Rozličnosti Spytovali ste sa Správy a posudky

MLACEK, J .: 0 frazeológii v
niektorých
Kukučínových
dielach
DVONČ, L.: Osobitné
tvary
podstatných mien vo frazeo­
logických Jednotkách . . .
FINDRA, J.: Dialektizmy ako
štylistické prostriedky . . .
ORAVEC, J.: Priamy predmet
v inštrumentáli
PALKOVIČ, K.: Písanie slova
habán a iných názvov osôb
MASÄR, I.: Niektoré problémy
pri prevzatých termínoch
OKÄĽ, A.: Niekoľko hydinár­
skych chovateľských názvov
Slovenské mená zoologického
systému
UL
A
Časopis
pre
jazykovú
kultúru
a
terminológiu
Orgán
Jazykovedného
ústavu
Ľudovíta Štúra
SAV
HLAVNÝ REDAKTOR
O
J
S
I
2
129
135
139
145
149
153
158
166
Rozličnosti
Párnik — párnica. G. H o r á k
Probant a proband. I. M a s á r
Kraj — župa — stolica. V. U hlár
175
177
179
O
Ján Kačala
VÝKONNÝ REDAKTOR
Správy a posudky
<
>
O
-J
Matej Považaj
<
OS
O
H
REDAKČNÁ RADA
Eugénia Bajzíková, Valéria Betáková, Gejza Horák, Ján Horecký, Ján Kačala, Ivan Masár,
Ján Matejčlk, Ján Oravec, Kon­
štantín Palkovič, Matej Pova­
žaj, Jozef Ružička, Ján Sabol,
Elena Smiešková, Milan Urbaneok
REDAKCIA
884 16 Bratislava, Nálepkova 26
D
Prehľad o terminologickej čin­
nosti vo svete. J. H o r e c k ý
Banícke názvoslovie. V. M iku1a
Pripomienky k
návrhu ON
44 0001 E. R í s o v á . . .
Knižka o slovenskej frazeoló­
gii. E. S m i e š k o v á . . .
181
182
183
185
Spytovali ste sa
<
PQ
O
Poproduktívny
a postproduktívny. J. K a č a 1 a . . . .
Ťažiteľ. M. P o v a ž a J . . .
Kranka. M. U r b a n č o k . . .
Generálkovať. E. R í s o v á . .
Aquaplaning, či akvaplening?
M. P o v a ž a j
187
188
189
189
ROČNÍK
12 -
1978 -
O frazeológii v niektorých Kukučínových
ČÍSLO
5
dielach
JOZEF MLACEK
Pri jazykovednom i literárnom výskume Kukučínovho diela sa tak­
mer vždy upozorňuje ako na jeden zo š p e c i f i c k ý c h prostriedkov na
j e h o frazeológiu. Preto neprekvapuje, že už existujú j e d n a k osobitné
štúdie, v ktorých sa skúmali isté okruhy frazeologizmov v Kukučínovom
diele ( E . Smiešková rozoberala j e h o u s t á l e n é prirovnania — Smieš­
ková, 1 9 6 0 ; J . M i h a l zasa významovo i š t y l i s t i c k y analyzoval v i a c e r é
š p e c i f i c k é u s t á l e n é spojenia — M i h a l , 1 9 6 0 ) , j e d n a k p o č e t n e j š i e štú­
die, ktoré sa dotýkali Kukučínovej frazeológie popri i n ý c h j a v o c h
( t a k é sú napr. viaceré štúdie z Jazykovedných štúdií 5 ) . Chýba tu
však k o m p l e x n e j š í pohľad n a celú Kukučínovu frazeológiu.
Ani tento náš príspevok si n e k l a d i e za cieľ úplný rozbor Kukučíno­
vej frazeológie. Chceme však v ňom sledovať isté v š e o b e c n e j š i e zna­
ky tohto j a z y k o v é h o prostriedku a j e h o fungovanie v Kukučínových
p r o z a i c k ý c h p r á c a c h . Aby sa z r e t e ľ n e ukázali v š e o b e c n e j š i e i špecific­
kejšie vlastnosti Kukučínovej frazeológie, čerpali sme materiál na
tento výskum z t e m a t i c k y rozdielnych č a s t í Kukučínovej tvorby. Z po­
viedok o živote dedinského ľudu sme zvolili Rysavú jalovicu
a
Nepre­
budeného
(príklady z n i c h budeme označovať indexom D ) , ďalší te­
m a t i c k ý okruh zastupujú poviedky Zápisky
zo smutného
domu a Zo
študentských
časov
(príklady z n i c h označíme indexom S ) , tretí
okruh zastupuje román Mat volá (príklady označíme indexom M V ) .
Predpokladáme, že aj pri takomto zúžení sa z r e t e ľ n e ukážu isté znaky
Kukučínovej frazeológie, k t o r á sa nielen v š kol e, a l e aj mimo nej
č a s t o predstavovala ako vzor dobrej slovenskej frazeológie.
Na začiatku tohto rozboru sa treba pristaviť pri c e l k o m e l e m e n t á r -
nej otázke, totiž pri výbere frazeológie v Kukučínových prózach. J e
to potrebné n a j m ä preto, lebo aj v Kukučínovom diele, k t o r é h o j a z y k
sa často pokladal priamo za symbol ľudovosti v jazyku, n a c h á d z a m e
pôvodom i š t y l i s t i c k y dosť rozmanitú frazeológiu. Popri naozaj naj­
bežnejšej, ľudovej frazeológii n a c h á d z a m e tu frazeológiu knižnú, ďa­
lej českú, latinskú a srbochorvátsku.
Ľudová frazeológia má v rozoberanom Kukučínovom diele dominant­
n é postavenie. Prejavuje sa to tak, že v dedinských poviedkach pred­
stavuje práve ľudová frazeológia t a k m e r všetko f r a z e o l o g i c k é výrazivo autora (výnimkou sú tu iba zriedkavé biblizmy) a v o s t a t n ý c h
d i e l a c h t a k i s t o tvorí podstatnú časť všetkej použitej frazeológie. Práve
pri n e j n a c h o d í m e aj najviac pozoruhodných f o r m á l n y c h pohybov,
v a r i a n t n ý c h aj aktualizujúcich, a t a k j e j budeme osobitne venovať po­
zornosť v ďalšom výklade.
Už od p r á c zo študentského života, najmä však od prác z prostredia
autorových pražských štúdií preniká do j e h o j a z y k a aj knižná frazeo­
lógia. Napríklad: Na tvári mŕtvej
devy sídli nekonečný,
svätý
mier
i tutlaný žiaľ. — „Jaká jsou kamna?"
preskočil
som hneď k
čiernej
próze života.
— Ale som predsa čo-to zvedel
z ich zákulisového
živo­
ta. — Pán Winter spravil
bankrot.
— Chce mať v dome scénu?
Nie
scény ja nejdem
robiť. — . . . že sa celý národ zhromaždil
okolo
gelety
Dušanovej
a robil krátky
proces s bryndzou
a chlebom.
— Krem
toho
ani osvedčeným
literátom
už nekvitli
ruže. (všetko Š ) —
...povedz­
me zdar a úspech
na celej čiare. — Brodíš sa po iných nivách a tiež
nie vari podaromnici.
— Má sa kde schádzať,
ako náhodou
hovoríme,
smotánka
našej spoločnosti,
(všetko MV)
Ako ukazujú uvedené príklady, ide v tejto skupine zväčša o spo­
j e n i a s nižším stupňom frazeologizovanosti, teda o spojenia, v ktorých
sa z r e t e ľ n e odráža sféra ich prvotného, n e f r a z e o l o g i c k é h o uplatnenia,
napr. r e č l i t e r á r n y c h kruhov, r e č divadelná a pod.
Š p e c i f i c k ý m prostredím l e k á r s k e j fakulty bol podmienený aj výskyt
l a t i n s k ý c h u s t á l e n ý c h zvratov. Ide j e d n a k o všeobecne známe l a t i n s k é
výrazy, j e d n a k o „študentské" l a t i n s k é u s t á l e n é zvraty. Napr.: Item
Kráľovské
Vinohrady
boli ešte vtedy „in statu nascendi".
—
Nachodil
sa práve ,,in stadio rigorosorum"
. . . — Treba zas vyznať i to, že nás
často na večeru pojali sebou druhí z národa,
sami, sponte
sua...
—
Celý
„národ"
sedí za stolom,
in corpore,
všetko
druhovia
veselí,
úprimní, v sviatočnej
nálade,
(všetko Š )
Latinské u s t á l e n é výrazy sú aj v týchto Kukučínových p r á c a c h cel­
k o m zriedkavé. Autor akoby sa obával uvádzať i c h do diel u r č e n ý c h
predovšetkým širšej slovenskej verejnosti. Autorovu opatrnosť napo­
kon prezrádzajú aj uvedené spôsoby u p l a t n e n i a t ý c h t o zvratov. Ku­
kučín ich n e j a k o vysvetľuje domácim ekvivalentom alebo opisom
v širšom kontexte, prípadne aspoň na ne osobitne upozorňuje t ý m - ž e
ich vyznačí graficky (úvodzovkami).
V poviedkach z p r a ž s k é h o prostredia n a c h á d z a m e č e s k é u s t á l e n é
zvraty. Aj pri nich Kukučín postupuje podobne, ako sme uviedli pri
predchádzajúcej skupine. T r e b a ešte dodať, že t a k m e r všetky č e s k é .
zvraty s a vyskytujú v priamej reči. Napr.: Putom i preto, že bolo
mno­
ho drobných
detí, ktoré prichádzali
jedno po druhom,
ako sa
vyjadrila
pani Sbmmrová
„tak fíkajíc
podávali
si kliku".
— „Na mne s takovejma vécima
nepfijdou.
Mne se nezdá rajn kór nie." — „Musíte
se
samy ohlížet!
Samo vám to nepadne
shäryl"
(všetko Š )
Náš výber diel na rozbor nám — azda s č i a s t o č n o u výnimkou r o ­
mánu Mať volá — nedovoľoval zistiť srbochorvátsku frazeológiu. A'k
s m e ju predsa v predchádzajúcom výpočte osobitne spomenuli, ôpie--'
rali s m e sa o toto konštatovanie O. Čepana o prvých poviedkach M.
Kukučina, ktoré vznikli po odchode do D a l m á c i e : „Frazeológiu a názvy
predmetov v prvých poviedkach uvádza v oboch j a z y k o c h , po sloven­
sky a po srbochorvátsky." (Čepan, 1972, s. 8 8 ) V citáte sa však nielen
konštatuje výskyt srbochorvátskej frazeológie u Kukučina, a l e sa špe­
cifikuje aj najbežnejší spôsob j e j uplatnenia. Pri porovnaní s pred-"
chádzajúcimi skupinami prípadov ( l a t i n s k á a č e s k á frazeológia) tu
vidieť zreteľnú korešpondenciu, relatívne jednotný spôsob uplatňova-'
nia cudzej frazeológie v slovenskom t e x t e .
•' '
;
Pravda, v neskoršom Kukučínovom diele — pri autorovom dlhodo­
bom k o n t a k t e so srbochorvátčinou — treba predpokladať výraznejšie
prenikanie srbochorvátskej frazeológie do j e h o j a z y k a . Takúto t e r i denciu naznačujú aj n i e k t o r é prípady z románu Mať volá. Ak tu napr.
n a c h á d z a m e výraz nosiť vodu do mora, nie j e to iba výsledok formál­
nej k o n t a m i n á c i e synonymných jednotiek liať vodu do mora a nosiť
drevo do hory, a l e aj prejav osvojenia si frazeológie s inými korid táciami, a k o má slovenská ľudová frazeológia. Potvrdzujú to aj tieto"
ďalšie príklady z toho istého diela: nerozkladať
plachty
na každý
vie­
tor (korešponduje s naším bežným obracať
sa kam vietor, tam plášť f;
Človek bez groša — čln bez kormidla
a pod.
Tento stručný prehľad používania knižnej a i n o j a z y č n e j frazeológie
v Kukučínovom diele ukazuje niekoľko vecí. Predovšetkým to, že tieto
vrstvy frazeológie sú na rozdiel od domácej ( n a j m ä ľudovej) frázeológie slabšie zastúpené. Ďalej sa ukazuje, že výskyt jednotlivých sku­
pín frazeologizmov sa tu vždy viaže na istú t e m a t i c k ú oblasť Kuku­
čínovho diela. Napokon s a n a z n a č i l o i to, že táto frazeológia sa v die­
le uplatňuje len e l e m e n t á r n y m i spôsobmi ( n a j m ä c i t o v a n í m ) , čo vy­
znieva v širokom k o n t e x t e Kukučínovho jazykového novátorstva ( „ J a ­
zyková zložka j e hneď od začiatku bázou j e h o r e f o r m á t o r s k ý c h úsilí."
— Čepan, 1972, s. 25) ako netypický prípad.
j
1
1
Jadrom frazeologického výraziva v celom Kukučínovom diele teda
ostáva domáca frazeológia. Nielen najväčším výskytom, a l e aj osobit­
nými typmi uplatnenia dáva p e č a ť jazyku celého Kukučínovho diela.
V nasledujúcej časti c h c e m e upozorniť na n i e k t o r é š p e c i f i c k e j š i e sku­
piny frazeologizmov. Nejde nám pritom o vyzdvihnutie n e j a k ý c h okra­
j o v ý c h jednotlivostí, skôr o z a c h y t e n i e i s t ý c h v š e o b e c n e j š í c h tenden­
cií, ktoré sú dokladom vývinu slovenskej frazeológie a zároveň prí­
spevkom k pochopeniu s a m e j frazeologizácie n i e k t o r ý c h u s t á l e n ý c h
zvratov.
Najvýraznejším prejavom jazykového vývinu sú vo frazeológii va­
rianty ustálených zvratov. V Kukučínovom diele n a c h o d í m e pozoru­
hodné varianty frazeologizmov, pričom ide n a j č a s t e j š i e o l e x i k á l n e
varianty, zriedkavejšie o s y n t a k t i c k é a komplexné varianty.
L e x i k á l n e obmieňanie frazeologizmu máva u Kukučina v i a c e j rozlič­
n ý c h podôb. V prvom rade ( a n a j č a s t e j š i e ] ide o varianty, v ktorých
sa na mieste jedného z komponentov vyskytuje iné slovo, ktoré sa
v dnešnej slovenčine v danom u s t á l e n o m zvrate nepoužíva. Medzi
pozoruhodnejšie prípady tohto typu patria tieto j e d n o t k y : čakať
ako
na klincoch
(D — dnes sú bežnejšie t a k é t o podoby tohto ustáleného
prirovnania: ako na ihlách,
na tmi, na f žeravom J uhlí — takto sa
uvádzajú aj v Malom frazeologickom slovníku E. S m i e š k o v e j ) , mať
nasolený
jazyk (D — b e ž n e j š i e sú podoby mať ostrý, štipľavý,
jedova­
tý, pichľavý
jazyk],
na staré dni (D — a k o j e d n o t k a s nižšou mierou
frazeologizácie j e tento výraz známy aj dnes, bežnejšia j e však podo­
ba na staré kolená
s vyššou mierou f r a z e o l o g i z á c i e ) , rozum
mu za
sáru padol
(D — zriedkavejšia j e d n o t k a s významom „ohlúpol"; bež­
nejšia aj u s t a r š í c h autorov bola j e d n o t k a srdce
mu padlo
za sáru
s významom „ n a ľ a k a l sa, bojí s a " ) , I v pekle
býva raz do
roka
svadba
(D — bežnejšie j e tu na mieste slova svadba
slovo hody j ,
mlátiť Cákyho
slamu
( Š — bežnejšie mlátiť prázdnu
slamu).
Osobitnú podskupinu l e x i k á l n y c h variantov so zámenou jedného slo­
va tvoria také frazeologizmy, v k t o r ý c h j e l e x i k á l n a zmena výrazom
autorovho subjektívneho pretvárania, prípadne výsledkom pôsobenia
príbuzných i n o j a z y č n ý c h frazeologizmov. Hranica s predchádzajúcimi
prípadmi j e c e l k o m j e m n á , a l e niekde j e už rozdiel c e l k o m zreteľný.
Ide o takéto spojenia, ktoré s m e našli len v 2. a 3. skupine skúma­
ných p r á c : sme na iné kopyto
[MV — zmena atribútu utvára vlastne
antonymný zvrat k j e d n o t k e byť na jedno
kopyto;
zmena môže byť
prejavom vtedajšej nižšej frazeologizovanosti tejto jednotky, a l e ešte
skôr prejavom autorovho individuálneho zásahu do ustálenej podoby
aj ustáleného významu], odrať z ostatnej
kože, odrieť do siedmej
ko­
že {MV — bežnejšie odrať z poslednej
kože,
do deviatej
kože),
od
svitu do noci [ S — zníženie expresívnosti typicky ľudového výrazu
od svitu do mrkuj,
držať niečo rukami
a zubami
(MV — výrazný, zá?
s a h do petrifikovanej j e d n o t k y držať niečo, držať sa niečoho
zubaminechtami;
môže ísť o individuálne skríženie jednotiek
zubami-nechtami a držať niečo pevne v rukách,
vo svojich
rukách),
urobiť vola z ko­
mára (MV — okrem zmeny slovosledu výrazný l e x i k á l n y posun proti
u s t á l e n ý m podobám urobiť, spraviť z komára
somára,
slona; j e to teda
komplexný posun, ktorý n a s t a l azda aj pod vplyvom i n e j frazeoló­
gie).
Druhým prípadom l e x i k á l n e j variantnosti sú spojenia, v k t o r ý c h j e
proti dnešnej u s t á l e n e j podobe n e j a k é slovo navyše alebo naopak, ne­
j a k á zložka chýba. Ide o takéto prípady: očervenel
ako pivónia
na
Turice
( D ) , Hrable hrabú k sebe
(MV — vypustenie slova každé
pri­
n á š a predpoklady na významový posun, no autor používa jednotku
v n e z m e n e n e j platnosti.)
Pri posledných prípadoch sa l e x i k á l n a zmena spája so s y n t a k t i c ­
kou. Niekedy aj tento posun býva odrazom vonkajších, i n o j a z y č n ý c h
vplyvov, resp. i výrazom nižšej frazeologizovanosti danej jednotky.
Napr.: klin klinom
(MV — proti u s t á l e n é m u klin sa klinom
vybíja;
táto podoba sa dá vysvetliť j e d n a k ako aktualizujúca elipsa, jednak
a k o výsledok vplyvu príbuzného srbochorvátskeho výrazu, ktorý má
tiež podobu bez s l o v e s a ) , medzi štyrmi, i šiestimi
očima (D — číslov­
ka navyše svedčí o nižšej frazeologizovanosti danej j e d n o t k y ) , z jed­
ného brda sme, boli sme z jedného
brda; z ktorého
je brda (všetko
MV — zjednodušenie frazeologizmu, pri ktorom sa stavia na dvoch,
resp. na jednom slove ustáleného zvratu sú na jednom
brde
tkaní]Variantnosť frazeologizmov s a niekedy oprávnene pokladá za j e d e n
z prameňov novej frazeológie ( M o k i j e n k o , 1 9 7 2 ) . O uvedených Kuku­
čínových z m e n á c h však možno konštatovať, že t a k m e r nikde podstat­
ne n e m e n i a c h a r a k t e r danej jednotky a len v zriedkavých prípadoch
boli východiskom pre vznik i n ý c h jednotiek (srdce
mu padlo za sáru
— rozum
mu padol
za sáru).
Častejšie sú jeho varianty odrazom
vtedajšieho nižšieho stupňa ustálenosti a frazeologizovanosti i s t ý c h
zvratov. Okrem toho treba poznamenať, že práve l e x i k á l n a variantnosť
— h r a n i č i a c a niekedy s l e x i k á l n o u parafrázou — j e n a j t y p i c k e j š í m
prípadom uplatnenia variantov frazeologizmu v Kukučínovom diele.
Iba c e l k o m zriedkavé sú prípady, keď Kukučín robí celkovú pre­
stavbu ustáleného zvratu a mení ho na aktualizovaný výraz. Napr.:
Čaká pečené
holuby
( M V ) , Priatelia
buďme,
vačky nech sa hryzú (MV
— a k t u a l i z á c i a s významom t a k m e r p r o t i r e č i a c i m u s t á l e n é m u význa­
m u ) , ...som
ťa nevidel
preložiť
krížom
slamy...
(MV — modálna
z m e n a ) , Veru nepoznať
na ňom, žeby ho bolí mastili
všetkými
masťa­
mi (MV — zmenený význam a proti dnešnej petrifikovanej podobe
všetkými
masťami
mazaný
aj z n a č n e u v o l n e n á formálna stránka.
Ako pozoruhodné jednotlivosti, ktoré môžu slúžiť ako dôkaz vývino­
vého bohatstva s l o v e n s k e j frazeológie a môžu sa niekedy uplatniť
popri iných, p r e f e r o v a n e j š í c h j e d n o t k á c h , c h c e m e aspoň z a z n a m e n a ť
tieto zvraty: kopýtkom
si vyhodiť
(D — starší morfologický variant
j e d n o t k y vyhodiť
si z kopýtka),
ten s rožkami
( D ) , utrieť
niekomu
hubu (D — vedľa dnešnej j e d n o t k y vytrieť
niekomu
kocúra),
mať pre
dačo hladkú hlavu (D — mať ľahkú hlavu, nerobiť si z niečoho
ťažkú
hlavu).
Pokiaľ ide o osobitné spôsoby uplatnenia frazeológie v rozobera­
n ý c h Kukučínových dielach, treba zaznamenať aspoň tieto dva:
1. hromadenie dvoch alebo v i a c e r ý c h s y n o n y m n ý c h frazeologizmov
v tom istom m i k r o t e x t e : Predmetom
jej ostrého
jazyka
býva
Ondráš.
Čo sa mu naduplikuje
— a to všetko darmo, ani čo by hrach na stenu
sypal.
On nezohne
šije svojej pred ňou, jeho netečnosti
nedotkne
sa
ani pekné,
ani špatné
slovo — nič. Iný na jej mieste
bol by
prestal
perly do blata hádzať
a vodu do koša liať.. . No márna práca
me­
chúr do vody tisnúť a ešte márnejšia
Ondráša chcieť preinačit.
(D)
Príbuzným javom j e uplatnenie frazeologizmu a j e h o slovného ekvi­
valentu vedľa seba: pôjdeme
voľne, z nohy na nohu...
(D)
2. frazeologický obraz — š p e c i f i c k é t e m a t i c k é rozvitie j e d n é h o ale­
bo v i a c e r ý c h frazeologizmov pri výstavbe n e j a k é h o motívu: Ú, vy ne­
viete, aký má dlhý jazyk!
— I moja má dlhočizný,
ani deň na
Jána.
Mohli by ste sa ním tri razy opásať.
— Ale mojej je i podrezaný.
—
No a mojej naostrený.
Viem, že si ho brúsi od rána. ( D ) Príznačné
j e tu to, že aj pri aktualizujúcich z á s a h o c h do formálnej výstavby
autor vlastne s t á l e uplatňuje základný frazeologický význam spoje­
nia, že tu niet t o h o napätia medzi vlastným frazeologickým a doslov­
ným významom daného zvratu. Tým sa Kukučínov frazeologický obraz
odlišuje od uplatňovania tejto figúry u iných, najmä novších autorov.
Martina Kukučina c h a r a k t e r i z o v a l a naša l i t e r á r n a veda ako nová­
tora a zároveň tradicionalistu. Náš výskum jedného z j e h o t y p i c k ý c h
výrazových prostriedkov — živých aj po polstoročí, ktoré práve
uplýva od autorovej smrti —, totiž výskum j e h o frazeológie potvrdzu­
j e tiež takúto polarizáciu. V j e h o diele totiž n a c h á d z a m e domácu i cu­
dziu, ľudovú i knižnú, petrifikovanú i výrazne aktualizovanú frazeoló­
giu. Keď naša š t y l i s t i k a pridáva k uvedenému výroku l i t e r á r n e j vedy
svoje konštatovanie o Kukučínovi a k o spolutvorcovi hovorového štýlu
spisovnej slovenčiny (Miko, 1 9 7 6 ) , ráta sa tu aj s tými frazeologický­
mi prostriedkami, ktoré sa v našom rozbore ukázali ako c h a r a k t e r i s ­
t i c k é znaky Kukučínovej reči.
Filozofická
fakulta
UK
Gondova 2,
Bratislava
LITERATÚRA
ČEPAN, O.: Kukučínove epické istoty. Bratislava, Tatran 1972. 271 s.
MIHAL. J.: Z Kukučínovho slovníka. Slovenská reč, 25, 1960, s. 89—104,
137—156.
MIKO, F.: Štýlové konfrontácie. Bratislava, Slovenský spisovateľ 1976. 350
s. (Ide o konštatovanie z kapitoly Dramatická hovorovosť a je] štylistické
zdroje u J. G. Tajovského, s. 124—146, najmä s. 136.)
MOKIJENKO, V. M.: Variantnisť jak odne z džerel utvorenňa frazeologizmiv. Movoznavstvo, 6, 1972, č. 5, s. 39—50.
SMIEŠKOVÁ, E.: Prirovnania v Kukučínových poviedkach. Jazykovedné štú­
die. 5. Red. J. Ružička. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1960, s. 51—67.
Osobitné tvary podstatných mien vo
jednotkách
frazeologických
LADISLAV DVONČ
1.1. V s ú č a s n e j s l o v e n s k e j jazykovede sa mimoriadna pozornosť ve­
nuje štúdiu frazeológie z n a j r o z l i č n e j š í c h s t r á n o k : podáva s a vyme­
dzenie pojmu f r a z e o l o g i c k e j j e d n o t k y a j e d n o t l i v ý c h typov frazeolo­
g i c k ý c h j e d n o t i e k , študujú s a varianty a n i e k t o r é a k t u a l i z á c i e fra­
z e o l o g i c k ý c h j e d n o t i e k , využívanie f r a z e o l o g i c k ý c h j e d n o t i e k v die­
l a c h s l o v e n s k ý c h spisovateľov a básnikov, f r a z e o l o g i c k é j e d n o t k y s a
zachytávajú v l e x i k o g r a f i c k ý c h dielach (v slovníkoch, k t o r é zazna­
menávajú slovnú zásobu spisovnej slovenčiny, alebo v š p e c i á l n y c h
frazeologických s l o v n í k o c h ) , kriticky sa posudzuje s p r a c o v a n i e fra­
zeológie v t a k ý c h t o d i e l a c h atď. F r a z e o l o g i c k ý výskum v s l o v e n č i n e
predstavuje dnes jeden z najrozvetvenejších výskumov f r a z e o l o g i c k ý c h
otázok v dnešných s l o v a n s k ý c h j a z y k o c h ( p r e d o v š e t k ý m zásluhou J .
M l a c k a a E . S m i e š k o v e j na s t r á n k a c h S l o v e n s k e j reči a Jazykovedné­
ho časopisu; t e r m i n o l o g i c k ý m otázkam z oblasti frazeológie s a veno­
vala pozornosť aj v Kultúre s l o v a ) . Právom vzbudzuje pozornosť od­
borníkov z oblasti frazeológie v i n ý c h k r a j i n á c h a j e dnes pevnou sú­
časťou b i b l i o g r a f i c k ý c h súpisov p r á c t ý k a j ú c i c h sa frazeológie.
1.2. V slovenskej f r a z e o l o g i c k e j literatúre sa f r a z e o l o g i c k é j e d n o t k y
skúmajú aj z hľadiska jednotlivých plánov alebo rovín j a z y k a , predo­
všetkým z h ľ a d i s k a l e x i k á l n e h o , resp. l e x i k á l n e h o a s é m a n t i c k é h o
(uplatňovanie s a slovnej zásoby vo f r a z e o l o g i c k ý c h
jednotkách)
a s y n t a k t i c k é h o ( s y n t a k t i c k á stavba f r a z e o l o g i c k ý c h j e d n o t i e k a za­
pojenie f r a z e o l o g i c k ý c h jednotiek do k o n t e x t u ) . Niektoré frazeolo­
g i c k é jednotky, ktoré sa používajú v s ú č a s n e j spisovnej slovenčine,
sú zaujímavé aj z h ľ a d i s k a formálnej morfológie. Využívajú sa v nich
totiž n i e k t o r é osobitné tvary podstatných mien, ktoré z hľadiska cel­
kového systému skloňovania podstatných mien nepredstavujú systé­
mové, teda c e n t r á l n e zložky tohto systému, a l e zložky n e s y s t é m o v é ,
okrajové, periférne.
