LORETA č.18 - Literárny klub POET Prievidza

LORETA č.18 - Literárny klub POET Prievidza

Časopis Literárneho Klubu POET v Prievidzi
LORETA
september 2010
č. 18
LORETA č.18
Rok 2010
O lete sa často hovorí, že je to uhorková sezóna. Beriem. Väčšinou sa nedeje
nič zaujímavé a my sa často zaoberáme práve zaváraním vyššie spomenutej
zeleniny.
Musím však povedať, že na moje veľké potešenie členovia klubu nelenili ani cez
leto. Vďaka tomu bolo čo uverejniť aj v 18. čísle časopisu LORETA.
Nuž ostáva len veriť, že v aktivitách nepoľavíme a do decembrového čísla sa
opäť nazbiera zaujímavý materiál.
dida
Obsah
HOSŤ ČÍSLA ................................................................................................................................. 2
JÁN BABARÍK .............................................................................................................................. 5
BARBORKA GRIČOVÁ ................................................................................................................ 9
MICHAL BRIATKA ..................................................................................................................... 10
ANTON MELLO .......................................................................................................................... 11
LUKÁŠ KRIVOŠÍK ..................................................................................................................... 12
VERONIKA HOFFMANOVÁ ..................................................................................................... 15
OSOBNOSTI ................................................................................................................................ 16
TÉ TÉ, alebo Trochu teórie nezaškodí ........................................................................................... 20
KRST BIBLIOFÍLIE .................................................................................................................... 21
NIEČO ZO SVETA....................................................................................................................... 22
KLUBOVKA ................................................................................................................................ 23
1
LORETA č.18
Rok 2010
HOSŤ ČÍSLA
JÁN BABARÍK
Ján Babarík, Košice, narodený 1970.
Hlavná cena v súťaži Výhonky v Liptovskom Mikuláši v roku
1995, finalista v Poviedke 2008 a 3.miesto v Poviedke 2009,
1.miesto v Benediktovej literárnej Prievidzi 2009, 1.miesto
v Literárnej Senici 2009 a Cena Literárneho informačného
centra, 2.miesto na Poviedke IstroCon 2009
Príbeh v literatúre
prostý autor hral na Diderota. Začala sa nám
tu usádzať tzv. múzická próza, v ktorej
Dida ma požiadala, aby som napísal par
riadkov o sebe. Keďže sa mi koncom mája
narodil syn, tých pár riadkov by bolo len
o jeho plných plienkach a bacuľatých
stehnách, v ktorých vidím kvality budúceho
reprezentačného hokejistu. Alebo aspoň
futbalistu. A keď ani to nie, tak aspoň
predsedu vlády, nech nežerem...
Preto by som radšej písal o literatúre, ako
laik a čitateľ. Konkrétne o jej (podľa mňa)
najboľavejšom probléme – remeselný
príbeh vs. múzický text.
Začalo sa to krátko po revolúcii, kedy sa na
trhu zrazu začali objavovať knihy, v ktorých
o nič nešlo. Bola to hrôza – na dve strany
popísaný akt močenia, celostranový
rozhovor o masturbácii, alebo predlhá
pseudofilozofická poviedka, v ktorej sa
nejde o príbeh a postavy, ale o text.
Poviedky napísané jednou vetou, dialógy
bez priamej reči, jalové filozofovanie ,
slovná ekvilibristika, v škole naučená syntax.
Z toho vyplynulo pohŕdanie komerčným
úspechom a napínavým príbehom a tieto
prežitky tu máme dodnes.
Podľa mňa len kniha, ktorá má čitateľov, sa
môže považovať za literatúru. Neplatí tu,
samozrejme, že čím viac čitateľov, tým
lepšia kniha. Ak si však čitatelia napriek
vytvoreným podmienkam ku knihe cestu
nenájdu, to neznamená, že je to kniha
umelecká, ale že je zlá. Keleová-Vasilková
predáva desaťtisíce výtlačkov z každej
svojej knihy. Skvelé! Rozhodne mi je to
milšie ako niekto, kto predá 300 výtlačkov
prózy a zvaľuje to na primitívnosť
a nechápavosť slovenských čitateľov.
LORETA č.18
Rok 2010
Vasilková naženie do kníhkupectiev
Keby mne povedali pozoruj tú rodinu a
množstvo ľudí, z ktorých sa raz niekto
potom o nich napíš, ani pes by po tej knihe
hádam potkne aj o moju knihu. Ona výrazne
neštekol. Puzo to zvládol geniálne nie
pomáha udržať pri živote zvyk chodiť si po
preto, ze by filozofoval, ukrýval medzi
príbehy do kníhkupectva a nie do
riadky odkazy a vymýšľal, ako tú-ktorú vetu
videopožičovne. Mať čitateľov a komerčný
napísať ešte zložitejšie. Práve naopak -
úspech rozhodne nie je hanba, ani to autora
jednoduché vety, jednoduché súvetia,
profesionálne nedegraduje. Jedným
obrazy skôr videné, ako čítané. Ajhľa:
z obrovských poslaní literatúry je totiž
„Koncom augusta sa leto znevidelo všetkým
vytrhnúť čitateľa z reality a nechať ho
okrem detí. Dni zamdlievali v pachu
oddýchnuť si vo fiktívnom svete autorovej
roztápajúceho sa asfaltu, rozpáleného
fantázie. Vzdať sa toho v mene akejsi
kameňa, benzínu a konského trusu z povozov
imaginárnej múzy a vzdelávania širokých
podomových zeleninárov. Nad západnou
más, bude znamenať odliv čitateľov do kín,
štvrťou mesta viseli vo vzduchu, umŕtvenom
požičovní a na internet.
horúčavou, mračná dymu z lokomotív, ktoré
Meno ruže, Egypťan Sinuhe, Krstný otec,
zoraďovali vozne do dlhých, úhľadných
Tisíc žiarivých sĺnk - to sú slávne romány so
radov. Z ich rozhorúčených brušísk vyletovali
silným príbehom. Napriek atraktívnemu
chuchvalce čierneho dymu.“ Koniec ajhľa. Na
prostrediu stoja hlavne na pribehu. Aj keby
toto musí byt človek rozprávač. Rozprávač
ich autori situovali do súčasného Poľska
príbehov a obrazov, nie múdrostí.
