejinnom
období, o ktorom zrejme štvorveršie hovorí.
Hoci nevylučujeme, že posledný riadok by sa mohol vzťahovať na veľa bojísk v dvadsiatom storočí,
mali by sme si všimnúť, že spoľahlivo vystihuje udalosti po uzavretí Lausannskej zmluvy roku 1923. V
tomto roku zavraždili v gréckom Epire talianskeho dôstojníka. Talianske letectvo (bolo už v moci
fašistov, ale azda tu zohrali úlohu spomienky na to, čo sa stalo, keď ich Osmani v minulosti vyhnali z
Epiru) zareagovalo bombardovaním ostrova Korfu. Stalo sa tak bez výstrahy a lietadlá spôsobili
značné straty i škody na majetku. Opäť tu máme presný záznam budúcnosti z Nostradamovho pera,
lebo naozaj bolo vidieť oheň na nebi a cudzí ľudia sa znepokojovali alebo utrpeli porážku - nielen
preto, že zahynulo veľa Grékov, ale bombardovanie vyvolalo medzinárodný incident, ktorý musela
riešiť Spoločnosť národov (peuple estranger).
Za posledných dní Osmanskej ríše Dodekanézy platili daň rovno Turecku. Za taliansko-tureckej vojny
roku 1912 ostrovy obsadili Taliani a zakrátko vysvitlo, že utláčajú Grékov horšie než Turci. Mnohí
Gréci sa odsťahovali zo súostrovia, Taliani po istej politickej akrobacii vystupňovali svoju vojenskú
prítomnosť na ostrovoch a vybudovali na ostrove Leros mohutnú námornú základňu. Za podmienok
cieľavedomého útlaku Gréci museli emigrovať alebo prijať talianske občianstvo. To trvalo až do
ničivej druhej svetovej vojny, ale po nej sa ostrovy vrátili Grécku. Podľa dovtedy platnej Sevreskej
zmluvy z roku 1920 pripadli Taliansku iba prechodne.
ŠPANIELSKA OBČIANSKA VOJNA
Zo štvorverší o Španielsku dvadsiateho storočia si zasluhuje pozornosť najmä IX.16:
De castel Franco sortira l'assemblée,
L'ambassadeur non plaissant fera scisme:
Ceux de Ribiere seront en la meslée,
Et au grand goulphre desnier ont l'entrée.
Z Kastílie Franco opustí zhromaždenie,
Nepáči sa veľvyslancovi, čo vyvolá rozkol:
Tí z Ribiere upadnú do zmätku,
A majú prístup do veľkej poslednej priepasti.
Oprávnenosť tohto prekladu pochopíme v priebehu nášho rozboru.
Máme do činenia s jedným z mála štvorverší, v ktorých autor takmer vôbec nezašifroval mená. Slová
Franco a Ribiere sa nepochybne vzťahujú na generála Franca a Prima de Riveru. De Rivera vládol v
Španielsku za strašnej občianskej vojny v rokoch 1936-39. Zmysluplná je aj nepatrná úprava mena
Ribiere. Nostradamus premyslene nahradil v v mene Rivera písmenom b, lebo ide o prvú spoluhlásku
v abecede. Primo znamená po španielsky prvý.
Priezračný je aj jediný miestny názov vo štvorverší. Slovo castel je Kastília, veľké kráľovstvo Kastílie a
Leónu, ktoré sa v šestnástom storočí rozprestieralo od Biskajského zálivu cez stredné Španielsko až
po hranice Granadského kráľovstva.
Vo štvorverší Nostradamus s úspornosťou sebe vlastnou odhaľuje stratégiu Franca a Molu za
občianskej vojny. Kým Franco prešiel do Španielska z Maroka, západne od Gibraltáru vytvoril
predmostie a vzápätí dobyl Sevillu, Mola postupoval od severu. Zo štvorveršia vysvitá, že Francove
vojská prešli od severu cez Starú Kastíliu (castel, prepravili sa cez rieku Tajo a vstúpili do kraja, ktorý
sa za Nostradamových čias volal Nová Kastília). Francovým zámerom bolo preraziť k Stredomoriu a
rozštiepiť územie ovládané republikánmi nadvoje. Dvoma útokmi - zo Zaragozy a z Teruelu - sa mu
podarilo rozdeliť republikánov na dve enklávy, jednu v Katalánsku okolo Barcelony a druhú na území
okolo Madridu, ktorá siahalo na juhu až k Almerii. Osud republiky vlastne spečatil tento prienik,
posledným dejstvom ktorého bol útok z Teruelu v júni 1938.
Kto je veľvyslanec z druhého riadku? Zdalo by sa, že ten, čo sa rozhodol postaviť proti Francovi po
boku republikánov. V skutočnosti nie je celkom jasné, aký zmysel vkladal Nostradamus do druhého
riadka L'ambassadeur non plaissant fera scisme. Nostradamovské non plaissant je dvojznačné. Mohlo
by znamenať "nepáči sa (im)" alebo "nie príjemný". Pretože podmet je v jednotnom čísle, prikláňame
sa k druhej možnosti.
Veľvyslanec, ktorému sa nepáči rozkol v Španielsku, by mohol byť Nemec alebo Talian. Aj Nemci aj
Taliani uznali Franca a jeho španielskych nacionalistov hneď na začiatku občianskej vojny - akiste v
nádeji na vlastné zisky v Španielsku. Obidva štáty posielali do Španielska na pomoc Francovi vojakov i
zbrane a vlády obidvoch boli neskôr sklamané, lebo Franco im poďakoval, ale pred ich vplyvom sa
uzavrel. Podľa niektorých názorov Franco významne prispel k víťazstvu spojencov v druhej svetovej
vojne, keď odmietol Hitlerovi prístup ku Gibraltáru. Ani talianskemu ani nemeckému veľvyslancovi (či
ich vládam) sa nikdy nepodarilo opantať si prefíkaného Franca natoľko, aby v Španielsku prišlo k
rozkolu. Navyše, z hľadiska zeleného jazyka znejú mená obidvoch veľvyslancov, talianskeho i
nemeckého, dosť nepríjemne, takže nevieme isto, na ktorú krajinu naráža Nostradamus v prvom
riadku.
Roberto Cantalupo bol prvým talianskym veľvyslancom vo Francovom Španielsku. Jeho meno sa dá
približne preložiť ako "spievajúci vlk". Myslel Nostradamus na to, keď charakterizoval veľvyslanca ako
"nie príjemného"? Talian bol bezpochyby sklamaný pomalým a metodickým postupom Franca za
občianskej vojny. Mussolini dal Francovi k dispozícii vojakov i vojenský materiál podobne ako Hitler a
bol by uvítal, keby nacionalisti ovládli Španielsko čo najskôr. Franco však nástojil, že nesmú od neho
čakať, aby sa náhlil.10 Opätovne zdôrazňoval, že musí za občianskej vojny postupovať pomaly, lebo
chce ušetriť životy Španielov.
Prvým nemeckým chargé d'affaires vo Francovom Španielsku bol generál von Faupel. Velil pluku, v
ktorom Hitler slúžil ako desiatnik za prvej svetovej vojny. V zelenom jazyku neznie lahodne ani jeho
meno. Mohli by sme si ho rozložiť na faul (zhnitý, rozkladajúci sa) a pell (kôra, koža a pod.). V dnešnej
nemčine Faulpelz znamená leňoch, ničomník.
Vzhľadom na tieto ťažkosti navrhujeme chápať zmienku o veľvyslancovi ako narážku na fakt, že
obidve znepriatelené strany podporovali za občanskej vojny iné krajiny a veľvyslanci Nemecka i
Talianska zohrali v konflikte významnú úlohu. Francovi slúži ku cti, že Hitlerovu ani Mussoliniho
pomoc nijako neopätoval.
V treťom riadku sa spomína Primo de Rivera (Ribiere), ktorý vládol v Španielsku. Franco bol aspoň
spočiatku jedným z jeho generálov. Pravdepodobne preto sa v štvorverší robí rozdiel medzi
obidvoma. Nostradamus píše, že Franco mal "zhromaždenie" (assemblée) - a je to naozaj pravda,
lebo armádu postavil a vybudoval na severe i na juhu Španielska. Naproti tomu Rivera mal svojich
vlastných (Ceux). Ten, čo vládne, nemusí zhromažďovať, lebo už velí.
Goulphre vo štvrtom riadku znamená priepasť, jamu, krútňavu. Je to naozaj priepasť krutej
občianskej vojny v Španielsku? Vo dvoch posledných riadkoch Nostradamus tvrdí, že Riverovi
(Ribiere) stúpenci bojujú (meslée) a z toho by vyplývalo (odôvodnene, ako to potvrdzuje história), že
práve toto severné zoskupenie sa zaslúžilo o definitívny prielom, ktorý rozhodol o výsledku konfliktu.
Slovo desnier v poslednom riadku je otázne. Nostradamus mal často vo zvyku ponechať v slove
písmeno s na mieste, kde novšia francúzština používa accent acute nad samohláskou. Slovo by teda
malo znieť denier. Nie je však gramaticky správne a v kontexte nič neznamená. Naproti tomu dernier
(znamená "posledný" a výborne kontrastuje so slovom Primo "prvý") je významovo veľmi bohaté.
Preto sme preložili riadok ako "A majú prístup do veľkej poslednej priepasti". Posledná či konečná
priepasť je boj po Francovom prielome z Teruelu v júni 1938. Bol to nevyhnutný vojenský následok
prvého prielomu, uskutočneného pred dvoma mesiacmi zo Zaragozy a sledujúceho odrezanie
Tortosy, Tarragony a Barcelony.
LIETAJÚCE TANIERE A OHEŇ NA OBLOHE
Posadnutosť lietajúcimi taniermi v našich časoch nevyhnutne viedla k prehodnoteniu zmyslu i k
novým prekladom niekoľkých štvorverší. Možno zveličujeme, ale ak pristúpime k viacerým
Nostradamovým štvorveršiam povrchne, zdá sa, že narážajú na udalosť - prípadne na niekoľko
udalostí - ku ktorej patrí príchod vesmírnych lodí na Zem a kontakt s hosťami z vesmíru. Pravda,
hlbšia analýza nepotvrdzuje takýto povrchný prístup. Vážny problém spočíva v tom, že istí
komentátori svojvoľne upravovali text štvorverší, aby predpovede kontaktov s lietajúcimi taniermi
vyzneli presvedčivejšie. Dobrý príklad takéhoto postupu nachádzame v poznámkach Henryho
Robertsa k štvorveršiu I.38:
La gent estrange divisera butins
Saturne et Mars son regard furieux,
Horrible strage aux Toscans et Latins,
Grecs qui seront a frapper curieux.
Výstižný preklad by znel takto:
Čudní ľudia si rozdelia korisť
Saturn a Mars jeho zlostný pohľad,
Strašný zmätok Toskáncom a Latinom,
(Sú to) Gréci, na ktorých udrú zvedavo.
Roberts, ktorý neprepísal Nostradamovu francúzštinu správne, tvrdil, že podľa predpovede pristanú
na našej planéte mimozemšťania a naženú hrôzu južnej Európe. Napriek celkovej nepresnosti a
banalite Robertsove preklady veľmi ovplyvnili súčasných "komentátorov" a "preklady" tohto druhu sa
vyskytujú aj v iných knihách o Nostradamovi. Napríklad Arkel a Blake zrejme prevzali Robertsove
omyly. Roberts zasa prevzal Garencieresove omyly, publikované roku 1672. Háčik je v tom, že
štvorveršie nepredpovedá nijakú inváziu z vesmíru a Nostradamus sa vôbec nezmieňuje o
mimozemšťanoch.
Do súčasnej antológie o lietajúcich tanieroch sa dostalo aj ďalšie zaujímavé štvorveršie I.46:
Tout apres d'Aux, de Lectore et Mirande,
Grande feu du Ciel en trois nuicts tombera,
Cause adviendra bien stupende et mirande,
Bien peu apres la terre tremblera.
Celkom pri Auche, Lectoure a Mirande,
Tri noci bude veľký oheň padať z neba,
Stane sa ohromujúca a úžasná vec,
Krátko nato sa bude triasť zem.
Tri príjemné mestečká Auche, Lestoure a Mirande ležia južne od Augenu na ceste RR21 západne od
Toulouse v juhozápadnom Francúzsku. Zdá sa, že ani za svetových vojen sa tu nevyskytli nijaké
pyrotechnické príhody či požiare, ktoré by zodpovedali jednoznačným Nostradamovým výrazom. Z
toho by sme mohli usudzovať, že tri dni trvajúci nebeský oheň a zemetrasenie po ňom (ak ide o
zemetrasenie) nás ešte len čakajú. Vo štvorverší však cítiť čosi takmer osobné - akoby sa vzťahovalo
na úkaz, ktorý aj Nostradamus pokladal za úžasný a obdivuhodný. Vieme, že Nostradamus roku 1531
videl na vlastné oči Halleyovu kométu, a preto by sme mohli zvážiť, či nepredpovedá podobný úkaz.
Čo ak videl kométu v blízkosti troch miest spomínaných vo štvorverší?
Od vízie kométy či padajúcej hviezdy je iba krok k slovám apokalytického Zjavenia sv. Jána, kde nám
5. verš 8. kapitoly tohto záhadného biblického textu predstavuje obraz anjela vrhajúceho oheň na
zem, po ktorom nasleduje zemetrasenie. O päť krátkych veršov ďalej (v 8.10) sa píše o veľkej hviezde
planúcej sťa lampa, ktorá padne z neba. Meno tej hviezdy je Blen. Apokalyptickej literatúre, takej
nesmierne obľúbenej v šestnástom storočí, nie sú cudzie čudesné ohne na nebi. Z týchto čias sa
zachoval veľký počet spisov o nebeských úkazoch, ktoré by ľudia dnes pokladali za lietajúce taniere
(pozri obr. 27).
Napriek nebeskému ohňu a hnutiam zeme opisovaným v Nostradamovom štvorverší I.46 nenájdeme
v ňom zmienky o návštevníkoch z vesmíru ani o nijakých votrelcoch. Interpretátori blúzniaci o
príchode neznámych bytostí a pristátí vesmírnej rakety sa dopúšťajú vrcholnej nezodpovednosti, keď
pripisujú svoje domnienky Nostradamovi. Henry Roberts sa mýli, keď chápe štvorveršie ako
predpoveď príchodu mimozemského objektu, jeho pristátia s "následnými výhodami pre obyvateľov
Zeme". Arkel a Blake vychádzajú vo svojich poznámkach celkom z Robertsovej verzie a usudzujú, že
"návštevníci z vesmíru zavítajú k nám vo väčšom počte".
Štvorveršie II.46
Au ciel veu feu, courant longue estincelle.
Na nebi vidieť oheň, ťahá sa za ním iskriaci chvost.
Štvorveršie II.96
Flambeau ardant au ciel sera veu,
Blčiacu fakľu bude vidieť na nebi.
Bujná fantázia iste túži vidieť v týchto veršoch predpovede lietajúcich tanierov, ale podstatne
jednoduchšie je vysvetlenie, že Nostradamus hovorí o kométach alebo meteoroch. Už sme upozornili
na iné štvorveršie, pokladané za potvrdenie "ufológie" a dokázali sme, že nemá nič spoločné s
mimozemšťanmi, lebo je to opis supernovy z roku 1572 a stálice Síria (pozri 6. kapitolu). Povrchný
rozbor štvorveršia, zdanlivo spomínajúceho dve slnká na oblohe a zavýjajúcich psov, by hravo mohol
vzrušiť obrazotvornosť lovcov záhadných javov. Štvorveršie skutočne dalo podnet na zlovestné
proroctvá zničujúcich vojen, hoci Nostradamovi sa o čomsi takom ani nesnívalo.
Nostradamus bol ako jasnovidec jedinečný, ale nepôsobil v úplnej izolácii od literatúry. Jeho
obľúbená apokalyptická literatúra - najmä Izaiáš, Ezechiel, Daniel a Apokalypsa sv. Jána z Biblie oplýva zmienkami o blčiacich hviezdach, kométach, padajúcich hviezdach a podobných javoch.
Nostradamus sa nepochybne drží osvedčeného štýlu tradičného proroka narábajúceho ustálenou
prorockou obraznosťou, keď začleňuje do textu dramaticky pôsobiace zmienky. Potopy a rieky krvi,
tieto štandardné obrazy biblických prorokov, sa vyskytujú aj vo štvorveršiach.
Štvorveršie I.69
Apres paix, guerre, faim, inondation
Po mieri, vojne, hlade, povodniach
Štvorveršie II.57
Aupres du fleuve de sang de la terre tainte.
Zem je poškvrnená riekou krvi.
Štvorveršie IV.94
Rougir mer, Rosne sang Leman d'Alemagne,
Sčervenie more, Rhôna, krv v jazere Leman z Nemecka.
Hoci sú to napospol užitočné príklady, naším hlavným zámerom nie je rozbor všetkých takzvaných
štvorverší o lietajúcich tanieroch ani podobných predpovedí o "ohni z neba". Usilujeme sa iba
upozorniť, že tí, čo prekladajú štvorveršia v duchu novovekých povier, sa určite mýlia. Nostradamova
kozmologická a atmosferická obraznosť je odvodená z Biblie, ktorá rozhodujúcim spôsobom
stvárňovala prorockú literatúru. Pri rozboroch štvorverší sme sa opätovne presvedčili, že
Nostradamus zriedkakedy myslí doslova to, čo píše: terre tremblera (zem sa bude triasť) neznamená
vždy zemetrasenie a feu du ciel (oheň z neba) nie je nadprirodzeného pôvodu, ale môže sa vzťahovať
na ostreľovanie zo vzduchu, ktoré bolo v šestnástom storočí celkom možné.
KONIEC VEĽKEJ VOJNY
Skvelý príklad takejto poézie nachádzame vo štvorverší IV.100. Hravo by sa dalo chápať ako
predpoveď lietajúcich tanierov, ale po rozbore vyjde najavo, že ide o astrologické štvorveršie
predpovedajúce udalosti prvej svetovej vojny:
De feu celeste au Royal edifice,
Quand la lumiere du Mars deffaillira,
Sept mois grand' guerre, mort gent de malefice,
Rouen, Evreux, au Roy ne faillira.
Nebeský oheň na kráľovej budove,
Keď zlyhá svetlo Marsu,
Sedem mesiacov veľká vojna, ľudia mstvi od zlých čarov,
Rouen, Evreux sa nedostanú kráľovi.
Prvé tri riadky štvorveršia nám zvestujú, že na "kráľovu budovu" bude padať "nebeský oheň" a veľká
vojna potrvá sedem mesiacov. Zvyšujúce riadky, ktoré nás v tejto súvislosti nemusia zaujímať,
ohlasujú, že ľudia (gent) budú zomierať od zlých čarov a mestá Rouen a Evreux sa nedostanú kráľovi.
Komentátor Chodkiewicz upozorňuje, že štvorveršie naráža na posledné roky prvej svetovej vojny.11
Svoj rozumný predpoklad odvodzuje od skutočnosti, že "nebeský oheň" sa vzťahuje na takmer
vertikálne ostreľovanie Paríža (Royal edifice) ďalekonosnými nemeckými delami, ktoré sa volali "dlhý
Max". Podľa Chodkiewicza ostreľovanie Paríža trvalo niekoľko dní a delá pálili každých dvadsať minút
zo vzdialenosti okolo stodvadsať kilometrov. Terčom takého neľútostného ostreľovania nebolo
dovtedy nijaké mesto, nevyrovnalo sa mu ani nemecké ostreľovanie Paríža roku 1870. Nemecké
vojská sa priblížili k Parížu na necelých šesťdesiat kilometrov a mali dosť príležitostí chrliť na mesto
zničujúci "nebeský oheň".
Najzáhadnejší je očividne druhý riadok, ktorý nám zjavne dáva príležitosť datovať štvorveršie
pomocou astrológie: Quand la lumiere du Mars deffaillira. Termín "zlyhanie Marsu" (prísne vzaté
Mars deffaillira - "Mars zlyhá") nemá presný astrologický význam, hoci naznačuje situáciu, keď Mars
nesvieti naplno. Z hľadiska astrológie môže byť Mars slabý len za dvoch okolností. Po prvé, keď sa
nachádza v znamení či na stupni, kde škodí sám sebe, a po druhé, keď vykonáva retrográdny pohyb. V
šestnástom storočí (ale i dnes) astrológovia pokladali túto fázu za najslabší prejav planéty.
Veľký francúzsky astrológ šestnásteho storočia Morin de Villefranche, ktorý sa narodil sedemnásť
rokov po Nostradamovej smrti, rozvíjal ďalej stredovekú astrologickú tradíciu a tvrdil, že
retrogradujúce planéty sa správajú v protiklade k svojim priamym účinkom. Čiže silná planéta Mars
bude pri retrográdnom pohybe slabnúť (defailler). Morin jednoducho zhrnul astrologické predstavy,
ktoré boli Nostradamovi známe.12
Ako sa vzťahuje táto tradícia o retrogradácii na astrologické okolnosti týkajúce sa udalostí prvej
svetovej vojny? Za dlhé roky vojny sa retrogradácia Marsu vyskytla iba dva razy. Mars retrogradoval
prvý raz 1. januára 1916 a priamo sa začal pohybovať 22. marca 1916. V priamom pohybe zotrval čosi
vyše dvoch rokov až do 4. februára 1918, keď znovu začal retrogradovať.
V tomto druhom období retrográdneho pohybu, presne podľa Nostradamovej predpovede, začali
dlhé Maxy chrliť nebeský oheň na Paríž. Retrogradácia Marsu sa však viaže na sedem mesiacov veľkej
vojny (Sept mois grand' guerre) v treťom riadku. Napodiv do konca vojny zvyšovalo po retrogradácii
Marsu už len sedem mesiacov. Od konca retrogradujúceho pohybu Marsu dňa 26. apríla 1918 do
uzavretia prímeria 11. novembra 1918 uplynulo presne 6 mesiacov a 15 dní. Máme vidieť
Nostradamovu genialitu v tom, že opísal tento ľudský konflikt výrazom veľká vojna (grand' guerre),
teda takisto ako jeho účastníci? O prvej svetovej vojne sa vždy hovorilo ako o veľkej vojne, až do
ďalšej obojstrannej skazy, ktorá ju zatienila.
Nostradamus vďaka svojej výnimočnej jasnozrivosti videl, že kozmická udalosť nastane súbežne (hoci
si dovolíme tvrdiť, že ju nepokladal za príčinu) s obdobím prvej z dvoch vojen, predpovedaných pre
naše storočie.
Presvedčili sme sa, že Nostradamus využil svoje znalosti astrológie na skonštruovanie zahmlenej
zmienky, aby skryl dôležitý dátum. Ide napodiv o veľmi jednoduchý príklad v porovnaní s inými
štvorveršiami, v ktorých sa rozhodol pre podobný prístup.
Nostradamus zjavne rád datoval konflikty podľa hviezd. Nevedno, či v tejto metóde zohrávala úlohu
irónia, ale obraz, ako hviezdy z výšin pozorujú krehkosť ľudí, je odveký literárny a výtvarný motív.
Akiste práve tieto nebeské a kozmicko- astrologické narážky - popri biblickej obraznosti - viedli
novovekých ufológov k hľadaniu zmienok o lietajúcich tanieroch v jasnovidcových štvorveršiach.
Jednoducho vštepujú novoveké povery do vízií jasnovidca zo šestnásteho storočia, ktorý nepredvídal
votrelcov ani rakety z vesmíru - ba možno ani moderné vynálezy ako napríklad lietadlá.
PÁPEŽ A PIATI
Štvorveršie V.92 obsahuje predpoveď, ktorá sa podľa mienky niektorých komentátorov vzťahuje na
zoznam budúcich pápežov, pripisovaný stredovekému prorokovi Malachiášovi na prelome storočí:13
Apres le siege tenu dix et sept ans,
Cinq changeront en tel revolu terme:
Puis sera l'un esleu de mesme temps,
Qui des Romains ne sera trop conforme.
Zasadnúc na stolec na sedemnásť rokov,
Piati sa vymenia na také obdobie:
Potom vyvolia jedného na rovnaký čas,
Ten nebude milý Rimanom.
Viacerí interpretátori vidia vo štvorverší narážku na pápeža, ktorý bude na prestole sedemnásť rokov
a po ňom sa v priebehu sedemnástich rokov vystrieda päť pápežov. Iní ho chápali ako narážku na
kráľa, ktorýmá panovať 17 rokov. Napríklad Henry Roberts v knihe vydanej roku 1982 tvrdí, že v
štvorverší sa píše o francúzskom kráľovi Ľudovítovi Filipovi, ktorý mal piatich synov. Podľa Robertsa
trvala vláda Ľudovíta Filipa "17 rokov" (dix sept ans), od roku 1831 do roku 1848. Žiaľ, nie je to
pravda: Ľudovít Filip sa stal francúzskym kráľom 7. augusta 1830 a vo februári 1848 ušiel do Anglicka.
Erika Cheethamová v knihe vydanej roku 1973 dokonca vyslovuje názor, že Nostradamus sa "trochu
pomýlil" o dva roky a uvádza Pia XII., ktorý bol pápežom 19 rokov. Z tohto dôvodu sa dovoláva
predpovede Malachiáša, ktorý údajne ráta iba s piatimi ďalšími pápežmi pred "posledným
príchodom" či koncom inštitúcie pápežstva. Štvorveršie sa však zrejme naozaj zmieňuje o pápežovi i o
panovníkovi. Skrytý kľúč k zmyslu štvorveršia poskytuje 17 rokov, lebo jediný pápež, ktorý stál na čele
cirkvi 17 rokov, bol Pius XI. Na pápežskom stolci sedel v rokoch 1922 až 1939. Z hľadiska zvyčajnej
interpretácie tohto štvorveršia predstavuje Pius XI. istý problém - po jeho ére totiž nenasledovali piati
pápeži, ktorí by boli vládli 17 rokov. Mali by sme si všimnúť fakt, že z Nostradamovho štvorveršia
vôbec nevyplýva, koľko pápežov by malo zasadnúť na Petrovom stolci.
Veď štruktúra štvorveršia (slovo ans "roky" na konci prvého riadku) naznačuje, že číslovka cinq (päť)
by sa mohla vzťahovať skôr na roky, a nie na siege (stolec). Z historického hľadiska je dôležité, že Pius
XI. zomrel v predvečer druhej svetovej vojny. Za päť rokov vojnového stavu, keď viedol cirkev, nastali
v Európe hlboké zmeny. A štvorveršie sa zmieňuje o týchto piatich rokoch - druhá svetová vojna, to je
Cinq changeront en tel revolu terme -, najzávažnejší kľúč k zmyslu štvorveršia sa nachádza vo dvoch
prvých riadkoch, lebo nám umožňujú získať dva dátumy, ktoré nám pomôžu historicky zaradiť
štvorveršie. Začiatok sedemnásťročného obdobia vychádza na rok 1922 a koniec na rok 1939. Keďže
vychádzame z toho, že päťročné obdobie po roku 1939 zaberá druhá svetová vojna, musíme
predpokladať, že zmysel štvorveršia zjavne mieri na túto udalosť. Môžeme si položiť otázku, kto bol v
Taliansku dôležitý vo vzťahu k druhej svetovej vojne a súčasne ho zvolili roku 1922 na dôležitý post?
Rok 1922 bol kritický pre kariéru Benita Mussoliniho. Vo voľbách 1919 bol fašistickým kandidátom za
Miláno, ale dostal len hsstku hlasov. Nevydaril sa ani jeho pokus strhnúť na seba moc roku 1920, keď
podporil vzburu kovospracujúcich robotníkov. Pravda, roku 1921 fašisti Mussoliniho zvolili a koncom
toho istého roka vznikla fašistická strana. V roku 1922 fašisti zmarili generálny štrajk a ešte v tom
istom roku sa Mussolini vzdal republikánskeho presvedčenia. V tom istom roku taliansky kráľ poveril
Mussoliniho zostavením novej vlády. V októbri 1922 už bola prvá fašistická vláda pri moci (sedem
postov zastával Il Duce osobne!).
Vo svetle tejto interpretácie nadobúdajú posledné dva riadky nový zmysel: Puis sera l'un esleu de
mesme temps, /Qui des Romains ne sera trop conforme - "Počas sedemnásťročného obdobia bude
vzrastať moc zvoleného" (l'un esleu) v tomto čase (teda roku 1922), ktorý nebude Rimanom milý. V
tomto štvorverší Nostradamus, podobne ako vo viacerých iných prípadoch, používa meno dôležitého
mesta (Ríma) ako reprezentanta celej krajiny (Talianska). Duceho machinácie počas sedemnástich
predvojnových rokov naozaj zaviedli Taliansko do úplne nevhodného spojenectva, keď roku 1939
(koniec sedemnásťročného obdobia) podpísal pakt o taliansko-nemeckom spojenectve. Päť rokov
vojny, ktoré potom nasledovali, znamenalo pre Taliansko totálnu pohromu.
BRITSKÁ RÍŠA
Jedno z menej nejasných Nostradamových štvorverší, a to X.100, hovorí o budúcej veľkosti Anglicka:
Le grand empire sera par Angleterre,
Le Pempotan des ans plus de trois cens:
Grandes copies passer par mer et terre,
Les Lusitains n'en seront pas contens.
Preklad nás opäť stavia pred niekoľko problémov:
Z Anglicka bude veľká ríša,
Stane sa všemocným na vyše tristo rokov:
Veľké vojská pôjdu morom i po súši,
Portugalci nebudú spokojní.
Pri pohľade do minulosti sa nám štvorveršie javí ako jeden z najpozoruhodnejších príkladov
Nostradamovej jasnozrivosti. V polovici šestnásteho storočia vôbec nič nenasvedčovalo, že sa
Anglicko zmení na svetovú ríšu. Nostradamovi súčasníci by na základe vtedajšej situácie skôr
predpokladali, že svoje rozpínavé plány uskutoční Španielsko alebo Holandsko, ba odvážnejší by azda
boli usúdili, že budúcnosť patrí Francúzsku. A predsa Nostradamus napriek vtedajším okolnostiam
napísal štvorveršie - zdá sa, že posledné v poradí - obsahujúce predpoveď, že Britská ríša, ako sme si
ju zvykli nazývať, si udrží prvenstvo "vyše" tristo rokov.
Čo za ríša je tento Pempotan? Ak sa nezamyslíme nad majstrovstvom, s akým skonštruoval
Nostradamus slovo Pempotan, nepochopíme dôsledky plynúce z tohto štvorveršia. Hoci sa toto slovo
nenachádza v žiadnom slovníku, vieme, že zrejme pochádza zo zeleného jazyka a pozostáva z
latinskej a gréckej zložky. Je to hybrid, v ktorom grécke pan znamená "všetko" a latinské potens zasa
"mocný", čo dáva dovedna slovo "všemocný". Pod zorným uhlom eufónie však pripomína grécke
slovo pennipotens "schopný lietať" (od slova potanos "okrídlený"), ako aj potamos "rieka". Pomocou
tejto asociácie Nostradamus zjavne vytvára súvis medzi rozmachom Britskej ríše a riekou Temžou. Tú
menovite a niekoľko ráz spomína v Proroctvách ako približný ekvivalent Londýna. Ďalší arkánny prvok
predstavuje zmena pan na pem, ktorá nám núka možnosť vysvetľovať si Pempotan ako začiatok slova
empire ("ríša").
Výraz zo zeleného jazyka konotuje čosi všemocné, schopné obrazného vzletu, odvodzujúce svoju moc
od rieky, prípadne od vody. Pempotan je rúcho veľkosti, do ktorého sa Anglicko zahalí na vyše
tristoročné obdobie.
Každý anglofil by akiste chcel vedieť, kedy sa začalo toto obdobie aspoň preto, aby sa utvrdil v
odôvodnenom presvedčení, že sa už pominulo. Málokto by sa odvážil tvrdiť, že Anglicko dosiaľ
prežíva rozkvet ríše, ale zjavne sa ešte vyhrieva v posledných lúčoch jej slnka. Keby sme sa držali
úlisnej logiky Parkinsonovho zákona, pravdepodobne by sme hľadali smrť Britskej ríše v roku 1948,
keď dostavali Indický dom.*54 Keby sme však chceli dať prednosť realistickejšiemu postoju, pohľad
historika píšuceho o dejinách dvadsiateho storočia by nás akiste presvedčil, že ríša postupne zanikala
už v jeho prvých desaťročiach.
Vlastne ani nemusíme zoširoka dumať, kedy sa začalo a skončilo toto tristoročné obdobie, lebo
Nostradamus nám zanechal spoľahlivý kľúč k jeho počiatku. Nachádzame ho v čudnej zmienke o
Portugalcoch (Lusitains), ktorá má zmysel len ako narážka na dátum.
Aj keď Nostradamovi súčasníci zrejme rozumeli slovu Lusitains, je to jeden z prvých výskytov tohto
pomenovania. Oxfordský slovník angličtiny zaznamenáva použitie slova Lusitanian v angličtine roku
1607, u Nostradama sa vyskytuje v typicky neortodoxnom znení Lusitains už roku 1558. Možno použil
toto staré pomenovanie Portugalcov pod vplyvom Lusovcov (Os Lusiadas), lebo tak nazval Luis de
CamoeQs epos o pmätihodných činoch Portugalcov, ktorý vyšiel roku 1572. Zmienka pravdepodobne
nie je náhodná, lebo epos zvelebuje slávu Portugalska skrze jeho hrdinu Vasca da Gamu a jeho úlohu
v rozširovaní portugalského obchodu s Indiou a zámorím.
Na úsvite šestnásteho storočia ležal svet pod nohami portugalských objaviteľov. "A keby siahal ešte
ďalej, boli by sa vybrali aj ta," zhrnul CamoeQs obdobie expanzie, keď MagalhaQes oboplával
zemeguľu a žartom si kládol otázku, či by nebolo treba podriadiť Portugalsku celý svet. V tom čase
mali Portugalci oporné body v Macau, Goi, Malake, Grónsku, na Labradore, v Tibete i v Západnej
Indii.
Žiaľ, kým dobrodružní duchovia blúdili po novoobjavenej zemeguli, doma sa páchali chyby.
Portugalskú obchodnú prezieravosť oslabilo vyhnanie Maurov a Židov na sklonku predchádzajúceho
storočia a Portugalsko pre viacero vnútorných príčin nevedelo ťažiť zo živého obchodovania v
ďalekých končinách sveta. Náboženský a spoločenský úpadok vyvrcholil roku 1536, keď pustili do
krajiny inkvizíciu, ktorej postavenie sa neuveriteľne rýchlo upevnilo. Mladistvý kráľ Sebastián
(panoval v rokoch 1557- 58) sa pokúsil odpútať pozornosť od žalostnej situácie doma útokom na
neveriacich v Maroku. Katastrofálna vojenská akcia ho stála armádu i život.
Neskoršia voľná únia vynútená Španielskom spôsobila, že peniaze z trezorov kedysi bohatého
Portugalska plynuli do nenásytnejšieho hospodárstva so sídlom v Madride. Keď začali portugalské
panstvo na mori ohrozovať Angličania a Holanďania, Portugalsko bolo už iba vazalským štátom.
Skaza veľkej Armady roku 1558 položila bodku za všetkými mocenskými ambíciami Portugalska. Hoci
Armada nebola portugalská, Španieli využili znamenitý lisabonský prístav a z neho sa vypravili na
nerozvážnu inváziu do Británie. S obrovskou flotilou 129 lodí sa plavili aj portugalskí vojaci a
námorníci. Medziiným aj preto Angličania - keď zahnali Armadu na útek - prepadli a vydrancovali veľa
portugalských osád v Brazílii, na Azorských ostrovoch a v Indii.
Keď Nostradamus použil slovo Lusitains, zrejme predvídal históriu úpadku Portugalska - krajinu stihol
trest za spojenectvo so Španielskom, ktoré s ňou zaobchádzalo ľahostajne.
Rok 1558 nebol iba obdobím najhlbšieho úpadku v dejinách Portugalska, za ktoré sa Portugalci akiste
hanbia, ale súčasne bol aj prezvesťou britskej expanzie. Všetko nasvedčovalo, že po porážke Armady
sa máločo môže postaviť do cesty rozmachu britskej moci. Nostradamus mal pravdu, keď predvídal,
že od toho času budú britské vojska putovať po súši i mori (Grandes copies passer par mer et terre) a
vybudujú veľkú ríšu (grand empire), ktorá sa udrží vyše 300 rokov.
O začiatku tohto obdobia však hovorí iba zmienka o Portugalcoch (Lusitains). Nostradamus múdro
formuloval jeho hraničné body celkom voľne. Zrejme práve táto voľná formulácia povzbudila Hitlera
na počiatku jeho vlády ku konfliktu s Britániou. Diktátor akoby si bol poplietol zánik ríše s predstavou
slabej, bezmocnej Británie bez spojencov. Za druhej svetovej vojny bola ríša ešte taká nedotknutá, že
mohla úspešne bojovať, a preto je rozumnejšie klásť dátum jej zániku do roku 1947, keď dostala
India, klenot britskej koruny, samosprávu. V takom prípade by sme mohli hľadať začiatok ríše krátko
pred rokom 1647.
Ak sú naše predpoklady správne a ak Nostradamus pokladal za začiatok Britskej ríše rok 1558, jej
koniec by mal nastať okolo roku 1888. Končí sa azda ríša smrťou kráľovnej Viktórie roku 1901, prv ako
Britániu a Európu spustošili nezmyselné vojny v dvadsiatom storočí?
Nie všetci autori sa zhodujú v tom, že počiatkom ríše je porážka španielskej Armady. Anglický autor
H. I. Woolf v úvahách o štvorverší X.100 poznamenal, že v čase vzniku štvorveršia patrila Portugalcom
obrovská koloniálna ríša v Afrike, Indii a Južnej Amerike. Preto nespájal štvorveršie s porážkou
Armady, ale s rokom 1578, keď portugalského kráľa pri Alcazarquivire porazil Mulej Abd-al-Malik.
Jeho interpretácia predpovede bola všeobecne prijateľná, lebo podľa neho nevôľa Portugalcov
nesúvisela so vznikom Britskej ríše. Woolf videl počiatočný bod tejto svetovej ríše v kolonizácii
atlantického pobrežia Severnej Ameriky roku 1607 a úpadok Portugalska v Methuenskej zmluve,
uzavretej roku 1703, teda o sto rokov neskôr.
Ak chceme prijať hypotézu o Armade ako základ pre datovanie štvorveršia X.100, alebo inak
povedané, ak pokladáme rok 1588 za rok vzniku Británie ako veľmoci, mali by sme si položiť otázku, či
sa touto udalosťou zaoberá ešte aj nejaké iné štvorveršie.
Problém by azda vyriešila ďalšia otázka: Napísal Nostradamus nejaké štvorveršie, ktoré by
jednoznačne predpovedalo koniec tejto éry? Ak áno, našli by sme kľúč k počiatku alebo koncu tohto
tristoročného obdobia? Štvorveršie II.68 sa dávalo do súvislosti s útokom španielskej Armady na
Britániu roku 1588, ale naša analýza nepotvrdzuje správnosť takejto interpretácie. Štvorveršie znie:
De l'Aquilon les efforts seront grands,
Sur l'Ocean sera la porte ouverte,
La regne en l'isle sera reintegrand,
Tremblera Londres par voille descouverte.
Úsilie Severu bude veľké,
Na oceáne sa otvoria dvere,
Kráľovstvo ostrova sa obnoví,
Londýn sa zachveje pre objavenú plachtu.
Štvorveršie upútalo obrazotvornosť mnohých komentátorov, ktorí ho spájali s najrozličnejšími
udalosťami, napríklad s reformami Petra Veľkého v Rusku, návratom Karola II. do Anglicka a van
Trompovou hrozbou. Z analýzy však vyplýva, že vôbec nesúvisí s týmito udalosťami ani so
Španielskom. Azda ani nepredpokladá námornú inváziu. Možno sa v ňom nehovorí o Armade
ohrozujúcej Anglicko, ale skôr o druhej svetovej vojne, keď sa Londýn (doslova) otriasal. Serge Hutin
pravdepodobne prvý hľadal spojitosť s nemeckým bombardovaním Londýna, ale neuvádza veľmi
presvedčivé argumenty.14
Voille v štvrtom riadku je obmena slova vols (v zelenom jazyku), pričom prvé slovo označuje lietanie,
kým druhé medziiným plachtu a závoj. Vols tak úzko súvisí s voile, že francúzske vol a voiles znamená
v letectve kĺzanie. Keď sa obloha zatiahne, po francúzsky sa to povie se voiler. Všetky tieto asociácie
sa spájajú s predstavou letov, pri ktorých sa otriasa mesto a oblohu nad ním zahaľuje dymová clona.
Slovo regne v treťom riadku by mohlo znamenať "kráľovská línia" aj "vláda". Obidva významy sa
hodia do kontextu druhej svetovej vojny, lebo krátko pred jej vypuknutím abdikácia Eduarda VIII.
spôsobila bezvládie, po ktorom nastúpil Juraj VI. a obnovil kráľovskú líniu. Zároveň bola obnovená
vláda Británie, lebo stála sama oproti nemeckej moci, ktorá si podmanila kontinent.
Aj záhadný druhý riadok dáva zmysel v rámci kontextu druhej svetovej vojny, lebo Británia by
nezvíťazila, keby Atlantik nebol zostal v podstate otvorený pre styk so Spojenými štátmi.
Slovo Aquilon v prvom riadku má dva významy a je dvojznačné. Vo francúzštine znamená severný
vietor. V danom nostradamovskom kontexte teda označuje sever. Mohla by to byť Británia,
Nemecko, prípadne s istou dávkou veľkorysosti Spojené štáty (všetky spomínané krajiny vynaložili v
druhej svetovej vojne nesmierne úsilie). Časť dvojznačnosti však odpadne, keď si uvedomíme, že
Nostradamus píše toto slovo s veľkým začiatočným písmenom.
Aquila má v latinčine význam orol. Od čias, keď bola roku 1782 prijatá štátna pečať, orol je v znaku
USA, ale pritom sa o Spojených štátoch na rozdiel od Británie či Nemecka nedá bez výhrad povedať,
že sú na severe. Pravda, vojna by sa nebola pre spojencov skončila úspešne bez jestvovania oceánu
medzi Britániou a USA. A predsa tu ešte zostáva istá dvojznačnosť. Nacisti používali ako symbol
dvojhlavého orla, oveľa starobylejšieho než jupiterovský orol, ktorý prijali za svoj Spojené štáty.
Štvorveršie II.68 sa teda netýka Armady, ale naopak, obdobia po predpokladanom konci Britskej ríše.
V nedávnej knihe Gerald Graham odvodzuje začiatok Britskej ríše od roku 1583, keď Humphrey
Gilbert formálne pripojil Newfoundland k Británii.15 Navyše Graham poznamenáva, že roku 1896
(takmer 300 rokov po Gilbertovom osobne neúspešnom čine) lord Rosebery oznámil poslucháčom v
Edinburghu, že za posledných dvanásť rokov bolo pričlenených k ríši 2 600 000 štvorcových
kilometrov. Nezodpovedalo by skutočnosti lepšie, keby sme videli posledné dni ríše v rezolúcii č. IX
zaregistrovanej na vojnovej konferencii roku 1917?
Akokoľvek budeme opravovať a upravovať začiatok a koniec tejto tristoročnej éry, neprestaneme
žasnúť, že Nostradamus - napriek všetkým vtedajším historickým okolnostiam - predvídal výnimočný
osud Británie a dal mu taký presný výraz.
Už vieme, že Nostradamus spravidla vychádza pri datovaní a periodizácii z astrológie. Má tristoročné
obdobie istú astrologickú hodnotu?
Nostradamus tvrdí, že pempotan vytrvá "vyše tristo rokov". Toto číslo je azda pokus začleniť do
veršov okrúhle číslo. Stojí však za zmienku, že napriek všetkej múdrosti už z podstaty histórie vyplýva,
že je ťažko stanoviť dátum začiatku zániku a vzniku štátov, lebo ide o zložitý sled udalostí. Naproti
tomu je možné nájsť obdobu tristoročného cyklu v astrologických periódach.
Nostradamus (ako veľa iných prorokov vychádzajúcich z astrológie) kládol osobitný dôraz na veľké
konjunkcie Jupitera so Saturnom. Vedel, že nad Anglickom panuje Baran, a preto mal sklon vidieť
počiatok ríše vo veľkej konjunkcii roku 1702. Zrejme odôvodnene, lebo trigón roku 1702 sa uskutočnil
na šiestom stupni Barana. Nezvyčajnou zhodou okolností nastala o 280 rokov veľká konjunkcia (roku
1981) na piatom stupni Váh - takmer presne oproti konjunkcii v Baranovi. Astrológ by mohol spájať
vzostup moci národa v znamení Barana na šiestom stupni s úpadkom toho istého národa v znamení
Váh presne oproti. Keď moc jedného pempotanu upadá, prejde do rúk iného národa. Keby sme ďalej
rozpracovali Nostradamovu metódu, ktovie, či by sa nám nepodarilo vystopovať po roku 1981 nový
pempotan v budúcich veľkých konjunkciách? Veľké konjunkcie dvadsiateho prvého storočia nastanú
vo vzdušných trigónoch.
Parametre tristoročného obdobia sa dajú zistiť aj inak, a to postupom do minulosti od dátumu, ktorý
uvádza Nostradamus. V 10. kapitole sme analyzovali štvorveršie X.69 ako výstrahu, že rok 1901 je
začiatkom hrôz dvadsiateho storočia. Príbuzné štvorveršie IX.83 využíva podobnú astrologickú figúru,
ktorá neobyčajne presne označuje koniec tohto storočia. Ak môžeme veriť Nostradamovi, svet sa po
roku 1901 - teda v dvadsiatom storočí - od základov zmení. Ak budeme brať rok 1901 ako začiatok
konca ríše, zrod pempotanu musíme hľadať okolo roku 1601.
Preto sa nazdávame, že rok 1901 (technicky totožný s koncom viktoriánskej éry) možno formálne
pokladať za koniec Britskej ríše. Štvorveršie X.100 tesne súvisí so štvorverším X.66, a preto sa
prikláňme k záveru, že prvý riadok tohto druhého útvaru - Le chef de Londres par regne l'Almerich naznačuje, že niekdajšia sláva ríše s centrom vo Veľkej Británii prejde po skončení cyklu roku 2000 na
Ameriku.
OSTROV ŠKÓTSKO
Tu sa nám naskytuje vhodná chvíľa na rozbor tzv. "amerického" štvorveršia X.66:
Le chef de Londres par regne l'Almerich,
L'isle d'Ecosse t'empiera par gelée:
Roy Rebauront un si faux Antechrist,
Que les mettra trestous dans la meslée:
Hoci je to na prekladanie veľmi ťažké štvorveršie, navrhujeme aspoň predbežný podklad pre úvahy:
Pán Londýna skrze Američanovu vládu,
Ostrov ťa oddelí od Škótska mrazom:
Budú zasa mať za kráľa človeka falošného ako Antikrist,
Ktorý ich uvedie do sporu:
Pri štvorveršiach o budúcnosti nachádza komentátor tak málo záchytných bodov, že má pri pokuse o
interpretáciu pocit, akoby sa utápal v slovách. Jedinou útechou v takejto situácii je nám vedomie, že
sa zatiaľ nikomu nepodarilo dešifrovať zmysel štvorveršia X.66. Názory sa vcelku zhodujú v tom, že
britské a americké politické vedenie vyústi do nástupu diktátora (či Antikrista), ktorý spôsobí svetu
veľké ťažkosti (Le chef de Londres par regne l'Americh). Americh je určite Amerique (Amerika). Bolo
by zbytočné o tom pochybovať, lebo Rigaudovo vydanie z roku 1566 uvádza Americh, kým vydanie z
roku 1568 obsahuje Amerique. Už sme upozornili, že v šestnástom storočí sa toto slovo bežne
nevyskytovalo. Do zmyslu prvého riadka je ťažko preniknúť, lebo nevieme, kto je alebo bude pánom
Londýna (chef de Londres). Nostradamus mal záľubu v synekdoche a akiste myslel na panovníka
Anglicka či Britských ostrovov. Aj keby sme vedeli identifikovať túto osobnosť, sotva by sa nám
podarilo interpretovať tento riadok, lebo je dvojznačný. Znamená približne "Vodca Anglicka z moci
Ameriky..." alebo "Vodca Anglicka pod nadvládou Ameriky"? Regne l'Americh by mohlo označovať
Americké kráľovstvo alebo dokonca (vzhľadom na absenciu potrebného slova) vodcu amerického
národa, teda prezidenta. V takom prípade by sme mohli riadok chápať približne ako "Vodca Anglicka,
zmocnený prezidentom..."
Keď sa predpoveď naplní a spoznáme mená účastníkov, text štvorveršia bude úplne jasný. Predbežne
však musíme uznať, že jeho presný význam nám uniká.
