Port nº21. Backtoroots - Institut d`Estudis Fotogràfics de Catalunya

Vývoj neznamená vždy napredovanie. Nové nie je vždy lepšie, ako sa nám snažia vnútiť médiá
s reklamou, ktorá ich živí. Žijeme v spotrebnej spoločnosti, kde nad všetkým stojí objekt túžby,
ten treba použiť, vyhodiť a znova si hľadať nový. Napĺňať svoje potreby a kolobeh stále opakovať,
pretože uspokojenie neprichádza… Asi to nerobíme dostatočne intenzívne…
Táto téma je zložitá, ale ja si myslím, že všetko je o ľuďoch, o vzťahoch k ostatným, hľadaní odpovedí
v sebe, svojej podstate a obyčajnosti, ktorú pokladáme buď za prežitok alebo samozrejmosť.
Toto číslo port no. 21 sa preto tematicky vracia „Ku koreňom“, k spojeniu s prírodou, k histórii
alebo slovenskej kultúre, ktorej hodnota je stále diskutovanejšia. Snaží sa venovať hlavne pozitívam,
na ktorých môžeme stavať. Aj napriek tomu, že ku kultúre osobnosti nie sme príliš vedení, na Slovensku existuje množstvo talentov. Úlohou časopisu vždy bolo aspoň trochou prispieť k informovanosti a záujmu o dejiny a aktuálne dianie, pretože práve tu je potenciál, ktorý by sme mohli výborne využiť. Nielen ekonomicky, ale aj pre vlastné sebavedomie, osobnú spokojnosť a rast…
— iva
01
01
02
Juraj Fifik: zo série »Postutopia« 2011
9 7 7 1 33 3 7 49
490000
Evolution does not necessarily mean advancement. What is new is not always better as
the media with their ads, which sustain them, try to convince us. We live in a consumer
society where an object of desire stands above all, it needs to be used, thrown away, and
we have to look for a new one again. Fulfil our needs and then constantly repeat the cycle because satisfaction never comes… We don't do it intensively enough I suppose…
This topic is not easy to address but I think that it is all about people, their mutual relationships, searching for answers in one's mind, in his / her essence and in commonness
which we consider anachronism or that we take for granted.
Therefore, port no. 21 magazine goes Back to the Roots in this issue, to a bond with
nature, and to history or Slovak culture which value is increasingly discussed. It tries to
focus mainly on the positives which we can build on. Although we're not really encouraged towards a personal culture, there are many talents in Slovakia. The aim of the magazine was always to do its bit in awareness and interest in history and current events because it is here that potential can be well applied. Not just economically but also for our
own self-consciousness, personal contentment and growth, etc.
— iva
Juraj Fifik: »Budovanie Slovenska« 2012 – 2013: »Trnava«
1, 2/2013
Ku koreňom 3,50 €
Back to the Roots 3.50 €
Juraj Fifik (1984) sa vo svojej skoršej tvorbe venoval výtvarnej fotografii a inscenovanému portrétu pôsobiacemu dojmom zastaveného deja každodenných situácií
v momente napätia, kedy divák čaká na rozuzlenie. Súvislosti, ktoré na záberoch
vznikajú, podporuje práca s veľkoformátovým fotoaparátom podčiarkujúca netypickú atmosféru, emotivitu a filmovosť. Na tomto princípe pracoval počas štúdia na
všvu pri súboroch komponovaných zátiší (2008), glamour (2008) či urban fairytales (2009).
Okrem Slovenska študoval v Českej republike, Fínsku, Singapure a v Londýne, kde
vytvoril sériu postutopia (2011) – pohľad na okrajovú štvrť s nízkou životnou úrovňou a vysokou kriminalitou, ktorá je paradoxne vizuálne inšpirovaná anglickou romantickou krajinomaľbou.
V súčasnosti žije na Slovensku, kde pracuje na projekte budovanie slovenska mapujúcom industriálne stavby 20. storočia na Slovensku.