alebo do Kežmarku, stále by to boli skvelé
Kto nedokáže popísať vraždu, nemôže
knihy. Títo chlapci vedia nielen písať, ale
popísať ani hádku. Kto napíše Krstného
hlavne vymýšľať príbehy. Myslím si, že
otca, ten nemôže mať problém v Šťastnej
umenie predstavivosti, vžívania sa do
pútničke popísať hádku medzi nahnevanou
postáv, prostredia, klamania a vymýšľania
talianskou matkou a dospievajúcim synom.
robí knihu dobrou, nie samoúčelné písanie
(„Schytila valček, že ho zbije, hoci vedela, že
pre radosť z vety. Čítali ste Šťastnú
neoprávnene. Chcela ho stĺcť z čírej rozkoše
pútničku od Puza? Podľa mňa úplne
a vyliať si na ňom zlosť, ale Gino sa zvrtol
geniálny román, bol som z neho na prášky.
a bol preč s inštinktom rodeného zločinca,
Pritom sa tam v podstate nič nedeje.
ktorý ujde, i keď je nevinný.“ To nie je kniha,
Chudobná talianska rodina na Manhattane.
to je učebnica písania.) Popísať tak, že máte
3
LORETA č.18
Rok 2010
pri čítaní nepríjemný pocit hanby
a buďme si istí, že polovica čitateľov nám
z odpočúvania cudzieho rozhovoru.
odíde na internet.
Vezmite si Zločin a trest. Raskolnikov tú
Týmto som nechcel povedať, že som
starú praženicu zabije tak "obyčajne", až je
zaťažený na zabíjanie . Vraždu som použil
človeku z toho na zvracanie. Akoby sa na to
len ako príklad extrémneho emotívneho
díval. V popise tej vraždy nie je jediné
napätia. Niečo, čo aby človek popísal, musí
"umelecké" slovo, jediná „múzická“
mať fantáziu, empatiu a prežité stresy,
metafora. Vytiahol spod kabáta sekeru,
nielen nadupanú syntax z Mistríkových
napriahol sa a udrel. Potom ešte raz. Čítal
lexikónov.
som to dávno a nemám tú knihu doma, tak
Vrátim sa na začiatok. Ak autor napíše
to neviem citovať. Ale pocity si pamätám.
príbeh o kríze vo vzťahu muža a ženy
Preto Dostojevskij mohol napísal Idiota,
jednou vetou, bez použitia veľkých písmen
román, v ktorom sa dejú zdanlivo obyčajné
a interpunkčných znamienok, nemôže
veci (ako aj v Šťastnej pútničke). Lenže
očakávať môj záujem. Vzťahy sú predsa
človek, ktorý dokáže popísať vraždu,
plné veľkých písmen, krátkych viet
dokáže tiež popísať akékoľvek emócie.
a výkričníkov. Ja predsa nečítam preto, aby
Preto ma to tak ťahá ku klasickým príbehom
som sa ukájal pohľadom na autorovu
a klasickým rozprávačom. Vražda pred sto
textovú exhibíciu. Chcem pozorovať cudzie
rokmi bola rovnakým emočným peklom,
svety, ako mi to ponúkajú Puzo alebo
ako je dnes. Nie je dôvod pri jej popise
Pankovčín.
hľadať moderné cesty. Sekera, zaťať.
Preto ak sa ma niekde na čítačke spýtajú, čo
Nejaký démon kýs škaredý patrí do poézie,
by podľa mňa nemalo chýbať, ba malo by
v próze nemá čo hľadať. Vlani som dostal
dominovať v dobrej literatúre, odpoviem
prvú cenu na Literárnej Senici. Porota mi
bez zaváhania – príbeh.
vytkla, prečo som v poviedke napísal, že
dom mal staré múry. Prečo som nevymyslel
nejaký „utopos“, novotvar, prípadne to
nenaznačil nepriamo a nenechal čitateľa,
aby si zvyšok domyslel. Prečo by som mal?
Keď sú múry staré, tak sú staré. S tým nič
nenarobím. Začnime namiesto „vystreliť“
písať „kres spráskal pušiek, zahrmeli delá“
LORETA č.18
Rok 2010
JÁN BABARÍK
Úryvok z pripravovaného románu Stratila sa Magdaléna Hrušovská:
Poručík Uher sa postavil a zapol rýchlovarnú konvicu na vedľajšom stole. Kým nasypal do
prázdneho pohára trochu kávy rovno z nádoby, voda začala vrieť. Ondro zatiaľ nespokojne
sedel. Je vrah, prišiel sa priznať k vražde, ako to, že sa nič nedeje? Uher mu zalial kávu a postavil
ju pred neho. Potom vybral z vrecka červené Petry, vytiahol si cigaretu zubami rovno z krabičky
a ponúkol aj Ondrovi.
„Predpokladám,“ povedal, kým mu pripaľoval, „že ste sa prišli sťažovať, že vašu manželku
nikto nehľadá. Pravdupovediac, nemáme na to ľudí, ani...“
„Preto som neprišiel. Už ju nemusíte hľadať.“
Uher sa mu zadíval do očí, akoby sa v nich snažil čítať, čo je medzi riadkami. Ondro mu na
okamih vrátil pohľad, potom sklopil zrak a povedal: „Ja som zabil svoju ženu. Zavraždil som ju.
Telo som odviezol autom a zakopal.“
Ak očakával, že po tejto vete sa žilinská kriminálka zmení na bzučiaci úľ, tak musel byť
sklamaný. Uher pokojne sedel a fajčil, potom sa zdvihol a prešiel k oknu. Pozeral von a povedal:
„Ale nasnežilo, čo?“
Ondro bol zmätený. O čo tu ide?
„Ja som ju zabil, nerozumiete?“
„Rozumiem, pán Hrušovský. Hlavne kľud, pokojne. Všetko má svoj čas. Nemám rád rýchlu
robotu. Ako ste to urobili?“
„Udusil som ju vankúšom. V spánku. Ani sa nezobudila.“
Tak. A je to vonku. Po týždňoch, ba mesiacoch trápenia, je to konečne vonku a čo nevidieť to
bude čierne na bielom s okrúhlou pečiatkou krajského súdu: zomrela v spánku, ani o tom
nevedela.
„A kde ste ju zakopali?“
„To presne neviem, na to si nemôžem spomenúť.“
Uher sa vrátil na svoje pôvodné miesto na okraji stola a zahasil cigaretu.