Z hľadiska budúcnosti treba poznamenať, že štvorveršie sa nekončí bodkou. Posledný riadok sa končí
dvojbodkou (ako vyššie). Takéto zakončenie veršov sa vyskytuje v Proroctvách iba zriedkavo, a nie je
vylúčené, že poukazuje na spojitosť s ďalším očíslovaným štvorverším. Toto štvorveršie (X.67) sme
charakterizovali ako záverečnú kapitolu dvadsiateho storočia a úzko súvisí so štvorverším IX.83,
takisto venovaným našej vlastnej budúcnosti - presnejšie s rokom 2000. Obidvoma štvorveršiami sme
sa zaoberali v 10. kapitole. Hodno si povšimnúť dôsledky terajšej analýzy X.66 pre spomínané
štvorveršia.
Druhý riadok znie: L'isle d'Escosse t'empiera par gelée: Takmer všetci komentátori chápali riadok ako
narážku na Škótsko, hoci sa výslovne hovorí o "ostrove" Škótsku, ktorý zamrzol. Cheethamová
pokladá gelée (ľad) za ponorku Polaris, lebo si pravdepodobne neuvedomila, že meno ponorky nie je
odvodené od zemských pólov, ale od stálice alfa v súhvezdí Malý voz (t. j. od Polárky).
Dalo by sa namietať, že slovo Escosse má možno iný význam. Vo francúzskom slangu escoffier
znamená "odpísať, zabiť". L'isle d'Escoffe by mohol byť ostrov smrti, kam odchádzajú tí, čo boli zabití,
a štvorveršie zobrazuje ostrov v ľadovom pancieri. Táto predstava je dostatočne známa čitateľom
Danteho Pekla so zamrznutým jazerom uprostred. Lucifer je ostrov na tomto mori smrti.
Slovo empierrer znamená približne "stuhnutý na kameň od mrazu". Nevdojak sa pýtame, prečo
Nostradamus použil v druhom riadku druhú osobu, teda tvar t'empiera. Keby sme dávali riadok do
súvislosti so Škótskom, preložili by sme ho nasledovne: Ostrov Škótsko ťa utvrdí ľadom...
Je však možné, že do verzie štvorveršia z roku 1668 sa votrela chyba, lebo staršie verzie obsahujú
varianty tempiera a temptera. Obidve slovesá znamenajú zásadnú významovú zmenu.
Pouvažujme o slove tempiera. Latinské temperor znamená náležite deliť a azda sa veľmi nevzdialime
od Nostradamovho zámeru, keď preložíme toto slovo ako "rozdelí". Zmysel riadka by potom
nadobudol dokonalý zmysel, lebo ľadová vrstva uprostred očistca oddeľuje hornú hemisféru od
dolnej. Riadok by teda znel: Ostrov bude oddelený od Škótska ľadom.
V takomto danteovskom kontexte pekla začína dávať istý zmysel zmienka o Antikristovi v treťom
riadku. Už toto slovo prezrádza apokalyptické súvislosti, podobne ako číslo štvorveršia (66), lebo
pripomína číslo šelmy v Zjavení (666).
Zvláštnou zhodou okolností sa dve správy v The Times zo 7. októbra 1996 týkajú tém súvisiacich s
Nostradamovými predpoveďami. V jednom prípade ide o nebezpečenstvá späté s Európskou úniou a
budeme sa nimi zaoberať ešte v tejto kapitole. Druhá správa, ako sa zdá, vrhá svetlo na naše
štvorveršie. Článok Iana Murraya píše o projekte kanála, ktorý by mal spojiť záliv Solway Firth so
Severným morom. Technickým dôsledkom tohto severného "Panamského prieplavu" bude to, že
Škótsko sa stane ostrovom. Takýto kanál iste z času na čas zamrzne, a potom oddelí "ostrov" (u
Nostradama Anglicko) od Škótska ľadom. Súvislosť tejto predpovede (ak sa vôbec splní v tomto
zmysle) s údajným falošným Antikristom nám zatiaľ uniká. Pravda, kto sa vyzná v Nostradamových
metódach, tuší, že stavba kanála by mohla poskytnúť časový rozmer a prispieť k pochopeniu
ostatných detailov predpovede.
Prv ako sa popasujeme s ideou Antikrista, mali by sme sa pokúsiť o dešifráciu dvoch prvých, menej
dramatických - hoci poburujúcejších slov v tomto riadku: Roy Rebauront un si faux Antechrist. Najprv
sa pristavme pri gramaticky nesprávnej zhode v spojení Roy Rebauront. Roy ("kráľ", alebo vlastné
meno) je prvý pád jednotného čísla, ktorý sa však spája so slovesom v množnom čísle (ak je
Rebauront sloveso). Preto sa nazdávame, že Roy je vo štvrtom páde. Slovo Roy znamená kráľ, ale
slovo Rebauront vo francúzštine nejestvuje. Predpona re- sa však vyskytuje v mnohých francúzskych
slovách (napríklad rebatir - "vybudovať znovu, prebudovať"), a preto navrhujeme čítať Rebauront ako
re- plus písmeno b a budúci čas množného čísla od slovesa avoir - "mať", teda auront: Roy re-bauront, t. j. "Budú zasa mať kráľa".
Dalo by sa uvažovať aj o grécko-latinskej zloženine reboatus ("privolať späť"). Keby sme sa rozhodli
pre takýto význam, výraz Roy Rebauront by sme mohli preložiť ako "Privolali kráľa späť", prípadne
"Kráľa znovu potvrdili". Akého kráľa (Roy) privolajú či hlasito pozvú späť? Pohrávame sa s predstavou,
že vzhľadom na celkový význam štvorveršia (ktoré si rozoberieme neskôr) by sa Reb Rebauront dalo
chápať aj ako narážka na človeka, ktorý sa stane aspoň nominálne, ak nie skutočne, "kráľom" (Roy)
republikánskej krajiny. Kým k tomu nepríde, nie je možné rozhodnúť, či ide o krajinu v spoločenstve
"európskych štátov", v dnešnej Európskej únii, ktorá už dnes vďaka svojej nedemokratickej štruktúre
priam volá po jedinom diktátorovi, alebo o prezidenta Spojených štátov s kráľovskými právomocami.
V priebehu niekoľkých najbližších rokov sa zmysel týchto zvláštnych slov určite vyjasní. V každom
prípade to bude s ohľadom na jestvujúce politické trendy prekvapenie.
Nad dvoma rozoberanými slovami si lámali hlavu viacerí bádatelia a vložili do ich komentovania veľa
dôvtipu. De Fontbrune sa nazdával, že predpoveď sa vzťahuje na rok 1999, keď vstúpia do vojny
ázijské komunistické štáty. Zľahčil si problém tak, že upravil dve Nostradamove slová (Roy Rebauront)
na tri, teda Roy Reb auront - "Budú mať Reba za kráľa". Dodal nepresvedčivú poznámku, že Reb
pochádza z latinského robeus - "červený". Pravdepodobne na základe tejto hmlistej súvislosti usúdil,
že sa štvorveršie týka komunizmu (teda "červených"!). Nevysvetľuje, kto je, prípadne bol alebo bude
Roy Reb. Našli sa komentátori (napríklad Patrian v Taliansku), ktorí tvrdili, že Reb je francúzska
skratka slova rebelle ("rebel"), ale aj keby to bolo tak, neprispeje to k pochopeniu štvorveršia.
Znalosť Nostradamových metód nám radí, aby sme uvažovali o výraze Roy Rebauront ako o
zmysluplnej slovnej hre s vlastným menom. V takom prípade sú všetky pokusy pochopiť zmysel tohto
výrazu odsúdené na neúspech. Kto by napríklad bol pred rokom 1617 pochopil, že slovo Achilles sa
vzťahuje na Achilla de Harlaya a komu by bolo pred rokom 1930 jasné, čo znamená slovo Franco?
Pristavme sa teraz pri štvrtom riadku - Que les mettra trestous dans la meslée: Nevedno, kto bude
tento Reb Rebauront, ale privedie všetkých (trestous - Nostradamus akiste myslel na obyvateľov
Londýna a Ameriky) do ťažkostí. Slovo meslé v modernej podobe znamená "bitka", "konflikt". V
zmysle týchto úvah by mohol posledné dvojveršie znamenať: Privolajú späť vodcu, ktorý bude taký
falošný Antikrist, že vyvolá medzi všetkými konflikt.
Zdá sa, že máme do činenia s predpoveďou kráľa alebo skôr významného politického činiteľa (ba
prezidenta USA), ktorý sa ocitne na nesprávnej strane. Otázka znie: Na nesprávnej strane vo vzťahu k
čomu? K dejinám? K Spojeným štátom?
Tento človek bude vyzerať ako Antikrist a privedie svoju krajinu do veľmi veľkých ťažkostí. Takmer
ľutujeme, že píšeme tieto slová, ale sme presvedčení, že by tu mali zostať ako dôkaz čestného úsilia o
dešifráciu štvorveršia, ktoré zostáva naďalej neurčité vďaka hlbokým súvislostiam s budúcnosťou.
Vzhľadom na odkazy týkajúce sa Škótska je zaujímavé, že Nostradamus siahol vo štvorverší X.67 po
čiastočne arkánnej zmienke o Rakovi, keď mal na mysli Mesiac. Akiste použil zodiakálne znamenie
namiesto planéty z nejakého skrytého dôvodu a tušíme, že tu zohral úlohu Rak ako znamenie, pod
ktoré v astrológii patrí Škótsko. Nostradamus sa zrejme pokúsil podčiarknuť spojitosť štvorveršia X.66
obsahujúceho zmienku o Škótsku so štvorverším X.67, ktoré umožňuje presné datovanie.
MIER A VOJNA
Veľa ráz sa diskutovalo o zodiakálnom znamení Spojených štátov, ale podľa našej mienky USA patria
pod znamenie Vodnára. Dňa 16 21. decembra 2020 vstúpia planéty Saturn a Jupiter - také dôležité v
prediktívnej astrológii - do konjunkcie na prvom stupni Vodnára.
Od tohto dátumu si Nostradamus veľa sľuboval. Vo štvorverší X.89, medzi inými štvorveršiami
predpovedajúcimi neveselé udalosti, hovorí o období 57 rokov:
De brique en marbre seront les murs reduicts,
Sept et cinquante années pacifique,
Joye aux humains, renoüé l'aqueduict,
Santé, grands fruits, joye et temps mellifique.
Toľko nádeje ponúka iba málo Nostradamových štvorverší. Jeho miernosť a sľubnosť zakrýva fakt, že
je to znamenité astrologické štvorveršie:
Steny sa z tehlových premenia na mramorové,
Sedem a päťdesiat mierových rokov,
Radosť ľuďom, obnovený akvadukt,
Zdravie, veľa plodov, radosť a sladké časy.
Podľa niektorých komentátorov sa obdobie mieru začalo roku 1945, po skončení druhej svetovej
vojny. Nahovárali by sme si však, keby sme sa tvárili, že nevypukli konflikty v Kórei, vo Vietname,
Kuvajte, niekdajšej Juhoslávii, nehovoriac už o Sueze a Falklandských ostrovoch alebo že teraz žijeme
v mierovej ére. Keď Rodney Collin písal o pätnásťročných vojnových cykloch, usúdil: "V skutočnosti
vojna trvá stále, ak si všímame len okamihy, keď napätie dosahuje maximálne hodnoty."17
Päťdesiatsedemročné mierové obdobie by dávalo v súčasnosti zmysel iba pod podmienkou, že
Nostradamus hovoril výlučne o Európe. Je to vcelku prijateľná argumentácia, lebo štvorveršia sa
sústreďujú predovšetkým na dejiny Francúzska a zmienky o Británii, Holandsku, Taliansku, Nemecku,
Španielsku, Turecku a Grécku sú uňho skôr okrajové. O väčšine krajín, ktoré prekračujú vymedzený
európsky rámec, sa zmieňuje len v súvislosti s Európou. Aj jeho zmienky o Amerike súvisia s osudmi
Európy. Ak prijmeme tento názor, môžeme predpokladať, že napätie v Európe sa začne po miléniu 57 rokov po roku 1945.
Nájdu sa vo štvorveršiach zmienky, ktoré by pomohli objasniť túto predpoveď, alebo máme
pristupovať k štvorveršiu iným spôsobom? Ak však chceme pochopiť "mierové" proroctvo vo
štvorverší X.89, musíme vziať do úvahy "konfliktné" proroctvo vo štvorverší IX.83. Znie to
prekvapujúco, ale jeho štruktúra nám umožňuje urobiť si predstavu o tom, kedy sa skončí obdobie
mieru.
Od zemských trigónov sa vrátime k úvahám o akvadukte (aqueduict) v štvorverší X.89, ktoré
informuje o vstupe do vzdušných trigónov.
Najbližšia konjunkcia Jupitera so Saturnom nastane 21. decembra 2020, a to na prvom stupni
Vodnára. Práve táto situácia vysvetľuje arkánne zmienky v treťom riadku: renoüé l'aqueduict.
Akvadukt, ktorý sa má obnoviť, je zodiakálny Vodnár. Slovo akvadukt znamená po latinsky vodovod.
Pretože konjunkcia roku 2020 nastane na prvom stupni znamenia Vodnára (presne na OO,29),
chápeme, prečo Nostradamus písal o nej ako o "obnovení akvaduktu", lebo ide doslova o prvý stupeň
znamenia, nastupuje po niekoľkostoročnej neprítomnosti. Majme na pamäti, že slovo renoüé
znamená aj znovu nadväzovať, znovu sa stretnúť a mohlo by sa použiť aj na označenie stretnutia
Jupitera so Saturnom v novom Vodnárovi. V takomto znamení sa dve veľké planéty nestretli vyše
osemsto rokov.
Čitatelia, ktorí sa nevyznajú v neskorostredovekej astrológii, netušia, že mnohé narážky sú odvodené
od odborných astrologických termínov. Niekoľko výrazov sa vzťahuje aj na podstatu Vodnára. V
arkánnej klasifikácii znamení zvieratníka, ktoré poznal Nostradamus, sa Vodnár volal ľudské znamenie
a to vysvetľuje výraz Joye aux humains. Vodnár sa pokladal za sladké znamenie, čiže mellifique. Bolo
to plodné znamenie, a preto sa vo štvorverší píše grands fruits.18
Musíme pripustiť, že interpretácia Nostradamovho štvorveršia týkajúceho sa budúcnosti je ako vždy
náročná, ale jednako nepochybujeme, že štvorveršie X.89 predpovedá obdobie mieru trvajúceho 57
rokov, a to po roku 2020.
SEDEM ZMIEN V BRITÁNII
Takmer 300 rokov predpovedaných pre Pempotan - Britskú ríšu je obsahom štvorveršia III.57.
Zmieňuje sa o dvestodeväťdesiatročnom období, počas ktorého Briti budú svedkami siedmich
veľkých zmien:
Sept fois changer verrez gent Britannique,
Taints en sang en deux cents nonante an"
France, non point par appuy Germanique,
Ariez doubt son pole Bastarnan.
V približnom preklade:
Sedem ráz uvidíte zmeny britského ľudu,
poškvrneného krvou za dvestodeväťdesiat rokov:
Francúzsko, vôbec nie s nemeckou pomocou,
Ariez pochybuje o Bastarnskom póle.
Rytier de Jant*55, podobne ako viacerí francúzski interpretátori, ktorí sa ho držali, nevideli vo
štvorverší konkrétnu zmienku o Británii, ale skôr predpoveď slávy Francúzska. Posledné dva riadky
chápali ako "spojenie Nemeckej ríše s Francúzskom, ktoré nie je tak ďaleko (v budúcnosti)". Podľa
jeho odhadov by malo nastať roku 1700 (teda o necelých tridsať rokov). V tom čase by mala nová a
mocná Francúzska ríša ovládať aj Palestínu. Rytier de Jant jednoducho prevzal Jaubertovo
hodnotenie štvorveršia, podľa ktorého vraj veští trvalú slávu Francúzskeho kráľovstva.
Ani Jant ani Jaubert nemali potrebné vedomosti, ktoré by im umožňovali dešifrovať Nostradama. Inak
by videli budúcnosť vo veľmi odlišnom svetle - skôr zahalenú do hrôz, ktoré predpovedal Francúzsku
v osemnástom storočí. Dnes máme viac znalostí než dvaja pisatelia v sedemnástom storočí, lebo
celkové zameranie štvorveršia sa s postupom času vyjasňuje.
Dúfame, že zmysel tohto zložitého štvorveršia odhalíme, keď ho rozčleníme na dva kuplety. Po
podrobnej analýze dvojíc veršov sa presvedčíme, že ich spája podstata britského zriadenia.
Dôležitá je odpoveď na otázku, kedy sa začne toto dvestodevätdesiatročné obdobie a kedy sa skončí.
Keď zostavíme septenárny súpis odrážajúci ducha štvorveršia, zistíme po prvé, aké zmeny nastali v
Británii (verrez gent Britannique), a po druhé, krviprelievanie na anglickej pôde spôsobené týmito
zmenami (taints en sang).
Je vcelku isté, že Nostradamus pokladal justičnú vraždu Karola I. za prvú "krvavú škvrnu" anglických
dejín po roku 1555. Avšak po roku 1555 viacerí autori právom videli rozmedzie v roku 1587, keď sa
odohrala závažná zmena poškvrnená krvou. Justičná vražda kráľovnej Márie škótskej priviedla k
zmene na britskom tróne. Nostradamus túto zmenu z určitých dôvodov zrejme ignoroval - azda
preto, že Mária sa previnila účasťou na Babingtonovom komplote. Sedem osudných udalostí
ovplyvnilo nástupníctvo trónu, ale zapríčinilo aj prelievanie nevinnej krvi na anglickom území.
Môžeme predpokladať, že podľa Nostradama sa začína dvestodeväťdesiatročné obdobie
kráľovraždou Karola I. roku 1649 a zákonite vyústilo do krviprelievania počas občianskej vojny. To by
znamenalo, že dvestodevätdesiatročné obdobie sa skončilo roku 1939. Na sklonku tohto obdobia, v
poslednom mesiaci roku 1936, abdikoval Eduard VIII. Podarí sa nám vystopovať päť ďalších udalostí
súvisiacich so zmenou následníctva britského trónu za predpovedané obdobie? Isteže, a navyše
nájdeme v Proroctvách štvorveršia, ktoré sa týkajú všetkých spomínaných siedmich historických
udalostí. Nostradamus v nich píše o Británii, Angličanoch aj o krviprelievaní.
Všetky zmeny následníctva sa prejavili v občianskych vojnách, povstaniach proti monarchii alebo
vzápätí vyústili do krviprelievania na anglickej pôde. Zámerom siedmich bodov je poukázať na hlavné
zmeny v britskom zriadení. Zdá sa, že Nostradama menej zaujímali dynastické spory než vnútorné
(takmer by sme mohli povedať občianske) ujmy, ktoré s nimi súviseli, prípadne nimi boli priamo
vyvolané. Sedem vnútorných konfliktov si zaslúži našu pozornosť, ak si chceme všimnúť, ako jasne ich
Nostradamus vymedzil.
1. Karol I. a občianska vojna, v závere kráľovražda roku 1649. Pozri štvorveršia IX.49, II.51 a II.53
(juste sang) na začiatku 7. kapitoly. Nostradamus spomína obliehanie Pontefractu roku 1649. V
štvorverší III.81 píše Le pont rompu a Pontefract pochádza z pontus fractus, t. j. zlomený most. Ak
chápeme túto poslednú bitku občianskej vojny ako prvý rok septenárnej série, celé obdobie trvá
presne 290 rokov, ako predpovedal Nostradamus.
2. Oliver Cromwell ako vojenský diktátor po roku 1650. Veľa krviprelievania, najviac však v Írsku. Pozri
štvorveršia III.81 a VIII.76 (saignera terre).
3. Reštaurácia Karola II. roku 1660. V podstate zo strachu Karol zúčtoval s pravidelnou armádou a
povážlivo oslabil loďstvo. V júni 1667 vplávala do Temže holandská eskadra, ostreľovala Sheerness a
vtrhla do Chathamu. Zápalné lode zničili polovicu flotily a vlajkovú loď Royal Charles odvliekli ako
korisť. Pozri štvorveršie X.4 o Karolovom návrate (sept ans apres).
4. Jakub II.: Nešťastná vzbura Argylla a Monmoutha, v ktorej obidvaja povstalci prišli o hlavu a mnohí
whigovia o život - Sedgemoor 1685. Pozri štvorveršie VIII.58 o Jakubovom úteku (nom Britannique).
5. Viliam III. a takzvaná "nekrvavá revolúcia". Pred nástupom Viliama na trón sa John Graham z
Claverhousu, neskorší vikomt Dundee, pokúsil vyvolať na škótskej Vysočine povstanie proti britskému
kráľovi. Sčasti sa mu to podarilo, ale zomrel. Jedným z dôsledkov povstania bolo, že roku 1692 museli
všetci náčelníci klanov zložiť prísahu vernosti. Macdonald z Glencoe sa zdržal pre nepriaznivé počasie
a prísahu podpísal o šesť dní neskôr. Vzápätí nasledovala úplne neodôvodnená masakra
Macdonaldovcov v Glencoe. Pozri štvorveršie IV.89.
6. Juraj I. (hannoverská dynastia). Derwentwater a jakobitská vzbura. V roku 1715 prišli jakobiti do
Prestonu. O rok sťali Derwentwatera na Towerskom vsšku. Pozri štvorveršie V.93 (Ecosse... Anglois).
7. Eduard VIII: abdikoval roku 1936. Táto zmena bola úvodom k roku 1940, keď vypukla vojna s
nacistickým Nemeckom a skončil sa dvestodevätdesiatročný cyklus. Dnes vieme, že Eduard VIII. bol
do značnej miery prívržencom ašpirácií nacistického Nemecka a prispel ku krviprelievaniu v Británii.
Nostradamus sa o tom zmieňuje vo štvorveršiach X.22, VI.13 a X.40. Nostradamus si nepochybne
uvedomoval význam prvej svetovej vojny (pozri napríklad IV.100). Vo štvorverší III.57 sa však zaujíma
menej o pohnutú históriu Británie než o významné zmeny na tróne, ktoré viedli ku krviprelievaniu.
O siedmich pohnutých udalostiach britských dejín bolo napísaných niekoľko prác. Spomedzi nich je
akiste najzábavnejšia tá, ktorej autorom je anonym D. D. Napísal ju roku 1740, keď do konca
predpovedaného obdobia 290 rokov chýbali ešte takmer dve storočia. V zhode s vlastným postojom k
histórii pokladá D. D. krvavý rok 1649 za začiatok postupnosti, ale zvyšujúcich päť zmien vtesnal do
necelého storočia. Svoj predposledný chválospev venoval roku 1714 Jurajovi I. v nádeji, že za jeho
vlády "už nikdy nebude počuť nič o škriepiacich sa stranách". Jeho zbožný obdiv Juraja I. je ťažko
pochopiteľný. Tento anglický kráľ nevedel po anglicky a vôbec neprekypoval láskou k Británii.
Anonymova (D. D.) kniha o Nostradamovi vyšla roku 1715, krátko po intronizácii Juraja I., a táto
skutočnosť vysvetľuje aspoň jeho nádeje, keď už nie nepresnosť predpovedí. D. D. by musel pociťovať
trpké sklamanie, keby vedel o sporoch, ktoré pokračovali po smrti jeho hrdinu.
Periodizácia, ktorú navrhol D. D., je veľmi pozoruhodná preto, že určil začiatok obdobia na rok 1649 a
uvedomoval si, že sa skončí roku 1939. Priam zákonite sa pokúsil o niekoľko predpovedí. Zostavil ich v
rojalistickom kontexte, lebo chápal, že "290 rokov po smrti Karola, kráľa mučeníka, nastane siedma a
posledná revolúcia, ako vraví Nostradamus". Zachoval sa rozvážne a nepokúsil sa charakterizovať
povahu tejto konečnej revolúcie. A jednako jeho videnie zastierali obyčajné ľudské spirácie, lebo
predpovedal, že hannoverský rod bude nepretržite panovať od roku 1714 až do roku 1939.
Charles Nicoullaud, ktorý písal roku 1914, navrhol trochu odlišné poradie siedmich zmien: 1. v roku
1603 sa Jakub I. škótsky stal kráľom Veľkej Británie, 2. v roku 1653 sa Oliver Cromwell stal
protektorom, 3. v roku 1660 sa v mene Karola II. uskutočnila reštaurácia Stuartovcov, 4. v roku 1689
sa Viliam ujal anglického trónu (podľa Nicoullauda ho uzurpoval), 5. v roku 1702 sa nakrátko vrátili k
moci Stuartovci v osobe kráľovnej Anny, dcéry zosadeného Jakuba II., 6. rok 1714 vyniesol na trón
hannoverský rod, a to v majestátnej osobe Juraja I. Nicoullaud si uvedomil, že od posledného
významného roka až do konca obdobia, teda k siedmej zmene, je tu vyše dvestoročná pauza. Zdá sa,
že koniec obdobia stanovil na rok 1939 s istými obavami. "O čo tu pôjde?" pýtal sa sám seba. "Je to
tajomstvo budúcnosti." Pochopiteľne, mýlil sa i v rámci vlastnej sústavy letopočtov, lebo
hannoverská dynastia zanikla v júli 1917, keď sa Juraj V. rozvážne vzdal svojich nemeckých titulov a
rozhodol sa pre priezvisko Windsor.
Francúzsky komentátor Jaubert, ktorý písal roku 1635, vyslovil názor, že toto obdobie beží už sto
rokov. Zjavne si myslel, že by sa malo začať v roku prvého vydania štvorverší. Tvrdil, že v Anglicku už
nastali štyri zo siedmich predpovedaných udalostí. Pri prvej Mária, škótska kráľovná, obnovila
katolicizmus a jej brat Eduard VI. takmer uvrhol Anglicko do záhuby. Druhá udalosť súvisí s Alžbetou
I., ktorá znovu etablovala protestantskú herézu. O tretiu zmenu sa zaslúžil Jakub I., keď utvoril úniu
troch kráľovstiev - Anglicka, Škótska a Írska. A štvrtou udalosťou sa stalo Cromwellovo vyhnanie
právoplatného kráľa Karola I. Francúzsko, zdôraznil Jaubert (s nádychom pýchy, ktorá zvyčajne
predchádza pád), vôbec nebude meniť náboženstvo ani vládu. Výraz par appuy Germanique si
vysvetľuje v rýdzo frankofilskom duchu a vyhlasuje pravdivosť predpovede, podľa ktorej francúzsky
kráľ zasadne aj na prestol Nemeckej ríše.
Teraz upriamime pozornosť na náročnejšie dvojveršie štvorveršia. Opäť si musíme uvedomiť, že
naše možnosti historickej interpretácie dvoch ďalších riadkov sú ohraničené. Predpokladáme, že ide o
rozvíjanie námetu a o budúcnosť britského zriadenia. V takomto prípade ide o fundamentálnu zmenu
v monarchii a o budúce krviprelievanie:
France, non point par appuy Germanique,
Ariez doubt son pole Bastarnan.
Doslova (ak vôbec môžeme brať Nostradamove spisy doslova) by kuplet znamenal:
Francúzsko, vôbec nie s nemeckou pomocou,
Ariez pochybuje o Bastarnskom póle.
Ak sa nepokúsime o naozaj odvážnu interpretáciu štvorveršia, kuplet zostane záhadou. Najprv by sme
sa však mali zamyslieť nad nejasnosťami. Tretí riadok týkajúci sa Francúzska a nemeckej pomoci je v
kontexte monarchie a krviprelievania nepochopiteľný. Francúzsko zjavne zažilo nejedno dynastické
krviprelievanie, ale pred rokom 1939 Nemecko celkom určite neposkytovalo pomoc Francúzsku ani
francúzskej monarchii.
Bastarnan pole je arkánny výraz, ktorý zrejme podnietil výskum Nostradama v nacistickom Nemecku
(pozri na začiatku tejto kapitoly) a spôsoboval komentátorom neuveriteľné problémy. Aj anonymný
D. D. - zväčša pomerne opatrný, pokiaľ ide o domnienky - upadol nad týmito dvoma riadkami do takej
bezradnosti, že vydával Bastarion za arabské slovo s významom humanus. V skutočnosti je Bastarion
archaické pomenovanie rozľahlých priestorov vo východnej Európe. Za čias Rimanov Bastarnae
označovalo územie medzi dolným tokom Dunaja až po ústie do Čierneho mora a Vislou, od jej
prameňov až k Baltickému moru. Dnes by sme povedali, že zahrnovalo územie Rakúska, Čiech,
Slovenska, Maďarska a Poľska.
Že by mal nemecký komentátor Loog (ktorý, ako sme sa presvedčili, nepriamo ovplyvnil Hitlera)
pravdu, keď tvrdil, že tieto dva riadky naznačujú slabosť Británie vyplývajúcu z jej vzťahov s Poľskom?
Akiste bol správny jeho všeobecný predpoklad, že štvorveršie predvída úpadok britského vplyvu vo
východnej Európe.
Zatiaľ sme v našej práci iba zriedkakedy upozorňovali na drobné odlišnosti medzi prvými vydaniami
štvorverší, ale jedna raná variácia v pravopise posledného riadku si zjavne vyžaduje aké-také
vysvetlenie. V najstarších vydaniach - napríklad v publikácii Pierra Rigauda z roku 1558 - posledný
riadok znie: Aries doubte son pole Bastarnan.19
Ako sa ukazuje, kuriózna konštrukcia, ktorú sme prevzali z amsterdamského vydania z roku 1668, je
vlastne poznačená tlačovou chybou. Ariez síce neznamená nič, ale Aries (Baran) určite dáva zmysel.
Nemecko aj Anglicko patria pod zodiakálne znamenie Barana - a tu by sme mohli hľadať polaritu
vyplývajúcu zo slova pole. Najstarší komentátori si uvedomovali, že Nostradamus má na mysli Barana
(Aries), ale Garencieres i D. D. vyprodukovali z astrologického komentára fantastický nezmysel.
Podobne ako ostatní komentátori, aj Jaubert v sedemnástom storočí previedol nejasný výraz do
podoby Aries double. V astrologickej frazeológii to naznačuje, že znamenie Barana (Aries) má dva
póly. Žiaľ, je to prejav dokonalej neznalosti astrológie. Prekvapuje nás, že na tento komentár naletel
kde- kto, ale ešte väčšmi žasneme, že prenikol aj do súčasnej literatúry. Jaubert sa dopustil ešte
ďalšieho astrologického omylu, keď vyhlasoval, že znameniu Barana podlieha Francúzsko, Palestína,
"la Bastarnie" atď. Nie je to pravda. Keby bol pozrel do hociktorej významnej astrologickej príručky z
Nostradamových čias, bol by zistil, že sa mýli. Napríklad Luca Gauricus v chorografickom súpise
(odvodenom v podstate od Ptolemaia) píše, že pod znamenie Barana patrí Anglicko, Nemecko a
"Polonia minor" (Malé Poľsko). Naproti tomu Francúzsko (Gallia) patrí pod znamenie Raka.20
Dajú sa vôbec tieto dva riadky presvedčivo vysvetliť? Odpoveď je kladná - ak sme ochotní pripustiť, že
dvojveršie je venované udalostiam po období britských 290 rokov. Ak teda chceme vydolovať z
dvojveršia zmysel, musíme v ňom hľadať súvislosti s históriou Británie po roku 1939 a polaritu medzi
dvoma krajinami v znamení Barana, medzi Anglickom a Nemeckom. Táto polarita sa prejavila
nevraživosťou obidvoch štátov, lebo ide o marsovský konflikt. Obidve krajiny prejavujú k sebe z
vojenského hľadiska nesmierny rešpekt, ale nemecký Mars trpí nedostatkom morských hraníc, čo
obmedzuje jeho marsovskú túžbu po rozpínaní. Preto predstavuje večnú hrozbu pre Francúzsko ako
nemarsovskú krajinu. Medzi Nemeckom a Francúzskom nejestvuje polarita, a preto ani rešpekt k
vojenskej zdatnosti. To znamená, že zodiakálne slabšie Francúzsko sa musí usilovať o podrobenie
Nemecka politickými prostriedkami a zmierlivosťou. Podľa nás nerozumný pokus o federalizáciu
Európy je motivovaný uskutočňovaním týchto zodiakálnych podnetov. Zodiakálna nevraživosť v
spoločenstve európskych štátov určite sťaží zriadenie európskeho štátu v duchu bruselských
predstáv, a keby sa ho aj podarilo založiť, nevytrvá veľmi dlho. Z hľadiska arkánnej histórie sa zhody a
nezhody v Európskej únii dajú chápať ako prejavy vzájomného ovplyvňovania dominantných
zodiakálnych znakov.
Nebudeme veci komplikovať, ale poukážeme na to, že podľa starej tradície (siahajúcej prinajmenej až
k Ptolemaiovi21) Baran panuje iba nad Anglickom, nie nad Britskými ostrovmi, ktoré sa v starých
astrologických spisoch spravidla chápali ako štyri rozdielne jednotky. Írsko bolo pod Býkom, Škótsko
pod Rakom a Wales pod Kozorožcom. Zatiaľ čo tieto tri krajiny by ťažili zo zmierenia s Nemeckom
skrývajúcim sa za fasádou navrhovaného federálneho štátu, Anglicko by z neho nemalo osoh.
Hoci posudzujeme tento riadok v rámci jestvujúcich chorografií, narážame na ťažkosti pri interpretácii
štvorveršia. Mohli by sme napríklad dávať Bastarnian pole iba do spojitosti s Nemeckom - s
problémami východných hraníc Nemecka, ba aj s vyriešeným rozdelením Nemecka po druhej
svetovej vojne. Je to však nepravdepodobné, lebo Nostradamus sa zjavne zaoberal osudom Anglicka.
Prirodzene je vrcholne zaujímavé, že štvorveršie sa na dvoch riadkoch zmieňuje o Francúzsku,
Nemecku i starovekej Bastarnii - napospol významných účastníkoch druhej svetovej vojny. Podľa
našej mienky však námetom štvorveršia nie je vojna, ale zmeny v politickom usporiadaní. Štvorveršie
upozorňuje na vážne dôsledky rozhodnutia anglického národa vzdať sa suverenity, ktorú získalo a
upevnilo si siedmimi krokmi, o ktorých písal Nostradamus.
Už sme spomenuli, že zvláštnou zhodou okolností vyšli v jednom čísle The Times zo 7. októbra 1996
dva články, ktoré sa (nezámerne) týkajú Nostradamových predpovedí. V jednom sa píše o návrhu
vykopať prieplav, ktorý by fakticky oddelil Škótsko od Anglicka (pozri vyššie) a týka sa štvorveršia
X.66. Druhý článok uverejnil George Brock pod názvom "Obavy, že Nemecko ohrozuje napoleonský
vplyv Francúzska v EU". Ide o reakciu na navrhovanú peňažnú úniu, ktorá nie je nič iné iba
francúzsko-nemecký plán, ako postupovať v EU bez ohľadu na Britániu a ostatné európske krajiny.
Zdá sa, že toto je skrytou témou štvorveršia X.89 - a naznačuje sa, že neuveriteľná ťarcha zjednotenia
Nemecka (bastarnský, teda východný pól) doľahne napokon na chrbty všetkých štátov, ktoré vstúpia
do spoločenstva. Ak sa rozhodneme pre takúto interpretáciu dvoch posledných riadkov (a francúzsky
text zjavne hovorí v jej prospech), navrhovaná únia zrejme nebude funkčná. Ne je jasné, či ide o
politickú alebo hospodársku úniu.
Zásadná zmena - ktorej dôsledky budú ďalekosiahlejšie než dôsledky akejkoľvek vojny - po roku 1939
spočíva v ľahkovážnosti, s akou sa britská vláda vzdáva demokracie, za ktorú Angličania bojovali celé
stáročia a vynaložili na ňu nesmierne úsilie. V priebehu niekoľkých posledných desaťročí dvadsiateho
storočia sa britská vláda zriekla vlastne všetkých zákonných práv vydobytých po roku 1649
legislatívnymi opatreniami, debatami, kráľovraždou a konfrontáciami s najvyššou mocou. Nominálne
odstúpila právomoci Európskej únii, ale ak posudzujeme tento dar v historickom kontexte,
pochopíme, že ich odovzdala druhému pólu v znamení Barana - Nemecku.
Rozličné zákonné opatrenia, od zdanlivo nevinného návrhu pôvodného spoločného trhu až po
potenciálne nebezpečnú Európsku úniu, zmenili podstatu britského vnútorného usporiadania oveľa
výraznejšie než akékoľvek iné udalosti od Nostradamových čias. Veď keby niekto bral vážne direktívy
Európskej komisie do všetkých právnych dôsledkov, musel by si položiť otázku, či sa vôbec zachovalo
niečo podstatné z britského monarchického systému alebo z pôvodného demokratického systému,
predmetu štvorveršia. Staré proroctvo, podľa ktorého sa princ Charles nestane britským kráľom, by
mohlo vyznieť odlišne vo svetle zmien, ktoré sa uskutočnili v Británii za niekoľko minulých desaťročí.
Odhliadnuc od jeho osobného osudu, nemožno celkom vylúčiť, že vlastne už nezostane nijaké právne
definované "kráľovstvo", nad ktorým by mohol vládnuť.22
Na otázku, či to bude dobre, alebo či takéto radikálne zmeny nevyústia do ďalšieho krviprelievania
(taints en sang), nám dá odpoveď budúcnosť. Tak či onak, druhá polovica štvorveršia dáva zmysel iba
vo svetle navrhovanej Európskej únie, ktorá je v zásade plodom politiky osemnásteho a devätnásteho
storočia a úsilia vytvoriť jeden mocenský francúzsko-nemecký blok, lebo Nemecko znervózňuje
predstava neprestajnej hrozby východných hraníc, definovaných za čias Rimanov ako Bastarnae.
KRÁĽOVSKÝ ROZVOD
V posledných rokoch dvadsiateho storočia sa jasnovidci a astrológovia iste budú obšírne zaoberať
rozvodom princa Charlesa a princeznej Diany. Nevyhnutne si všimnú štvorveršie X.22, ktoré sa zrejme
zmieňuje o kráľovskom rozvode:
Pour ne vouloir consentir au divorce,
Qui ouis apres sera cogneu indigne,
Le Roy des Isles sera chassé par force,
Mis a son lieu qui de Roy n'aura signe.
Pretože nebude chcieť súhlasiť s rozvodom,
Ktorý potom uznajú za nehodný,
Kráľa Ostrovov vyženú násilím,
Na jeho miesto postavia človeka bez kráľovského znamenia.
Preklad zastiera vari dve nejasnosti. Vo francúzskom texte nie je jasné, či je nehodný kráľ alebo
rozvod. Dvojznačnosť spočíva i v tom, či s rozvodom nesúhlasí kráľ alebo niekto iný. Nájdu sa aj iné
dvojznačnosti. Podľa niektorých štvorveršie vôbec nenaráža na kráľovský rozvod, slovo rozvod
symbolicky označuje odluku dvora od parlamentu v Británii. A skutočne, po zhodnotení mnohých
komentárov tohto štvorveršia sa neubránime dojmu, že zhoda panuje iba v jednom. Predpoveď sa
týka kráľa Británie (Le Roy des Isles) a akejsi rozluky. Vo štvorverší sa nenájdu nijaké oporné body,
ktoré by nám umožnili datovanie udalostí.
Štvorveršie už v minulosti spôsobilo, že komentátori upreli zraky na windsorský rod. Napríklad Woolf
roku 1944 pokladal štvorveršie za narážku na abdikáciu kráľa Eduarda VIII.23 a jeho názor si osvojili
všetci neskorší komentátori. Starší komentátori videli v zmienke "rozvod" vzťahujúci sa na korunu,
nie na manželstvo a neprekvapuje nás interpretácia štvorveršia, ktorá sa vzťahovala na Karola I. a
Cromwella. Ako sme sa už zmienili, roku 1996 sa zdala nemenej lákavou vízia, že ide o predpoveď
rozvodu Charlesa a Diany - najmä vzhľadom na možnosť extrapolovania istého zmyslu z tretieho
riadku. Ak sa naozaj týka Charlesa a Diany, naznačuje ťažkosti po rozvode. Ako možno pokladať
rozvod za nehodný - nehodný čoho? Navyše, ako by mohli Charlesa vyhnať pre taký rozvod?
Po dôkladných úvahách sme usúdili, že štvorveršie sa vzťahuje na rozvod Eduarda VIII. Všetky štyri
predpovede v riadku dokonale zodpovedajú tomu, čo sa stalo. Parlament nechcel odsúhlasiť kráľov
sobáš s rozvedenou pani Simpsonovou. Po abdikácii (a v užšom kruhu i pred ňou) Eduarda vyhlásili za
nehodného (cogneu indigne) titulu britského kráľa. Jeho neskoršie zväzky s nacistami a nezvyčajné
vyhlásenie, že Nemci by si mali bombardovaním podrobiť Anglicko, potvrdzujú celkové ladenie
druhého riadku. Napriek všetkému a napriek nesúhlasu jeho otca kráľa Juraja V. sa Eduard predsa len
stal kráľom Veľkej Británie (Roy des Isles) a parlament ho naozaj vyhnal z krajiny (sera chasse par
force). Abdikácia predstavuje iba formálne uznanie toho, že zoči-voči takému odporu si neudrží
kráľovskú korunu. Azda najotáznejší je štvrtý riadok, lebo o Jurajovi VI., ktorý nastúpil po ňom (Mis a
son lieu), sa ťažko dá povedať, že by to bol človek bez kráľovského znamenia (Mis a son lieu qui de
Roy n'aura signe).
Čo ak sa tento riadok opäť vzťahuje na Eduarda VIII., a nie na jeho následníka? Veď Eduarda
jednoznačne "postavili na miesto", kde sa nemohol prejaviť ako kráľ (de Roy n'aura signe). Cestoval
po Francúzsku, Španielsku a Spojených štátoch so ženou, ktorej podľa protokolu neprislúchal titul
kráľovnej ani princeznej.
VEĽKÝ KRÁĽ HRÔZY
Nostradamovo štvorveršie X.72 je nepochybne zo všetkých najslávnejšie. Jeho sláva súvisí so
skutočnosťou, že sa poväčšine prekladá ako príchod nejakej hroznej bytosti - čohosi strašného v júli
1999 na Zem.
L'an mil neuf cens nonante neuf sept mois
Du ciel viendra un grand Roy d'effrayeur
Resusciter le grand Roy d'Angoulmois.
Avant apres Mars regner par bon heure.
Zatiaľ navrhujeme takýto preklad:
Roku tisícdeväťstodeväťdesiatdeväť siedmeho mesiaca
Z neba príde veľký kráľ hrôzy
Vzkriesiť veľkého kráľa Angoulmoisu.
Predtým potom Mars bude vládnuť šťastne.
Krvilačnejší komentátori majú sklon vysvetľovať tento príchod v neveselých farbách - ako predpoveď
svetovej revolúcie alebo zničujúcej vojny. Podaktorí dokonca tvrdia, že je to predpoveď konca sveta hoci Nostradamus to v úvode k Proroctvám výslovne popiera. Odhliadnuc od takejto dešifrácie máme
do činenia so štvorverším, ktoré, ako sa zdá, uvádza presný dátum bez ezoterického zahmlievania.
V zhode s ostatnými štvorveršiami závisí význam od kľúčového slova vo štvorverší. A tu je takýmto
slovom Angoulmois. Komentátori toto slovo nikdy uspokojivo nevysvetlili, hoci jeho dôležitosť je
zjavná. Súčasné "preklady" tohto čudesného výrazu vcelku zreteľne potvrdzujú, že čitatelia, ktorí
nepoznajú zelený jazyk, lovia vo veľmi kalných vodách, keď sa pokúšajú pochopiť Nostradama.
Roberts roku 1949 prekladá toto slovo ako "Jacquerie"*56 (roľnícke povstanie, roľnícki povstalci).
V poznámke pod čiarou uvádza, že "Roy d'Angoulmois" je anagram spojenia "Roi de Mongulois" (kráľ
Mongolov). Usudzuje, že "hrozba vojny príde z východu. Z východného Ruska? Z Tibetu? Z Číny? Z
Mongolska? Jeho interpretácia je dokonale nezmyselná. Cheethamová hovorí o "Mongoloch" a
nazdáva sa, že riadok znamená: Vzkriesi k životu veľkého kráľa Mongolov. Z nepochopiteľných
dôvodov vidí vo štvorverší narážku na "kráľa Mongolov" ako "ázijského Antikrista". V
Nostradamových spisoch však tomu nič nenasvedčuje. De Fontbrune v roku 1983 prekladal otázne
slovo ako francúzske mesto Angouleme, takže riadok by mohol znamenať "Oživiť alebo privolať späť
veľkého dobyvateľa Angoulemu". Nech si všetci lámu hlavy nad tým, kto by vlastne mohol byť veľký
dobyvateľ (kráľ?) Angoulemu.
Ako sme predpokladali, Angoulmois je výraz prevzatý rovno zo zeleného jazyka. Správna interpretácia
jeho významu vrhne zvláštne svetlo na celé štvorveršie. Bez pochopenia významu slova Angoulmois
by sa nám nepodarilo porozumieť dvojznačnosti dátumu v prvom riadku štvorveršia. Preto si
rozoberieme tretí riadok (Resusciter le grand Roy d'Angoulmois), v ktorom sa toto kľúčové slovo
vyskytuje, a až potom pristúpime ku komentovaniu celého štvorveršia.
Na prvý pohľad sa dá tento riadok preložiť ako Vzkriesiť veľkého kráľa Angoulmoisu. Pýtame sa však,
čo je Angoulmois, kde sa nachádza a kto je jeho veľký kráľ?
Uvidíme, že slovo je konštrukt v zelenom jazyku a pozostáva z troch častí: ANG OUL MOIS. Prvá časť
Ang je apokopa francúzskeho slova Ange "anjel". Druhá časť oul je arkánny termín, ktorý člení
Angoulmois na zmysluplnú štruktúru. Oul (píše sa rozlične) je meno jedného z archanjelov zvieratníka
(k jeho významu sa vrátime neskôr). Tieto mená a okultné znaky sa vyskytujú v stredovekej astrológii,
zaklínadlách a čarodejníckych knihách, ako boli napríklad magické kalendáre z pätnásteho storočia.
Nostradamus toto slovo akiste poznal v podobe Verchiel, a to cez magickú scalu rozšírenej Agrippovej
knihy De Occulta Philosophia.24. A napokon mois znamená po francúzsky mesiac.
V stredovekých čarodejníckých knihách bol archanjel Ol zodiakálnym vládcom znamenia Leva.25
Meno sa vyskytovalo vo dvoch obmenách - Verchiel a Voel - a vo viacerých anjelských znakoch. Za
Nostradamových čias neboli ešte vzťahy medzi mesiacmi a zodiakálnymi znakmi narušené.
Gregoriánsky kalendár sa vo Francúzsku začal bežne používať až roku 1852, teda po smrti nášho
učenca. Preto uňho zodpovedá panovník zodiakálneho znaku kalendárnemu mesiacu. Uvidíme však,
že ekvivalencia sa zachovala v magických kalendároch, hoci už neplatí. Za Nostradamových čias bolo
možné pokladať júl za mesiac Leva, a tak ezoterický výraz Angol-mois znamenal júl.
Vzhľadom na tieto historické fakty majú tri slová usporiadané vo výraze Angoulmois osobitný
význam. Po prvé, anjelský typ v sústave deviatich hierarchií je archanjel. Po druhé, je to archanjel Ol.
Po tretie, Ol vládne nad mesiacom júlom. Keď sme si vyjasnili skrytý význam trojčlennej štruktúry
Angoulmois, lepšie porozumieme arkánnemu zmyslu riadka.
Predovšetkým si musíme položiť otázku, kto je kráľ (Roy) mesiaca júla, kto je zodiakálny pán
znamenia Leva? Podľa astrologickej tradície nad Levom panuje Slnko. V ezoterike nad Slnkom vládne
archanjel Michal. V ezoterickej náuke o planetárnych anjeloch (pozri 3. kapitolu), ktorú Nostradamus
poznal a spomínal v Liste Henrichovi II. v Proroctvách, je Michal hlavou siedmich planetárnych
archanjelov. Preto ho volali Kráľ (Roy) siedmich.
Pripomeňme si, že Sol je latinské slovo pre Slnko a od neho je zrejme aféziou odvodené staré arkánne
pomenovanie Ol, kým Oel je anagram slova Leo (t. j. Lev).
Význam Michalovho panovania nad siedmimi planetárnymi bytosťami zdôrazňuje skrytá numerológia
vychádzajúca z toho, že Michal je vládcom siedmich archanjelov. Táto numerológia sa dá vystopovať
v štruktúre slova Angoulmois. Výraz Oul stojí medzi trojpísmenovým slovom ANG a štvorpísmenovým
MOIS, čo dáva dovedna číslo sedem.
Nostradamus očividne zamaskoval meno planetárneho archanjela Michala do pseudoepigrafiky Roy
d'Angoulmois. Sedmička súvisí so skutočnosťou, že v hebrejskej obraznosti, ktorá sa rozvíjala okolo
planetárnych anjelov, Michal predstavoval stredobod siedmich planét. Vo štvorverší zohráva úlohu
ešte oveľa prepracovanejšia numerologická ezoterika obsiahnutá v poradovom čísle štvorveršia (72).