»Kto/Čo ťa inšpiruje?«
Ľudské konanie. Akokoľvek banálne to môže vyznieť. Jednoducho všetko to, čo
ľudia vytvárajú, ako rozmýšľajú a vnímajú svet, ako reagujú na situácie, do ktorých sa dostanú a ako sú schopní využiť ten čas, ktorý na svete majú. Keď som bol
malý, často som sa pozeral z okna. Sledoval som ľudí. Čo robia, kam idú, ako vyzerajú a ako sa tvária. Vždy som rozmýšľal nad tým, aký je ich život a ako asi vidia
svet okolo seba. Či sú šťastní alebo smutní a či sa nad vecami zamýšľajú tak ako ja.
Myslím, že mi to zostalo až doteraz a že sa od toho tak trochu odvíja aj to, čo teraz
robím.
»Kto/Čo ťa štve?«
Ľudská hlúposť a ignorantstvo. Klamstvo a nenávisť. Stereotyp. Tiež keď niekto nevie dodržať slovo. Asi toho bude dosť veľa, ale to je vlastne celkom bežné.
»Kto/Čo ťa drží pri živote?«
Pohyb. Či už je to ten fyzický alebo takpovediac mentálny. Keď nič nerobím a nikam
sa nehýbem, akoby som ani nebol. Potrebujem mať pocit, že niekam smerujem, vyvíjam sa a učím nové veci. Určite je to aj moja rodina a komunita priateľov, na ktorých sa môžem vždy spoľahnúť. V neposlednom rade je to aj môj bajk a les, v ktorom
sa dá voľne dýchať.
»Vieš kam siahajú tvoje korene?«
Neviem toho až tak veľa. Jedna časť rodiny pochádza zo Srbska, druhá zo Spiša
a tretia z Čavoja, čo je jedna krásna dedinka na konci sveta. Zaujímavý je však príbeh môjho mena. Ja by som sa v skutočnosti vôbec nemal volať Fifik ale Košík. Počas prvej svetovej vojny sa prvý manžel mojej prababky, pán Fifik, stratil bez stopy
a keďže o ňom úrady nemali záznam, nemohla sa s ním ani oficiálne rozviesť. Preto
keď si vzala (neoficiálne) môjho pradedka, pána Košíka, nemohli sa ich deti volať jeho
priezviskom. Tak mi to aspoň rozprával dedko. Je to trochu absurdné, ale asi nie až
tak neobvyklé.
»Niekoľko rokov si žil v zahraničí, bol nejaký špeciálny dôvod, prečo si sa vrátil? Chýbalo ti niečo, čo je iba tu, na Slovensku?«
Cestovanie je podľa mňa jedna z najhodnotnejších vecí, čo môže človek vo svojom
živote urobiť. Tým samozrejme nemyslím ísť sa vyfotiť pri pyramídach, ale okúsiť život a spoznať ľudí v krajine, ktorá je odlišná od tej našej. Človek získa úplne novú
perspektívu na svet, ale hlavne na svoj domov. Aspoň tak to bolo u mňa. Niekedy
mám pocit, že tým, že sme v zásade malá krajina, máme tak trochu ponorkovú chorobu a myslíme si, že všetko, čo je doma, je zlé a všade inde na svete je to lepšie. Samozrejme, že tu mnohé veci nefungujú a aj po viac než 20 rokoch sme sa nezbavili vplyvu
minulého režimu, ale iné krajiny majú takisto svoje problémy. Či už väčšie alebo
menšie, politické alebo spoločenské. To, čo tu máme my, je len výsledok niekoľkých faktorov, ktoré formovali našu spoločnosť a nanešťastie deformovali našu kultúru. Na čo však často zabúdame, je to, že je to naša krajina a my sme tí jediní, kto to
tu môže zmeniť. Nemyslím si, že by som sa mal zle, keby som zostal žiť niekde inde,
ale nikdy by som si neodpustil, keby som sa aspoň nepokúsil prispieť svojou troškou
k tomu, aby sa to naše Slovensko trochu prebralo. Veď je to krásna krajina. Máme
toho omnoho viacej, než si uvedomujeme, lenže my chceme to, čo majú v zahraničí. Som Slovák a preto som na Slovensku a verím a dúfam, že svojou aktivitou
aspoň trochu prispejem k tomu, aby sme boli hrdí na to, kto sme. Jedine, že by ma
chceli v New Yorku. Vtedy by som bol Slovák v New Yorku. Ale stále Slovák.