2.1. Podáme najprv prehľad prípadov, ktoré patria do oblasti uplat­
ňovania sa formálnej morfológie vo f r a z e o l o g i c k ý c h j e d n o t k á c h . Oso­
bitné tvary podstatných mien podčiarkujú š p e c i f i c k ý ráz frazeologic­
k ý c h jednotiek, výraznejšie určujú i c h celkový profil na rozdiel od
voľných spojení slov. Opierame s a pritom o svoje rozbory t a k ý c h t o
prípadov v š p e c i á l n y c h štúdiách (Dvonč, 1962, 1963, 1966) a c ich
súborné spracovanie v Morfológii slovenského j a z y k a ' ( 1 9 6 6 ) .
Pri substantívach čert, diabol, vlk a pes j e v dat. a lok. sg. záklaďná pádová prípona -ovi, napr. Rozprávka
o hlúpom
čertovi,
Ranenému
vlkovi
nebolo už pomoci,
Veľa vedel hovoriť
o svojom
psovi,
Tomuto
psovi sa každý
radšej
vyhol
a podobne. V prísloviach, porekadlá ch
a v u s t á l e n ý c h s p o j e n i a c h sa však n a m i e s t o tvaru s pádovou príponou
-ovi používa tvar s pádovou príponou -u: Hlad — čertu brat; Slúž. člo­
veče, diablu, peklom
sa ti odslúži;
Baran viku kalí vodu; Pes psu brat.
V inštr. pl. muž. živ. podstát, mien sa dnes používa pádová prípona
-mi, -ami, napr. chlap — chlapmi,
pán — pánmi,
vedec —
vedcami.
V u s t á l e n ý c h s p o j e n i a c h sa zachováva starší tvar na -y, napr.
Xemaj
s pány ako so psy.
V lok. sg. neživotných podstatných mien mužského rodu vzoru dub
j e bežná pádová prípona -e, napr. dub — na dube, hrad — na hracie,
zub — v zube, Rím — v Ríme, Madrid — v Madride.
Ďalej sa tu použí­
va pádová prípona -u v dvoch presne vymedzených prípadoch: 1.
v slovách, k t o r ý c h tvarotvorný základ ( k m e ň ) sa končí na spoluhlás­
ky -k, -g, -ch, -h, napr. vlak — vo vlaku,
glg — o glgu, hrach
—
o hrachu,
pluh — na pluhu, 2. v slovách, k t o r ý c h tvarotvorný základ
sa končí na samohlásku, napr. nónius
— O nóniu, Sírius — na
Síriu,
Pireus — v Pireu. Okrem t ý c h t o dvoch p r e s n e vymedzených prípadov,
ktoré možno pokladať za „otvorené" v tom zmysle, že každé nové
slovo s rovnakým z a k o n č e n í m tvarotvorného základu má tiež príponu
-u, v lok. sg. sa pádová prípona -u v tom istom páde vyskytuje : jed­
nom osobitnom prípade, a to v ustálenom spojení (vyjadrení) r potu
tvári. Tvar lok. sg. potu j e iba v tomto spojení, inak podstatné meno
pot má pravidelnú pádovú príponu e-, napr. v pote, o pote, na pote.
Slovo sen má v lok. pl. pravidelný, systémový tvar s pádovou prípo­
nou neživotných podst. mien muž. rodu vzoru dub (-ochJ,
napr. o
snoch, v týchto snoch, po ťažkých
snoch atď. Popri tvare snoch s prí­
ponou -och existuje aj tvar snách s pádovou príponou -ách (prevza­
tou od post. mien ženského a stredného rodu) v ustálenom spojení
vo snách, napr. nezdalo
sa mu to ani vo snách
(t. j . vôbec na to ani
nepomyslel, n e m a l o tom ani tušenia, ani n e t u š i l ) .
V staršom spisovnom jazyku sa v lok. pl. používali tvary na
-iech.
V dnešnom spisovnom jazyku sa udržiavajú zväčša len v prísloviach
a porekadlách, napr. Hriech
v Uhríech,
pokuta
v Poľsku;
Poslal
čerta
v dariech.
Zaužívaný j e starobylý tvar na -iech pri substantíve
trapy:
chodit ako v trapiech,
žif v trapiech,
leíai v trapiech,
zomierať
v trapiech.
Tieto vyjadrenia sa používajú v hovorovej r e č i a v u m e l e c k e j
literatúre.
V inštr. pl. neživotných podstatných mien mužského rodu býva
pravidelne pádová prípona -mi alebo -ami, napr. dub — dubmi,
hlad
— hladmi,
stroj — strojmi,
necht — nechtami,
nónius
— nóniami,
ľa­
doborec
— ľadoborcami,
fígeľ — fígľami.
V ustálenom spojení mrieť
hlady sa používa s t a r š i a pádová prípona -y, inak sa používa tvar s -mi,
napr. Táto oblasť sa kedysi
vyznačovala
veľkými
hladmi.
Tvar na -y
môže byť v u s t á l e n ý c h s p o j e n i a c h aj pri zvieracích podst. m e n á c h
muž. rodu ( s k l o ň u j ú c i c h sa v pl. ako neživotné substantíva), napr.
Nemaj s pány ako so psy.
V gen. pl. podstatných mien ž e n s k é h o rodu vzoru žena, ktoré majú
na k o n c i tvarotvorného základu dve spoluhlásky, sa niekedy používa­
jú tvary s vkladnými h l á s k a m i ie, o, e, á, ô. V k l a d n é á sa dnes vy­
skytuje n a j m ä v i s t ý c h u s t á l e n ý c h spojeniach, napr. domček
z
karát,
vziať niekomu
vietor z plachát.
Ustálený j e tvar gen. pl. perál v názve
Bizetovej opery Lovci
perál.
V gen. sg. podstatných mien ž e n s k é h o rodu vzoru dlaň sa používa
pádová prípona -e, napr. dlaň — dlane,
trať — trate, zem —
zeme,
esej — eseje,
tvár — tváre. V ustálenom spojení v potu tvári, ktorý
sme už spomínali pri podst. m e n á c h mužského rodu vzoru dub, sa na­
miesto formy tváre používa forma tvári s pádovou príponou -i, ktorá
j e bežne pri podst. m e n á c h vzoru kosť (kosť — kosti, os — osi, myš
— myši, Bukurešť
—
Bukureštij.
V inštr. pl. podstatných mien stredného rodu sa používajú prípony
-ami alebo -iami, napr. mesto — mestami,
srdce — srdcami,
vysved­
čenie — vysvedčeniami,
dievča
— dievčatami
j . V prísloviach a pore­
k a d l á c h sa aj tu vyskytuje starší tvar s príponou -y, ktorú sme už tiež
spomínali pri neživotných podst. m e n á c h mužského rodu: My o viku
a vlk za humny.
2.2. V o všetkých prípadoch, ktoré sme tu uviedli, ide o výskyt dvojtvarov. Na jednej s t r a n e sú tu pravidelné, systémové tvary, na dru­
hej s t r a n e nepravidelné, osobitné formy, ktoré sa n a j č a s t e j š i e využí­
vajú v istých f r a z e o l o g i c k ý c h j e d n o t k á c h . Dvojtvary pri podstatných
m e n á c h predstavujú uplatňovanie sa dynamiky v m o r f o l o g i c k e j rovi­
ne j a z y k a . Pádové formy, ktoré sa využívajú vo frazeologických j e d -
n o t k á c h uvádzaných v tomto našom prehľade, predstavujú pozostatky,
petrefakty staršieho systému nášho j a z y k a . Z hľadiska súčasného ži­
vého j a z y k a s pravidelnými systémovými formami podstatných mien
predstavujú a k é s i s k a m e n e l i n y alebo a k é s i m o r f o l o g i c k é ,,citáty"
(uvádzajú sa presne v pôvodnej s t a r š e j p o d o b e ) . Najpevnejšie j e po­
stavenie t a k ý c h t o osobitných foriem v prísloviach a p o r e k a d l á c h .
V i n ý c h u s t á l e n ý c h s p o j e n i a c h j e postavenie t a k ý c h t o foriem už me­
nej pevné. Osobitné tvary sa tu ľahšie nahrádzajú pravidelne tvore­
nými formami, napr. domček
z karát — domček
z kariet, dobrý
vietor
do plachát
— dobrý vietor do
plachiet.
2.3. Pre f r a z e o l o g i c k é jednotky býva príznačný aj ďalší postup. Spo­
číva v zámernom použití pádovej prípony životných podstatných mien
pri neživotných podstatných m e n á c h mužského rodu, napr. Beda
tomu
dvoroví,
kde rozkazuje
krava volovi. Tvar dat. sg. substantíva vôl, t. j .
tvar volovi j e utvorený pravidelnou pádovou príponou životných pod­
s t a t n ý c h mien mužského rodu (chlapovi,
zajacovi).
Na dosiahnutie
žiadaného účinku j e použitá typicky „životná" pádová prípona -ovi aj
v dat. sg. neživotného substantíva dvor, k t o r é i n a k môže mať iba s y s ­
témovú pádovú príponu -u
(dvoru).
3.1. V g r a m a t i c k ý c h p r í r u č k á c h sa poučenie o používaní osobitných
tvarov podstatných mien podáva pri výklade jednotlivých pádových
foriem v r á m c i príslušných g r a m a t i c k ý c h vzorov (napr. pri vzore
chlap
o subst. čert, diabol,
vlk, pes, pri vzore dub o subst. pot, sen,
hlad
a t ď . ) . T a k t o s a postupuje v novších g r a m a t i c k ý c h príručkách
(pórov. napr. Morfológia slovenského j a z y k a , 1966; Paulíny — Ru­
ž i č k a — Štolc, 1 9 6 8 ) . V s t a r š í c h g r a m a t i c k ý c h p r í r u č k á c h sa použí­
vanie osobitných a s y s t é m o v ý c h tvarov vo f r a z e o l o g i c k ý c h a v nefraz e o l o g i c k ý c h s p o j e n i a c h nerozlišovalo vždy dosť citlivo.
3.2. Používanie osobitných tvarov v i s t ý c h f r a z e o l o g i c k ý c h jednot­
k á c h treba starostlivo zaznamenávať aj v slovníkových dielach, ktoré
všeobecne musia venovať primeranú pozornosť zachytávaniu pravidel­
ných, ale aj nepravidelných alebo menej pravidelných j a z y k o v ý c h fo­
riem (Zgusta, 1 9 7 1 ) . Napr. v Slovníku slovenského j a z y k a ( 1 9 5 9 —
1968] sa v hesle hlad uvádzajú vyjadrenia trpieť
hladom,
umierať,
umrieť, pohynúť,
pokapať
od hladu, hladom
a k nim sa pripája tvar
hlady,
o z n a č e n ý a k o a r c h a i c k ý . Toto s p r a c o v a n i e možno označiť za
vyhovujúce. Pri h e s l e sen sa zaznamenáva tvar lok. pl. v snoch a ako
zriedkavý v snách,
vo snách.
Z tohto spracovania by sa na prvý po­
hľad mohlo zdať, že tieto tvary sú rovnocenné, iba ich výskyt, frek­
v e n c i a j e rozdielna. Toto s p r a c o v a n i e sa ďalej č i a s t o č n e opravuje tým,
že sa osobitne zaznamenáva u s t á l e n é vyjadrenie robiť niečo
ako vo
sne, ako vo snách s významom „byť duchom neprítomný". Pri tvare
snách
sa mala správne uviesť nielen s k r a t k a zried., a l e aj u r č e n i e
v u s t á l e n ý c h spojeniach, teda zried. v u s t á l e n ý c h spojeniach.' V hesle
humno cit. slovník zaznamenáva vyjadrenie my o viku a vlk za humny, pripúšťa tu však aj tvar humnami,
čo ukazuje na istý ústup „fra­
zeologického tvaru" humny
v prospech systémovej formy
humnami.
V hesle pot sa uvádza systémový tvar lok. sg. pote a v zátvorke ako
a r c h a i c k ý tvar potu, okrem toho sa výslovne zaznamenáva aj spoje­
nie v potu tvári, pripúšťa sa tu však aj systémový tvar pote.
Nejdeme
tu vypočítavať všetky prípady, stačí konštatovať, že Slovník sloven­
ského j a z y k a vcelku okrem n i e k t o r ý c h jednotlivostí primeraným spô­
sobom zaznamenáva osobitné tvary podstatných mien vo frazeologic­
k ý c h jednotkách. T a k é t o poučenie bude potrebné aj v ď a l š í c h lexiko­
g r a f i c k ý c h opisoch slovnej zásoby spisovnej slovenčiny.
Jazykovednú
Nálepkova
ústav Ľudovíta
26,
Bratislava
Štúra
SAV
LITERATÚRA
DVONČ, L.: Dat. a lok. sg. substantív typu človek. Slovenská reč, 27, 1962,
s. 82—93.
DVONČ, L.: Karta — gen. pl. kariet/karát. Slovenská reč, 28, 1963, s. 343
— 346.
DVONČ, L.: Pot — lok. sg. potu/pote. Slovenská reč, 31, 1966, s. 64.
Morfológia slovenského jazyka. Red. J. Ružička. 1. vyd. Bratislava, Vyda­
vateľstvo SAV 1966, s. 73—128.
PAULÍNY, E. — RUŽIČKA, J. — ŠTOLC, J.: Slovenská gramatika. 5. vyd.
Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1968, s. 173—194.
Slovník slovenského jazyka. Red. S. Peciar. 1. vyd. Bratislava, Vydavateľ­
stvo SAV 1959—1968. 6. zv.
ZGUSTA, L.: Manuál of Lexicography. 1. vyd. Praha, Academia 1971, s. 119
n.
Dialektizmy ako štylistické
prostriedky
JÁN FINDRA
Dialektizmy sú nespisovné prvky hlavne z oblasti slovnej zásoby
n á r e č í . Na rozdiel od spisovnej slovnej zásoby, ktorá j e celonárodná,
ich bežné používanie j e obmedzené h r a n i c a m i jednotlivých n á r e č o v ý c h
oblastí. Zemepisné n á r e č i a sa považujú za osobitný útvar národného
j a z y k a , no nárečová l e x i k a netvorí súčasť spisovnej slovnej zásoby.
V r á m c i celonárodnej lexiky (pozri napríklad šesťzväzkový Slovník
s l o v e n s k é h o j a z y k a ) však n á r e č o v é slová predstavujú bohatú, vnú­
torne diferencovanú skupinu slov. Túto diferencovanosť možno his­
t o r i c k y sledovať napr. na osi spisovnosť — nespisovnosť. Keďže náre­
čia boli prirodzeným základom konštituovania spisovného j a z y k a , aj
v oblasti lexiky pozorujeme už od vzniku spisovnej slovenčiny živý
k o n t a k t medzi obidvoma podobami národného j a z y k a . A tak j e tu
ustavičný, i k e ď h i s t o r i c k y nerovnomerný pohyb smerom z n á r e č o ­
vého slovníka do spisovnej lexiky. Nárečové slová vo v ä č š e j a l e t r
m e n š e j miere prenikli a prenikajú do slovnej zásoby spisovnej sloven­
činy; t o bol n a j m ä v minulosti výdatný zdroj j e j obohacovania a j e ­
den z predpokladov j e j š t y l i s t i c k e j d i f e r e n c i á c i e . A tento pohyb slova
z n á r e č o v e j do c e l o n á r o d n e j slovnej zásoby sa uskutočňoval ako j e h o
p r e m e n a na osi nespisovnosť — spisovnosť, ako j e h o postupné pospisovňovanie. Dnes sa už mnohé pôvodné nárečové slová uvádzajú
v slovníkoch bez kvalifikátora n á r e č o v é slovo.
Úlohou sprostredkujúceho č l á n k u medzi slovnými zásobami obidvoch
útvarov národného j a z y k a plnila n a j m ä u m e l e c k á literatúra. Slovná
zásoba spisovnej slovenčiny sa totiž predovšetkým v prvých desaťro­
čiach j e j e x i s t e n c i e výdatne obohacovala z n á r e č o v e j slovnej zásoby.
V e ľ k é množstvo dialektizmov vniesli do svojich diel spisovatelia
v období realizmu (Kukučín, Hviezdoslav, Tajovský, T i m r a v a ) . Neskôr
m n o h é z týchto slov prešli do slovnej zásoby spisovnej slovenčiny
a stali sa celonárodnými.
,
Nás však teraz zaujímajú tie n á r e č o v é slová, pre ktoré j e príznačná
príslušnosť k slovnej zásobe istého n á r e č i a . O n i c h c h c e m e stručne
pohovoriť ako o š t y l i s t i c k ý c h prostriedkoch, teda ako o výrazových
prvkoch s istou slohovou hodnotou, vzhľadom na ktorú ich možno
funkčne využiť.
Z hľadiska štylistiky sa na dialektizmy pozeráme ako n a štylistic­
kú vrstvu c e l o n á r o d n e j slovnej zásoby. Vidíme v nich teda osobitnú
skupinu slov, ktoré majú svoje vlastné slohové zafarbenie. Slohová
povaha dialektizmov ako š p e c i f i c k e j vrstvy slovnej zásoby nevypláva
iba z vnútornej podstaty týchto l e x i k á l n y c h prostriedkov, ale j e pod­
m i e n e n á aj ich vzťahom k š t y l i s t i c k y viac alebo menej príbuzným
slovám (skupinám s l o v ) .
Pokiaľ ide o funkčné možnosti dialektizmov, má potom rozhodujú­
ci význam fakt, že sú to štylisticky príznakové slová. V t e x t e sa sprá­
vajú a k o expresívne l e x i k á l n e prostriedky. Sú to teda nápadné slová,
ktoré neuniknú pozornosti prijímateľa. Upozorňujú na seba predo­
všetkým svojím tvarom alebo aj svojím významovým zameraním. Na
svoje individuálne funkčné uplatnenie aj dialektizmy potrebujú pri­
meraný kontext, v ktorom sa nestratí ich š p e c i f i c k á „tvár". Ich príznakovosť, expresívnosť sa, pravdaže, n a j v ý r a z n e j š i e uplatní predo-
všetkým na pozadí spisovných neutrálnych výrazových prostriedkov.
Aj v prípade dialektizmov j e š t y l i s t i c k á konfigurácia kontextu zalo­
žená na princípe kontrastu, ktorý vzniká pri stretnutí diferencovaných
prvkov alebo j e podmienený n e o č a k á v a n ý m vstupom nápadného prvku
do h o m o g é n n e h o kontextu. Takto, v primeranom prostredí ( k o n t e x t e )
môžu byť aj dialektizmy zdrojom slohového podnetu s rozmanitým
funkčným zameraním, môžu sa stať j e d n ý m z prostriedkov emocion á l n o - e s t e t i c k é h o pôsobenia na p r i j í m a t e ľ a ( č i t a t e ľ a ) .
V súvislosti s dialektizmami zaujímajú štylistiku možnosti i c h funk­
čného uplatnenia v prejavoch jednotlivých štýlov spisovného j a z y k a .
V prvom rade sa pritom myslí na hovorový a u m e l e c k ý štýl. V ume­
l e c k e j literatúre sa dialektizmy využívali a využívajú
rozmanité
a v dielach jednotlivých spisovateľov spínajú odlišné funkcie. A tak
v nasledujúcej časti príspevku poukážeme na najbežnejšie funkcie
dialektizmov v slovesnej u m e l e c k e j tvorbe.
Dialektizmy sa č a s t e j š i e vyskytujú v epike, hoci ani lyrika sa pred
nimi neuzatvárala. Z h ľ a d i s k a frekvencie a funkcie sa zdá výhodné
sledovať, či sa dialektizmy využívajú v pásme rozprávača alebo v pás­
me postáv. Ide tu totiž o t a k é pasáže e p i c k é h o textu, ktoré sa navzá­
jom odlišujú svojou formou i významom ( f u n k c i o u ) . A potom aj pou­
žitie dialektizmov j e v n i c h motivované odlišne.
Nazdávame sa, že skutočným kritériom vzťahu spisovateľa k diaiektizmom j e i c h výskyt a využitie v pásme rozprávača, teda v au­
torskej reči. Autorská r e č sa totiž na pozadí ostatných výstavbových
prostriedkov, najmä na pozadí priamej reči javí ako relatívne bezpríznaková. To znamená, že sa v nej nepoužívajú silné expresívne
prostriedky ani nespisovné prvky. Dokonca aj taký autor, ako j e
F r a n t i š e k Hečko, ktorý n a j s m e l š i e využil v reči rozprávača expre­
sívne výrazivo, vyznačí silne k o n t r a s t n é prvky v autorskej reči úvo­
dzovkami, aby signalizovali, že ide o prostriedky z inej roviny, napr.:
Odmyslel si bitkárske nože a v duchu vďačne uznával, že Perpetua „inka­
suje" od Školastiky asi toľká, koľko pred dvoma mesiacmi „vyfasoval" on
od gardistov a efesmanov d;kjpy.
(F. Hečko: Svätá tma]
V autorskej reči j e teda m e n e j dôvodov na využitie dialektizmov,
lebo — ako sme uviedli — ide o expresívne, a teda n á p a d n é lexi­
k á l n e prostriedky. Preto závisí od autorskej individuality spisovateľa
a od j e h o u m e l e c k é h o zámeru, či využije vo svojom diele dialektizmy
a ako i c h začlení do kontextu ostatných výrazových prostriedkov. Iba
skutočný umelec, dôverný znalec j a z y k a to vie urobiť tak, že sa aj
n á r e č o v é slová stanú prirodzenou súčasťou stavebných prvkov, spolu­
vytvárajúc u m e l e c k ý organizmus diela.
V pásme rozprávača sa dialektizmy vyskytujú predovšetkým v die­
l a c h s tematikou z dedinského prostredia. A to bola t e m a t i k a t a k m e r
všetkej slovenskej predprevratovej r e a l i s t i c k e j literatúry. Preto j e
zvýšený výskyt n á r e č o v ý c h prvkov vo väčšine poviedok M. Kukučina,
v tvorbe Tajovského a Timravy, ale aj vo Hviezdoslavovej poézii cel­
kom prirodzený. Využívanie dialektizmov v dielach týchto spisovate­
ľov bolo podmienené viacerými príčinami. Predovšetkým to boli t e ­
m a t i c k é dôvody. Dôležitú úlohu, pravdaže, zohrávala aj u m e l e c k á me­
tóda. Títo spisovatelia tvorili r e a l i s t i c k é diela, ktorých hrdinami b o l i
v prevažnej miere postavy z ludu. Osobitne významným faktorom bol
vzťah realistov k spisovnému jazyku a n á r e č i a m : v ich ponímaní ná­
r e č i a nestáli v príkrom protiklade k spisovnému jazyku. Preto náre­
čové slová využívali aj ako prostriedky s y n o n y m i c k é h o obohacovania
slovníka diela. Pritom nárečový prostriedok sa mohol pociťovať ako
príznakový ( š t y l i s t i c k ý ) variant s y n o n y m i c k é h o radu. Príklady:
A zas mu zišiel na um rozhovor so Zdenkom, i ťažoba osamelosti, čo ho
potom
napopäckala.
(M. Kukučín, Dom v stráni)
Z cestičky skerovali k riave.
Ked ku takému prišli miestu,
a prejsť ho tra, lež lávky niet:
jak kuäcla bola v povíchrici,
podstavce nedali,...
(P. O. Hviezdoslav, Hájnikova
žena)
V inej funkcii sa prvky n á r e č i a uplatňujú v slovenskej lyrizovanej
próze. V 30. rokoch sa autori vrátili k dialektizmom ako k prostried­
kom e s t e t i c k e j aktualizácie, ozvláštňovania výrazu. T a k é t o i c h funkč­
né uplatnenia si uvedomujeme na pozadí spisovného kontextu, ktorý
tvorí základnú jazykovú rovinu diela. V tvorbe týchto autorov sa teda
dialektizmus vyníma ako nápadnejší, prípadne aj ako exkluzívny
prostriedok. Napríklad:
Faktor, čo sme sa s ním zjednali do šlôgu, nikdy sa nestaral, odkial si;
hlavne aby si bol spôsobný ku drevu a nechcel viac ako dvadsiatnik od ku­
bíka.
(D. Chrobák, Kamarát
Jašek)
Dlho som ju nehľadal. Cúdila práve maštaľ.
(F. Švantner, Malka]
Ako s a ukazuje, prienik dialektizmov do autorskej r e č i j e podmie­
nený historicky (dobovo), t e m a t i c k y a š t y l i s t i c k y . Svoju úlohu tu, po-
c h o p i t e l n e , zohráva aj individuálny vzťah spisovateľa k jazyku. V t e j ­
to súvislosti treba pripustiť, že spisovateľ použije istý nár ečový pro­
striedok aj preto, aby vo svojom diele preveril možnosti j e h o celoná­
rodného uplatnenia. Uvedené ukážky potvrdzujú, že v pásme rozprá­
vača sa dialektizmy adaptujú zo s t r á n k y tvaroslovnej a h l á s k o s l o v n e j
podľa spisovného j a z y k a . Ani inak (napr. úvodzovkami) sa nevydeľujú
z kontextu ostatných prostriedkov, čím sa tiež potvrdzuje i c h funkčná
opodstatnenosť v štruktúre diela. Táto tradícia sa u n á s udomácnila
ešte v období literárneho realizmu, hlavne v Kukučínovej prozaickej
tvorbe, a presahuje až do dnešných čias. Najnovším dôkazom toho j e
Šikulov román Majstri. V. Šikula už svojou predchádzajúcou tvorbou
potvrdil, že ľudové a n á r e č o v é slová ani v novej e k o n o m i c k e j , spolo­
č e n s k e j a jazykovej situácii nevyčerpali svoje funkčné možnosti a že
ich dnešný spisovateľ môže tvorivo využívať.
Výskyt dialektizmov v autorskej reči hovorí ešte o j e d n e j závažnej
skutočnosti. Ich prítomnosť v texte má vplyv na celkový ráz spisova­
teľovho slovníka a v tomto zmysle s a teda aj ony zúčastňujú na určo­
vaní z á k l a d n ý c h vlastností individuálneho štýlu spisovateľa.
Oveľa č a s t e j š i e ako v autorskej reči sa dialektizmy využívajú v pria­
mej reči, ktorou s a realizuje vonkajšia r e č postáv. Uplatňujú sa tu jed­
n a k ako variabilizačný ( s y n o n y m n ý ) prostriedok, ale č a s t e j š i e majú
funkciu c h a r a k t e r i z a č n ú a typizačnú. Vo v ä č š i n e prípadov možno
v tejto súvislosti hovoriť o „pozitívnej" funkcii dialektizmov v u m e l e c ­
kej literatúre. N a j č a s t e j š i e sa nimi totiž charakterizovali kladné po­
stavy z ľudu. Napríklad:
„Teba postavia na to — neboj sa!" zahriakla ho žena. „Čo by si mal stovák
plný záčin a vôdor — všetky by šli tvojím nešťastným hrtanom, a zas by ich
mal len krčmár. Viem ja: kto si poriadne vedie, nepije, ten má. Tebe by de­
sať mincí [ = mincovni] nestačilo, čo by v komore bili!"
(M. Kukučín, Keď báčik
z Chochoľova
umrie)
Zároveň sa však dialektizmy už od čias štúrovcov využívali aj na
c h a r a k t e r i s t i k u záporného typu alebo nevzdelaného človeka. Tak j e
to napr. v Kubániho poviedke Mendík
( m ä s i a r V o l o v e c ) , v Čajakovej
novele Zuzka Turanová
(Ďuro) i v Jašíkovom románe Mŕtvi
nespievajú
(žandár F e r i č ) .
Využitie dialektizmov v pásme postáv sa líši od ich využitia v pásme
rozprávača nielen funkčne, ale aj formálne — jazykovo. Najmä v prí­
padoch, keď sa n á r e č í m charakterizuje záporný typ, používa sa v „su­
rovej", nepretransponovanej podobe. Hoci spravidla nejde o dôsledný
fonetický prepis, neprispôsobujú sa n á r e č o v é slová h l á s k o s l o v n é ani
tvaroslovne spisovnému jazyku. Príklady:
„Hej, Mariše, Mariše! Doneshe z komory tot bucolák a tú slivovicó!"
roz­
kazoval mladý zať. „Prešli se, pán svokor, prešli a slivovička i v lete dobre
padne."
(Ľ. Kubáni, Mendík)
Priviedli Drinu. Prezrel si miestnosť.
— Sadny si. Tak vidýš, co máš z teho, ze všetkého.
Any sa nevyspíš, any
ništ. Peknúčko sypa] ze seba. De si zebral ten kujer?
— Na stanici od jedného pána.
— Na stanyci! Tvojeho svätého
na stanyci! Dom, číslo domu, de si ho
zebral a dom a číslo domu, de si ho chcel zanést. Peknúčko syp ze seba.
(R. Jašík, Mŕtvi
nespievajú)
J e zaujímavé, že R. Jašík uplatnil n á r e č i e aj v m y s l e n ý c h prehovoroch žandára F e r i č a , realizovaných nevlastnou priamou rečou, napr.:
Dozorca doniesol vedro vody a utiekol.