Z mnohých stránok je 72 najarkánnejšie číslo vôbec. Kozmologicky súvisí s pohybom Slnka, lebo za 72
rokov Slnko postúpi na pozadí hviezd presne o jeden stupeň. Toto je jeden z dôvodov, prečo sa v
ezoterickej literatúre symbolicky uvádza dĺžka ľudského života ako 72 rokov, lebo vraj človek sa
narodí s jedným stupňom a zomrie, keď tento stupeň postúpi. Aj tento fakt vysvetľuje, prečo sa v
ezoterike pokladá 72 za najposvätnejšie číslo.
Zatiaľ si všimnime, že z tohto "veľkého kráľa" (grand Roy) sa stáva le grand Roi... na rozdiel od un
grand Roy... v druhom riadku. Tento protiklad má hlboký arkánny zmysel, lebo naznačuje, že veľký
kráľ v druhom riadku nie je totožný s veľkým kráľom v treťom riadku.
Začlenili sme arkánny výraz Angoulmois do kontextu zeleného jazyka a teraz môžeme posúdiť
štvorveršie ako celok: L'an mil neuf cens nonante neuf sept mois - "Rok tisícdeväťsto
devätdesiatdeväť siedmeho mesiaca".
Pokušenie vztiahnuť štvorveršie na júl 1999 je naozaj veľké. V tomto roku má nastať udalosť
predpovedaná v ďalších troch riadkoch. Astrologická hĺbka, ktorú od začiatku očakávame od
Nostradama, vyvoláva v našich mysliach očakávanie, že dátum zodpovedá dajakému pozoruhodnému
kozmickému javu. To však jednoducho nie je pravda. Tento mesiac nie je z planetárneho hľadiska
vôbec výnimočný. Už sme sa však zmieňovali o štvorverší, ktoré upozorňuje na mimoriadne
planetárne konfigurácie septembra 1999 a na ešte mimoriadnejšie konfigurácie rokov 2002 a 2020.
Komentátori prikladajú roku 1999 veľkú váhu. Jeden bol dokonca ochotný prevrátiť tri posledné
číslice, takže by dostal 666, teda ezoterické číslo šelmy zo Zjavenia sv. Jána. Toto číslo má iste veľký
okultný význam, ale nie je pravdepodobné, že by Nostradamus zamýšľal takúto afézu (prvej číslice) a
inverziu zvyšných troch bez zmienky o potrebe takej manipulácie v texte.
K interpretácii, ktorá berie doslova údaj o roku 1999 v prvom riadku, máme závažnú výhradu Nostradamus málokedy myslí doslovne to, čo napísal. Všetci čitatelia, ktorí doteraz vydržali s nami pri
úvahách o Nostradamovi, budú súhlasiť, že napriek zdanlivej jednoduchosti sa zvyčajne za každým
riadkom skrýva arkánna hĺbka. Preto pristupujeme opatrne k interpretácii riadku, ktorý tak otvorene
uvádza presný deň a rok nejakej udalosti. Vždy si kladieme otázku, či by sa nedal zdanlivo jednoduchý
riadok interpretovať aj inakšie.
Odpoveď je taká, že by sme analyzovaný riadok mohli interpretovať celkom odlišne v rámci sústavy
planetárnych anjelov, ktorú Nostradamus podľa vlastného tvrdenia používal vo štvorveršiach a pri
ktorej sme sa pristavili v 3. kapitole. Nejde tu o obyčajný rodinný kalendár, ale o kalendár z okultných
kruhov.
V predslove k Proroctvám, napísanom arkánnym štýlom, Nostradamus vcelku otvorene píše, že vo
štvorveršiach používa datovaciu sústavu, ktorú propagoval veľký okultista Trithemius (pozri začiatok
3. kapitoly). V arkánnych zmienkach o tejto datovacej sústave Nostradamus upozorňuje, že "v
súčasnosti nad nami panuje Mesiac". Bola to naozaj pravda, lebo Nostradamus to napísal v roku
1555. Podľa Trithemia lunárny archanjel Gabriel začal panovať nad vekmi roku 1525. Jeho vláda
podľa Nostradama potrvá, "kým nepríde Slnko". Podľa Trithemia sa vláda Mesiaca skončí približne v
roku 1881, keď sa začne panovanie slnečného archanjela Michala. "A potom príde na rad Saturn,"
vraví Nostradamus pod vplyvom Trithemia. Vláda Ofiela, saturnovského archanjela, sa začne roku
2235. Keď prídeme k záveru tejto éry, ktorá potrvá 354 rokov ako všetky ostatné, zistíme veľmi
zaujímavú skutočnosť. Nostradamus vlastne píše o plnej periodizácii siedmich ér. Teoreticky by vláda
Mesiaca opäť nadišla roku 4005.
Keď písal Nostradamus (1. marca 1555), Gabrielova éra trvala už 28 rokov. Ak od 4005 odrátame 28
rokov, dostaneme rok 3977. Je to numerologický anagram pre rok 3797, ktorý Nostradamus výslovne
vyhlasuje za konečný dátum svojich predpovedí. Metatéza dvoch číslic dátumu je okultná záslepka
(po ktorej sa často siaha v arkánnej literatúre). Nostradamus sa usiluje zastierať, že jeho predpovede
a ich datovanie priamo súvisia s periodizáciou v duchu sústavy planetárnych anjelov.
Mesiac (čiže dvanástina) trithemiovskej éry trvajúcej 354 rokov a 4 mesiace sa rovná približne 29 a
pol roku. Podľa prvého riadku nášho štvorveršia predpovedaná udalosť by mala nastať v siedmom
mesiaci panovania Ola, teda 7 x 29,5 roka po začiatku panovania Michala. To sa rovná 206,5 roka od
prvého roku Michalovej éry (čiže od roku 1881). Z toho by sme mohli usudzovať, že predpoveď vo
štvorverší X.72 by sa mohla vzťahovať na rok 2087.
Jedno je isté - či už sa predpoveď vzťahuje na rok 1999 alebo 2087, štvorveršie nie je predpoveďou
konca sveta. Aj Nostradamus to pripúšťa, keď konštatuje, že jeho "astronomické strofy" sa vzťahujú
na obdobie končiace rokom 3797.
Keď Nostradamus roku 1555 uverejnil prvú skupinu predpovedí, otvárala sa pred ním budúcnosť v
trvaní 2242 rokov. Je to nanajvýš zaujímavé číslo, lebo sa veľmi približuje k hodnote veľkých vekov období takzvaného veľkého roka.*57 Ako vieme, v novoveku trvá veľký rok vďaka precesii 2160
rokov. Nostradamus nemal prístup k takému presnému datovaniu a iste poznal aspoň šesť teórií o
dĺžke veľkého roka. V šestnástom storočí sa všeobecne usudzovalo, že obdobie precesie sa každé
storočie rovná jednému stupňu. Túto periodizáciu popularizoval Dante, ktorý sa držal spisov
arabského astrológa Alfragana.
Len čo Nostradamus upozornil čitateľov, že jeho predpovede sa vzťahujú na obdobie 2242 rokov
(teda do roku 3797 po Kr.), napísal veľmi záhadnú vetu, ktorá znie v preklade takto:
Ak sa dožiješ prirodzeného ľudského veku, uvidíš na svojom mieste na zemeguli a pod nebom
svojho horoskopu budúce veci, ktoré boli predpovedané.
Tu Nostradamus vlastne tvrdí, že každý človek uvidí niečo z udalostí predpovedaných pre dané
obdobie. Čokoľvek by sa stalo v roku 1999 (ak mal jasnovidec naozaj na mysli tento rok), koniec sveta
to nebude.
Vráťme sa ešte k druhému riadku: Du ciel viendra un grand Roy d'effrayeur, t. j. "Z neba príde veľký
kráľ hrôzy". Ako to už u Nostradama býva, zdanie môže klamať. Hoci effrayeur určite súvisí s hrôzou,
défrayer znamená niekoho zabávať. Naproti tomu frayeur znamená "hrôza, zdesenie". Niektorí
prekladatelia si vybrali tento význam. Slovo effrayeur môže mať i vedľajší význam, lebo po francúzsky
rayer znamená "(vy)škriabať, škrtať". V zelenom jazyku sú prípustné všetky tieto významy a
predpokladáme, že Nostradamus si vybral toto slovo preto, lebo ich chcel všetky zachytiť. "Veľký
kráľ" je teda do istej miery nejednoznačný pojem, lebo môže naháňať strach, znepokojovať aj
terorizovať. Príde istotne z neba a to zapôsobilo na nejedného súčasného ufológa veriaceho, že
budúce osudy Zeme majú v rukách mimozemšťania.
Podľa našich predpokladov Nostradamus sa rozhodol opísať veľkého kráľa nejednoznačne (ba až
hmlisto) preto, lebo nás chcel ubezpečiť, že to nebola narážka na druhý príchod Krista. V šestnástom
storočí by čitatelia ochotne chápali príchod veľkého kráľa z neba ako narážku na Krista (keby nebol k
nemu pripojil znepokojivú charakteristiku).
Zdá sa nám takmer zbytočné špekulovať o veľkom kráľovi - nevieme, o koho alebo o čo ide, ale určite
sa vymyká našim bežným skúsenostiam. O podstate tejto veci či bytosti sa azda dozvieme niečo iba z
iných zmienok v literatúre. Treba však podotknúť (lebo dosiaľ si to neuvedomil ani jeden
komentátor), že to nie je ten veľký kráľ, ktorého jasnovidec spomína v ďalšom riadku: Resusciter le
grand Roy d'Angoulmois čiže "Vzkriesiť veľkého kráľa Angoulmoisu". Výraz veľký kráľ Angoulmoisu
sme identifikovali ako pomenovanie archanjela Michala v zelenom jazyku, takže predpoveď nemá v
sebe zlovestný nádych, aký sa jej zvyčajne pripisuje. Musíme dodať, že le grand Roy sa zrejme líši od
predchádzajúceho un grand Roy. Predpoveď teda hovorí o dvoch veľkých kráľoch, pričom jeden
vzkriesi druhého.
Ako si však máme vysvetľovať štvrtý riadok? Znie takto: Avant apres, Mars regner par bon heur, teda
"Predtým potom Mars bude vládnuť šťastne". Slová Avant apres nám spôsobujú značné ťažkosti, lebo
sa zdanlivo navzájom vylučujú. Niektorí bádatelia navrhujú čítať Avant et apres čiže "predtým a
potom". Lenže a pres môže ako príslovka znamenať "takmer", napríklad vo výraze a peu pres "takmer tak". Možno by sme tu mali čítať Avant a pres - "Takmer hneď predtým".
Nazdávame sa však, že tieto dve slová sa vzťahujú na dvoch rozdielnych "kráľov" - jeden príde
predtým, druhý potom. Mars bude panovať (čiže vypukne vojna) v dôsledku polarizácie, ktorú títo
dvaja vyvolajú. Strhne sa azda vojna medzi stúpencami týchto dvoch kráľov?
Teraz pristupujeme ku skutočnému problému: Čo sa podľa Nostradama stane "predtým a potom"?
Čo znamená záhadná veta, že Mars bude šťastne vládnuť? Mars, ktorý podlieha Samaelovi (podľa
náuky o planetárnych anjeloch), by sa mal ujať vlády až dlho po období, na ktoré sa vzťahujú
Nostradamove predpovede. Z toho vyplýva, že v danom kontexte musíme chápať slovo Mars inakšie.
Po francúzsky par bonheur znamená "šťastne". Mars ako vladár zvyčajne znamená vojnu, ale natíska
sa nám tu otázka, či možno viesť vojnu šťastne.
Mohli by sme preložiť posledný riadok ako "Predtým aj potom si Mars nájde potechu"? Faire le
bonheur de quelqu'on iste znamená "robiť niekomu potešenie", a riadok by sme si mohli vysvetľovať
tak, že Mars sa kochá, teda brodí sa v krvi a zrážkach.
Vráťme sa však k Nostradamovmu textu a posudzujme bon a heur oddelene - lebo takto boli
vytlačené v prvých vydaniach. Bon (dobre) by sa mohlo vzťahovať na archanjela Michala. Naproti
tomu heur (zjavne ide o apokopu francúzskeho slova heure - "čas" v zelenom jazyku) by mohlo byť
epiteton Michalovho protivníka, známeho v ezoterických kruhoch ako Ahriman, vládca času. Vojny
teda vypuknú medzi týmito dvoma veľkými bytosťami.
Podľa ďalšej a nádejnejšej interpretácie predpoveď hovorí o období, keď už Mars nebude panovať,
bude to obdobie "šťastia" a vojny utíchnu. Žiaľ, analyzované štvorveršia venované zjavne prvým
desaťročiam dvadsiateho prvého storočia hovoria o opaku.
Ako by sa dali najlepšie zhrnúť zložité analýzy arkánnych predpovedí vyslovených v šestnástom
storočí? Azda by sme mali konštatovať, že podľa Nostradama v roku 1999 alebo 2087 zostúpi na Zem
čosi veľké - pravdepodobne škodlivé ľudstvu a určite strašné. Dôsledkom tohto očividného zla bude
polarizácia našej civilizácie. Mnohí sa dajú presvedčiť a budú nasledovať túto hrôzostrašnú bytosť,
kým iní zasa zahoria obnovenou duchovnosťou - nadchnú sa dielom archanjela Michala. Preto ľudia
siahnu po zbraniach a vypuknú veľké sociálne nepokoje. Už sme sa však presvedčili, že verš je
dvojznačný a veľký kráľ možno vôbec nebude hrôzostrašný. Keby sme vzali do úvahy fakt, že
Nostradamus nadviazal na ezoterickú tradíciu, mohli by sme v jeho predpovedi vidieť dlhodobé
potvrdenie udalosti, s ktorou sa ráta v novovekej ezoterickej literatúre - vstupu Krista do duchovnej
sféry spätej s fyzickou rovinou.
Na základe dôkladnej znalosti prorockej literatúry šestnásteho storočia sme prišli sme k záveru, že
Nostradamus zostavil toto štvorveršie pre súčasníkov, lebo chcel vyhovieť ich očakávaniam vo veci
"konca všetkých vecí" v siedmom miléniu. Táto forma vlastne predstavuje okultnú záslepku. Súčasníci
ju mali vnímať ako zmysluplnú, a pritom ukazovala na duchovnú udalosť, vďaka ktorej nadobudne
dvadsiate storočie veľký význam pre duchovný život ľudstva.
BUDÚCA SPIRITUALITA
Takmer všetky štvorveršia sa zaoberajú konkrétnymi udalosťami v budúcnosti, ako sa to, napokon, dá
očakávať od prorockých veršov. Len hsstka je však venovaná hlbokým filozofickým úvahám s
nadčasovou platnosťou, ibaže poukazujú na budúcnosť. Do tejto skupiny patrí štvorveršie IV.25.
Duchovné súvislosti myšlienok, ktoré sú v ňom obsiahnuté, sme si ponechali pre záverečnú analýzu:
Corps sublimes sans fin a l'oeil visibles,
Obnubiler viendra par ses raisons,
Corps, front comprins, sens, chef et invisible,
Diminuant les sacrées oraisons.
Telá vznešené bez konca viditeľné okom,
Budú zahalené z vlastných dôvodov,
Telá vrátane čela, zmyslov, hlavy a neviditeľných častí,
Obmedzia sväté modlitby.
Toto štvorveršie, skôr poetika než predpoveď, patrí zároveň medzi najkrajšie a najzaujímavejšie. Ak
však ide o predpoveď, obávame sa, že veští strašnú budúcnosť.
Predpokladáme, že vznešené telá (corps sublimes) sú kozmické telesá - planéty a hviezdy - viditeľné
okom (a l'oeil visibles). Táto charakteristika potvrdzuje, že v šestnástom storočí bola rozšírená
predstava o planétach ako o duchovných bytostiach riadených vyššou inteligenciou a výslovne o nej
píše Trithemius. Zvláštny výraz par ses raisons v druhom riadku by sme mali radšej prekladať ako "z
dôvodov im vlastných".
Obšírny komentár si vyžaduje azda len tretí riadok: Corps, front comprins, sens, chef et invisibles. Nie
je to obyčajný opis ľudského fyzického a duchovného tela. Zámerom tohto zmysluplného
ezoterického opisu je nadviazať na kozmickú povahu prvého riadku. Zmienky majú význam iba vo
vzťahu k tradičnému obrazu zodiakálneho človeka. Čelo (front) poukazuje na zodiakálne znamenie
Barana, vládcu nad hlavou (chef) a čelom (front). Dosvedčujú to tradičné obrazy znázorňujúce Barana
stojaceho na hlave kozmického človeka (obr. 50). Baran bol vonkajším vládcom fyzického tela a
vnútorným vládcom ľudskej mysle. V rámci neskorostredovekej filozofie prostredníctvom mysle ľudia
nadväzovali styk s vyššou duchovnou sférou. Telesné posunky vyžadované od modliaceho sa človeka,
podobne ako citové postoje či mantry potrebné ľuďom pri náboženských cvičeniach slúžili iba na
prehlbovanie duchovného kontaktu medzi modliacim sa jednotlivcom a duchovnou sférou, kontaktu,
ktorý sa odohrával v jeho hlave. Tu nachádzame sčasti vysvetlenie arkánneho zmyslu súvislosti medzi
Baranom zvieratníka a baránkom ako Kristom. Pri pravej modlitbe prichádza k splynutiu, vonkajšie sa
spája s vnútorným. Postoj k tejto predstave vyjadruje tretí riadok, ale Nostradamus podčiarkuje
spojivo medzi fyzickým a duchovným v druhom riadku, ktorý sa začína viditeľným fyzickým (corps) a
končí sa neviditeľným duchovným (invisibles).
Posledný riadok poukazuje na rozluku, ktorá nastane medzi ľuďmi a kozmom či duchovnou sférou,
lebo účinok zahmlenia duchovna, účinok oslabenia zväzku medzi kozmom a človekom oslabí dokonca
i modlitbu: Diminuant les sacrées oraisons.
Taliansky filozof Pietro Pomponazzi zo začiatku šestnásteho storočia sa iba držal starých tradícií, keď
vyhlasoval, že jasnovidci a Sibyly sa inšpirujú hviezdami. Nostradamus ako zasvätenec (pozri Prílohu č.
3) akiste vedel, že všetci ľudia tam nachádzajú inšpiráciu, že životy všetkých súvisia s kozmickým
svetom. Nostradamus v tomto krásne štylizovanom štvorverší zjavne predpovedá, že ľudia stratia
kontakt s duchovnou sférou a uzavrú sa životodarnému vplyvu vesmírneho sveta.
Každý čitateľ musí zistiť sám, do akej miery k tomu prišlo od šestnásteho storočia zásluhou čiernej
mágie, ktorá sa pyšne vyhlasuje za materializmus.
Svoju cestu má príroda a duch takisto. Cesta prírody podlieha entropii a takzvanému druhému
zákonu termodynamiky. Zákon ducha nepodlieha nijakej entropii ani strate energie. Toto štvorveršie
hovorí o rozluke obidvoch ciest, ktorá je aj dnes až priveľmi zjavná tým, čo majú oči a vidia. Tento
rozkol sa zračí v náuke predstavujúcej budúcnosť ľudstva ako jeho rozštiepenie. Väčšia časť ľudstva
upadne pomerne rýchlo do stavu mravného i telesného bahna a menšia časť sa povznesie k
duchovnému rastu. Toto rozdelenie (alebo rozluka) nemôže nastať bez vážnych konfliktov medzi
oboma časťami.
Miera, do akej nátlak a zvody zmyslového tela - ktoré Jakob Boehme, ako sme sa už presvedčili,
pokladá za vegetatívny svet - ešte dostatočne citlivo a ochotne prijmú dušu a ducha, sa musí stať
predmetom vnútorného spytovania všetkých, čo sa v nadchádzajúcich rokoch hodlajú pridať k
rozvíjajúcej sa časti ľudstva. Podľa Nostradama iba jednotlivec sa môže rozhodnúť, či sa prikloní k
prírode tela alebo ducha.
Záver
... Na to, čo som napísal, pozerám s istými obavami, lebo som vám porozprával o starom tajomstve
viac než mnohí moji spolužiaci pokladali za správne.
(W. B. Yeats: Z "Mágie", citované podľa knihy W. B. Yeatsa Selected Criticism, ed. A. Norman Jeffares,
1970, str. 93)
Aké závery môžeme urobiť z nášho výskumu Nostradama? Azda najpozoruhodnejší je ten, že budúce
udalosti sa dajú predvídať niekoľko storočí vopred, ako to dosvedčujú Nostradamove Proroctvá.
Pravda, Nostradamus nie je v tomto smere vôbec výnimkou. Aj iní skutoční proroci písali o
budúcnosti a často nemenej presne.
Musíme však uznať, že Nostradamus bol jedinečný zjav. Nielen pre obdivuhodnú prezieravosť a
literárne kvality, ale aj vďaka postupom, ktoré dávali podobu jeho predpovediam. Neraz sme si spolu
s mnohými starými komentátormi zúfali nad neprístupnosťou jeho štvorverší. Neraz sme sa borili s
výrazmi zeleného jazyka a astrologickými narážkami, ktoré nevieme vysvetliť. Táto neprístupnosť nás,
prirodzene, nemusela prekvapovať, lebo zahmlievanie tvorí samu podstatu Nostradamovho štýlu.
Neprístupnosť je základom jeho prorockej jedinečnosti. Poučili sme sa možno aspoň v tom zmysle, že
by sme mali ochotnejšie opravovať naše vlastné predstavy o prorockom žánri než osvedčené metódy
génia.
Nostradamus komponoval štvorveršia tak, aby nám ich zmysel unikal až do uskutočnenia
predpovedanej udalosti. Hoci sme prečítali množstvo uverejnených komentárov, glos a interpretácií,
napodiv si nevieme spomenúť na jediné štvorveršie, ktoré by sa podarilo spoľahlivo vysvetliť, kým
nenastala predpovedaná udalosť. Už i to je pozoruhodný úspech človeka, ktorý sa tešil značnej
prorockej sláve.
Zdá sa, že Nostradamus sa rozhodol nevyjaviť čitateľom svoju víziu budúcnosti. Pochopiteľne, že to
rozčarúva ľudí dychtiacich po pohľade do budúcnosti, ale istým spôsobom to potvrdzuje výnimočnosť
geniality salonského učenca.
S Nostradamovými štvorveršiami sme sa zoznámili do takej miery, že sme pochopili, ako veľmi sa
nadchýnal slovnými hračkami a zastretými narážkami, ktoré uvádzali do zúfalstva i skúsených
ezoterikov. Záľuba v umení zahmlievania zrejme prenikla aj do Nostradamovej neezoterickej spisby,
napríklad do spisu o kozmetike (Fardements) a do Almanachov, určených zrejme neodborníkom. Zo
zachovaných súkromných listov vieme, že Nostradamus mal vďaka povahe sklon k perifrastickému
vyjadrovaniu a jeho druhou náturou bolo formulovať myšlienky hmlisto. Celá jeho tvorivosť akoby
splynula s tendenciou k literárnemu zastieraniu. A hoci si to všetko uvedomujeme, predsa len sa
neubránime istej netrpezlivosti pri čítaní Proroctiev, jeho najslávnejšieho diela. Zrejme predstavujú
vrchol prastarého spôsobu uvažovania, ktoré zamestnávalo mysle stredovekých velikánov. Možno je
to dielo literárneho génia - a predsa si musíme celkom vážne položiť otázku, či stálo za toľkú námahu.
Môže si autor dovoliť písať tak, aby mu vlastne nik nerozumel? Je to odôvodnená otázka, lebo celá
naša kultúrna tradícia nás vedie k tomu, že spisovateľ uverejní knihu - privedie ju na denné svetlo,
ako vraveli v šestnástom storočí - na to, aby sprístupnil svoje myšlienky druhým. A nedočkavo sa
začíname v duchu spytovať, či sa za touto nepreniknuteľnou maskou štvorverší skrýva nejaký
skutočný zámer.
Po náležitých úvahách zisťujeme, že toto zastieranie nie je bezúčelné. Nostradamus sprístupňoval
svoje myšlienky, hoci jeho zámery a úspechy musíme hodnotiť v rámci vtedajších, nie dnešných
predstáv. Uverejňoval takú literatúru, ktorá nás znepokojuje a na ktorú nás naše vlastné tradície a
výchova nepripravili. Keď si uvedomíme túto skutočnosť, azda prestaneme nariekať nad
Nostradamovou "neprístupnosťou" a začneme sa kochať v nezvyčajnej genialite jeho hry. Pravda je
jednoduchá - Nostradamus bol prorok, ktorý odmietal prorokovať, zrozumiteľný je len pri pohľade
späť. Hral s históriou a s čitateľmi náročnú hru.
Keď pristúpime k Proroctvám bez predsudkov, nadobudneme neobyčajný dojem, že Nostradamus
nám nepísal z minulosti, ale z budúcnosti. Tu spočíva Nostradamovo tajomstvo. Chyba je na našej
strane. Náš obmedzený zrak sa nemôže vyrovnať jeho zraku. Oslňuje nás súčasnosť, nevieme sa
odhodlať na vizionársky skok, ktorý by nám dovolil rozoznať budúcnosť skrývajúcu sa v jeho slovách,
prv ako nadíde. Na rozdiel od Nostradama sme prikovaní k hmotnej ríši tieňov, nevnímame
budúcnosť, dokiaľ sa predpovedaná udalosť nevynorí v rovine dôverne známej skúsenosti. Nevyvíjajú
sa iba historické udalosti, ale aj význam štvorverší.
Nostradamus je majstrom hry. Je to hra s časom, kde prorokovaná udalosť dešifruje štvorveršie, ale
štvorveršie nedešifruje budúcnosť (hoci by sme to od proroka čakali). Hoci Nostradamus priestorovo
obmedzil túto hru na Európu, neobmedzil ju v čase, lebo každý okamih predpovedanej udalosti sa
napĺňa a štvorveršie znovu ožíva.
Ešte vždy sa zúčastňujeme na hre s budúcnosťou, ktorú Nostradamus vymyslel v polovici šestnásteho
storočia a ktorá (ak mu veríme) bude trvať ešte takmer tri storočia. Toto je pravé tajomstvo
Nostradama - neprihovára sa nám z minulosti, ale vďaka mágii svojej literárnej metódy ešte vždy hrá
s nami hru spoza opony, ktorej vravíme budúcnosť.
Pochopiteľne, veľa otázok týkajúcich sa Nostradama a jeho Proroctiev zostáva nezodpovedaných. V
neposlednom rade je to otázka, prečo napísal túto zbierku arkánnych veršov. Nie prečo ich napísal v
takej neprístupnej forme, ale prečo ich vôbec napísal.
Z jeho prorockého videnia a zo spôsobu, ako halil toto videnie do zastretých literárnych a
astrologických výrazov, vyplýva, že bol zasvätencom (pozri Prílohu č. 3). Možno bol jedným zo Synov
vdovy, ale na stupni jeho zasvätenosti už ani veľmi nezáleží. Zjavne bol jedným z mužov múdrosti
(sapientiae) - tak sa v stredovekej literatúre často volali zasvätenci - a preto mu nič neprekážalo v
prístupe k svetu hmoty a ducha.
Zasvätenie znamená aj značnú zodpovednosť. Zasvätenci, ktorí majú predstavu o minulosti aj o
budúcnosti, nedostupnú obyčajným ľuďom, zvyčajne radšej mlčia o tom, čo vedia. Vo väčšine
zasväteneckých škôl je prvoradou podmienkou prísna mlčanlivosť. Prečo sa teda Nostradamus
odhodlal prehovoriť, aj keď zastretým spôsobom? Porušil predpis o mlčaní, keď prehovoril? Bol
nehodným zasvätencom, keď vyšiel s tajnými vedomosťami na verejnosť? Rozhadzoval cukor
vrabcom a perly obyčajným ľuďom, povedané slovami Agrippu von Nettesheima? Porušil pravidlo a
prehovoril, hoci mal zachovať hermetické mlčanie?
Netreba pochybovať, že Nostradamus rozhadzoval perly. Proroctvá sú významné dielo v žánri
zeleného jazyka a múdrosť obsiahnutá v ňom bola vyhradená hsstke ľudí. Je však otázne, či vôbec
rozhadzoval perly pred nezasvätenými. Keď rozdával svoje vedomosti, plne si uvedomoval, že padnú
na osoh iba tým, ktorí naozaj vedia.
Bol Nostradamus presvedčený, že vlastne neporušuje tabu mlčanlivosti, keď rozpráva v hádankách?
Ak áno, bola by to odpoveď na zvláštnu zahmlenosť jeho štvorverší a vysvetlenie, prečo mág
vynakladal také úsilie, aby boli predpovede zrozumiteľné až po predpovedanej udalosti. Tento postup
mu umožňoval zachovať hermetickú mlčanlivosť, takže jeho slová nemohli spôsobiť nijaké škody.
Takto Nostradamus neopakoval zvyčajnú chybu jasnovidcov a nezúčastňoval sa na naplnení
predpovedanej udalosti.
Čo dosiahol Nostradamus? Na jednej strane sa mu podarilo dať podnet na vznik len akejsi subkultúry
spojenej s jeho menom. Na druhej strane však vytvoril pôsobivý hermetický dokument. Proroctvá sú
vrcholom literatúry zeleného jazyka a vydávajú svoje tajomstvá hsstke šťastlivcov, ktorí vedia narábať
s hermetickými kľúčmi. Ako Nostradamus zdôraznil v Liste Henrichovi II., strofy sú také ťažké, že sa
fakticky ani nedajú interpretovať. Aká je to teda literatúra, ak nie je okultná a určená okultistom?
Zaumienil si Nostradamus, že vytvorí dvojznačné dielo? Najdômyselnejšiu okultnú záslepku, ktorej
vonkajšia forma uvádza čitateľov do rozpakov, kým vnútorný obsah sa prihovára múdrym (mužom
sapientiae)? Bol toto jeho cieľ - vytvoriť najdômyselnejšiu okultnú záslepku v európskej literatúre?
Nostradamus nepochybne sledoval istý zámer, keď previedol svoje vízie do veršov, ale môžeme iba
hádať aký. Tajomstvo jeho nadania spočíva azda v skutočnosti, že Proroctvá sú pomníkom
astrologickej literatúry v zelenom jazyku, ktorý už nie je živou zložkou našej literárnej tradície.
Salonský učenec možno svojím vešteckým zrakom predvídal, že v nadchádzajúcich storočiach jeho
astrologické umenie - božská veda sapientiae - príde o duchovné korene a stane sa iba nástrojom na
upevňovanie ega. Alebo tušil, že je mu súdené používať toto posvätné umenie a posvätný jazyk
zasvätencov pri budovaní konečného pomníka okultnému mysleniu? Alebo vďaka predvídavosti
pociťoval potrebu vytvoriť v literárnej podobe vrcholný príklad formy proroctva siahajúceho až k
Sibylám staroveku? Pokladal sa nebodaj, a do istej miery právom, za posledného z prastarej dynastie
zasvätených prorokov a zaumienil si, že položí bodku za milovanou tradíciou v podobe neobyčajne
pozoruhodného dokumentu neskorostredovekého sveta, v ktorom sa táto tradícia plne využila?
Tento názor by aspoň sčasti vysvetlil zvláštnu zmienku v Liste Henrichovi II. Keď sa dotkol vplyvov,
ktoré mu umožňovali písať prorocké verše, zmienil sa o "prirodzenom inštinkte svojich predkov".
Často sa táto poznámka chápe ako narážka na židovské pozadie, ak nie dokonca na kabalistiku, v
ktorej Židia vynikali. Jeho slová však zrejme obsahujú oveľa hlbší zmysel - azda videl svojich
ozajstných predkov v dávnych prorokoch, ktorých chcel napodobňovať, keď ich tradícia vyschla.
Príloha č. 1
Nostradamov horoskop
... quapropter eas obsigno tenacissima cera, anulo meo superinsculpto, cuius ad oram nomen est
meum, Solis figura supremum locum tenente, tribusque planetis infimum.
... preto pečatím tieto /listy/ veľmi pevným voskom a vtláčam doň znamenie svojho pečatného
prsteňa s mojím menom na okraji, Slnkom hore a tromi planétami dolu.
(Jediná známa Nostradamova zmienka o vlastnom horoskope v liste Lorenzovi Tubbemu, datovanom
15. októbra 1561) Raz azda nejaký bádateľ objaví horoskop zostavený ku dňu Nostradamovho
narodenia a napísaný jeho rukou. Nie je to beznádejné, lebo nedávno sa podarilo objaviť hsbku
Nostradamových listov spolu s niekoľkými autentickými horoskopmi.1. Bola to významná udalosť.
Žiaľ, dnes nevieme o podobnom horoskope, a kým sa nenájde, všetky údajné Nostradamove
horoskopy musíme pokladať za špekulácie. Ako sa zdá, nezachoval sa ani presný dátum jeho
narodenia, ktorý je v tejto súvislosti nadovšetko dôležitý. Nostradamov horoskop akoby obklopovalo
sprisahanecké mlčanie, lebo si vôbec nevieme predstaviť, že by vzhľadom na vtedajšie zvyklosti nebol
pri príležitosti jeho narodenia zostavený horoskop. Ak aj bol zostavený na 14. december 1503 podľa
juliánskeho kalendára, stratil sa bez stopy - a zmizli aj všetky dobové zmienky o ňom. Závisíme teda
od údajov, ktoré nám poskytuje nespoľahlivý Chavigny.2 Našťastie sa čoskoro presvedčíme, že
Nostradamus si dal tú námahu a zanechal nám zo dva kľúče k svojmu horoskopu, akoby rátal s tým,
že sa stratí. Neexistencia pôvodného horoskopu je dvojnásobne čudná, lebo jeho starý otec po matke
sa tešil reputácii (ktorá vybledla po znamenitom Leroyovom výskume) výborného astrológa a aj o
inom jeho predkovi sa vie, že vynikal v tomto umení - napriek všetkým chválam a uznaniu
životopiscov.
Čím dlhšie sa venujeme Nostradamovmu horoskopu, tým sa nám zdá tajomnejší. V šestnástom
storočí sa bežne uverejňovali horoskopy slávnych osobností - zavše dokonca proti ich vôli. Na rozdiel
od súčasnosti v tom čase vedelo čítať horoskopy oveľa viac ľudí, ktorí rozumeli dôsledkom z nich
vyplývajúcim a odvodeným. Preto sa nám zdá zvláštne, že horoskop nebol uverejnený za
Nostradamovho života. Je naozaj pozoruhodné, že horoskop slávneho Nostradama si nevšímali
vtedajší astrológovia ako Johann Garcaeus, ktorý zahrnul do rozsiahlej zbierky 400 horoskopov údaje
o narodení vychýrených osobností, napríklad okultistov Trithemia, Agrippu a Lazia, arkánnych
symbolistov Huttena a Vesalia i novoplatonikov Bemba i Mirandolu.3 Táto medzera nás uvádza do
pomykova, lebo Garcaeus nepochybne poznal horoskop vtedajšieho popredného jasnovidca a
astronóma. Garcaeus v skutočnosti uverejnil ako ukážku horoskop vzdialený od Nostradamovho iba o
niekoľko dní.4 Ktovie prečo nepoužil ako vzor jasnovidcov horoskop, keď v použitej ukážke Saturn
ustúpil od pozície v Nostradamovom horoskope iba o jeden stupeň a Jupiter o málo viac než o dva
stupne.
Luca Gauricus začlenil do knihy obsahujúcej vyše 200 slávnych horoskopov napríklad Regiomontana
a Agrippu, ako aj francúzskeho kráľa Henricha II. a jeho panovačnú manželku Katarínu di Medici, hoci
Nostradama obišiel, pravdepodobne preto, lebo jeho jasnovidecká sláva sa upevnila až o tri-štyri
roky.5 Nostradamov horoskop však nedoplnil ani v neskorších vydaniach.
Ešte väčšmi nás znepokojuje, že Cardan v knihe o rozsudkoch za rok 1578 uverejnil horoskop vojvodu
z Farnese, narodeného v Ríme presne mesiac pred Nostradamom, a dokonca vymenúva hviezdy,
ktoré vtedy vstúpili do konjunkcie.6 V tomto horoskope, ako sa vyjadril Cardan, bol Jupiter "na druhej
veľkosti Apolóna, povahy Merkúra". V neskorostredovekej terminológii sa toto označenie vzťahovalo
na stálicu Kastor, alfu v Blížencoch, ktorá, ako sa presvedčíme, predstavovala významný prvok v
Nostradamovom horoskope. Mesiac bol na 14. stupni Strelca. A Cardan upozorňuje, že sa nachádzal
"na hviezde v hlave Serpentaria, tretej veľkosti". Takto sa v stredoveku volala hviezda Ras alhague (po
arabsky Ra's al-Hawwá), alfa v súhvezdí Hadonosa.7 Z takýchto poznámok vyplýva, aký nesmierny
význam pre interpretáciu pripisovali astrológovia v šestnástom storočí stáliciam. V šestnástom storočí
Nostradamov horoskop patril možno k najpozoruhodnejším práve pre trigonálne konfigurácie a pre
vzťah vyšších planét k dôležitým stáliciam.
S potešením, hoci trochu oneskorene, sme napravili nevšímavosť astrológov zo šestnásteho storočia
a zostavili sme horoskop v podobe, v akej by ho vtedy boli uverejnili (obr. 16). Boli by zdôraznili aj
význam stálic, pravdepodobne by pripísali do horoskopu i poznámku. Horoskop vychádza z metódy
znamení, ktorú v šestnástom storočí používal Garcaeus, a pracuje s Regiomontanovým systémom
"domov", ktorému dával prednosť Nostradamus.
Ak astrológ nepoznal dátum narodenia, siahol po tzv. úprave (rektifikácii) a takto určil presný čas
udalostí (pokiaľ boli ich dátumy známe) v horoskope dotyčného človeka, pre ktorého sa zostavoval
natálny horoskop (t. j. ku dňu jeho narodenia). Po výskume progresií a prechodov týkajúcich sa
niekoľkých datovaných udalostí Nostradamovho života sme prišli k záveru, že sa narodil o 12:14:20
miestneho času. Tento údaj, ktorý sme dostali pomocou rektifikácie, nám umožnil zostaviť horoskop
zhodujúci sa s Nostradamovou zaujímavou zmienkou v jeho nedávno objavenom liste. Udáva i Pars
Fortunae, ktorá sa nachádza presne na oblúku významného astrológa a vyskytuje sa v horoskopoch
mnohých astrológov. Uvidíme, že upravený horoskop obsahuje kľúče k viacerým prekvapujúcim
udalostiam v živote veľkého učenca.
Bez ohľadu na hodinu, keď sa Nostradamus narodil, v jeho horoskope dominuje neobyčajne výrazná
konfigurácia. Súvisí to s trojitou konjunkciou oproti Slnku. Tejto skutočnosti sa týka jediná známa
dobová zmienka o Nostradamovom horoskope. V liste Lorenzovi Tubbemu z 15. októbra 1561,
citovanom na začiatku kapitoly, Nostradamus spomína zobrazenie na svojom pečatnom prsteni, ktorý
použil, aby si bol Tubbe istý, že list je naozaj od neho.
Nostradamova zmienka poskytuje kľúč k jeho horoskopu.8 Slnko je na ňom v znamení Kozorožca a tri
vonkajšie planéty (Mars, Jupiter a Saturn) stoja na náprotivnej strane zvieratníka v znamení Raka.
Právom možno predpokladať, že na pečatný prsteň si Nostradamus vybral podstatné črty horoskopu
- Slnko a trojitú konjunkciu nadradených vyšších planét. Táto letmá zmienka o pečatnom prsteni by
presne zodpovedala narodeniu okolo poludnia, lebo vtedy stojí Slnko na najvyššom bode a tri planéty
celkom dolu. V astrológii sa takáto situácia volá Imum Coeli ("spodok neba", obr. 3).
Bernadette Lécureuxová si vo francúzskom preklade Nostradamovej korešpondencie všimla, že pečať
sa vzťahuje na horoskop. V skutočnosti však Nostradamus neschematizoval horoskop, ale diagram
trojitej konjunkcie a slnečnej opozície. Ich vzájomný vzťah - štruktúra aspektu - by sa nezmenil bez
ohľadu na polohu Slnka na pečatnom prsteni. Našťastie iné astrologické okolnosti potvrdzujú
predchádzajúcu interpretáciu a poukazujú na narodenie okolo poludnia.
Poznamenali sme, že čas narodenia 12:14:20 poukazuje na Pars Fortunae na oblúku dôležitého
astrológa. Vyskytuje sa v horoskope ešte aj iný činiteľ, ktorý by ho usúvzťažňoval s astrológiou?
Odpoveď je kladná. Aspoň jeden činiteľ súvisiaci so stálicou vysvetľuje mimoriadne prekvapujúci
detail v Nostradamovom živote - že ho napriek nespornému nadaniu uverejnil až v pokročilom veku.
Medium coeli (čiže "stred neba") sa v jeho horoskope nachádza na 6. stupni Kozorožca - v prvom
desaťročí šestnásteho storočia na stálici Pelagus. Táto neveľká hviezda je sigma v súhvezdí Strelca a
podľa Ptolemaia mala povahu Jupitera a Merkúra. Pretože Nostradamov radikálny Merkúr bol v
strede neba, zdvojnásobil merkúrovský princíp jeho života a prispieva k vysvetleniu, prečo napísal
toľko kníh. Jeho hlboký záujem o medicínu (Merkúr je rímsky ekvivalent Herma, slávneho liečiteľa i
veľkého ezoterika). Z hľadiska nášho výskumu je veľmi zaujímavé, že podľa úplnej bibliografie od
Roberta Benazru9 Nostradamus začal uverejňovať knihy až po roku 1553, slovom, krátko po
päťdesiatinách. Vplyv Pelaga je však pozoruhodný medziiným aj v tom, že úspech odsúva až za
pätdesiaty rok po narodení. Podobne prináša bohatstvo až na sklonku života, takisto ako vydarené
manželstvo. Pretože stred neba (Medium Coeli) ako najvyšší bod, kam vystúpi Slnko kdekoľvek na
svete, bol v Kozorožcovi ovládanom Saturnom, tieto astrologické okolnosti ovplyvnili Nostradamov
život a primerane ho rozvinuli.
K najvýznamnejším astrologickým tradíciám, ktoré ešte pôsobili na stredovekých astrológov, patrila
teória o vplyve stálic. Jednotlivé stálice (stellae inerrantes) sa vo štvorveršiach neraz spomínajú. V
stredovekej astrológii sa tak volali na rozdiel od planét, lebo to boli "bludné" hviezdy (stellae
errantes). Stredovekí astrológovia sa podľa vzoru svojich arabských učiteľov sústreďovali na ich vplyv
a nástojili, že by mali ovplyvňovať horoskopy, keď vstupujú do presných konjunkcií s planétami alebo
uzlovými bodmi. A preto keď dánsky astrológ Matthias Hacus Sumbergius rektifikoval horoskop
španielskeho kráľa Filipa II. zostavený na 21. máj 1527 (z poznámok vyplýva, že sa pritom držal starej
animodarnej zásady*58), zjavne sa usiloval zakomponovať do horoskopu vplyv stálice. Preto
prispôsobil čas narodenia tak, aby mohol presunúť ascendant z 1. stupňa Škorpióna späť na 28.
stupeň Váh (obr. 51). Na pôvodnom stupni Škorpióna sa nenachádzala nijaká vplyvná hviezda, ale vo
Váhach bola náhodou práve hviezda Caput Herculi (Herkulova hlava).10 Takto sa v rektifikovanom
Nostradamovom horoskope prejavuje vplyv stálice na stred neba (Medium Coeli).
Sumbergius sa však nesústreďoval na animodarnú metódu, väčšmi ho zaujímala stálica než presný
stupeň ascendanta. Akiste vedel, že zobrazenie tohto súhvezdia používali stredovekí výrobcovia
talizmanov ako znamenie víťazstva vo vojne - prirodzene, Filipov palác Escorial bol orientovaný tak,
aby slúžil ako pripomienka víťazstva nad Francúzmi. Zástoj Herkula vo freskách s ezoterickým,
astrologickým a hermetický významom, ktorými dal Filip vyzdobiť povalu a steny obrovskej knižnice v
Escoriale (dokonca osobne dozeral na postup prác), bol neskôr, pochopiteľne, zvýraznený.11
Prakticky všetky významné stredoveké knihy o astrológii obsahovali súpisy hviezd a ich presné pozície
v danom roku. Spravidla sa začleňovali do horoskopových čítaniek. Garcaeus, ktorého práce o
astrológii boli zrejme najvplyvnejšie počas celého storočia, uviedol na vlastných tabuľkách stálic
(stellarum inerrantum) podrobné údaje o 54 stáliciach a súčasne ich dal do vzťahu s niekoľkými
horoskopmi, ktoré analyzoval vo svojej knihe.12
Vzhľadom na význam tejto tradície by astrológovia v šestnástom storočí pri posudzovaní
Nostradamovho horoskopu boli vzali do úvahy vplyvné stálice, a to aj bez pokusov o rektifikáciu. Boli
by si uvedomili, že pozoruhodné nakopenie vyšších planét v Rakovi vstúpilo do konjunkcie so
stálicami Kastorom a Polluxom. Takéto činitele v osobnom horoskope by im boli pripomenuli dôležité
živly, ku ktorým prihliadali vo svetskej astrológii zaoberajúcej sa politikou, históriou a náboženstvami.
V arabskej tradícii, ktorá pracovala so stálicami, Kastoru (dnes vieme, že ide o dvojhviezdu) pripisovali
schopnosť podnecovať bystrosť mysle, úspechy vo vydávaní kníh i náhlu slávu, hoci po nej nasledovali
veľké ťažkosti v rodine. Keď dominoval Jupiter - ako na Nostradamovom horoskope -, hviezda
vyvolávala záujem o okultizmus, ale aj povážlivú hrozbu nespravodlivého rozsudku. Pollux, beta v
Blížencoch, zapríčiňovala straty v rodine a Nostradamus to pocítil na vlastnej koži. Mesiac sa
nachádzal v jeho natálnom horoskope na Bungule, dvojhviezde, ktorá sa údajne nachádza najbližšie k
našej slnečnej sústave. Arabskí astrológovia verili, že vedie k mnohým dobrým priateľským zväzkom,
ale zároveň podporuje v človeku diplomatické a tajnostkárske sklony. Okultné schopnosti sa u
Nostradama akiste rozvíjali pod vplyvom Kastora, za záľubu v zelenom jazyku vďačil Bungule a Pars
Fortunae mu zabezpečila genialitu v astrológii. Tento druh astrálnej astrológie sa v súčasnosti
zriedkakedy pestuje a ľudia nechápu ani jej základné myšlienky. Výnimku predstavuje "Raphaelova"
astrologická interpretácia, publikovaná v prvých desaťročiach dvadsiateho storočia, lebo vychádzala
zo stálic, podobne ako astrológia šestnásteho storočia. "Raphael" si roku 1927 všimol, že
Mussoliniho Saturn sa nachádzal na stálici Aldebaran (hviezde Británie)*59 a ostatné planéty na
poludníku Francúzska.
Usúdil, že spôsobia "vojnu, pohromy a úpadok krajiny". A akoby mimochodom poznamenal, že
Mussolini "zomrie násilnou smrťou".13 Podľa niektorých novovekých komentátorov Nostradamus
predvídal už niekoľko storočí pred Ducem, že ho čaká podobná budúcnosť (pozri napríklad
štvorveršie V.92, 10. kapitolu).
V šestnástom storočí by sa nijaký popredný astrológ neopovážil interpretovať horoskop bez stálic či
bez tzv. Arabskej roly (pars) a astrológia utrpela ujmu, keď prestala pokladať tieto činitele za dôležité.
Starú múdrosť však nahradila nová a, úprimne povedané, z počítačového horoskopu sa dozvieme o
Nostradamovi viac než jeho súčasníci z rozličných tabuliek za pomoci nástrojov a arabských kníh. Je
to neobyčajný zážitok, keď pozorujeme monitor, ako sa na ňom vďaka počítačovému
astronomickému programu zjavuje konfigurácia planét v čase, keď sa Nostradamus narodil.14 Triáda
vyšších planét v konjunkcii sa tak priblížila k obidvom stáliciam, že ich na monitore takmer zakryla.
Keď sa simulovaná obloha začne na monitore krútiť, dve vyššie planéty akoby tancovali okolo Kastora
a Mars sa ocitá tak blízko Polluxa, že stálica zavše zmizne za červeným diskom planéty. Pomalý tanec
planét okolo stálic bol symptómom jedinečnej geniality Nostradama a presviedča nás o majestáte
starého veštectva, ktoré začlenilo náuku o hviezdach do umenia horoskopov.
Podstatu astrológie v šestnástom storočí by sme nepochopili správne, keby sme sa nepristavili pri
dvoch súboroch tabuliek, ktoré používali vtedajší astrológovia. Sú to tabuľky domov a efemeríd.