»Myslíš, že je slovenská fotografia niečím charakteristická (v porovnaní
s cudzokrajnou)?«
Myslím, že určite áno, aj keď môžem vychádzať len z toho, čo poznám a fotografie sa
teraz robí fakt veľa. Najviac som toho asi odpozoroval na škole v Londýne, kde som
mal spolužiakov z asi 12-tich krajín sveta. Každý sa na celú vec pozerá trochu inak.
Povedal by som, že výtvarná fotografia na Slovensku je veľmi autentická a priama.
V mnohých prípadoch by sa dalo tvrdiť, že obsahuje prvky dokumentu, aj keď fungujú len ako pridaná hodnota a nie základná idea alebo téma. V čom vidím celkom
výrazný rozdiel, je aj prevaha vizuálneho prístupu nad konceptuálnym. Slovenskí fotografi, alebo skôr výtvarníci, pracujúci s fotografiou, toto médium využívajú viac
ako jazyk a spôsob komunikácie, než že by len sucho ilustrovali svoje myšlienkové
pochody. Nie je ani dekoratívna a estetizujúce prostriedky čerpajú z fotografického
remesla alebo konkrétneho využitia média. To aspoň platí na tie veci, ktoré sa mi
zdajú dobré a výrazné v rámci nášho prostredia.
»Si spokojný s profesiou, ktorú si si vybral? Má podľa teba mladý fotograf na Slovensku možnosť nájsť uplatnenie alebo aspoň satisfakciu?«
Musím povedať, že keď som si tú profesiu zvolil, znamenalo byť fotografom niečo
úplne iné, ako je tomu teraz. Kedysi to bolo pomerne komplikované remeslo a teraz
je to „trend“. To však nič nemení na tom, že ma to baví a napĺňa, čiže spokojný určite
som. Čo sa týka uplatnenia, je to asi trochu zložitejšie. Myslím, že nie je žiadne tajomstvo, že kultúrne povedomie verejnosti na Slovensku trochu zaostáva. To, že by sa
nejaký fotograf stal známy na základe svojej voľnej tvorby, je jav pomerne zriedkavý
a keď ide o mladých ľudí, tak dnes je fotograf každý. Teda: mladý fotograf = človek milión. Každopádne toto samotné vlastne nie je až tak na škodu, pretože dnešní mladí
ľudia sú omnoho viac zvyknutí čítať fotografiu a komunikovať cez ňu. To znamená,
že ak má človek čo povedať, skôr či neskôr si ho publikum nájde a teda získa podľa
mňa aj nejakú satisfakciu. Čo sa týka uplatnenia v komerčnej fotografii, tej roboty
nie je tak veľa a asi na to treba mať správny náhľad a trochu aj žalúdok. Čo sa týka
uplatnenia v rámci kultúry, alebo teda výtvarnej fotografie, priestor tu určite je. Minimálne v oblasti kultúrnej obrody nášho národa je príležitostí neúrekom. Záleží iba na
šikovnosti mladého autora zohnať podporu na projekt alebo tému, ktorej sa chce venovať. Myslím, že slovenská fotografia je na dobrej ceste a že sa tu rysuje množstvo
talentovaných a zaujímavých mladých autorov. Mnohí z nich by sa mohli celkom
dobre uplatniť aj vo svete. Otázkou zostáva, či sú ochotní bojovať len za seba a za
svoju tvorbu alebo aj za našu slovenskú kultúru.