„Starý sa bojí. To tak vypadá, ako keby sem išél vyzúvat aj jeho." Ferič
vstal, obišiel stôl a s gumovým obuškom pristúpil k lavici. — Tam si sadny
a drž!
(R. Jašík, Mŕtvi
nespievajú)
Netradične a svojsky využíva dialektizmy Z. Zguriška. Nárečie sa
v jej prózach stalo základným výrazovým prostriedkom, a to v dialo­
g i c k ý c h častiach. Pasáže rozprávača, písané v spisovnom jazyku, majú
v kompozičnom pláne j e j poviedok druhoradé postavenie. Tvoria iba
najnevyhnutnejšie pozadie dialógu, ktorý nesie príbeh. Nárečie sa tu
používa ako prostriedok humoru a j a z y k o v e j komiky: j a z y k o v á forma
je dôležitým spoluhráčom humorných situácií, a to bez ohľadu na to,
či ide o kladný alebo záporný typ.
Pedagogická
Podlavická
fakulta
cesta, Banská
Bystrica
LITERATÚRA
HORÁK, G.: Zábery zo Šikulových Majstrov. Kultúra slova, 11, 1977, s. 257
—265.
MISTRÍK, J.: Štylistika slovenského jazyka. 2. vyd. Bratislava, SPN 1977.
456 s.
PAULÍNY, E.: Dve kapitoly o spisovnom jazyku a nárečí. 1. vyd. Bratislava
1946.
RUŽIČKA, J.: Mendík Ľudovíta Kubániho. In: Štylistické rozbory. 1. vyd.
Red. J. Mistrlk a J. Ružička. Bratislava 1964, s. 42—49.
ŠTOLC, J.: Dialektizmy ako tvárny prostriedok v umeleckom štýle. Sloven­
ské pohľady, 72, 1956, s. 222—241.
Priamy predmet v inštrumentáli
JÁN ORAVEC
ľiánku Konštrukcie
s inštrumentálom
(Kultúra slova, 12, 1978, s.
1 0 3 — 1 0 7 ) sme inštrumentál opísali ako t y p i c k ý príslovkový pád. S tým
kontrastuje náš terajší nadpis Priamy
predmet
v inštrumentáli.
Pod
akou podmienkou s a základný, nástrojový význam inštrumentálu môže
t a k diametrálne z m e n i ť ? Ukážme si to n a príklade. Vo vete
Strojník
pokrútil
kľukou
motor j e inštrumentál nástrojom, lebo vyjadruje, po­
mocou čoho uvádza strojník do pohybu motor; označuje pomocný
prostriedok. Oproti tomu vo vete Strojník
pokrútil
kľukou
vo
vzduchu
(mimo motora) už inštrumentál nevyjadruje prechodnú účasť, t. j .
sprostredkujúci prvok, a l e k o n e č n ý predmet, na ktorom sa dej vyčer­
páva a zastavuje ako na k o n e č n o m cieli. Keď sa teda inštrumentál
dostane do pozície, kde za ním nestojí ( a n i v nulovom v a r i a n t e ) pred­
met, preberá sám úlohu predmetu, a to aj priameho predmetu.
Inštrumentál v predmetovej funkcii j e rozmanito obmedzený: aj
z hradiska predmetového mena, aj z hľadiska nadradeného slovesa.
Zo v š e t k ý c h piatich druhov predmetu to býva č a s t e j š i e iba j e d e n druh:
zásahový predmet. Zásahový predmet vyjadruje k o n k r é t n u vec za­
siahnutú k o n k r é t n y m dejom. Preto úlohu takéhoto predmetu majú
obyčajne k o n k r é t n e podstatné mená, napr. pohnúť
rukou,
zvíjať
va­
laškami,
trzmovať
oblokmi
( o v e t r e ) . Abstraktné m e n á aj pri tejto
podmienke posúvajú význam inštrumentálu smerom k príslovkovému
určeniu (spôsobu, p r í č i n y . . . ) , zriedkavejšie aj k iným druhom pred­
metu, pórov, hroziť prstom
(prostriedok)
— hroziť spadnutím,
smrťou
(obsahový p r e d m e t ) . Ostatné druhy predmetu sú zastúpené iba osihotenými jednotlivými prípadmi.
Ešte viac j e inštrumentálový predmet obmedzený z hľadiska nad­
radeného slovesa. Môže sa s ním č a s t e j š i e spájať vlastne iba jediný
významový okruh slovies: slovesá s významom „hýbať". Táto vec sa
s í c e konštatuje v g r a m a t i k á c h , ale p r a k t i c k y sa nezužitkúva. Ak m á m e
ínštrumentálové predmety opísať z h ľ a d i s k a frekventovanosti (produkt í v n o s t i ) , musíme začať zásahovým predmetom pri s l o v e s á c h s význa­
mom hýbať (uvádzať do pohybu], a nie inými okruhmi slovies.
Význam „hýbať" sa člení na n i e k o ľ k o odtienkov. Najúplnejšie i c h
vypočítal V. Šmilauer ( 1 9 6 6 ) . Patria k nim odtienky:
a) hnúť (bez bližšieho určenia pohybu samým s l o v e s o m ] , nehnúť,
pohnúť, pohýbať,
pohýnať,
uhnúť, uhýbať, potiahnuť
(figúrkou na ša­
c h o v n i c i ) , posunúť, posúvať,
posunovať.
Pohol hlavou. (Figuli) — Namorili sa, že už ani údom dobre pohnúť ne­
mohli. (Dobšinský) — Bol chlapisko ako jedľa, plecitý, že by horou pohol.
(Kukučín) — Cudzou búdou nerušaj. (príslovie) — Kôň potrhol vozíkom.
(Kukučín) — Vietor pohýbal spustenou záclonou. (Jesenský) — On iba ple­
com uhol mrzuto. (Timrava)
b) hodiť/hádzať,
vyhadzovať,
pohodif,
rozhodit,
rozhadzovať
(ruka­
m i ) , zahodiť/zahadzovať,
šmárať,
Švihnúť, švihať, zahnať
sa,
zakúšať;
vrhnúť/vrhať,
metať, lúčať,
zalúčiť
(kameňom),
špľachnútlšpliechať,
čliapať, bryzgnúť/brýzgať
(blatom, s l i n o u ) ,
striekať...
Diviak hodí rypákom, a Diana ani nečuchne — už je nebohá. (Kukučín) —
Dufek pohodil halenou a začrel do zviazaného rukáva. (Jesenský) — Trepiúc
rukami okolo svojich líc, šmárala slovami, kropiac ich vlastnou slinou. (Je­
senský) — Voly z a č a l i . . . obzerať sa a švihať chvostami. (Chrobák) — Hlad­
ný kôň nevyhadzuje zadkom, (príslovie)
c ) biť/udrieť,
buchnúť,
tresnúť, trepnúť . . .
bacnúť,
capnúť,
(za/dupať,
prasknúť,
seknúť,
Udrie zľahka tri razy päsťou na stôl a zasadnutie otvorí. (Hečko) — Sia­
hol za jedným z pier, sekol ním v povetrí a podal Aničke. (Jesenský) —
Martin v hneve trepol vidlami, až z nich odletel roh. (Hečko) — Keď diev­
ča trieska dvermi, chce sa vydať, (príslovie) — Rozprával, akoby sekerou
zatínal. (Mináč)
d) (pohnúť, hýbať sem t a m ) myknúť/mykať,
šklbnúť/šklbať,
hompá­
ľať, mihať, knísať, kyvotať,
kývať, lomcovať,
triasť, šklbnúť,
(za)máchať,
(za j mávať,
chvieť,
pohrávať,
potrhávat,
pohojdávať,
kolísať,
zmietať, sácať, strkať, celembať,
hojdať, kolembať,
natriasať,
vyzváňať,
'(p(otriasať,
šermovať,
potrhávat,
trhať, rozháňať
(sa), striasať,
zavl­
niť, zaševeliť
...
narábať.
Chytí sa oboma rukami stolnej dosky, a mykajúc stolom, seká chlapcovi.
(Hečko) — Chceš? — kričal Maťo a kyvotal ohradou. (Mináč) — Je) útle
ruky lomcovali zámkou. (Vajanský) — Slúžky hompáľali lampášmi a jajkali.
(Jesenský) — Pohvizdujú si a mávajú vozvysok rukami v širokých rukávoch.
(Chrobák) — Chytili sa za ruky a idúc rozháňali nimi. (Tajovský) — Mlá­
denček od pulta podišiel pomalým krokom k opitému, zadrmancoval jeho
odkväcnutou rukou. (Plávka) — Neraz zaľupkal Brna zásterou a junce hy­
baj strečkom hore dedinou. (Kukučín) — Teplý vetrík podúval a kedy tedy
zaševelil kukuričným lístím. (Čajak) — Lapí ho za prsia a zatrasie ním ako
hruškou. (Rázus) — Po horách lieta, smutná súc, srdcami zmieta žalujúc.
(Smrek) — Osiky zvonili striebornými listami. (Švantner)
e) (hýbať dokola) krútiť, krúžiť, vrtieť, točiť, zvíjať, zviechať,
ľať, klznuť ( k o s o u ) , ohnať sa ( k o s o u ) , pogúľat,
pokrútiť, skrútil,
nuť, zakrúiit,
poprekrúcať,
zvŕtať, zvrtnúť, zatočiť . . .
kotú­
skrút-
Radlák krútil brúsom, aby nožík pichal. (Jesenský) — Trepal liacami, krú­
til bičom nad nečujnými koňmi. (Kukučín) — Skrútol vypínačom. (Hečko)
— Zrazu skrútil nevestou ani víchor hybkou skorušou. (Hviezdoslav) — Aby.
mu bolo veselšie, vrtel dáždnikom. (Jesenský) — Podobne z druhej strany
kľakla si Taba a zakrúžila dlaňou ponad misku sedem ráz. (Figull) — Počal
zvŕtať palicou proti panoráme. (Tajovský) — Tieto ruky, čo zviechajú ťaž­
kým osekancom ako prútikom, položia sa k tebe každý večer ako verní psi.
(Švantner) — Nezabudol ešte narábať širočinou, vie sa ohnať toporom. (Chro­
bák)
Zásahový predmet v inštrumentáli j e obmedzený n i e l e n z hľadiska
nadradených slovies, ale i z hľadiska podstatných mien vyjadrujúcich
predmet. Už s m e spomeunli, že sú ním spravidla k o n k r é t n e mená. No
aj spomedzi nich sú to n a j č a s t e j š i e iba názvy častí tela, ktoré bývajú
predmetmi pri v š e t k ý c h už uvedených okruhoch slovies. Okrem nich aj
po š p e c i á l n y c h slovesách, ktoré sa s inými predmetmi spravidla ne­
spájajú. Názvy častí t e l a pri n i c h č a s t o zapríčiňujú p r e n e s e n i e význa­
mu, pórov, strihať
( = nožnicami rozdeľovať) — strihať
ušami ( = h ý ­
b a ť ) , brúsiť ( = ostriť) — brúsiť nôžkami
( = p o h y b o v a ť ) , mrvit
(=
drobiť, drviť) — mrviť perami
( = h ý b a ť ) . Ide o t a k é t o slovesá a i c h
spojenia: bŕkat krídlami,
drugať nohami,
drkotať
zubami,
gúľať
očami,
hrabať
nohami,
klopiť
očami, ohŕňať nosom,
kriviť rukou,
kývať
bedrami, pokrúcať
hlavou,
lomiť
rukami,
mihnúť okom,
mlieť
jazykom,
mrdnúť fúzom (plecomj,
mrštiť čelom, opáľat nohami,
pliesť/prepletať
nohami,
(po(krčiť
nosom,
pošepnúť
plecom,
(po(žmurkať
očami,
ráňať zadkom,
spletať
nohami,
stisnúť plecami,
šermovať
rukami,
šibať
chvostmi,
škrípať
zubami,
švihať (švihnúť
chvostom
(nohami),
(za (tre­
pať krídlami,
(za)veslovať
rukami,
vraštiť čelom,
vyhadzovať
zadkom,
(za)gestikulovať
rukami,
(za)hrabkať
nohou, zakresať
očami,
zaosŕkať
zafačovanou
nohou,
zapriasť
nohami,
zahadzovať
spustenými
nohami,
zvoniť listami,
žmurkať
(ospanlivými)
očami...
!
Od t ý c h t o slovies so základným významom „hýbať" prešiel inštrumentálový predmet aj k ďalším slovesám, kde ide už o pohyb v pre­
n e s e n o m zmysle. Ide zhruba o dvojaké prípady.
V prvom prípade inštrumentálový predmet prešiel k slovesám, ktoré
sú ( a l e b o boli pôvodne) v n e j a k o m zmysle synonymné, prípadne anton y m n é s niektorou z uvedených skupín.
Tak so slovesami z okruhu hodiť
- vrhnúť boli pôvodne synonym­
n é slovesá opovrhnúť!opovrhovaťIpovrhnúť
dakým/dačím
a s nimi j e
ďalej synonymné sloveso pohŕdať(pohŕdnuť
dakým/dačím.
E š t e vzdialenejšiu súvislosť majú slovesá z okruhu disponovať,
ma­
nipulovať,
hospodáriť,
gazdovať,
šetriť, sporiť a ich antonymá
mrhať,
hýriť, plytvať.
S e m patria aj slovesá z okruhu vládnuť
(v dnešnom
význame „mať moc nad d a č í m " i v starom význame „mať silu pohý-
bať d a č í m " ) . Okruh týchto slovies sa rozšíril najmä v ruštine
'fkomandovat,
upravľat...)
a podobne v poľštine (pórov. Buttlerová, 1 9 7 6 ) .
V s l o v e n č i n e tu ostal zväčša priamy predmet v akuzatíve.
V druhom prípade posunutie vecného významu slovies alebo až j e h o
p r e n e s e n i e vyvolala zmena predmetového mena. Inštrumentál j e pád,
ktorý vyjadruje vecnosť (Pauliny, 1 9 4 3 ) , preto zámerné použitie osob­
ného m e n a miesto m e n a vecí má dosah na význam slovesa. Musí však
byť splnená ešte j e d n a podmienka: v g r a m a t i c k o m subjekte nezostáva
agens (činiteľ deja).
Sloveso tu už vyjadruje duševné alebo t e l e s n é stavy a i c h prejavy,
pórov, otriasi
rukou — Ba prípad
starého
Zvonára
otriasol
skleslými
ľuďmi.
( O n d r e j o v ) . Pravda, ani pri osobnom predmete sa nevylučuje
základný význam slovesa, n a j m ä ak v g r a m a t i c k o m s u b j e k t e ostáva
meno a g e n s a : Dráb zatriasol
chlapom
ako hruškou.
(Nižnánsky).
Tento posunutý význam inštrumentálu niektorí bádatelia pomenúvajú
osobitným termínom stavový inštrumentál (Miko, 1 9 6 2 ) . Iní autori ho
nevyčleňujú zo zásahového predmetu, pričom t e r m í n stavový pred­
met používajú namiesto termínu zásahový predmet (Orlovský, 1 9 6 5 ;
Stanislav, 1 9 7 3 ) . Príkladov na takýto predmet j e dosť.
Túžba za domovom hýbala človekom. (Zúbek) — Ešte vždy lomcovala nim
zlost. (Skalka) — Vlasy som si musela predať! — mykne to mladou ženou,
až zafiká. (Rázus) — Plné vrece dukátov! — to šklblo naším lakomcom
(Dobšinský) — Zaklopanie trhlo ním. [Jesenský) — Zlomcuje ním strach
z Lehotského. (Hečko)
Zásahový predmet sa v bezpredložkovom inštrumentáli drží dobre,
l e b o z predmetov stojí najbližšie k nástrojovému inštrumentálu. I n ý m
k o n š t r u k c i á m zatiaľ ustupuje málo. Iba po s l o v e s á c h s p r e n e s e n ý m
významom mu z a č í n a konkurovať inštrumentál s predložkou s, pórov.
pohnúť
rukou
— (nevládať)
pohnúť
matematickým
príkladom/s
prí­
kladom
= ( n e v l á d a ť ] príklad vypočítať — Asi s tým praštím!
(Mináč)
= vzdám sa toho. S tebou by si trúfal pán majster
točiť. (Zguriška)
Predložka s dokazuje, že predmetový význam ( a k o a b s t r a k t n e j š í ) s a
odlišuje od nástrojového významu inštrumentálu, kde j e použitie pred­
ložky s v spisovnom jazyku vylúčené.
Inštrumentál s predložkou s sa č a s t e j š i e vyskytuje pri s l o v e s á c h
s a b s t r a k t n e j š í m významom, napr. disponovať,
narábať,
manipulovať,
hospodáriť.
Dobre vedel narábať s ľuďmi. (Letz) — . . . už mu je príkro narábať s cho­
rými i s mŕtvolami. (Hronský) — S rumom disponuje veliteľ batérie. (Jašík)
— Stále im pred očami tancoval uniknutý zárobok, ktorý dosahovali, keď
hospodárili s tehlou načierno. (Horák)
Pri základných s l o v e s á c h s neposunutým významom sa inštrumen­
tál s predložkou s zjavuje zatiaľ veľmi sporadicky a len u spisovate­
ľov zo západného S l o v e n s k a , napr. Štvrtú
pohol
s batohom
vlny.
(Lackova—Zora).
K zásahovým predmetom nepatrí inštrumentál s predložkou s pri
zvratných slovesách zatriasť
sa, zakrútiť
sa, zatočiť
sa...
v takých
prípadoch a k o Celá izba zatočila
sa so mnou (Bodický).
V t e j t o vete
predložkový inštrumentál nie j e synonymný s holým akuzatívom
(s priamym p r e d m e t o m ) , a l e s holým datívom „zatočila sa mu". Preto
j e to nepriamy, vzťahový predmet.
Pedagogická
Lomvnosovova
fakulta
1, Nitra
LITERATÚRA
BUTTLEROVÄ, D.: Innowacje skladniove wspólczesnej polszczyzny. Warszawa, Paňstwowe wydawnictwo naukowe 1976, s. 176.
Grammatika russkogo jazyka. Red. V. V. Vinogradov. 2. vyd. Moskva, Izdateľstvo Akadémii náuk SSSR 1954, s. 135—136.
Grammatika sovremennogo russkogo literaturnogo jazyka. Red. N. J. Švedova. Moskva, Izdateľstvo Náuka 1970, s. 492.
MIKO, F.: Rod, číslo a pád podstatných mien. Bratislava, Vydavateľstvo
SAV 1962, s. 237—239.
ORAVEC, J.: Väzba slovies v slovenčine. Bratislava, Vydavateľstvo. SAV
1967, s. 174—176.
•
.
ORLOVSKÝ, J.: Slovenská syntax. 2. vyd. Bratislava, Obzor 1965, s. 282.
PAULÍNY, E.: Štruktúra slovenského slovesa. Bratislava, Slovenská akadé­
mia vied a umení 1943, s. 44.
STANISLAV, J.: Dejiny slovenského jazyka IV — Syntax 1. Bratislava, Vy­
davateľstvo SAV 1973, s. 350—357.
ŠMILAUER, V.: Novočeská skladba. 2. vydanie. Praha, SPN 1966, s. 202—
203.
ŽELAZKO, K.: Czasowniki przechodnie o skladní wielorakiej v jgzyku polskim. Wroclaw — Warszawa — Kraków — Gdansk, Ossolineum. 1975 s. 57
—87.
Písanie slova habán a iných názvov osôb
KONŠTANTÍN PALKOVIČ
V súvislosti s otvorením výstavy h a b á n s k e j keramiky v j e s e n i 1976
v Bratislave sa vyskytli v t l a č i rozpaky pri písaní slova habán.
Niekde
sa písalo habán, inde zasa
Habán.
Slovom habán sa označuje príslušník istej náboženskej sekty, ktorá
sa k nám dostala n a j m ä z N e m e c k a a z o Š v a j č i a r s k a . Ide teda o názov
osoby. Bude tu na mieste úvaha o písaní z a č i a t o č n ý c h písmen pri
názvoch osôb.
Pri osobách píšeme dva typy názvov s v e l k ý m z a č i a t o č n ý m písme­
nom: m e n á j e d n o t l i v ý c h osôb (rodné čiže krstné mená, priezviská,
prezývky, m e n á h i s t o r i c k ý c h osobností, rozprávkových bytostí a i.)
a názvy istého druhu, t. j . celej skupiny jednotlivcov. V prvom type
nie sú vážne problémy. Vyskytujú sa tu napr. t a k é t o varianty: ján,
Martin Kukučín,
Jozef Gregor-Tajovský,
Maio Kliešť Horúci
( z a prie­
zviskom j e 'tzv. živé m e n o ) , Jozef
Druhý, Alexander
Veľký,
Pľmius
Starší,
Ján Čajok
ml., Harun ál Rašid,
Ludwig
van Beethoven,
Čou
En-laj,
Panna
Orleánska,
Bavorský
geograf
(Dvonč, SR, 31, 1966, s.
1 5 4 — 1 5 6 ) , Majster
Pavol z Levoče,
kráľ Matej, Perún, Jahve,
náčelník
Sokolie
oko, Červená
čiapočka
(Dvonč, SR, 30, 1965, s. 2 9 2 — 2 9 7 ] ,
dedo Mráz, a l e aj Pseudomauríkios,
Lžidimitrij
(Dvonč, SR, 31, 1966,
s. 6 3 — 0 4 ) .
V druhom type, v ktorom s a pomenúva celý druh, a l e aj jediný
príslušník druhu ( č i ž e názov má dve formy podľa č í s l a ] , s a vyskytuje
problém, čo pokladať za vlastné meno, čo za všeobecné. J e tu posu­
nuté c h á p a n i e vlastného mena. Za vlastné meno s a považuje pomeno­
vanie istého ľudského kolektívu, ktorý zjednocuje rovnaká g e o g r a ­
fická alebo g e n e t i c k á príslušnosť. Patria sem obyvateľské mená, t. j .
názvy Iudí, k t o r ý c h spája spoločné bydlisko ( c h á p a n é užšie alebo
š i r š i e ) , a to alebo mesto ( o b e c ) : Bratislavčan,
Važťan,
h i s t o r i c k á župa:
Turčan,
Zemplínčan,
g e o g r a f i c k ý c e l o k ( c h á p a n ý ako vlastné m e n o ) :
Kysučan,
Horehrončan,
Podtatranec,
Záhorák,
š t á t : Švajčiar,
Sudánec,
Čechoslovák,
Rakúšan,
Juhoslovan,
ostrov: Krétan,
Sicílčan,
Korzičan,
kontinent: Európan,
Austrálčan,
Äzijec i Äzijčan,
prípadne (v b e l e t r i i ]
nebeské t e l e s o : Marťan,
Pozemšťan.
Patria sem aj názvy národov a kmeňov, t. j . ľudí, k t o r ý c h spája
spoločný rod ( g e n e t i c k á príbuznosť), napr. Slovák,
Čech, Lužický
Srb,
Francúz;
Valach,
Hucul, Apač, Dór, Lutic, Kašub, Beduín, ako aj názvy
väčších j a z y k o v ý c h a e t n i c k ý c h skupín, napr. Indoeurópan,
Ärijec,
Ugrofín,
Semita,
Indián.
V názvoch typu polabskí
Slovania,
západní
Slovania,
východní
Góti sa píše m a l é písmeno na začiatku prívlastku,
ktorým s a označuje z e m e p i s n á poloha sídla národa, resp. skupiny
príbuzných národov.
Vlastnými menami sú aj deriváty (odvodené s l o v á ) , ' t z v . p r e c h ý l e n é
názvy, označujúce ž e n s k ý c h príslušníkov, odvodené od z á k l a d n ý c h
mužských názvov, napr. Košičan
— Košičanka,
Slovák
—
Slovenka,
ako aj názvy n e d o s p e l ý c h príslušníkov ( d e t í ) : Bratislava
—
Bratislavča, Maďar — Maďarča,
Ind — Indča ( L . Dvonč, SR, 34, 1964, s. 64;' G.
:
Horák, J a z y k o v á poradňa IV, 196b, s. 2 1 4 — 2 1 5 ) , hromadné názvy, napr.
Slovač,
Slovanstvo
( S l o v a n i a ) , Germánstvo
( n a rozdiel od abstrakt­
n ý c h podst. mien slovanstvo,
germánstvo),
a l e aj expresívne názvy
označujúce príslušníkov národov alebo kontinentov: Slováčlsko,
Nemčúr, Čechúň,
Rusniak
( U k r a j i n e c ) , Fric ( N e m e c ) , Aziat.
Iba uvedené dva typy pomenovaní označujúcich isté kolektívy, t. j .
obyvateľské názvy a m e n á národov ( k m e ň o v ) , sa v s l o v e n č i n e píšu
s veľkým z a č i a t o č n ý m písmenom. V ruštine s a zas píšu obidva tieto
typy substantív s m a l ý m z a č i a t o č n ý m písmenom (slovak,
moskvič).
S v e ľ k ý m z a č i a t o č n ý m písmenom sa píšu aj názvy utvorené z dvojslovných spojení (prídavného mena, číslovky a pod. a podstatného
m e n a ) , resp. zložené názvy, v k t o r ý c h j e z á k l a d n é substantívum vlast­
ným menom, alebo názvy utvorené od vlastných mien pomocou is­
t ý c h predpôn, napr. záporovej predpony ne-. Napr.
Západoslovák,
Stredoeurópan,
Staroriman,
Polonemec,
Praslovania,
Exbratislavčan,
Novobratislavčan,
Protokelti,
Profrancúz,
Neruš, Neslovan,
Neparížan
(Dvonč, SR, 26, 1961, s. 252; SR, 33, 1968, s. 6 3 — 6 4 ) .
Od v š e o b e c n é h o názvu označujúceho svetovú stranu s a píše s veľ­
kým z a č i a t o č n ý m písmenom názov Severan
vo význame „ Š k a n d i n á ­
vec." Inak s a píšu podobné odvodené názvy s m a l ý m z a č i a t o č n ý m pí­
s m e n o m (pórov, ď a l e j ) .
Za vlastné mená sa nepokladajú, a preto sa píšu s malým začia­
t o č n ý m písmenom názvy označujúce č l e n o v kolektívov iného druhu,
t. j . prívržencov hnutí, členov záujmových, p r a c o v n ý c h a i. skupín
a pod.
Ide o pomenovanie príslušníkov, prívržencov a členov organizácií
a pod. pomenovaných podľa osôb, národov, miest, prípadne aj inak.
Sú to napr. prívrženci p o l i t i c k ý c h smerov, skupín: leninovec,
marxis­
ta,
jakobín,
staroslovák,
mladočech,
sukarnovec,
prosukarnovec
(Dvonč, SR, 33, 1968, s. 6 3 — 6 4 a SR, 31, 1986, s. 3 2 1 ) ; prívrženci hnutí
pomenovaní podľa miestneho názvu: mníchovan,
európan,
martinčan
(Dvonč, S R , 36, 1960, s. 3 1 5 ) ; vyznavači filozofických a i n ý c h smerov:
platonik,
aristotelovec,
kantuvec,
hegelovec;
príslušníci l i t e r á r n y c h
skupín: bernolákovec,
štúrovec;
účastníci vojenských a povstaleckých
j e d n o t i e k : hurbanista,
kuruc,
labanec,
kozák,
janičiar,
hajdamäk,
mameluk;
príslušníci n á b o ž e n s k ý c h vyznaní a s i e k t : hind, budhista,
krestan, mohamedán,
moslim,
husita,
izraelita,
luterán,
kalvín,
anglikán,
bogomil,
anababtista,
arián,
farizej,
nestorián;
členovia pracovných
hnutí a kolektívov: mičurinec,
mičurinovec,
stachanovec,
dimitrovec
( „ p r a c o v n í k závodu J . D i m i t r o v a " ) ; doprastavák
(„pracovník Doprastavu"; pomenovania typu doprastavák
s a však hodnotia a k o s l a n g o v é ) ;
členovia m n í š s k y c h rádov ( r e h o l í ) : jezuita, františkán,
dominikán,
bene­
diktín,
johanita,
augustinián;
členovia u m e l e c k ý c h súborov:
lúčničiar,
alexandrovec
(G. Horák, SR, 24, 1959, s. 3 1 8 — 3 1 9 ) ;osoby pomenované
podľa názvov časopisov: hlasista,
prúdista,
davista,
hovorové
prácista,
smenár
(L. Dvonč, SR, 31, 1966, s. 3 2 0 — 3 2 1 ) ; členovia p o l i t i c k ý c h
strán, spolkov a s p o l o č e n s k ý c h alebo záujmových organizácií:
komu­
nista,
matičiar,
zväzarmovec,
odborár,
zväzák,
pionier,
iskra
(G. Ho­
rák, SR, 24, 1959, s. 3 1 8 ) , komsomolec,
sokol, slovanista;
osoby pome­
nované podľa vzťahu k iným národom: mad'arón,
poturčenec,
pogréčtenec, antisemita,
podobne aj rusofil,
pansláv,
germanofób
( 1 0 0 0 pou­
čení zo spis. slovenčiny, 1. vyd. 1 9 7 1 , s. 6 7 ) ; príslušníci s p o l o č e n s k ý c h
zoskupení a s p o l o č e n s k ý c h siekt: patricij,
brahmán,
saducej,
junker;
hanlivé názvy inovercov: gój, d'aur.