„Tak to je špatné,“ povedal. „To sme tam, kde sme boli.“
5
LORETA č.18
Rok 2010
„Akože tam kde sme boli? Veď vám vravím, že som ju zabil!“
„A ja vám vravím, že som ju zabil ja. Kto z nás dvoch má pravdu? Ten, kto ukáže telo.“
Ondro sa postavil a neveriacky pozeral na Uhera. Cítil, ako sa mu do tváre hrnie krv. „Ste
normálny? Ja som sa prišiel priznať k vražde!“
Uher zodvihol ruky s dlaňami dopredu v upokojujúcom geste. „Kľud, kým vás obviním, urobme
si v tom trochu jasno. Tvrdíte, že ste v noci z 22. na 23.júla 1997 na vašej chalupe na Kysuciach
zavraždili svoju manželku, áno?“
„Áno.“
„A v tú istú noc ste jej telo, jej mŕtve šesťdesiatkilové telo, odniesli v prudkom daždi dobré dva
kilometre k svojmu autu, naložili ste ju dnu a odviezli nevedno kam, kde ste ju pochovali. Je to
tak?“
„Áno, je to tak.“
„Naložili ste ju do kufra auta?“
„Áno, samozrejme, hádam si nemyslíte, že som ju posadil dopredu!“
Uher sa naklonil tesne k nemu, Ondro mal pocit, že sa ho o chvíľu dotkne nosom a spýtal sa:
„Jej mokré, pravdepodobne aj zablatené telo, ste naložili do kufra vášho auta, ktoré ešte v ten
deň išlo na expertízu? Do kufra, ktorý bol o pár hodín neskôr suchý a čistý? Rovnako ako všetky
sedadlá v aute? Jediné kúsky blata a stopy vlhka sme našli na sedadle vodiča. To keď ste nám išli
do Terchovej zatelefonovať.“
„Ja... Asi som ju zabalil. Určite som ju do niečoho zabalil... Áno, v kufri som mal predsa plachtu,
ktorú sme dávali pod psa na zadné sedadlo. Tú som vystrel a na ňu som ju položil. Bola tam
nejaká plachta na tej vašej expertíze? No vidíte!“
Uher sa na neho skúmavo pozeral. Nemohol si pomôcť, ale neveril mu. Aj keby ju zabalil do
igelitového vreca, nejaké stopy by tam našli. Nieto ešte do plachty. Len nechápal, čo by mohol
falošným priznaním sledovať.
„A kde bol vtedy pes?“
Hrušovský sa na chvíľu zamyslel. Bolo na ňom vidieť, že pozná odpoveď, len zvažuje, či ju
povedať.
„Bol s nami v aute.“
„Živý?“
Ticho. Váhanie. „Áno. Zabil som ho až pri hrobe.“
„A prečo po ňom nezostali v aute čerstvé stopy? Žiadne blato, žiadna mokrá, zablatená srsť...“
LORETA č.18
Rok 2010
„Ja neviem.“
„A kde ste ich odviezli?“
„To teraz neviem, ale určite by som to miesto našiel, keby som sa povozil po okolí.“
„Vaša nádrž bola plná benzínu, pán Hrušovský. Tak, ako ste ju naplnili na benzínovom čerpadle
v Terchovej v sobotu 22.júla 1997. Od benzínky k miestu, kde ste parkovali, je to šesťtisíc
osemsto metrov. A do centra Terchovej, k telefónnej búdke, päťtisíc sedemsto. Týmto
vzdialenostiam zodpovedá chýbajúci benzín vo vašej nádrži. Toto totiž bola jedna z hypotéz,
ktoré sme na začiatku preverovali a vylúčili.“
„Pošlite ma na detektor lží!“
„A načo? To u nás nemá žiadnu váhu.“
„No aby ste mi uverili!“
„Ja vám nepotrebujem veriť, pán Hrušovský. Ja potrebujem dôkazy, aby som vás mohol poslať
pred súd. Ak nájdem jej telo na mieste, ktoré vy určíte, sľubujem vám, že v base sčernáte.
Dovtedy vás síce budem brať vážne, ale nie dosť na to, aby som váš prípad posunul ďalej.“
Rozhostilo sa ticho. Ondro sedel s vyhasnutou cigaretou medzi prstami, Uher už fajčil druhú. Na
stene, hneď vedľa obrazu prezidenta Kováča, hlasno tikali jednoduché nástenné hodiny
s bielym ciferníkom a čiernymi ručičkami.
Ondrovi sa roztriasli plecia. Celou silou sa snažil udržať plač, ale nešlo to. „Naozaj som ju zabil.“
Uher mlčky fajčil a pozeral von oknom. Nevedel nič o Hrušovského snoch, ale vedel veľmi
dobre, ako svoju nezvestnú manželku niekoľko mesiacov v tých horách hľadal. Prečo by ich celú
jeseň ťahal za nos, keď by sa potom priznal? Nedávalo mu to zmysel.
„Dajme tomu, že som od vás práve prijal oznámenie o spáchaní trestného činu vraždy.
Správne?“
Ondro ožil. „Áno. Áno, správne!“
„Budeme vás brať na zodpovednosť, ak ste nám vedome poskytli nepravdivé údaje,
rozumiete?“
„Hej.“
Uher sa postavil a začal sa prechádzať pri okne. Tri kroky tam, tri kroky späť.
„Pozrite sa, Hrušovský. Vo vašom oznámení sú podľa môjho posúdenia skutočnosti, ktoré
vylučujú spáchanie tohto trestného činu. A síce – nemáme telo údajnej obete...
„Akej údajnej! Moja manželka podľa vás...“
7
LORETA č.18
Rok 2010
Uher ho umlčal zvýšeným hlasom: „Ja budem klásť otázky. Nemáme telo údajnej obete
a doterajšie vyšetrovanie vylučuje, že by sa vražda mohla spáchať spôsobom, akým ste ju
opísali. A po tretie – nemáme motív.“
„Tak s motívom vám pomôžem,“ povedal Ondro, márne sa snažiac potlačiť nervozitu. „Motív
bol ten, že som ju chcel...“ Naraz si uvedomil absurdnosť toho, čo chce povedať. Ochrániť pred
démonom, ktorý by ju umučil? Ktorý si za dverami brúsil sekeru? To je... Tomu predsa ani on sám
nemôže uveriť! Prečo ju vlastne zabil? Všetko sa mu odrazu zdalo akési cudzie, akoby to nebol
on, kto zabil Magdalénu Hrušovskú, ale jeho druhé ja, o ktorého existencii musí mlčať, lebo by
tým jeho priznanie stratilo vážnosť. On vie veľmi dobre, čo sa tam v tú noc stalo. Ale motív...