»Prečo si si vo svojej poslednej práci zvolil práve tému týkajúcu sa slovenskej
histórie?«
Zjavne sa k tomu tak trochu dostávam vo svojej národno-buditeľskej sline. Projekt
Budovanie Slovenska vznikol, keď sme s kolegom Tomášom Maninom diskutovali
o tom, že by sme mohli odfotiť niektoré stavby, čo projektovali naši dedkovia, keďže
boli obaja architekti technických stavieb a mimochodom vysokoškolskí spolužiaci
podobne ako ja a Tomáš. Prišli sme na to, že tejto téme sa doposiaľ na Slovensku
nikto vážnejšie nevenoval a že by sme mohli rozšíriť okruh nášho záujmu. Čím viac
som nad tou problematikou uvažoval, tým viac ma fascinovalo to, aký význam mali
a majú tie stavby pre našu krajinu. Nelákalo ma iba dokumentovanie alebo dokonca
ani záchrana niektorých objektov, to, čo je pre mňa ozaj podstatné, je význam a odkaz
týchto stavieb. Mnohé z nich formovali našu ekonomiku, ale aj našu spoločnosť, tak
ako ju teraz formujú nákupné strediská a administratívne budovy. V istom zmysle je
to vlastne súčasť našej kultúrnej identity. Je to niečo, čo z môjho pohľadu vypovedá
mnoho o našej krajine a aj keď ma veľmi zaujíma história každej jednotlivej fabriky,
mostu alebo stanice, ja vlastne zachytávam súčasnosť. História je teda v tomto prípade iba metóda.
»Momentálne si sa od inscenovanej fotografie dostal skôr k dokumentu, prečo?«
Neviem, či som na inscenovanú fotografiu úplne zanevrel. V zásade mi trochu začalo
vadiť, že ľudia, s ktorými som v kompozíciách pracoval, boli vždy moji známi a tým
pádom bol pre mňa samého výsledok tak trochu málo autentický. V dokumente je
realita daná. To, čo ma baví, je, že aj táto realita sa dá zobraziť viacerými spôsobmi.
Pre mňa je spôsob prístupu k tomuto projektu skôr podobný fotografii krajiny alebo
maľbe v plenéri než čistému dokumentu. Musím však priznať, že ma vždy lákalo použiť veľký formát na dokument.
»Máš nejaké profesionálne nápady, ktoré chystáš do budúcnosti realizovať alebo
svoju tvorbu veľmi neplánuješ?«
V rámci svojej magisterskej diplomovky som sa začal trochu venovať krajine a keďže aj pri projekte Budovanie Slovenska môj záujem o túto problematiku pretrváva,
myslím, že ma to tak rýchlo neopustí.
— iva
zo série: »Budovanie Slovenska« 2012 – 2013: »Banská Belá«, »Piešťany«
In his earlier work, Juraj Fifik (1984) dealt with art photography
and staged portrait with the impression of an interrupted action
of everyday situations in a moment when the audience awaits unraveling. Associations originating in the pictures are supported
through working with large format camera underlining the untypical atmosphere, emotionality and film character. Fifik worked
on such principle during his studies at the afad – in the project of
composed still lives (2008), in glamour (2008) or urban fairytales (2009).
Apart from Slovakia he studied in the Czech Republic, Finland,
Singapore and in London where he created a series called postutopia (2011) – a view on a suburban quarter with low living standard
and high criminality which is padoxically inspired by English romantic landscape painting.
At the moment, Fifik lives in Slovakia where he works on a project
titled constructing slovakia that maps the 20th century industrial buildings in Slovakia.
»Who/what inspires you?«
Man's behaviour. However trivial it may sound. Simply everything
people create, how they think and see the world, how they react to
situations that they get into and how they are able to use the time
they have in this world. When I was a boy, I often used to stare out
of the window and watch people outside. What they do, where they
are going, how they look and how they behave. I always wondered
what their life was like and how they saw the world around them
and whether they were happy, sad, or if they thought of it the same
way I did. I think this thought stayed with me ever since and that it
has to do a bit with what I do now.
»Who/what annoys you?«
Man's stupidity and ignorance. Lies and hate. Stereotypes. Also
when someone can't keep his word. There would be much more
I guess, but that is not an unusual thing.
»Who/what keeps you alive?«
Motion. If it's the physical or let's say mental motion. If I don't
do anything and don't move anywhere it's like I don't exist at all.
I need the notion that I'm heading somewhere. That i'm growing
and learning new stuff. Of course, there's my family and circle of
friends that I can rely on anytime. Last but not least are my bike
and the woods where you can breathe freely.