S m a l ý m z a č i a t o č n ý m písmenom sa píšu aj názvy príslušníkov rás,
a n t r o p o l o g i c k ý c h typov, vývinových štádií č l o v e k a a pod.:
beloch,
černoch,
neger,
kreol,
mestic,
cigán,
neandertálec;
názvy obyvateľov
pomenovaných podľa svetových strán alebo terénu: východniar,
západ­
niar, orientálec,
horniak,
dolniak,
dolňan
(v o b c i ) , goral;
posmešné
a iné názvy príslušníkov n á r e č í : hútorák,
soták,
ako aj názvy rozlič­
n ý c h nadprirodzených bytostí: rusalka,
zmok,
satan.
Podobne sa píšu aj v š e o b e c n é názvy ľudí, ktoré vznikli z vlastných
mien osôb: xantipa,
mecenáš,
lazár, matuzalem,
nimród,
judáš,
nestor,
kvizling,
herustrat,
donkichot
( 1 0 0 0 poučení zo spis. slov., 1 9 7 1 , s. 12
a 5 7 ) . Mená národov, kmeňov a pod. p r e n e s e n é na ľudí istých vlast­
ností, najmä zlých s a píšu tiež s m a l ý m písmenom: vandal,
apač,
škót, filištín
( = p r e f í k a n e c ) . Podobne sa píšu, a k sú prenesené na
o z n a č e n i e zvieracích plemien: arab,
valaška,
holand'an,
indián.
S malým z a č i a t o č n ý m písmenom sa píšu v prenesenom význame
použité osobné m e n á : august
( š a š o ) , gašparko
(postava v bábkovom
divadle), gašpar
( š a š o ) , dora (hlúpa ž e n a ) , ďuro ( h l u p á k ] alebo me­
ná v u s t á l e n ý c h f r a z e o l o g i c k ý c h s p o j e n i a c h : hlúpy kubo,
nech
som
kubo, mať filipa
( d ô v t i p ) ; s veľkým z a č i a t o č n ý m písmenom sa však
píšu vlastné m e n á v spojení hlúpy Jano, neveriaci
Tomáš
(Horák, Ja­
zyková poradňa I, 1957, s. 2 9 — 3 0 ) . S m a l ý m písmenom sa píše ben­
jamín
„najmladší člen rodiny", Silvester „posledný v skupine" (3000
p o u č e n í . . . , 1 9 7 1 , s. 2 5 8 ) .
Mená Cigán/cigán,
Žid/žid,
ako aj Viking/viking
sa píšu dvojako
podľa toho, či označujú príslušníka e t n i c k e j skupiny alebo iného prí­
slušníka
(antropologický
typ, n á b o ž e n s k é
vyznanie;
Š. Peciar,
Slovo a tvar, 3, 1949, s. 1 4 6 — 1 4 7 ; J . Kaňa, SR, 31, 1966, s. 3 0 9 — 3 1 1 ) .
Z nášho výkladu vyplýva, že názov habán ako pomenovanie prísluš­
níka n á b o ž e n s k e j sekty sa píše s m a l ý m z a č i a t o č n ý m písmenom.
Filozofická
fakulta
UK
Condova
2,
Bratislava
j
Niektoré problémy pri prevzatých
termínoch
IVAN MASÄR
1. Úspešné dorozumievanie odborníkov používajúcich rozličné jazy­
ky zabezpečuje s a okrem iného prostredníctvom medzinárodnej termi­
nológie. Dnes už málokto pochybuje o výhodách toho, že sa v mno­
h ý c h j a z y k o c h tie i s t é pojmy pomenúvajú rovnakými prostriedkami.
Po pochopiteľnom preferovaní domácich pomenúvacích prostriedkov,
známom zo začiatkov cieľavedomej starostlivosti o odbornú lexiku.
resp. o celú slovnú zásobu spisovnej slovenčiny, dospelo sa v súčas­
nosti aj u nás do situácie, že v t e r m i n o l o g i c k e j praxi sa podstatne
oslabili obavy z p r e b e r a n i a cudzích termínov, „že v n a š o m období
sa už ani v odbornej terminológii neuplatňuje purizmus" (Ružička,
1970, s. 1 2 1 ) a ďalej že „niet odporu proti medzinárodnej terminoló­
gii, ani proti potrebným cudzím prevzatým termínom: zdôrazňuje sa
ď a l e k o s i a h l a p a r a l e l n o s ť domácej i medzinárodnej
nomenklatúry"
( t a m ž e ) . V teórii terminológie s a priamo vyzdvihuje veľký význam
medzinárodnej terminológie pre t e o r e t i c k é vedné odbory: „Ak s a rov­
n a k é pojmy nazývajú rovnako po c e l o m svete, má to n e s m i e r n e výho­
dy" ( H o r e c k ý , 1956, s. 6 9 ) .
Citované k o n š t a t á c i e zaiste adekvátne vystihujú c e l k o v é tendencie
uplatňované pri dotváraní a ustaľovaní n a š e j s ú č a s n e j odbornej lexiky.
Pravda, na ich základe by sa n e m a l zastierať fakt, že daktoré medzi­
národné, resp. prevzaté termíny môžu mať v k o n k r é t n o m národnom
jazyku aj isté nevýhody. Pritom nejde ani tak o nevýhody spojené
s uplatňovaním medzinárodných termínov n a úkor samobytnosti jed­
notlivých národných jazykov a ich terminológií, a l e predovšetkým
o nevýhody zapríčiňujúce v odbornej oblasti n e p r e s n é alebo nespo­
ľahlivé dorozumievanie. Z praxe odborných názvoslovných komisií
vyberáme t a k é prevzaté slová — spravidla i n t e r n a c i o n a l i z m y —, ktoré
z r o z l i č n ý c h príčin pomenovaciu funkciu nespĺňajú dosť spoľahlivo.
2. Ako vidieť z č a s t é h o výskytu slov prevzatých do odborných ter­
minológií a n o m e n k l a t ú r z latinčiny a gréčtiny, odborníkom j e spra­
vidla dobre známa vnútorná forma (slovotvorná m o t i v á c i a ) prebera­
n ý c h pomenúvacích prostriedkov. Len tak si možno vysvetliť, že napr.
v zoologickom názvoslovnom s y s t é m e , a l e rovnako aj v botanickom
a vo v i a c e r ý c h ďalších sa okrem názvov utvorených z d o m á c i c h pro­
striedkov h o j n e využívajú názvy vzniknuté adaptovaním vedeckých
l a t i n s k ý c h mien (pórov. Solifugae
— solifúgy,
Trilobita
—
trilobity,
Ricinulei
— ricínuly,
Cyclopoidea
— cyklopy,
Propodoplea
—
propodopleáj.
Lenže podrobnejšia vecná analýza spolu s významovým roz­
borom názvu môže v jednotlivých prípadoch ukázať, že ani latinský
názov n e s p l ň a vždy požiadavky, ktoré sa kladú na termíny a názvy
z v e c n e j i jazykovej stránky. Napr. v latinskom názve
Protomonadina,
ktorý s a v adaptovanej podobe protomonadíny
doteraz používal v slo­
v e n s k e j zoologickej nomenklatúre, časť proto- s významom „prvý, pr­
votný, hlavný, p r i m á r n y " nie j e opodstatnená z v e c n e j stránky. Ži­
v o č í c h y p a t r i a c e do radu Protomonadina
nemajú totiž z vývinového
h ľ a d i s k a primárne postavenie oproti živočíchom z radov
Trichomonadína, Hypermastigina.
Slovotvorná motivácia názvu motivačným prv­
kom proto- j e teda v e c n e nenáležitá, a tak j e pochopiteľný návrh na­
hradiť doteraz používané slovakizované názvy protomonadíny,
trichomonadíny,
hypermastigíny
zloženými názvami málobičíkavce,
viacbičíkavce,
mnohobičíkavce,
v k t o r ý c h j e motivujúcim prvkom dôležitý
morfologický znak spomínaných radov živočíchov — počet bičíkov na
i c h t e l e . Motivujúci prvok s a zvolil na z á k l a d e toho, že s p o m í n a n é
rady živočíchov sa s p o l o č n e zaraďujú do vyššej s y s t e m a t i c k e j jed­
n o t k y — do k m e ň a Flagellata
(bičíkavce).
Ukazuje sa, že odmietnutie
l a t i n s k é h o názvu i j e h o adaptovanej podoby a uprednostnenie názvov
utvorených z d o m á c i c h prvkov sa v t a k ý c h t o prípadoch opiera o vec­
n é dôvody, a nie o d a j a k é zvyšky umelo živeného odmietavého p o s t o j a
k cudzím slovám.
Prirodzene, okrem zoológov si pri uspokojovaní pomenúvacích po­
trieb pomáhajú adaptáciou g r é c k o - l a t i n s k ý c h slov aj iní odborníci. No
ani v i n ý c h odboroch takéto vypožičiavanie nie j e vždy bezproblémo­
vé. S p o m e n i e m e k o m p l i k á c i e vzniknuté pri pokuse adaptovať dvojicu
l a t i n s k ý c h názvov calvaria
— calvarium
a začleniť i c h do s l o v e n s k é h o
a n t r o p o l o g i c k é h o názvoslovia. Adaptácia l a t i n s k ý c h názvov j e s í c e
veľmi jednoduchá (pórov, podoby kalvária,
kalváríum),
a l e prevzatiu
obidvoch adaptovaných názvov prekážajú i n t e r n é jazykové dôvody —
h o m o n y m i a n i e k t o r ý c h tvarov adaptovaných názvov a homonymia i c h
adjektívnych odvodenín (prídavné meno m á od obidvoch podstatných
mien podobu kalváríový),
ktoré sa v a n t r o p o l o g i c k ý c h a a r c h e o l o ­
g i c k ý c h p r á c a c h používajú naozaj veľmi č a s t o .
Ako ekvivalent l a t i n s k é h o názvu calvaria
s a ustálil v s l o v e n s k o m
a n a t o m i c k o m názvosloví názov lebečná
klenba,
črep. T e n t o názov sú
povinní akceptovať aj archeológovia a antropológovia, lebo j e ne­
m y s l i t e ľ n é , aby si utvárali vlastné a n a t o m i c k é názvoslovie. Akcepto­
vaním tohto názvu utvára sa možnosť na adaptáciu a prevzatie názvu
calvarium
do slovenského antropologického názvoslovia, pretože dvo­
j i c e káluárium,
kalváríový
— lebečná
klenba,
lebečnoklenbový
nemô­
žu zapríčiniť v odbornom dorozumievaní t a k é kolízie ako dvojice kal­
vária, kalváríový
— kalvárium,
kalváríový.
(Pozri o tom aj K S , 12,
1978, s. 128.)
2.1. V k o n k r é t n o m národnom jazyku, resp. v terminológii istého od-
b o m môžu vyvolať nepredvídané k o m p l i k á c i e i n t e r n a c i o n a l i z m y a vô­
bec prevzaté slová s podobnou slovotvornou stavbou. Ako s m e už spo­
menuli, š p e c i a l i s t i poznajú vnútornú formu prevzatých termínov, a t a k
možno predpokladať, že takéto termíny fungujú pri výmene odborných
informácií spoľahlivo. To však nemožno povedať s istotou o širšej
odbornej praxi, čo napokon vidieť z toho, že sa v nej uprednostňujú
d o m á c e názvy pred prevzatými. Príklad na takýto postup poskytuje
dvojica termínov tachometer
[ = prístroj na sledovanie r ý c h l o s t i vo­
zidla a prejdených kilometrov) — tachymeter
[ = prístroj na m e r a n i e
dĺžok vodorovných a výškových u h l o v ) . O prvom termíne možno po­
vedať, že j e všeobecne známy, druhý termín sa používa v g e o d e t i c k e j
terminológii a pozná ho iba úzky okruh odborníkov. Dvojica
tacho­
meter
— tachymeter
j e zaujímavá tým, že obidva termíny majú veľa
s p o l o č n é h o z vonkajšej stránky, ale každý sa používa v inom význame.
A pozoruhodné j e na nich aj to, že sám slovotvorný rozbor n e s t a č í
v úplnosti n a i c h významové odlíšenie, lebo v obidvoch termínoch s a
r o v n a k o vydeluje časť súvisiaca s g r é c k y m slovom tachys
„rýchly",
r e s p . tachytes
„ r ý c h l o s ť " a n e s a m o s t a t n á časť -meter
znamenajúca
v slovách s g r é c k o - l a t i n s k ý m alebo aj domácim základom, že osoba
alebo zariadenie meria to, čo pomenúva prvá časť zloženiny. Z tejto
k o n š t a t á c i e o slovotvornej stavbe termínov tachometer,
tachymeter
by
vychodilo, že ide o rovnoznačné termíny odlišujúce sa iba spôsobom
tvorenia: termín tachometer
sa zaraďuje do skupiny prevzatých slov
s p o j e n ý c h do novej významovej j e d n o t k y spájajúcou hlásku -o(pórov,
tachogram,
tachograf,
rádiometer,
spektrografiaj,
kým termín
tachy­
meter vznikol zrazením, primknutím slovotvorných zložiek takisto a k o
t e r m í n y tachykardia,
tachylália,
tachymetria
a i. Použitie motivujúce­
ho prvku tachys,
tachytes
v názve tachometer
sa p r i j a t e ľ n e odôvod­
ňuje v opise, definícií termínu, no použitie toho istého motivačného
prvku v termíne tachymeter
definícia neobjasňuje; dá sa odôvodniť
iba sprostredkovane — pomocou termínu tachymetria,
s k r á t e n e defi­
novaného ako „ r ý c h l a a výkonná m e r a č s k á metóda". T a c h y m e t e r j e
totiž prístroj n a t a c h y m e t r i c k é meranie, zjednodušene prístroj umož­
ňujúci m e r a ť rýchlo. Motivačný prvok sa s í c e takto sprostredkovane
a vlastne dosť zložito dá odôvodniť, lenže popri okolnosti, že termín
tachymeter
j e svojím ustrojením veľmi blízky termínu
tachometer,
práve aj zložité „odkrývanie" motivácie vedie v praxi k používaniu
termínu rýchlomer,
teda termínu utvorenému z d o m á c i c h slovotvor­
n ý c h prvkov.
Nielen blízka slovotvorná skladba termínov prevzatých z iných j a ­
zykov, a l e aj prevzaté termíny, k t o r ý c h zložky s a hláskovým inventá­
rom zhodujú s daktorými domácimi slovami majúcimi, pravdaže, cel­
kom iný význam, zapríčiňujú v odbornom dorozumievaní n e ž e l a t e ľ n é
k o m p l i k á c i e . Tak sa to ukazuje pri prevzatých termínoch
klinometer
a horometer.
Na z á k l a d e n e ž e l a t e ľ n e j a s o c i á c i e s domácim slovom
klin v y t l á č a sa z používania prevzatý termín klinometer
( = prístroj
na m e r a n i e malých výškových rozdielov) a nahrádza sa domácim ter­
mínom sklonomer*.
Podobne pri prevzatom t e r m í n e horometer
{' =
e l e k t r o m e r na m e r a n i e využitia pracovného času p o č a s pracovného
dňa) asociuje prvá časť zloženého slova s domácim slovom
hora,
a preto sa otvára možnosť uprednostňovať a širšie využívať domáci
termín
prácomer.
2.2. Napokon treba spomenúť, že odborný styk môžu sťažovať n i e l e n
prevzaté termíny s g r é c k o - l a t i n s k ý m základom, ale aj termíny prebe­
rané z i n ý c h jazykov. N e p r e s t a j n é ťažkosti a neistotu napr. pri redi­
govaní t e c h n i c k e j literatúry vyvoláva pomenovanie odpadovej pary
z t e p e l n ý c h zariadení (ide o paru vznikajúcu odparovaním cukrových
a i n ý c h roztokov a využívanú na vyhrievanie ďalšieho odparovacieho
t e l e s a ) , t. j . starší termín bryd, brydová
para
(nem.
Briidendampf,
angl. waste vapour).
Súvislosť s n e m e c k ý m termínom mnohým použí­
vateľom slovenskej t e c h n i c k e j literatúry a terminológie nie j e známa,
a preto význam termínov bryd, brydová
para chápu, len ak sa tieto
termíny osobitne vysvetlia. Z novšie zavádzaných termínov sa širšia
odborná prax nevládze vyrovnať s termínom display
preberaným dosť
m e c h a n i c k y z angličtiny. Príčina j e j a s n á : raz sa t e n t o termín používa
vo význame „zobrazenie", inokedy sa ním rozumie „zobrazovacia jed­
n o t k a " alebo aj „zobrazovacie zariadenie, obrazovka". Zavádzanie ta­
k ý c h t o termínov n i e j e pre slovenskú odbornú terminológiu prínosom
a nemôže mať úspech. Za neúspešný treba pokladať aj pokus vypomôcť
si v terminológii hudobnej výchovy názvom kysí [ = časť ruky od zá­
p ä s t i a po k o n c e prstov) preberaným z ruštiny s odôvodnením, že slo­
v e n č i n a n e m á na pomenovanie spomenutej časti ruky jednoslovný
názov, lež iba opis. Tu sa neberie do úvahy prinajmenej to, že v spi­
sovnej s l o v e n č i n e j e slovo kysí b á s n i c k ý výraz s významom ,,strapec,
k y s t k a " (pozri S S J I, s. 8 0 9 ) a že tento význam j e naozaj dosť vzdia­
lený od toho, čo sa vyžaduje na uspokojenie k o n k r é t n e j pomenovacej
potreby.
3. Problematika pri jednotlivých skupinách prevzatých termínov
sa v podstate dá zúžiť na otázku motivovanosti ( n e m o t i v o v a n o s t i )
termínov, možno ju teda posudzovať podľa kritéria motivačnej zreteľnosti. V ňom j e totiž i m p l i c i t n e obsiahnutý postoj k prevzatým slovám
používaným buď na t e r m i n o l o g i c k é ciele, buď na obohatenie slovnej
* Termínu klinometer
sa z naznačených príčin vzdala terminologická ko­
misia pri Slovenskej správe geodézie a kartografie.
zásoby k o n k r é t n e h o národného j a z y k a . Ak sa termíny posudzujú podľa
tohto kritéria, vychodí to tak, že prevzaté termíny tomuto kritériu
nevyhovujú a v zásade ich treba chápať ako nemotivovane. Pri nemotivovaných názvoch a t e r m í n o c h protomonadíny,
tachymeter,
kalvária
a t d . nemožno správne určiť ich s é m a n t i k u bez dopĺňajúcich, spravidla
dosť zložitých vysvetlení, kým motivované ( o p i s n é ) názvy
jednobičíkavce,
rýchlomer,
lebečná
klenba
používateľ slovenčiny chápe bez
ťažkostí, lebo sú významovo priezračné. Z toho sa pre zabezpečenie
bezporuchového dorozumievania v odbornej oblasti ukazuje vec zásad­
nej dôležitosti, „že totiž j e n s hlediska vnejšího, cizího pozorovatele
j e pouto mezi označujícím a označovaným pouhou náhodilostí, kdežto
pro toho, pro koho j e daný j a z y k j a z y k e m m a t e r s k ý m , se tento vztah
mení v nutný" ( J a k o b s o n , 1970, s. 3 3 ) . Hoci termíny majú v odbor­
nom jazyku š p e c i f i c k é funkcie, z n a z n a č e n é h o hľadiska ich nemožno
chápať inak ako netermíny.
Z predchádzajúcich rozborov jednotlivých termínov, z citátov a úvah možno vyvodiť pre prácu v oblasti terminológie záver, že prebera­
niu internacionalizmov a cudzích slov vôbec sa síce netreba meravo
brániť, ale že každé prevzatie treba dôkladne uvážiť. V istej zložke
je teda starostlivosť o terminológiu k o n k r é t n e h o národného j a z y k a
n e p r e s t a j n ý m regulovaním dvoch protichodných t e n d e n c i í : t e n d e n c i e
po
preberaní
cudzích
pomenovacích
prostriedkov
a
tendencie
p o utváraní termínov z domácich zdrojov. Ako ukazujú analyzované
termíny, spontánny príklon k prvej t e n d e n c i i nie je vždy terminologic­
ký efektívny ( č a s t o j e iba p o h o d l n ý ) . Zaujímavý j e postoj jedného
nášho odborníka k tomuto problému: „Nepoznám n i j a k ý presvedčivý
argument v prospech termínov prevzatých z hocikade, ak môžeme
n a č r i e ť do domácich zdrojov" (Find'o, 1970, s. 1 0 0 ) . T a k ý t o postoj by
sa mohol zdať j e d n o s t r a n n ý alebo kvalifikovať ako š p e c i f i c k ý pre istú
vývinovú etapu národného j a z y k a . Možno však ukázať, že nadbytočné
zaťažovanie terminológie preberaním cudzojazyčných termínov nie j e
vítaným javom ani v inonárodných terminológiách, ba priamo sa kva­
lifikuje ako „veľký n e d o s t a t o k " ( K a k r a b o t a ť . . . , 1970, s. 1 2 ) . Hoci
sú m n o h o s t r a n n é j a z y k o v é a odborné kontakty v súčasnosti veľmi
bežné a ich sprievodným znakom j e vzájomné obohacovanie inventára
pomenúvacích prostriedkov, predsa nie j e ž e l a t e ľ n é „bez potreby vná­
šať do j a z y k a cudzojazyčné termíny, pretože veľkú pozornosť treba
venovať tomu, aby sa dosiahla t e s n á súvislosť termínu s príznakmi
daného pojmu" ( t a m ž e ) . Ak sa aj v jednotlivých t e r m i n o l ó g i á c h vy­
skytuje z n a č n é množstvo prevzatých termínov, neslobodno to chápať
a k o ,,osudové spojenie t ý c h t o terminológií s výpožičkami z konkrét­
n y c h jazykov" [Danilenko, 1977, s. 1 6 8 ) , pretože ,,v každom národnom
jazyku sa terminológia buduje predovšetkým z prostriedkov vlastného
národného j a z y k a " ( t a m ž e ) . S tým musia rátať aj odborníci, ktorí bez
a k ý c h k o ľ v e k zábran preberajú termíny z r o z l i č n ý c h jazykov, v ostat­
nom č a s e najmä z a n g l i č t i n y .
Jazykovedný
Nálepkova
ústav Ľudovíta
26,
Bratislava
Štúra
SAV
LITERATÚRA
DANILENKO, V. P.: Russkaja terminologija. 1. vyd. Moskva, Izdatc-ľs.tvo
Na-ika 1977. 243 s.
FINĎO, B.: O mojom vzťahu k slovenčine. Kultúra slova, i, 1970, s. 100—
101.
HORECKÝ, J.: Základy slovenskej terminológie. 1. vyd. Bratislava, Vydava­
teľstvo SAV 1956. 148 s.
JAKOBSON, R.: Hledání podstaty jazyka. In: 12 esejú o jazyce. Praha, Mla­
dá fronta 1970, s. 29—45.
Kak rabotať nad terminologijej. 1. vyd. Moskva, Izdatelstvo Náuka 1968.
75 s.
RUŽIČKA, J.: Spisovná slovenčina v Československu. 1. vyd. Bratislava, Vy­
davateľstvo SAV, 1970. 256 s.
Niekoľko hydinárskych chovateľských
názvov
ALBÍN OKÄĽ
V y n i k a j ú c e výsledky v e d e c k é h o výskumu i š ľ a c h t i t e ľ s k é h o úsilia
za posledné desiatky rokov podstatne urýchlili intenzifikáciu chovu
hydiny a neprestávajú byť inšpiráciou bohatej publikačnej činnosti.
Tieto skutočnosti mali n a chovateľskú prax taký silný vplyv, že ťažis­
ko prudko r a s t ú c e j trhovej produkcie hydinových výrobkov sa z maloc h o v a t e ľ s k e j sféry presunulo na veľké špecializované farmy, patriace
integrovaným združeniam. Neobyčajne rýchly pokrok v chove hydiny
vyžaduje prehodnotiť viaceré odborné názvy, a tak prispieť k zjedno­
teniu hydinárskej terminológie.
Základné c h o v a t e ľ s k é pojmy
Názov hydina
[č.drúbeí,
r. ptica, a. poultry,
}owls, n. s
Geflugeľ)
zahrňuje viaceré druhy z d o m á c n e n ý c h i v prírode voľne žijúcich vtá* Pri niektorých termínoch uvádzame v zátvorkách aj české ( č . ) , ruské
(r.), anglické (a.) a nemecké (n.) ekvivalenty.
kov, k t o r é ľudia — na svoju obživu, kvôli periu alebo na iný úžitok —
chovajú, pripadne ich lovia alebo len h á j a . Bežne sa rozlišuje
domáca
a poľná hydina.
Domáca hydina sa č l e n í na hrabavú,
vodnú
a
holu­
by. Medzi hrabavú domácu hydinu patrí:
kura ( č . kur, r. kura, a. hen, n. s
Huhn},
morka ( č . krúta, r. indejka,
a. turkey, n. e Pute j ,
perlička
( r . cesarka,
a. guinea-fowl,
n. s
PerlhuhnJ,
japonská
prepelica
[č. japonská
kŕepelka,
r. perepeľ,
a. quail,
n.
e
Wachtl),
páv ( r . pavlin, a. pea, n. r PfauJ.
Medzi vodnú domácu hydinu patrí:
kačka
( č . kachna,
r. uí/ca, a. ducfc, n. e
Entej,
hus ( č . fcusa, r. g « s , a. goose, n. e
Gansj.
Za poľnú hydinu sa u n á s považuje:
bažant
( r . fazan, a. pheasant,
n. r
Fasanj,
jarabica
( č . koroptev,
r. kuropatka,
a. partridges,
n. s
Rebhuhn),
poľná
prepelica.
Spoločné názvy vekových a úžitkových kategórií domácej hydiny
Vtáky, podobne ako iné živočíchy, sa podľa veku a stupňa vývinu
zaraďujú medzi m l á ď a t á alebo medzi dospelé. Za mláďatá
sa pova­
žujú živočíchy od vyliahnutia do dosiahnutia pohlavnej dospelosti.
Chovatelia rozlišujú mladšie
a staršie
mláďatá.
Dospelé
živočíchy
zaraďujú podľa veku medzi mladé alebo medzi staré. Názvom
mladšie
mláďatá
označujú hydinári m l á ď a t á hydiny od vyliahnutia do obrastenia pravým perím. Staršie
sú mláďatá
od obrastenia pravým perím
do dosiahnutia pohlavnej dospelosti. Dospelá
(pohlavne z r e l á )
hydina
v prvom úžitkovom roku sa volá mladá;
v ďalších úžitkových r o k o c h
stará.
Podľa spôsobilosti dávať požadovaný jednorazový alebo opakovaný
úžitok hydinári rozdeľujú hydinu na nezrelú a zrelú.
Nezrelá
j e tá hydina,
ktorá ešte nemôže dať o č a k á v a n ý úžitok. Pre­
to sa buď vykrmuje, odchováva alebo dokrmuje.
Odchovávajú
(prichovávajú, dochovávajú) sa mláďatá
predurčené
na plemenitbu alebo mládky
predurčené na produkciu konzumných
vajec. Odchované m l á ď a t á s a označujú názvom chovná
hydina.
Odchov
trvá od vyliahnutia do pohlavnej dospelosti a má sa uskutočňovať tak,
aby dospelá hydina potom čo najdlhšie dávala požadovaný úžitok.
V intenzívnych v e ľ k o c h o v o c h sa uskutočňuje iba umelý odchov
v špe­
c i á l n y c h odchovniach. Pod termínom odchovňa
sa rozumie buď iba
budova ( h a l a ) , buď celá farma špecializovaná len na odchovávanie
m l á ď a t hydiny. Napr. odchovňa
kurčiat,
odchovňa
sliepočiek,
odchov-
ňa húsat a pod.
Vykrmujú
sa m l á ď a t á predurčené na mäso. V ý k r m trvá od vyliah­
nutia do dosiahnutia j a t k o v e j zrelosti a vykonáva s a vo výkrmni.
Výkrmňa
j e budova alebo c e l á farma špecializovaná na výkrm mlá­
ďat určitého druhu hydiny.