Pravda, učenci sa poučili, že sa nemôžu priveľmi spoliehať na tabuľky dostupné v neskorom
stredoveku. Veď aj Boffito dokázal, že symbolicky dôležitá Zornička či Venuša v Danteho Božskej
komédii nie je vlastne plodom božskej inšpirácie, ale výsledkom omylu v tabulácii.15 Kvalita
vtedajších planetárnych tabuliek neumožňovala zostaviť taký presný horoskop ako dnešné tabuľky,
ale predsa by vrhla aké-také svetlo na názor, ktorý si o Nostradamovi utvorili súčasníci v
astrologickom pojmovom rámci. Podľa Regiomontanových údajov z roku 184916 vyzerali pozície
planét (vypočítané pre Ulm) na poludnie 14. decembra 1503 takto:
SU O1CP52 MO 16SC14 ME O9CP43R VE O1AQ11
MA 16CN28R JU 10CN58R SA 17CN17R DH 28PI40
Porovnanie s údajmi získanými z počítačového programu Microsoft WinStar na horoskope na obr. 3
(vypočítané pre St Rémy) na 12.14.20 toho istého dňa vyznievajú veľmi zaujímavo. Rozhodli sme sa
predstaviť tento horoskop v štýle šestnásteho storočia (tzv. Modus Rationalis) - a uvedieme údaje
odvodené pomocou programu WinStar o efemeridách:
SU O1CP38 MO 16SC04 ME 04CP12R VE 02AQ23
MA 18CN38R JU 10CN57R SA 15CN24R DH 28PI41
UR 08PI39 NE 22CP40 PL 03SG40
AS 10AR36 MC 05CP14 PF 25AQ02
Regiomontanove pozície pre hviezdy sú veľmi spoľahlivé, ale pri pozíciách vyšších planét sa pomýlil o
niekoľko stupňov - pri Saturne a Marse takmer o dva stupne. Najhoršie pochodil Merkúr, pri ktorom
omyl dosahuje približne päť stupňov. Podľa našej mienky by hociktorý popredný astrológ v
šestnástom storočí zostavil približný poludňajší horoskop k Nostradamovmu narodeniu podľa
Regiomontanových tabuliek, ale vieme, že boli do istej miery nepresné.
V eseji o Nostradamových efemeridách nás Yves Lenoble upozorňuje, že Nostradamus určite mal
Stadiove a pravdepodobne aj Leowitzove tabuľky, ale zároveň zdôrazňuje, že ich nemohol použiť pri
horoskopoch z Nostradamovej korešpondencie, ktorú vydal v latinčine Dupebe a vo francúzštine
Lécureuxová.17 Slovom, pri zachovaných horoskopoch mal Nostradamus azda prístup k
Stoefflerovým, Regiomontanovým alebo Plaumovým efemeridám. Z toho vyplýva, že použil
Stoefflerove tabuľky, hoci sa mu do horoskopov dostali chyby. Dôležité je však, že tabuľky domov u
Stoefflera pochádzali od Regiomontana, a teda Nostradamus používal metódu interpretácií domov,
ktorú uprednostňoval veľký nemecký astrológ. Potvrdzujú to horoskopy (vlastne ich kópie), o ktorých
vieme, že ich zostavil Nostradamus (obr. 23). Novovekí astrológovia už neprejavujú záujem o systém
domov, ale jeho všeobecnú obľubu v šestnástom storočí by nemali strácať zo zreteľa bádatelia
usilujúci sa o interpretáciu horoskopov od Nostradama, lebo by ich bolo treba interpretovať v
majstrovom duchu. Regiomontanus zaviedol zvláštnu metódu interpretácie tzv. vrcholov domov,
ktorá nezodpovedá metóde, bežne používanej dnes.
O neskoršie verzie horoskopu nie je núdza, ako by sme ostatne čakali od osobnosti, ktorá pôsobila
veľa rokov priam v centre okultizmu. Žiaľ, všetky známe horoskopy sú svojím spôsobom nepresné.
Zväčša obsahujú priam do očí bijúce nepresnosti, a to aj pri vybraných údajoch a prepisovači ich
pričasto kopírovali zo starších podkladov či horoskopov bezmyšlienkovite.
Najstarší známy horoskop je z roku 1686 a uvádza ho anglický astrológ John Gadbury (obr. 52), ktorý
hovorí o Nostradamovi ako o "astrolosterovi" a "autorovi tých úžasných Proroctiev..." Špekulatívny
horoskop je zostavený k poludniu - pravdepodobne vychádza z údajov v Garencieresovej
nespoľahlivej knihe, o ktorej sa zmieňuje Gadbury.18 Našťastie Gadbury zrejme netušil, že čas
narodenia je pochybný, lebo inak by nebol horoskop zaradil do zbierky desiatich ukážkových
horoskopov. Špekulatívny horoskop by bol totiž spochybnil astrologický princíp (týkajúci sa
kardinálnosti*60), ktorým sa zaoberá jeho kniha.
"Poludňajšia sláva je vždy najväčšia a najoslňujúcejšia," píše, lebo čaká podľa horoskopu každého,
kto sa narodil na poludnie." Údaje v horoskope sú zaokrúhlené a retrográdny pohyb vyšších planét sa
v horoskope nesymbolizuje:
SU O2CP MO 05SC ME 10CPR VE 01AQ
MA 16CN JU 12CN SA 17CN DH 29PI PF 14AQ
AS 11AR II 01GE III 21GE
MC 02CP XI 18CP XII 12AQ
V druhej polovici sedemnásteho storočia anglické okultné kruhy prejavovali značný záujem o
Nostradama. Derek Parker poznamenal, že roku 1562 niekoľkým anglickým tlačiarom vymerali
pokutu zato, že predávali Nostradamove Almanachy s predpoveďami a dodal, že Nostradamus sa
nikdy netešil v Británii dobrej povesti, ale hlboko sa mýlil.19 Garencieresova zaujímavá kniha - prvý
anglický preklad všetkých štvorverší - vyšla roku 1672 a roku 1689 astrológ John Partridge uverejnil
brožúru o Nostradamových štvorveršiach. Vzápätí sa Nostradamova prorocká sláva v Anglicku takmer
vyrovnala jeho povesti vo Francúzsku. "Táto kniha," poznamenal Gadbury v anglickom preklade
Proroctiev, "mu priniesla dobrú aj zlú slávu."
Absencia staršieho horoskopu neznamená, že údaje o narodení Nostradama neboli známe. V
zábavnej hre Le Nouveau Nostradamus, ktorú napísal Collot d'Herbois na počesť cesty kráľovho brata
do Marseilles roku 1777, drsné humorné poznámky o Baranovi a Kozorožcovi, ktoré si vymieňajú
Canzonin a astrológ Dastrimon (takmer anagram Nostradama), nasvedčujú, že sa vedelo o
ascendante i znamení Slnka, čo predpokladalo znalosť horoskopu. Letmo sa zmienime, že zo dve
poznámky v krátkej hre prezrádzajú, že dramatik rozumel niekoľkým arkánnym slovným hračkám vo
štvorveršiach.
Hoci Gadburyho horoskop opätovne prepisovali (aspoň v anglických prácach), vyskytlo sa málo
pokusov o zistenie presného času Nostradamovho narodenia. Vzhľadom na skromné údaje o živote
Nostradama nepôsobia bohvieako povzbudzujúco ani výsledky rektifikácií. Takýto stav sa udržal až do
dvadsiateho storočia. V nasledujúcom prehľade uvádzame len horoskopy, ktoré sa vyskytujú v
literatúre o Nostradamovi, nie však všetky natálne horoskopy učenca, o ktorých vieme.
Horoskop v Coming Events 1907-8 je celkom nesprávny. Opravená verzia uverejnená v časopise
Occult Review je lepšia, ale ešte vždy nepresná. Obidve uvádza bez komentára Alan Leo.*6120
Uvádzame túto dvojicu a zhrnutie od Lea iba preto, lebo Jamesa Lavera na ne upozornil Nelson
Stewart v čase, keď James Laver pripravoval roku 1942 knihu Nostradamus, or the Future Foretold
(Nostradamus čiže predpovedaná budúcnosť). Laver nemal astrologické vzdelanie a zjavne si
neuvedomoval, že horoskopy sú nepresné a dokonca sa nezhodujú ani s údajmi uverejnenými v jeho
vlastnej knihe. Laver bol presvedčený, že Nostradamus sa narodil o polnoci.
Ako by sa dalo čakať, horoskopy uverejnené v subkultúrnej literatúre majú napospol pochybnú
hodnotu. Horoskop uverejnený na str. 35 knihy Nostradamus and the Millennium (Nostradamus a
milénium, 1987) od Johna Hogua, údajne prevzatý od Jeffa Greena.21 je poludňajší a pomerne
presný, hoci irónia chcela, že pri Plute je omyl tri stupne. Horoskop v úvode ku knihe Nostradamus od
Arkela a Blaka, opierajúci sa o predpokladaný poludňajší čas, je nesprávny a pravdepodobne
odvodený od Jeffa Greena.
Horoskopy od profesionálnych astrológov sú v niektorých ohľadoch zväčša nepresné a všetky rátajú s
narodením na poludnie. Horoskop Andrého Pelardyho (v Les Cahiers astrologiques č. 97) z roku 1962
vychádza z informácií uvedených u Chavignyho, ktorý odhaduje, že Nostradamus sa narodil "okolo
poludnia". Merkúr, Venuša a Mars sú tu uvedené na nepresných pozíciách. Údaj o Nostradamovej
smrti je nepresný z hľadiska pozícií istých planét, hoci časový údaj chýba. Horoskop, ktorý Libow
navrhol roku 1963,22, je pomýlený o niekoľko dní, akiste preto, že nesprávne pochopil kalendárne
zmeny vo vzťahu k šestnástemu storočiu. Horoskop je zostavený na 5. december 1503. Horoskop od
Erica Muraisa z roku 1969 sa ťažko číta, lebo pozície planét udáva na pozadí nerozčlenenej stupnice.
Merkúr sa však nemohol nachádzať západne od Slnka v Strelcovi ani Mars v Levovi.23 Nie je jasné,
odkiaľ vzal Muraise tieto údaje. Horoskop, ktorý zostavila Hélene Kinauer-Saltariniová a uverejnil
Patrian v knihe Nostradamus: le Profezie roku 1981, je nepresný a zaslúži si zmienku iba preto, že
obsahuje časový údaj o narodení a predpokladaný údaj o úmrtí. Nostradamus sa mal narodiť na
poludnie a zomrieť "v noci". Informácie v obidvoch horoskopoch sú nanešťastie nesprávne. Takmer
všetkým planétam sú priradené nesprávne údaje o stupňoch a v prípade Merkúra je odchýlka až
sedem stupňov. Patrian si pravdepodobne neuvedomoval, že činitele vedúce k úmrtiu by sa mali
prejavovať v progredujúcom horoskope (pozri nižšie), a nie v tranzitoch. Horoskop Maxa Duvala,
ktorý uverejnil roku 1992 Robert Amadou, udáva ascendant v Baranovi a zaraďuje Slnko presne do
stredu neba nad stálicu Vegu, treba pokladať za neslýchaný omyl.24 V roku 1503 bola Vega na
deviatom stupni Kozorožca, kým Nostradamovo Slnko bolo od tejto pozície vzdialené vyše sedem
stupňov.
Naša vlastná verzia (obr. 3) bolo zostavená pomocou maticového softvéru v systéme WinStar s
použitím dodatku Emphemeris Update z roku 1996 a prihliadali sme k hodnotám stálic v programe
Microsoft Astronomer for Windows. Po rektifikácii na základe známych udalostí (pozri nižšie) sme
stanovili čas narodenia na 12.14.20 popoludní miestneho času.
Rektifikácia je náročná, ak máme poruke veľmi málo spoľahlivo datovaných udalostí. Nostradamus
však zanechal po sebe záznamy o štyroch dátumoch, ktoré azda bral ako pomôcku pre rektifikáciu.
Uvádza dátumy dvoch listov vo dvoch osobitne vytlačených zväzkoch Proroctiev, ale aj v knižke o
krémoch na tvár sa zmieňuje o dátumoch začiatku a konca svojho lekárskeho štúdia.25 Vôbec
nepochybujeme, že Nostradamus zanechal tieto dátumy preto, aby umožnili nazrieť do jeho
horoskopu. Keď sme ich použili na rektifikáciu, pomerne presne nám potvrdili správnosť
odhadovaného času narodenia. Rektifikáciu sme overili porovnaním s ďalšími dvoma dátumami
dochovanými zo šestnásteho storočia, týkajúcimi sa jeho manželstva a smrti.
Prv ako sa pristavíme pri údajoch súvisiacich s rektifikáciou, pripomenieme si, že podľa našej mienky
najlepšie dokazuje presnosť navrhovaného natálneho horoskopu nesporná prítomnosť Pars Fortunae
na tradičnom astronómovom oblúku - na 26. stupni osi Lev - Vodnár. V roku 1503 sa na tomto stupni
nachádzala trojica hviezd, a to alfa Leva, ktorý Nostradamus pravdepodobne volal Cor Leonis ("srdce
Leva"), hoci Kopernik ju premenoval na Regulus a toto nové pomenovanie použil Garcaeus vo
vplyvnom spise z roku 1576. Nepoznáme arabskú hodnotu Pars Fortunae na tejto hviezde, ale Guido
Bonatus, florentínsky astrológ zo šestnásteho storočia, písal, že ak je táto hviezda v ascendante (s
ktorým pars úzko súvisí), veští veľmi slávneho a vplyvného, "až priveľmi vznešeného" človeka.26
Podľa Allenových záznamov William zo Salysbury (písal v roku 1552) ju volal "kráľovská hviezda, lebo
tí, čo sa narodia v jej znamení, sú údajne kráľovského rodu".27 Ani neprekvapuje, že Regulus tak úzko
súvisí s oblúkom astrológov. Viedlo to k určeniu dátumu každoročného astrologického sviatku v
Londýne v sedemnástom storočí.
Rektifikovaný údaj o narodení znie 12:14:20 popoludní (miestneho času), dňa 14. decembra 1503 v
St. Rémy, Francúzsko. Rektifikácia sa opiera o štyri súbory šiestich vyššie uvedených údajov. Po prvé,
o uverejnenie prvej časti Proroctiev (s podpisom Nostradamus De Salon, ce j. de mars 1555), 12:00
(miest. času) 1. marca 1555. Po druhé, o dva údaje z druhej časti Proroctiev z podpísaného Listu
Henrichovi II., Salonae Petrae Provinciae, 12.00 predpoludním (miest. času) 27. júna 1558. Po tretie,
z horoskopu pri príležitosti sobáša s Gemellovou, ktorý sa údajne konal 11. novembra 1547. A po
štvrté, z progresie k jeho pravdepodobnému úmrtiu skoro ráno 2. júla 1566 (pozri 1. kapitolu).
Pri zostavovaní horoskopu metódou domov sme používali Regiomontanove tabuľky, lebo vieme, že
ich používal aj Nostradamus. V stredoveku sa táto metóda volala Modus Rationalis a tešila sa obľube
u významných astrológov, ako boli Cardan a Garcaeus. Ako sme už upozorňovali, Regiomontanus
nástojil, že jeho metóda domov si vyžaduje odlišnú interpretáciu vrcholov, lebo podľa jeho
presvedčenia označujú ústredné a najpôsobivejšie úseky domov. Tento prístup je užitočný preto, že
dáva do súladu stupeň ascendantu so stredom prvého domu. Rektifikačné metódy musia brať do
úvahy tieto otázky, ale dnešní astrológovia, ktorí sa pokúšali zosúladiť známe Nostradamove
horoskopy s uvádzanými hodnotami, zabudli na túto dôležitú otázku. Pri našich progresiách sme to
museli brať do úvahy.
Obidva progredujúce horoskopy z dvoch uverejnených listov udávajú prítomnosť niekoľkých planét v
deviatom dome, pod ktorý, prirodzene, podlieha publikovanie. V horoskope z roku 1555
progredujúce Slnko práve vstúpilo na 24. stupeň Vodnára a ocitlo sa preto v opozícii k natálnej Pars.
Súčasne bolo v konjunkcii s astrolóovým oblúkom a v opozícii s dôležitým Srdcom Leva (Cor Leonis),
teda na 23.55 Leva. Mars sablíži k retrográdne sa pohybujúcemu Jupiteru. Progredovaná Venuša je v
opozícii k radikálnemu Saturnu. Caput je na jedenástom vrchole a zabezpečuje popularitu.
V horoskope z roku 1558 je ešte vždy zjavná priaznivá situácia pre publikovanie, ale progredovaný
Mesiac je tentoraz na radikálnom Mesiaci (ide o druhý lunárny návrat za Nostradamovho života).
Progredovaný sobášny horoskop pre november 1547 predstavuje takmer klasické potvrdenie
natálneho horoskopu. Pri tejto poznámke musíme zdôrazniť, že v šestnástom storočí sa sobáše často
uzatvárali z finančných a spoločenských dôvodov, takže planéta Venuša (ani Mars) v podobných
horoskopoch nefiguruje tak výrazne ako v dnešnej synastrii.*62 Ak sobáš Nostradamovi pomohol v
tom zmysle, že nadobudol majetok (hoci nie bohatstvo), sobášny horoskop je pozoruhodný tým, že
trojkonjunkcia vyšších planét sa sústreďuje na vrchol druhého domu. Okrem toho sa progredovaný
Jupiter a Mars nachádzajú na radikálnom spodku neba, čo poukazuje na domov a rodinu.
Astrologické faktory vzťahujúce sa na Nostradamovu smrť zákonite hrajú významnú úlohu. Kontakt
stálice Pelagus tradične veští prirodzenú a pokojnú smrť, aká bola dožičená Nostradamovi. Záznam o
presnom čase úmrtia nemáme, ale pre príčiny vyplývajúce z poznámok v 1. kapitole a ďalej sme
stanovili horoskop smrti na niekoľko minút pred polnocou v noci z 1. na 2. júl 1566.
Takmer na prvý pohľad je zjavné, prečo mal Nostradamus zomrieť v tomto čase. Anaretikum,*63
ktorým je Saturn, postúpilo (skrze retrogresiu) na 11.10 Raka, a nachádza sa teda na radikálnom
Jupiteri. Navyše je progredovaný ascendant v opozícii k radikálnemu Slnku. Progredované Slnko je v
konjunkcii s radikálnym Uránom, kým progredovaný Mars je v opozícii s radikálnym Merkúrom.
Horoskop pri príležitosti úmrtia potvrdzuje domnienku, že Nostradamus skonal v skorých ranných
hodinách, približne o 3:00, ako Nostradamus uvádza v nesprávne tabulovanom Almanachu na rok
1566 (pozri 1. kapitolu). Nižšie uvedené údaje by mali potvrdzovať tento odhad. Dňa 2. júla o 3:00
ráno bol tranzitujúci Mesiac v opozícii k radikálnemu Saturnu, tranzitujúce Slnko v konjunkcii s
radikálnym Marsom a tranzitujúci Pluto v konjunkcii s radikálnym Mesiacom.
Pri úvahách o horoskope úmrtia sme si uvedomili, že jestvuje ešte ďalší možný Nostradamov natálny
horoskop - súvisiaci s údajmi, ktoré zanechal po sebe sám Nostradamus. Horoskop zostavený podľa
tejto informácie len o niekoľko stupňov modifikuje rektifikovaný horoskop, ktorým sme sa zaoberali
predtým.
V 1. kapitole sme uvažovali o zámernej chybe, ktorú Nostradamus zakomponoval do Almanachu na
rok 1566. Podľa našej mienky chcel predpovedať, kedy zomrie. Pochopili sme jeho zámer, prečo
uviedol taký presný dátum napriek nesprávnej lunárnej pozícii. V Predpovediach na júl (Prédictions
de Juillet) uviedol, že Mesiac bude na 7. stupni a 25 minútach Kozorožca:
Dans ce mois de Iuillet 1566 sera pleine Lune le premier iour a 23.h.o.m.apres midy, a 7.deg.25.m. de
Capricornus...
V mesiaci júli 1566 nastane spln prvého dňa o 23. hodine po poludní na 7. stupni a 20. minúte
Kozorožca...
Ako vidieť, údaj sa líši od správnej polohy o veľa stupňov. Keď sme sa zaoberali týmto problémom,
svitlo nám, že Nostradamus uviedol stupne tak presne preto, lebo nám chcel zanechať ďalší kľúč k
svojmu horoskopu. Uvedených 7 stupňov a 25 minút v Kozorožcovi by sa mohlo vzťahovať na stred
neba v jeho vlastnom horoskope. Vzhľadom na zemepisnú šírku rodiska by sa jeho ascendant spresnil
na 14 stupňov 58 minút Barana.
Keď sme si uvedomili, čo zrejme sledoval Nostradamus, prišli sme k nasledovnému natálnemu
horoskopu:
SU O1CP39 MO 16SC09 ME 04CP11R VE 02AQ23
MA 18CN38R JU 10CN57R SA 15CN24R DH 28PI41
UR 08PI39 NE 22CP40 PL 03SG40
AS 14AR58 MC 07CP25
Nostradamus zomrel na sklonku svojho deviateho septenária, teda v 63. roku života. Ako astrológ
vopred poznal čas svojej smrti a ktovie, či 63. štvorveršie I. stovky nepredstavuje arkánny komentár
tejto udalosti:
Les fleaux passez diminue le monde,
Long-temps la paix, terres inhabitez.
Seur marchera par le ciel, terre, mer, et onde,
Puis de nouveau les guerres suscitez.
Vzhľadom na kontext sa nám zdá, že zmysel veršov je taký zastretý, že si tu netrúfneme na ich
preklad. Poznamenajme aspoň, že v Bodinovej Republike (Republic) (ide presne o deviate
septenárium) sa číslo 63 pokladá za osudné. Tento názor je však oveľa starší.28
Zhodnotili sme väčšinu prístupných astrologických prameňov v nádeji, že objavíme Nostradamov
autentický horoskop, ale boli sme sklamaní medzerou medzi jeho narodením a najstarším známym
horoskopom, ktorý zostavil Gadbury. Prirodzene, ochotne by sme začali korešpondovať s každým, kto
by nám mohol poskytnúť odborné informácie o natálnom horoskope (uverejnenom alebo aj
rukopisnom)" zo šestnásteho či sedemnásteho storočia.
Príloha č. 2
Rané vydania Proroctiev
C'est une commune opinion dans la France,... que Nostradame a estré non seulement le plus grand
Astronome qui ayt paru, depuis plusieurs Siecles, mais aussi qu'il a esté particulierement favorisé du
don de Prophetie. Cette verité's encore mieux soustenüe, par les Escrits qu'il a laisée a la posterité,
que par la grande reputation qu'il eut pendant le cours de sa vie.
Vo Francúzsku vládne všeobecná mienka... že Nostradamus nebol iba najväčší astrológ niekoľkých
storočí, ale aj mimoriadne vynikal prorockým nadaním. Túto pravdu ešte väčšmi potvrdzujú spisy,
ktoré zanechal potomstvu, i výborná povesť, akej sa tešil po celý život.
(Le Chevalier de Jant: Predictions tire'es des Centuries de Nostradamus. Qui vray semblement ce
peuvent appliquer au temps present, et a la guerre entre la France et Angleterre contre les Provinces
unies. 1673)
Dnešní bádatelia Nostradama sú veľmi zaviazaní Robertovi Benazrovi, ktorý v diele Répertoire
Chronologique Nostradamique (Nostradamovský chronologický repertoár) vydanom roku 1990
podáva prehľad literatúry vzťahujúcej sa na majstra, a to za obdobie 1545-1989. Podľa Benazru za
Nstradamovho života vyšlo vo Francúzsku, aspoň pokiaľ je známe, až deväť osobitných vydaní
Proroctiev. Pravda, o štyroch vieme len z neskorších bibliografických záznamov a (ak vôbec jestvovali)
zmizli bez stopy. Zachovalo sa deväť vydaní, ktorých tituly sa značne odlišujú:
1555 v Lyone, vydavateľ Macé Bonhomme
1555 v Avignone, Pierre Roux
1556 v Avignone, azda obmena lyonskej verzie z roku 1555
1556 v Lyone, Sixte Denyse
1557 v Lyone, Antoine du Rosne
1558 v Lyone
1558 pravdepodobne v Avignone
1558 v Lyone, Jean de Tournes
1560 v Paríži, Barbe Regnault.
Na veľkú zlosť bádateľov sa zachovalo veľmi málo exemplárov týchto raných vydaní. Našťastie vyšlo
niekoľko spoľahlivo zredigovaných vydaní a v niektorých prípadoch aj užitočných faksimilných vydaní.
Z faksimilných vydaní sme používali pri práci na tejto knihe lyonské vydanie z roku 1557 (Antoine du
Rosne), ktoré publikoval roku 1993 Benazra. Vedecké vydania a pretlače vychádzali aj po majstrovej
smrti, takže sa nám dostalo do rúk znamenité vydanie od Benoista Regauda, vytlačené v Lyone roku
1568. Je v poradí dvanáste a vyšlo vo dvoch zväzkoch.
Po Nostradamovej smrti sa zákonite zjavilo veľmi veľa vydaní viac-menej pochybných kvalít. Zakrátko
sa ustálil všeobecný vydavateľský úzus, v akom poznáme Proroctvá dodnes. Pôvodné dva diely sprvoti azda dve odlišné vydania zviazané do jedného celku - začali vychádzať spolu. Úvod k prvej
časti predstavoval List Césarovi, za ktorým nasledovalo sedem stoviek štvorverší (neboli vždy úplné a
variabilita je značná), Legis Cautio medzi VI. a VII. stovkou, List Henrichovi II. a napokon ostatné
štvorveršia.
Azda najimpozantnejším zo všetkých vydaní uverejnených takmer za storočie po Nostradamovej
smrti je dobre zredigovaná verzia amsterdamského vydania, ktorú vytlačil a roku 1668 vydal Jean
Jansson. Volá sa Les Vrayes Centuries et Prophéties de Maistre Michel Nostradamus (Pravé stovky a
proroctvá majstra Michela Nostradama) a hoci neobsahovala v predslove List Césarovi, vydavateľ
zahrnul do nej 141 štvorverší, ktoré sa volajú Présages (Predpovede). Autorom mnohých z nich
pravdepodobne nie je majster, a keby aj bol, písal ich výlučne pre Almanachy. Navyše vyšlo v tomto
vydaní 58 zaujímavých šesťverší čiže Autres Prédictions (Iné predpovede), v VII. a VIII. Stovke zo dve
dodatočné štvorveršia, ako aj štvorveršia známe ako XI. a XII. Stovka, ale o ich autentickosti sa zväčša
pochybuje.
Vydanie z roku 1668 vyšlo fototypicky roku 1936 a je známe ako adyarovské. Do reprintu zaradili aj
List Césarovi podľa vzoru zredigovaného vydania od Eugena Baresta z roku 1840. Vydanie celého
tohto diela sprístupnilo dnešným bádateľom spoľahlivú edíciu originálu a my sme túto výhodu plne
využili.
V roku 1650 Pierre Leffen uverejnil znamenité jednozväzkové vydanie Stoviek podľa avignonského
vydania z roku 1556 a lyonského vydania z roku 1558, známeho ako princeps (prvopočiatočné). Bolo
to už spomínané Les Vrayes Centuries et Prophéties de Maistre M. Nostradamus. Je to vzácne
vydanie, ale jeden exemplár jestvuje v Britskej knižnici. Využívali sme ho pri porovnávaní a úpravách,
keď sme natrafili na náročné textové variácie pri štúdiu iných vydaní.
Neskoršie rigaudovské vydanie, ktoré vytlačil Benoist roku 1568 v Troyes sa (vcelku právom) pokladá
za revidovanú a opravenú verziu lyonského vydania. Našťastie pre dnešných bádateľov sa jeden
exemplár nachádza v Národnej knižnici v Buenos Aires. Štvorveršia zahrnuté doň sa iba málo odlišujú
od amsterdamského vydania z roku 1668, ale v niekoľkých prípadoch je dielo vhodné ako doplnkové
čítanie.
V úsilí overiť si, že sa do našej knihy dostala spoľahlivá a presná verzia jednotlivých štvorverší, sme
prihliadali k všetkým prístupným raným vydaniam. Mimoriadne plodné bolo porovnávanie s
vydaniami Pierra Leffena a Jeana Janssona. Zopár menších odchýlok sme zistili aj pri porovnávaní
týchto dvoch znamenitých diel, hoci vysvitlo, že sú pomerne málo závažné a len nepatrne ovplyvnili
Nostradamovu arkánnu metódu (prípadne astrológiu).
K uvedeným titulom patria aj isté bibliografické detaily, lebo práve z nich sme po starostlivom
porovnávaní vybrali francúzske verše do našej knihy. Napriek všetkému úsiliu vynaloženému na
rekonštrukciu štvorverší do podoby, v akej ich, dúfajme, napísal Nostradamus, musíme pripustiť, že
jediné spoľahlivé kritérium nejestvuje. Okrem zdravého rozumu a citu pre pravidlá zeleného jazyka sa
nám nepodarilo ustanoviť žiadne presvedčivé pravidlá, ktoré by nám umožnili riadiť sa pri výbere
variácií. Ak vznikli vážne pochybnosti pri niektorom slove či výraze, dávali sme prednosť verziám,
ktoré vyšli za Nostradamovho života, hoci si uvedomujeme, že ani toto kritérium nám neposkytuje
spoľahlivú oporu. Slovom, musíme uznať, že Nostradamus zostáva v zásade záhadou, aj pokiaľ ide o
publikované štvorveršia - žiaľ, je to príznačné pre zasvätenca, ktorý sa rozhodne pracovať s
publikovanými materiálmi.
Príloha č. 3
Nostradamus ako zasvätenec
Hoci ťa svetlo ešte len ožiarilo, nadobudol si účasť na vzkriesení skrze zasvätenie do mystérií milosti...
Kiež sa stane skutočnosťou to, čo si uzrel ako symbol.
(Pseudo-Atanázius: De Pascha - "O Veľkej noci", cituje Hugo Rahner v štúdii The Christian Mystery
and the Pagan Mysteries, uverejnenej v knihe The Mysteries, Papers from the Eranos Yearbooks,
1971, str. 398)
Nostradamus bol akiste zasvätenec a pracoval v duchu arkánnej školy šestnásteho storočia.
Zasvätenec vďaka osobitným cvičeniam tak zdokonalí svoju myseľ, že nadobudne prístup k duchovnej
rovine, ktorá je obyčajným ľuďom zvyčajne uzavretá.
Učitelia vedú nádejného zasvätenca krok za krokom k čoraz vyššej dokonalosti. Termín majster,
používaný v moderných jazykoch celkom voľne, sa kedysi vzťahoval na mága (slovo majster je
odvodené od latinského magister), človeka, ktorý si osvojil majstrovstvo v umení iniciácie. Aj
Nostradamus, zrejme zasvätenec jedného z najvyšších stupňov, sa stal majstrom európskej iniciačnej
školy. Akiste preto ho veľa súčasníkov oslovovalo majster, hoci jeho oficiálny titul znel doktor.
Pretože Nostradamovo tajomstvo úzko súvisí s jeho postavením zasvätenca, mali by sme sa zmieniť o
pozadí tejto stránky jeho života.
Arkánne školy usmerňujúce vzdelávanie budúcich zasvätencov zvyčajne pôsobia v ústraní a v
dejinách zanechávajú málo stôp. Hlavne preto si ich, žiaľ, súčasní historici nevšímajú, lebo sa
spoliehajú výlučne na dokumentáciu a viditeľné záznamy. Aj preto sa prakticky nedá zrozumiteľne
písať o dejinách a vplyve iniciácie - ak človek nechce, aby podľa dnešných kritérií vyzeral ako rojko či
povrchný historik. Skromná dokumentácia často núti bádateľa utiekať sa k mytológii alebo dávať
prednosť iným metódam pred dokumentáciou, ak sa chce utvrdiť vo vlastnom postoji k problematike.
Musíme však vopred upozorniť, že nasledujúce poznámky o Nostradamovi ako zasvätencovi vyvolajú
isté výhrady, lebo naše názory sa pravdepodobne budú osobitne vynímať v akademickom kontexte.
Nostradamovo tajomstvo spočíva v disciplínach, ktorými sa zaoberal v minulosti a dosiahol v nich
mimoriadne vysoký stupeň iniciácie. Už sme niekoľko ráz naznačili jeho zasvätenosť a možnú
príslušnosť ku škole kresťanskej ezoteriky šestnásteho storočia, ale zatiaľ sme sa nepokúsili podať
dôkladné vysvetlenie súvislostí, z ktorých vychádzala sila jeho vízie. Nemá veľký zmysel tvrdiť, že
človek je do niečoho zasvätený, ak nevysvetlíme, o akú iniciáciu ide, aký stupeň iniciácie dosiahol,
prípadne v akom iniciačnom prúde. Preto pokladáme za potrebné zmieniť sa niekoľkými slovami o
iniciačnej škole, ktorá ovplyvňovala Nostradamov duchovný život, a prispela k vzniku jedinečného
literárneho výtvoru, akým je kniha Proroctvá.
Príznačnou vlastnosťou všetkých veľkých zasvätencov v dejinách sveta je ich zástoj v kultúrnom či
politickom živote doby, hoci sa zdá, akoby do nej celkom nepatrili. Impulzy, ktoré hýbali
Nostradamom, vlastne nepatrili do Francúzska šestnásteho storočia. Tieto podnety - ba aj jeho
literárny štýl - akoby pramenili zo vzdialenejšej minulosti. Čím dôkladnejšie sa do Nostradama
zahlbujeme, tým väčšmi sa nám zdá, že preniesol do šestnásteho storočia základné črty svojich
jasnovideckých podnetov i literárneho štýlu zo života dávnejšej minulosti. Vo všetkých
Nostradamových spisoch - a najmä v jeho svojráznom a jedinečnom štýle - sa uplatňujú poetické
vlastnosti takzvaných hiberniánskych mystérií. Pohľad na roky, keď sa formovala Nostradamova
iniciácia - na jeho majstrovskú znalosť zeleného jazyka, využívanie gnómickej jasnovideckej výpovede,
na široké poznatky o dejinách severozápadnej Európy -, je pohľadom do dávnej múdrosti s centrom v
Írsku, múdrosti, ktorou sa riadil život Keltov.
Pri pátraní po koreňoch Proroctiev sa ocitneme na úrodnej poetickej pôde Írska šiesteho storočia. V
priebehu prvých storočí po Kristovi stálo Írsko bokom od hlavného prúdu európskych dejín. Hoci
rímski vojaci prenikli do Írska, nevnútili mu vlastnú kultúru ani nezničili druidov tak ako v Anglicku,
Škótsku a (v menšej miere) vo Walese. Preto v Írsku prežilo čosi z tradičnej predkresťanskej múdrosti,
a preto sa Írsko stalo hlavným strediskom ezoteriky v európskom kultúrnom živote. Éra, ktorú
romanticky vnímame očami neskorších básnikov ako súmrak Keltov, bola možno úsvitom kresťanskej
ezoteriky. Múdrosť druidov, základ duchovného života severu, začala ustupovať kresťanským
mystériám - mystériám, ktoré by sme možno dnes označili ako keltské kresťanstvo.
V ôsmom storočí tento impulz vďaka zápalu Alcuina, rodáka z Yorku, opäť vstúpil do hlavného prúdu
európskej histórie a vrátil sa k prameňom, z ktorých vzišiel. Vystúpil z írskej periférie, kde prežíval,
keď sa európsky kontinent zmietal v mimoriadne chaotickom období, a vstúpil do stredu diania, do
Aachenu na dvor Karola Veľkého a odtiaľ do Ríma. Vypukol spor medzi ezoterickým kresťanstvom a
kresťanstvom Rímskej ríše.
Echo tohto sporu sa kedy-tedy ozýva i v Nostradamovom duchovnom živote. V jeho intenzívnom
duchovnom živote badať vrúcnu túžbu zakomponovať keltskú víziu príznačnú pre írsku poéziu do
strohého oficiálneho jazyka kultúry presiaknutej rímskym kresťanstvom. Kedy-tedy narába s jazykom,
ktorý sa javil jeho súčasníkom takisto cudzí ako nám ranokresťanskí Íri.
Predkovia, ku ktorým sa Nostradamus hlásil v Liste Henrichovi II., sú v tomto zmysle vlastne írski
kresťanskí kňazi, ovplyvnení druidmi. Toto prostredie vyhovovalo jeho jasnovideckým sklonom a citu
pre poéziu väčšmi než Francúzsko šestnásteho storočia, kde žil.
Walesan Myrddin, dnes lepšie známy ako Merlin, je do istej miery literárny výmysel. Pozostáva z
rozličných mytologických vrstiev, od ľudových povestí cez rytierske romance až po vymyslené
polohistorické príbehy Geoffreyho z Monmouthu zhrnuté v jeho vlastnej pirátskej verzii "Merlinovho
proroctva".
Vcelku ani nezáleží na tom, či sa táto zbierka legiend utvorila okolo historickej postavy alebo nie.
Faktom je, že Myrddin, Ír či Walesan, alebo romantický výmysel, je typom keltského zasvätenca.
Pokiaľ bol keltský čarodejník Myrddin zakladateľom iniciačnej školy a literatúry, potiaľ bol
Nostradamus jedným z jeho najplodnejších stúpencov.
Keď odhrnieme oponu jazyka, staré mýty a povesti začnú ožívať v plnom svetle. Povesť, že Myrddin
nebol iba čarodejník, ale aj veľký bard, ktorý vedel slovami učariť zvieratám, iba obrazne tvrdí, že bol
znalcom zeleného jazyka. Ovládal reč anjelov, vedel hrať na čarovnej flaute. V jednej povesti
artušovského cyklu Myrddina zradí Viviane (zrejme Chwibmian z waleských legiend), posadnutá
túžbou po jeho čarovnej moci. Keď ju obsiahla, zatvorila ho do vzdušného väzenia, odkiaľ všetko videl
i počul, ale nebolo ho vidieť. Vidíme v tom klasickú iniciačnú povesť, lebo Viviane je jeho vyššie ja a
Myrddinovo väzenie je jeho odchod z hmotného sveta do vyššej duchovnej sféry, ktorá mu poskytuje
širší rozhľad a vnímanie iniciácie. "Vzdušné väzenie" je krásny obraz, lebo poukazuje na živel vlastný
vtákom, ktorých reč ovládal. Aj Gesta Regum Britanniae (Skutky kráľov Británie) zdôrazňujú, že
zvíťazil na vzdušným živlom. Podľa nich Myrddin silou svojho spevu spôsobí, že sa slávne
stonehengeské megality vznesú do vzduchu. Legenda, podľa ktorej Myrddin postavil Stonehenge,
toto astronomické a kalendárne veľdielo praveku, iba obrazne hovorí o jeho znamenitých znalostiach
astrológie.
Írska predhistorická astrológia nie je obyčajný romantický výmysel. Dodnes môžeme jej stopy
pozorovať v umelo vyhĺbených jaskyniach. Kto mal možnosť pozorovať svetelnú mágiu slnovratu v
írskom Loughcrewe, pochopí, že starý titul "strážca kameňov" je v skutočnosti pomenovaním
najvyššieho "astrológa". Predhistorickí ľudia usporadúvali kamene podľa kozmických vzorov s rýdzo
kozmickými zámermi, aby odrážali kozmické osvetlenie. Zaujímavé symboly v zachovaných
chodbových hrobkách Loughcrewu dodnes reagujú i na najnepatrnejšie odchýlky slnečného svitu za
zimného slnovratu počas štvorročného cyklu. Zásluhou strážcov tajných škôl sa rozvinuté astrologické
znalosti zachovali aj po piatich tisícročiach. Myrddin bol strážcom takejto kozmickej múdrosti.
Z hľadiska našej témy, teda iniciačného archetypu, je dôležitejšie, že Myrddin bol prorok, ktorý
predvídal budúcnosť Británie a písal o nej, ale najmä o Walese. Legenda o jeho proroctve - ktorá sa
neskôr zhmotnila do bohatej literatúry - znamená, že Myrddin (dnes všeobecne známy ako Merlin)
vynikal jasnozrivosťou. Waleské proroctvá sú zastreté a hmlisté podobne ako Nostradamove
štvorveršia. Väčšina predpovedí (takisto ako Nostradamových) - najmä tých, čo sa dostali do
Carmarthenovej Čiernej knihy - sa stali slávnymi, hoci im málokto rozumel a predpokladalo sa, že sa
vzťahujú najmä na dvanáste storočie. Ani neprekvapuje, že francúzsky autor Wace (vtedajší kanonik
mesta Bayeux) sa rozhodol vypustiť z vlastného diela väčšinu Merlinových proroctiev, lebo im
nerozumel!
V dvanástom storočí sa veľkej obľube tešili aj komentáre o Merlinovi. Ich popularita pretrvala tak
dlho, že vyšli aj roku 1603. Iné verzie bez zrozumiteľných komentárov boli uverejnené už skôr a šírili
sa aj v rukopisnej podobe. Ich popularita zapustila v Anglicku i Francúzsku také hlboké korene, že sa
ich vážne pokúsili dať na index zakázaných kníh.
U historikov sa prejavovala tendencia podvedome robiť paralelu medzi Nostradamom a zákazom
Merlinových prorockých spisov. Podľa istej tradície (hlásia sa k nej viacerí novovekí znalci
Nostradama) vraj Nostradama predvolala toulouská inkvizícia, on sa však pred ňu nedostavil. Táto
domnienka vznikla na základe hlbokej neznalosti práce inkvizície, hoci Torné- Chavigny ju celkom
vážne vyslovuje ešte roku 1874 v práci Nouvelle Lettre du Grand Prophete Nostradamus Eclairci
(pozri Prílohu č. 7, ktorá uvádza stručné rezumé Torné-Chavignyho).
Prirodzene, veľmi zaváži, že v čase, keď Nostradamus písal svoje predpovede, bol na proroctvá
vychádzajúce z prostredia iniciačnej školy, do ktorej kedysi sám patril, uvalený zákaz. Keď teda
vyschol jeden impulz, vystriedal ho druhý. Nevdojak sa vynára otázka, prečo cirkev upierala pohľad
do minulosti a nevšímala si, čo sa robilo v jej bezprostrednom okolí, alebo to nebrala na vedomie.
Odpoveď je azda zjavná - Nostradamus sa tešil čoraz väčšej priazni a ochrane Kataríny di Medici
pripravujúcej seba aj svoje potomstvo na budúcnosť, ktorá nikdy nenastala.
Iniciácia v istom zmysle pracuje proti prirodzenosti. Podľa predstáv iniciačnej školy sú obyčajné dejiny
príbehom degenerácie. Keby bol svet ponechaný sám na seba, rýchlo by podľahol chaosu. Medziiným
aj preto potrebuje historický proces regeneratívne podnety. Historické udalosti usmerňované
iniciačnými školami sú pokusmi pôsobiť proti degeneratívnym silám vo všedných (ba prirodzených)
dejinách. Nazdávame sa, že Nostradamus bol v šestnástom storočí strážcom prúdu, ktorý v piatomšiestom storočí žil v Írsku či Walese a za Nostradamovho života volal po záchrane.
Merlinovskou tradíciou sme sa podrobnejšie zaoberali preto, lebo sme si chceli osvetliť iniciačné
pozadie Nostradamovho duchovného života a poukázať na zložitosť interpretácie jeho prorockých
vízií.
Hoci bol Merlin pravdepodobne najslávnejším jasnovidcom raného stredoveku, ešte väčšiu slávu
dosiahla v obdobnej činnosti žena. Ženská tradícia prorokovania siaha do pohanských čias a slúžila
prorockým potrebám staroveku. Známe Sibyline knihy boli zbierkou veštieb, ktoré sa zachovali v
starovekom Ríme. Podľa legendy ich sčasti zničila kúmska Sibyla, keď sa pokúšala predať deväť
pergamenových zvitkov a palmových listov, na ktorých boli predpovede zapísané. Tri zvyšné zvitky
strážilo v Ríme na tento účel utvorené kolégium. (Poukazuje to na iniciačný pôvod zvitkov.) Z
dôvodov, ktoré už nie sú jasné, zničil cisár Augustus takmer dvetisíc vešteckých veršov a ostatné dal
uložiť pod podstavec Apolónovej sochy v chráme boha na Palatíne. Exoterickí historici tvrdia, že celá
zbierka bola zničená, keď mesto roku 83 po Kristovi za Nerónovej vlády vyhorelo. Starú zbierku
nahradila nová, ale zachovala sa len do štvrtého storočia.
Ľudia, ktorým sa dostalo v ranokresťanskom Ríme klasické vzdelanie, medzi nimi mnohí mnísi, ktorí
našli útočisko v Írsku, nemohli nevedieť o sibylských tradíciách. Sibylský kult znovu vyniesol na svetlo
sveta v siedmom storočí Izidor sevillský, a to v populárnom preklade, ktorý láskyplne pokladal za
pôvodné proroctvá. Táto verzia prenikla do waleskej aj írskej rukopisnej literatúry. Vlastne ani veľmi
neprekvapuje, že jestvujú rukopisné zbierky, ktoré zahrnujú údajné sibylské i Myrddinove proroctvá.
Keď Michelangelo domaľoval Sixtínsku kaplnku, Nostradamus mal deväť rokov. Každý, kto sa bližšie
zoznámil s týmito freskami, vie, že Sibýl bolo niekoľko, ale Michelangelovu pozornosť i pochopenie si
získala delfská Sibyla. Keď sa hovorí o Sibyle bez prídomkov, zvyčajne sa myslí práve na delfskú
prorokyňu. Zvláštnou náhodou - vďaka akejsi historickej synchronizácii - sa meno tejto Sibyly zjavuje
v rodinnom kruhu nášho učenca. Jeho jedinú sestru zavše volali Delfína. Historici umenia príležitostne
tvrdievajú, že táto Sibyla - azda najznamenitejšia postava sixtínskeho cyklu - sa tešila osobitnej úcte,
pretože predvídala Kristov príchod. Pravda je trošku iná. Stredovekí mnísi sa pokúšali prebrať
pohanskú sibylskú tradíciu a pokresťančiť ju. Skompilovali dvanásť proroctiev vo veršoch (dvanásť
bolo kresťanské, nie staroveké číslo!), ktoré napospol predpovedali nástup nového kresťanského
náboženstva. Delfská Sibyla údajne prorokovala panenské narodenie a tsňovú korunováciu. V myslení
šestnásteho storočia sa ujala skôr táto mníšska tradícia Sibýl než klasická, ktorá zanikla. Možno boli
Sibyly pohanky, ale vďaka múdrosti, podobne ako Platón, predvídali potrebu vtelenia Krista, ktorý by
spasil pohanský svet topiaci sa v beznádeji.
Našťastie nemusíme zvažovať šírku pôvodnej sibylskej tradície ani autentickosť neskorších kompilácií
či falzifikátov. Bez ohľadu na to, ako naložili učenci v šestnástom storočí s dochovanými proroctvami,
podľa všeobecného presvedčenia delfská Sibyla predpovedala Kristov príchod do pohanského sveta.
Keď stredovekí autori spomínajú Sibyline knihy, napospol myslia na túto neskoršiu tradíciu. Napriek
pohanskému pôvodu bola Sibyla akousi protokresťankou a tejto pohanskej polobohyni sa dostalo
milosti vďaka vízii Krista.
Naproti tomu Merlinovi z artušovského legendárneho cyklu sa pripisoval démonický pôvod. Podľa
viacerých verzií ho počal démon - inkubus s ľudským semenom - a Merlinova matka sa mu nebránila.
Podľa iných verzií sa o Merlinovo narodenie postarali démoni, ktorí si želali, aby do toku dejín vstúpil
Antikrist. Démoni dúfali, že vtelenie a obeť nášho Pána vyjde nazmar, ak sa im podarí priviesť na svet
Antikrista vystrojeného prorockou mocou.
Vari si ani nevieme predstaviť väčší protiklad ako prorokyňu na strane Krista a proroka na opačnej
strane. Prejavuje sa toto protirečenie v Nostradamovom živote, pokiaľ ho poznáme?
Vie sa, že v čase, keď Michel de Nostradame začal uverejňovať svoje knihy, azda v roku 1545, prijal
latinskú podobu svojho mena. Toto meno nie je doslovným prekladom do latinčiny, hoci si to mnohí
myslia. Nostradamus si to, prirodzene, uvedomoval. Pri zápise na Lekársku fakultu v Montpellieri dňa
23. októbra 1529 podľa univerzitných predpisov uviedol správnu latinskú podobu svojho mena ako
"Michaeletus de nostra domina". Že by bolo jeho nové meno v ťažkopádnej latinčine, teda
Nostradamus, odvodené zo zeleného jazyka? Narazilo na nepochopenie aj jeho adoptívne meno?
Jeho priezvisko po otcovi v podobe Nostredame po francúzsky znamená "Naša pani", správne po
latinsky nostra domina. Niet pochybností, že táto pani je Panna Mária.1 A predsa si náš jasnovidec
bez vysvetlenia zmenil meno na Nostradamus. Čo získal polatinčením? Z hľadiska zeleného jazyka
veľa. Slovo damus (na rozdiel od dame) znamená "dávame" a v tomto zmysle to preniklo aj do
protinostradamovských veršovačiek ešte za jeho života.2 Slovo nostra (na rozdiel od nostre) znamená
"naša", ako dodnes v taliančine. Teda v ezoterickej reči sa dá Nostradamus chápať ako "naša žena,
ktorú dávame". Na jednej strane by sme si to mohli vysvetľovať ako narážku na jeho dušu - jeho
múdrosť, lebo Sophia ("múdrosť") aj Anima ("duša") sú ženského rodu.