»Do you know where your roots go back to?«
I don't know much. One part of the family comes from serbia, another from spiš and another from čavoj which is a beautiful village
at the end of the world. There is an interesting story behind my
name too. In fact, I should be called košík not fifik. During the first
world war, the first husband of my great-grandmother, mr fifik, disappeared without a trace. Because the officials didn't have any note
of him, my great-grandmother couldn't officially divorce him. So
she married (unofficially) my great-grandfather, mr košík. But because she was officially still fifik (ová), their children couldn't have
my great-grandfather's name. Anyway, that's what I recall from
what my grandfather told me. It might sound absurd but I don't
think it's unusual.
»You have lived a couple of years abroad, is there any special reason for
your coming back? Did you miss something that is only here in slovakia?«
I think traveling is one of the most valuable things a person can
do in his/her life. Obviously I don't mean getting a snapshot of the
pyramids, but to get a taste of the life and get to know the people
in a land that's different from our own. One gets a completely new
perspective on the world, and what's even more important, on his
home. At least that is how it worked with me. Sometimes I think
that because we are such a small country, we don't see outside the
box. We think that everything we have here is bad and that it's better everywhere else. Of course, it is still true that some things don't
work here and even after more than 20 years we couldn't get rid
of the influence of the past regime. But other countries have their
problems as well. Some are small some bigger, some involved politics and some society. What we have here now is just a few facts
which formed our society and unfortunately deformed our culture.
What we often forget is that it is our country and we are the only
ones who can change anything. I think I could do ok living somewhere else, but I could never forgive myself if I wouldn't even try to
play my part in the effort to wake slovakia up. It's a beautiful country. We have much more than we even realise, it is just that we want
what they have in the west. I am a slovak person, that's why I live
in slovakia. I hope that my actions will, at least in some small way,
help us to be proud of who we are.
zo série: »Komponované zátišia« 2008, zo série: »Urban Fairytales« 2009
»Is there something that, in your opinion, characterises slovak photography in comparison with other countries?«
I think there is, although I can only rely on what I know and there
is a lot of photography produced these days. I think I got the better idea of what's being done in the world at university in london.
I had classmates from at least 12 countries from around the world
and each one had a different view on the cause. I would say that
artistic photography in slovakia is very authentic. It could be said
that in many cases it contains an element of documentary, even if
it works only as added value and not the main idea or theme. I also
see a difference
in the domination of the visual approach in favour of the conceptual. Slovak authors are using the medium more as a language or a
way of communication, rather than a straight forward illustration
of their thoughts. In addition, it's mostly not decorative and the
aesthetic means become from the photographic craft or a specific
use of the medium. At least that applies for the stuff that I think is
good and significant in our territory.
»Are you satisfied with the profession you chose? Does a young photographer have an opportunity to find enforcement or even satisfaction?«
I have to say that when I was deciding for my profession, being a
photographer meant something completely different than it does
now. Some time back it was a fairly complicated craft and now it is
a “trend”. But that doesn't change anything on the fact that I enjoy
it. So I sure am satisfied. As for applicability of a young photographer, it could be a bit more complicated. I think it's no big secret that the cultural awareness of the public in slovakia is not very
strong. It is not very common that a photography artist gets famous
just from exhibiting his personal work. As for young photography
artists, everyone is one these days. But in the end, that is not such
a bad thing because young people are much more used to reading photography and communicating through it. This means that
if an artist has something interesting to say, sooner or later he's
going to get recognised by an audience and I think that could be a
source of satisfaction. I think there is a lot of space for a person to
put his talents to use in culture or artistic photography. It all depends on one's skill and dexterity to get support for a project or a
theme that he wants to work on. I think slovak photography is on
the right path. There are a lot of interesting and talented young upcoming authors here. A lot of them could easily get recognised in
the world. The question is whether they are willing to just fight for
themselves or stand up for their country's culture as well.
»Why did you, in your last work, choose a topic related to slovak history?«
I seem to be getting there in my national awareness arising mood.
The project constructing slovakia was founded when me and my
colleague Tomáš manina were discussing how we could shoot some
of the buildings constructed by our grandfathers. They were both
architects of technical or industrial constructions and university
classmates just as Tomáš and I were. We discovered that no one
had seriously approached this topic in slovakia so far. So we decided to widen our intended circle of interest. The more I thought
about the theme, the more I became fascinated by the value of these
buildings and constructions for our country. It wasn't only the documenting or preserving of some of the objects, I was struck by the
message that they bear. A lot of them formed our economy and
also our society, the same as it is now formed by the shopping
centres and office buildings. In some sense it is a part of our cultural identity. This is something that, from my point of view, refers
to a lot about our country and even if I am really interested about
the history of every single factory, bridge or station, the real theme
is the present time. History is just a method of work in this case.