Dokrmujú
sa n e d o s t a t o č n e v y k ŕ m e n é či z odchovu vylúčené mlá­
ď a t á alebo dospelá hydina vyradená z chovu. Cieľom dokrmu j e zlep­
šiť jatkovú kvalitu hydiny v požadovanom smere a zvýšiť jatkovú
výťažnosť. Dokrm môže byť nenútený,
k e ď hydina prijíma len t o ľ k o
krmiva, koľko c h c e . Keď s a hydine n á s i l n e vpravuje krmivo do pažeráka, j e to nútený dokrm.
Dokrm sa vykonáva v dokrmovni. Dokrmovňa ( d o k r m ň a ) j e budova a l e b o c e l á š p e c i a l i z o v a n á farma, v k t o r e j
sa uskutočňuje dokrm určitého druhu hydiny.
Za zrelú sa pokladá tá hydina, ktorá j e už spôsobilá poskytnúť jed­
norazový alebo opakovaný úžitok. Rozoznáva s a zrelosť
jatkovú
a po­
hlavná
( d o s p e l o s ť ) . Jatkovo
zrelá
hydina
má požadovanú hmotnosť,
mäsitosť, tučnotu a z r e l é perie. Požadované hodnoty sa dosahujú výk r m o m alebo dokrmom.
Za dospelú (pohlavne zrelú) sa považuje hydina, keď j e vyvinutá
tak, že s a m c e sú s c h o p n é oplodňovať a s a m i c e znášať n o r m á l n e vaj­
cia. Dospelá
hydina — podľa úžitku n a aký s a chová — patrí buď me­
dzi plemennú, alebo medzi neplemennú. Podľa stavu pohlavnej akti­
vity sa delí na úžitkovú a jalovú.
Jalová
hydina
j e hydina po s k o n č e n í reprodukčného cyklu, teda
v štádiu odpočinku medzi predchádzajúcim a nasledujúcim znáškovým
obdobím, keď s a m c e neoplodňujú a s a m i c e neznášajú vajcia. Jalovú
hydinu, ktorú c h o v a t e l i a n e m i e n i a p o n e c h a ť na ď a l š i e znáškové ob­
dobie, vyradia z chovu buď na dokrm, alebo — ak j e v požadovanej
jatkovej kondícii — priamo na zabitie.
Úžitková
hydina
s a vyznačuje poskytovaním opakovaného úžitku,
teda s a m i c e znášaním vajec a s a m c e oplodňovaním. Úžitkové s a m i c e
hydiny v štádiu znášania vajec sa volajú
nosnice.
Medzi neplemennú
hydinu
patria buď iba s a m i c e chované len na
z n á š a n i e konzumných vajec, alebo dospelá hydina vyradená z pleme­
nitby.
Medzi plemennú
hydinu patria s a m i c e i s a m c e uznané za spôsobilé
na plemenitbu, teda na produkciu oplodnených vajec, z k t o r ý c h sa
môžu liahnuť zdravé, životaschopné m l á ď a t á . Za plemennú hydinu sa
vo veľkochovoch pokladajú starorodičovské
kŕdle,
nazývané aj
prarodičia, a rodičovské
kŕdle, nazývané krátko
rodičia.
Starorodičovské
kŕdle otcovských i m a t e r s k ý c h línií chovajú š ľ a c h ­
t i t e ľ s k é farmy. Prarodičia
produkujú vajcia, z k t o r ý c h s a liahnu mlá-
ďatá predurčené na plemenitbu, teda na obnovovanie starorodičovs k ý c h kŕdľov, ale najmä na zostavovanie rodičovských kompletov.
Šľachtiteľské
farmy
dodávajú zvyčajne jednodňové m l á ď a t á ( s a m č e k y
aj s a m i č k y ) , z k t o r ý c h si rozmnožovacie farmy odchovajú rodičovské
kŕdle.
Rozmnožovacie
farmy
chovajú rodičovské kŕdle na produkciu vajec,
z ktorých vyliahnuté m l á ď a t á nie sú predurčené na plemenitbu. Mlád­
ky p o c h á d z a j ú c e z rozmnožovacích fariem od rodičovských kŕdlov
znáškového typu si produkčné farmy odchovávajú na n o s n i c e konzum­
n ý c h vajec. Naše špecializované produkčné farmy chovajú n a výrobu
konzumných vajec iba sliepky. V iných š t á t o c h chovajú niektorí cho­
vatelia n a produkciu konzumných v a j e c p e r l i c e alebo k a č i c e .
Mláďatá obidvoch pohlaví pochádzajúce z rozmnožovacích fariem
od rodičov mäsového typu alebo mäsové hybridy s a neodchovávajú,
lež vykrmujú.
Názvy vekových a úžitkových kategórií hlavných druhov d o m á c e j
hydiny
Ďalší výklad sa vzťahuje iba na kury, morky, k a č k y a husi. Názov
kura s a vzťahuje n a druh, teda n a obidve pohlavia i n a všetky vekové
a úžitkové kategórie tohto druhu hydiny. Uvádza sa, že jestvujúce
p l e m e n á kúr vznikli z t ý c h t o druhov a ich variet: Gallus
lafayetti,
Gallus bankiva,
Gallus sonnerati,
Gallus
varius.
Od názvu kura sú odvodené názvy ďalších pojmov, napr.:
plemená
kúr, kuracina,
kuracie
perie, kurín, kurník,
kurínec,
kuracinec
a iné.
Kurín j e budova, v ktorej s a chovajú kury. Kurník
alebo kurínec
je
m a l ý kurín (u d r o b n o c h o v a t e l o v ) . Kuracinec
j e trus kúr.
Sliepka
( č . slepice,
r. kuriča, a. hen, n. e Henne)
j e dospelá samica,
teda dospelá kura s a m i č i e h o (9) pohlavia. Názov kura teda nie j e
synonymum slova sliepka.
Od slova sliepka
sú odvodené v i a c e r é ná­
zvy, napr. slepačina,
slepačí
( v s p o j e n i a c h slepačie
mäso, slepačia
po­
lievka,
slepačie
vajce,
slepačie
perie,
slepačia
farma J . V š e t k y tieto
názvy sa vzťahujú iba na sliepky, teda nie n a kohúty ani n a kurčatá.
P r a k t i c k í chovatelia však rozlišujú aj tzv. kuracie
(kurčaciej
vajcia.
Pod kuracím vajcom rozumejú prvé, m a l é (pod 43 g) vajce, a k é z a ­
čínajú znášať sliepočky, keď už prestávajú byť kurčatami a dospie­
vajú na sliepky.
Kohút
( č . kohout,
r. petuch,
a. cock, n. r Hahn]
j e dospelý s a m e c
kúr.
Kurča
( č . kufe,
r. cypľonok,
kurionok,
a. Chicken,
n. s.
Hunchen,
s Kilckenj
j e m l á ď a kúr od vyliahnutia do dosiahnutia dospelosti.
ČSN 46 6 4 1 0 za k u r č a považovala m l á ď a kúr od vyliahnutia do veku,
v ktorom bolo možno podľa zovňajšku rozoznať jeho pohlavie. V nov­
šom vydaní tejto normy s a názvom kurča označuje m l á ď a kúr od vy­
liahnutia do 42 dní. Naproti tomu ČSN 57 3039 medzi kurčatá zaraďuje
m l á ď a t á kúr do veku 6 mesiacov. T á t o ČSN sa stotožňuje s vymedze­
ním pojmu kurča
zaužívaným v c h o v a t e ľ s k e j praxi. Chovatelia však
rozoznávajú mladšie
a staršie
kurčatá.
Za mladšie
kurčatá
pokladajú
m l á ď a t á kúr od vyliahnutia do obrastenia pravým perím. V e k (ter­
m í n ) , v k t o r o m k u r č a t á m dorastá pravé perie, závisí od plemena, typu,
prostredia i výživy. Preto n e m ô ž e byť pre všetky p l e m e n á a typy rov­
n a k ý . V y k r m o v a n é k u r č a t á mäsového typu, k e ď obrastú pravým perím,
sú zvyčajne aj jatkovo zrelé. Pravda kohútiky bývajú jatkovo zrelé
0 n i e č o prv a k o s l i e p o č k y . Za staršie
kurčatá
považujú c h o v a t e l i a
m l á ď a t á kúr od obrastenia pravým perím do dosiahnutia pohlavnej
zrelosti. Vek, v ktorom k u r č a t á dospievajú, závisí od p l e m e n a , typu
1 od výživy a opatery p o č a s odchovu. T e n t o vek patrí k c h a r a k t e r i s ­
t i k e každého p l e m e n a či typu kúr. Preto nemôže byť rovnaký pri všet­
k ý c h p l e m e n á c h ani typoch. No vo veku 6 mesiacov býva v ä č š i n a
u š ľ a c h t i l ý c h typov kúr dospelá.
Kohútik
j e kurča s a m č i e h o (rj ) pohlavia.
Sliepočka
a l e b o kurička
( č . slepička,
kuŕice)
j e kurča s a m i č i e h o
(9) pohlavia.
Často s a navzájom zamieňajú výrazy sliepočka,
mládka,
jarica,
ku­
riča, a k o keby to boli s y n o n y m á . Lenže v odbornej r e č i ich nepokla­
d á m e za s y n o n y m á . Dôležité j e rozlíšiť n a j m ä výrazy mládka
a
jarica.
Mládka
j e m l á ď a s a m i č i e h o (9) pohlavia ktoréhokoľvek druhu hydiny.
Jarica
( č . jafice]
j e m l á d k a vyliahnutá n a j a r toho roku. Kuriča
je
ruský názov zodpovedajúci nášmu slovu sliepka.
Aj význam slova
brojler
s a č a s t o zužuje. Brojler
j e pôvodne a n g l i c k ý , dnes už medzi­
národný názov (odvodený od slovesa to broilj,
ktorým sa označuje
m l á ď a vykrmované alebo v y k ŕ m e n é n a p e č e n i e ( o p e k a n i e , g r i l o v a n i e ) .
Brojler má teda širší význam. Vzťahuje sa nielen na m l á ď a t á v š e t k ý c h
druhov hydiny, a l e aj na k r á l i č a t á , j a h ň a t á , prípadne aj n a iné mlá­
ď a t á , ktoré sa pripravujú spomenutými k u c h á r s k y m i spôsobmi. Preto
keď s a hovorí alebo píše o b r o j l e r o c h , treba uviesť, o a k é b r o j l e r y ide.
Napr.: brojlery
kurčatá,
brojlery
húsatá.
Morka
j e názov druhu d o m á c e j hydiny, ktorá pochádza z divo ži­
j ú c e h o druhu Meleagris
gallopavo
i j e h o príbuzných druhov a variet.
Keďže pre dospelú s a m i c u tohto druhu hydiny n e m á m e vhodné oso­
bitné pomenovanie, označuje sa aj ona názvom morka
( č . krúta, r. ind'uška, a. turkeyhen,
n. e
Pute).
Moriak
( č . krocan,
r. ind'uk, a. turkey,
n. e Truthahn,
r Puter)
je
dospelý s a m e c z tohto druhu hydiny.
Morča ( č . krúte, r. ind'ušonok,
a. turkey-chick,
n. s Putchen,
s Pute1
kiiken)
j e m l á ď a moriek. V odborovej n o r m e ON 46 7061 nie j e pojem
morča
p r e s n e vymedzený. Podľa n e j sú m o r č a t á aj m l á ď a t á s t a r š i e
a k o 10 týždňov. V ČSN 46 6440 sa m o r č a t á vymedzujú a k o m l á ď a t á
do veku 8 týždňov. Okrem toho j e v nej r e č aj o s t a r š í c h m o r č a t á c h
do veku, v ktorom podľa vonkajšieho vzhľadu a správania sa možno
rozoznať i c h pohlavie (16 týždňov). Lenže podľa pohlavia by s a mali
triediť m o r č a t á h n e ď po vyliahnutí. Praktickí chovatelia rozlišujú
mladšie
a staršie
morčatá.
Za mladšie
považujú morčatá
do veku, k ý m
neobrastú pravým perím a nemajú na krku sperlenú kožu, teda do 8
až 10 týždňov. Staršie
morčatá
sú potom až do dosiahnutia pohlavnej
dospelosti, čo býva vo veku 24 až 26 týždňov.
Moriačik
j e m l á ď a moriek s a m č i e h o (c?) pohlavia. Moročka
j e mlá­
ďa moriek s a m i č i e h o (9) pohlavia. Od názvu morka sú odvodené via­
c e r é výrazy. Napr.: morčací
(v s p o j e n i a c h morčacie
Vajcia,
morčacie
mäso, morčacie
perie, morčacia
farma),
morkáreň
a iné. Morkáreň
je
budova ( h a l a ) alebo aj c e l á farma u r č e n á na chov moriek.
Morčacie
mäso j e m ä s o z dospelých moriek obidvoch pohlaví, a l e aj z m l á ď a t
moriek.
Kačka
j e druh d o m á c e j vodnej hydiny pochádzajúcej z druhu Anas
platyrhynchos
alebo Cairina
moschata.
Kačica j e dospelá s a m i c a tohto druhu hydiny.
Káčer
(ŕ. selezeň,
a. gander,
n. r Enterich)
j e dospelý s a m e c tohto
druhu vodnej hydiny.
Káča
( č . kachné,
r. uťa, a. Duckling,
n. s Entekiiken,
s
Entcfien,
s Entlein)
j e m l á ď a k a č i e k . Podľa ČSN 46 6540 j e káča (kachné)
iba
m l á ď a od vyliahnutia do veku 42 dní. Naproti tomu ČSN 46 7077 po­
važuje za k á č a t á m l á ď a t á k a č i e k od vyliahnutia do dosiahnutia po­
hlavnej dospelosti, teda tak ako j e zaužívané v c h o v a t e ľ s k e j praxi.
Chovatelia rozlišujú mladšie
a staršie
káčatá
podobne ako kurčatá.
Káčerík
j e m l á ď a s a m č i e h o (rj ) pohlavia.
Kačička
j e m l á ď a s a m i č i e h o (9) pohlavia.
Od podstatného m e n a kačka
sú odvodené viaceré názvy súvisiace
s chovom k a č i e k . Napr.: kačín,
kačacina,
kačací
(v s p o j e n i a c h
kača­
cia masť, kačacia
pečeň,
kačacie
perie
a páperie,
kačacia
farma,
kačacie
vajcia).
Kačín j e budova vyhradená na chov k a č i e k .
Kačacina
j e k a č a c i e mäso. Kačacia
pečeň
j e n a j v ä č š i a žľaza v t e l e k a č i e k ( č .
játra).
Zväčšená a s t u č n e n á pečeň z dokŕmených k a č i e k sa pokladá
za lahôdku. Kačacia pečienka
( č . pečinka)
je pečená kačacina, pečená
k a č k a . Kačacie
vajcia u n á s konzumujú iba niektorí drobnochovatelia,
ktorí chovajú k a č i c e na produkciu konzumných v a j e c na samozáso­
benie. K a č k y sa prevažne chovajú iba na mäso.
1
ne.
V i d i e c k e gazdinky rozlišujú kačky
chudé (hladné,
nádvorné)
a kŕm­
Nádvorné
sú dorastené kačky, ktoré však nemajú požadovanú
vrstvu podkožného tuku. Kŕmne
k a č k y sú dokŕmené na požadovanú
mästtosť i tučnosť.
Hus j e názov druhu domácej vodnej hydiny z rodu husovitých vtá­
kov, medzi ktoré patria: Anser
anser
cinereus,
Branta
canadensis,
Cygnopsis
cygnuides,
Alopochen
aegyptiacus,
Casura casura,
Tordona
tordona
a iné. Pretože dosiaľ n e m á m e vhodnejšie pomenovanie do­
spelej s a m i c e tohto druhu vodnej hydiny, označujeme aj ju názvom
hus.
Gunár ( č . houser, r. gusak, a. Gunder, n. r Gänserich,
r Gänter)
je
dospelý s a m e c tohto druhu hydiny.
Húsa ( č . house, r. gusionok,
a. gosling,
n. s Gänsekiiken,
s Gänschen,
s Gänslein)
j e m l á ď a husi. V ČSN 46 6510 sa názvom húsa [č.
house]
označuje m l á ď a od vyliahnutia do veku 42 dní. ČSN 46 7077
však uvádza požiadavky na húsatá do pohlavnej zrelosti z h ľ a d i s k a
obsahu živín. Aj chovatelia nazývajú húsatami m l á ď a t á husí od vy­
liahnutia do dosiahnutia pohlavnej dospelosti. Mladšie a staršie
húsatá
rozlišujú chovatelia podľa rovnakých kritérií ako m l á ď a t á hydiny
všeobecne.
Gunárik j e húsa s a m č i e h o {<$) pohlavia.
Húska j e húsa s a m i č i e h o (9) pohlavia.
Húsatá sa buď hneď po vyliahnutí odchovajú, alebo vykrmujú a po­
tom ešte prípadne dokrmujú. Dospelé husi — t a k ako ostatné druhy
hydiny — sa podľa veku delia na mladé a staré. Mladé husi sú do­
spelé husi v prvom znáškovom roku. Staré
husi sú husi v druhom
a ďalších znáškových rokoch. Vykrmujú sa teda húsatá, a nie mladé
husi. Mladé husi sa môžu prípadne dokrmovať.
N a r a s t e n é n e p l e m e n n é husi sa v praxi delia ešte na nádvorné
a kŕmne. Nádvorné
husi (chudé,
hladné j sú s t a r n e húsatá alebo do­
s p e l é husi obidvoch pohlaví, ktoré alebo nemajú požadovanú živú
hmotnosť a mäsitosť, alebo nie sú dosť tučné, t a k ž e i c h treba dokŕmiť.
Kŕmne
husi sú jatkovo zrelé staršie húsatá alebo dospelé husi obi­
dvoch pohlaví.
Podľa stupňa s t u č n e n i a rozoznávajú nakupovači hydinárskeho prie­
myslu medzi kŕmnymi husami:
— Pečienkové
husi — sú to s t a r š i e húsatá alebo mladé dospelé husi
jatkovo zrelé, ktoré majú len t e n k ú vrstvu podkožného tuku.
— Mostové
husi (podľa ČSN 57 3099 nazývané — sadlové) — sú to
s t a r š i e húsatá alebo dospelé husi dokŕmené a tučné natoľko, že majú
okrem vnútorného tuku po c e l o m trupe aj požadovanú vrstvu podkož­
ného tuku, takže poskytujú okrem m ä s a aj pomerne veľa masti.
— Pečeňové
husi sú tak dokŕmené a s t u č n e n é s t a r š i e húsatá alebo
dospelé husi, že s a z n i c h okrem m ä s a a h u s a c e j masti získavajú aj
z v ä č š e n é a stučnené, bledé p e č e n e .
Od slova hus sú odvodené viaceré ďalšie výrazy. Napr.:
husacina,
husací
(v spojeniach husacia
masť, husacia
pečeň,
husacia
pečienka,
husacie
perie a páperie,
husacie
vajce, husacia
farma),
husín,
husínec,
husacinec.
To sú výrazy v š e o b e c n e zrozumiteľné. No n i e k t o r é sa dosiaľ ne­
vhodne zamieňajú, preto na ich význam n a č i m znova upozorniť. Hu­
sacia
pečienka
( č . pečínka)
j e p e č e n á husacina. Husacia
pečeň
(č.
játra)
j e najväčšia žľaza v tele husí. Zväčšená, stučnená, bledá pečeň
z dokŕmených husí sa považuje za luxusnú lahôdku, preto j e z celej
husi najdrahšia. Husín j e budova ( h a l a ) slúžiaca chovu husí.
Husínec
j e malý husín, teda chlievik, do ktorého m a l o c h o v a t e l i a zatvárajú husi.
Husacinec
j e husací trus.
Niektoré z vyššie uvedených domácich odborných názvov si dosiaľ
viacerí autori odborných publikácií a pracovníci riadiaci hydinársku
výrobu neosvojili. Tento fakt však nemôže byť dôvodom, aby sa uve­
dené odborné názvoslovie, prevzaté prevažne z praxe, n e m a l o ujať
aj v odbornej literatúre aspoň dotiaľ, kým budú ustálené výstižnejšie
názvy.
V tomto príspevku sú objasnené základné c h o v a t e ľ s k é pojmy aj
s p o l o č n é názvy vzťahujúce sa na chov hlavných druhov domácej hy­
diny, ako aj š p e c i á l n e názvy vekových a úžitkových kategórií týchto
druhov. Cieľom príspevku j e prispieť k ustáleniu odborných termínov
z oblasti chovu hydiny, povzbudiť vedúcich pracovníkov hydinárskej
prvovýroby, autorov odborných publikácií, lektorov, recenzentov, a l e
aj redaktorov, aby pomohli pri uvádzaní tohto cieľa do života. Lin­
gvisti by zasa mohli pouvažovať o prípadných ešte výstižnejších ná­
zvoch, zodpovedajúcich duchu j a z y k a .
Výskumnú
ústav chovu
Ivanka pri Dunaji
a šľachtenia
hydiny
LITERATÚRA
OKÁĽ, A.: Poznámky k hydinárskemu názvosloviu. Slovenské odborné ná­
zvoslovie, 7, 1959, s. 249—251.
OKÄĽ, A.: Základné pojmy hydinárske. Hydinársky zpravodaj, 1959.
OKÁĽ, A.; Užívajme správne hydinárske názvoslovie. Hydinársky zpravo­
daj 1959.
OKÄĽ, A.: Ďalšie poznámky k hydinárskemu názvosloviu. Slovenské od­
borné názvoslovie, 8, 1960, s. 115—124.
OKÄĽ, A.: Nezamieňajme si pojmy. Záhradkár a chovateľ 1969.
ČSN 46 6410 Kufata, slepice, kohouti. Praha, Vydavatelství Úradu pro normalizaci a méfení 1962.
ČSN 46 6410 Kufata, slepice, kohouti. Praha, Vydavatelství Úradu pro normalizaci a méŕení 1975.
ČSN 46 6440" Morky. Praha, Vydavatelství Úradu pro normalizaci a méfení
1964.
ČSN 46 6510 Husy. Praha, Vydavatelství Úradu pro normalizaci a méfení
1975.
CSN 46 6540 Kachny. Praha, Vydavatelství Úradu pro normalizaci a méŕení
1975.
ON 46 7061 Metóda výkrmu a dokrmu moriek. Praha, Vydavateľstvo Úradu
pre normalizáciu a meranie 1962.
ČSN 46 7077 Požiadavky na obsah živín v krmivách pre hydinu. Praha, Vy­
davateľstvo Úradu pre normalizáciu a meranie 1965.
ČSN 57 3099 Hydina zabitá. Praha, Vydavateľstvo Úradu pre normalizáciu
a meranie 1969.
Slovenské mená zoologického
systému
Zostavila komisia S l o v e n s k e j z o o l o g i c k e j spoločnosti pri SAV
predsedníctvom univ. prof. RNDr. Oskára F e r i a n c a , DrSc.
pod
Na spracovaní predloženej p r á c e sa zúčastnili ako s t á l i členovia
komisie doc. dr. J á n G u l i č k a , C S c , prof. dr. Ladislav K o r b e l ,
dr. Ivan M a s á r , dr. Dušan M a t i s, C S c , a doc. dr. F r a n t i š e k V i 1č e k, C S c .
Táto časť p r á c e predstavuje rámcový systém živočíchov od najniž­
š í c h po chordáty, a to iba vo vyšších s y s t e m a t i c k ý c h k a t e g ó r i á c h ,
začínajúc podradom. Pri ustaľovaní mien sme postupovali tak, že istú
časť systému vždy pripravil j e d e n z členov komisie a komisia na spo­
l o č n ý c h zasadnutiach elaborát prerokovala, posúdila a s c h v á l i l a .
Pri vedeckom s y s t é m e s m e sa opierali o tieto diela: 1. Kaestner, A.:
Lehrbuch der S p e z i e l l e n Zoológie [ 1 9 5 9 ] , 2. Bartoš, E.: Zoológia prvo­
kov a bezchordátov ( 1 9 6 9 ] .
Pri slovenských m e n á c h sme vychádzali z výsledkov p r á c e názvoslovnej komisie pri Jazykovednom ústave SAVU pracujúcej v štyrid­
s i a t y c h r o k o c h a vôbec zo s t a r š e j slovenskej literatúry. Mnohé z tých­
to mien použil R. K ľ a č k o v preklade Brehmovho diela Život
zvierat.
No my s m e sa usilovali prispôsobiť ich použitému zoologickému sys­
tému, alebo ich modifikovať, ak sa n á m nevideli dosť vyhovujúce. Za
z á k l a d m e n a sme s a vždy usilovali vybrať c h a r a k t e r i s t i c k ý znak sku­
piny, o ktorej bola r e č . Zvyčajne tak postupovali aj autori v e d e c k ý c h
mien, preto v i a c e r é n a š e m e n á obsahovo korešpondujú s vedeckými
menami. Z v e c n é h o hľadiska j e takýto postup c e l k o m správny, no
niekedy mene] uspokojuje z hľadiska jazykového. Už s m e si s í c e zvyk­
li v n o m e n k l a t ú r a c h r o z l i č n ý c h odborov na v š e l i j a k é kompozitá, no
j a by som i c h najradšej všetky nahradil jednoduchými výrazmi z ľu­
dovej r e č i . Žiaľ, nedá sa to urobiť všade.
Kmeň bičíkavcov sa rozdeľuje podľa celkového počtu bičíkov na
4 rady: na Protomonadina,
Polymastigina,
Hypermastigina
a
Rhizomastigina.
V s l o v e n č i n e s m e pôvodne c h c e l i n e c h a ť l a t i n s k é mená,
no n e s k ô r sme sa rozhodli pre i c h približný preklad. T a k vznikli m e n á
málobičíkavce,
viacbičíkavce,
mnohobičíkavce
a koreňobičíkavce.
Ak
sa nedívame na to, že ide o zloženiny, j e obsah prvých t r o c h mien
j a s n ý : sú to b i č í k a v c e ( k m e ň ) , k t o r ý c h príslušníci prvého radu majú
1 alebo 2 bičíky ( = m á l o ) , príslušníci druhého viac a t r e t i e h o mno­
ho bičíkov. Menej j a s n é by bolo bývalo meno posledného radu —
koreňobičíkavce.
Jednobunkovce totiž nemajú korene, veď i c h telo sa
skladá z j e d n e j bunky. Okrem 1 b i č í k a tvoria si však podobné lokom o č n é organely ako príslušníci k m e ň a koreňonožcov. Preto s m e me­
no koreňobičíkavce
nahradili menom panôžkavce,
ktorým s a z a c h y c u j e
c h a r a k t e r i s t i c k á vlastnosť posledného radu bičíkavcov, t. j . utváranie
panôžok ako pri kmeni koreňonožcov. Meno koreňonožce
j e doslovný
preklad Sieboldovho vedeckého názvu Rhizopoda.
Je to s í c e nespráv­
ne, a l e n a t o ľ k o vžité meno, že s m e ho n e c h c e l i meniť. Tento kmeň
jednobunkovcov n e m á totiž nohy a ani všetky panôžky nie sú koreňovitého tvaru.
V s y s t é m e s m e pripojili kmeň výtrusníky
k jednobunkovcom (proti
Ulríchovej k o n c e p c i i ) . Za základ m e n a priam tak a k o pri kmeni Sporozoa s m e vzali slovo výtrus, ale n a referovanie s m e použili rozdiel­
n e prípony (pórov, výtrusovce
a
výtrusníky].
V súvislosti s výtrusníkmi s m e nepoužili jeden, a l e viac znakov pri
tvorení mien jednotlivých radov.
Meno brvavce
sme použili pre kategóriu oddelenia ako protiklad
bezbrvovcov, nemohli sme ho teda upotrebiť aj pre kmeň
Ciliata..
V dôsledku toho s m e n e m o h l i použiť formu brvavce
v z l o ž e n i n á c h pri
podtriedach ( r a d o c h ) .
Pri p o m o c n ý c h s y s t e m a t i c k ý c h k a t e g ó r i á c h , ako sú napr. oddelenia,
n e c h a l i s m e v slovakizovanej forme v e d e c k é mená mezozoá,
parazoá,
eumetazoá.
Pri radoch triedy ploskulice
opreli s m e s a ako o kritérium triedenia
o črevo, jeho existenciu a tvar. Dostali sme mená obsahovo správne,
ale tvarovo m e n e j vhodné. Uvažovali s m e aj o odvodeninách a kompozítách so zložkou črevovky,
v k t o r ý c h s a viac zdôrazňuje e x i s t e n c i a
čreva a k o j e h o forma.
Pri triede Trematodes
Kultúta ilova, 12, 1978, č. 5
n e c h á v a m e starý vžitý výraz známy aj v ľu167
dovej r e č i — motolice
( m o t y l i c e ) . Názov cicavice
j e k a l k z nemčiny
a okrem toho nie j e ani obsahovo správny.