Nemôže predsa Uherovi povedať o svojich vidinách, v ktorých Magdu týral ten krutý sadista
a nimi motivovať svoje konanie. Na drevenici, s borovičkou v krvi a hučiacim zimným víchrom
nad hlavou zostala tá absurdnosť utajená. V teplej kancelárii žilinského kriminalistu sa ukázala
v celej svojej ohavnosti.
„No čo je? Zasekli ste sa?“
„Motív bol, že som chcel. Mám rád zabíjanie. Tak je to. Mám to v krvi.“
Uher neveriacky zastal, uprene sa mu zadíval do očí a pokrútil hlavou. „Ježišmária, človeče! Aj
klamanie máte v krvi? Uvedomujete si, že my dvaja teraz nesedíme pri pive? Že mi práve
oficiálne oznamujete, že ste spáchali trestný čin vraždy? Práve sa nachádzame v prípravnom
konaní k trestnému stíhaniu. To vaše mám-to-v-krvi si strčte do zadku!“
LORETA č.18
Rok 2010
BARBORKA GRIČOVÁ
Som zimomriavka
Spím pod oknom.
Ako nahá hviezda bez tieňa.
Zimomriavka bez kože.
Zaspávam.
Celá. Vyrobená z každej ďalšej noci.
Som polo-živo-mŕtva.
Kadere a úsmevy
Slovom ma odženieš
Až ku korienku
Na stred tvojho pútca.
Učesané rozhovory
Odstrihneš žmurknutím
A zrazu dôjdu životné témy a MY...
Chceme zomrieť v ležatej osmičke
ZNOVA A ZNOVA...
A.
Piccasove nebo
Tma chladne. Vo všetkých odtieňoch.
Ako rysované pehy, olizujeme si
jar z kútikov pier.
Sme parapetovo dojatí, keď
hľadíme z okna a
SVITÁME.
A sme zrazu priúzki na naše
tiene.
Báseň, ktorá odmietla názov
Krajne okrajoví krájame si kôrky.
Na večeru zrána a zrazu obedujeme.
Hladní a smiešni.
Bez kúska neba. Len zem a my a naše
hladné telá.
Veď my zoblačnievame.
Sú to také
Miestami klišé, bez prísad, bazaliek.
Uhladzuješ ma dostratena.
Na cestičku.
Zo stebiel vlasov upletieš nám pravdu,
napostelvzatú,
prevrhnutú slovami,
oddelenú od želatíny a miazgy.
Sú to také kľúčové diery v našich očiach.
Škrupiny
Zasnežené letá nosím v rukávoch.
vždy ako motýle vyletia nad ránom.
Sypeme si letokruhy do štvorcových rámov,
(ako práve vyliahnuté úsmevy.)
Sme len čerešne v škrupine.
9
LORETA č.18
Rok 2010
MICHAL BRIATKA
xxx
xxx
aké to len máš senzory keď zo mňa vieš
vyťažiť
tak sme teda zistili že duša telo
tú najvzácnejšiu rudu
tvoji baníci pradú v mojej krvi
pretože nejde len o to či stojíme na doske či
na guli
ak ide o súťaž i lásku sme isto prví
ale o to čo sme
bojíme sa toho viac ako kardinál kopernika
každý sme len čo ako hmlou obklopené kto
xxx
stieľaním zo seba často možno niekoho
trafiť
ešte dlho sa bude kriviť náš obraz
v narovnanom zrkadle
xxx
xxx
keď sa do vás zamiluje krásna a múdra žena
umriem na svrbenie
jazyka čo nemá čo povedať
práve preto že ste debil je to jack pot
prírody
lýtok z ktorých komáre nevysajú bezcieľnu
chuť k cieľu
xxx
aj bezvýchodiskové situácie majú
východisko
xxx
je to to čo sa naozaj stane
tie rozhrania čo spôsobujú závrat
pri 1. zlaňovaní pustiť sa skaly
xxx
a celý život darovať skobe a lanu
účes mužov svätí vlhké prostriedky žien
pri milovaní preniknúť si životy
až po poslednú mitochondriu
xxx
tie rozhrania ktoré nie sú čiarou
ako len draho musíme platiť
ani ničím niečim
keď chceme niečo zadarmo
ako hranice epôch
mysle a tela môjho a tvojho tela
xxx
ani najväčší komik nechce niekedy vyzerať
smiešne
LORETA č.18
Rok 2010
ANTON MELLO
Takmer donaha
I.
Čakám ťa
Na rozhraní
medzislov.
Ľahnem si do teba...
Ľahnem si do teba
ako do páperia.
Budeš tak mŕtvolne živá...
Marioneta čo sa skrýva
pre kvapku krvi,
keď udrie bič.
V zmenšenej
Verzii
Miniatúr.
Dám ti všetko,
Uprostred
Holej vety,
Kde pravouhlé rýmy
Maľujú
Futurálne asociácie
Prebdených rovnodenností
No nedostaneš nič.
Pár dosebavstúpení
nesmrteľne ranených.
Len padnúť na samé dno
II.
Zvliekol som sa z myšlienky.
Hneď ráno,
Po zabudnutí.
tvojho pohára.
Sviečka dohára
a jazykom zbieram posledné kvapky vína.
Nevidím už ani črep z fľaše,
Čo mi zajtra
Pichne do nohy.
Ukrytý pod viečkami
tvojich očí.
Zvliekol som sa ako had
Z tvojej vône
...a večer?
S nablýskaným ponížením
Vrhnem sa
Do prachu ulíc.
11
LORETA č.18
Rok 2010
LUKÁŠ KRIVOŠÍK
ZVONENIE
V jedno júlové pondelkové ráno ma prebralo zo spánku naliehavé vyzváňanie.