Pravda, túto ezoteriku jazyka by sme mohli posudzovať aj v inom svetle. Prijal Michel de Nostredame
meno Nostradamus preto, lebo sa chcel pripodobniť k najvýznamnejšej prorokyni svojich čias - k
Sibyle, ktorá predvídala Kristov príchod? Bola zmena priezviska, celkom bezvýznamná pre človeka,
ktorý sa nevyzná v magických nuansách slov, pokusom prejsť na stranu veštkyne a dištancovať sa od
muža, ktorý sa dával do spojitosti s démonmi a navyše upadol do nemilosti na Tridentskom koncile na
sklonku majstrovho života?
Nostradamove spojivá s minulou tradíciou - dokonca aj sibylskou - boli známe už za jeho života. V óde
A Michel de l'Hopital francúzsky básnik Pierre Ronsard - zasvätenec vysokého stupňa - uznáva, že
Nostradamus vychádza z prastarej vešteckej tradície. Ako sme sa presvedčili pri Ronsardovej dlhšej
básni Elegie a Guillaume des Autels gentilhomme Charrolois, písal:
Que par les mots douteux de sa prophete voix,
Comme un oracle anticque, il a des mainte annee
Predit la plus grand par de nostre destinee.
Obojakými slovami prorockého hlasu,
Sťa prorok staroveku, každý rok
Predpovedal veľkú časť nášho osudu.
Ronsard výrazom mots douteux (obojaké slová) nekritizuje Nostradama. Je to iba narážka na skrytý
jazyk, ktorý z hľadiska nezasvätených obsahuje dvojznačné slová. V okultnej múdrosti, spoločnom
imaní obidvoch básnikov, takisto nie je oracle anticque (prorok staroveku) obyčajná poetická
zmienka, ale skutočná charakteristika. Ronsard chápal, že Nostradamus doslova hovorí jazykom
minulosti.
Nostradamov jediný žiak Chavigny bol svojím spôsobom pre učenca sklamaním, lebo takmer
neprejavoval záujem o skrytú múdrosť, ba ani o pochopenie zeleného jazyka. A predsa jednou
výrečnou vetou, súčasťou láskyplného poetického portrétu svojho učiteľa Chavigny akoby vystihol
učencovo tajomstvo.3 Zmienil sa o Nostradamovej schopnosti rýchlo sa naučiť a pochopiť všetko, čo
ho zaujalo, a dodal pôvabnou latinčinou poznámku pripomínajúcu výraz zo slávneho epitafu, že
vynikal memoria pene divina - "takmer božskou pamäťou". Takmer božské pero z epitafu (pene
divino calamo) a takmer božská pamäť (memoria pene divina) sú vlastne jedno a to isté, veď
Nostradamova pamäť siahala po zdrojoch bohatej a prastarej prorockej tradície.
Príloha č. 4
Dve verzie Nostradamovho epitafu
En sepulture dans l'eglise colégié de Sainct Laurens dudict Sallon et dans la Chapelle de Nostre Dame
a la muralhe de laquelle a voulu estre faict ung monument...
V kolegiálnej hrobke kostola sv. Vavrinca v spomínanom Salone a v kaplnke Našej Panej, na stene, kde
chcel mať nápis...
(Text v podobe testamentu, ktorý Nostradamus nadiktoval v prítomnosti notára Josepha Rochea roku
1566, hoci ho neskôr vyškrtol. Citoval Robert Benazra v diele: Répertoire Chronologique
Nostradamique /1545-1989/ na rok 1566, str. 73)
1. Epitaf, ktorý zostavil jeho syn, pôvodne v klariskom kostole v Salone, sa často reprodukuje,
zvyčajne s menšími, ale závažnými úpravami. Uvádzame ukážku z neho podľa Leroya z roku 1993.
Právom sa dá predpokladať, že je v ňom niekoľko chýb zapríčinených prepisovačom, hoci nie
Leroyovým).
D. M. OSSA CLARISSIMI MICHAELIS NOSTRADAMI UNIUS OMNIUM MORTALIUM IUDICIO DIGNI
CUIUS PENE DIVINO CALAMO TOTIUS ORBIS ET ASTRORUM INFLEXU FUTURI EVENBTUS
CONSCRIBERENTUR. VIXIT ANNOS LXII MENSES VI DIES X OBIIT SALLONAE DLLXVI. QUIETEM POSTERI
NE INVIDETE. ANNA PONTIA GEMELLA CONIUGI OPTIMO. V. R.
Chyby v latinčine sťažujú preklad. Všimneme si preto preklad spoľahlivejšej latinskej verzie. Zatiaľ by
sme si mali všimnúť, že D. M. je štandardná klasická skratka latinského výrazu Diis Manibus, v
preklade "Do rúk Božích" alebo "Porúčame dušu..." Výraz bol christianizovaný do podoby Deo
Manibus - "Bohu do rúk" už na počiatku cirkevných dejín. Skratka, ktorá možno nebola presne
prepísaná (pozri nižšie), je osobitne zaujímavá a César to vedel, lebo Nostradamus ju použil v jednom
štvorverší. Známy obrat HIC JACET (Tu leží) či v tomto epitafe HIC JACENT (Tu ležia) sa berie ako
samozrejmosť. Ďalšia chyba prepisovača V. F. možno znamená Verba Facit čiže "napísal tieto slová",
prípadne Vale Felicit "Želá veľa šťastia". Leroy zrejme dal prednosť prvej verzii, hoci nepochyboval, že
César písal epitaf.
2. Epitaf v kostole sv. Vavrinca v Salone sa síce odlišuje, ale iba natoľko, že pôsobí dojmom presnejšej
kópie z pera dobrého latinčinára (akým César nepochybne bol):
RELIQUIAE MICHAELIS NOSTRADAMI IN HOC SACELLUM TRANSLATAE FUERUNT POST ANNUM
MDCCLXXXIX. EPITAPHIUM RESTITUTUM MENSE JULIO MDCCCXIII.
D. O. M.
CLARISSIMI OSSA MICHAELIS NOSTRADAMI UNIUS OMNIUM MORTALIUM IUDICIO DIGNI CUIUS
PENE DIVINO CALAMO TOTIUS ORBIS EX ASTRORUM INFLUXU FUTURI EVENTUS CONSCRIBERENTUR.
VIXIT ANNOS LXII MENSES VI DIES XVII OBIIT SALONE ANNO MDLXVI. QUIETEM POSTERI NE
INVIDETE. ANNA PONTIA GEME /.../ ALONIA CONIIUGI OPTAT V. FELICIT.
V preklade:
Pozostatky Michela Nostradama boli prenesené do tejto kaplnky po roku 1789. Epitaf bol
prepracovaný v mesiaci júli roku 1813.
(D.O.M. sa zvyčajne pokladá za skratku trojnásobného latinského požehnania Deo Optimo Maximo
čiže "Bohu najlepšiemu, najväčšiemu". Za pohanskej éry adresovali túto invokáciu Jupiterovi. Skratka
by sa však dala dešifrovať aj ako Datur Omnibus Mori čiže "Všetkým je súdené zomrieť".)
(Tu ležia) kosti osvieteného Michela Nostradama, ktorého si ctili všetci smrteľníci, ktorý pod vplyvom
hviezd zaznamenal svojím takmer božským perom budúce udalosti na celom svete. Žil 62 rokov, 6
mesiacov a 17 dní (a) skonal v Salone roku 1566. Vy, čo ho nasledujete, nezáviďte mu jeho odpočinok.
Manželka Anna Pontia Gemellová yo Salonu mu želá zbohom a veľa šťastia.
Skratka V. celkom určite znamená Vale, klasický pozdrav na sklonku dňa, približne "Buď zdravý, maj
sa dobre, veľa šťastia".
Príloha č. 5
Metódy zeleného jazyka u Nostradama
Tento jazyk nás zaúča do záhad vecí a odhaľuje najskrytejšie pravdy...
(Fulcanelli: Master Alchemist, Le Mystere des Cathédrales. Z francúzštiny preložila Mary Sworderová,
1971, str. 44.)
Zelený jazyk sa široko používal v okultnej literatúre, ale napodiv ešte nevyšla kniha o jeho metódach.
Ako sme už spomenuli, istú pozornosť mu venovali Blavatská a Fulcanelli. Tento sa však zaujímal
najmä o jeho aplikáciu v alchýmii. Viaceré kodifikačné metódy používané v sedemnástom storočí v
astrologickom i astronomickom kontexte rozoberá veľmi prenikavo Ann Genevová v užitočnej štúdii
Astrology and the Seventeenth-Century Mind (Astrológia a myslenie sedemnásteho storočia), 1955,
ale (pokiaľ vieme) nejestvuje podobná práca o kodifikačných metódach a arkánnych astrologických
postupoch v šestnástom storočí. Učenci si všimli, že zelený jazyk používali napríklad Dante, Rabelais a
Swift, a predsa sa takmer nik nepokúsil posúdiť týchto spisovateľov v širšom kontexte arkánnej
literatúry.
Kým začneme rozoberať metódy zeleného jazyka v užšom zmysle, nezaškodí pristaviť sa pri Swiftovi.
Nebol mu cudzí okultný jazyk ani Nostradamus. Mal doma Garencieresov preklad Nostradama a v
jeho knižnici sa našlo veľa kníh o astrológii a okultizme vrátane Paracelsových zobraných spisov
Opera omnia z roku 1658. Súčasní vedci uznávajú, že Swift sa vážne zaujímal o etymológiu a slovné
hry, ale nikdy neskúmal svoj vzťah k arkánnemu jazyku. Pravda, Swiftove spisy sú natoľko presiaknuté
komplikovaným zeleným jazykom, že ani nie sme schopní náležite oceniť jeho znamenitú jazykovú
vynaliezavosť.
V Gulliverových cestách duchaplný hrdina uvažuje o predpokladanej etymológii slova Laputa, názvu
lietajúceho ostrova, na ktorý vystúpil a s ktorým sa zoznamoval. Oznámil nám, že to slovo znamená
po laputsky "vznášajúci sa ostrov", ale priznal sa, že pravú etymológiu sa nikdy nedozvedel. Dodal
však, že Lap znamenalo v starom jazyku vysoký a untuh guvernér. Spojenie Lapuntuh vraj skomolili a
tak vzniklo pomenovanie Laputa.
Swift nepochybne sledoval politický zámer a lietajúci ostrov (ostrov odlúčený od zeme) symbolizoval
britskú vládu, podľa Swiftovho presvedčenia zamorenú korupciou. Aj Laputa mala (odhliadnuc od
pôvodu slova) "vraj podobný osud". Zatiaľ máme do činenia s typickou swiftovskou ukážkou zábavnej
hry s angličtinou. Laputa je však skvelým príkladom zeleného jazyka, ktorý Swift výborne ovládal. Ak
toto slovo zastupuje britskú vládu, Lap sa skvele hodí do kontextu. V sedemnástom storočí Pal
(inverzia slova Lap) znamenalo spoluvinník, spolupáchateľ. Z hľadiska Swiftovho žlčovitého postoja k
anglickej vláde to bola trefná charakteristika kliky, ktorá spravovala krajinu. Hoci Swift skrýva svoju
etymológiu za rečičky o "laputskej" terminológii, zelený jazyk vychádza v podstate z francúzskeho
prostredia. V sedemnástom storočí bolo slovo pute obmenou dnešného výrazu putain čiže pobehlica.
La pute bola pobehlica - a Swift s nadšením použil toto slovo ako narážku na anglickú vládu. V rámci
tejto obraznosti začína slovo Lap nadobúdať odlišný význam, lebo má aj sexuálne konotácie. Nechtiac
si kladieme otázku, prečo Swift vložil hlásku n do slova untuh, údajnej zložky slova Laputa? Takmer
určite mal na mysli konštrukciu Lap untuh. Prvá zložka pripomína lapin, po francúzsky králik. Jediným
dôvtipným slovom sa takto Swiftovi podarilo upozorniť na organizovanú korupciu vlády (kliky, ktorá
je ochotná predať sa komukoľvek) i na jej povestnú nemravnosť (výraz sexuálne mravy králika mal v
osemnástom storočí vlastne rovnaký význam ako dnes). Vrcholom humoru je spôsob, ako Swift využil
konštrukt zeleného jazyka, lebo skomolil výraz Lapuntuh na Laputa. Ako dodáva, laputskí učenci
tvrdili, že "Laputa je skazená, spotvorená obmena pôvodného výrazu Lapuntuh". Tri nadbytočné
litery v skomolenej etymológii sú nuh. Po francúzsky slovo nue znamená odhalený, nahý. Teda
vnútorný zmysel slova odhaľuje britskú vládu ako kliku nahých pobehlíc.
Zoznam termínov charakterizujúcich niektoré metódy zeleného jazyka je odvodený najmä od
literárnej tradície. Definície a príklady by mali poslúžiť čitateľom textu ako pomôcka.
Jestvujú aj iné metódy zeleného jazyka, o ktorých sa tu nezmieňujeme. Vynechali sme ich pre
komplikovanosť okultnej metodológie, ktorou nechceme zaťažovať bežných čitateľov, hoci ich
miestami letmo spomíname. V podstate vychádzajú z numerológie a súvisia s hebrejskou Gematriou,
Notarikonom a Temurou.
Gematria je kabalistický systém opierajúci sa o skutočnosť, že hebrejské písmená majú číselné
hodnoty. V Gematrii sa spájajú dovedna číselné hodnoty slova alebo vety. Predpokladá sa o nich, že
je tu zmysluplná spojitosť so slovami a vetami vyznačujúcimi sa podobnými číselnými hodnotami.
Notarikon je kabalistický systém kryptografickej hry so slovami, pričom sa každá litera v slove chápe
ako skratka iného slova. Slávne magické slovo Agla je notarikon hebrejskej vety: "Ty si mocný
naveky, ó, Pane."
Temura je kabalistický systém zámeny, pričom sa písmená a slová navzájom nahrádzajú podľa
poradia vopred stanovených kľúčových slov. Náhrada dáva nové slová, ktoré na základe analógie
súvisia s pôvodnými slovami. Temura označuje i metódy zostavovania abecedných kódov pomocou
ustálených umelých kľúčových písmen či korešpondencií. Ak napríklad v abecede A-Z postúpime o
jedno písmeno vpred, takže B vystrieda A, môžeme slovo BAD čítať ako CBE.
Pokusy Valerie Hewittovej v knihe Nostradamus. His Key to the Centuries (Nostradamus. Jeho kľúč k
stovkám), 1994, dokázať, že Nostradamus pracoval s numerologickými faktormi a tvrdenie, že
majster sa zaoberal Margaret Thatcherovou či Johnom Majorom, sú iba subkultúrnou zábavkou.
Autorka vôbec nepochopila podstatu arkánnych metód šestnásteho storočia. Zámer zeleného jazyka
spočíva v úsilí zastrieť pisateľove zámery pred bežným čitateľom a uprednostiť čitateľa odborníka.
Znalec zeleného jazyka sa navyše usiluje obohatiť slová alebo vety o druhú či tretiu významovú
rovinu. Ako sme sa presvedčili v prvých štyroch kapitolách, toto úsilie môže vyústiť až do dvoj-, ak nie
viacznačnosti jednotlivých veršov. Zelený jazyk teda výslovne slúži na zavádzanie, objasňovanie i
zhusťovanie. Nostradamus ovládal toto umenie tak skvele, že Ward právom poznamenal:
"Nostradamus vyjadrí jednou trojslovnou vetou obsah, ktorý by si inak vyžiadal dlhý odsek. Je to
ozajstný prorocký jazyk."1
Takéto slovné hlavolamy uvedú do rozpakov čitateľov neovládajúcich umenie zeleného jazyka, ale na
druhej strane vyjasnia veci tým, ktorí poznajú jeho pravidlá. To, prirodzene, znamená, že zelenému
jazyku alchymistov bude rozumieť iba znalec alchýmie a zelenému jazyku v astrologickom prostredí
zasa človek ovládajúci astrológiu. V Nostradamovom prípade máme do činenia s dvojnásobne
komplikovanou situáciou, lebo písal o budúcnosti jazykmi, ktorých zrozumiteľnosť klesala s rokmi, aj
keby skutočný obsah nebol úmyselne zatemňoval zeleným jazykom. Už sme si všimli, že aj Rabelaisa
(ktorý takisto používal zelený jazyk) preložili z francúzštiny šestnásteho storočia do dnešnej
francúzštiny. Je to zaujímavé z hľadiska Nostradama, ktorý písal podstatne obskúrnejšou
francúzštinou než Rabelais, ani nehovoriac o štýle. Medzi listami od astrologických zákazníkov, ktoré
sa našli v nedávno objavenej Nostradamovej korešpondencii, sa viacerí ponosujú, že nerozumejú
Nostradamovým slovám, ba ani osobným horoskopom. Úbožiak Hans Rosenberger, ktorý horkoťažko presvedčil Nostradama, aby mu zostavil horoskop, sa obrátil písomne na majstra, aby odstránil
z nedávneho komentára k horoskopu dvojznačnosti. "Ak mám byť úprimný," napísal roku 1561,
"neovládam obskúrnu reč enigmatických Arabov."2
Musíme si ešte pripomenúť, že hoci Nostradamus písal viac- menej neskorostredovekou
francúzštinou, rozmýšľal po latinsky. Piobb a ďalší francúzski komentátori zdôrazňovali tento fakt až
do úmoru. Na stavbe jeho veršov to badať tak zreteľne, že podľa niektorých autorít Nostradamus
najprv písal štvorveršia po latinsky a potom ich prekladal do hovorovej reči. Z toho by vyplývalo, že
vplyv zeleného jazyka sa neuplatňuje iba v jazykových zmenách jednotlivých slov, ale aj v
gramatických štruktúrach. Množstvo cudzojazyčných i klasických slovných prvkov hrá dôležitú úlohu v
Nostradamovej metóde, a pretože ide o jedinečné používanie takýchto prvkov, nezdá sa, že by túto
metódu niečo spájalo s literárnou tradíciou.
Nakoniec musíme podčiarknuť, že Nostradamus zrejme ovládal širokú paletu európskych jazykov a
často po nich siahal, keď sa usiloval zamaskovať alebo rozšíriť význam. V nasledujúcich analýzach
upozorníme na slová z gréčtiny, latinčiny, nemčiny, španielčiny a angličtiny. Príležitostne použil aj
provensálske výrazy - napríklad bueire (nezhoda), monge (mníška) a scomma (jemný žart). Posledné
nadobúda v štvorverší VIII.88 podobu scome. Nanešťastie pre budúcich čitateľov Nostradamus
nepociťoval potrebu vyhýbať sa komoleniu výpožičiek z cudzích jazykov, lebo to isté robil aj s
francúzskymi slovami.
Nasledujúci abecedný zoznam metód zeleného jazyka azda nie je úplný, ale určite pokryje príklady, o
ktorých uvažujeme v našej knihe. Názvy metód aj ich význam sú okrem jednej výnimky prevzaté z
literárnej tradície. Výnimku predstavuje termín okultná záslepka, prevzatý z okultnej tradície. Fakt, že
môžeme skúmať Nostradamove metódy vo svetle analytických nástrojov anglickej literatúry, by
nemal odsunúť do úzadia Nostradamove snahy vymýšľať si vlastné jazykové pravidlá. Preto sa,
prirodzene, jeho metódy v niektorých prípadoch nedajú jednoducho klasifikovať. Na nasledujúcich
stránkach sa pokúsime objasniť zložité používanie niektorých slov.
ANAGRAM Slovo alebo výraz, v ktorom môžeme presúvať písmená a vytvoriť tak nové slovo či výraz.
U Nostradama slovo Rapis označuje Paríž. Tu, ako vo väčšine majstrových anagramov, nejde len o
zastieranie či zavádzanie, ale aj o zavedenie druhotného významu (raptor, rapist, raped - všetky sa
týkajú násilníctva), dôležitého pre štvorveršie. Vhodným príkladom je obliehanie Paríža v rokoch
1870-71. Slovo Mendosus, zavše nesprávne prekladané ako "klamár", latinská výpožička s významom
"plný chýb" alebo "klamný". Pravdepodobne ide o afetický anagram z Vendosme či Vendôme, ktorý
sa vzťahuje na francúzsky department alebo na niektorého vojvodu z Vendôme. Zdá sa, že
Nostradamus málo používal anagramatické vety, a najslávnejšia je trojica PAU NAY LORON, nie
najhoršia napodobenina výrazu NAPAULON ROY (pozri na začiatku 9. kapitoly). Chien je vraj
synkopický anagram (pozri SYNKOPA) z Chiren a to je zasa Henric - takto sa v šestnástom storočí písal
Henrich II.
ANASTROFA V zelenom jazyku označuje obrátenie slova, zavše v rovine písmen, inokedy zasa v rovine
hlások. Príkladom druhej možnosti (pozri 1. kapitolu) je anastrofa CHIRAM - MARIA, kde sa zvuková
hodnota finálneho A pokladá za rovnú hebrejskému CH. V exoterickej literatúre môže anastrofa
označovať nezvyčajný slovosled alebo aj neúplnú inverziu. Keby sme sa držali tohto základného
pravidla, museli by sme vlastne pokladať za anastrofický každý riadok Proroctiev.
ANTONOMÁZIA Použitie prívlastku namiesto vlastného mena alebo použitie vlastného mena na
označenie nejakej všeobecnej myšlienky. Viaceré Nostradamove antonomatické slová odzrkadľujú
jeho prezieravosť a záľubu v irónii. Napríklad slovo Doux (po francúzsky "sladký, jemný, milý")
zastupuje Jacqua Clementa, ktorý r. 1558 zavraždil Henricha III. V Predpovedi 58 (prevzatej zo
štvorveršia a použitej v ktoromsi Almanachu) je Clement Doux la pernicie. Nostradamus to myslel
ironicky, lebo latinské clemens znamená v podstate to isté ako francúzske doux. Často sa vyskytujú
výrazy le grand ("veľký") alebo la Dame. Označujú významné či slávne osobnosti, ktorých totožnosť
treba určiť pomocou iných kľúčov z kontextu štvorveršia. Pripomeňme si, že v poznámke k mesiacu
jeho úmrtia (pozri 1. kapitolu) Nostradamus predpovedal, že zomrú les grands ("veľkí"). Množné číslo
tu azda súvisí s faktom, že Nostredame je vlastne plurálový tvar. Prinajmenej v troch štvorveršiach La
Dame označuje Katarínu di Medici, ale vo dvoch štvorveršiach sa vzťahuje na Máriu Antoinettu. La
grande cité občas označuje Paríž. Le Pelletier poznamenáva, že la grande cité neuve (veľké nové
mesto) je narážka na Paríž po rekonštrukcii za Napoleona III., hoci niektorí komentátori interpretovali
tento výraz ako New York. Vo štvorverší X.49 sa však cité neufve ("nové mesto") jednoznačne
vzťahuje na Neapol (staroveká Neapolis znamená po grécky nové mesto) - pozri 9. kapitolu. Vo
štvorverší I.24 má Cité neufue úplne iný zmysel a poukazuje na francúzskeho viceadmirála Villeneuva
(ville je po francúzsky mesto), ktorý slúžil pod Napoleonom - pozri 9. kapitolu. Iba v kontexte
štvorveršia sa dá určiť, aké nové mesto má Nostradamus na mysli.
AFÉZIA Vynechanie hlásky alebo slabiky na začiatku slova. Napríklad Nostradamus používa bondance
namiesto abondance ("hojnosť"). Neusiluje sa jednoducho podriadiť rytmu verša, ale uvádza hranicu,
po ktorú môže siahať hojnosť. Poučné je používanie jednoduchého slova eau "voda", lebo v
niekoľkých prípadoch sa vzťahuje na vodu v troch podobách (Rak, Škorpión a Ryby) na základe
antonomázie. Zmätok ešte prehlbuje použitie eau v iných súvislostiach. Môže to byť afézia
francúzskeho Verseau "Vodnár" (ako vo štvorverší IV.86 - pozri 7. kapitolu), prípadne rieka alebo aj
more. Jednoduchý afetický anagram u Nostradama je naoko nevinné slovo Dedans ("vnútri"). Malo
by sa čítať ako Sedan. Ide o mesto, kde vypukla prvá významná bitka, ktorá viedla k pádu Paríža r.
1871 (pozri 5. kapitolu). Ak táto interpretácia vychádza z anagramu, musíme použiť pravidlo o afézii.
APOKOPA Vynechanie hlásky alebo slabiky na konci slova. Cap je apokopa mena Capet. Zložitejší
príklad predstavuje fum namiesto fume alebo fumée "dym, para". V tomto prípade sa apokopa
vyskytuje vo štvorverší venovanom bitke (pozri 5. kapitolu), a je možné, že ide o zvukomalebnú
narážku na vzdialené dunenie diel. Vo štvorverší III.53, venovanom sčasti zaobchádzaniu so Židmi za
nacistov, slová le pris pravdepodobne zastupujú výraz lepre (lepra), metaforicky poukazujúci na
norimberské zákony. Pozri aj heslo SYNKOPA.
ARKÁNNA ASOCIÁCIA Táto literárna metóda tvorí priam základ zeleného jazyka. Ide tu o použitie
odborných výrazov takým spôsobom, že ich možno chápať ako iné slová, ktorých význam je zjavný len
odborníkom. Pretože napríklad jedno znamenie zvieratníka nemôže byť v inom, výraz Cancer in boeuf
("Rak v býkovi") vo štvorverší X.67 nedáva zmysel. Odborník by chápal Raka ako narážku na Mesiac,
lebo iba ten panuje nad zodiakálnym znamením Raka. Spomenutý výraz budeme teda čítať ako
"Mesiac v znamení Býka". Nostradamus má veľmi rád tento druh zeleného jazyka. Azda ešte
rafinovanejšie hovorí Nostradamus o horoskopoch obsahujúcich údaje, ktoré majú vzťah k
štvorveršiu. Napríklad vo štvorverší I.31 sa zmieňuje o horoskope, ktorý zdôrazňuje znamenie Leva,
lebo tri hlásky názvu tohto znamenia v latinčine, t. j. Leo, sú obsiahnuté v mene Napolleon.
Nostradamus má rád aj arkánne asociácie opierajúce sa o stupne zemepisnej šírky. Uvedie istú
zemepisnú šírku (odvodenú v zásade od astrologickej tradície), ktorá zastupuje nejaké mesto. Hlavný
problém je v tom, že bez doplnenia zemepisnej dĺžky je taká zmienka nejednoznačná. Keď teda
Nostradamus spomína 45. stupeň (Cinq et quarante degrez) vo štvorverší VI.97, možno má na mysli
Bordeaux - prípadne aj Périgueux - Torino, azda Paviu, Cremonu či Mantovu - ak nie dokonca
Minneapolis v Spojených štátoch. Pravdepodobne však nie iné americké mestá, ktoré navrhuje
nezdolateľný Roberts - ako New York (na 41. stupni) a už vôbec nie San Francisco (až na 36. stupni) či
Chicago (na 42. stupni). Neodborníci často chápu tieto údaje nesprávne. Napríklad prvý riadok
štvorveršia V.98 (A quarante-huit degre climatterique - "Na 48 stupňoch klímy") chápali ako zmienku
o Paríži, a hoci ide o nepresnosť, uvádza sa vo vtedajších štandardných astrologických prácach. Paríž
sa však nachádza medzi 48. a 49.stupňom, kým Orléans, Le Mans a Freiburg ležia presne na 48.
rovnobežke. Dnešný čitateľ tu teda naráža na veľkú nejednoznačnosť. Dobové astrologické spisy,
napríklad práca Orontia (Oroncea) Finého z roku 1544, uvádzajú zemepisné šírky hlavných
európskych miest, a hoci sú z hľadiska dnešných poznatkov nesprávne, astrológovia v šestnástom
storočí ich napospol brali ako presné. Tabuľky domov, ktoré uverejnil Luca Gauricus r. 1533, uvádzajú
tieto hodnoty:
Sicília
37 stupňov Rím
42 stupňov Benátky
45 stupňov Bologna
45 stupňov Paríž
48 stupňov Londýn
54 stupňov Berlín
54 stupňov
Obr. 53, prevzatý od Orontia Finého, udáva pre juh Francúzska šírky od 42 do 47 stupňov - teda nižšie
než pre Paríž - a zrejme ich používal aj Nostradamus.3 Vo štvorverší V.98 predstavuje slovo
climatterique zbytočné opakovanie, akoby autor chcel popliesť nezasväteného čitateľa. Nostradamus
ho vymyslel na to, aby zdôraznil, že stupne sa vzťahujú na klímy, ranostredoveké ekvivalenty
zemepisných dĺžok, ktoré sa v šestnástom storočí takmer prestali používať. V diele Mundi Sphaera z r.
1542 Finé poznamenáva, že tieto šírky "nevzdelanci označujú ako sedem klím". Keď Nostradamus
použil systém stupňov (alebo slovo klímy v tej či onej podobe), očividne naznačuje, aby čitateľ chápal
štvorveršie v rámci arkánnej astrológie.
ARCHAIZÁCIA Používanie zastaraných slov na označovanie predmetov a lokalít. Nostradamus rád
zastiera súdobé miestne názvy tak, že používa grécke a rímske pomenovania. Obľúbil si archaizmus
Sextrophea, ktorým sa príležitostne podpisuje v Almanachoch. Vzťahuje sa na pomník vzdialený
necelé dva kilometre od jeho rodného Saint-Rémy. Už sme sa v 5. kapitole presvedčili, že tento
archaizmus prenikol aj do štvorverší, hoci len ako dvojnásobná . záslepka. Nostradamus sa kochá v
nejednoznačnostiach vyplývajúcich z archaizmov. Napríklad Ausonne je starý názov mesta Bordeaux,
ale latinské Ausonia označuje obyvateľov dolnej Itálie. Keď Nostradamus používa toto slovo, zväčša
myslí na nich. Boristhenes, starý názov Dnepra, je archaizmus pre Rusko. Lygustique (vo štvorverší
III.23) je archaické pomenovanie Ligúrie, ale často znamená toľko ako Itália (ako SYNEKDOCHA).
Nostradamus zavše archaizuje názvy planét i znakov zvieratníka, akoby sa mu astrológia nezdala
dostatočne komplikovaná. Platí to o slove brassieres v VII.91, odvodenom od gréckeho pomenovania
Jupitera a Saturna. Pozoruhodný prípad archaizácie nachádzame vo štvorverší IX.14, venovanom
bitke pri Waterloo, kde sa vyskytujú slová Sept. a borneaux - pozri 5. kapitolu.
EPENTÉZA Vsunutie hlásky alebo slabiky do stredu slova. Calpre vo štvorverší I.77 je epentéza zo
slova Calpe (názov mysu pri Gibraltári).
HOMONYMÁ Slová, ktoré znejú rovnako, alebo sa rovnako píšu, ale líšia sa významom či pôvodom.
Selin bolo meno historického vodcu Turkov (pozri 6. kapitolu), ale zároveň je takmer synonymom
slova Seléné, gréckej bohyne Mesiaca. Gaule je jedným z Nostradamových pomenovaní Francúzska,
ale vyskytuje sa v kontexte, kde sa dá chápať aj ako narážka na generála de Gaulla. Nostradamus
príležitostne aj sám tvorí homonymá, aby rozšíril konotáciu slov. Napríklad terroir môže znamenať
územie aj teror, hoci prísne vzaté teror je terreur, kým terroir znamená pôdu či zem v zmysle
"teritória".
HYPALLAGÉ Použitie figúry či epiteta prevzatého od daného slova na určenie iného slova, ku ktorému
sa nevzťahuje. Najdômyselnejšie Nostradamovo hypallagé udržovalo komentátorov v nevedomosti,
až kým nenastala predpovedaná udalosť. Ide o posledný riadok štvorveršia IV.65: L'empereur tost
mort sera condamné, na základe ktorého usudzovali (pochopiteľne nesprávne), že cisár, ktorý
nedávno skonal, bude odsúdený. Dešifráciu predpovede nájdete v 9. kapitole.
HYPHERÉZA Utvorenie slova pomocou vynechania písmena. Vynechané písmeno môže mať zavše pre
interpretáciu textu značný význam. Nostradamus často vynecháva zo slov písmeno s a nenahrádza ho
tradičným cirkumflexom. Ako príklad uvedieme hypherézu matim za mastim (mastif), známu z
viacerých štvorverší, napríklad z X.59. Vo štvorverší III.53 podáva Gaul ako Gale (pozri však
HOMONYMÁ). Typickou hypherézou je Aper za Asper, pričom toto slovo je anagramom slova Aspre a
to zasa je elipsou za Aspromonte (horský masív v Taliansku, ktorý Le Pelletier dáva do súvisu s
Garibaldiho životom.
IKONOMATIKA Slovo, ktoré by sa malo čítať ako rébus, akoby sa vzťahovalo na figúru. Nostradamus
používa rébusovú metódu podľa Hórapolóna alebo Kníh ikon. Slovo coq je v latinčine Gallus a
Francúzsko je jeho konotáciou (po latinsky Gallus znamenalo kohút aj (približne) dnešné Francúzsko.
Gallus bol však i kňazom Kybély (meno je vraj odvodené na základe podobnosti medzi krikom kňazov
v delíriu a spevom kohútov) a slovo coq konotuje emaskuláciu (ktorej sa údajne podrobovali kňazi
bohyne). V mnohých prípadoch loup (vlk) označuje Itáliu podľa vlčice, ktorá odchovala Romula a
Réma. Naproti tomu Romulides je odvodený aj od mena "zakladateľa Ríma" Romula a môže
označovať i Rím alebo Itáliu. Vo štvorverší I.9 sa zrejme vzťahuje na juh Itálie, odkiaľ dorazila na Maltu
pomoc za veľkého obliehania roku 1565. V modernej symbolike sa zachovalo jedno ikonomatické
slovo, lebo l'ours (medveď) neraz symbolizuje Rusko.
INVENCIA Vymyslenie nového slova, ktoré iba okrajovo súvisí s jestvujúcim slovom známeho jazyka. U
Nostradama je týmto známym jazykom zvyčajne gréčtina alebo latinčina, ale príležitostne využíva i
hebrejčinu, ale aj iné európske jazyky, ako angličtinu, nemčinu, taliančinu a provensálčinu. Výraz
Mars en Nonnay je novotvar, lebo takáto planetárna pozícia nejestvuje. Nonnay takmer určite
znamená Panna a je odvodené od francúzskeho nonne alebo nonnain, ako vo štvorverší X.67. Ďalší
príklad je sedifragues vo štvorverší VI.94, z latinského sedem frangere "prelomiť obliehanie". Fráza Le
Port Phocen (Marseilles) je zrejme náročnejší výmysel, lebo Fókis (po grécky Phókis) sa v staroveku
nazýval kraj v strednom Grécku. Námorný prístav Massilia bol založený ako kolónia Fókidy a dnes je
známy ako Marseilles. Nostradamus si vybral zo starovekého Grécka tento kraj azda práve preto, lebo
jeho obyvatelia boli bojovní a zavše sa spájali so Sparťanmi. Novoveký názov mesta Marseilles sa
začína pomenovaním bojovnej planéty Marsu. Phocus (tu rezonuje homonymum fókus, t. j. ohnisko)
nie je jednoducho iba Marseilles, ale bojovné Marseilles v stave vojny, ak nie dokonca revolúcie.
METATÉZA Zámena spoluhlások, ktorá vedie k vzniku odlišných (ale zmysluplných) slov. Napríklad
Nostradamus mení brune na brume. Vo štvorverší III.53, venovanom druhej svetovej vojne
Nostradamus pomocou metatézy upravuje názov nemeckého mesta Augsburg na Auspurg. Novotvar
je zmysluplný, lebo štvorveršie pravdepodobne súvisí s vyháňaním Židov (porov. aus purgans) na
základe norimberských zákonov.
METONYMIA Prenos vlastnosti nejakej veci či osoby na túto vec alebo osobu. Slovo bossu
(znetvorený) použil Nostradamus metonymicky na princa Condého, ktorý bol malý a hrbatý. Ešte
lepší príklad z Nostradama nám poskytuje boiteux (chromý), pravdepodobne narážka na vojvodu z
Bordeaux, ktorý ochromel, keď roku 1841 spadol v rakúskom Kirchbergu z koňa. Máme tu fakticky do
činenia s dvojnásobnou aplikáciou vďaka takmer homonymnému vzťahu medzi boiteux a Bordeaux.
Vo štvorverší V.4 le cerf (jeleň) je pravdepodobne metafora pre Karola X., ktorého vyhnali z
francúzskych lúk. V tomto zmysle je cerf metonymia, ale vo vzťahu ku Karolovi X. ako k
prenasledovanému ide predsa len o čosi viac, nielen o metonymiu. Kým sa Karol stal francúzskym
kráľom, bol grófom z Artois. Cerf sa do angličtiny prekladá ako hart. Keď Karola vyhnali z Francúzska,
odišiel do Anglicka. (Zhodou okolností sa za prvého pobytu v krajine usadil v Hartwelle.)
PARAGOGÉ Pripojenie hlásky alebo slabiky na koniec slova. Selene je paragogé mena Selin, ale
pridáva mu dodatočnú konotáciu, lebo súvisí s Mesiacom (Seléné bola staroveká bohyňa Mesiaca).
Francúzske slovo Amerique, ktoré označovalo v šestnástom storočí Nový svet, podrobil Nostradamus
SYNKOPE (Amerique - Americ) a PARAGOGE, keď použil slovo Americh. Každý nech rozhodne sám, či
ide o PARAGOGÉ alebo METATÉZU. Táto verzia slova sa vyskytuje v prvom riadku štvorveršia X.66.
Nie je jasné, či chcel poukázať na rozprávkové bohatstvo (rich) krajiny, ktorú vtedy vykorisťovali
Španieli, alebo či sledoval iný arkánny zámer. Jedno je však jasné. Keď sa rozhodol pre túto zmenu,
zriekol sa rýmu prvého a tretieho verša (hoci striedavý rým je typický pre dvojveršia). Tretí verš sa
mal rýmovať so slovom Antechrist. Možno tu zohráva úlohu totožnosť H v latinke s písmenom pre é v
gréckej abecede, lebo rozdiel medzi Antechristom a Antichristom je v arkánnej i teologickej tradícii
veľmi dôležitý. Azda chcel Nostradamus upozorniť, že píše o niekom, kto príde pred Kristom (o
Antechristovi) a nie o Kristovom protivníkovi (o Antichristovi).
PROTOTÉZA Pridanie hlásky alebo slabiky na začiatok slova.
RÉBUS Hlavolam, pri ktorom sa obrázky, resp. písmená či vety čítajú v ich zvukovej hodnote.
Neprekvapuje nás, že Nostradamus používal tento výrazový prostriedok, lebo rébus (hoci je to
latinské slovo) sa v šestnástom storočí tešil vo Francúzsku veľkej popularite a volal sa "style de
Picardie". Ozývali sa početné námietky, že venovanie Henrichovi II. v Liste je vlastne adresované
inému kráľovi, nie tomu, čo zomrel v zlatej klietke (pozri 6. kapitolu). Tento argument (my sa k nemu
nehlásime) podporuje čítanie výrazu Henri II. ako Henri secundus, po latinsky Henrich šťastný. Hoci
rébus je v podstate obrázkovej povahy, Nostradamus ho obratne využíval aj v literatúre. Napríklad sa
zmieni o erbe, keď chce poukázať (samozrejme arkánnym spôsobom) na panovníka. Rébus v
arkánnom zmysle pochádza pravdepodobne z alchýmie, lebo súvisí so slovom rebis (po latinsky vec
dva razy). Vec dva razy znamená vec posudzovanú z dvoch stránok, raz v hmotnom, druhý raz v
duchovnom zmysle. Táto konštrukcia by nám mala pripomenúť, že zasvätenec sa príležitostne volá
"jeden z dvoch rovín". V niektorých alchymických dokumentoch je vraj rebis vajce alebo obsah vajca.
V zmysle tohto obrazu červené je žĺtko, biele bielko. Každý alchymický symbol má sedem rovín, ale
červená je farba ľudskej krvi a biela farba tkaniva. Ako vraví Budha, človek žije v škrupine, hoci
škrupina filozofujúceho alchymistu nie je zjavná a robí ľudí neviditeľnými obyčajnému zraku. Červená
(rouge) a biela (blanc) sú v Nostradamových veršoch časté a zároveň alchymistické, politické i
cirkevné symboly, v závislosti od duchovného vzdelania čitateľa. Pozri aj IKONOMATIKA.
SYNKOPA Grécke slovo pre "skrátenie" - v literatúre skratka. Technicky je tento termín bezmála
synonymný s APOKOPOU, ale podľa zaužívanej praxe synkopa označuje rozsiahlejšie skratky, kým
apokopa menšie skratky. Napríklad Ast vo štvorverší II.15 je apokopa miestneho názvu Asti. Naproti
tomu vo štvorverší II.83 slovo pille je synkopou slova pillard alebo pillage (drancovanie). Synkopa Phi
znamená Philip. Slovo Auge, ktoré by sme mohli chápať ako nemecké slovo pre "oko", mohlo by byť
aj synkopou slovesa augmenter (zväčšovať, rozmnožovať). Ako anagramy sledujú (okrem
maskovania) medziiným zámer rozšíriť význam slova. Carcas môže označovať Carcassonne, ale
súčasne vyvoláva i predstavu mstvoly (carcasse), a teda i zabíjania. Cudzie synkopy sú slová alebo
výrazy odvodené od nefrancúzskych zdrojov a natoľko upravené, že sa nedá rozoznať ich pôvod. Cron
je skratka gréckeho Cronon a vo štvorverší III.91 súvisí s chromým princom. Nedokonalý nie je svojím
spôsobom len tento princ, ale aj slovo Cron. V tejto spojitosti pozri boiteaux v hesle METONYMIA. S
najpozoruhodnejšou vetnou synkopou sme sa stretli v poslednom riadku štvorveršia IX.14, kde je
zjavná skratka Sept., o ktorej sme písali v 5. kapitole. Táto zvláštna apokopa zaberá celý riadok.
SYNEKDOCHA Figúra náhrady celku časťou, v súlade s ktorou užší termín (napr. meno mesta)
zastupuje širší termín (v tomto prípade za krajinu, kde sa toto mesto nachádza). Nostradamove
štvorveršia prekypujú synekdochami. Londres (Londýn) zastupuje Anglicko alebo aj Britské ostrovy.
Vo štvorverší VII.26 Madrid zastupuje Španielsko, Chef de Madrid je španielsky admirál. Obskúrnejší
Boristhenes je starý názov Dnepra (teda aj prípad archaizácie), ale Nostradamus ho používa na
označenie rozľahlých území východne od tejto rieky, zväčša Ruska. Je možné, že Blois sa vzťahuje na
rovnomenné mesto, ale nie je vylúčené, že označuje i vládcu, ktorý má vzťah k mestu, ako je Henrich
z Guise. Liguriens by mohli byť obyvatelia Ligúrie či Janovčania, ale aj Taliani vo všeobecnosti.
Neobyčajne prezieravú synkedochu skomponoval Nostradamus, keď použil slovo Isles (ostrovy) na
označenie Británie (British Isles).
Príloha č. 6
Ptolemaiovská astrológia
Hĺbavejší astrológovia a historici astrológie si už dávno uvedomili, že filozofia, o ktorú sa opiera ich
veda, pramení zväčša zo starovekej múdrosti pestovanej v egyptských a gréckych strediskách
mystérií...
(F. Gettings: The Arkana Dictionary of Astrology, revidované vydanie r. 1990, str. 180)
Ptolemaiovská astrológia zahrnuje zložitý korpus astrologických tradícií, ktoré v priebehu druhého
storočia po Kristovi zhromaždil z babylonských, egyptských a gréckych prameňov Alexandrijčan
Claudius Ptolemaeus (po grécky Klaudios Ptolemaios) v štyroch knihách známych pod gréckym
názvom Tetrabiblos. Jeho systém sa dostal do neskorostredovekej Európy v úprave arabských
astrológov, ktorí významne rozšírili prediktívnu stránku tohto umenia. Tí, čo sa neunúvali čítať
Tetrabiblos, často tvrdia, že ptolemaiovská astrológia sa neveľmi líši od neskorostredovekých sústav,
ktoré zdedili novovekí astrológovia. Je to nezmysel, lebo zaniklo aspoň toľko ptolemaiovských
tradícií, koľko sa ich zachovalo (k nim patria najmä viaceré termíny, aspekty, zodiakálne a planetárne
sféry). Osobitne treba upozorniť, že novovekí astrológovia sa zriekli časti ptolemaiovských tradícií,
ktoré vynikali astrologickou hodnotou (a určite obohacovali stredovekú astrológiu). K strateným
hodnotám patrí arabizovaná ptolemaiovská teória vplyvu hviezd a interpretácia historických udalostí
(mundánna čiže svetská astrológia) pomocou konjunkcií Saturna s Jupiterom a Marsom.
Ptolemaiovský kozmický systém - podobne ako väčšina novovekých astrologických systémov - bol
geocentrický. V rámci tohto modelu boli však planéty rozčlenené do sfér (odlišných od skutočných
orbít samotných planét) usporiadaných spôsobom odlišným od dnešného. Okrem planetárnych sfér
tu bol rad ďalších, skonštruovaných zväčša v záujme pochopenia denného a precesného pohybu.
Ptolemaios nadviazal na Aristotelovu zásadu, že extralunárne telesá sa pohybujú v dokonalých
kruhoch a neskorší astronómovia museli vynaložiť obrovské úsilie na skonštruovanie geometrickej
sústavy epicyklov, aby uviedli túto zásadu do súladu s pozorovanými pohybmi.
Astrológia neskorostredovekého sveta - ktorú zdedil aj Nostradamus - bola neporovnateľne
prepracovanejšia než Ptolemaiova astrológia. V šestnástom storočí už učenci sčasti chápali pravú
podstatu precesného pohybu, geocentrický model dokonalých kruhov sa stal zbytočný a epicyklická
teória (obr. 54) sa zrútila pod váhou vlastnej zložitosti. Zároveň vzrastala nespokojnosť s
nepresnosťou jestvujúcich planetárnych a hviezdnych tabuliek. Aj keby nebol vystúpil Kopernik a
nezavrhol dovtedajší kozmický model so zemeguľou uprostred, stredoveká astrológia by sa zákonite
bola zbavila veľkej časti arabizovaného ptolemaiovského modelu. Stojí za zmienku, že Nostradamus
presne vystihol budúci okamih krachu celého aristotelovského modelu, keď explózia supernovy
vyvrátila Aristotelovu teóriu nenarušiteľnosti nebies.
Príloha č. 7
Torné-Chavigny
Veľkou slabinou mnohých Nostradamových komentátorov bola ich neskrotná túžba dokazovať
vlastné teórie.
(H. I. Woolf: Nostradamus, 1944)
Torné-Chavigny bol jedným z najnadšenejších "nostradamistov" devätnásteho storočia. Pôvodne sa
volal abbé Torné a istý čas bol kaplánom v La Clotte (v bordeauxskej diecéze), ale z úcty k prvému
Nostradamovmu žiakovi si upravil priezvisko. Jeho výsostne individuálna interpretácia Proroctiev bola
poznačená túžbou po reštaurácii monarchie a nezlomnou vierou v príchod záchrancu Francúzska stotožňoval ho s Henrichom V. Jeho spisy - menovite L'Histoire prédite et jugée (História
predpovedaná a súdená) - znepokojovali vládu, ktorá zhabala prvý zväzok. Torné vďaka istej
sémantickej manipulácii tvrdil, že jedno štvorveršie predpovedá vládny zákrok. Podľa Jamesa Lavera
neskorší komentátori sa pridali k tomuto názoru a tvrdili, že vo verši, kde Nostradamus vystríha istých
kritikov, sa vyskytuje slovo Bleygnie (alebo Bleynie), meno štátneho prokurátora, ktorý nariadil
stiahnuť knihu. Ide o latinský verš, ktorý zavše nedopatrením pokladajú za štvorveršie.1 V skutočnosti
vychádzal v raných vydaniach ako záhlavie Stovky VII (obr. 55) a nebolo súčasťou prediktívneho
štvorveršia:
Omnesque Astrologi, Blenni, Barbari procul sunto
Všetci astrológovia, hlupáci a barbari by sa mali vyhýbať...
Slovo Blenni (po latinsky hlupáci) podľa všetkého nemieri na Bleynieho, lebo kontext vylučuje takúto
súvislosť. Poznamenajme ešte, že úrady preskúmali zastavenú knihu, vrátili ju Tornému a uvoľnili ju,
takže paralela stráca akékoľvek opodstatnenie. Dal sa úradný cenzor pomýliť Torného rojalistickou
interpretáciou tak ako Torné Nostradamovým originálom?
Torné-Chavigny bol okrem iného posadnutý presvedčením, že v Proroctvách sa spomína i jeho
vlastné meno. Prvý riadok štvorveršia VIII.5 znie:
Apparoistra temple luisant orné
Zjaví sa (v) chráme žiarivá (a) ozdobná hviezda
Zdá sa, že Torné siahal po zelenom jazyku, keď čítal dve posledné slová ako luisan torné, keď ich
interpretoval ako "žiariaci Torné" alebo ako "Torné vrhajúci svetlo ako lampa". Slovo lampa sa
vyskytuje na začiatku ďalšieho riadku. Ani nemusíme dodávať, že Torné-Chavigny sa stotožňuje s
lampou, ktorá podľa jeho tvrdenia výdatne osvecuje Nostradama.