Rad Ascaroidea
pomenúvame v zhode s ľudovou rečou menom hlís­
ty, vyskytujúcim sa aj v literatúre.
Rady a podrady lastúrnikov pomenúvame prekladmi vedeckých mien.
T a k t o vznikli nie priam n a j k r a j š i e a n a j j a s n e j š i e zloženiny.
Meno triedy kôrovcov n e c h á v a m e v pôvodnom znení, keďže nekoli­
duje s menom chrobáka (Ipsotypographusj,
ktorý sa predtým volal
kôrovec
smrekový,
teraz sa však menuje lykoirút
smrekový.
Ako správne n e c h á v a m e s t a r é podoby štúr, štúrovka,
šťúrik.
V zloženinách, v k t o r ý c h sa slovo nôžka
vyskytuje ako druhá časť
zloženiny, zachovávame podobu nôžka,
teda stonožka,
žiabronôžka,
mnohonôžka
atď., a nie málonožka,
stonožka.
V ľudovej reči sa s í c e
vyskytne aj forma stonožka,
ale č a s t e j š i a j e podoba
stonožka.
Boli by sme veľmi radi, keby sa o t e j t o p r á c i v tomto štádiu spra­
covania vyjadrili všetci zoológovia, no aj jazykovedci, aby sme v ko­
n e č n e j fáze predložili na používanie naozaj dobrú slovenskú nomen­
klatúru, ktorá by zapustila pevné a trvalé korene v našej odbornej
literatúre.
O.
Ferianc
Ríša: Živočíchy ( A n i m a l i a )
Podríša: Jednobunkovce [Protozoa]
Oddelenie: Bezbrvce (Cytomorpha)
Kmeň: Bičíkavce (Flagellata)
Rad: Málobičíkavce [ P r o t o m o n a d i n a )
Rad: V i a c b i č í k a v c e ( P o l y m a s t i g i n a )
Rad: Mnohobičíkavce ( H y p e r m a s t i g i n a )
Rad: Panôžkavce ( R h i z o m a s t i g i n a )
Kmeň: Koreňonožce (Rhizopoda)
Trieda: Pahlienovky ( P r o t e o m y x a )
Trieda: Hlienovky ( M y c e t o z o a )
Trieda: Meňavky (Amoebina)
Trieda: Meňavkovce ( T e s t a c e a )
Trieda: Dierkavce ( F o r n m i n i f e r a )
Trieda: S l n c o v k y [ H e l i o z o a )
Trieda: Mrežovce [ R a d i o l a r i a ]
Kmeň: Výtrusovce ( S p o r o z o a )
Trieda: Gregaríny ( G r e g a r i n i d a )
Trieda: Kokcídie ( C o c c i d i a )
Trieda: Hemosporídie (Haemosporidia)
Trieda: Haplosporídie (Haplosporidia]
Kmeň: Výtrusníky (Cnidosporidia)
Trieda: Hmyzomory (Microsporidia]
Trieda: Rybomory (Myxosporidia)
Trieda: Červomory (Actinomyxidia)
Kmeň: Opalíny (Opalinida)
Oddelenie: Brvavce (Cytoidea)
Kmeň: R i a s n i č k a v c e [ C i l i a t a ]
Trieda: Nálevníky [ I n f u s o r i a ]
Podtrieda: Rovnakobrvce ( H o l o t r i c h a )
Rad: Holoústočky ( G y m n o s t o m a t i d a )
Rad: Brvoústočky ( T r i c h o s t o m a t i d a )
Rad: Golierikovce [ Chonotrichida J
Rad: Cicavky ( S u c t o r i d a )
Rad: Krytoústočky (Apostomatida)
Rad: Bezústočky (Astomatida)
Rad: B l a n k o ú s t o č k y ( H y m e n o s t o m a t i d a )
Rad: Zväzkobrvce ( T h i g m o t r i c h i d a )
Rad: Kruhobrvce ( P e r i t r i c h i d a )
Podtrieda: Pásmobrvce ( S p i r o t r i c h i d a )
Rad: Rôznobrvce ( H e t e r o t r i c h i d a )
Rad: Málobrvce (Oligotrichida)
Rad: Tintiny ( T i n t i n n i d a )
Rad: B a c h o r o v c e (Entodiniomorphida]
Rad: Zúbkavce (Odontostomatida)
Rad: Spodnobrvce (Hypotrichida)
Podríša: Mnohobunkovce ( M e t a z o a )
Oddelenie: Mezozoá ( M e s o z o a )
K m e ň : Morulovce ( M e s o z o a )
Oddelenie: Parazoá ( P a r a z o a )
K m e ň : Hubky [ P o r i f e r a ]
Trieda: V á p n i c e ( C a l c i s p o n g i a )
Trieda: K r e m n i c e ( S i l i c i s p o n g i a ]
Podtrieda: T r o j o s n i c e [ T r i a x o n i d a ]
Podtrieda: Š t v o r o s n i c e ( T e t r a x o n i d a )
Trieda: Spongínovce ( C o r n a c u s p o n g i a )
Oddelenie: Eumetazoá ( E u m e t a z o a )
Pododdelenie: Lúčovníky ( R a d i a t a )
Kmeň: Pŕhlivce (Cnidaria)
Trieda: Polypovce [Hydrozoa]
Rad: Nezmarovce [Hydroidea]
Podrad: Nezmary (Hydrida)
Podrad: Pohárovky ( L e p t o l i d a )
Rad: Medúzky ( T r a c h y l m a )
Rad: Rúrkovníky [ Siphonophora)
Trieda: Medúzovce ( S c y p h o z o a )
Rad: Kalichovky ( L u c e r n a r i i d a e )
Rad: Hranovky (Charybdeidea)
Rad: Korunovky ( C o r o n a t a ]
Rad: Tanierovky [ S e m a e o s t o m a e ]
Rad: Rúrkoústky ( R h i z o s t o m a e ]
Trieda: Koralovce (Anthozoa]
Podtrieda: Osemlúčovky ( O c t o c o r a l l i a )
Rad: Lalokovníky ( A l c y o n a r i a )
Rad: Vejárovníky ( G o r g o n a r i a )
Rad: Perovníky ( P e n n a t u l a r i a )
Podtrieda: Š e s ť l ú č o v k y ( H e x a c o r a l l i a )
Rad: Konárniky ( M a d r e p o r a r i a ]
Rad: Zoanty ( Z o a n t h a r i a )
Rad: T ŕ ň o v c e ( A n t i p a t h a r i a )
Rad: S a s a n k y [ G e r i a n t h a r i a )
Podtrieda: Štvorlúčovky ( T e t r a c o r a l l i a )
Kmeň: Nepŕhlivce ( A c n i d a r i a )
Trieda: Tykadlovky ( T e n t a c u l i f e r a )
Rad: Hruškovky (Cydippes)
Rad: Pásovky (Cestides)
Trieda: Rebrovky ( A t e n t a c u l a t a )
Pododdelenie: Dvojsúmerníky ( B i l a t e r a l i a )
Skupina: Prvoústovce ( P r o t o s t o m i a )
Kmeň: P l o s k a v c e ( P l a t h e l m i n t h e s )
Trieda: Ploskulice ( T u r b e l l a r i a )
Rad: B e z č r e v k y ( A c o e l a )
Rad: Rovnočrevky [ R h a b d o c o e l a )
Rad: L a l o k o č r e v k y ( A l o e c o e l a )
Rad: T r o j č r e v k y ( T r i c l a d i d a )
Rad: Vetvistočrevky ( P o l y c l a d a )
Trieda: Motolice ( T r e m a t o d e s )
Rad: Mnohoprísavnice ( M o n o g e n e a ]
Rad: Dvojprlsavnice ( D i g e n e a )
Trieda: P á s o m n i c e ( C e s t o d e s )
Rad: P á s o m n i č k y (Amphilinidea]
Rad: Š k á r a v c e (Pseudophyllidea)
Rad: Kruhovce ( C y c l o p h y l l i d e a )
Kmeň: Machovce [ E n t o p r o c t a )
Kmeň: Nemertíny [ N e m e r t i n i ]
Trieda: N e p i c h a v c e ( A n o p l a )
Trieda: P i c h a v c e ( E n o p l a )
Kmeň: Okrúhlovce [ N e m a t h e l m i n t h e s )
Trieda: Vírniky ( R o t a t o r i a )
R a d : Seizóny ( S e i s o n i d e a )
R a d : Plazničky ( B d e l l o i d e a )
Rad: Točivky ( M o n o g o n o n t a )
Rad: Lalôčikovky ( F l o s c u l a r i a c e a )
Rad: Hlieničky ( C o l l o t h e c a c e a )
T r i e d a : Brušnobrvce ( G a s t r o t r i c h a )
T r i e d a : Hlístovce ( N e m a t o d a )
Rad: S t r u n i č k y ( M e r m i t h o i d e a )
Rad: H á ď a t k á (Rhabditoidea)
Rad: Háďatkovky ( R h a b d i a s o i d e a ]
Rad: Mrie ( O x y u r o i d e a )
Rad: Hlísty [ A s c a r o i d e a ]
Rad: H á č i k o v c e ( S t r o n g y l o i d e a )
Rad: Vlasovky [ C a m a l l a n o i d e a — Dracunculoidea)
Rad: Vláknovky ( F i l a r i o i d e a )
Rad: Spirury [ S p i r u r o i d e a ]
Rad: Hlístky ( E n o p l a t a )
Rad: Obličkovce ( D i o c t o p h y m e a t a )
Rad: Nitkovky ( T r i c h u r o i d e a )
T r i e d a : Strunovce ( N e m a t o m o r p h a )
Trieda: Rypáčikovce (Kinorhyncha]
Trieda: Háčikohlavce (Acanthocephala)
K m e ň : Priapulidy (Priapulidae)
Kmeň: M ä k k ý š e ( M o l l u s c a )
Podkmeň: P r v o m ä k k ý š e (Amphineura)
T r i e d a : Čiapočky ( M o n o p l a c o p h o r a )
Trieda: Červovky ( A p l a c o p h o r a )
T r i e d a : Chitóny ( P l a c o p h o r a )
Podkmeň: S c h r á n k o v c e ( C o n c h l f e r a )
T r i e d a : Ulitníky (Gastropoda]
Podtrieda: Predožiabrovce ( P r o s o b r a n c h i a )
Podtrieda: Zadožiabrovce ( O p i s t o b r a n c h i a )
Rad: Krytožiabrovky [ T e c t i b r a n c h i a ]
Rad: Nahožiabrovky (Nudibranchia]
Rad: Krídlonôžky [ P t e r o p o d a ]
Rad: Pravožiabrovky ( N o t a s p i d e a )
Podtrieda: P ľ ú c n a t c e [ P u l m o n a t a )
Rad: Vodniaky ( B a s o m m a t o p h o r a )
Rad: S l i m á k y ( S t y l o m m a t ú p h o r a )
Trieda: Klovitovce ( S c a p h o p o d a )
Trieda: Lastúrniky ( B i v a l v i a )
Rad: Rovnakozubovky ( T a x o d o n t a )
Rad: Rôznosvalovky ( A n i s o m y a r i a )
Rad: Lístkožiabrovky ( E u l a m e l l i b r a n c h i a t a )
Podrad: Vidlozubovky ( S c h i z o d o n t a )
Podrad: Rôznozubovky ( H e t e r o d o n t a )
Podrad: Bezzámkovky (Adapedonta)
Podrad: Priehradkožlabrovky ( S e p i i b r a n c h i a )
Trieda: Hlavonožce (Cephalopoda)
Podtrieda: Štvoržiabrovce ( T e t r a b r a n c h i a )
Podtrieda: Dvojžiabrovce ( D i b r a n c h i a t a )
Rad: Osemnohy ( O c t o p o d a )
Rad: Desaťnohy ( D e c a p o d a )
Kmeň: Sipunkuly ( S i p u n c u l i d a )
Kmeň: Chobotníčky ( E c h i u r i d a )
K m e ň : Obrúčkavce ( A n n e l i d a )
Trieda: Mnohoštetinavce ( P o l y c h a e t a )
Rad: Túlavce ( E r r a n t i a )
Rad: S e d a v c e ( S e d e n t a r i a )
Rad: Praobrúčkavce ( A r c h i a n n e l i d a )
Trieda: Myzostómy (Myzostomida)
Trieda: Opaskovce ( C l i t e l l a t a )
Rad: Máloštetinavce ( O l i g o c h a e t a )
Rad: Pijavice (Hirudlnea)
Podrad: Štetinavky (Acanthobdelloidea)
Podrad: Chobotnatky ( R h y n c h o b d e l l o i d e a )
Podrad: Čeľustnatky ( G n a t h o b d e l l o i d e a )
Podrad: Hltanovky ( P h a r y n g o b d e l l o i d e a ]
Kmeň: Pazúrikavce ( O n y c h o p h o r a )
Kmeň: Tardigrady ( T a r d i g r a d a )
Kmeň: J a z ý č k o v c e (Linguatulida]
Kmeň: Článkonožce (Arthropoda)
Okruh: Bezhryzadlovce (Amandibulata)
Podkmeň: T r o j l a l o k o v c e [ T r i l o b i t o m o r p h a ]
Trieda: Trilobitovce (Trilobitoidea)
Rad: Trilobity ( T r i l o b i t a )
Podkmeň: K l e p i e t k a v c e ( C h e l i c e r a i a )
Trieda: H r o t n á č e ( M e r o s t o m a t a )
Rad: Kyjonožce ( G i g a n t o s t r a c a )
Rad: Ostrochvosty ( X i p h o s u r a )
Trieda: Pavúkovce ( A r a c h n i d a )
Rad: Šťúry ( S c o r p i o n i d e a )
Rad: Hmatonožce (Pedipalpi)
Rad: Šťúrovky ( P a l p i g r a d i )
Rad: Pavúky ( A r a n e i d a )
Rad: Ricinuly ( R i c i n u l e i )
Rad: Šťúriky (Pseudoscorpionidea)
Rad: Solifúgy [ S o l i f u g a e ]
Rad: Kosce (Opilionidea)
R a d : Roztoče ( A c a r i n a )
Podrad: Celoštítovce ( H o l o t h y r o i d e a )
Podrad: K l i e š ť o v c e ( P a r a s i t i f o r m e s )
Podrad: Roztočíky (Trombidiformes)
Podrad: S v r a b o v c e [ S a r c o p t i f o r m e s )
Podrad: Vlnovníky [ T e t r a p o d i l i ]
T r i e d a : Nohatky ( P a n t o p o d a )
Okruh: Hryzadlovce (Mandibulata)
Podkmeň: Ziabrovce ( B r a n c h i a t a )
T r i e d a : Kôrovce [ C r u s t a c e a )
Podtrieda: Hlavovky ( C e p h a l o c a r i d a )
Podtrieda: Ziabronôžky ( A n o s t r a c a ]
Podtrieda: Lupeňonôžky [ P h y l l o p o d a ]
Rad: Štítovce [ N o t o s t r a c a ]
Rad: Škrupinovky [ O n y c h u r a ]
Podrad: Škľabovky ( C o n c h o s í r a c a )
Poprad: P e r l o o č k y ( C l a d o c e r a )
Podtrieda: Lastúrničky ( O s t r a c o d a )
Podtrieda: Pieskovky ( M y s t a c o c a r i d a )
Podtrieda: Veslonôžky (Copepoda)
Rad: P a c y k l o p y ( P r o g y m n o p l e a )
Rad: Vznášavky ( C a l a n e i d e a — Gymnoplea)
Rad: Propodopleá ( P r o p o d o p l e a )
Rad: Cyklopovky ( P o d o p l e a ]
Podrad: Cyklopy ( C y c l o p o i d e a )
Podrad: Plazivky ( H a r p a c t i c o i d e a ]
Rad: Prichytavky [ C a l i g o i d e a ]
Rad: Príživníčky ( L e r n a e o i d a )
Podtrieda: Kaprovce ( B r a n c h i u r a )
Podtrieda: V a č k o v k y ( A s c o t h o r a c i d a )
Podtrieda: Fúzonôžky (Cirripedia)
Rad: Štítkovky [ T h o r a c i c a ]
Rad: Bezštítkovky ( A c r o t h o r a c i c a )
Rad: K o r e ň o h l a v c e ( R h i z o c e p h a l a ]
Podtrieda: R a k o v c e ( M a l a c o s t r a c a )
Nadrad: Lupeňovky ( P h y l l o c a r i d a ]
R a d : Nebálie ( L e p t o s t r a c a )
Nadrad: Ústonožce ( H o p l o c a r i d a )
Rad: Ústonôžky ( S t o m a t o p o d a )
Nadrad: B e z p a n c i e r n i k y ( S y n c a r i d a )
Rad: Anaspídy [ A n a s p i d a c e a ]
Rad: Hlbinovky [ B a t h y n e l l e a e )
Nadrad: P a n c i e r n i k y ( E u c a r i d a )
Rad: Pancierovky ( E u p h a s i a c e a )
Rad: D e s a ť n o ž c e ( D e c a p o d a )
Podrad: Plávavce ( N a t a n t i a )
Podrad: Lozivce ( R e p t a n t i a )
Nadrad: P a n k a r y ( P a n c a r i d a )
Nadrad: V á č i k o v c e ( P e r a c a r i d a )
Rad: Vidlonôžky ( M y s i d a c e a ]
Rad: S l i e p ň a v k y ( C u m a c e a )
Rad: Klepietkavky ( T a n a i d a c e a )
Rad: Rovnakonôžky ( I s o p o d a )
Podrad: Zižiavky ( O n i s c o i d e a )
Podrad: Zižavice ( A s e l o t t a )
Rad: Rôznonôžky (Amphipoda)
Podrad: Kriváky { G a m a r i d e a )
Podkmeň: Vzdušnicovce ( T r a c h e a t a )
Trieda: S t o n o ž i č k y ( S y m p h y l a )
Trieda: Málonôžky (Pauropoda)
Trieda: Mnohonôžky (Diplopoda)
Podtrieda: V o ľ n o č e ľ u s t n í k y ( P s e l a p h o g n a t h a ]
Rad: Chlpkáčiky [ S c h i z o c e p h a l a )
Podtrieda: Zrastenočeľustníky ( C h i l o g n a t h a )
Rad: Zvínavce ( O n i s c o m o r p h a )
Rad: Chlpule ( N e m a t o p h o r a )
Rad: Plochule ( P r o t e r o s p e r m o p h o r a )
Rad: V i a c n ô ž k y (Opisthospermophora)
Rad: Chobôtikovce [ C o l o b o g n a t h a ]
Trieda: S t o n o ž k y (Chilopoda]
Rad: Dlhonôžky ( S c u t i g e r o m o r p h a )
Rad: B e h a v c e (Lithobiomorpha)
Rad: Hryzavice ( S c o l o p e n d r o m o r p h a ]
Rad: Zemovky (Geophilomorpha)
Trieda: Hmyz ( I n s e c t a )
K m e ň : Chytadlovce [ T e n t a c u l a t a ]
Trieda: Chytadlovky ( P h o r o n i d e a )
Trieda: Machovky ( B r y o z o a )
Trieda: R a m e n o n o ž c e ( B r a c h i o p o d a )
S k u p i n a : Druhoústovce ( D e u t e r o s t o m i a )
Kmeň: Vnútrožiabrovce ( E n t e r o p n e u s t a )
Trieda: Žaludovce ( B a l a n o g l o s s a )
Trieda: Krídložiabrovce ( P t e r o b r a n c h i a )
Trieda: Graptolity (Graptolitha)
Trieda: Pogonofory (Pogonophora)
Kmeň: Ostnatokožce ( E c h i n o d e r m a t a )
Podkmeň: S t o p k a v c e TjPelmatozoa)
Trieda: Ľaliovky (Crinoidea)
Rad: Jednokruhovky ( M o n o c y c l i c a )
Rad: Dvojkruhovky [ D i c y c l i c a )
Podkmeň: B e z s t o p k a v c e [ E l e u t h e r o z o a )
Trieda: Hviezdovce ( S t e l l e r o i d e a ]
Podtrieda: Hviezdovky '(Ästeroidea)
Podtrieda: Hadovice (Ophiuroidea)
Trieda: J e ž o v c e ( E c h i n o i d e a )
Podtrieda: Ježovky ( R e g u l a r i a )
Podtrieda: J e ž o v i c e ( I r r e g u l a r i a )
Trieda: Holotúrie (Holothuroidea)
Kmeň: Štetinatoústovky ( C h a e t o g n a t h a )
Kmeň: Chordáty ( C h o r d a t a )
ROZLIČNOSTI
P ár nik — pärnica
Slovo párnik upútalo našu pozornosť v preklade poviedky J e v g e n i j a
Nosová Moja Čomolungma,
zaradene] do zbierky k r á t k y c h próz Dúha.
Zbierka vyšla r. 1977 vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v rámci
edície Nová sovietska tvorba v preklade Jozefíny Lackovičovej.
Odvodené osobné podstatné meno párnik
č í t a m e v súvislosti so
spomienkovo poetizovaným rozprávaním o ručnom pílení dreva, a to
tri razy. Uvedieme všetky tri prípady:
Keď Nikifor zatúžil po vodke, vytiahol spod postele pílku, zakrútenú vo
vrecovine, našiel si párníka, daktorého zo susedných domovníkov, a odišiel
na celý d e ň . . . (178) — [Na rozprávačovom rodnom dvore píli domovník
Nikiťor drevo so svojou ženou Nuňou.] Nlkiforova práca, prostá ako chlieb,
akosi vzrušovala všetkých. ( . . . ) Zavše niekoho zlákala bujará svižnosť pílky,
vzal od tetky Ňune rúčku a pustil sa do súperenia s Nikiforom. Ale Nikifor ani
trošku nedbal na horlivosť nového párnika. Širokými, okrúhlymi plecami pra­
coval v tom istom rovnomernom neúprosnom rytme, pri ktorom párnik veľmi
rýchlo bledol v tvári . . . (179)
Najprv si všimneme vonkajšiu, tvarovú stránku slova párnik.
— Je
odvodené od číselného podstatného m e n á pár cez prídavné meno pár-
ny príponou -'(n)ík/-(n)ik.
T a k t o sú tvorené napr. osobné podstatné
m e n á desiatnik,
stotník,
dvojník;
dolník,
horník,
predník,
zadník
(„zadný veslár na p l t i " ) . Podľa r y t m i c k é h o pravidla sa v ňom kráti
s a m o h l á s k a prípony ako napr. v slovách desiatnik,
požiarnik
a kvárnik [expresívne „kto k v á r i " ) .
Ďalej n a z n a č í m e význam slova parník
a jeho prechýlenej (ženskej
podoby) párnica.
— Slovník s l o v e n s k é h o j a z y k a ( 3 . zv.) uvádza slo­
vo parník iba v súvislosti so žatvou; kvalifikuje ho ako krajové a j e h o
význam vymedzuje t a k t o : ,,kosec, žnec, ktorý má párnicu". Slovo
párnica
zaraďuje š t y l i s t i c k y t a k i s t o a k o krajové s významom „žena,
ktorá odoberá obilie po koscovi, ž n i c a " . Registruje teda dvojicu par­
ník — párnica
ako slová s úzkou, veľmi špecifikovanou významovou
platnosťou. Podáva i c h ako vzťahové pomenovania členov žatvovej
dvojice, z ktorej každý č l e n vykonáva s í c e inú, a l e vzájomne zviazanú
(závislú) činnosť. Dvojici názvov žnec
(kosec)
— žnica
zodpovedá
vzťahové a v š e o b e c n e j š i e označenie parník
—
párnica.
Naše doklady ukazujú, že slovo parník
možno použiť aj v inom
pracovnom okruhu a k o práve v žatve, a t o pri pílení. Ručné pílenie
dreva j e t a k á robota, ktorú možno zručne robiť iba v dvojici. Tí, čo
ju spolu vykonávajú, sa vzájomne označujú vzťahovým podstatným
menom parník.
Povieme o nich ,,Spolu pília (pílievajú) drevo, jeden
j e párnik druhému: sú párnici."
T a k ý c h t o prác, a l e i hier a zábav, k t o r ý c h priebeh si vyžaduje účasť
dvoch osôb, j e veľa. Kedysi sa takto vo dvojici (alebo aspoň vo dvo­
j i c i ] mlátievalo ( c e p m i ) obilie. Aj p l t n i c a (plavenie dreva p l ť a m i ) si
vyžadovala dvojicu veslárov; ten vpredu s a volal predník
(viedol
predok) a ten vzadu ( m e n e j dôležitý) s a volal zadník.
Pravdaže i da­
ktoré novšie a c e l k o m nové roboty si vyžadujú dvoch vzájomne spo­
lupracujúcich jednotlivcov, napríklad i pri strojovom hobľovaní dosák
j e d e n posúva a p r i t l á č a dosku n a nôž ( n a krútiacom s a v a l c i ) a druhý
mu ju pridŕža, pomaly ťahá a odoberá. Podobne j e to i pri r o z l i č n ý c h
s p o l o č e n s k ý c h zábavách a hrách, napr. v tanci, pri kartovaní atď.
Ako sa ukazuje, vzťahové kvantitatívne podstatné m e n á párnik
(mn.
č. párnici),
párnica
(mn. č. párnice)
s a môžu používať n i e l e n v sú­
vislosti so zberom obilia, so žatvou a podľa našich dokladov pri ruč­
nom pílení dreva — a l e i pri r o z l i č n ý c h iných p r á c a c h a hrách. Pri­
tom dvojicu ( p á r ) c h á p e m e a k o najmenší kolektív. Z povahy prísluš­
n e j p r á c e alebo hry môže vyplývať, že i v tomto n a j m e n š o m k o l e k t í v e
j e j e d e n z dvojice vedúci. Dakedy vedúca úloha j e d n é h o z n i c h j e len
dôsledok j e h o kvalitatívnej prevahy, ako to bolo v citovanom prípade
(Nikifor,
opravdivú
majster
v pílení dreva,
s každým
parníkom
„vie­
dol").
Zodpovedá to i pôvodnému významu slovotvorného základu pár
(párn-y);
pár pochádza z l a t i n s k é h o adjektíva par, z n a č i a c e h o „rov-
ný". Podlá toho pár j e dvojica r o v n a k ý c h a l e b o súvzťažných, funkčne
združených predmetov, resp. dvojíc rozličného ( a l e i toho i s t é h o ) po­
hlavia, napr. pár rúk (nôh, očí, uší j , pár topánok
(rukavíc);
pár ho­
lubov (kureniec);
pár koni, pár volov; pár tanečníkov,
pár
manželskú
(manželskú
pár).
Krátka úvaha ukázala, že párnik
(párnici),
pärnica
(párnice)
sú
potrebné slová. Možno ich výhodne používať ako l e x i k á l n e jednotky
spisovnej slovenčiny na o z n a č e n i e členov pracovných a hrových dvo­
jíc. Použitie slova párnik
v uvedenom preloženom diele rozširuje do­
terajšiu j e h o platnosť, ako ju vysvetľuje Slovník slovenského j a z y k a .
Slová párnik
a pärnica
p o k l a d á m e za spisovné, zatiaľ hovorové, no —
na rozdiel od S S J — za krajovo neobmedzené.
Ich obmedzená frekvencia môže byť len dôsledok pomernej zried­
kavosti písomného referovania o p r a c o v n ý c h situáciách, v k t o r ý c h s a
môžu použiť. Nevidíme však prekážku, aby s a nemohli stať aj odborný­
mi termínmi.
Krátky rozbor ukázal, že prekladová literatúra sa tvorivo zúčast­
ňuje na rozširovaní slovnej zásoby spisovnej slovenčiny a na spresňo­
vaní j e j l e x i k á l n e j normy. — V našom prípade použitie slova
párnik
povzbudivo stimuloval aj ruský originál poviedky; v nej sa používa
tvarovo i významovo príbuzné odvodené podstatné meno naparnik
(so
ženskou prechýlenou podobou
naparnica).
Poznámka. — Slovník spisovného j a z y k a č e s k é h o ( I I . diel) uvádza
slovo parník
(párnice)
s významom „ t a n e č n í k do páru"; odkazuje na
dielo A. Mrštíka, pripája zdrobneniny párníček,
párníčka
a všetky
š t y l i s t i c k y zaraďuje ako nárečové. — E t y m o l o g i c k ý slovník j a z y k a
č e s k é h o a slovenského od V. Machka (1957) v hesle pár uvádza slovo
parník
í-ice)
s významom „mladík ( d é v č e ) do páru" ako moravské.
G. Horák
Probant a proband
Pri a n t r o p o m e t r i c k ý c h m e r a n i a c h (antropometria
j e odbor zaobera­
júci sa m e r a n í m jednotlivých častí ľudského tela a ich porovnáva­
ním) má nápadne vysokú frekvenciu prevzaté slovo probant.