„Cŕŕŕŕŕŕn! Cŕn! Cŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕn!! Cŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕ!!!“ Zvuk bytového zvončeka bol
neústupčivý. Nech bol za dverami ktokoľvek, zvonil uţ poriadnu chvíľu. Spal som skutočne
hlboko, ale pomaly sa mi darilo rozlepiť oči a vyslobodiť sa z perín. Zatiaľ čo som nohy mravčiac
kládol na chladnú dláţku došlo mi, ţe zvonenie zvončeka je zmiešané s divokými zvukmi,
prichádzajúcimi odkiaľsi z ulice. Ţenský vreskot, sirény pribliţujúcich a zase sa vzďaľujúcich
policajných áut, občas v diaľke nejaký výstrel, ba dokonca niečo, čo znelo ako vrtule helikoptér.
Sedel som na posteli, stále ešte viac rozospatý ako bdelý a s mierne pootvorenými ústami som
neveriacky hľadel na vodorovné rady uzavretých ţalúzii. Chcel som vedieť, čo sa za nimi odohráva.
Ťaţkopádne som sa postavil, pristúpiac k oknu a pootočil som tyčou na ovládanie ţalúzii. Čo
uvideli moje oči mi vyrazilo dych...
Bývam na piatom poschodí paneláku a z bytu mojich rodičov mám skvelý výhľad na veľkú časť
mesta Prievidza. Kaţdý, kto sa odo mňa pozeral z okna tvrdí, ţe je to priam manhattanská
panoráma. V jednej línií s bojnickou cestou, hlavnou dopravnou spojnicou medzi Prievidzou
a Bojnicami, ktorá prebieha kolmo na okraj nášho domu, vidím z okna všetky tri hlavné kostoly
mesta. V pozadí sú kopce s okolitými dedinami, ktoré splývajú s nebom. Naľavo od Bojnickej sa
pod našimi oknami rozpínajú parkoviská obchodných domov Kaufland, Tesco a celé sídlisko
Zapotôčky. Vidieť odtiaľto aj sídlisko Sever. Napravo sú zase naše susedné paneláky, postavené
podľa rovnakého vzoru v 60. rokoch. Z okna vidieť aţ po hotel Magura.
V základných obrysoch bol výhľad rovnaký aj v to osudové ráno. Len čo sa dialo vonku bolo
neskutočné. Pod zlovestnými oblakmi olovenej farby sa nad Prievidzou vznášalo niekoľko zelených
vojenských vrtuľníkov. Stáli na jednom mieste akoby monitorovali situáciu na zemi. Z miest, ktoré
LORETA č.18
Rok 2010
kvôli zacláňajúcim panelákom na sídliskách Zapotôčky a Sever nebolo vidieť, stúpali k nebesiam
tenké povrázky dymu. Po Bojnickej ceste úplne chaoticky jazdili osobné autá v protismere, medzi
ktorými kľučkovali tam a späť prebiehajúce policajné vozy, sanitky, či poţiarnici. V paneláku oproti
horelo jedno z okien. Ale asi najhoršie scény sa odohrávali na zemi.
Po parkovisku sem a tam utekali o pomoc kričiace ţeny i muţi, naháňaní inými ľuďmi. Pred
vchodom oproti tri osoby zhodili na zem starú ţenu, sklonili sa nad ňou a z diaľky to vyzeralo
akoby ju hrýzli. Na parkovisku pred Kauflandom stálo policajné auto s otvorenými dverami. Kúsok
od neho bol policajt, ktorý práve do kohosi vypálil celý zásobník. Dotyčný sa však stále hýbal
a tackal sa k ohromenému stráţcovi zákona. Uprostred cesty, ktorá viedla od hotela Magura, akýsi
chlap zase spokojne odhrýzal z ľudského tela, kvočiac nad svojou obeťou ako nejaký dravec
z dokumentu na Animal Planet. Aţ pokiaľ ho o sekundu neskôr úplne bez škrupúľ neprešla
húkajúca sanitka. Z vchodu ďalšej bytovky vybehlo pár ľudí. Medzi nimi aj rodinka, ktorá chvatne
nastúpila do auta. Chceli odísť, no ostatní sa im lepili na dvere. Ledva ich odtlačili preč, zavreli
dvere a uháňali s autom kamsi preč. Vychádzajúc z parkoviska im akási ţenská vbehla pred auto,
oni ju zrazili, no pár metrov za autom sa ona postavila a začala naháňať ďalších ľudí, ktorí
vybiehali z vchodu toho domu.
Neveril som vlastným očiam a stál som v okne ako obarený. Vtedy to však prišlo znova.
„Cŕŕŕŕŕŕn! Cŕn! Cŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕn!! Cŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕ!!!“ To zvonenie neustávalo. Niekto
furt vyzváňal na zvonček môjho bytu. Pohol som sa ku dverám. Na chodbe bola tma a cez kukátko
som len letmo videl obrysy troch našich dobrých priateľov – susedov. Intuitívne som otvoril,
dúfajúc, ţe oni mi vysvetlia, čo sa vlastne vonku deje. Nemal som to robiť. Po odomknutí neboli
dvere pootvorené ani desať centimetrov, keď sa ku mne natiahlo šesť rúk. Jeden pár rúk mi chňapol
po krku. Prsty ďalších štyroch rúk, ohnuté v zvláštnom grotesknom kŕči mi obopínali lebku i tvár.
Všetci traja sa mi nahrnuli do bytu. Tváre mŕtvolne bledé s podliatymi očami bez výrazu. Cerili na
mňa zuby s obnaţenými ďasnami. Chcel som vykríknuť, ale premohol ma úľak i ťarcha tých tiel,
13
LORETA č.18
Rok 2010
ktorá na mňa plne doľahla...
V tej chvíli som sa zobudil, leţiac vo svojej posteli. Bol som spotený a namáhavo som dýchal.
Uvedomil som si, ţe to všetko bol len sen. Večer pred tým, som si urobil taký filmový večer so
zombiami. Pozrel som si asi tri hollywoodske filmy o ţivých mŕtvolách, ktoré napádajú ľudí. Popri
tom som zjedol ešte dve tabuľky čokolády a ako je známe, veľa sladkého pred spaním spôsobuje zlé
sny.
„Ach“, povzdychol som si. „Ten sen bol taký reálny.“ A v tej chvíli to prišlo.
„Cŕŕŕŕŕŕn! Cŕn! Cŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕn!! Cŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕ!!!“ To zvonenie tu bolo stále. To
zvonenie nebolo len vo sne! Sediac na posteli som hlavu so zatajeným dychom otočil k zatiahnutým
ţalúziám. Tenké pásiky svetla, ktoré sa cez ne dostali do miestnosti dávali tušiť, ţe vonku je slnečný
deň. Postavil som sa z postele, zhlboka sa nadýchol a pootočením tyče som otvoril ţalúzie.