»Momentarily, you approached documentary photography rather than
your previous staged work, why?«
I'm not sure if I completely abandoned staged photography. The
main problem started when I realised that most of the people in
my work were my friends so the result was not authentic enough for
me. In documentary photography, the reality is set. What entertains
me is the fact that you can show this reality in several ways. From
my point of view, this sort of work is more of a landscape photography or painting in the field if you will, than a straight forward
documentary. I have to admit though that I was always tempted to
use a large format camera for documentary.
»Do you have some professional ideas that you´re planning to execute or
do you tend to not plan your oeuvre?«
In my master's degree project I started to focus a bit on landscapes.
This interest stayed with me even in the project constructing slovakia, so I believe i'll hold on to it.
— iva
Portfólio: Juraj Fifik
Vytvoril viac ako 40 000 fotografií asi 80 indiánskych kmeňov. Zaznamenal nielen ich podobu, ale aj zvyky, predmety
dennej potreby alebo jedlo. Napriek tomu ho jeho súčasníci
obviňovali z toho, že svoje fotografie inscenuje do populárnych stereotypov a skresľuje realitu odmietaním všetkého,
čím pôvodných obyvateľov Ameriky ovplyvnila európska
kolonizácia. Chcel byť k ich spôsobu života čo najbližšie,
priblížiť sa k prírode bez nasledovania netolerancie, ktorou
k nim bola nová spoločnosť typická. Satisfakciou bol hlavne
rešpekt od Indiánov, zvyšku sa nedožil. Legenda začala ožívať dvadsať rokov po jeho smrti a ceny fotografií sa dodnes
šplhajú do závratných výšok.
Edward Curtis (*1868) sa narodil v americkom Wisconsine
do chudobnej, neskôr šesťčlennej rodiny vojnového veterána,
predtým pastora, ktorý sa snažil uživiť farmárčením. Kvôli finančným problémom sa neskôr s celou rodinou presídlili do
Minnesoty, k starému otcovi z otcovej strany. Edward skončil na základnej škole šiestou triedou a skoro po tom si zložil
prvý fotoaparát. Vyučil sa vo fotoateliéri, ale keď sa rodina
presťahovala do Seattlu, už v devätnástich sa stal podielnikom vo vlastnej firme.
Téme odchádzajúcej kultúry pôvodných obyvateľov Ameriky sa začal venovať ešte pred prelomom storočí. Spravil
prvé fotografie, ktoré mali úspech, na súťažnú výstavu si ich
vybrala Národná fotografická spoločnosť a pri tejto príležitosti jednu z nich ocenila hlavnou cenou. Pri dokumentovaní Mount Rainier stretol Georgea Birda Grinnella, experta
v odbore, ktorý ho prizval ako fotografa na dve expedície do
sveta Indiánov.
V tom čase žil so svojou vzdialenejšou rodinou, ale aj deťmi
a manželkou Clarou, ktorá viedla ateliér počas jeho neprítomnosti. Tešil sa spoločenskej úcte a živil hlavne komerčnou
tvorbou, vďaka ktorej ho pozval fotografovať vlastné deti
dokonca prezident Theodore Roosevelt. V tom istom roku,
1904, si Curtisove diela na jednej z výstav kúpila dcéra finančníka J. P. Morgana, čo zrejme prispelo aj k finančnej podpore zo strany jej otca. 20 zväzkov Severoamerického Indiána
malo obsahovať 1500 fotografií. Morgan na ne poskytol grant
75 000 dolárov, ktoré boli účelovo viazané len na prácu v teréne. Za tieto peniaze si Curtis najal asistenta, antropológa
a žurnalistu, ktorý mal zároveň zhotovovať zvukové záznamy.