V názvoslovnom materiáli, ktorý pre potreby a n t r o p o m e t r i c k ý c h m e r a n í pri­
pravila Katedra antropológie Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave,
ho možno nájsť v t a k ý c h t o k o n t e x t o c h :
Probant sedí vzpriamene, pripažiť pokrčmo vpred. — Probant stojí vzpria­
mene, pripažiť. — Probant je maximálne obnažený. — Probant stojí chrbtom
k vyšetrujúcemu vzpriamene, pripažiť. (V materiáli sa zamieňavo používa po­
doba probant i probant; uprednostňujeme podobu bez kvantity.)
F o r m á l n e s a slovo probant
zaraďuje medzi t a k é prevzaté slová, a k o
sú kolaborant,
frekventant,
emigrant,
subskribent,
producent,
konfi­
dent,
disident,
expedient.
S l o v á tohto typu súvisia s l a t i n s k ý m čin­
ným príčastím prítomným, resp. s j e h o genitívnou podobou (pórov.
colaborans,
gen. colaborantis).
Význam týchto prevzatých slov za­
chycuje zovšeobecňujúca formulka „vykonávajúci, robiaci to, čo ozna­
čuje základové slovo": kolaborant
j e teda ten, kto kolaboruje (spolu­
p r a c u j e ) , frekventant
j e ten, kto navštevuje atď. Ak teda l a t i n s k é
sloveso probare
značí „skúšať, skúmať", potom č i n n é p r í č a s t i e prí­
tomné probans
( g e n . probantis]
z n a m e n á „skúmajúci, skúšajúci' a ten
istý význam má aj prevzaté substantívum probant. Uvedené doklady —
posledné dva velmi preukazne — však ukazujú, že slovu probant
sa
nepripisuje význam „skúmajúci, s k ú š a j ú c i " (resp. vzhľadom na j e h o
substantívnu podobu význam „ten, kto s k ú m a " ) . Z vety Probant
stojí
chrbtom
k vyšetrujúcemu
vzpriamene,
pripažit
vychodí j e d n o z n a č n e ,
že probant
j e skúšaná ( s k ú m a n á ) osoba, a nie skúšajúca ( s k ú m a j ú c a )
osoba. Inými slovami probant
tu nie j e vykonávateľom slovesného
deja, lež slovesný dej j e z a c i e l e n ý n a neho.
-
Pravdaže, slovo s významom „skúmaná, skúšaná, pokusná osoba" sa
nepoužíva iba v súvislosti s a n t r o p o m e t r i c k ý m meraním, a l e aj pri
i n ý c h výskumoch, n a j m ä v oblasti medicíny. Napríklad:
Ešte v čase hospitalizácie probanda sme matku chceli upozorniť na mož­
né r i z i k o . . . — O 24 hodín po prvom vyšetrení probandi znova absolvovali
námahový test. — Hrajú tu úlohu jednak zmeny teploty pri vstupe vzduchu
do dýchadiel, jednak zmeny teploty v komore za pobytu probanda. — j e to­
tiž nevyhnutné počítať so stratou tepla za cesty z vaku k probandovi.
— To
vysvetľuje, prečo záznam nie je možné urobiť ihneď po usadení
probanda
v k o m o r e . . . (Bratislavské lekárske listy, 68/1978)
V t ý c h t o dokladoch s a písaná podoba prevzatého slova s významom
„skúmaná, pokusná osoba" odlišuje od podoby probant
koncovou spo­
luhláskou. Ukážeme, že nejde o chybu, a l e že so zreteľom n a výcho­
diskový j a z y k ( l a t i n č i n u ) j e n á le ž itá práve podoba s hláskou d.
V l a t i n č i n e jestvuje totiž okrem n e u r č i t ý c h slovesných tvarov použí­
vaných aj v s l o v e n č i n e tzv. gerundívum, ktoré s a tvorí od prítomníkového k m e ň a slovies príponami -ndus (-a, -um), resp. -endus (-a, -um).
Význam tohto l a t i n s k é h o neurčitého slovesného tvaru sa v š e o b e c n e
opisuje t a k t o : „ten, s ktorým sa má vykonať to, čo vyjadruje zákla­
dové slovo". Ak napr. v l a t i n č i n e laudare
z n a m e n á „chváliť", potom
slovesný tvar laudandus
značí „má byť chválený"; a n a l o g i c k y
probandus z n a č í ,,má byť skúšaný, s k ú m a n ý " . Koncová h l á s k a d v slove proband j e teda odôvodnená preukaznou súvislosťou s latinskou podobou
probandus
a j e j použitie v dokladoch z B r a t i s l a v s k ý c h l e k á r s k y c h listov
j e oprávnené vzhľadom na význam gerundíva probandus.
Týmto kon­
štatovaním sa zároveň odpovedá na otázku, ktorú z dvoch podôb pou­
žitých vo východiskových príkladoch ( a z r e j m e striedavo používaných
aj v ostatnej praxi] treba pokladať za náležitú. S é m a n t i k a slovesných
tvarov typu probandus
hovorí j e d n o z n a č n e v prospech podoby
proband.
Prevzaté slová korešpondujúce s l a t i n s k ý m činným príčastím prítom­
ným sú v slovnej zásobe spisovnej s l o v e n č i n y hojné, a l e c e l k o m osih o t e n é nie sú ani slová korešpondujúce s l a t i n s k ý m gerundívom. Rov­
n a k ý pôvod ako podoba proband
má napr. slovo konfirmand,
t. j . „kto
j e konfirmovaný" ( S l o v n í k cudzích slov. 1. vyd. Bratislava, SPN 1965,
s. 584; uvádza sa tu aj p r e c h ý l e n á podoba konfirmandka).
Svojím
ustrojením patrí sem aj v súčasnosti dosť frekventované slovo
doktorand,
doktorandka
s významom „kandidát, kandidátka
doktorátu"
(tamže, s. 2 6 5 ) . K východiskovej podobe doctorandus
(v slovníku
stredovekej latinčiny od J . B a r t a l a sa j e j význam opisuje slovami ad
doctoris
gradum promovendus,
t. j . ktorý má byť povýšený do hodnosti
doktora) s m e s í c e n e n a š l i predpokladané sloveso ani v slovníkoch
stredovekej latinčiny, ani v slovníkoch k l a s i c k e j l a t i n č i n y (ide prav­
depodobne o a n a l o g i c k é t v o r e n i e ) , a l e pri preberaní tohto slova do
spisovnej slovenčiny to nie j e rozhodujúce. Okrem podoby
doktorand
j e doložená aj podoba doktorant;
aj tu j e teda isté k o l í s a n i e (pozri J .
Mistrík, Retrográdny slovník slovenčiny. Bratislava, Univerzita Komen­
s k é h o 1976, s. 4 1 8 ) . Hodno ešte spomenúť, že s gerundívom sú slovo­
tvorné späté bežné prevzaté slová agenda,
propaganda,
resp. m e n e j
z n á m e slová prebenda,
remiťenda,
dividenda
a i.
Prevzaté slová probant
— proband
sa teda svojím významom n e ­
zhodujú. Podobu proband
radíme používať vo význame ,,skúmaná, po­
kusná osoba". Podobe probant
prislúcha význam „skúmajúca, skúšajú­
ca osoba, výskumník", lenže v takomto význame n a t e r a z nie j e do­
ložená.
/. Masár
Kraj — župa — stolica
Z uvedeného radu výrazov j e zjavné, že ide o t e r m i n o l o g i c k é po­
menovanie administratívnych t e r i t o r i á l n y c h celkov, z k t o r ý c h prvý j e
súčasťou aj s ú č a s n e j s o c i a l i s t i c k e j š t á t n e j správy, kým druhé dva
jestvovali za feudalizmu a kapitalizmu.
S l o v o kraj má v s l o v e n č i n e viac významov. Pôvodný význam má
široký rozsah. Porovnajme j e h o obsah vo v e t á c h : Pri Trnave
je boha­
tý kraj na pšenicu
a repu. — Z cudziny sa vrátil do kraja. Kým v pr-
vej vete slovo kraj má význam „teritórium v rozsahu veľkého chotára,
oblasť", v druhej vete má slovo kraj význam „vlasť, S l o v e n s k o " (pó­
rov, i spojenie rodný kraj j . Okrem toho sa slovo kraj používa napr.
na o z n a č e n i e okraja niečoho, napr. sadnúť si na kraj stoličky,
odísť
na kraj sveta ( o b r a z n e ) . Príbuzné slovo krajina
sa zasa vzťahuje n a
oveľa väčšie teritórium a k o slovo kraj. Krajinou j e Slovensko, krajinou
bolo staré Uhorsko i s ú č a s n é Maďarsko, kým napr. Kysuce, Záhorie,
Makovica j e kraj, a nie krajina.
R. 1949 reorganizáciou verejnej správy bolo na Slovensku utvore­
n ý c h šesť väčších administratívnych celkov s názvom kraj a r. 1960
sa zmenšil počet krajov na tri (Východoslovenský,
Stredoslovenský,
Západoslovenský).
K nim neskôr po r. 1968 pribudla v t a k o m istom
postavení aj Bratislava, hlavné mesto S l o v e n s k e j s o c i a l i s t i c k e j re­
publiky.
V s t a r o m Uhorsku istým teritoriálnym c e l k o m už od č i a s prvého
uhorského k r á ľ a Š t e f a n a ( o k o l o r. 1 0 0 0 ) boli s t o l i c e , pôvodne krá­
ľovské, potom samosprávne z e m i a n s k e . S t a r é s t o l i c e zanikli po prvej
svetovej vojne s rozpadom monarchie. V buržoáznej Československej
republike r. 1922 po administratívnej reforme vstúpili do života tzv.
veľké župy, ktoré mali väčší rozsah a menšiu právomoc a k o s t a r é
s t o l i c e . R. 1928 župy zanikli, vznikla tzv. S l o v e n s k á krajina, a l e cez
druhú svetovú vojnu znovu vznikli župy s inými menami, rozsahom
a právomocou.
Z uvedeného prehľadu j e zjavné, že administratívny c e l o k a termín
kraj j e živým názvom v súčasnom s o c i a l i s t i c k o m zriadení, kým výraz
stolica
(pre pomery do r. 1918) a župa (v r. 1922—1928 a 1 9 4 0 — 1 9 4 4 ]
sú potrebné historizmy, čiže slová, ktorými priliehavo pomenúvame
dnes už nejestvujúce administratívne c e l k y . Obidve majú miesto
v slovenskom slovníku, pričom každé má opodstatnenosť: s t o l i c e jest­
vovali t a k m e r 900 rokov za feudalizmu a župy iba prechodne po roz­
k l a d e Uhorska. Nebolo by správne, keby sa v h i s t o r i c k e j literatúre,
a l e aj v beletrii tento významový rozdiel zotieral.
Na vhodné a výstižné použitie h i s t o r i c k é h o termínu stolica
možno
uviesť primeraný príklad z knihy Priekopníci
slovenskej
kultúry
od
autorov J . Tibenského a M. Bokesovej-Uhrovej ( B r a t i s l a v a 1 9 7 5 ) , a to
z kapitoly o autorovi prvej t l a č e n e j obrany slovenského národa —
Apológie, o Jánovi Baltazárovi Maginovi (Apológia vyšla práve pred
250 rokmi, t. j . r. 1 7 2 8 ) : „Kongregácia,
výročné
zhromaždenie
všetkej
vyššej i nižšej šľachty
(zemianstva)
Trenčianskej
stolice
v Ilave
roku 1722, bola mimoriadne
búrlivá . . . Vytvárali
sa hlúčky,
listovali
v knihe [M. B e n c s i k a ] a čítali nahlas,
čo všetko autor popísal
o Tren­
číne a celej Trenčianskej
stolici"
(s. 37).
V.
Uhlár
SPRÁVY A POSUDKY
Prehľad o terminologické]
činnosti vo svete
(Krommer-Benz, M: World Guide to Terminological Activities. Munchen. Verlag Dokumentatlon 1977. 311 s.)
Koncom r. 1971 bolo vo Viedni založené Informačné
stredisko
v oblasti
terminológie
(Infoterm) a od tých čias sa aktívne prejavilo nielen organi­
začnými prácami, ale aj usporiadaním viacerých sympózií o problematike
odbornej terminológie. Pri vzájomných konzultáciách predstaviteľov rozlič­
ných terminologických inštitúcií vo svete sa ukázalo, že jediné centrum nie
je schopné utvoriť aj dokumentáciu o terminológii vo všetkých vedných od­
boroch a vo všetkých jazykoch (ani len v základných svetových jazykoch
nie). Preto sa teraz uvažuje o spolupráci už jestvujúcich stredísk, najmä ak
sú vybavené počítačmi a bankami dát o terminológii. Infoterm vykonal veľa
aj v prípravných prácach na formovanie svetovej terminologickej siete. Jed­
nou z týchto prác je zhromaždenie údajov, ktoré sú publikované práve v re­
cenzovanom sprievodcovi.
Hlavným cieľom publikácie je zhrnúť všetky potrebné údaje, získané roz­
siahlou dotazníkovou akciou. Uvádza sa tu do dvesto organizácií zaoberajú­
cich sa terminologickou prácou, zväčša verejných inštitúcií, ale aj mno­
hých podnikových (ako je bežné v západnom svete), a niektorí jednotlivci.
Pri každej organizácii sa uvádza názov, potom potrebné údaje, ale najmä
presná adresa. Podstatnú časť tvoria údaje o oblasti práce a o doterajších
výsledkoch, najmä publikovaných.
Je potešiteľné, že v tomto značnom počte organizácií sa uvádzajú aj štyri
československé: Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV, Ústav pro jazyk čes­
ký, Ústredie vedeckých, technických a ekonomických informácií v Prahe
a Výskumné výpočtové stredisko — program OSN v Bratislave. Škoda, že len
dve slovenské pracoviská uvádzajú svoje základné publikácie. Jazykovedný
ústav Ľudovíta Štúra SAV uvádza monografiu J. Horeckého Základy sloven­
skej terminológie a všetky tri doteraz vydávané časopisy venované otázkam
terminológie (Slovenské odborné názvoslovie, Československý terminologic­
ký časopis a Kultúra slova). Výskumné výpočtové stredisko uvádza svoje dva
slovníky terminológie z oblasti počítačov a národohospodárskych bilancií.
(Treba poznamenať, že v stati o Ústave pro jazyk český ČSAV sa Jazykoved­
ný ústav Ľudovíta Štúra SAV nesprávne označuje ako Slovenský jazykoved­
ný ústav.)
Nevedno, prečo sa Komitét naučno-techničeskoj terminológii AN SSSR uvá­
dza len v zozname iných komisií a komitétov, bez podrobnejších údajov, ked
je známa nielen dlhoročná organizátorská práca tohto komitétu, ale i viacero
zborníkov a nespočetný rad jednotlivých štúdií a zborníkov odporúčaných
termínov (názvoslovných noriem).
Záver z publikovaných údajov môže byť len jeden: Práca v oblasti termi­
nológie sa rozvíja na celom svete a vo všetkých vedných a výrobných odbo-
roch. Nahromadila sa už istá teoretická skúsenosť, preukázala sa schopnosť
využiť pri spracúvaní konkrétnych údajov najmodernejšiu techniku. V tejto
situácii je súhrn údajov (aj popri niektorých medzerách) dobrým informáto­
rom a hádam aj podnecovateľom do ďalšej práce a najmä do ďalšieho úsilia
o medzinárodnú koordináciu a spoluprácu. Zdá sa, že veľmi reálna je spo­
lupráca v rámci krajín združených v Rade vzájomnej hospodárskej pomoci.
/.
Banícke
Horecký
názvoslovie
S rozvojom vedy a techniky sa rozvíja aj odborná terminológia. Nové sku­
točnosti treba opísať, definovať. Na tento cieľ najlepšie slúžia terminologické
slovníky, ktoré umožňujú rýchlu orientáciu v tej-ktorej vednej oblasti. Po
určitom čase sa však musia dopĺňať a revidovať.
Federálne ministerstvo palív a energetiky a Védeckovýzkumný uhelný ús­
tav Ostrava-Radvanice vydali r. 1977 obsiahly návrh ON 44 0001
Hornické
názvosloví
a značky (Vydavatelství Ofadu pro normalizaci a méŕení, Praha
1977). Tento návrh sa v súčasnosti overuje a od r. 1980 bude po pripomien­
kach používateľov vydaný ako záväzná odborová norma pre pracovníkov
v baníctve.
Nový návrh baníckej terminológie má charakter česko-slovenského baníc­
keho prekladového a výkladového slovníka. Pri každom hesle sa uvádza slo­
venský ekvivalent, stručný výklad je v českom jazyku. Abecedný register
hesiel je v obidvoch jazykoch.
Už pri zbežnom prelistovaní nového návrhu ON 44 0001 čitateľ zbadá, že
banícka verejnosť dostáva do rúk solídne dielo, na ktorého príprave sa zú­
častnil veľký počet odborníkov. Pravda, v tejto poznámke nám nejde o od­
borné posúdenie diela, ale o jeho jazykovú stránku, a to slovenskej časti.
V mnohých prípadoch zostavovatelia nedbali na tradíciu, ale v záujme
presnosti a jednoznačnosti termínov kodifikovali niektoré názvy bez ďalšieho
určovania. %návrhu sa napr. nerozlišuje ako dosiaľ povrchová baňa a hlbin­
ná baňa, ale uvádza sa iba baňa a lom; podobne sa nerozlišuje dobývací
a raziaci kombajn,
ale iba kombajn
(uhoľný = dobývací) a raziaci
stroj.
Toto nové delenie základných baníckych pojmov a termínov je opodstatnené
a okrem toho i jazykovo úsporné. Ponecháva sa v baníctve zaužívaný termín
mocnosť (sloja), hoci v poslednom čase, hlavne na Slovensku, bolí snahy
nahrádzať ho významovo prlezračnejším termínom hrúbka (slojaj. Z dvojice
všeobecne známych a používaných termínov stena — stenový porub autori
návrhu kodifikujú termín stenový porub a synonymum stena kvalifikujú ako
nevhodné.
Slovenské ekvivalenty českých termínov sú vcelku výstižné, rešpektujú sa
odlišnosti slovenčiny a češtiny. I napriek tomuto všeobecnému priaznivému
konštatovaniu chceme upozorniť na niektoré chyby a nedostatky. Niektoré
termíny pokladáme za chybné. Napr. termíny odvodené od slova brázda (č.
brázdení,
brázdicí stroj) sa ponechávajú i v slovenčine, pravda, hláskovo
upravené (brázdenie,
brázdíaci stroj). Nerešpektuje sa tu Banícky termino-
logický slovník (Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1955), v ktorom sa na s. 15
hodnotia tieto slová ako nesprávne a odporúčajú sa pre ne názvy
rezanie,
rezací stroj. Diskutabilný je termín plienenie
výstuže. V slovenčine význam
slovesa plienit je „drancovať, rabovať" (plienenie
ložiska = drancovanie,
nehospodárne rúbanie ložiska) a o ten tu nejde. Je zaujímavé, že pre za­
riadenie na vytrhávanie výstuže sa v slovenskej baníckej literatúre ustálil
názov rabovač výstuže, a nie plienič výstuže. Obidve pomenovania však od­
porúčame nahradiť výstižnejším a spisovným termínom vytrhávač
výstuže.
V ojedinelých prípadoch sme našli jazykovo neústrojné podoby typu strojné
razenie (správne strojové razenie), plastičnosí
hornín (správ, plastickosi
h.)
a pod.
V novom návrhu baníckeho názvoslovia sa pri slovenských heslách vy­
skytlo viacero tlačových chýb (napr. mezdný — správ, medzný). Niekde chý­
bajú diakritické znamienka (produktivnost),
inde sú zas navyše
(kôliková
korunka — správ, kolíková k.) a pod. Vyplýva to zo skutočnosti, že návrh
sa tlačil v českom prostredí. Preto pri jeho konečnej redakcii pred odovzda­
ním do tlače bude potrebná starostlivá lektúra slovenských hesiel, aby sa
predišlo takýmto nedostatkom tohto reprezentačného terminologického diela.
V. Mikula
Pripomienky k návrhu ON 44 0001
Je užitočné, že k slovenským termínom návrhu ON 44 0001 Hornické
ná­
zvosloví a značky napísal svoje stanovisko pracovník Banského výskumného
ústavu v Prievidzi V. Mikula. Keďže Védeckovýzkumný uhelný ústav OstravaRadvanice poslal návrh tejto normy na konečné posúdenie aj Jazykovedné­
mu ústavu Ľudovíta Štúra SAV, prezreli sme ho a písomne vypracovali pri­
pomienky. Naše pripomienky sa týkajú iba jazykovej stránky slovenských
termínov, t. j . lexiky, tvorenia slov, morfológie a pravopisu. Uvedieme z nich
aspoň niekoľko.
Namiesto termínu zátyň v rozličných spojeniach (lezná z., ťažná, z., veter­
ná z., základková
z.) navrhujeme použiť termín oddelenie.
Tento termín sa
uvádza v novších technických slovníkoch (napr. v Baníckom terminologickom
slovníku, Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1955; v Technickom nemecko-slovenskom a slovensko-nemeckom slovníku, Alfa 1966; v Česko-slovenskom tech­
nickom slovníku od S. Šalinga, ktorý vyšiel r. 1969 ako príloha časopisu
Technická práca). V súlade s úzom novších slovníkov sme navrhli upraviť
termín tybingová
výstuž na tubingová
výstuž. V baníckej terminológii je
ustálený názov výdreva, nie vydrevenie.
Prídavné meno sací v termíne sacie
rýpadlo treba nahradiť adjektívom nasávací
(nasávacie
rýpadlo).
V súčas­
nosti navidomoči ubúdajú jednoslabičné nepredponové slovesá a nahrádzajú
sa predponovými; tak je to aj s dvojicou slovies sať a nasávať. Preto je ter­
minologický vhodnejšie adjektívum nasávací, ktoré je utvorené od slovesa
nasávať. Nepriezračný termín presplitting,
mechanicky prevzatý z angličtiny,
navrhujeme v súlade s definíciou (predbežné oddelenie rozpájaného bloku
líniou štrbín utvorených odstrelom drobných náloží vo vývrtoch navŕtaných
v hustom slede na obryse diela) nahradiť dvojslovným termínom
predbežné
trhanie. Český termín prádlo (časť úpravne v čiernouhoľných a hnedouhoľ-
ných baniach na mokrú úpravu uhlia) sa do slovenčiny prekladá ako práčka.
Slovo pokládka v termínoch mechanická
pokládka,
ručná pokládka
navrhu­
jeme opraviť na kladenie
/ručné kladenie,
mechanické
kladenie).
Sloveso
pokladať, od ktorého je podstatné meno pokládka odvodené, nemá v sloven­
čine význam „klásť, ukladať", ale hodnotiť, oceňovať." Termín tiahla
nálož
nie je správny; namiesto neho treba používať termín radová nálož, resp.
pozvoľná nálož. Ide tu o motiváciu činnosťou — čelá vín napätia sa podľa
definície šíria približne vo valcovej ploche. Termín radová nálož, resp. po­
zvoľná nálož sa uvádza ako ekvivalent českého termínu táhlá nálož v Česko-slovenskom vojenskom slovníku (Praha 1975). Termín dveraj treba na­
hradiť termínom zárubňa (slovo dveraj sa hodnotí ako zastarané a zriedka­
vé). V termíne dolová dokumentácia
sa adjektívum dolová má opraviť na
banská (banská dokumentácia).
Namiesto termínu bobina navrhujeme dvojslovné pomenovanie lanový kotúč, ktoré je pre slovenských používateľov
priezračnejšie. Autorov normy sme upozornili na slovo tiaž v termínoch in­
terpretácie
tiažových
anomálií a mapy tiažových
anomálií. Slovo tiaž sa tu
uvádza ako ekvivalent českého slova tíha. Autorov normy sme ďalej upozor­
nili na slovo voz vo viacerých termínoch (banský voz, vŕtací voz,
odkrývkový
voz atď.). Doteraz bolo v baníckej terminológii ustálené slovo vozík, lebo
ide o menšie vozidlo. Na začiatku slovenského registra sa uvádza nesprávny
názov Slovenský
abecedný lajstrík. Správne má byť Slovenský
abecedný re­
gister.
Z nedostatkov v okruhu tvorenia slov spomenieme aspoň niektoré. Vedľa
nesprávneho termínu uvádzame správnu podobu: rozhodčia vzorka paliva —
rozhodcovská
vzorka paliva; zdvižný vývrt — zdvíhací. ..; strojné
zariade­
nie — strojové ...; prerastlina
— prerastenina;
prepadlina
v
poddolovanom
území — priepadlina
(ide o miesto)...;
prečistná
flotácia —
prečisťovacia ... ; poletavý banský prach — poletujúci ... ; ukončený
porub — lepšie
skončený,
resp. dokončený
porub; ničenie trhavín lúžením — ...
lúhovaním;
náražie — nárazisko;
mlynkovanie
— mlynčekovanie;
melíteľnosť
— melivosť, resp. met nosí; živičná frakcia — živicová ...; kritérium
okolných
tek­
tonických
javov — kritérium
okolitých ... ; slová cykličnosí,
plastičnosí tre­
ba vo viacerých termínoch opraviť na cyklickosí,
plastickosí
(zmienil sa
o tom aj V. Mikula).
V súlahe s novšími jazykovednými výskumami odporúčame používať krat­
šie slovesné tvary, napr. v termíne pásmo stlačovania
základky
navrhujeme
slovesné podstatné meno opraviť na stláčanie. V termíne
Schmidt-Neumayerovo nasadzovacie
deklinatórium
treba prvú časť zloženého mena upraviť na
Schmidtovo.
Pri názvoch tohto typu obidve zložky priberajú zodpovedajúce
prípony.
V návrhu normy sme našli aj niekoľko chýb pri používaní predložiek,
napr.: prisávame
banských
vetrov s povrchu — . . . z povrchu; vŕtanie pre
trhacie práce — vŕtanie na trhacie práce; zariadenie
na úpravu
materiálu
pre manipuláciu
— . . .na manipuláciu.
V dvoch posledných prípadoch ide
o cieľový význam, pri ktorom je základná predložka na. V termíne automa­
tizácia kompresorovej
stanice na bani odporúčame použiť namiesto predlož­
ky na predložku v. Ide tu o miestny význam „vnútri", teda
automatizácia
kompresorovej
stanice v bani, resp. v baniach.
Okrem uvedených lexikálnych, slovotvorných a morfologických nedostat­
kov je v návrhu normy — ako už upozornil aj V. Mikula — pomerne veľa
pravopisných chýb. Na ilustráciu uvedieme aspoň niekoľko takýchto chybne
vytlačených termínov: dopravné žlaby — ... žľaby; zakalovanie
— zakaľovanie; skúška mechanické
zostavy — ... mechanickej...,
sadzačka
— sadzač­
ka; rýžovanie, rýžovisko — ryžovanie, ryžovisko; zafúkovacia rúrka —
zafukovacía . .. ; centrálny roznet — centrálny ...; prúdy vzniknuté
atmosfé­
rickými výbojmi — ... atmosferickými
.. . ; podvrtanie
— podvŕtanie;
kôliková korunka — kolíková . .. atď.
Veríme, že tak návrhy V. Mikulu, ako aj naše pripomienky pomôžu auto­
rom normy odstrániť zistené nedostatky a po starostlivej korektúre sa do
rúk verejnosti dostane naozaj reprezentačná a hodnotná terminologická prí­
ručka.
E. Rísová
Knižka o slovenskej
frazeológii
(Mlacek, J.: Slovenská frazeológia. Bratislava, Slovenské pedagogické nakla­
dateľstvo 1977. 118 s.)
V recenznej poznámke chceme informovať o tejto knižke z viacerých
hľadísk. O jej základnom určení, t. j . ako vysokoškolskej učebnice, o jej
význame pre teóriu slovenskej frazeológie a pre zachytenie jej vývinu a na­
pokon o tom, čo môže dať čitateľom nášho časopisu v oblasti jazykovej
kultúry. ,
Do školskej, najmä vysokoškolskej praxe prichádza Slovenská
frazeológia
v pravý čas, lebo aj v škole sa začína venovať frazeológii primeraná pozor­
nosť. Poznatky z oblasti frazeológie patria totiž k poznaniu národného jazy­
ka a prispievajú k prehĺbenému poznaniu celej jazykovej stavby. V jazykových
učebniciach boli doteraz o frazeológii iba veľmi stručné a neúplné poznámky
a ako študijný materiál mohli slúžiť len články a štúdie uverejňované v od­
borných časopisoch. Učebnica Slovenská
frazeológia
bude slúžiť viacerým
študijným odborom filozofických a pedagogických fakúlt, učiteľskému štú­
diu slovakistiky, vysokoškolskej príprave prekladateľov a tlmočníkov a v is­
tých zložkách aj pri štúdiu novinovedy. Tým, že autor zhŕňa a komentuje
doterajšie poznatky moderného výskumu vo frazeológii a zachytáva široký
okruh problematiky, ďalej že sleduje vývin výskumu slovenskej frazeológie
a že zjednocuje a ustaľuje terminologický aparát, poskytuje učebnica dobrú
základnú orientáciu pri poznávaní frazeológie ako mladej jazykovednej dis­
ciplíny. Knižka spĺňa predpoklady dobrej učebnice aj tým, že v kapitolách
sú zhrňujúce závery, že obsahuje zoznam literatúry, vecný register, ilustrač­
ný materiál a že sa výklad podáva jasným, zrozumiteľným spôsobom.