Torné-Chavigny netušil, že štvorveršie je z obsahovej stránky astrologické a nesúvisí s Francúzskom v
devätnástom storočí. Nostradamus často používa slovo apparoistra (zjaví sa), keď píše o nebeských
úkazoch, a už tento výraz mohol upozorniť Torného na astrologické jadro štvorveršia. V šestnástom
storočí (podľa tradície, ktorá sa dodnes udržala vo francúzskej astrológii) luisante je prívlastok
patriaci najjasnejšej hviezde v danom súhvezdí. V druhom riadku Nostradamus identifikuje súhvezdie
v prvom slove - La Lampe. Učenec akiste vedel, že najvýraznejšie (a neobyčajne krásne) hviezdy v
Hyádach sa volajú Lampadas. Je to množné číslo od španielskeho slova lampada - "fakľa, lampáš,
lampa".2 Allen právom charakterizuje tieto hviezdy ako "najkrajšie objekty na oblohe". Nemusíme
rozoberať štvorveršie podrobnejšie - chceli sme iba upozorniť, že štvorveršie, ktorým bol abbé TornéChavigny osobne posadnutý, sa dá interpretovať aj úplne odlišným spôsobom.
Torné bol umelec-amatér a ilustroval neskoršie verzie svojho spisu o Nostradamovi. Na veľkej grafike
(jej kolorovaná verzia dnes visí v salonskom Nostradamovom múzeu) zobrazil Nostradama, ako
naňho Torné upiera obdivný pohľad. Za ním sú portréty osobností, ktorých sa týkajú majstrove
predpovede (obr. 30). Gróf de Chambord, ktorého Torné pokladal za slávneho Henricha V., nasleduje
Napoleona III. Vysvitlo, že Torného predpoveď bola vzhľadom na históriu Tretej republiky
(vyhlásenej roku 1870 po Sedane) len nerozvážnou manipuláciou Nostradamovej jasnozrivosti.
Príloha č. 8
Bibliografia*64
Seroit-il possible qu'un Medecin et Astrologue, qu'un faiseur d'Almanachs, et un du plus commun des
Chrestiens, ait esté choisi de Dieu parmi tant milliers de se plus favoris, pour luy communiquer les
graYce... d'un Sainct Jean l'Evangeliste.
Je možné, že lekár a astrológ, tvorca almanachov a jeden z najobyčajnejších kresťanov bol Bohom
vybraný spomedzi tisícov šťastnejších a zahrnutý milosťou hodnou... svätého Jána Evanjelistu.
(Etienne Jaubert: Eclaircissement des veritable Quatrains de Maistre Michel Nostradamus... Médecin
ordinaire des Roys Henry II. FrancXois II et Charles IX. grand Astrologue de son teps, et specialement
pour la conoissance des choses futures. 1656)
Bibliografia usporiadaná podľa abecedy uvádza iba pramene spomínané alebo citované v našej knihe.
Najspoľahlivejšiu súčasnú bibliografiu o Nostradamovi zostavil BENAZRA (hoci anglické tituly sú
zastúpené slabšie).
AGRIPPA Cornelius Agrippa, De Occulta Philosophia, 1534. Pozri aj NOWOTNY.
ALCABITIUS, Preclarum Summi in Astrologia Scientia Principis Alcabitii Opus ad scrutanda Stellarum...
Podrobnejšie pozri Cahiers Michel Nostradamus, č. 4, júl 1986.
ALLEN R. H. Allen, Star Names and their Meanings, 1963, reprint rovnomenného diela z roku 1899, s.
188.
ALVIN Louis Alvin, Catalogue raisonné de l'oeuvre des trois freres, Jean, Jerome et Antoine Wierix,
1866.
AMADOU Robert Amadou, L'Astrologie de Nostradamus. Dossier, 1922.
ANDERSON William Anderson, Green Man. The Archetype of our Oneness with the Earth, 1990
ANONYM "J. F."The Predictions of Nostradamus, Before the Year 1558 s. a.
ANONYM (mss.) B. L. Add. rkp. 34,362, An Ancient Prophecy written originally in French by
Nostradamus, know (sic) done into English 6 Jan 1671.
ANONYM A New Song of the French King's Fear of an Orange, asi 1690.
ANONYM (mss.) British Library, Sloane 3722: New prediction said to be found at the opening of the
Tomb of Michael Nostradamus, a famous prophet... Tieto pochybné predpovede sa týkajú obdobia
1713-1720.
ANONYM "D. D." The Prophecies of Nostradamus concerning... the Kings and Queens of Great
Britain, 1715.
ANONYM (British Library, Kat. č. 12316 e 30/5). Nouvelles et curieuses Prédictions de Michel
Nostradamus pour Sept Ans... Augmentee de l'ouverture du Tombeau de Nostradamus. Tvrdilo sa, že
sa týkajú obdobia 1818-1824, ale v skutočnosti ide o zredigované verzie pôvodín Proroctiev.
APOLLINAIRE Guillaume Apollinaire, Lettre a Lou. 1915.
ARKEL Arkel a Blake, Nostradamus. The Final Countdown, 1993.
BALDWIN Richard Baldwin, The Morinus System of Horoscope Interpretation, 1794.
BARESTE Eugene Bareste, Nostradamus, 1840.
BARRETT William Barrett a Theodore Besterman, The Divining-Rod. An Experimental and
Psychological Investigation, 1926.
BENAZRA Robert Benazra, Répertoire Chronologique Nostradamique (1545-1989), 1990.
BENNETT Geoffrey Bennett, The Battle of Trafalgar, 1977.
BESANT Walter Besant, South London, 1889.
BLACK J. Anderson Black, Nostradamus. The Prophecies, 1995.
BLAVATSKY H. P. Blavatsky, The Secret Doctrine, 1888.
BODIN Jean Bodin, Demonomanie, 1580.
BOLLY Mme de Bolly, v knihe Biographie Universelle Ancienne et Moderne, 1857.
BOUCHEL Laurent Bouchel, La bibliotheque ou thresor du droit francXais, 1615.
BRAHE Tycho Brahe, Astronomia Instauratae Proegymnasmata, 1602.
BREWER Ebenezer Cobham Brewer, Dictionary of Phase and Fable, revid. vyd. 1963.
BRUSCH Gaspar Brusch. Pozri Engelberti abbatis Admontensis... de ortu et fine Romani imperii, 1553.
BURLAND C. A. Burland, The Arts of the Alchemists, 1967.
BUSQUET Raoul Busquet, Legends, Traditions et Récits de la Provence d'Autrefois, 1932.
CAMPION Nicholas Campion, The Work of Jean Bodin and Louis Le Roy, v diele History and Astrology.
Clio and Urania Confer, red. Annabella Kitson, 1989.
CAMPION Nicholas Campion, Astrological Historiography in the Renaissance, v diele History and
Astrology. Clio and Urania Confer, red. Annabella Kitson, 1989.
CANNON Dolores Cannon, Chronological List of Eevents Predicted by Nostradamus, Based on his
Communications through Dolores Cannon's Hypnosis Subjects, between 1986 and 1989.
CARDAN Cardan, Ephemerides Recognitae et ad Unguem Castigatae per Lucam Gauricum... 1533.
CHAVIGNY Jean-Aimé de Chavigny, La Premiere Face du Ianus FrancXois... Latinský titul Jani Gallici
Facies Prior... 1594.
CHAVIGNY Jean-Aimé de Chavigny, Les Pléiades du S. de Chavigny Beau-Nois, 1603.
CHEETHAM Erika Cheetham, The Prophecies of Nostradamus, 1973.
CHODKIEWICZ K. Chodkiewicz, Oracles of Nostradamus, 1965.
CHOMARAT Michael Chomarat, Cahiers Michel Nostradamus, rozličné roky. Pozri NOSTRADAMUS
1566 nižšie.
CHOMARAT Michel Chomarat, Supplement a la Bibliographie Lyonnaise des Nostradamus suive d'un
inventaire des estapes relative a la famille Nostradamus, 1976.
CHOMARAT Michel Chomarat, Bibliographie Nostradamus XVIe-XVIIe- XVIIIe siecles, 1989.
CLÉBERT Jean-Paul Clébert, Nostradamus, 1993.
COLINES Simon de Colines, Les canons et documens tresamples, touchant luisaige et practique des
communs Almanachz, que l'on nomme Ephemerides, 1543.
COLLIN Rodney Collin, The Theory of Celestial Influence, vyd. 1971.
COLONNA Francesco Colonna, Hypnerotomachia Poliphili, 1949.
COUILLARD Antoine Couillard, Les Prophéties du Seigneur du Pavillon... 1556.
DAVIDSON Norman Davidson, Astronomy and the Imagination, 1895.
D. D., The Prophecies of Nostradamus concerning... the Kings and Queens of great Britain... 1715.
D'HERBOIS Collott d'Herbois, Le Nouveau Nostradamus, ou les Fetes ProvencXales... 1777.
DINZINGER, Ludwig Dinzinger, Nostradamus. Die Ordnung der Zeit, 2 zväzky, 1991-92.
DOUGLAS David Douglas, De Naturae Mirabilibus... 1524.
DUPEXBE Jean Dupebe, Nostradamus. Lettres Inédites. 1983.
EDEN Rycharde Eden, Decades of the newe world or west India, 1555.
EPHEMERIS Die Deutsche Ephemeride (rozličné roky).
FABRICUS Johannes Fabricus Alchemy. The Mediaeval Alchemists and their Royal Art, 1989.
FAIRBARN, The Imperial Bible-Dictionary, 1887.
FEILING Keigh Feiling, A History of England. From the Coming of the English to 1918, vydanie r. 1970.
FINÉ Oronce Finé, Orontii Finei Delphinatis... De Mundi Sphaera sive Cosmographia... 1542.
FONTBRUNE Jean-Charles de Fontebrune, Nostradamus. Countdown to Apocalypse, anglický preklad
z r. 1983.
FONTBRUNE Jean-Charles de Fontbrune, Nostradamus 2 Into the Twenty-First Century, preklad du
Rocherovho vydania od Alexisa Lykiarda z roku 1982 vydaný roku 1984.
FRANCIS David Pitt Francis, Nostradamus. Prophecies of Present Times?, 1984.
FRANCXOIS Hercules le FrancXois, La Premiere Invective du Seigneur Hercules le FrancXois, contre
Monstradamus, 1558, pozri faksimilný reprint v Cahiers Michel Nostradamus, čísla 5-6, 1987- 88.
FULCANELLI Fulcanelli: Master Alchemist. Le Mystere des Cathédrals, 1971.
FULKE William Fulke, Antiprognostication, 1560.
GADBURY John Gadbury, Cardines Coeli. 1686.
GARCAEUS J. Garcaeus, Johannis Garcaei, Astrologiae Methodus... 1576.
GARCAEUS J. Garcaeus, Tractatus brevis... de erigendis figuris coeli, 1556.
GARCAEUS J. Garcaeus, Astrologiae methodus in qua secondum doctrinam Ptolemaei genitura
qualescunque iudicandi ratio traditur, 1576.
GARENCIERES Theophilius Garencieres, The True Prophecies or Prognostications of Michael
Nostradamus, 1672.
GARENCIERES Theophilius Garencieres, A Mite cast unto the Treasury of the Famous city of London,
being a Brief... Discourse of the... Preservation from the Plague in this calamitous year 1665... 1665...
GAURICUS Gauricus, Ephemerides Recognitae et ad Unguem Castigatae per Lucam Gauricum... 1533.
GETTINGS F. The Secret Zodiac. The Hidden Art in Mediaeval Astrology, 1987.
GETTINGS F. Gettings, Arcana Dictionary of Astrology, revidované vydanie 1990.
GIMON Louis Gimon, Chroniques de la ville de Salon, depuis son origine jusqu'en 1792... 1882.
GOETHE W. Goethe, The Green Snake and the Beautiful Lily, citované z knihy Rudolf Steiner: Goethe's
Standard of the Soul 1925, s. 87.
GOULD R. F. Gould, The History of Freemasonry, s. a., približne 1885.
GRAHAM Gerald S. Graham, A Concise History of the British Empire, 1970.
GREEN Jeff Green, Pluto, the evolutionary journey of the soul. V: Astrology, roč. 37, č. 2, 1963.
GRUENPECK Joseph Gruenpeck, De pestilentiali scorra, sive Mala de Franzos originem, 1496.
GUIDO John Guido, Ioannis Guidionis Villariensis medici Parisini de temporis astrorum... 1543.
GURDJIEFF Gurdjieff, All and Everything, 1958.
GUYNAUD M. Guynaud, La Concordance des Prophéties de Nostradamus avec l'histoire, depuis
Henry II. Jusqu'a Louis le Grand... 1712.
GUYTON L. M. Guyton, Recherches historiques sur les médecines et la médecine a Autun, 1874.
HAGGARD Howard W. Haggard, Devils, Drugs, and Doctors, 1929.
HATZFELD Hatzfeld a Darmesteter, Dictionnaire Général de la Langue FrancXaise, 1888.
HAYDN Joseph Haydn, Haydn's Dictionary of Dates and Universal Information... 1910. 25. vydanie
redigoval B. Vincent.
HAYWOOD H. L. Haywood, Famous Masons and Masonic Presidents, vydanie z r. 1968.
HELLER Joachim Heller, Ein Erschrecklich und Wunderbarlich zeychen... 1554.
HEWITT Valerie Hewitt, Nostradamus. His Key to the Centuries, 1994.
HIEROZ J. Hieroz, L'Astrologie selon Morin de Villefranche, 1959.
HILTEN For the Johann Hilten prophecies, preložil Stoeffler, pozri Thorndike (nižšie). Zv. V, str. 375.
HIPPOLYTUS Hippolytus, Philosophoumena, 1851.
HIPPOLYTUS Hippolytus, De Antichristo.
HOBSON B. Hobson a R. Obojski, Illustrated Encyclopedia of World Coins, 2. vydanie, 1984.
HOGUE John Hogue, Nostradamus and the Millennium, 1987.
HOMÉR Homer, Odysea.
HORATIUS Horace, Carmen.
HORNE Alistair Horne, The Fall of Paris. The Siege and the Commune 1870-71, 1967.
HOWE Ellic Howe, Urania's Children, 1967.
HOWE Ellic Howe, Nostradamus and the Nazis. A Footnote to the History of the Third Reich...
HUTIN Serge Hutin, Les Prophéties de Nostradamus; presentés et interpretés... 1966.
JAUBERT Etienne Jaubert, Eclaircissement des veritables Quatrains... 1656.
JANT Le Chevalier de Jant, Prédictions tire'es des Centuries de Nostradamus. Qui vray semblement ce
peuvent appliquer au teps present, et a la guerre entre la France et l'Angleterre contre les Provinces
unies. 1673.
JUNG C. G. Jung, Flying Saucers. A Modern Myth of Things Seen in the Skies 1969, preložil R. F. C. Hull
z nemeckého originálu Ein Moderner Mythus 1958.
KING Francis X. King, Nostradamus Prophecies Fulfilled and Predictions for the Millennium and
Beyond, 1995.
KRITZINGER D. Kritzinger, Mysterien von Sonne und Seele, 1922.
LAING David Laing, The Works of John Knox, 1864.
LAVER James Laver, Nostradamus, or Future Foretold, 1942.
LAZIUS Wolfgang Lazius, Fragmentum vaticinii cuiusdam Methodii... 1547.
LECUREUX Bernadette Lécureux, Nostradamus. Lettres Inédites. Édition Complémentaire. In:
Adamou, L'Astrologie de Nostradamus, 1992.
LENOBLE, Yves Lenoble, Les Ephémérides de Nostradamus, 1992. Pozri AMADOU, str. 301 a ďalej.
LEO Alan Leo, Notable Nativities (pribl. 1910).
LEROY Edgar Leroy, Nostradamus. Ses Origines. Sa Vie. Son Oeuvre, 1972.
LEWIS Nigel Lewis, The Book of Babel: Words and the Way We See Things, 1994.
LIBERATI FrancXois Liberati, Sur la fin de l'Empire Romain et Turc. s. a., ale cituje CHAVIGNY, pozri
vyššie.
LICHTENBERGER Johann Lichtenberger, Prognosticatio, 1488.
LOISELEUR J. Loiseleur, Ravaillac et ses complices, 1873.
LOOG C, Loog, Die Weissagungen des Nostradamus, 1922.
LORIE Peter Lorie, Nostradamus, The Millennium and Beyond, 1993, astrologická konzultantka Liz
Greenová.
MACODY Robert Macody, A Dictionary of Freemasonry, s. a., pribl. 1890.
MAIER Michael Maier's Arcana Arcanissima hoc est Hieroglyphica Aegyptio-Graeca... 1614.
MALACHAI Malachiae de Pontificibus Romanis usque ad finem Mundi Prophetiae, 1670.
MARSTALLERUS Gervasius Marstallerus, Artis Divinatricis quam astrologiam seu iudicarium vocant
encomia et patrocinia, 1549.
MCLEAN Adam McLean, The Magical Calendar, 1980.
MEAD, G. S. Mead, Thrice-Greatest Hermes: Studies in Hellenistic Theosophy and Gnosis, 1906.
MILLER John Miller, The Life and Times of William and Marry, 1794.
MONTEREY Jean Monterey, Nostradamus Prophete du Vingtieme Siecle, 1963.
MONTGAILLARD De Montgaillard, Histoire de France, 1793.
MOORE Edward Moore, Studies in Dante. Third Series, 1903.
MORIN Morin de Villefranche, Astrologiae Gallicae, 1661.
MORTILLET Gabriel de Mortillet, Dictionnaire des Sciences anthropologiques, 1876.
MURAISE Eric Muraise, Saint-Rémy de Provence et les Secrets de Nostradamus, 1969.
NICOLLAUD Charles Nicollaud, Nostradamus, ses prophéties, 1914.
NOSTRADAME César de Nostradame, Histoire et chronique de Provence, 1614.
NOSTRADAME Jehan Nostradame, Les Vies des Plus Célebres et Anciens Poetes Provensaux... 1575.
NOSTRADAMUS Orus Apollo fils de Osiris Roy de Aegipte Niliacque des Notes Hieroglyphiques... pribl.
1545. Pozri aj ROLLET, nižšie.
NOSTRADAMUS Les Vrayes Centuries et Prophéties de Maistre Michel Nostradamus Ou se void
representé tout ce qui s'est passé, tant en France, *Espagne, Italie, Alemagne, Angleterre, qu'autres
parties du monde. (Pierre Leffen) 1650.
NOSTRADAMUS Michel Nostradamus, Excellent et moult utile Opuscule a touts nécessaires, qui
désirent avoir conaissance de plusieur exquies Receptes... Fardemens et Senteurs... de faire
confitures, 1556.
NOSTRADAMUS Les Prophéties de M. Michel Nostradamus Dont il en y a trois cents qui n'ont encores
iamais esté imprimées. (Antoine du Rosne) 1557.
NOSTRADAMUS Almanach pour l'an M. D. LXVI. avec ses amples significations et explications,
composé par Maistre Michel de Nostradame... 1556. Faksimile v diele Michel Chomarat Cahiers
Michel Nostradamus č. 5-6, 1987-1988.
NOSTRADAMUS Les Vrayes Centuries et Prophéties de Maistre Michel Nostradamus, 1668.
NOSTRADAMUS Paraphrase de C. Galen, sus L'exortation de Menodote... 1557.
NOWOTNY K. A. Nowotny, De Occulta Philosophia, 1967.
O'MALLEY C. D. O'Malley, Michael Servetus, 1953.
ONIONS C. T. Onions, The Oxford Dictionary of English Etymology, vydanie z r. 1966.
OVIDIUS Ovid, Metamorfózy.
OVIDIUS Ovid, Heroides.
PARACELSUS Paracelsus, The Hermetic and Alchemical Writings... of Paracelsus the Great, zv. II, 1894,
redigoval A. E. Waite.
PARACELSUS De origine Morborum Invisibilium, prvý raz vyšlo pribl. r. 1530.
PARACELSUS Prognosticatio eximii doctoris Theophrasti Paracelsi... prvý raz vyšlo pribl. r. 1536.
PARKER Derek Parker, Familiar to All. William Lilly and Astrology in the Seventeenth Century, 1975.
PELLETIER Anatole le Pelletier, Les Oracles de Michel de Nostredame. 1867.
PERANZONUS Peranzonus, Vaticinium de vera futuri diluvii... 1523
PHILALETHES Eirenaeus Philalethes, Marrow of Alchemy, 1650.
PIOBB P. V. Piobb, Le Sort de l'Europe, 1939.
PLAYFAIR, G. L. Playfair a S. Hill, The Cycles of Heaven. Cosmic Forces and What they are Doing to
You, 1978.
PSELLOS Psellus, Chronographia, red. E. Renauld, 1926-28.
PTOLEMAIOS Ptolemy, Tetrabiblos. Prel. F. E. Robins 1964.
RABELAIS FrancXois Rabelais, Pantagrueline Prognostication (1533) v dvojjazyčnom vydaní od Guyho
Demersona, 1994.
RABELAIS FrancXois Rabelais, The History of Gargantua and Pantagruel, 1564.
RAHNER Hugo Rahner, The Christian Mystery and the Pagan Mysteries, citované in: The Mysteries,
Papers from the Eranos Yearbooks, 1971, s. 398.
RAPHAEL Raphael's Astronomical Ephemeris of the Planets' Places for 1927.
REGIOMONTANUS Johannis de mont regio... Ephemerides (pro anno 1489-1506).
REEVES Marjorie Reeves, The Influence of Prophecy in the Later Middle Ages, 1969.
RICE Eugene F. Rice, The Foundations of Early Modern Europe 1460- 1559, 1970.
ROBB Stewart Robb, Nostradamus on Napoleon, 1961.
ROBBINS R. H. Robbins, The Encyclopaedia of Witchcraft and Demonology, 1959.
ROBBINS F. E. Robbinsová, Ptolemy. Tetrabiblos, zredigoval a preložila F. E. Robbinsová, 1964.
ROBERTS Henry C. Roberts, The Complete Prophecies of Nostradamus. Rozličné vydania, najstaršie,
ku ktorému sme prihliadli, 1947.
ROBSON, Vivian Robson, Fixed Stars and Constellations in Astrology, 1923.
ROCHETAILLÉE P. Rochetaillée, Prophéties de Nostradamus. Clef des Centuries. Son application a
l'histoire de la 3e République, 1939.
ROLA Stansilas Klossowski de Rola, The Golden Game: Alchemical Engravings of the Seventeenth
Century, 1988.
ROLLET Pierre Rollet, Nostradamus Interpretation des Hieroglyphes de Horapollo. Texte inédit établi
et commenté par Pierre Rollet, 1968.
RONSARD Pierre Ronsard, Les Poemes de P. de Ronsard... 1560.
ROUSSAT Richard Roussat, Le Livre de l'estat et mutations des temps, 1550.
RUIR Emile Ruir, Le Grand Carnage d'apres les prophéties de "Nostradamus" de 1938 a 1947, 1938.
SADOUL, Jacques Sadoul, Alchemist and Gold, 1970, prvý raz vyšlo r. 1970 ako Le Tresor des
Alchimistes.
SIBLY Ebenezer Sibly, The Science of Astrology, or Complete Illustrations of the Occult Sciences, 1790.
SMOLLETT Tobias Smollett, A Complete History of England, 1759.
SPENSER Edmund Spenser, Shepheards Calendar 1579 atď.
SPORE Palle Spore, Les Noms Géographiques dans Nostradamus, 1988. Pozri Amadou 1992, str. 457 a
ďalej.
STADIUS Johann Stadius, Ephemerides novae et exactae... ab anno 1554 ad annum 1570, 1556.
STORY Ronald Story, The Space Gods Revealed, 1976.
SUMMERS Montague Summers, The Geography of Witchcraft, vydanie 1958.
SWIFT Jonathan Swift, Gulliver's Travels, 1726 atď.
TAYLOR René Taylor, Architecture and Magic, in: Essays in the History of Architecture Presented to
Rudolf Wittkower, red. D. Fraser, H. Hibbard a M. J. Lewine, vyd. 1969, s. 86.
THORNDIKE Lynn Thorndike, A History of Magic and Experimental Science, 1941.
TURREL Pierre Turrel, Le Période, c'est-a-dire la fin du monde... 1531.
TORNÉ-CHAVIGNY H. Torné Chavigny, Influence de Nostradamus dans le Gouvernement de la France,
1875.
TRITHEMIUS Trithemius zo Sponheimu, De Septem Secundadeis, 1522.
TRITHEMIUS Trithemius zo Sponheimu, Von den Siben Geissten oder Engeln... 1534.
TUCKERMAN Tuckerman, Planetary, Lunar and Solar Positions, zv.III, reprint z r. 1973.
VALERIANO Pierio Valeriano, Hieroglyphica, 1556.
VALLEMONT P. de Le Lorrain de Vallemont, La Physique Occulte, 1693.
VIDEL Laurent Videl, Declaration des Abus Ignorances et Seditions de Michel Nostradamus, 1538.
VIOTTI Andrea Viotti, Garibaldi. The Revolutionary and his Men, 1979, str. 111.
WAITE A. E. Waite, The Book of Ceremonial Magic, 1911.
WARD Charles A. Ward, Oracles of Nostradamus, 1891, str. 28.
WEDEL T. O. Wedel, The Mediaeval Attitude Towards Astrology, particularly in England, reprint z r.
1969.
WILSON James Wilson, A Complete Dictionary of Astrology, 1880.
WIND Edgar Wind, Pagan Mysteries in the Renaissance, 1958.
WOELLNER Christian Woellner, Das Mysterium des Nostradamus, (1926), pozri AMADOU.
WOOLF H. I. Woolf, Nostradamus, 1944.
YEATS W. B. Yeats, "Magic". Pozri W. B. Yeats, Selected Criticism, redigoval A. N. Jeffares, 1970.
ZOSIMUS, pozri BURLAND.
ZWEIG Stefan Zweig, Marie Antoinette. The Portrait of an Average Woman, preložili Eden a Cedar
Paul, vyd. z r. 1934.
Bibliografické poznámky
PREDSLOV
1. Vo štvorverší X.66 Nostradamus Ameriku nazýva l'Americh. V polovici šestnásteho storočia sa
Amerika zväčša ešte vždy volala Západná India. Dokonca aj roku 1555 Angličan Rycharde Eden písal v
diele Decades of the newe world or west India o novom kontinente ako o Armenike. 2. Apollinaire,
Lettre a Lou, 1915. 3. P. Rochetaillée, Prophéties de Nostradamus. Clef de Centuries. Son application
a l'histoire de la 3e République, 1939. 4. Rabelais, Pantagrueline Prognostication (1533) v
dvojjazyčnom vydaní Guyho Demersona, 1994. 5. Zďaleka najlepšiu bibliografiu Nostradama vydal
Robert Benazra pod názvom Répertoire Chronologique Nostradamique (1545-1989), 1990.
ÚVOD
1. James Laver, Nostradamus, or the Future Foretold, 1942. 2. Charles Ward, Oracles of
Nostradamus, 1891, str. 28. 3. H. C. Roberts, The Complete Prophecies of Nostradamus, 1947. 4. E.
Cheetham, The Prophecies of Nostradamus, vyd. 1974. 5. J. Anderson Black, Nostradamus. The
Prophecies, 1995, s. 251. Cheethamová takto uvádza prvý riadok štvorveršia V.8:
Sera laisse le feu mort vif cache, Adyarova verzia uvádza tento riadok odlišne:
Sera laisse feu vif, et mort cache, A vo vydaní z roku 1557 čítame:
Sera laisse le feu vif mort cache. 6. Jean Monterey, Nostradamus Prophete du Vingtieme Siecle,
1963, str. 181. 7. Jean-Charles de Fontebrune, Nostradamus. Countdown to Apocalypse, anglický
preklad z r. 1983. 8. David Pitt Francis, Nostradamus. Prophecies of Present Times?, 1984. 9. Robert
Benazra, Répertoire Chronologique Nostradamique (1545- 1989), 1990. 10. "D. D." The Prophecies of
Nostradamus... 1715, s. 64. 11. Jaubert, Éclaircissement des veritables Quatrains de Maistre Michel
Nostradamus... 1656. Pokiaľ ide o Cheramongora, pozri str. 91. 12. Anonym, Nouvelles et curieuses
Predictions de Michel Nostradamus pour Sept Ans Depuis l'annee 1818... Augmentée de l'ouverture
du Tombeau de Nostradamus. 13. Chronological List of Events Predicted by Nostradamus, Based on
his Communications through Dolores Cannon's Hypnosis Subjects, between 1986 and 1989. 14. "D.
D.", The Prophecies of Nostradamus... 1715. 15. O očakávaní reštaurácie Bourbonovcov píše v
bohatých obrazoch H. Torné-Chavigny v diele L'Histoire predite et jugée par Nostradamus, 1860 a
ďalej. Pokiaľ ide o iné výstrelky Tretej republiky, pozri P. Rochetaillée, Prophéties de Nostradamus.
Clef des Centuries, Son application a l'histoire de la 3e Republique, 1937. 16. J. Laver, Nostradamus,
or the Future Foretold, vyd. 1952.
1. KAPITOLA
1. Edgar Leroy, Nostradamus. Ses Origines. Sa Vie. Son Oeuvre, 1972. Použili sme vydanie z r. 1993.
Pozri aj Memoires de l'Institut Historique, XVIII, 1941. 2. Jehan Nostradame, Les Vies des Plus
Celebres et Anciens Poetes Provensaux... 1575. 3. César de Nostredame, Histoire et chronique de
Provence, 1614. 4. Jean-Aimé de Chavigny, La Premier Face du Janus FrancXois... s latinským titulom
Jani Gallici Facies Prior... 1594. 5. Jean-Paul Clébert, Nostradamus, 1993. 6. Štvorveršia sú v číselnom
poradí VI.27, V. 9, V.57, VIII.34, VIII.46, IX.85 a X.29. 7. Pyramída pri Saint-Rémy (ou est debout encor
la piramide) v IV.27 vôbec nie je pyramída, ale dodnes jej tak hovoria. Kozie jaskyne (caverne caprine)
v X.29 určite budú velikánske dutiny v múroch blízko pyramídy, sčasti vykopané a sčasti prirodzené.
8. César, cit. dielo. 9. Michel Nostradamus, Excellent et moult utile Opuscule a touts nécessaires, qui
désirent avoir cocnoissance de plusieur exquises Receptes... Fardemens et Senteurs... de faire
confitures... 8. kap. 10. Raoul Busquet, Legends, Traditions et Recits de la Provence d'Autrefois, 1932.
11. Pozri napr. Prílohu III. diela The Hermetic and Alchemical Writings... of the Paracelsus the Great,
zv. II, 1894, redig. A. E. Waite. 12. Jacques Sadoul, Alchemist and Gold, 1970, prvý raz vyšlo r. 1970
ako Le Trésor des Alchimistes. Basil Valentine je jeho Azoth, ou le Moyen de Fair l'Or caché des
Philosophes. 13. Théophile de Garencieres, A Mite cast unto the Treasury of the Famous City of
London, being a Brief... Discourse of the... Preservation from the Plague in this calamitous year
1665... 1665. 14. Nostradamus, Paraphrase de C. Galen, sus l'exortation de Menedote... 1557. 15.
Pozri vyššie poznámku 9. 16. Pozri súčasný reprint údajného autografického rukopisu, ktorý pripravil
Pierr Rollet, Nostradamus. Interpretation des Hieroglyphes de Horapollo, 1993. 17. P. V. Piobb, Le
Sort de l'Europe, 1939. 18. Holy Bible (Písmo sväté, I, Kniha kráľov, 7:13 XIII a ďalej. 19. H. P.
Blavatsky, The Secret Doctrine, 1888, zv. 1., str. 314. 20. Pozri Stanisas Klossowski de Rola, The
Golden Game: Alchemical Engravings of the Seventeenth Century, 1988, str. 114. 21. Richard
Roussat, Livre de l'Etat et Mutation des Temps. Krátky prehľad podáva dielo Roberta Benazru Les
Prophéties. Lyons, 1557, 1993. 22. Podľa tradície tieto zriedkavé nové ostrovy vyrastú z mora za noc,
ale očití svedkovia sú inej mienky. Keď sa kapitán sicílskej lode okolo 10. júla 1831 plavil po mori
medzi Sicíliou a Tunisom, hlásil, že videl vodný gejzír vysoký 20 metrov, merajúci v obvode takmer
800 metrov a vzápätí vytryskla do výšky viac ako 600 metrov para. Keď sa kapitán po osemnástich
dňoch plavil tou istou trasou, natrafil tam na neveľký ostrov. Bol 4 metre vysoký a z krátera uprostred
sa valila hustá sopečná hmota. Do konca mesiaca ostrov narástol do výšky 30 metrov a v obvode
meral približne 1 kilometer. Trvalo takmer tri mesiace, kým ho vlnobitie znížilo na úroveň hladiny. Po
vyše 20 rokoch boli ešte na tom istom mieste plytčiny. Hoci je nepravdepodobné, že Nostradamus
predvídal vznik práve tohto nového kopca, zaujímali ho budúce seizmické pohyby v Stredomorí, ako
to dosvedčuje štvorveršie X.49. 23. Jean Dupebe, Nostradamus. Lettres Inédites, 1983. Listy, ktoré
pochádzajú z druhej polovice šestnásteho storočia, obsahujú astrologické diagramy a horoskopy,
ktoré však Dupebe neprebral. Tieto medzery zaplnila Bernadette Lécureuxová faksimilnými kópiami
(hoci aj nízkej kvality) horoskopov a traktátov, ako aj ich diagramatickými "prevodmi" a Robert
Amadou uverejnil v diele L'Astrologie de Nostradamus, 1789, francúzske preklady latinských textov.
Nám bolo prístupné iba vydanie z roku 1992, a preto sme ho použili. S poľutovaním upozorňujeme,
že francúzsky preklad oplýva chybami zapríčinenými nepochopením odborných astrologických
termínov. 24. List I, str. 63 v Amadouovom diele. 25. Táto rytina zobrazujúca tretí vek človeka je od
Wierixa. Pozri Louis Alvin: Catalogue raisonné de l'oeuvre des trois freres, Jean, Jerome et Antoine
Wierix, 1866. Leroy sa zaoberá touto otázkou na str. 80 a ďalej. 26. Vieme len o jednom exemplári, a
to v Britskej knižnici. Našťastie túto vzácnu prácu uverejnil ako faksimile Michael Chomarat v Cahiers
Michel Nostradamus, č. 5-6, 1987-88, pričom použil vlastný exemplár. 27. Zachovalo sa niekoľko
verzií "posmrtných" proroctiev. Ako príklad neuverejnenej rukopisnej verzie si môžeme vybrať
"preklad" v Britskej knižnici, Sloane 3722: New prediction said to be found at the opening of the
Tomb of Michael Nostradamus, a famous prophet...(Nové predpovede, ktoré sa údajne našli pri
otváraní hrobky Michaela Nostradama, slávneho proroka.) Tieto pochybné predpovede sa
zameriavajú na obdobie 1713-1720. Medzi uverejnenými "posmrtnými" sú Nouvelles et curieuses,
Predictions de Michel Nostradamus pour Sept Ans... Augmentée de l'ouverture du Tombeau de
Nostradamus (Nové a zaujímavé predpovede Michela Nostradama na sedem rokov... spolu so
správou o otvorení Nostradamovej hrobky.) Údajne sa týkajú obdobia 1818-1824, ale v skutočnosti
sú to zredigované verzie originálov z Proroctiev (Katalóg Britskej knižnice, č. 12316 e 30/5). 28.
Laurent Videl, Declaration des Abus Ignorances et Seditions de Michel Nostradamus... 1558. 29. Pozri
biografickú poznámku o troch príbuzných brožúrkach a zmienku o anagramatickom Monstre d'Abus u
Benazru, str. 31 a ďalej. 30. Pozri Palle Spore, Les Noms Géographiques dans Nostradamus, 1998.
Vyšlo u Amadoua 1992, str. 457 a ďalej. 31. Eugene F. Rice, The Foundations of Early Modern Europe
1460- 1559, 1970, s. 25. Rice, od ktorého pochádza Lutherov citát, doslova hovorí, že tých, čo prijali
Kopernikov názor pred rokom 1560, by mohol človek zrátať na prstoch jednej ruky. 32. Napríklad v
diele Johannis Garcaei, Astrologiae Methodus... 1576 máme k dispozícii štyri alternatívne ascendanty
od Gaurica, Stadia, istého Španiela a akéhosi "zbožného" človeka. Garcaeus tvrdí, že Philipovým
ascendantom je Škorpión. 33. Jaubert, Éclaircissement des veritables Quatrains... Pozri poznámku 11
v Úvode. 34. J. Guido, Ioannis Guidionis Villariensis medici Parisini de temporis astrorum... 1543. 35.
Garcaeus, Brief Treatise on Erecting Figures of the Sky, etc. je predmetom úvah Lynna Thorndike, zv.
VI, str. 102 a ďalej. 36. Kniha so zápisom "Ex Lib M. Nostradamis Et Amico Emptus... 1560" (rezerva
319834) má titul Preclarum Summi in Astrologia Scientia Principis Alchabitii Opus ad scrutanda
Stellarum... Okolo roku 1985 ju objavil Guy Parguez. Pozri Cahiers Michel Nostradamus, č. 4, júl 1986.
Pokiaľ ide o zmienku o Chaucerovi, pozri T. O. Wedel, The Mediaeval Attitude Towards Astrology,
particularly in England, 1920. Mali sme poruke reprint z r. 1969. 37. Jean-Aimé de Chavigny, Les
Pleiades du S. de Chavigny Beau- Nois, 1603. Mali sme prístup len k vydaniu z r. 1609. 38. FrancXois
Liberati, Sur la fin de l'Empire Romain et Turc, s. a., ale citované u Chavignyho, pozri vyššie. 39.
Literatúra o cykloch súvisiacich s flokulačným indexom krvi od japonského bádateľa Takatu a
okultačných cykloch meraných pomocou morfochromatogramov antropozofa Koliska je rozsiahla a
predstavuje iba dva rady spomedzi mnohých, ktoré boli predmetom pozorovania a výskumu v
dvadsiatom storočí. Stručnú zmienku a krátku bibliografiu pozri Gettings (bibliografia) pod Takatovým
efektom a Koliskovým efektom. Vcelku elementárnu úvahu o kozmických cykloch obsahuje dielo
Rodneyho Collina The Theory of Celestial Influence, 1971. Pozri aj G. L. Playfair a S. Hill, The Cycles of
Heaven. Cosmic Forces and What They are Doing to You, 1978. 40. Trithemius: pozri začiatok 3.
kapitoly. Informácia je z diela De Septem Secundadeis, 1522. 41. Prognosticatio eximii doctoris
Theophrasti Paracelsi... napísané r. 1536. 42. Marjorie Reevesová, The Influence of Prophecy in the
Later Middle Ages, 1969. 43. O Hiltenovej predpovedi o úpadku pápežstva po r. 1516 pozri
Thorndike, zv. 5, str. 375. 44. Predpoveď je v latinskej básni Hodoeporicon Bavaricum a pripisovala sa
(podľa nás omylom) astrológovi Regiomontanovi. Použili sme verziu z diela Thorndike, History of
Magic and Experimental Science, "The Aftermath of Regiomontanus", zv. V, str. 373. Regiomontanus
bol, prirodzene, Nemec, ale písal oveľa kvalitnejšie verše v latinčine i gréčtine. 45. Žiaľ, materiál z
Turrelovej knihy Le Periode c'est-a-dire la fin due monde... sa zachoval len v poznámkach v
Guytonovej práci Récherches historiques, 1874, str. 70-74, hoci astrologické údaje zreprodukoval
Thorndike (cit. dielo zv. V, str. 310 a ďalej). Zdá sa nám nepravdepodobné, že by dôkladný Thorndike
bol prepašoval do textu vcelku očividné astrologické chyby, a preto usudzujeme, že sa vyskytovali už
u Guytona alebo v prameňoch, z ktorých čerpal. 46. M. Nostradamus, Almanach pour l'an M. D. LXVI.
Novoveký reprint pozri Cahiers Michel Nostradamus (red. Michel Chomarat), č. 5-6, 1987-88. 47.
Pozri napr. Rigles particulieres (tak ich volá Simon de Colines) v Les Canons et documens tresaples,
touchant luisaige et practique des communs Almanachz, que l'on nomme Ephemerides, 1543, str. 32.
Vlastne všetky štandardné astrologické diela tých čias sa zaoberajú trigonmi, napríklad aj Gauricus a
Garcaeus v šestnástom storočí (pozri Bibliografiu). 48. Oronce Finé, Orontii Finei Delphinatis... De
Mundi sphaera sive Cosmographia... 1542. 49. Garcaeus, Johannis Garcaei, Astrologiae Methodus,
1576. 50. Gervasius Marstallerus, Artis Divinitricis quam astrologiam seu iudicarium vocant encomia
et patrocinia. 51. Garcaeus, Tractatus brevis... de erigendi figuris coeli, 1556. Podobne ako Thorndike,
ktorý mal prístup vydaniu z r. 1573. 52. Garcaeus, Astrologiae Methodus in qua secundum doctrinam
Ptoelmaei genitura qualescunque iudicandi ratio traditur, 1576. Užitočnú prílohu s menami a
osobnými údajmi 113 slávnejších (podľa dnešných predstáv) osobností pripravil Thorndike (cit. dielo)
vo zv. VI, Príloha č. 4, str. 595. 53. Nostradamus, Orus Apollo fils de Osiris... Notes Hieroglyphiques,
(MSS B. N. 2594). Pozri poznámku 16 v 1. kapitole. 54. Pozri Stanislas Klossowski de Rola, The Golden
Game: Alchemical Engravings of the Seventeenth Century, 1988. 55. David Douglas, De naturae
Mirabilibus, 1524. 56. C. G. Jung, Flying Saucers. A Modern Myth of Things Seen in the Skies, preklad
z nemeckého Ein Moderner Mythus... 1958) od R. F. C. Hulla, 1069, str. 102 a ďalej. 57. Joachim
Heller, Ein Erschrecklich und Wunderbarlich zeychen... 1554. List reprodukoval Michael Chomarat (a
Jean-Paul Laroche) v diele Bibliographie Nostradamus. XVIe - XVIIe - XVIIIe siecles, 1989, str. 12. 58.
Rozprávali sme sa so študentmi jeho filozofickej teórie, ktorí nechceli veriť tomu, čo sme im v
súvislosti s ním povedali o bosoráctve. Podľa nás to dokazuje, aké hrozby na nás privoláva novoveká
akademická špecializácia. Každému novovekému čitateľovi stručného moderného prehľadu jeho
života (napríklad u Nicholasa Campiona alebo Rossella Hope Robinsa) odpúšťame presvedčenie, že
ich pokladá za dve rozličné osobnosti. Pozri Nicholas Campion, The Work of Jean Bodin and Louis le
Roy v diele History and Astrology. Clio and Urania Confer (red. Annabella Kitsonová, 1989) a R. H.
Robbins, The Encyclopaedia of Witchcraft and Demonology, 1959. Campion uvádza plné názvy
Bodinových diel, na ktoré odkazujeme. 59. Pierre Ronsard, Les Poemes de P. Ronsard... 1560.
Príslušné riadky básne Elegie a Guillaume des Autels gentilhomme Charrolois reprodukuje Benazra,
1990, str. 47. 60. Pozri Clébert, str. 83-85. Ronsard trpel melanchóliou a často písal s cynickými
podtónmi. Nie sme presvedčení o tom, že Clébert správne odhadol Ronsardov štýl, keď ho pokladal
za ľahko čitateľný a významovo priezračný. 61. Charles Ward, Oracles of Nostradamus, 1891. Treba
však zdôrazniť, že Ward zmodernizoval pravopis šestnásteho storočia a zaslúžil sa o nesprávne
zdanie, že báseň sa volala To Nostradamus (Nostradamovi). Z básne sme si utvorili dojem, že Ronsard
spochybňuje celý základ i právoplatnosť prediktívnej metódy, hoci uznáva, že Nostradamovo
veštecké nadanie pochádza od Boha a z astrológie (le ciel qui depart/Bien et mal aux humains). 62.
Príklad pomýlenej aplikácie tohto diela z roku 1656 do novoveku v Jaubertovom komentári k
štvorveršiu X.14, ktorý tvrdí, že ide o horoskop Nostradamovho súčasníka Urmela Vaucila. Keby sa
bol Roberts pozrel na pôvodné štvorveršie, zistil by, že tieto dve slová vôbec nie sú mená a nemajú s
astrológiou nič spoločné. Ani mi nenapadne tvrdiť, že Roberts čítal Jauberta - chybu preberali aj
ostatní anglickí komentátori od roku 1656 až do dvadsiateho storočia. 63. 1556 II.51
1558 X.39
1559 I.35, III.55 1566 VI.63
1559 VI.75
1560 X.59, X.39 1569 II.41
1571 XII.36, III.3 1572 IV.47 1574 III.30, III.39 1577 VIII.2
1588 III.51 1589 III.55
1596 III.88
1596 VIII.94 1603 III.70, VIII.58 1632 IX.18
1642 VIII.68 1649 VIII.37, IX.49, X.40 III.81, VIII.76, III.81 1650 VII.56
1651 X.4
64. Antoine Couillard, Les Prophéties du Seigneur du Pavillon... 1556. 65. William Fulke,
Antiprognosticon, 1560. Although Nostradamus is named in this work, the criticism is not specific,
and is directed against astrology as a whole. 66. Laurent Bouchel, La bibliotheque ou trésor du droit
francXais, 1615. Som zaviazaný Lynnovi Thorndikovi za túto zmienku (cit. dielo, zv. VI, str. 170. 67.
Lynn Thorndike, A History of Magic and Experimental Science, 1941, zv. VI, str. 170. 68. Nostradamus,
A l'Invictissime, Tres-Puissant, et Tres- Chrestien, Henry Second, Roy de France, 1558, v druhom
zväzku Proroctiev.
2. KAPITOLA
1. Pozri Jean Dupebe, Nostradamus. Lettres Inédites, 1983. Listy sú napísané po latinsky a Dupebe sa
rozhodol, že ich nezaradí do horoskopov. 2. Pozri Amadou, L'Astrologie de Nostradamus, 1992:
Bernadette Lécureux, Nostradamus. Lettres Inédites. Editions Complementaire, s. 116. Lécureuxová
si zjavne zle vysvetlila celkové ladenie odseku a nevedela si rady s odkazom na Hermovu váhu a
takisto nechápala, že (v šestnástom storočí) bol horoskop totožný s ascendantom. Poznamenajme
ešte, že Nostradamus naráža na stálicu Aldebaran v súvislosti s horoskopom Rosenbergerovho
druhého syna Karla. Nanešťastie tento druh omylu nie je v jej prekladoch výnimočný. 3. Je príznačné,
že Nostradamus hovorí o nástroji jednoducho ako o astrolábe, ale nerozhodol sa opísať ho odborne.
Zasa tu zrejme zohral úlohu obskurantizmus. Bezpochyby sa zmieňuje o astrolábe. Planisféra je
doslova priemet nebeskej sféry (schematickej mapy oblohy) a spojenie polovice priemetu so zložitou
súpravou nástrojov arabského pôvodu tvorí astroláb. Používal sa na meranie ascendantov, určitých
planetárnych pozícií, určovanie výšok, smerov atď. Nie je jasné, prečo Nostradamus spomína v liste
tento prístroj a prečo opisuje jeho pôvod. Možno to bola iba súčasť jeho všeobecnej náklonnosti k
zastieraniu. 4. Leroy, cit. dielo, str. 11-12. 5. Peter Lorie, Nostradamus. The Millennium and Beyond,
1993. Liz Greenová bola astrologickou konzultantkou. 6. Pozri C. D. O'Malley, Michael Servetus, 1953,
str. 158 a ďalej. 7. Pozri Michel Chomarat, Cahiers Michel Nostradamus, č. 4, júl 1986, str. 51. 8. Pozri
Yves Lenoble, Les éphemérides de Nostradamus, str. 310 a ďalej Amadou, 1992. 9. O diele Woellner,
Das Mysterium des Nostradamus, (1926), pozri s. 370 a ďalej Amadou, 1992. Pozri aj Ludwig
Dinzinger, Nostradamus. Die Ordnung der Zeit, dva zv., 1991-92. 10. Nicholas Campion. Astrological
Historiography in the Renaissance, citované in: History and Astrology. Clio and Urania confer 1989,
redig. Annabella Kitsonová. 11. F. Gettings, The Hidden Art. A Study in Mediaeval Symbolism, 1979.
12. Haydn (pozri Bibliografiu). 13. Stručný prehľad odborného termínu "trón" obsahuje dielo F.
Gettingsa The Arkana Dictionary of Astrology, vyd. 1990. Pozri ešte Ptolemaios, Tetrabiblos, I.19. 14.