Príval svetla ma náhle oslepil a tak som musel na sekundu zatvoriť oči. Keď som ich zase otvoril
a môj zrak sa prispôsobil dennému svetlu, uvidel som mesto, aké bolo vţdy. Také normálne slnečné
júlové ráno. Autá disciplinovane a bez náhlenia jazdili po cestách, kým ľudia si nevzrušene
vykračovali za svojimi beţnými povinnosťami. Vydýchol som si.
„Cŕŕŕŕŕŕn! Cŕn! Cŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕn!! Cŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕ!!!“ Zase to zvonenie. Premkol ma
nepokoj. Pomaly som vyšiel z izby a kráčajúc dlhou chodbou som opatrne pristúpil ku dverám.
Moje oko pomaličky nazrelo cez kukátko. Na chodbe sa svietilo. Pred dverami stál môj mladší brat.
V ruke taška, z ktorej pomaly odkvapkávalo mlieko do kaluţe pod ňou. To on vyzváňal a tváril sa
tak, ţe ho to uţ pomaly prestáva baviť. Rýchlo som z poličky zobral kľúč a odomkol mu.
„Čo zvoníš, jak keby si chcel neboţtíkov prebrať z večného spánku?“ Osopil som sa na neho.
„Zabudol som si kľúč“, odvrkol znechutene, zatiaľ čo handrou utieral dieru na taške po mlieku.
LORETA č.18
Rok 2010
VERONIKA HOFFMANOVÁ
xxx
Dážď stepuje po chodníkoch
cupotavé sólo
Operená eskadra holubov
pletie medzi kvapkami
krotký návrat domov
Chce sa mi vyskočiť z hože na chvíľu
byť bez tiaže a hriechu ako vták
xxx
Kŕdle holubov
schovám pod vankúš
do páperového neba
Budem spievať po tme
prstami na koži
Aby si ma spoznal
kto v skutočnosti som
Svetlo mám v duši
SOM ŽIVÁ
A ty si...?
SI 
Podaždená
Stojím a lietam
...kvapky pomaly a isto
klopkajú strechám na rozpálené čelo
nechávam sa podaždiť...
stojím a lietam
rozkrídlené ruky
ma vzali na výlet do kvapkajúceho mora
som strom čo pije listami
om drozd čo si perie zaprášené diaľky z krídel
som tá ktorá plače s dažďom
chichocem sa s každou kvapkou
ktorá trafila cieľ
som tá...ktorá má ešte jedno srdce
nie je to kúsok svalu...latinsky cor- cordis
ani sa nenarodilo ani neumiera
zasiahnuté srdce dažďom
na planéte Zem
15
LORETA č.18
Rok 2010
OSOBNOSTI
ONDREJ ČILIAK
Básnik, publicista, spisovateľ, ale aj otec, starý otec, priateľ.
Narodil sa 1.septebra 1951 v Novákoch.
Základnú a strednú školu absolvoval v Prievidzi, v Martine
nadstavbové štúdium v odbore knihovník. Absolvoval
filozofickú fakultu UK.
Pracoval ako knihovník a metodik v Okresnej knižnici v Prievidzi.
Žurnalistické vzdelanie zúročil ako redaktor regionálnych novín
v Banskej Bystrici, Trenčíne a Prievidzi.
V súčasnosti je zamestnaný ako bibliograf Hornonitrianskej
knižnice v Prievidzi.
V roku 1973 debutoval básnickou zbierkou Ústami spravodlivých.
Nasledovali Podhorské hladiny (1977), Čistá po dotyku (1980),
Tváre v zrkadle (1981), Cesta do nežnosti (1981), Aréna (1986), Planetárium (1990), bibliofília Ostré
ticho (1999), Dobrý vietor (2001), Hudba zo stromov (2010).
Zostavil a vydal niekoľko personálnych bibliografií. Napríklad Vavrinec Benedikt z Nedožier,
Daniel Hevier (spoluautor), Milan Kraus, Jaroslav Schut, Anton Baláž a iné. Ja autorom učebného
textu Cesty do minulosti Prievidze, ktorý bol v roku 2009 ocenený Slovenským syndikátom
novinárov a získal prvé miesto v kategórii najkrajší propagačný materiál o meste.
Od roku 1996 až do roku 2009 sa aktívne venoval podpore a rozvoju regionálnej literatúry ako
predseda Literárneho klubu Poet pri Hornonitrianskej knižnici. Svojim odborným pohľadom
a priateľskými radami pomohol literárne rásť mnohým autorom.
Pri príležitosti životného jubilea (55 rokov) vydala Hornonitrianska knižnica jeho personálnu
bibliografiu pod názvom Básnik s pokorou v srdci – Ondrej Čiliak (2006).
Tvorba Ondreja Čiliaka sa vyznačuje práve pokorou pretavenou do mnohých textov. Často sa
nám prihovára hodnotami, ktoré sú v dnešnej dobe ťažko dosiahnuteľné, alebo na ne v zhone
zabúdame. Pocitom istoty, bezpečím domova, návratom k prírode, ale aj nežnou erotikou,
ľudskosťou. Jeho nevtieravá, často akoby ostýchavá poézia dokáže osloviť čitateľov aj
v dnešnej dobe. Napriek tomu, že prináša potešenie svojim priaznivcom viac ako tri desaťročia,
stále má čo povedať a jeho duša je stále mladá.
LORETA č.18
Rok 2010
MODRÉ Z NEBA
NEDEĽA V TRÁVE
Takú ťa milujem
v zelenej nahote záhrad
pofŕkanú iskrami z pahreby
popálenú vôňou slnečníc
rastúcu do noci
No ja sa strácam
na dne dňa
v závanoch jesene
Sadol som si do trávy,
ktorá rozvlnila celé údolie,
rozprestreté medzi slnečnými nedeľami.
Sadol som si do trávy
a počúval, ako plynie krajina,
ako sa orientuje vážka v hustom vzduchu.
Prišiel maliar, zobral paletu,
zalenú odňal ďateline, žltú isketníkom.