Význam a dosah knižky Slovenská frazeológia
sa však nevyčerpáva tým, že
je našou prvou vysokoškolskou učebnicou v oblasti frazeológie. Výskum slo­
venskej frazeológie, frazeologická teória ako pomerne nová, mladá jazyko­
vedná disciplína dostáva touto cestou základ, prvé súhrnné spracovanie,
ktoré jej doteraz chýbalo. Práca podáva adekvátny obraz stavu vo výskume
frazeológie u nás, o jej teoretických východiskách, o stupni jej rozvoja aj s poukazmi na problémy, pri ktorých zatiaľ chýba základný výskum. Autor
dobre pozná príslušnú literatúru, najmä sovietsku, vo svetovom meradle naj­
bohatšiu kvantitatívne aj kvalitatívne, prijíma jej podnety, ale hodnotí ich
kriticky a aplikuje uvážlivo na slovenský materiál a vždy zaujíma vlastné
stanovisko aj s odôvodnením.
Akým spôsobom pristupuje autor k predmetu svojho výkladu, naznačuje
rozvrhnutie do kapitol a podkapitol. Upozorňujeme na najzávažnejšie. V ka­
pitole Frazeológia
a jej vymedzenie
rozoberá autor obsah pojmu
frazeoló­
gia a určuje jej vzťah k iným zložkám jazyka a k ostatným jazykovedným
disciplínám. Frazeológiu vymedzuje ako druhotnú, odvodenú oblasť jazyka,
nadväzujúcu na lexiku, zriedkavejšie na syntax, a ako jazykovednú disciplí­
nu pokladá frazeológiu za relatívne samostatnú zložku lexikológie. Kapitola
nazvaná Frazeologická
jednotka,
jej podstata a vlastnosti je z hľadiska teó­
rie najzávažnejšia. Keďže frazeológia je u nás disciplína, ktorá sa začala
rozvíjať až v poslednom období a bez vypracovanej terminológie, autor na
začiatku zhŕňa doterajšie terminologické pomenovania, hodnotí ich a na zá­
klade vlastného výskumu predkladá vyhovujúci terminologický aparát ako
dobré východisko pre výskum a pre možnosti a potreby ďalšej diferenciácie
celej frazeologickej problematiky. Pri hľadaní osobitosti a podstaty frazeo­
logizmu skúma autor nielen jeho vlastné príznaky a jeho vzťahy k slo­
vu, ale sleduje aj jeho širšie systémové súvislosti. Po analýze najtypickej­
ších i menej podstatných vlastností frazeologizmov, ako ich predstavujú nie­
ktoré frazeologické teórie, podáva autor vlastnú charakteristiku podstaty
frazeologickej jednotky. Za najvšeobecnejšiu vlastnosť frazeologickej jed­
notky, ktorou sa odlišuje od všetkých typov voľných spojení, pokladá ustá­
lenosť v kombinácii s obraznosťou a prenesenostou významu a expresívnosť,
teda konfiguráciu vlastností v záväznej postupnosti. Z autorovej definície fra­
zeologickej jednotky vyplýva široké chápanie frazeológie a frazeologickej
jednotky ako špecifického jazykového javu, ako jazykového prvku odlišného
od iných jazykových jednotiek.
V kapitole Triedenie
frazeologických
jednotiek
podáva prehľad a vývin
klasifikácií z rozličných hľadísk a z rozličných teoretických východísk. Au­
tor poukazuje na ich nedostatky, ale hodnotí aj ich prínos pre celú frazeolo­
gickú teóriu. Konštatuje, že pri súčasnom chápaní frazeológie sa už nevystačí
s jedinou klasifikáciou a že pri pohľade na rozličné stránky frazeológie
celkom prirodzene vzniká vždy iné triedenie. V kapitole Varianty a aktua­
lizácie frazeologizmov
sa autor zaoberá osobitnými prípadmi paradigmatic­
kých foriem frazeologických jednotiek. Venuje im pomerne veľkú pozornosť,
lebo vychádza z názoru, že existencia rôznych druhov variantnosti frazeolo­
gizmov má dosah na celú frazeologickú teóriu. V kapitole Z výskumu slo­
venskej
frazeológie
autor orientačne informuje, ako sa chápe frazeológia
v slovenskej jazykovede, čo sa dosiahlo v teórii a slovníkovom spracúvaní
slovenskej frazeológie.
Pre oblasť jazykovej kultúry má knižka Slovenská
frazeológia
význam už
preto, že predstavuje sústredený zdroj poučenia o slovenskej frazeológii,
tejto veľmi osobitnej, dôležitej a štylisticky účinnej zložke nášho spisovného
jazyka. Záujemca nájde v knižke poučenie napr. o sémantických vzťahoch
medzi frazeologizmami, ako je viacvýznamovosť, homonymia, synonymia
a antonymia, v kapitole Frazeologická
jednotka a slovo nájde výklad o kľú­
čových, oporných slovách, teda o významovom centre frazeologizmov a fa­
kultatívnych zložkách frazeologických jednotiek. Upozorňujeme na kapitolu
o variantoch a aktualizácii frazeologizmov, o jej vhodnosti a nevhodnosti,
najmä na záver, že variantnosť a aktualizácia síce rozmnožujú možnosti
uplatnenia frazeológie, ale že majú aj isté hranice, obmedzenia, ktoré treba
rešpektovať z hľadiska sémantiky a normy spisovného jazyka (týka sa to
najmä využívania frazeologizmov v publicistike). Z hľadiska jazykovej kul­
túry bude pre širší okruh používateľov poučná aj kapitola, v ktorej sa ho­
vorí o rozdelení frazeologizmov podľa vzťahu k spisovnému jazyku, o zása­
dách, podľa ktorých sa hodnotí ich spisovnosť (zdôrazňuje sa významové
hľadisko, komunikatívna zreteľnosť).
Záverom možno konštatovať, že publikácia Slovenská frazeológia
je dobrou
vysokoškolskou učebnicou, je naším prvým súhrnom poznatkov o frazeológii,
chýbajúcim článkom pri komplexnom pohľade na našu lexiku a že je víta­
ným prínosom aj v oblasti jazykovej kultúry.
E. Smiešková
SPYTOVALI STE SA
Poproduktívny a postproduktívny. — M. S. z Bratislavy píše, že v odbor­
nej literatúre, ktorá sa týka tvorby architektonického prostredia starých ľu­
dí, sa stretá s dvoma výrazmi na pomenovanie veku, v ktorom ľudia už nie
sú v aktívnom pracovnom procese: ľudia v poprodukťwnom
veku svojho ži­
vota alebo ľudia v postproduktívnom
veku svojho života. Spytuje sa, ktorý
z uvedených výrazov je správny a súci na používanie v odbornom vyjadro­
vaní.
Zastavíme sa najprv pri podobe postproduktívny.
V spisovnej slovenčine
sa vyskytuje niekoľko slov (podstatných mien, napr. postpozícia,
postlúdíum,
prídavných mien, napr. postembryonálny,
postoperačný,
prísloviek, napr.
postembryonálne,
a slovies, napr. postdatovaťj
utvorených pomocou interna­
cionálnej predpony post- majúcej význam, ktorý zodpovedá domácej prípone
po- (napr. v slovách poreformačný,
pofebruárový,
povojnový).
No už z vý­
počtu, ktorý sme tu uviedli (opierali sme sa pritom o Slovník slovenského
jazyka III. Red. Š. Peciar. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1963. 912 s.), je
zjavné, že ide o úzko odborná výsazy, výskyt ijúce sa len v reči odborníkov
a zrozumiteľné iba malému okruhu ľudí. Keďže zrozumiteľnosť výrazov s in­
ternacionálnou predponou post- je malá, neodporúčali by sme uprednostňo­
vať ani podobu postproduktívny
prel podobou
poproduktívny.
V porovnaní s podobou postproduktívny
podoba poproduktívny
je zrozumi­
teľnejšia a väčšmi zodpovedá slovotvorným postupom zaužívaným v spisovnej
slovenčine, preto jej dávame prednosť. Tak ako prídavné meno
poproduktívny
sa v spisovnej slovenčine tvorí veľa ďalších prídavných mien, napr. poromantický,
pobielohorský,
pofrontový,
posmrtný,
pochrípkový,
poimpresionistický, poskúškový,
popolnočný,
poobedňajší,
popoludňajší,
povianočný,
poin-
fekčný.
Tieto prídavné mená majú význam „nasledujúci po tom časovom
úseku alebo bode, ktorý sa pomenúva v základe", čiže napr. prídavné meno
poromantický
má význam „nasledujúci po období romantizmu", prídavné
meno popolnočný
zasa význam „nasledujúci po polnoci". Ide tu teda o časo­
vý význam; význam protikladný s významom prídavných mien tvorených
predponou po- majú prídavné mená tvorené predponou pred-, napr. pred­
vianočný, predpoludňajší,
predchrípkový,
predsmrtný,
predromantický,
predfebruárový;
ich význam možno vystihnúť opisom „vyskytujúci sa pred časo­
vým úsekom alebo bodom, ktorý sa pomenúva v základe".
Opis významu prídavných mien s predponou po- by síce mohol naznačo­
vať, že za východisko pri ich tvorení treba pokladať spojenie predložky po
-f- podstatné meno v 6. páde (poprevratový
< po prevrat-e
+ ovýj, ale
pestrosť prípon pri tomto type prídavných mien (po-vojn-ový,
po-mníchovský, po-romant-ický,
po-smrt-ný,
po-poludň-ajší)
ukazuje, že slovotvorným
východiskom sú tu prídavné mená a k nim sa pridáva predpona po-, dodádávajúca týmto prídavným menám spomínaný časový význam. (Takto vykla­
dá tvorenie prídavných mien podobného typu i J. Horecký v Slovenskej le­
xikológii I. Tvorenie slov. 1. vyd. Bratislava, Slovenské pedagogické nakla­
dateľstvo 1971, s. 189.)
Prídavné meno poproduktívny
je teda utvorené z prídavného mena produk­
tívny predponou po- a má význam nasledujúci po období produktivity, resp.
po produktívnom veku". Je utvorené podľa živého slovotvorného typu a je
významovo priezračné a zrozumiteľné, takže ho v uvedenom význame možno
používať všade tam, kde je to potrebné.
/. Kačala
Tažiteľ. — Vo vyhláške Ministerstva lesného a vodného hospodárstva SSR,
ktorou sa určujú povinnosti správcov vodných tokov, sa použilo podstatné
meno tažiteľ v takejto súvislosti: Správca vodného toku umožní
ťažileľovi
tažbu riečneho materiálu v rozsahu povolenia.
Podstatným menom tažiteľ sa
tu pomenúva osoba (alebo organizácia), ktorá ťaží riečny materiál, teda
piesok, štrk a pod. Keďže podstatné meno tažiteľ neuvádza ani Slovník
slovenského jazyka, ani iná normatívna príručka, vynára sa otázka, či je
utvorené správne a či je vôbec v slovenčine potrebné.
Slovník slovenského jazyka IV (s. 498) uvádza podstatné meno ťažbár
s významom „kto ťaží uhlie, rudu a pod., odborný pracovník v ťažbe"
a hodnotí ho ako hovorové slovo. Okrem toho uvádza aj podstatné meno
ťažiar s významom „majiteľ banských podielov banskej spoločnosti v kapi­
talistických štátoch". Banícky terminologický slovník (Bratislava, Vydava­
teľstvo SAV 1965, s. 132) termín ťažiar definuje takto: „majiteľ banských
podielov (kuksov) banskej spoločnosti staršieho typu (ťažiarstva)". Uka­
zuje sa teda, že názov ťažiar, keďže je významovo využitý ináč, nie je
vhodný na pomenovanie osoby (organizácie), ktorá čosi ťaží. To isté možno
konštatovať aj o názve ťažbár. Názov ťažbár (ako to naznačuje aj Slovník
slovenského jazyka, tým že ho vykladá slovami „odborný pracovník v ťaž­
be") totiž už vlastne pomenúva profesiu a okrem toho sa ešte hodnotí ako
hovorové slovo. V citovanej vyhláške však bolo treba pomenovať osobu (príp.
aj organizáciu), ktorá sa ťažbou riečneho materiálu nemusí zaoberať pro­
fesionálne. A na pomenovanie takej osoby (organizácie) je práve vhodné
podstatné meno ťažiteľ, ktoré je utvorené príponou -teľ od nedokonavého slo­
vesa ťažiť. Podobne sú utvorené aj názvy osôb ako krotiteľ, pisateľ,
dodáva­
teľ, učiteľ, prijímatel,
vyšetrovateľ
atď. Slovotvorný typ slovesný základ -4prípona -tel, ktorým sa tvoria názvy osôb vykonávajúcich nejakú činnosť,
v minulosti bol, ale aj v súčasnosti je veľmi produktívny (pozri o tom J.
Horecký, Slovenská lexikológia I. Tvorenie slov. Bratislava, SPN 1971, s.
82).
Našu úvahu o slove ťažiteľ môžeme zhrnúť konštatovaním, že je to dobre
utvorené slovo s významom „kto niečo ťaží".
M. Považaj
Kranka. — Z Výskumného ústavu včelárskeho v Liptovskom Hrádku sa
nás spytujú, aká podoba slova je správna: kranka, či kraňka?
Ide o slovo
širšiemu okruhu používateľov jazyka istotne menej známe. Poznajú ho azda
iba včelári, lebo sa ním pomenúva jedno z včelích plemien (Apis mellifica
carnica), ktoré má svoj pôvod v alpskej oblasti, presnejšie v západnej časti
dnešného Slovinska.
Bude dobre, keď pri uvažovaní o podobách kranka
a kraňka
vyjdeme
z toho, že v spomenutej oblasti je mesto Kranj. V pomenovaní tohto mesta
je koncová skupina -nj vývinovo analogická v takejto pozícii slovenskému
-ň. V tomto zmysle by ako typ k slovinskému Kranj boli analogické napr.
slovenské miestne mená Gáň, Hraň, Radvaň. Je známe, že ak od pomenovaní
tohto typu v slovenčine odvodzujeme ďalšie slová (prídavná mená, obyvateľské názvy), mení sa koncové -ň na -n-: Gáň — gánsky, Hraň —
hranský,
Radvaň — radvanský
— Radvanka.
Po tom, čo sme uviedli, vychádza teda jednoznačne, že aj odvodeniny od
pomenovania Kranj — pretože, ako sme povedali, je v ňom koncová skupina
spoluhlások -nj analogická slovenskému -ň — budú s tvrdým -n-:
Kranský,
Kransko
(pomenovanie Kransko
sa vzťahuje na obdobie Rakúsko-Uhorska;
kraj, ktorý sa tak volal, patril do r. 1918 k Rakúsku). Tvrdé -n- je teda
náležité aj v pomenovaní kranka..[nie
„kraňka").
Napokon poznamenávame, že pomenovania typu kranka
nie sú v našej
reči zriedkavé. Také sú napr. leghornka
(plemeno sliepok podľa názvu
Leghorn — tak sa v angličtine volá talianske mesto Livorno),
simentálka
(hovorové pomenovanie plemena kráv podľa údolia rieky Simme vo Švaj­
čiarsku).
M. Urbančok
Generálkovať. — Ing. S. M. z Bratislavy sa spytuje: „V odborných a najmä
technických kruhoch sa v ostatnom čase začína udomácňovať sloveso gene­
rálkovať, napr. generálkovať
motorové vozidlo, generálkovať
stavebný
objekt,
generálkovat
strojové zariadenie.
Je sloveso generálkovať
spisovné?"
Sloveso generálkovat
je utvorené od podstatného mena generálka
prípo­
nou -ovaí. Tento slovotvorný typ je dosť produktívny. Rovnako sú utvorené
napr. slovesá plánovať,
modelovať,
kontrolovať.
Všetky tieto slovesá majú
význam „robiť, vykonávať to, čo sa vyjadruje východiskovým podstatným
menom", teda „robiť plány, robiť modely, vykonávať kontrolu". Analogicky
sloveso generälkovat
v spojeniach citovaných na začiatku značí „robiť, vy­
konávať generálnu opravu".
Hoci je sloveso generälkovat
utvorené podľa bežného a produktívneho
slovotvorného typu, predsa pôsobí veľmi príznakovo. Príčina je v tom, že
ani východiskové slovo generálka
nie je neutrálne. Podstatné meno gene­
rálka vo význame „generálna oprava niečoho, napr. motorového vozidla"
hodnotí Slovník slovenského jazyka ako hovorové. Ako hovorové označuje
ho aj vo význame „generálna mapa". Vo význame „hlavná skúška divadelnej
hry, baletu alebo koncertu pred premiérou" sa v tomto slovníku podstatné
meno generálka hodnotí ako výraz z divadelného slangu.
Aj keď v súčasnosti všeobecne a pri technickom vyjadrovaní osobitne
badať úsilie po úspornom a stručnom vyjadrovaní, po univerbizácii, predsa
nie všetky slová vzniknuté univerbizáclou — spôsobom, pri ktorom sa z dvojslovných alebo viacslovných pomenovaní tvorí jednoslovné pomenovanie —
možno pokladať za neutrálne. V odbornom vyjadrovaní sú napr. v ostatnom
čase dosť frekventované aj slovesá dozorovat
a náborovať
(písal o nich
v rubrike Večerníka Slovenčina na každý deň M. Považaj 21. 1. 1977], bežne
sa používa sloveso pripomienkovať,
no z trojice týchto slovies iba sloveso
pripomienkovať
preniklo do spisovného jazyka. Vzniklo z podstatného mena
pripomenka
príponou -ovat, aby pomohlo zreteľne odlíšiť pripomienkovanie
— t. j . činnosť, v rámci ktorej sa k istým situáciám alebo činnostiam po­
dávajú pripomienky, upozornenia, kritické poznámky, doplnky a pod., od
pripomínania, ktoré značí oživovanie v pamäti, pripamätúvanie. Slovesá ná­
borovať, dozorovat nie sú spisovné, ale sa pokladajú za prostriedky tzv. pro­
fesionálneho slangu, lebo vlastne už slovesá, od ktorých sú podstatné mená
nábor a dozor odvodené, vyjadrujú to isté, čo sa má vyjadriť slovesami ná­
borovať a
dozorovat.
Sloveso generälkovat
takisto patrí iba do profesionálneho slangu, lebo
jeho základ — generálka
— nie je, ako sme už spomenuli, neutrálny. Tak
ako sa namiesto slovies dozorovat,
náborovať odporúča spojenie
vykonávať,
robiť nábor, dozor, aj namiesto slovesa generälkovat
v štylisticky neutrál­
nych prejavoch radíme používať spojenie vykonávať generálnu
opravu. Kým
teda motoristi medzi sebou môžu hovoriť o generálkovaní motorového vo­
zidla, stavbári o generálkovaní stavebných objektov, údržbári o generálko­
vaní strojového zariadenia, v písomnom styku a v oficiálnych prejavoch
treba používať neutrálne vyjadrenie — robiť, prípadne vykonávať
generálnu
opravu motorového
vozidla, stavebných
objektov alebo strojového
zariadenia.
E. Pásová
Aquaplaning, č i akvaplening? — P. T. z Bratislavy: „Medzi motoristami sa
od istého času rozšíril termín aquaplaning
na pomenovanie javu, ked sa ko­
lesá automobilu klžu po mokrej vozovke ako vodné lyže, lebo pneumatiky
strácajú kontakt s povrchom cesty. Zaujímal by ma pôvody tohto termínu
a to, v akej pravopisnej podobe sa má v slovenčine pouzivat.
Termín aquaplaning
prenikol k nám z angličtiny. Je to zložené slovo, kto­
rého prvá časť aqua- je latinského pôvodu (lat. aqua = voda J, kým druhá
časť -planing má v tomto prípade význam „klzanie" (pozri Anglicko-slovenský technický prekladový slovník, Bratislava, Alfa 1975, s. 919). Termín
aquaplanlng
by sa teda v slovenčine mohol nahradiť spojením kĺzame
po
vode (na vode). Pravda, výhoda jednoslovného termínu je nepopierateľná,
preto motoristi radšej používajú prevzatý termín aquaplaning.
Kedže sa jeho
používanie postupne rozširuje, nestojí nič v ceste tomu, aby sa prispôsobil
slovenskej pravopisnej sústave. V spisovnej slovenčine jestvuje totiž viacej
prevzatých slov, v ktorých prvej časti je zložka latinského pôvodu aqua-,
graficky zaznačovaná ako akva-, napr.: akvabaletka
( = baletka tancujúca vo
vode alebo nad vodou), akvadukt
{= kanálový most; mostová stavba, ktorou
sa v otvorenom kanáli alebo v potrubí vedie voda), akvafón ( = mechanickoakustický prístroj na skúšanie tesnosti vodovodného potrubia), akvarel
(=
obraz maľovaný vodovými farbami j , akvárium
[— umelá vodná nádrž na
chov vodných živočíchov], akvatórium
( = vodný priestor v hraniciach jed­
ného prístavu; príklady sme vybrali zo Slovníka cudzích slov od S. Šalinga,
M. Šalingovej, O. Petra, 1. vyd., Bratislava, SPN 1965). So zreteľom na to
možno teda prvú časť termínu aquaplaning
graficky zaznačovať ako akva-.
Aby sa zachovala korešpondencia s výslovnosťou termínu aquaplaning
v an­
gličtine, treba druhú časť graficky zaznačovať ako plening. Tak dostaneme
pravopisnú podobu akvaplening,
ktorá korešponduje s inými adaptovanými
termínmi prevzatými z angličtiny, napr. karavaning,
dispečing,
forčeking,
dribling.
Na záver: Z angličtiny prevzatý termín aquaplaning
s významom „klzanie
po vode", ktorý je známy medzi motoristami, odporúčame v slovenčine pou­
žívať v upravenej pravopisnej podobe
akvaplening.
M. Považaj
Popka — popovka. — Čitateľ J. S. z Bardejova nás upozornil, že v 4. čísle
nášho časopisu (1978) zistil dvojaký spôsob tvorenia ženskej podoby k slo­
vu pop prechyľovaním. V článku G. Horáka o jazykovej stránke románu Zhoreniská od E. Dzvoníka (s. 81) je podoba popka, v poznámkach K. Palkoviča
k jednému prekladu z bulharčiny (s. 91) je podoba popovka. Náš čitateľ nás
ešte upozornil, že na východnom Slovensku sa na pomenovanie popovej že­
ny používa slovo popadá a slovo popka má tam význam „bábika".
Najskôr k slovám popadá a popka. Slovo popadá je naozaj bežné vo vý­
chodoslovenskej nárečovej oblasti. Pôvod má v ruštine. Z hľadiska spisovnej
slovenčiny ho hodnotíme ako nárečové. Rovnako hodnotíme aj slovo popka
vo význame bábika.
Slovenský slovník z literatúry aj nárečí od M. Kálala zaznačuje vo význa­
me „popova žena" slovo popaňa. Odvoláva sa na Zátureckého. Ten vo svo­
jich Slovenských prísloviach a porekadlách (IX, 52) uvádza príslovie Komu
pop a komu popaňa. Udáva sa, že sa zaznačilo v Šariši. Ide tu podľa všet­
kého (podľa informácie pracovníka Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra
SAV, dialektológa F. Buífu) o chybný zápis, lebo v Šariši — ako aj inde na
východnom Slovensku — sa popova žena pomenúva slovom
popadá.
Obidve prechýlené podoby popka a popovka pokladáme v spisovnej sloven­
čine za náležité. Podoba popka je utvorená zvyčajným spôsobom (tak ako
napr. richtárka,
horárka,
farárka).
Podoba popovka
je odvodená tou istou
príponou -ka, ale od základu rozšíreného príponou -ou-. Analogicky sa od
slova pop odvodzujú aj prídavné mená: popský i popovský.
Obidve prídavné
mená sa uvádzajú v Slovníku slovenského jazyka aj v Pravidlách slovenského
pravopisu. Slovník slovenského jazyka zaznačuje aj podobu popovka
(podobu
popka nezaznačuje).
Podoby popka a popovka
vo význame „popova žena" patria v spisovnej
reči do vrstvy hovorových prostriedkov.
M.
Urbančok
NAPÍSALI STE NÁM
In víno veritas
V každodennom živote niekedy používame originálne latinské slová, resp.
slovné spojenia (napr. de facto, pro forma, summa summarum, implicite),
ale
častejšie slová latinského či gréckeho pôvodu, ktoré sa už prispôsobili slo­
venskému pravopisu (napr. diskusia, obezita). Ak chceme použiť tieto slová,
musíme tak urobiť na vhodnom miests a okrem toho ich musíme vedieť nie­
len správne vysloviť, ale aj napísať. Chceme upozorniť na jednu nepresnosť
v použití častého latinského citátu.
V košickej Mestskej vinárni majú už niekoľko rokov svietiacu sklenú ta­
buľu a na nej reklamný nápis In víno veritas (dôležitý je tu dĺžeň nad
i v slove víno). Väčšina ľudí iste pozná toto staré latinské príslovie, ktoré
je doslovným prekladom starého gréckeho príslovia, a vie, že v preklade
znamená ,,Vo víne je pravda". Je v latinskom citáte domáca podoba víno
náležitá?
Príslovie In víno veritas je latinské a slovo vino je tvar 6. pádu jednot­
ného čísla latinského substantíva vinum, čo znamená víno. Zdomácnené slovo
víno svojím pôvodom súvisí s latinským slovom vinum, pričom aj v latinčine
je prvá slabika slova dlhá, ale na rozdiel od slovenčiny sa dĺžka slova ozna­
čuje vodorovnou čiarou. Bežne sa to robí iba v učebniciach a slovníkoch la­
tinčiny, ale keby sme predsa chceli označiť dĺžky v tomto slove, muselo
by to vyzerať takto: víno. Dlžnom používaným v slovenskej grafickej sú­
stave zmenilo sa latinské slovo v 6. páde jednotného čísla na slovenské
slovo v 1. páde jednotného čísla, t. j . na víno. Predložka in a slovo veritas
zostali latinské, víno je slovenské. Malá čiaročka, dĺžeň nad i, tak zapríčinila,
že veta je zmiešaninou dvoch jazykov. Preto je potrebné odstrániť dĺžeň nad
i v slove víno, aby znenie latinského príslovia In vino veritas bolo bez chýb.
Jazyková kultúra sa totiž dotýka aj nápisov v iných jazykoch.
F.
Šimon
Popka — popovka.
ban čok
M. U r 191
Napísali ste nám
In vino veritas. F. Š i m o n
.
192
KULTÚRA SLOVA, časopis pre Jazy­
kovú kultúru a terminológiu. Orgán
Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra
SAV. Ročník 12,1978, č. 5. VEDA, vy­
davateľstvo Slovenskej akadémie vied.
Hlavný redaktor PhDr. Ján Kačala, CSc.
Grafická úprava Oto Takáč. Technic­
ká redaktorka Marta Paráková. Vy­
chádza desaťkrát ročne. Ročné pred­
platné Kčs 30,—, Jednotlivé čísla Kčs
3,—. Rozširuje Poštová novinová služ­
ba. Objednávky vrátane do zahrani­
čia a predplatné prijíma PNS — 0 stredná expedícia a dovoz tlače,
88419 Bratislava, Gottwaldovo nám.
6/VII. Možno objednať aj na každom
poštovom úrade alebo u doručovateľa.
Vytlačili TSNP, závod Ružomberok
v máji 1978. Povolené výmerom
SÚTI 7/11.
Distributed in the Soclalist countries
by SLOVART Ltd., Leningradská 11,
Bratislava, Czechoslovakia, Distributed
in West Germany and West Berlin
by KUBON UND SAGNER, D-8000
MOnchen 34, Postfach 68, Bundesrepublik Deutschland. For all other
countries, dlstributlons rights are held
by JOHN BENJAMINS. N. V., Periodícal Trade, Amsteldijk 44, Amster­
dam, Netherlands.
© VEDA, vydavateľstvo
akadémie vied, 1978
Cena Kčs 3,—
Slovenskej