Astrologické a astronomické názory Francesca Patriziho rozoberá Lynn Thorndike vo zv. VI diela The
History of Magic and Experimental Science, 1941. 15. Efemeridy, napr. Tuckerman, Planetary, Lunar
and Solar Positions, zv. III, reprint r. 1973. 16. Termín "exaltácie" vysvetľuje F. Gettings, The Arkana
Dictionary of Astrology, vyd. 1990. Pozri aj Ptolemaios, Tetrabiblos, I.19, v paralelnom preklade
Robbinsovej, 1964, str. 89. 17. Morin de Villefranche, Astrologiae Gallicae, 1661. Vyšlo niekoľko
užitočných prekladov v angličtine i francúzštine. Pozri napr. J. Hieroz, L'Astrologie selon Morin de
Villefranche, 1959 a Richard Baldwin, The Morinus System of Horoscope Interpretation, 1974. 18.
Podľa informácie z programu WinStar Ephemeris (1996) dostávame:
SA 18 PI SU con MA 7 CP
19. Gurdjieff, All and Everything, 1958, anglický preklad diela Recit de Beelzebub a son petit fils. 20.
Okrem asociácií medzi Baranom a marciálnym "pustošením" a vojnou je oporou aj vcelku očividná
metatéza v zelenom jazyku. Pomocou synkopy P sa RAPINE stane anagramom za ARIEN. 21. O
Baranovi ako vládcovi Nemecka v prameňoch zo šestnásteho storočia pozri Gauricus, Ephemerides
Recognitae et ad Unguem Castigatae per Lucam Gauricum... 1533, a Garcaeus, Johannis Garcaei,
Astrologiae Methodus... 1576, str. 285. 22. Die Deutsche Ephemeride udáva pre občiansku polnoc 3.
septembra 1939 tieto planetárne pozície telies známych Nostradamovi:
SU 9VG35 MO 24AR30 ME 23LE01 VE 8VG49 MA 24CP35 JU 6AR50R SA 00TA55R
23. Dňa 23. septembra 1939 Saturn retrogradoval z Býka do Barana a o polnoci bol na 29,57 stupni v
znamení Barana. 24. Die Deutsche Ephemeride udáva pre občiansku polnoc 7. mája 1945 tieto
planetárne pozície telies známych Nostradamovi:
SU 16TA03 MO 08PI36 ME 20AR34 VE 17AR12D MA 03AR11 JU 17VG37R SA 07CN07
25. H. I. Wolf, Nostradamus, 1944. 26. Jean-Charles de Fontbrune, Nostradamus 2 Into the TwentyFirst Century, 1984. Preklad du Rocherovho vydania z r. 1982 od Alexisa Lykiarda, str. 142. 27.
Cheethamovej (cit. dielo) nedával nesprávne určený rok 1977 nijaký zmysel. 28. Planetárne pozície na
4. február 1571 boli:
SO 15AQ MO 10AQ ME 10AQ MA29AQ JU 26AQ
29. Collot d'Herbois, Le Nouveau Nostradamus, ou les Fetes Provencales... 1777. 30. John Plonisco:
pozri Lynn Thorndike, History of Magic and Experimental Science, 1941, zv. V, str. 218. 31. Citované z
titulu knihy o tejto téme od Ludovica Vitalisa, vtedajšieho profesora astrológie v Bologni. Kniha vyšla
r. 1522. 32. Veľká konjunkcia roku 1524 je v histórii astrológie taká významná, že učený Lynn
Thorndike venoval celú kapitolu literatúre, ktorú podnietila. Ceníme si tento prameň za stopu, na
ktorú nás naviedol, keď sme hodnotili toto obdobie... a najmä citáciu týkajúcu sa diela Peranzonus,
Vaticinium de vera futuri diluvii... 1523. 33. Norman Davidson, Astronomy and the Imagination, 1985,
str. 135 a ďalej. 34. Johann Stadius, Ephemerides novae et exactae... ab anno 1554 ad annum 1570,
1556. Pokiaľ ide o zmienku o Stadiových predpovediach, pozri Thorndike, History of Magic and
Experimental Science, 1941, zv. VI, str. 15. 35. Vivian Robsonová, Fixed Stars and Constellations in
Astrology, 1923. 36. Turrelova vplyvná kniha, dnes už takmer nedostupná, je La Periode, c'est-a-dire
la fin due monde... 1531. Lynn Thorndike, History of Magic and Experimental Science, 1941, záznam o
zachovaní Turrelovho rukopisu v latinčine (A Fatal Prognostication Revealing Marvellous Future
Events regarding the Duration of the World and its Last Days) a naznačuje, že je to rukopis Le
Periodu, preložený do francúzštiny. Thorndike výnimočne nepodáva informácie o mieste, kde sa
rukopis nachádza. 37. Richard Roussat, Le Livre de l'estat et mutations des temps, 1550. 38. R. H.
Allen, Star Names and their Meanings, str. 188. 39. Barlow vo svojej práci Study of Dante tvrdí, že
prima gente (prví ľudia) nie sú Adam a Eva, ako sa nazdával Cary, ale pravekí ľudia, ktorí boli podľa
ptolemaiovského modelu schopní vidieť súhvezdie Južného kríža severnejšie od Talianska. Pozri R. H.
Allen (cit. dielo), str. 196-197. 40. Ptolemaios, Tetrabiblos, I.3-4. Poznámku o týchto užitočných
zdrojoch uvádza F. E. Robbinsová, Ptolemy. Tetrabiblos, redig. a prel. F. E. Robbinsová, 1964, v
Loebovej klasickej knižnici, str. 35.
3. KAPITOLA
1. Trithemius, De Septem Secundadeis, 1522. 2. Trithemius, Von den Siben Geissten oder Engeln...
1534. Hoci je schéma v latinskej verzii De Septem Secundadeis z r. 1522 podaná odlišne od
neskoršieho nemeckého vydania, dátumy zodpovedajú. Zo dve bezvýznamné chyby v origináli sme v
našich tabuľkách opravili. 3. Gabriel de Mortillet, Dictionnaire des Sciences anthropologiques, 1876.
4. Stručný, ale informatívny výskum a užitočnú tabuláciu uvádza "Chronológia" v diele Patrick
Fairbairn, The Imperial Bible- Dictionary, 1887. Je zaujímavé, že obdobie, ako ho vymedzuje
Nostradamus, presnejšie zodpovedá obdobiu v hebrejskej verzii Písma než Septuaginte, kde sa
odhaduje na 6000 rokov. 5. J. Anderson Black, Nostradamus. The Prophecies, 1995. 6. Jediný
novoveký okultista, ktorý sa na vysokej úrovni zaoberal planetárnymi anjelmi, je Rudolf Steiner.
Zhrnutie nájdu čitatelia v hesle "Secundadeian Beings" v diele F. Gettingsa The Arkana Dictionary of
Astrology, 1990. 7. Peranzonus, Vaticinium de vera futuri diluvii declaratione... 1523. 8. Astrológovia
po pätnástom storočí dobre nerozumeli teórii o planetárnych anjeloch. V šestnástom storočí sa
astrológ William Lilly pokúsil o preklad Trithemiovho textu, ale nepochopil jeho dosah. V okultnej
sfére najhorší pokus (žiaľ, najvplyvnejší) o pokračovanie v tejto tradícii predstavuje zhubná verzia od
samozvaného okultistu Eliphasa Leviho v nespoľahlivej práci Dogme et Rituel de la Haute Magie,
ktorú preložil A. E. Waite ako Transcendental Magic. Its Doctrine and Ritual, 1896, str. 353. Našťastie
krátko nato, ako Levi uverejnil svoje nezmysly, Rudolf Steiner začal v prednáškach hovoriť o istých
tradíciách súvisiacich s planetárnymi anjelmi. Azda ani netreba zdôrazňovať, že Steinerove verzie sú
úplne spoľahlivé.
4. KAPITOLA
1. Fulcanelli, Master Alchemist. Le Mystere des Cathédrales, 1971 (anglické vydanie). 2. Rabelais, The
History of Gargantua and Pantagruel, 1564. 3. Eiranaeus Philalethes, Marrow of Alchemy, 1650. 4.
Pozri William Anderson, Green Man. The Archetype of our Oneness with the Earth, 1990. 5. Pozri
napr. Edgar Wind, Pagan Mysteries in the Renaissance, 1958, a Mercury of Angels, in: F. Gettings, The
Hidden Art. A Study of Occult Symbolism in Art, 1978. 6. Ťažko povedať, kde začať s Jungom.
Poburujúce historické i akademické omyly (napríklad) v jeho Transformation Symbolism in the Mass
(1941), znovu vydané v: The Mysteries. Papers from the Eranos Yearbooks Series XXX.2, 1971,
poukazujú na konkrétne chyby (prameniace akiste z úprimného nadšenia pre tému), ku ktorým má
sklon. Zhubný vplyv na alchýmiu je badateľný v diele Johannes Fabricus, Alchemy. The Mediaeval
Alchemists and Their Royal Art, 1989. Dozvieme sa tu niečo o súčasnej psychológii, ale málo o
alchýmii. 7. Zosimus - citované podľa C. A. Burland, The Arts of the Alchemists, 1967. Pozri The Words
od Power, str. 159. 8. Jednoznačne najlepšie novoveké vydanie slávnej Agrippovej knihy predstavuje
K. A. Nowotny, De Occulta Philosophia, 1967. 9. Pri predstave, že by sme mali poctiť Ericha von
Dänikena bibliografickou citáciou, sa nám zviera hrdlo. Pozri však Ronald Story, The Space Gods
Revealed, 1976. Predadamovský hermafrodit sa spomína v knihe Genezis I:27. O stvorení Adama,
človeka zo zeme, sa hovorí v Genezis II:7. O stvorení Evy, ženy zo zeme, sa píše v Genezis II:22. Adam
aj Eva boli tvorovia z mäsa a kostí.
5. KAPITOLA
1. Jean-Paul Clébert, Nostradamus, 1993, str. 25-27. 2. Pozri Nigel Lewis, The Book of Babel: Words
and the Way We See Things, 1994, str. 208. Hoci Lewis nepoužíva termín zelený jazyk, jeho nadšenie
nad vznikom a vplyvom slangu prezrádza záujem o činitele pôsobiace na arkánnu reč. 3. Charles
Nicoullaud navrhol roku 1914 úplne neprijateľnú interpretáciu a chápal slovo dedans ako Sedan.
Unikol mu však zmysel nasledujúceho slova. 4. Deuteronomium, III:ii. 5. Homér, Odyssea 12. Neskorší
príbeh, ktorý Nostradamus takmer určite poznal, pozri Ovídius, Metamorfózy 13. 6. Horatius,
Carmen, I.27.19. 7. Cheethamová, cit. dielo V.57. 8. Jean-Paul Clébert, Nostradamus, 1993, str. 175.
Clébert sa právom pohoršuje nad zlým prekladom slova Mansol. Erika Cheethamová odvodzovala
toto slovo od latinského manens solus. Tvrdila, že tento výraz znamená "ten, čo zostáva sám", ale
táto interpretácia nedáva nijaký zmysel. Z nemenej pochopiteľných dôvodov Jean-Charles de
Fontbrune dešifruje toto štvorveršie ako narážku na Jána Pavla II. Tento argument nemá žiadny
podklad. Napriek Clébertovi zotrvávame v presvedčení, že ide o slovo zo zeleného jazyka. 9.
Nostradamus, Excellent et moult utile Opuscule... de plusieurs exquises Receptes, 1555. Na s. 228 sa
píše: Michael Nostradamus Sextrophoeanus faciebat Salone litoreae 1552. 10. Zatiaľ sa nám podarilo
zistiť, že jestvujú tri verzie Almanachov na rok 1563. Benazra poukazuje na to, že jedna z nich je
zjavne apokryfná. Avšak Muraise v diele Saint-Rémy de Provence et les Secrets de Nostradamus,
1969, venoval kapitolu dvom pokladom a vcelku sebaisto cituje z tohto almanachu. 11. Je možné, že
cenotaf z prvého storočia pred Kristom bol vztýčený na počesť Gaia a Lucia Caesara, synov Agrippu a
Julie. 12. Túto látku obdivuhodne spracoval Stefan Zweig v diele Marie Antoinette. The Portrait of an
Average Woman, preložili Eden a Cedar Paul, 1934. 13. Pozri John Miller, The Life and Times of
William and Mary, 1974, str. 181. 14. Málo pisateľov ako Nostradamus, zaujímajúcich sa o dejiny
sveta, mohlo nebrať na vedomie Hippolytovo dielo De Antichristo. Ako uvidíme, niektoré myšlienky z
tejto práce sa zjavujú v Nostradamových štvorveršiach. Pozri aj G. S. Mead, Thrice- Greatest Hermes:
Studies in Hellenistic Theosophy and Gnosis, 1906. 15. Ovídius, Heroides, 9.92. Ako uvidíme,
Nostradamus radšej cituje z jeho Metamorfóz. 16. Pozri R. F. Gould, The History of Freemasonry, s. a.,
približne 1885. Veľa činov a udalostí v Napoleonovom živote podľa nášho predpokladu súvisí s touto
iniciáciou a prekvapuje nás, že taký dobre informovaný pisateľ ako H. L. Haywood v diele Famous
Masons and Masonic Presidents popiera Napoleonove kontakty so slobodomurármi. Pozri aj Robert
Macody, A Dictionary of Freemasonry, s. a., ale približne 1890. 17. Pozri Michael Maier, Arcana
Arcanissima hoc est Hieroglyphica Aegyptio-Graeca... 1614. Michael Maier sa narodil v roku, keď
Nostradamus zomrel. Arcana vznikla v Anglicku a (podľa neumelej rytiny) tam bola aj uverejnená. 18.
"D. D."The Prophecies of Michael Nostradamus Concerning the FATE of all the Kings and Queens of
GREAT BRITAIN, since the Reformation... 1715. 19. Le Pelletier, ktorý nebol svedkom plného zmyslu
tohto riadku, potvrdil archaické meno Sept. born z Theatrum orbis terrarum (Brabantiae) 1570.
6. KAPITOLA
1. Howard W. Haggard, Devils, Drugs and Doctors, 1929. 2. Percopo XVII ii, 39. Podľa Thorndika táto
konkrétna zmienka pochádza z Predpovede na 30. júl 1552, ale nepodarilo sa nám ju identifikovať.
Predpoveď však v rozličných podobách obiehala pred smrťou Henricha, lebo sme ju objavili v
niekoľkých knihách uverejnených pred touto udalosťou. 3. Ranzovius, Catalogus imperatorum...
1580. 4. Lynn Thorndike (cit. dielo) zv. VI, str. 101. Uvidíme, že na zmienky o Percopovi a Ranzoviovi
upozornil tento prameň, hoci by sme prišli k odlišným záverom. 5. Podrobnejšie pozri Thorndike, zv.
VI, kapitola XXXII, venovaná novej hviezde. 6. Tycho Brahe, Astronomia Instauratae Proegymnasmata,
1602. 7. Pozri Allen, cit. dielo, str. 147. 8. Homérova Iliada, preložil lord Derby a citoval Allen, str. 121.
9. Edmund Spenser, Shepheard's Kalendar na júl. Citoval Allen, str. 125. 10. Robert sebaisto ako vždy
a nesprávne prekladá francúzsky text. Podľa nás sa priveľmi spoliehal na Garencieresovu angličtinu
zo sedemnásteho storočia. 11. Paracelsus, De origine Morborum Invisibilium, Lib. IV. 12. Paracelsus,
Coelum Philosophorum. 13. Z The Works of John Knox, red. David Laing, 1864, zv. IV, str. 240. Citoval
Eugene F. Rice, The Foundations of Early Modern Europe. 1460-1559, 1970, str. 142. 14. Matthieu
Ory, niekdajší generálny inkvizítor Lyonu, je dnes známy hlavne preto, že vyšetroval a zatkol Michaela
Serveta Prepustil ho, ale neskôr, ešte v tom istom roku, ho nezákonne upálili v Ženeve so súhlasom
Jána Kalvína. 15. Fulcanelli, Fulcanelli: Master Alchemist. Le Mystere des Cathedrals, 1971.
7. KAPITOLA
1. Amsterdamské vydanie (z r. 1668) Les Vrayes Centuries et Prophéties de Maistre Michel
Nostradamus... Chez Jean Jansson, 1668. 2. T. Garencieres (pozri Bibliografiu). Ako uvidíme, téma
"krvi spravodlivých" sa opäť vynára vo štvorverší II.53. 3. An ancient Prophecy written originally in
French by Nostradamus, know (sic) done into English 6 Jan 1671. Nachádza sa v rukopisnej zbierke
Britskej knižnice Add. 34, 362, f. 50. So značnými zmenami vyšiel v diele Andrew Marvell's Works,
vyd. 1872. Zv. 1, str. 338, f. 50. 4. K. Chodkiewicz , Oracles of Nostradamus, 1965, str. 30. 5.
Myšlienka, že Nostradamus naráža na pohanské kultové miesto staršie než Katedrála sv. Pavla,
pochádza zrejme od Garencieresa. 6. Brewer v slovníku Dictionary of Phrase and Fable, revid. vyd.
1963, str. 894, sa zmieňuje o Gillrayovej karikatúre Starej dámy. Táto karikatúra je z r. 1797, ale toto
meno sa zjavne používalo už dávno. Meno Threadneedle, pravdepodobne Three Needles (tri ihly,
možno podľa erbu výrobcov ihiel), sa používalo r. 1598. 7. K štvorveršiam o Karolovi I. patrí II.53. 8.
Presvedčivý argument v prospech tohto epiteta (juste) by mohla poskytnúť reč Karola I., keď stál na
popravisku v rozopnutej košeli - vraj si obliekol vzhľadom na počasie ešte ďalšiu košeľu, lebo bol
ľadový deň v januári 1649. Uznal si niekoľko chýb, vyslovil presvedčenie, že sloboda ľudu závisí od
posvätnosti zákona, a vyhlásil, "Božie súdy sú spravodlivé". Boli to jeho posledné slová na verejnosti.
9. Citát z Machynovho denníka je z diela Walter Besant, South London, 1889. 10. Napriek požiaru
kostol St Mary Overies zostal stáť a vyzeral v podstate nezmenene v deväťdesiatych rokoch
osemnásteho storočia. Meno Overies odvodzuje Besant (pozri vyššie) od starého slova Ofers čiže
obďaleč od pobrežia. Podľa narážky stál pri nábreží Temže. Pôvodné základy zničil požiar r. 1212 a v
pätnástom storočí vystavali kostol znova. Kto sa pomodlí za dušu tu pochovaného básnika a hlavného
dobrodincu cirkvi, bude mu odpustených 1500 dní v očistci. 11. O dvoch povestných košeliach pozri
vyššie poznámku 8. 12. Keith Feiling, A History of England. From the Coming of the English to 1918,
1970, str. 569. 13. Nostradamus používal iné slová a výrazy na označenie Angličanov a Britov. Britov
napríklad opisuje ako "gent Britannique". 14. Neargumentujeme tým, že Nostradamus použil toto
slovo v jeho anglickom zmysle prv, ako ho používali v Anglicku, ale uvádzame ho ako doklad jeho
znamenitých jasnovideckých schopností. Nostradamus písal po francúzsky ako vždy, ale rozmýšľal po
latinsky. Slovo Anglicus napriek latinskému kontextu malo svoje pevné miesto v nepejoratívnej
predprotestantskej spisbe. Napr. Magna Carta obsahuje výraz Anglicana Ecclesia. 15. Emile Ruir, Le
Grand Carnage d'apres les prophéties de "Nostradamus" de 1938 a 1947. 1938, str. 118. 16.
Nostradamus sa hrá s francúzskym slovom Verseau "Vodnár". Je dvojznačné, lebo obsahuje vodu
(eau) vo verši štvorveršia (vers). 17. J. Loiseleur, Ravaillac et ses complices, 1873. 18. Pierre de le
Lorrain de Vallemont, La Physique occulte ou traite de la baguette divinatoire, 1696. 19.
Cheethamová koriguje Nostradama a nazdáva sa (hoci neuvádza dôkazy), že Mont Aymar je vlastne
Montelimart. Neuvedomuje si hlbšie súvislosti Nostradamovho jazyka a interpretuje toto nezvyčajné
štvorveršie ako zmienku o dobytí Lyonu revolučnými oddielmi 13. decembra 1793. Zrejme nevie, že
Nostradamus sa veľmi podrobne zaoberal obliehaním mesta v inom štvorverší (pozri 2. kapitolu).
Hlavnou slabinou Cheethamovej vysvetlenia je to, že napriek jej tvrdeniu vojaci nedobyli Lyon 13.
decembra 1793. Podobný osud postihol v decembri toho istého roku aj Toulon a Vendée. 20. Pozri
napr. údaje týkajúce sa dňa jeho narodenia v Johannis de mon regio... Ephemerides, spomínanom v
Prílohe č. 1. Meno Lucia je uvedené v kalendári deň pred jeho narodením. 21. Od Abbého de
Vallemonta (pozri vyššie poznámku 18) sa dozvedáme, že osobne vyšetroval Aymara celý mesiac od
21. januára 1698 deň čo deň dve hodiny. Prišiel k záveru, že "prútiky sa mu v rukách pohybovali po
stopách zlodejov a vrahov na úteku". Citujeme z diela The Divining-Rod. An Experimental and
Psychological Investigation, 1926, od William Barretta a Theodora Bestermana. 22. Mme de Bolly v
Biographie Universelle Ancienne et Moderne, 1857. 23. Netreba sa rozširovať, že inkvizícia mala
oveľa voľnejšie ruky v okrajových provinciách. Edikt z r. 1682, ktorý vydal Ľudovít XIV. - sčasti pod
vplyvom prípadu Chambre ardente -, prakticky v r. 1718 položil vo Francúzsku bodku za procesmi s
bosorkami. Stalo sa tak po zmene definície bosoráctva, takže inkvizícia už nemohla vyhlasovať
bosoráctvo za kacírstvo. Poslednú bosorku upálili pravdepodobne r. 1718 v Bordeaux. 24. Montague
Summers, The Geography of Witchcraft, 1958, str. 421. Uvedomujeme si, že Summers bol veľmi
predpojatý historik, ale aspoň si dal tú námahu, že sa usiloval podložiť svoje predsudky výskumom
primárnych materiálov. 25. Podľa nášho názoru je vďaka astrologickej precíznosti riadok Et liqueduct
et le Prince embaume najpozoruhodnejší z celého Nostradamovho diela. Uvidíme, že je astrologicky
presný v rozpätí niekoľkých minút. Ako mohol Nostradamus predvídať sto rokov vopred, že Richelieu
bude zabalzamovaný, je záhadné, ale takmer neuveriteľne znie, že dal tento čin do súvislosti s
konkrétnou kozmickou udalosťou. 26. Dňa 4. decembra na poludnie sa Jupiter nachádzal na 9. stupni
a 50. minúte Rýb a Saturn zasa na 18. stupni a 24. minúte toho istého znamenia. Práve vstúpili do
pásma prípustného pre túto výraznú konjunkciu. 27. Armanda Jeana du Plessisa tituluje Nostradamus
ako princa, lebo bol po kráľovi druhým najmocnejším človekom v krajine. Tak či onak bol vojvodom a
jeho titul znel Duc de Richelieu. 28. Konštrukt pôsobí obdivuhodne v porovnaní so slovom l'Aqueduict
vo štvorverší X.89. Poukazuje na predcházajúce znamenie Barana. 29. Dňa 24. februára 1642
napoludnie bol Saturn na pozícii 25PI04 a Jupiter na 25PI01. Príslušné planetárne pozície boli:
SA 25PI JU 25PI SU 06PI a ME 13PI MA 01GE VE 24AQ MO 24GE
30. V Spojených štátoch sa pre satellitium používa technický termín Stellium, ktorý je však
etymologicky nesprávny. 31. Túto úpravu navrhujeme s váhaním, lebo vo vydaní Pierra Rigauxa z r.
1566 i vo vydaní Bonoista Riagauda z r. 1568 bol Arles. Tejto úprave dávame na rozdiel od iných
komentátorov prednosť pred prispôsobovaním histórie slovu. 32. Je nám známe, že Pitt Francis
komentoval toto štvorveršie a všimol si, že sa v ňom hovorí o Richelieuovi. Vyvodzuje však zo svojho
komentára celkom iné závery ako my a dopustil sa i niekoľkých omylov. Jeho hlavnou chybou (a
dodajme, že nielen pokiaľ ide o toto štvorveršie) je dôvera v Cheethamovej preklad i komentár. K
vážnym historickým omylom vo Francisovom komentári patrí, že Cinq Mars sa nepostavil proti
Richelieuovi, listiny neboli objavené v Arles a Ľudovít XIII. nezomrel r. 1642. Pozri David Pitt Francis,
Nostradamus. Prophecies of Present Times?, 1985, str. 66. Ani Cheethamovej, ani Francisovi
nenapadlo, že ide o astrologické štvorveršie. 33. C. T. Onions, The Oxford Dictionary of English
Etymology, 1966, str. 101. 34. Tobias Smollett, A Complete History of England, 1759, zv. 8, str. 247.
Ale pozri aj The History of England... od Davida Huma a W. C. Stafforda (zv. II, str. 295). Práca sa
jednoznačne opiera o Smolletta, ale rozširuje zoznam členov kliky: londýnsky biskup, earli z Danby,
Nottinghamu, Devonshiru, Dorsetu, markíz z Halifaxu, vojvoda z Norfolku, lordi Lovelace, Delamere,
Paulet, Eland, páni Hampden, Powle a Lester, a navyše "veľa zaujímavých džentlmenov, množstvo
ctihodných občanov sa pridalo k žiadosti adresovanej princovi a prosili ho o pomoc pri znovuzískaní
slobody". 35. Pozri anonym J. F., Predictions of Nostradamus before the Year 1558, povolené 26.
mája 1691. (Prístup k tejto vzácnej knihe nám umožnila Britská knižnica: 718 g. 12.) 36. Z A New Song
of the French King's Fear of an Orange. Anonymné verše pochybnej hodnoty kritizujúce Ľudovíta XIV.
Bez údaja o roku vydania, ale vytlačené koncom sedemnásteho storočia.
8. KAPITOLA
1. Stefan Zweig, Marie Antoinette, 1934 (3.vyd.), str. 453. 2. Príčiny, pre ktoré Prusi a Rakúšania
ustúpili pri Valmy, sa nikdy nepodarilo uspokojivo vysvetliť, hoci sa vie, že vojvoda z Braunschweigu
ani najmenej netúžil po vpáde do Francúzska. Nie je vylúčené, že hlboká vrstva bahna pruským
vojakom nedovoľovala kryť ostreľované pásmo. Neustúpili však v zmätku. Goetheho výrok o Valmy sa
stal slávnym: "Toto bojisko a tento deň znamenajú počiatok novej epochy v dejinách sveta." Nebola
to ani zďaleka veľká bitka, takmer len šarvátka. Človek preto žasne, či Goethe nešípil za ústupom
nejakú nadprirodzenú príčinu. 3. Ward, cit. dielo, str. 263. 4. De Montgaillard, Histoire de France,
1793, iii, str. 415. 5. V šestnástom storočí sa už slovo "farby" používalo v zmysle vojenskej zástavy. 6.
Dobrý opis Alfraganovho systému vo vzťahu k Dantemu (a potenciálne aj k Nostradamovi) nájde
čitateľ v diele Edward Moore, Studies in Dante. Third Series. The Geography of Dante, 1903. Ako
poznamenal Moore, je ponižujúce klásť severnú hranicu vylučujúcu "vonkajších barbarov", ledva
hodných pozornosti, až na južný okraj Cornwallu. 7. Ptolemaios, Tetrabiblos, II.3. 8. Katarína Veľká je
určite námetom štvorveršia, a preto nás uvádza do pomykova, že Cheethamová prekladá zmienku o
mužnej žene ako symbol Germánie. 9. Pokiaľ môžeme zistiť, tento zvučný titul objavili r. 1909 na
stĺpe. Semiramis bola takmer určite historická postava, ale na rozdiel od Kataríny sa nik nezaoberal
hodnotením jej sexuálnej zdatnosti. 10. Nostradamus zjavne vyhradil obraz zatmenia pre ruskoturecké vojny, lebo v tejto súvislosti mal kozmicko-symbolický zmysel. Stojí však za zmienku, že
zmluva o druhom rozdelení Poľska bola podpísaná 23. septembra 1793 o 3:00, teda presne v čase,
keď Mesiac vrhol tieň na Saturn. 11. Le Pelletier, str. 59. Mimochodom, francúzsky učenec nielenže
upravoval Nostradama, aby vyhovoval jeho interpretácii, ale dopustil sa aj niekoľkých chýb pri
prepise:
Le dix Calendes d'Avril de faict gotique
Resuscité encor par gens malins:
Le feu estainct, assemblée diabolique
Cherchant les os du Damant et Pselin.
Máme teda najmenej deväť variácií pôvodného Nostradamovho textu. Odchýlky azda nie sú kritické a
nemenia zmysel štvorveršia od základov (na rozdiel od mnohých odchýlok v spisoch súčasných
komentátorov), ale u vedca nemôžeme tolerovať taký prístup. Podľa našej mienky "učené" úpravy
zdanlivo obskúrnych textov sú práve také neprijateľné ako úpravy vyskytujúce sa v subkultúrnych
publikáciách. Súčasní interpretátori sa väčšinou držia celkom slepo Le Pelletiera, nesprávne čítajú
výraz dix Calendes, čo vyúsťuje do nezmyselného kalendárneho ekvivalentu. Roberts prijíma 23. apríl,
kým Cheethamová dáva prednosť 10. aprílu. Patrian sa nepokúša o moderný preklad a de Fontbrune
nenavrhuje preklad ani v jednej zo svojich dvoch kníh o Nostradamovi. 12. Gregoriánsku reformu z r.
1582, ktorú navrhol pápež, prijalo protestantské Anglicko až v roku 1751. 13. Týka sa, prirodzene,
roku 1789, keď vypukla revolúcia. 14. Pôvodný francúzsky text vo vydaní z r. 1668 znie: ... et
commencement icelle annee sera faite plus grande persecucution (sic) a l'Eglise Chrestienne, qui n'a
este faite en Afrique, et durera cette icy jusques a l'an mil sept cens nonante deux que l'on ciudera
estre une renovation de siecle... 15. Le Pelletier, Post quaedam sacra extinctis luminibus, mistim
coeunt, sive cum soror, sive cum filia, sive cum qualibet... str. 356. 16. Psellos, Chronographia (2 zv.),
1926-8, redig. E. Renauld. 17. Napr. Stefan Zweig, Marie Antoinette, 1934 (3. vyd.), str. 465. 18.
Datovanie je vzhľadom na kontext veľmi presné. Z týchto štyroch planét sa najpomalšie pohybuje
Jupiter. Táto planéta bola v znamení Leva v r. 1789-90 a 1812-13, ale ostatné planéty počas týchto
období už nezaujali pôvodné pozície.
9. KAPITOLA
1. Stewart Robb, Nostradamus on Napoleon, 1961. 2. Anatole Le Pelletier, Les Oracles de Michel de
Nostradamus, 1867. 3. Sú to: I.27, I.32, I.60, I.76, I.88, II.67, II.30, II.44,, II.66, II.69, II.91, II.99, III.35,
III.37, III.93, IV.26, IV.37, IV.54, IV.82, V.30, V.39, V.60, V.79, V.99, VI.25, VI.79, VI.89, VII.13, VIII.8,
VIII.17, V.46, VIII.53, VIII.57, VIII.60, VIII.61, VIII.76, VIII.88, IX.33, X.24, X.34, X.87. 4. Garencieres, The
True Prophecies..., 1672. 5. Latinská konštrukcia Né je odvodená od gréckeho významu "naozaj",
takže by sme mohli čítať Né Apollyón ako "naozaj ničiteľ". 6. Kniha Zjavenia, IX, 11. Citát je z diela F.
Gettings, Dictionary of Demons, 1988, str. 35. 7. Pozn. 6 vyššie, 2. verš: "A meno tej hviezdy je Blen."
8. James Laver, Nostradamus, or Future Foretold, 1942. Vo vydaní vydavateľstva Penguin z r. 1952,
str. 167. 9. Nostradamus 2 - into the Twenty-First Century, 1984. 10. Jaubert, cit. dielo 11. Daniel
Thomas, v Britskej knižnici exemplár Garencieresa... (Kat: 718 i. 16), str. 423. 12. Cheville a cheval v
tomto odbornom zmysle v diele Hatzfeld a Darmesteter, Dictionnaire Général de la Langue
FrancXaise, 1888. 13. Zmienku o lodi s čiernymi plachtami pozri Aegeus v diele Hammonda a
Scullarda, The Oxford Classical Dictionary, vydanie 1979. Aegeus bol, prirodzene, Teseov otec. 14.
Citácia je z poznámky podpísanej Ships Company (Lodná spoločnosť) a našiel ju kapitán Miller na
zadnej palube Tesea. Začína sa slovami "Úspech nech sprevádza admirála Nelsona..." Úplný citát je v
práci Geoffrey Bennett, The Battle of Trafalgar, 1977, str. 63. 15. Pozri Geoffrey Bennett, The Battle
of Trafalgar, 1977, str. 241. Irónia chcela, že cisár bol rozhodnutý nepotrestať Villeneuva. Viceadmirál
netušil, že Napoleon súhlasil s jeho návratom domov do Provensálska, inakšie by nebol spáchal
samovraždu. 16. Geoffrey Bennett, cit. dielo, str. 188-89. Tejto skvelej knihe vďačíme za väčšinu
faktickej dokumentácie, vďaka ktorej sa nám podarilo rekonštruovať Nostradamove štvorveršia
týkajúce sa bitky. 17. De Fontbrune interpretoval túto predpoveď tak, že zmanipuloval historické
fakty (i Nostradamovu francúzštinu), aby vyhovovali proroctvu. V dôsledku toho sú takmer všetky
jeho tvrdenia o štvorverší takisto nepresné ako jeho predstava o tom, čo sa stalo pri Trafalgare. 18. O
Fustes a galeres, pozri Hatzefeld a Darmesteter, Dictionnaire Général de la Langue FrancXaise, 1888.
Nostradamus používa prvé veľmi obratne, lebo si predstavuje vojnovú loď vlastne iba ako drevenú
lafetu pre delá. 19. Ward, cit. dielo, str. 38. 20. Alistair Horne, The Fall of Paris. The Siege and the
Commune 1870-71, reprint r. 1967, str. 70.
10. KAPITOLA
1. Ward, cit. dielo, str. 254. 2. Keby nás niekto vyzval, aby sme vybrali dve štvorveršia ako dôkaz
Nostradamových jasnovideckých schopností, rozhodli by sme sa pre X.67 a IX.83. 3. Možno tu pôsobí
zhubný vplyv populárnej subkultúrnej literatúry o Nostradamovi - alebo aj vplyv nedávneho filmu
Nostradamus, vychádzajúceho zo subkultúrnej literatúry -, ale tí, čo sa nikdy vážne nezaoberali
Nostradamom, sú najúprimnejšie presvedčení o dvoch veciach - že učenec predpovedal koniec sveta
a Hitlerovu rolu v druhej svetovej vojne. V obidvoch bodoch sa mýlia. 4. Ellic Howe, Urania's Children,
1967. 5. C. Loog, Die Weissagungen des Nostradamus, 1921. 6. Dr. Kritzinger, Mysterien von Sonne
und Seele, 1922. 7. Arkel and Blake, Nostradamus. The Final Countdown... 1993. 8. De Fontbrune mal
pravdu, že témou je Maginotova línia, ale vo všetkom ostatnom sa mýlil. 9. De Fontbrune nástojí, že
dobyté mesto (cité prinse) bol Paríž, hoci vnútorné dôkazy vo štvorverší svedčia, že ide o Sedan alebo
Abbeville. My dávame prednosť Abbevillu, lebo bolo doň treba prejsť cez 15 vodných tokov. 10.
Francova neutralita ze vojny jednoznačne znepokojovala Nemcov. Hitler dokonca plánoval vpád do
Španielska. 11. K. Chodkiewicz, Oracles of Nostradamus, 1965. 12. J. Hieroz, L'Astrologie selon Morin
de Villefranche, 1962. Na s. 120 Hieroz cituje Villefrancha: "les retrogrades ont une activité contrarie
et presagent l'imperfection et l'interruption de leur effets." 13. Malachai, Q. B. V. S. Malachiae de
Pontificibus Romanis usque ad finem Mundi Prophetia, 1670. 14. Serge Hutin, Les Prophéties de
Nostradamus; présentées et interprétées... 1966. S teóriou Viliama III. vystúpila Cheethamová.
Patrian sa prikláňa k názoru, že ide o Petra Veľkého. Roberts argumentoval v prospech Karola II.,
prípadne van Trompa. 15. Gerald S. Graham, A Concise History of the British Empire, 1970. 16. Náš
názor o súvislosti Vodnára s USA sa opiera o horoskop od Ebenezera Sibleyho, uverejnený na
arkánnej rytine s Deklaráciou nezávislosti v jeho knihe The Science of Astrology, or Complete
Illustration of the Occult Sciences, 1790. O vzniku Spojených štátov jestvuje, prirodzene, veľa
horoskopov. 17. Rodney Collin, The Theory of Celestial Influence, 1954. Príloha č. 10. 18. James
Wilson, A Complete Dictionary of Astrology, 1880: "Vodnár je horúce, vlhké, vzdušné, sangvinické,
mužné, denné, západné, pevné, ľudské, racionálne, hovoriace, celé, šťastné, sladké, silné, hyemálne,
južné, poslušné znamenie... skôr plodné než jalové." Kurzívu použil autor, aby zdôraznil, v čom tento
skrz-naskrz tradičný zoznam odráža ducha štvorveršia. 19. Máme tu na mysli text od Pierra Rigauda
publikovaný v Lyone (1558), ktorý sprístupnil Le Pelletier. Jeho verzia štvorveršia sa veľmi podobá na
verziu, ktorú sme prevzali z amsterdamského vydania z r. 1668, okrem tretieho riadku, kde uvádza
Franche namiesto France - hoci obidve slová majú presne rovnaký význam. Vo štvrtom riadku píše
Aries namiesto Ariez. Neskoršie vydanie z r. 1568 od Benoista Rigauxa opravuje Franche na France a
ponecháva tvar Aries. 20. Gauricus, Ephemerides Recognitae et ad Unguem Castigatae per Lucam
Gauricum... 1534-1554, 1533. 21. C. Ptolemaios, Tetrabiblos (cit. dielo). Ptolemaiovská metóda
určovania má málo spoločné s dnešnými metódami. Prehľad nájde čitateľ v práci Gettings, Dictionary
of Astrology. 22. Upozorňujeme na proroctvo, ktoré sa rozšírilo koncom päťdesiatych rokov 20.
storočia. 23. H. I. Woolf, Nostradamus, 1944, str. 13 a ďalej. 24. Agrippa, De Occulta Philosophia,
1533. Škála sa začína na str. CIII, ale škálu pre dotyčné duodenáriá nájdeme na str. CXXXII. V
znamenitom diele De Occulta od K. A. Nowotného je Calendarium Naturale Magicum Perpetuum...
od Trithemia uvedené v Prílohe č. V, str. 615. Prístupnejší je Adam McLean, The Magical Calendar (z r.
1620), vydanie z r. 1980, ktorého obsah pochádza z prednostradamovského obdobia. V týchto
magických zoznamoch zastupujú dvanástich anjelov znamení zväčša okultné znaky. Napr. u McLeana
pod Verchielom na str. 72, u Nowotného na str. 629. 25. Meno Ol, občas písané ako Oel, sa
(napríklad) vyskytuje v paulinskom umení. Pozri A. E. Waite, The Book of Ceremonial Magic, 1911, str.
70.
PRÍLOHA Č. 1
1. Astrologické hodnotenie objavov Jeana Dupeba z r. 1983 podáva Robert Amadou, L'Astrologie de
Nostradamus, 1987 a 1992. Dupebova práca sa volá Nostradamus. Lettres Inédites, 1983. 2. JeanAimé Chavigny udáva, že Nostradamus sa narodil v roku Milosti 1503, vo štvrtok 14. decembra
približne o dvanástej napoludnie. Podľa toho bola zostavená väčšina nám známych horoskopov, hoci
údaj "environs les 12 heures de midi" sa chápal ako poludnie. Chavigny často uvádza nepresné údaje.
3. Garcaeus, Johannis Garcaei, Astrologiae Methodus... 1576. Z tohto diela uviedol Lynn Thorndike
prílohu so 113 horoskopmi a dodal niekoľko horoskopov z práce Sixtus ab Hemminga, Astrologia
ratione et experientia refutata, 1583. Pozri Thorndike, zv. VI, str. 595 a ďalej. 4. Garcaeus, cit. dielo,
str. 115. Aj on uvádza horoskop pre január 1504, kde je Mars, Jupiter a Saturn v znamení Raka, jeden
stupeň od predpokladaného Nostradamovho horoskopu. 5. Gauricus, Luca Gaurici Geophonensis...
Tractatus Astrologicus, 1552. 6. Cardanus, Hieronymi Cardani in Cl. Ptolemaei de Astrorum iudiciis...,
1578. 7. Cardanus, cit. dielo, str. 694. 8. Pozri Jean Dupebe, Nostradamus. Lettres Inédites, 1983. List
XXXI, str. 100. Dupebe nebol astrológ a zrejme mu unikol význam zmienky o pečati. Pozri však
Lécureux, str. 119. Príslušný citát je uvedený ako záhlavie tejto prílohy. 9. Robert Benazra, Répertoire
Chronologique Nostradamique (1545- 1989), 1990. Jedinú výnimku z tohto "päťdesiatročného"
pravidla predstavuje Hórus-Apolón (pozri Pierre Rollet). Pripisuje sa Nostradamovi, hoci to vôbec
nemusí byť pravda. 10. Obidva horoskopy od Matthiasa Haca Sumbergia, dnes v madridskej
Kráľovskej knižnici, reprodukuje Taylor (pozri nižšie poznámku 11), horoskopy 15-16. Ascendant v
odhade je 1 Škorpión a ascendant v upravenej verzii, pripadajúci na Captus Herculis, je 28 Libra. 11.
Pozri René Taylor, Architecture and Magic: Considerations on the Idea of the Escorial, in Essays in the
History of Architecture, Presneted to Rudolf Wittkower, vydanie z r. 1969. Hercules Galicus, pozri
obr. 6 v článku. 12. Garcaeus, Astrologiae methodus in qua secundum doctrinam Ptolemaei genitura
qualescunque iudicandi ratio traditur, 1576. 13. Raphael's Astronomical Ephemeris... for 1927, str.
41. 14. Použili sme Expert Astronomer for Windows, vydanie z r. 1993 od firmy Expert Software Inc.
15. Pozri J. Boffito a C. Melzi d'Eril, Almanach Dantis Algherii sive Prophacii Jadaei Montispessulani
Almanach perpetuum ad annum 1300 inchoatum... (Prophacius je Jakub ben Machir ben Tibbon). O
probléme sa píše v časopise Modern Language Review (júl 1908), revid. reprint, na str. 276 a ďalej, v
štúdii Edward Moore's Studies in Dante. Fourth Series. Textual Criticism of the "Convivio" and
Miscellaneous Essays, vydanie z r. 1968. 16. Regiomontanus, Johanis de Monte regio... Ephemerides
(pro Anno 1489-1506). 17. Jean Dupebe, cit. dielo. Pretože Dupebe nezaradil astrologické horoskopy
do prekladu, použili sme Lécureuxa, ako ho uvádza Robert Amadou, L'Astrologie de Nostradamus, vo
vydaní z r. 1992. 18. John Gadbury, Cardines Coeli, 1686, str. 60. 19. Derek Parker, Familiar to All.
William Lilly and Astrology in the Seventeenth Century, 1975, str. 93. 20. Alan Leo, Notable Nativities
(s. a., približne 1910) ako 795 a 932. 21. Jeff Green, Pluto, the evolutionary journey of the soul, zv. 1,
1986. 22. Astrology, zv. 37, č. 2, 1963, str. 9. 23. Eric Muraise, Saint-Rémy de Provence et les Secrets
de Nostradamus, 1969. Horoskop reprodukoval aj Amadou, cit. dielo, na str. 27. 24. Amadou, cit.
dielo (vyššie). Nostradamov horoskop od Maxa Duvala je na str. 13. 25. Michel Nostradamus,
Excellent et Moult Utile Opuscule a Touts Necessaire, qui desirent avoir cognoissance de plusieurs
exquises Receptes... 1556. Napísal: "... depuis l'an 1521. iusques en l'an 1529. incessament courant
pour entendre et savoir la source et origine des planetes et autre simples." Nazdávame sa, že tieto
poznámky zanechal z astrologických dôvodov ako okultnú záslepku, lebo slovo planéty je popri výraze
"simples" nadbytočné. 26. O citáte z Guida Bonata pozri Vivian E. Robsonová, The Fixed Stars and
Constellations, 1923. 27. R. H. Allen, Star Names. Their Lore and Meaning, 1963, reprint práce StarNames and Their Meanings, 1899, str. 256, kde cituje Wyllyama Salysburyho, možno podľa Procla. 28.
O Bodinovi pozri Republic VI, ii. Nepoznáme akademickú štúdiu o prediktívnych číslach.
PRÍLOHA Č. 3
1. Je to pochybné. Pierre de Nostredame (Petro de Nostra Domina) z Avignonu, ktorý prestúpil zo
židovskej viery pred rokom 1455, sa predtým volal (ako Žid) Guy Gassonet. Aj po konverzii sa zrejme
volal Peyrot, alebo Pierre de Sainte-Marie. Otázne je, o ktorú Máriu ide. V roku 1464 sa ešte vždy
písal Peyrotus de Nostradomina pred miestnym avignonským notárom. O detailoch príslušných listín
pozri Edgar Leroy, str. 14 a ďalej. 2. Verše, pripisované Jodellovi alebo Théodorovi de Beze, hoci
podľa G. Patina ich napísal G. C. Utenhove:
Nostra damus cum falsa damus, nam fallere nostrum est Et cum falsa damus, nil nisi nostra damus.
V latinčine verše vyznievajú humorne, ale v preklade sa vtip stráca:
Keď dávame falošne, dávame naše vlastné, lebo sa mýlime sami A keď dávame falošne, dávame iba
svoje.
3. Jean-Aimé Chavigny, Janus Gallicus. Prístupnejšia je francúzska verzia, ku ktorej dodáva Leroy
niekoľko latinských poznámok, str. 197.
PRÍLOHA Č. 5
1. Charles Ward, Oracles of Nostradamus, 1891. 2. Jean Dupebe, Nostradamus. Lettres Inédites,
1983. Poznámka Hansa Rosenbergera je z listu XXII dňa 8. apríla 1983 (OS). Rosenberger nebol sám,
pozri napr. Tubbeho listy XVIII a XX Nostradamovi. 3. Finé, Orontii Finei Delphinatis... De Mundi
Sphaera, sive Cosmographia, 1542, str. 51.
PRÍLOHA Č. 7
1. Napríklad Laver ho označuje ako štvorveršie VI.100. Z raného textu vyplýva celkom jasne, že
latinčina je mimo štvorveršia. Štyri latinské riadky sa volajú Legis Cautio Contra Ineptos Criticos. Dalo
by sa, pochopiteľne, tvrdiť, že Bleygnic bol neschopný kritik. 2. Slovo Lampadas používajú Alfonsine
Tables, ktoré Nostradamus akiste poznal.
Ilustrácie
Je nepravdepodobné, že by sa v takýchto zobrazeniach prejavovala Nostradamova duša
Nostradamov portrét (1503-1566). Medailón z horoskopu zostaveného pri príležitosti narodenia
učenca (pozri obr. 3), vyhotovený podľa portrétu od Nostradamovho syna Césara v Bibliotheque de la
Mesjanes, Aix-en-Provence.
s. 451: (POZNÁMKA REDAKCIE!!! Tieto čísla strán nesádzať !!!)
Obr. 1. Titulná strana vydania Proroctiev z roku 1557 s rytinou znázorňujúcou Nostradama za písacím
stolom. Túto ranú verziu Proroctiev nedávno publikovalo vydavateľstvo Editions Michel Chomerat
ako foto-litokópiu. Obsahuje iba štvorveršia z prvých siedmich stoviek, teda po štvorveršie č. 40.
(Pozri aj obr. 2.)
s. 452:
Obr. 2. Úvodná strana zo Siedmej stovky vo vydaní Proroctiev z roku 1557 (pozri obr. 1). Prvé
štvorveršie na tejto strane analyzujeme v 7. kapitole. Pravopis tohto vydania je zaujímavý v
porovnaní s vydaním z roku 1668, o ktorom píšeme v 7. kapitole a reprodukujeme ho na obr. 55.
s. 453:
Obr. 3. Horoskop Michaela Nostradama zostavený na 12:14:20 podľa juliánskeho kalendára dňa 14.
decembra 1503 v Salone. Tri nadradené planéty sú v konjunkcii so stálicami Kastor a Pollux (pozri obr.