Zamiešal farby, úsmev sa mu tiahol
po brade a zrazu ťa preniesol
na biely kúsok plátna,
zobrazil ťa s nejakými záhybmi pliec a
bokov,
ale s celkom presnýmu smutnými očami.
Nevieme?
veď aj tí bez krídel
chcú letieť na kraj sveta...
Tak vyplašené holuby
letia vyzobávať modré z neba
Dobrý vietor(2001)
Zastrel som slnko nad hlavou
a túžil som vziať do rúk paletu,
dať na biele plátno mäkké a určité ústa,
aby si zakričala
na celé údolie medzi slnečnými nedeľami.
HLINA
Ranným dažďom prebudená
v mužových rukách
ako v rozostlatej kolíske
čaká na inú tvár
Tváre v zrkadle (1981)
Dosť bude na džbány
jarabie slnká ich vypália
Dosť bude na krčahy
tie lôžka osirelých vôd
DIEVČATKO S MAŠĽAMI
Dievčatko vchádzalo mi do sna s belasými
mašľami, v ktorých lienky robia hniezda.
V jej stopách narýchlo vyrástli lišajníky,
šaty sa vlnili, hrivy bielych koní.
Primálo na pukliny zvonov
Trhliny života
zacelí iba báseň
ktorá ako kacír
skončí v plameňoch
Dievčatko siahlo mi na čelo drobnou rukou,
bolo v tom poznanie, črta výčitky,
že dosiaľ nie je tu, že len v sne prebúdza sa,
nádherná predstava života a lásky.
Dobrý vietor (2001)
17
LORETA č.18
Rok 2010
Precitol som. Ako šantivé mladé drozdy
hľadal som oporu v silnejúcom slnku,
hľadal som pri sebe spiacu tvár pred
dotykom.
Bola tam, plynúca na rozhraní rána.
Cesta do nežnosti (1981)
ODPUSTENIE
Keď sa už stane, že nemožno inak,
keď omyl zlomí protiľahlú stenu,
vtedy je nutné vziať si plášť,
urobiť prvé kroky k odpusteniu.
Tak každodenne po práci
mlčíme proti sebe ako dobráci
o novú faloš bohatší.
truhlicu striebrom okovanú
otváram. Hľadám nehu, lebo na ňu
sme nasypali zášť a kamene
i pyšnú večnosť i môj trest:
sám seba musím k odpusteniu niesť.
Odpusť mi, že som lásku prežíval
ako smäd vyprahnutých stebiel.
Chcel som ťa, dobrá (ale za živa),
uvidieť v sebe...
Čistá po dotyku (1980)
MEDZI ŠTYRMI RUŽAMI
na dvadsiatej štvrtej strane
a svietili nám zrkadlá rozochvenej dlane
pod oblohou z pavučiny.
Boli sme sami sebou istí
a trochu iní
pri tichom šumení slov o svete,
o niečom sviežom a sladšom
ako my.
Ústami spravodlivých (1973)
Kto prvý hodí kameňom?
Kto by dnes umieral za cudzieho človeka?
Iba ak jeho najvernejší priateľ
pes
Kto by si dnes pálil prsty za druhého
alebo aspoň spálil mosty ku lži?
Len ostrá zima
Už berie sekery a brúsi nože
Kto prvý vymení vodu vtákom
akoby krv menil za krv?
Kto prvý hodí kameňom
aby ústa zarodili novou rečou?
Ten kto má čisto pred dverami
i v sebe
kto sa vrátil z treťohôr mlčania
ten výpravca snov a bežec dlhých tratí
ten obyčajný v živote aj v umieraní
má právo zodvihnúť kameň
Planetárium (1990)
Zaspával prvý deň nášho posedenia
na viečkach studenej jari,
keď sme prichádzali.
Mal som vložený štvorlístok v kalendári
LORETA č.18
Rok 2010
Úteky pred zimou
Sneh
krátke zahanbenie zimy
Šepot papierových uzlov v haluziach
Pred zimou môžeme utiecť
a tiecť ako víno do jarných pivníc
Skryť sa do teplého huhlania hory
hľadať kde je zakopaná pravda
(Ráno opäť spálené kmene
pripomínajúce detstvo
Nevládzem zmeniť rieku
na prameň)
V kamenných oltároch
pod hromžením hromu
na vodu premenení
predierame sa cez štrbiny skália
do kalichu zeme
Hudba zo stromov( 2010)
19
LORETA č.18
Rok 2010
TÉ TÉ, alebo Trochu teórie nezaškodí
Odbor filmová dramaturgia a scenáristika
alebo
Ako sa z človeka rodí umelec
Ten kto sa rozhodne študovať tento odbor, by v prvom rade mal vedieť písať. Alebo mať aspoň
ako také skúsenosti najmä s prózou, avšak ja som tiež písala len poéziu a uspela som. Je to
všetko o vašom pohľade na svet. Tu sa žiada pohľad iný, neošúchaný, vám vlastný a originálny.
ORIGINALITA. To slovo som na talentových skúškach počula najmenej 10-krát. Po prvom roku to
chápem. Média nás kŕmia komerčnými vecami, celkom obyčajnými príbehmi z bežného života.
Avšak toto je umelecká škola, žiadajú sa tu od vás neobyčajné veci. Je veľmi dôležité si tým
prejsť, aby ste sa potom mohli poprípade priblížiť aj k tej komercii, pretože v dnešnej dobe, ak
chcete byť úspešný, vyhnúť sa jej nedá. Ale najprv jej treba pochopiť v hlbšej úrovni aby sa dalo
cez ňu preniesť a nepohltila vás.
A keďže je to FILMOVÁ škola, mali by ste mať prehľad o filmoch. Mali by ste mať vášeň vo
filmoch. Nielen v tých lacných pre široký okruh obecenstva, nielen v tých najnovších, ale hlavne
v tých dobrých. Jednoduché Už len zistiť, čo je to dobrý film.
Na škole absolvent bakalárskeho štúdia získa teoretické a praktické poznatky z filmového
umenia a multimédií. Získa prehľad o historických i súčasných podobách filmového umenia
a multimédií. Osvojí si praktický základ tvorivých postupov a metód pre tvorbu a realizáciu
literárnej prípravy filmového a multimediálneho diela a jeho dramaturgie.
Literárna práca pre film vychádza z tradície dramatickej tvorby a z vlastnej histórie filmu. Je to
dôsledná autorská činnosť, v ktorej sa spája špecifikum filmovej tvorby s fantáziou a literárnym
talentom.
Vychovať filmového autora a dramaturga znamená vypestovať v ňom citlivosť na filmového
vyjadrovacie prostriedky a tvorivé postupy, schopnosť reagovať na originálne individuálne
riešenia a komunikatívnosť s rôznymi typmi tímovej práce a spolupráce.
Barbora Gričová
LORETA č.18
Rok 2010
KRST BIBLIOFÍLIE
Nápad rozprávkovej bibliofílie vzišiel z unikátnych obrazov amatérskej výtvarníčky Radky
Cachovanej, ktoré si všimla Galéria Velvet v Bojniciach a zrealizovala ho za podpory Fondu TMobile Slovensko, a.s. Nadácie Pontis.
Cieľom projektu „7 klobúkov môjho leta“ bolo vydanie obrázkovej bibliofílie pozostávajúcej
z obrazov diel autorky Radky Cachovanovej a literárnych textov autorov, ktorí sa do projektu
prihlásili a k obrazovým predlohám napísali svoje príbehy, básne, myšlienky...
V predposledný augustový piatok, 20.08.2010, sa v Klube Dobrá Víla v Bojniciach za účasti
autorov uskutočnil krst rozprávkovej bibliofílie 7 klobúkov môjho leta. Vydaných bolo 77
očíslovaných a podpísaných výtlačkov a 21 autorských výtlačkov. Zo súťažných textov
dvadsiatich dvoch literárnych autorov odborná porota nakoniec vybrala k publikácii texty od
autorov: Alena Švajlenková, Vanda Rozenbergová, Alena Čajková - Striebornica, Veronika
Hoffmannová, Zuzana Šedová, Hana Šustková, Miroslava Ábelová, Mário Šmýkal.
Súčasťou krstu s rozprávkovou atmosférou bolo i čítanie publikovaných a nepublikovaných
textov, pohárom vína sme si uctili Múzy a pripili na ďalšie úspechy tvorcov bibliofílie.
V bibliofílii mala práce aj Veronika Hoffmanová (druhá zľava)
21
LORETA č.18
Rok 2010
NIEČO ZO SVETA
Konkrétne z Írska, od kamaráta, ktorý dlhé roky chodil do literárneho klubu, kým mu mama
neupiekla buchty do batôžka a on sa nevybral do sveta šťastie skúsiť.
V dňoch od 10.6.-17.6.2010 sa v írskom Dubline konala
výstava, ktorá prezentovala Slovensko. Úlohou bolo
priblížiť slovenskú komunitu írskej verejnosti, ktorú sa
snažili cielene informovať o ich aktivitách a krajine.
Okrem iného bohatého programu (www.slovakweek.ie)
sa mal možnosť prezentovať aj Vladko Mikuláš. Hoci my
ho poznáme ako poeta, na výstave sa prezentoval
svojimi fotografiami.
Akcie sa zúčastnili zástupcovia zo slovenskej , českej ,
poľskej a maďarskej diplomatickej misie v Írsku a hostia
z niektorých írskych vládnych a nevládnych organizácií.
Samozrejme prezentácia bola určená aj širokej
verejnosti.
Fotografie vystavovali aj iný autori a hostia mali
možnosť vidieť aj drevorezby, cimbalovku, folklórne
tance, maľby.
Vladimír Mikuláš, JesuS
Vladimír Mikuláš, Wedding
Vladimír Mikuláš, guardianBW
LORETA č.18
Rok 2010
KLUBOVKA
Okrem pravidelných stretnutí sme počas leta vystupovali v Regionálnom kultúrnom centre.
Správu z akcie som stiahla z www.prievidza24.sk, vivat internet 
Literárny klub poet v Prievidzi nezaháľal ani cez leto. V sobotu 24. júla sa v priestoroch
regionálneho kultúrneho centra konala verejná čítačka.
V priebehu 2 hodín sa nám predstavili členovia klubu so svojou prózou i poéziou. Na organizáciu
sa podujala mladá členka Ivka Drábová a chopila sa aj moderovania. V prvom bloku sa
predstavila Diana Láslopová so svojou fantasy poviedkou a Marek Mittaš so svojimi dvomi
krátkymi poviedkami rozličného žánru. Diana je členka klubu od začiatku, čo je už pár rokov,
pretože klub vznikol v júni 1996. A Marek je veľmi aktívne činný, nakoľko už v októbri si budeme
môcť zakúpiť v kníhkupectvách jeho zbierku poviedok. Keďže umenie sa často prelína, nebolo
ani tu inak, pretože malé prestávky medzi 3 blokmi čítajúcimi nám spestrila hudobná skupina
Shz Nany a literárna výstava od mladého maliara Františka Podstreleného.
Po prvom hudobnom bloku sme zmenili formu a traja členovia: Barbora Gričová, Tóno Mello a
Richard Miške nám zarecitovali zo svojej občas provokatívnej poetickej tvorby. Čítačku uzavrela
organizátorka aj moderátorka Ivka Drábová, ktorá sa venuje textom piesní a čerešnička na
koniec bol(a) verný člen Miško Briatka so svojimi filozofickými často trpko- sladkými úvahami a
krátkymi anekdotami.
Literárny klub Poet už teraz pripravuje ďalšiu čítačku a preto ak medzi vami sú nádejní
spisovatelia či básnici, radi vás privítame v klube ( na veku nezáleží) a dáme mnohokrát cenné
rady do ďalšej literárnej tvorby. Stretnutia klubu sa cez leto nekonajú, ale od septembra sa
členovia raz do mesiaca stretávajú v priestoroch Hornonitrianskej knižnice, pričom stretnutie je
vždy zverejnené na našej webovej stránke: www. lk - poet. estranky.sk , kde sa dočítate
podrobnejšie aj o činnosti klubu.
Text: Barborka Gričová
Dosť nového sa chystá aj na jeseň, je avizované vydanie knihy Mareka Mittaša. Traja naši
členovia sa dostali do celoslovenského výberu poézie zo súťaže Mám talent vyhlasovanej
Ikarom. O tom všetkom a dúfam že aj mnohom inom v nasledujúcom čísle, ktoré by malo vyjsť
v decembri 2010.
LORETA časopis literárneho klubu POET
v Prievidzi
č.18, september 2010
Zostavila Diana „Dida“ Laslopová
23