16). Tento moderný horoskop učenca rozoberáme v Prílohe č. 1.
s. 454:
Obr. 4. Nostradamova busta v jeho rodnom meste St. Rémy. Je umiestnená nad fungujúcou fontánou
na rohu Rue Carnot a Rue de Nostradamus. Dom, ktorý pokladajú za jeho rodisko, je neďaleko odtiaľ
na Rue Hoche, ale (počas našej poslednej návštevy roku 1996) zrejme nebol prístupný pre
návštevníkov. Zdá sa, že je v zlom stave.
s. 455:
Obr. 5. Portrét Paracelsa, použitý na rozličných titulných stranách jeho kníh vrátane úplných "Spisov".
Táto rytina je z vydania z roku 1894, ktoré publikoval A. E. Waite. Na hlavici rukoviatky meča je slovo
zoth čiže Azoth, údajný zázračný prášok alchymistov. Paracelsus v diele Aurora filozofov tvrdí, že celé
tajomstvo umenia alchýmie sa skrýva v ohni a Azothe.
s. 456:
Obr. 6. Titulná strana diela Basil Valentine: Azoth alebo Ako vyrobiť tajné zlato filozofov, 1650.
Tajomstvo obrázku spočíva v kombinácii dvoch trojuholníkov. Horný trojuholník spája sedem planét,
pričom každej sa dotýka list stromu poznania. Dolný trojuholník predstavuje tri princípy astrológie
(soľ, ortuť a síru). Zjednotenie siedmich s tromi vyjaví azoth - tajomstvo spagyrického umenia.
s. 457:
Obr. 7. Titulná strana almanachu na rok 1566 od Nostradama. Tu predpovedal (arkánnym štýlom)
vlastnú smrť. Podrobnejšie v 1. kapitole. Je vcelku možné, že slovo Maistre je titul magister
vyjadrujúci stupeň zasvätenosti Nostradama.
s. 458:
Obr. 8. Tiráž na titulnej strane vydania Proroctiev z roku 1668, o ktorej sa predpokladalo (sčasti
právom), že poukazuje na školu zasvätencov, ku ktorej Nostradamus patril. Boli to tzv. Synovia vdovy.
Analyzujeme ju v 1. kapitole.
s. 459:
Obr. 9. Alchymická konjunkcia čiže spojenie slnečného Anima (kráľa) s mesačnou Animou (Lunou čiže
Mesiacom). Šesť kvetov na stonkách zodpovedá stretnutiu dvoch trojuholníkov na obr. 6.
Archetypálny kvet na stonke prináša na zemskú rovinu Duch Svätý (v podobe holubice), lebo iba
takýto počin umožňuje spojenie protikladov (conjunctio). Zobrazenie z diela Rosarium Philosophorum
v Myliovom vydaní z roku 1622.
s. 460:
Obr. 10. Detail dvoch z dvanástich medailónových portrétov z titulnej strany diela Symbola Aureae
Mensae od Michaela Maiera (1617). Vľavo je zdroj všetkej alchymistickej múdrosti, Egypťan Hermes
Trismegistos. Vpravo Židovka Mária (jedna z alchymistických "hrdiniek" dvanástich národov podľa
Maiera), ktorej meno je inverziou mena Chiram. Stručne o tejto otázke pozri v 1. kapitole.
s. 461:
Obr. 11. Priečelie domu na Rue de Nostradamus, predtým Place de la Poissonerie v Salone. Tu vraj
Nostradamus napísal svoje Proroctvá. V interiéri je teraz múzeum a kníhkupectvo venované výskumu
majstra. Ak máme súdiť podľa starých rytín a reprodukcií, priečelie sa značne zmenilo.
s. 462:
Obr. 12. Nostradamova socha, ktorú zhotovil Joseph Ré roku 1866 (pravdepodobne na počesť
trojstého výročia učencovej smrti). Socha stojí na Place de Gaulle v Salone, veľmi blízko miesta, kde
sa nachádzala prvá Nostradamova hrobka.
s. 463:
Obr. 13. Nostradamus ako kráľovský astrológ, z almanachu Antoina Crespina (ktorý protiprávne
použil v niekoľkých knihách meno Nostradamus) s titulom Prognostication et Prédiction des Quatre
Temps... 1572. Zobrazenie a jeho obmeny podávajú Nostradama s modelom nebeskej sféry
ovenčenej korunou. Zjavil sa na titulných stranách niekoľkých kníh o učencovi. Crespin, ktorý používal
aj meno Archidamus, zrejme nerozumel skutočnej arkánnej podstate Nostradamovho diela, ale ťažil
zo slávneho mena, ktoré si prisvojil. Crespinove iniciálky (prepletené CA) nad nadpisom vpravo dolu
prezrádzajú pravého autora.
s. 464:
Obr. 14. Des grands mourir (veľkí zomrú...). Detail kalendárnej kolonky na mesiac júl z
Nostradamovho Almanachu na rok 1566, kde sú uvedené okolnosti vzťahujúce sa na deň jeho smrti.
Pozri aj obr. 15 a 1. kapitolu.
s. 465:
Obr. 15. Estrange transmigration (Čudné transmigrácie...). Detail kalendárnej kolonky na mesiac júl s
typickým almanachovým štvorverším (takzvaná veštba) a okolnosťami týkajúcimi sa dátumu
Nostradamovej smrti. Porovnaj s obr. 14 a textom v 1. kapitole.
s. 466:
Obr. 16. Nostradamov horoskop, zostavený podľa metódy používanej v šestnástom storočí. V tom
čase sa konjunkcia so stálicou mohla označovať pri planéte alebo v podobe vonkajšieho komentára
(ako v tomto prípade). Vonkajší text znie: "Jupiter s Apolónom, hviezdou druhej veľkosti povahy
Merkúra." Je to označenie stálice Kastor (v súčasnosti alfa Blížencov), u stredovekých astrológov
známej spravidla pod názvom Apolón, ktorá mala (podľa ptolemaiovskej tradície) podobnú podstatu
ako Merkúr.
s. 467:
Obr. 17. Nostradamov epitaf zaznamenaný približne roku 1798 v Moultovom vydaní (pozri obr. 34).
Latinský text epitafu pomerne presne zodpovedá nápisu v kostole Saint-Laurent v Salone, odkiaľ
odviezli Nostradamovo telo po Francúzskej revolúcii (pozri Prílohu č. 4). O zvláštnej historke týkajúcej
sa Nostradamovej predpovede, že ho prevezú, pozri 1. kapitolu.
s. 468:
Obr. 18. Obrovský moderný portrét Nostradama na stene nad obchodom v aleji vedúcej ku kostolu
St. Michel v Salone. Stena je obrátená do cesty vedúcej k veži nad starou salonskou bránou. Pod
vežou sa nachádza obraz Madony s dieťaťom - Našej Panej čiže Nostre Dame. Táto pekná symbolika
je zrejme zámerná Nostradamova podoba vychádza z litografie z devätnásteho storočia, ktorá
zdôrazňuje Nostradamov židovský pôvod.
s. 469:
Obr. 19. Francúzsky kráľ Henrich II., portrétovaný podľa otvoreného listu vo vydaní Proroctiev z roku
1559. Renomé spoľahlivosti u väčšiny Francúzov získal Nostradamus predpoveďou bolestivej smrti
Henricha v súboji roku 1559. Nepopierateľnú slávu a popularitu tohto diela už predtým ťažko možno
vysvetliť. Štvorveršie I.35 vyšlo prvý raz tlačou roku 1555. Pozri analýzu v 5. kapitole.
s. 470:
Obr. 20. Titulná strana "Alchabitiovho" textu, ktorého verziu objavil okolo roku 1985 Guy Parguez. Sú
v nej rukou zapísané mená Nostradama i jeho syna Césara. Alchabitius Alcabitius je polatinčené
meno Al-Kabísího, významného arabského autora z desiateho storočia, ktorý pôsobil zväčša v
Mosúle. V knihe sa píše medziiným o dôležitých konjunkciách. Francúzsky bádateľ Michael Chomarat
uverejnil krátku, ale užitočnú štúdiu o Nostradamovom exemplári aj o literatúre týkajúcej sa Alcabitia
v Cahiers Michel Nostradamus, júl 1986, str. 51 a 54.
s. 471:
Obr. 21. Prorocký drevoryt z Paracelsovho spisu Prognosticatio, 1536. Toto je druhá figúra z
Paracelsovej série tridsiatich dvoch ezoterických ikon. Tri bourbonovské ľalie visia zo zvädnutého
konára. Niektorí interpretátori si vysvetľovali tento výjav ako predpoveď neodvratného vymretia
rodu Valois, hoci takéto vysvetlenie zjavne vôbec nesúvisí s Paracelsovým textom pod obrazom. Keď
Nostradamus písal toto štvorveršie, žila už len angoulemska línia Valoisovcov. Pozri 1. kapitolu.
s. 472:
Obr. 22. Trigóny (veľmi dôležité pre stredovekú prediktívnu astrológiu) v živloch ohňa a vody v
období 1583 až 1763. Figúra nie je presná. Trigón na rok 1703 nastal v máji 1700 až 1702 a ďalší
trigón, stanovený na rok 1763, sa realizoval v marci 1762. Napriek nepresnostiam figúra zreteľne
znázorňuje podklad dvadsať- a šesťdesiatročných cyklov, o ktoré sa opiera veľa Nostradamových
predpovedí.
s. 473:
Obr. 23. Horoskop na jesenný vstup, ktorý zostavil Nostradamus pre svoje posledné predpovede v
roku 1566. Pozri 1. kapitolu a obr. 14 a 15.
s. 474:
Obr. 24. Neskorostredoveký diagram sfér živlov okolo Zeme. Sama Zem, vrátane morí predstavuje
živly zem a vodu. Za ňou je oblačná sféra, ktorá predstavuje vzduch ako živel a ešte ďalej sa
rozprestiera blčiaca sféra ohňa, obklopujúca a chrániaca svetskú sféru. Z Knihy I. od Oroncea Finého:
De Mundi Sphaera, sive Cosmographia..., 1542.
s. 475:
Obr. 25. Tento drevoryt, použitý v sedemnástom storočí v niekoľkých vydaniach Ripovej
Iconographie, vyšiel v P. Rolletovej verzii Nostradamovho Hórapolóna, 1968. Je to typická ukážka
stredovekej hieroglyfickej "obraznosti", ktorá prevzala ezoterické egyptské zobrazenia (tu máme
akiste verziu uraejského hada) a pretvorila ich do výsostne personálnych, rýdzo európskych
interpretácií. Tento postoj k starovekým symbolom sa mohol zmeniť, až keď boli v devätnástom
storočí postupne rozlúštené egyptské hieroglyfy.
s. 476:
Obr. 26. Poruchy na oblohe, ktoré by ľudia dnes označili za lietajúce taniere, nad Bazilejom dňa 7.
augusta 1566, ako ich zaznamenal Samuel Coccius. Pozri 1. kapitolu. Reprodukcia ručne kolorovanej
Cocciovej grafiky v zbierke Charlesa Walkera.
s. 477:
Obr. 27. Lietajúci tanier alebo kométa - aký je v tom vlastne rozdiel? Polmesiac chrlí plamene v
podobe šípu. Z prekladu Josepha Hellera Ein Erschrecklich und Wunderbarlich zeychen... Michael De
Nostre Dame, 1554. Z obrázka vyplýva, že úkaz bolo vidieť v Salone 19. marca toho istého roku.
s. 478:
Obr. 28. Drevoryt netvorného humanoidného dieťaťa, ktoré podľa Lykosthéna žilo iba štyri hodiny a
vyhlásilo: "Dávajte si pozor, lebo príde Pán náš Boh." Z vydania Lykosthénovho spisu Prodigiorum ac
ostentorum chronicon... (vydanie z r• 1557).
s. 479:
Obr. 29. Neumelý portrét Nostradama na drevoryte z titulnej strany vydania Proroctiev M. Michela
Nostradama (vydanie roku 1644), ktoré uverejnil Huguetan. Aj táto jednoduchá figúra zdôrazňuje, že
Nostradamovo božské pero vedú hviezdy. Pozri 1. kapitolu.
s. 480:
Obr. 30. Nostradamus pred velikánmi histórie, o ktorých údajne píše vo štvorveršiach. Synokofantická
postava vpravo, upierajúca zbožný pohľad na učenca, je Torné-Chavigny. Pozri Prílohu č. 7. Nakreslil a
vyryl Torné-Chavigny a uverejnil v spise Influence de Nostradamus, 1878.
s. 481:
Obr. 31. Portrét Nostradama na drevoryte, ktorý údajne vyhotovil Leonard Gaultier začiatkom
sedemnásteho storočia. Vyšiel ako portrét č. 129 v sérii 144 portrétov slávnych osobností v Le
Théatre d'Honneur de plusieurs princes anciens et modernes, 1618. V užitočnej štúdii o drevoryte
(uverejnenej v Cahiers Michel Nostradamus, marec 1983) Michel Chomarat vyslovil domnienku, že
portrét patrí medzi tie, ktoré sa z hľadiska vernosti pokladajú za najspoľahlivejšie z toho obdobia.
s. 482:
Obr. 32. Portrét Nostradama v habite učenca z osemnásteho storočia. Dôkazy astrálneho
prostredníctva či kozmického profetického zdroja, veľmi často symbolizované na starých
drevorytoch, sú na tejto reprodukcii obmedzené na minimum. Hviezdy symbolizujú iba "vedecké"
nástroje, ktoré sa povaľujú Nostradamovi pri nohách. Sila akoby nevyžarovala z hviezd, ale z človeka.
s. 483
Obr. 33. Nostradamus vo svojej salonskej pracovni. Dekoratívny okraj obrazu znázorňuje dvanásť
znamení zvieratníka. Medzi Slnkom a Mesiacom sa nachádzajú planéty. Oblaky, spod ktorých sa na
pozadí zvieratníka vynára výjav vo vnútri, akoby naznačoval, že Nostradamus píše, čo mu kážu
hviezdy. Z (apokryfného) diela Les Significations de l'Eclipse, qui sera le 16 Septembre, 1599... od
Nostradama, 1558.
s. 484:
Obr. 34. Nostradamus prestrojený za predavača almanachov uprostred (ak nie dokonca v zajatí)
nebeskej sféry. Z úst mu vychádzajú v podobe pásky slová "Burleskný almanach". Možno to
prezrádza, že drevoryt nebol pôvodne určený pre knihu Prophéties de Thomas-Joseph Moult (1789)
od Moulta, ktorú vraj prirovnávali k Nostradamovým predpovediam. Ikonografia drevorytu azda mala
narážať na súvislosť Nostradama s bláznom z tarotových kariet.
s. 485:
Obr. 35. Nostradamov posledný neistý podpis z faksimile jeho poslednej vôle a testamentu.
Podrobnejšie o podpise pozri 1. kapitolu.
s. 486:
Obr. 36. Hoci je drevorezba veľmi hrubá, vidieť, že Nostradama ovplyvňovali planéty i stálice - v
zhode s predstavami šestnásteho storočia. Slnko a šesť planét podobných hviezdam sa krútia na
oblohe vľavo a pri Mesiaci vidíme štrnásť hviezd. Sféra symbolizuje hviezdy na Zemi, ale Nostradamus
s vystretým ukazováčikom (v ruke drží skôr lineár než pero) zrejme potvrdzuje, že jeho inšpirácia
pochádza od hviezd.
s. 487:
Obr. 37. Zobrazenie lunárneho draka z knihy De Occulta Philosophia od Cornelia Agrippu, 1534. Dve
prelínajúce sa kružnice okolo draka predstavujú obežné dráhy Slnka a Mesiaca. V miestach, kde sa
kružnice pretínajú -, kde dráha Mesiaca pretína ekliptiku - sa nachádza drakova hlava (po latinsky
caput) a chvost (po latinsky cauda). V texte píše Agrippa o "božskom drakovi", o jeho moci z hľadiska
amuletu.
s. 488:
Obr. 38. Vstup cez padací most do templárskeho chrámu, ktorý francúzska vláda po revolúcii roku
1789 premenila na väznicu. Nostradamus spomína chrám vo štvorverší X.17 ako väzenie budúcej
Márie Antoinetty (pozri 5. kapitolu). Litografia od Pernota z Le Vieux Paris, 1838-39.
s. 489:
Obr. 39. Býk Apis s polmesiacom a psohlavý Thovt. Medzi egyptskými hieroglyfmi vpravo je
neegyptský znak Merkúra. Nepochybne ide o narážku na Herma Trismegista, údajného učiteľa
všetkých egyptských zasvätencov. Detail z rytiny na titulnej strane diela Arcana arcanissima, 1614, od
Michaela Maiera.
s. 490:
Obr. 40. Egyptský boh Tyfón so sekerou a plameňom (tento obraz sa neskôr pretvorí na sabatického
démona), z jednej strany Usire (Osiris), z druhej Isis. Je to odraz troch tajných princípov alchymistov.
Detail z rytiny na titulnej strane diela Arcana arcanissima, 1614, od Michaela Maiera.
s. 491:
Obr. 41. Chromý Vulkán rozkuruje alchymický oheň. Vulkán je "krivonohý" (po grécky raipos), ako to
naznačuje ezoterické slovo RAYPOZ v Nostradamovom štvorverší IX.44. Pozri záver 6. kapitoly. Rytina
je z titulnej strany diela Tripus Aureus (vydanie z roku 1677) od Michaela Maiera.
s. 492:
Obr. 42. Veľký londýnsky požiar, 1666. Rytina zobrazuje požiar, ktorý Nostradamus predpovedal roku
1555 vo štvorverší II.51 - pozri začiatok 7. kapitoly. Detail titulnej strany amsterdamského vydania
Proroctiev z roku 1668.
s. 493:
Obr. 43. Sťatie kráľa Karola I. na Whitehalle roku 1649. Rytina zobrazuje popravu, ktorú predpovedal
Nostradamus roku 1555 vo štvorverší VIII.37 - pozri 7. kapitolu. Všimnite si omdlievajúcu ženu v
popredí - spomína sa vo štvorverší. Tento zaujímavý detail je prítomný aj na Weesopovom obraze
(ktorý bol predlohou rytiny). Pravda, u Weesopa ide zrejme symbolicky o kráľovnú Henrietu Máriu,
ktorá bola v čase popravy vo Francúzsku. Detail z titulnej strany amsterdamského vydania Proroctiev
z roku 1668.
s. 494:
Obr. 44. Pozoruhodný "horoskop" Francúzska zaznamenávajúci údajné vyžarovanie energie Marsu, o
ktorej sa predpokladá, že pripomína guľomet. Figúra sa konkrétne týka interpretácie štvorveršia III.60
a potvrdzuje jeho interpretáciu iných štvorverší. Z knihy Prophéties de Nostradamus. Clef des
Centuries. Son application a l'histoire de la 3e République, 1939, od P. Rochetaillého.
s. 495:
Obr. 45. Aymar s rhabdomantickými prútikmi. Tajná a neviditeľná sila vyžaruje zo zeme v podobe
oblaku. Nostradamovo štvorveršie IX.68 predpovedá dva Aymarove pamätihodné činy v
sedemnástom storočí. Pozri 7. kapitolu. Drevoryt z knihy La physique Occulte, 1693, od Le Lorraina de
Vallemonta.
s. 496:
Obr. 46. Kresba z druhej polovice osemnásteho storočia znázorňujúca kohúta ako symbol
novoprebudeného Francúzska. Kikiríkajúci kohút (spievajúci za slobodu) predstavujúci slobodu, stojí
na dele. Roztrhnutá reťaz na hlavni symbolizuje nedávno nadobudnuté oslobodenie od útlaku. Tento
obraz si osvojili umelci v prvých rokoch po prijatí Deklarácie nezávislosti USA. Keramika z
osemnásteho storočia.
s. 497:
Obr. 47. Kovová socha Nostradama od FrancXoisa Bouchého odhalená pri príležitosti štvorstého
výročia jasnovidcovej smrti roku 1966. Nostradamus tu stojí na modele sfér a pozerá na presýpacie
hodiny. O histórii sochy (pôvodne v Salone blízko Gambettovho námestia) a o jej zvláštnom osude
pozri začiatok 10. kapitoly. Tvorcom sochy je Pierre D'Esperance, 1994.
s. 498:
Obr. 48. Obrovská betónová socha Nostradama od FrancXoisa Bouchého, odhalená v Salone roku
1979. Pôsobivá skulptúra nahradila sochu na obr. 47, ktorú poškodil nákladný automobil. Pozri aj
začiatok 10. kapitoly.
s. 499:
Obr. 49. Portrét Eugena, princa Savojského od Raveneta. Z knihy Tobias Smollett: A Complete History
of England, 1759. O tomto výnimočnom Francúzovi (Nostradamus ho volá chameau čiže ťava) sa
zmieňuje štvorveršie V.68. Podrobnejšie pozri 10. kapitolu.
s. 500:
Obr. 51. Opravený horoskop španielskeho kráľa Filipa II. od astrológa Hacusa Sumbergia. Bol
zostavený na 21. máj 1527 a bol zjavne upravovaný, aby sa Filipov ascendent dostal do konjunkcie s
hviezdou Caput Herculis (Herkulova hlava). Stručne pozri Prílohu č. 1.
s. 502:
Obr. 52. Najstarší známy Nostradamov horoskop. Drevoryt zo spisu Cardines Coeli od Johna
Gadburyho, 1686. Horoskop bol zostavený na 14. december 1503 podľa juliánskeho kalendára a
podľa súčasných požiadaviek nie je presný. Stručne pozri Prílohu č. 1.
s. 503:
Obr. 53. Mapa kraja v južnom Francúzsku (šestnáste storočie), ktorý poznal Nostradamus,
kalibrovaná podľa dnešných znalostí o zemepisných šírkach. L predstavuje Lyon, M Marseilles, N Nice,
R Rhônu a V Viedeň. Z diela Delphinatis... De Mundi Sphaera, sive Cosmographia... 1542, od Oroncea
Finého. Nostradamus používal šírky (zavše ich volal klimata ako ezoterické asociácie - ba aj ako
okultné záslepky) vo svojich štvorveršiach. Pozri Prílohu č. 5.
s. 504:
Obr. 54. Neskorostredoveký nákres (prevzatý v podstate od Ptolemaia) kruhových pohybov planét v
epicykloch, dodávajúcich týmto pohybom bludnú až kruhovú orientáciu. Teóriu epicyklov vymysleli
preto, aby prispôsobili pozorované pohyby schémam opísaným Aristotelom, hoci v šestnástom
storočí sa rozpadávali pod ťarchou vlastnej zložitosti. Z knihy Theoreticae Novae Planetarum... 1543,
od Georgea Purbacha.
s. 505:
Obr. 55. Nostradamova latinská "Výstraha" pred neschopnými kritikmi z vydania Proroctiev z roku
1668. Nostradamov komentátor v devätnástom storočí Torné-Chavigny osobne zasiahol do tretieho
riadku a v slove Blennie (po latinsky jednoducho "chumaji" alebo "truľovia") videl predpoveď narážky
na úradníka Bleynieho, kritika svojich vlastných prác. Stručne pozri Prílohu č. 7. Pravopis prvého
štvorveršia zo siedmej stovky vyznieva zaujímavo v porovnaní s pravopisom na obr. 2.
1 Nostradamovo štvorveršie pozostáva zo štyroch striedavo sa rýmujúcich veršov, ktoré sú zavše
(hoci nie vždy) desaťslabičné.
2 Ezoterika je termín, ktorý označuje súbor odborných znalostí či tradícií známych iba uzavretému
okruhu zasvätencov. Ezoterické znalosti sú tajné poznatky, skrytý prúd poznania, dostupný hsstke
znalcov. Grécky koreň ezo- znamenal jednoducho "vnútri". Naproti tomu exoterické znalosti sú
dostupné všetkým.
3 Arkánny znamená tajný, skrytý, zakódovaný, ezoterický
4 Ezoterická astrológia skúma skryté princípy, ktorými sa riadi človek i kozmos. Na rozdiel od dnešnej
veľmi módnej osobnej astrológie sa usiluje postihnúť skryté rytmy a princípy, prostredníctvom
ktorých duchovné bytosti usmerňujúce slnečnú sústavu. Zvyčajne prihliada na otázky duchovných
hierarchií, možnosti či nemožnosti reinkarnácie, ako aj na predsmrtné a posmrtné zážitky.
5 Pisateľ a starší rímskej cirkvi v treťom storočí. Diela, ktoré sa mu pripisovali za Nostradamových
čias, nenapísal, ale jeho predpovede boli všeobecne známe.
6 Paul z Middleburgu bol znamenitý astrológ, a keď sa stal fossombromským biskupom, prestal
vydávať predpovede a trávil čas "lepším bádaním". No roku 1523 v úsilí vyvrátiť isté predpovede,
ktoré pokladal za pomýlené i nebezpečné, vydal svoje Prognosticum. Popieral v ňom (a správne, ako
vysvitlo neskôr), že roku 1524 nadíde potopa sveta. Mnohé jeho predpovede sú obsiahnuté v
skorších rukopisoch.
7 Niektorí historici by mohli namietať, že v celej knihe charakterizujeme šestnáste storočie ako
"neskorostredoveké". Podľa nášho názoru sa však stredovek skončil až vtedy, keď sme sa zaobišli bez
kozmického modelu zdedeného po klasickom svete - alebo, ak by sme mali použiť slávny výraz C. S.
Lewisa - keď sme ho "odvrhli". Až po Nostradamovej smrti sa ptolemaiovský model zrútil pod
vlastnou váhou i po útokoch Kopernika a jeho druhov, a zrodila sa novoveká astronómia. Spolu s
touto odvrhnutou predstavou zanikla nielen teória planetárnych epicyklov, ale aj kozmokoncepcia
sveta riadeného duchovnými bytosťami, ktorá oddeľuje Nostradamov svet od novovekého
výraznejšie než hocičo iné. Z nedostatku presnejšieho dátumu sa prikláňame k názoru, že stredoveký
svet sa skončil zavedením gregoriánskeho kalendára, ktorý roku 1582 nahradil staroveký rímsky
kalendár Julia Caesara.
8 Sublunárny je dnes archaický termín, hoci sa široko používal v stredovekej astrológii. Je odvodený
od ptolemaiovského planetárneho modelu a označuje sféru súvisiacu so sférou Mesiaca. Preto do nej
patria sféry štyroch živlov, zem i peklo. Všeobecne zahrnoval tento termín všetko pozemské,
podliehajúce zmenám, na rozdiel od supralunárneho, pokladaného za nemenné.
9 Lipika je slovo odvodené od sanskritského výrazu s významom čítať.
10 Teozofisti sú členmi Teozofickej spoločnosti, ktorú spolu s ďalšími založila Madam Blavatská roku
1875 v New Yorku. Pomenovanie sa vzťahovalo na istých alchymistov a rozenkruciánov šestnásteho
až osemnásteho storočia. Príležitostne nazývali teozofistami alexandrijských neoplatonikov. Slovo
pochádza z gréčtiny a znamená toľko ako "milujúci Boha".
Viacerí teozofisti z okruhu Blavatskej popisovali jednu časť astrálnej roviny (duchovnej, obyčajnému
zraku neviditeľnej roviny nad hmotnou rovinou) ako sféru jasu. Pod jej vplyvom podliehali sebaklamu
tí jasnovidci, ktorí sa usilovali bez primeranej prípravy poodhaliť závoj duchovna. Občas podliehajú
hypnotickému účinku ríše jasu ľudia pod vplyvom narkotík (často sa usilujúci neprávom vniknúť do
astrálnej roviny) a namýšľajú si, že spoznali celý duchovný svet.
11 Stručný prehľad nájdu čitatelia v diele F. Gettings: Encyklopédia okultizmu, 1986, str. 181.
12 Sú to čierne knihy neskorého stredoveku, v ktorých sa popisujú pravidlá privolávania démonov po
mene, okultné znaky a obrady, ako aj jednotlivé podoby, ktoré berú na seba démoni, keď sa stávajú
viditeľnými.
13 *"Starý štýl" je označenie kalendára, ktorý sa ešte používal za Nostradamovho života. Zaviedol ho
Iulius Caesar roku 46 pred Kr., a preto sa zavše volá aj juliánsky. Už v polovici šestnásteho storočia sa
pracovalo na jeho revízii a pápež Gregor XIII. ho roku 1582 zreformoval. Od tých čias je známy ako
gregoriánsky kalendár aj ako kalendár "nového štýlu". Väčšina protestantských krajín ho veľa rokov
odmietala. V Británii ho prijali až roku 1752 a v Rusku roku 1918.
14 V listinách z Nostradamových čias sa kláštor volá Saint-Paul-de-Mausole, kým starší latinský názov
z trinásteho storočia znie Manseolo. Nostradamus ho v rozličných štvorveršiach spomína ako Pol
Mansol, Mausole alebo Mansole. V súčasnosti sa kostol i nemocnica volajú Sainct Pol de Manseole a
Saint-Paul-de-Mausole, hoci turistické príručky nie sú ani v tomto ohľade jednotné.
15 Uvádza ich Mouan v diele ApercXus littéraires sur César Nostradamus et ses lettres inédites a
Peiresc. Mémoires de l'Académie d'Aix, vol. X, 1873. Dvojveršia cituje aj Leroy, str. 114-15.
16 Julius Caesar Scaliger (1484-1558), taliansky učenec a vojak. V roku 1525 odišiel do Agenu ako
lekár de la Rovereho. Vynikal encyklopedickými znalosťami aj na poli vtedajších vedeckých špekulácií.
17 Slovo spagyria je takmer ekvivalentom alchýmie a patrí k výrazom, ktoré vymyslel Paracelsus.
Tento výmysel nebol samoúčelný, lebo Paracelsus sa usiloval odlíšiť skutočnú ezoterickú alchýmiu
(spagiricus) od alchýmie ako ziskuchtivého remesla hľadačov výroby zlata.
18 Za Nostradamových čias sa takmer všetky francúzske katedrály a hlavné kláštorné kostoly
(nehovoriac o talianskych dómoch) pokladali za ezoterické architektonické diela. Za jeho života sa
najvyššie hodnotili katedrály v Chartres, Amiens, Paríži a Vezelayi. Menej významný, ale bližšie k
Salonu, bol chrám St Trophima v Arlese.
19 V literatúre o Nostradamovi je známe ako Fardemens et Confitures (približne Kozmetika a
sladkosti), ale úplný názov prvého vydania z roku 1555 znie Excellent et moult utile Opuscule a tous
nécessaire, qui désirent avoir cognoissance de plusieurs exquises Receptes, divisé en deux parties. La
premiere traicte de diverses facXons de Fardemens et Senteurs pour illustrer et embellir la face. La
seconde nous monstre la facXon et maniere, de faire confitures de plusieurs sorts, tant en miel, que
succre et vin cuict, le tout mis pas chapitres, comme est fait ample mention en la Table.
Nouvellement composé par maistre Michel de Nostredame docteur en Medicine de la ville de Salon
de Craux en Provence, et de nouveau mis en lumiere...
20 Keď sme si preštudovali prístupnú literatúru, usúdili sme, že najspoľahlivejší je Dr. Edgar Leroy,
ktorý uvádza zoznam šiestich detí v genealogickej tabuľke č. 3 v knihe Nostradamus. Ses Origines. Sa
Vie, Son Oeuvre, 1993. Zoznam uvádza i mená ich manželských partnerov, prijateľné dátumy i presné
odkazy na práce týkajúce sa ďalších podrobností z ich života.
21 Ephemeris (množné číslo ephemerides) je tabuľka pozícií planét na niekoľko za sebou
nasledujúcich dní. Za Nostradamovho života všetky efemeridy udávali zodiakálne pozície planét z
geocentrického hľadiska.
22 V prediktívnej astrológii šestnásteho storočia sa budúcnosť predpovedala podľa progresívneho
horoskopu tak, že sa postupovalo (čiže "progredovalo") vpred po planetárnych a uzlových pozíciách v
dvadsaťštyrihodinových (čiže zemských) cykloch, vychádzajúc z natálneho alebo radikálneho
horoskopu. Denný posun sa bral ako rok života. V teórii - pokiaľ bola sformulovaná - bol zrejme deň v
živote planét ekvivalentom roka v živote človeka. Teda udalosti vo veku 42 rokov sa predpovedali
podľa astrologickej tabuľky zostavenej na 42. deň po narodení.
Tranzitný horoskop posudzoval (a vlastne ešte aj posudzuje) budúcnosť podľa účinkov pohybov
planét v daný budúci deň vo vzťahu k pôvodnému (natálnemu čiže radikálnemu) horoskopu. Planéty
budúcich pozícií mohli prechádzať (čiže "tranzitovať") cez planéty natálneho horoskopu, a pritom
vyžarovať vplyvy, ktoré sa mohli prejavovať v živote narodeného v tom čase. Teda v horoskope
človeka narodeného roku 1503 by sa účinky planetárnych a uzlových pohybov ako tranzity
posudzovali podľa horoskopu zostaveného na rok 1545.
23 Staré Navarrské kráľovstvo už, samozrejme, nejestvuje. Rozkrájal ho najprv Ferdinand a potom
Henrich IV. Pau sa dnes nachádza v departmente Basses-Pyrénées, Tarbes v Hautes-Pyrenées a Auch
v departmente Gers.
24 Podľa nás Nostradamus iba zo zdvorilosti či z úcty navrhol kráľovi, že mu vysvetlí zmysel svojich
štvorverší (koniec koncov sa uchádzal o kráľovu priazeň). Nostradamus iste vedel, že kráľa to vlastne
ani veľmi nezaujíma - bol to obor s neveľkým mozgom. Navyše Nostradamus vedel, že kráľ nebude
dlho žiť. List, podobne ako väčšina stredovekých venovaní, sledoval pravdepodobne iba jediný cieľ zabezpečiť si kráľov patronát a pozornosť. A oboje sa mu podarilo.
25 Po nemecky Eidgenosse znamená sprisahanec, zaviazaný prísahou k spojenectvu, a vzťahuje sa
konkrétne na švajčiarskeho občana. Koreň Eid označuje slávnostnú prísahu, základ spojenectva.
26 Napriek tvrdeniam viacerých niet dôkazov o tom, že by sa bol Nostradamus pripojil k
rozenkruciánskemu hnutiu. Pomenovanie tohto hnutia zasvätencov sa prvý raz vyskytlo v pätnástom
storočí v súvislosti so stúpencami Christiana Rosenkreuza. Hnutie však vystúpilo na verejnosť, až keď
roku 1614 vyšla knižka Fama Fraternitatis. Základnou ideou hnutia bolo reformovať kresťanstvo
vnútornou aktivitou, meditáciou a politickou manipuláciou. Uspelo len do tej miery, že uchovalo a
hlásalo niektoré zásady súvisiace s ezoterickým kresťanstvom, ktoré sa dnes organicky začlenili do
európskej kultúry. Jeho stúpenci uviedli do nej nové vedomie alchymického symbolizmu smerujúceho
k základom modernej psychológie a počiatkom ezoterickej astrológie, t. j. ezoterický prístup ku
kresťanstvu a idey reinkarnácie. Bol to vcelku najvýznamnejší prúd stredovekého okultizmu, ktorý
poznamenal európsky život. V Prílohe č. 3 upozorňujeme, že Nostradamus patril k oveľa staršiemu
zasväteneckému prúdu.
27 Rod Valois (o ktorom Nostradamus zavše píše ako o Kapetovcoch) nastúpil na francúzsky trón roku
1328, keď naň zasadol Filip VI. Bol prvý z línie, ktorú francúzski historici volajú priami Valoisovci a
ktorú roku 1498 uzavrel Karol VIII. Druhú, orléansku vetvu predstavoval Ľudovít XII., ktorý nastúpil na
trón po Karolovej smrti a zomrel roku 1515. Tretia línia, hlavná téma Nostradamových kráľovských
štvorverší, bola angoulemska. Jej zakladateľom bol František I. a zanikla smrťou Henricha III. (syna
Kataríny di Medici a nešťastného Henricha II.) roku 1589.
28 Erasmus Reinhold bol profesorom matematiky na Wittenberskej univerzite. Bol nadšeným
astrológom a jedným z prvých prívržencov Kopernika. Už roku 1542 vo svojej Novej teórii planét
pochopil potrebu zostavenia nových, presnejších efemeríd odvodených od Kopernikovho modelu.
29 Staroveké formy astrológie ako ezoterické vedy a praktické remeslo prenikali do Európy
začiatkom jedenásteho storočia najmä cez islamské Španielsko. Hoci sa cirkev obávala, že
astrologické symboly sú v podstate pohanské, uvedomovala si, že jestvujú isté klasické ba aj
ranokresťanské dôvody, ktoré ospravedlňujú ich prijatie a christianizáciu. Arabské verzie gréckorímskej učenosti mali veľký význam vzhľadom na rozsiahle stavebné plány, ktoré cirkev rozvíjala od
jedenásteho storočia. Keď cirkev na začiatku odmietla gnostické kozmológie opierajúce sa o
astrológiu, zostala jej iba jediná sústava kozmologickej symboliky, a to hierarchia anjelov, ktorú vo
štvrtom storočí Dionýz Areopagita dal do súvislosti s planetárnymi sférami. Teda arabské symboly
planét, zverokruhu a hviezd sa stali požehnaním pre nových kresťanských architektov, a tu
nachádzame vysvetlenie, prečo cirkevní hodnostári dovolili zabudovať do chrámovej architektúry
takéto pohanské symboly v podobe dlažbových zverokruhov a planetárnych zobrazení. Budova
kláštora Sagrada di San Michele z jedenásteho storočia vo Val di Susa v Taliansku je pravdepodobne
najstaršia zachovaná stavba, v ktorej je ešte viditeľný arabský kozmologický symbolizmus. Najstarším
ezoterickým centrom neskorostredovekej astrológie je San Miniato al Monte vo Florencii (z
trinásteho storočia), kým najvýraznejší ezoterický prúd astrológie poznačil neskoršiu katedrálu v
Chartres. Hlbšie poznatky poskytuje dielo The Secret Zodiac: the hidden art in mediaeval astrology,
1979 (Tajný zverokruh: Skryté umenie stredovekej architektúry).
30 Oronce Finé, ktorý vo svojich prácach zväčša používal latinizované meno Orontius Finaeus, sa
narodil roku 1494 a v nasledujúcom storočí patril medzi najvplyvnejších francúzskych astrológov.
Zamladi strávil niekoľko rokov vo väzení za svoje astrologické predpovede, ale ako tridsaťšesťročný
bol už kráľovským profesorom matematiky. Spomenieme niekoľko jeho dôležitých astrologických
prác a vzťah k beauvaiskej škole.
31 Teória o pohyboch planét bola odvodená od arabskej astrológie a stredovekí astrológovia ju
používali pri výskume historických udalostí. "Pohyby" Jupitera a Saturna sa opätovne spomínajú v
Nostradamových štvorveršiach.
32 Joachimiti boli stúpenci mnícha Joachima di Fiore s prorockými sklonmi, ktorý žil v dvanástom
storočí. Prorocké sklony v jeho myslení sa odvíjali od hry s okultnými konotáciami čísel spojených so
značne imaginatívnym výkladom Biblie. Viacerí Joachimovi stúpenci rozpracovali až na nepoznanie
jeho teóriu o historických obdobiach (o ktoré sa opierali jeho proroctvá) a z nich odvodzovali
proroctvá o konci sveta v polovici trinásteho storočia.
33 Staroveká provincia v povodí Dunaja v dnešnom východnom Rakúsku. Archaizujúci stredovekí
pisatelia pochopiteľne radi udržovali takéto mená pri živote, hoci kraje či krajiny, na ktoré sa
vzťahovali, už dávno zanikli.
34 Index Librorum Prohibitorum (Index zakázaných kníh) je úradný zoznam kníh, ktoré katolícka
cirkev zakazuje - v tom zmysle, že katolíci ich môžu čítať len za istých podmienok. Prvý Index asi
ustanovila roku 1557 inkvizícia, ale už dlho predtým sa vyskytli úspešné pokusy zakázať jednotlivé
knihy. Svojho času bol tento zoznam taký obšírny a obsahoval toľko kvalitných diel, že sťažoval
dobrému katolíkovi prístup ku kultúre mimo rámca cirkevného učenia. Je akiste zvláštne, že Index, na
ktorý sa dostali spisy Descarta, Montaigna a Voltaira (ak zostaneme len pri francúzskej literatúre),
nikdy neuvádzal oveľa revolučnejšieho Nostradama. Pravdepodobne ho uchránil obskúrny štýl
vyjadrovania.
35 Termín fortovský sa zjavil v posledných rokoch a vzťahuje sa na záujem či výskum širokej škály
"nevysvetlených" úkazov. Vznikol na počesť Američana Charlesa Hoyta Forta (1874-1932), ktorý
zasvätil život zbieraniu zmienok o záhadných úkazoch a uvažoval o ich zmysle.
36 Presná konjunkcia nastáva, keď sa zdá, že dve planéty z geocentrického hľadiska zaujmú v
zvieratníku pozíciu totožnú na stupeň, minútu i sekundu. V astrológii sa pripúšťa odchýlka niekoľkých
stupňov podľa toho, o akú planétu ide. Slabá konjunkcia nastáva, keď odchýlka dosahuje takmer
krajné hodnoty, zvyčajne tri až šesť stupňov.
37 V tradičnej astrologickej sústave tvoria zemskú štvoricu Býk, Panna a Kozorožec. Je to trojica, a
predsa sa hovorí o štvorici vzhľadom na to, že v dvanástich znameniach sa tri razy opakujú štyri živly.
38 Asterizmus je istá kolekcia hviezd, ale v astrologickom kontexte toto slovo spravidla označuje
historicky ustálenú konfiguráciu hviezd - obyčajne súhvezdie prípadne skupinu hviezd v súhvezdí. V
súčasnosti sa toto slovo omylom používa v zmysle znamenia zvieratníka.
39 Ide o verziu súhvezdia Crux čiže Kríž (pomenovanie má veľa obmien), jedno zo súhvezdí, v ktorom
najjasnejšie hviezdy vytvárajú približnú podobu kríža. Tento prastarý názov skrýva v sebe zmysluplnú,
a predsa skrytú mágiu. Historik súhvezdí Richard Allen poukázal na to, že toto súhvezdie bolo
naposledy viditeľné nad jeruzalemským obzorom (so zemepisnou šírkou 31o 46' 45") približne v čase
ukrižovania Krista.
40 V astronómii a astrológii takýto "oporný bod" čiže fiducial je teleso alebo hypotetický bod, ktorý
sa pre potreby merania pokladá za statický. Predstava statického nebeského telesa či bodu je iba
konvencia, hoci bez nej by sa nedalo nič merať.
41 Présage je výraz označujúci viaceré Nostradamove štvorveršia, ktoré zrejme neboli napísané pre
dielo Proroctvá. Autor ich zväčša hodlal uverejniť v Almanachoch. Toto slovo použil Nostradamus v
Almanachu na rok 1555 vo vete "Cette Prognostication commence par un quatrain intitulé Présage
en général"(Táto predpoveď sa začína štvorverším s názvom Présage vo všeobecnosti). Po majstrovej
smrti Jean-Aimé de Chavigny uverejnil viaceré présages. Zo dve pochádzajú z prameňov, ktoré
novovekí bádatelia nepoznajú, ale v Nostradamových textoch sa dnes nenachádzajú. Nanešťastie
vydavatelia zaraďovali zavše présages do hlavnej časti neskorších edícií Proroctiev, čo zastieralo
skutočnosť, že sa pôvodne vzťahovali na konkrétne roky.
42 Thorndike, cit. dielo, XI. kapitola, str. 178 a ďalej.
43 K tajným abecedám patrilo jeho Scriptura coelestis (nebeské písmo) a Scriptura Malachim (písmo
anjelov; malachim znamená po hebrejsky anjeli). Pozri napr. F. Gettings: Dictionary of Occult,
Hermetic and Alchemical Sigils, 1981.
44 Genezis 1.27: "A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na obraz Boží stvoril ho, muža a ženu stvoril
ich." O stvorení Evy sa hovorí až v Genezis 2.22-24.
45 Po revolúcii Francúzske zhromaždenie zaviedlo rozčlenenie Francúzska na 83 departmentov,
pričom každé spravoval prefekt na čele conseilu čiže rady. Tento veľmi rozumný a logický plán úplne
zmenil administratívnu mapu krajiny.
46 Pôvodne to vôbec nebol kvet, ale včela, ako to pochopil aj Napoleon pod slobodomurárskym
vplyvom. Alistair Horne píše, že na začiatku "stodňovej vlády" - v období po Napoleonovom úteku z
Elby - odstránili fleur-de-lys z kobercov v Tuilleriách a nahradili ich napoleonskými včelami. Toto
konanie veľmi pripomína sympatickú mágiu.
47 Deux classes une puis mourir mort cruele
48 Kolúry sú dve najväčšie kružnice na nebeskej sfére prechádzajúce svetovými pólmi a bodmi
rovnodennosti, resp. bodmi slnovratov. Ekvinokciálny kolúr (t. j. kolúr rovnodennosti) je deklinačná
kružnica prechádzajúca bodmi rovnodennosti.
49 "Ofers", starý tvar pomenovania Overies, znamená "pobrežie", hoci podľa iných ide o okraj
pobrežia, ale v obidvoch prípadoch sa názov kostola vzťahuje na jeho polohu pri rieke, ktorej hladina
stúpa a klesá podľa toho, či je príliv alebo odliv. Ľudová legenda pripisuje založenie kostola
prievozníkovej dcére Márii a nie je vylúčené, že vznikla z nepochopenia pôvodného pomenovania "pri
prievoze". Názov St. Mary Overies bol, prirodzene, ľudový. Na starých pečatiach znie názov kostola
Sancta Maria de Suthewercha.
50 V šestnástom a sedemnástom storočí sa prútikárstvo používalo nielen pri čarovaní, ale aj pri
hľadaní rúd a nerastov, teda v baníctve.
51 Termín chorografia, prevzatý z Ptolemaiovej astrológie, premieta systém zodiakálnych znakov a
planét na topológiu - krajiny, mestá a mestečká. Chorografické zoznamy sa navzájom v mnohom
odlišujú, ale v šestnástom storočí bol najrozšírenejší rozsiahly súpis odvodzovaný priamo od
Ptolemaia, ktorý určil jeho astrologické pravidlá. Ešte aj v šestnástom storočí sa vyskytli pokusy
rozšíriť tento zoznam o novoobjavenú Severnú a Južnú Ameriku.
52 V predpovediach o Napoleonovi písal Nostradamus teste raze rozličnými spôsobmi. Tieto slová sa
nevzťahujú len na povestný cisárov "účes", ale aj na skutočnosť, že sa mohol ujať vlády iba vďaka
tomu, že predchádzajúcemu kráľovi "odsekli hlavu" (teste raze).
53 retrográdne
54 Jeden z Parkinsonových zákonov konštatuje, že hlavnú budovu či sídlo dajakej inštitúcie dostavajú
a odovzdajú do používania, až keď nadchádza koniec aktívneho života tejto ustanovizne. V zákone sa
zračí pomalosť, hlúposť, krátkozrakosť a celková nezmyselnosť byrokracie. Potvrdil to aj Indický dom,
ktorý plnil už len úlohy súvisiace s postupným odchodom britskej moci z Indie.
55 Komentáre v sedemnástom storočí (aj neskôr) spomínajú rytiera de Ganta, ale v skutočnosti to bol
rytier de Jant. Jacques de Jant bol autorom zbierky komentárov venovaných Nostradamovi, ktoré
vyšli roku 1673 vo dvoch častiach. Z úradného poverenia spravoval Kabinet rarít Filipa Orleánskeho,
brata Ľudovíta XIV., a rád o sebe hovoril ako o rytierovi, lebo bol rytierom prestížneho Maltézskeho
rádu.
56 V tomto kontexte slovo Jacquerie nebudeme vysvetľovať, lebo tu nedáva zmysel.
57 V stredovekej astrológii je veľký rok obdobie, za ktoré sa všetky planéty vrátia k danému
východisku. Názory na dĺžku tohto obdobia sa rozchádzali, ale William z Conches veril, že trvá celých
49 000 rokov. Aj platonický rok zavše označovali ako veľký - bolo to precesné obdobie 25 920 rokov.
58 Animodar je termín používaný na označenie rektifikačnej zásady, ktorej cieľom je zistiť presnosť
určitého časového údaja o narodení pomocou odkazu na poslednú opozíciu či konjunkciu Slnka s
Mesiacom pred narodením. Výraz je odvodený cez Ptolemaia z egyptskej astrológie.
59 V arkánnej astrologickej tradícii patrila každá krajina pod istú stálicu.
60 V tradičnej astrológii sa za kardinálne znamenia pokladajú Baran, Rak, Váhy a Kozorožec. Volajú sa
tak preto, lebo v horoskopoch sa nachádzajú na kardinálnych rohoch - Baran na východe, Váhy na
západe atď.
61 Alan Leo je pseudonym anglického teosofa a astrológa Williama Fredericka Allana (1860-1918),
autora početných úvodov do astrológie, hoci nie všetky vynikajú kvalitou.
62 V astrológii je synastria porovnávanie horoskopov s cieľom zistiť antipatie a sympatie ako aj
celkový rozvoj spojených osudov.
63 Anaretikum je činiteľ (zvyčajne planéta) natálneho horoskopu, ktorá privodí smrť narodeného.
64 Pri bibliografických záznamoch v tejto kapitole dodržiavame úzus originálu - pozn. prekl.