Curtis okrem fotografickej pracoval aj s filmovou technológiou. V roku 1912 sa rozhodol, určite aj s vidinou zlepšenia svojej finančnej situácie, vytvoriť film zachytávajúci kanadský kmeň, Kwakiutl. In the Land of the Head-Hunters
(V krajine lovcov lebiek) bol vôbec prvým filmom s čisto indiánskym obsadením. Kritika ho prijala dobre, ale finančne
sa film stal prepadákom. Curtis bol po jeho vyrobení v tisícových dlžobách, aj napriek tomu, že originál predal Americkému prírodovednému múzeu.
V čase premiéry filmu už bolo publikovaných deväť zväzkov indiánskeho opusu, prvý z nich obsahoval Rooseveltov
predslov. Rok predtým umrel J. P. Morgan, ale na financovanie zvyšných častí sa podujal jeho syn. Osobne však bol
Curtis na mizine, dotácie totiž vôbec neboli určené na jeho
honorár.
V roku 1916 podala Curtisova manželka, ktorá sa už sama nezvládala starať o spoločné deti, žiadosť o rozvod. Právoplatnosť nadobudol až o tri roky neskôr, ale vďaka nemu dostala
nielen ateliér, ale aj originálne sklenené negatívy, ktoré Curtis,
radšej ako keby ich mal nechať v Clarinom vlastníctve, rozbil.
Po rozvode žila s matkou len najmladšia dcéra, Katherine, ostatné deti zostali na internátnych školách v Seattli.
Okolo roku 1922 sa Curtis s dcérou Beth presťahovali do Los
Angeles, kde si Edward privyrábal ako asistent kameramana.
O päť rokov neskôr ho zatkli kvôli sedemročným dlhom na
alimentoch. Až na Vianoce 1927 sa prvýkrát od rozvodu stretol
s celou svojou rodinou, dcéru Katherine pritom videl až po trinástich rokoch. Neskôr, po matkinej smrti, sa Katherine presťahovala za otcom a sestrou Beth do Kalifonie.
V roku 1928 predal zdĺžený Curtis všetky práva súvisiace so
Severoamerickým Indiánom Morganovi, onedlho bola jeho
práca hotová a dokopy sa našlo len 280 záujemcov o celý
opus.
V polovici tridsiatych rokov potom predali správcovia Morganovho majetku nepublikovaný materiál a práva kníhkupectvu Charlesa E. Lauriata v Bostone, a to len za 1000
dolárov a plynúce tantiémy. Curtis sa už v tom čase miesto fotografie venoval farmárstvu a zlatokopectvu. Zomrel v dome
svojej dcéry Beth na jeseň 1952. Materiál v pivnici kníhkupectva bol objavený až v roku 1972…
— iva
He created more than 40,000 photographs of
about 80 American Indian tribes. Not only did he
capture their appearances and customs but also
items of everyday usage or food. In spite of that,
his contemporaries blamed him for staging photographs in the manner of popular stereotypes
and misrepresenting reality by refusing everything European colonisation had an impact on.
He wanted to be as close to them as possible, approach nature without following the intolerance
towards them that was typical for the new society.
The satisfaction was mainly the respect from Red
Indians, the rest followed only after his death. The
legend begun came to life twenty years later and
the prices of his photographs climb into exorbitant amounts until nowadays.
Edward Curtis (1868) was born in Wisconsin
to a poor war veteran and a cleric who tried to
maintain his sextupled family as a farmer. Due to
financial difficulties the family settled down later
on in Minnesota, with the grandfather's from the
father's side. Edward left school in the sixth grade
and soon built his first camera. He was trained in
a studio but at nineteen, when his family moved
to Seattle, he became a shareholder in his own
company.
Even before the turn of the centuries, Curtis
started to devote himself to the topic of the diminishing culture of the Native Americans. He
made his first photographs chosen by National
Photographic Society for an exhibition and
awarded the first prize on this occasion. When
documenting Mount Rainier he met George Bird
Grinnell, an expert in the field, who invited him
to join two expeditions into Native American
land as a photographer.
In that time he lived with his more distant relatives as well as with his children and wife Clara
who ran the studio when he was absent. He was
quite honoured and did especially commercial
work for living due to which he was invited by the
president, Theodore Roosevelt, to take pictures of
his own children. In the same year, 1904, a daughter of the financier J. P. Morgan, bought Curtis'
work at an exhibition which probably influenced
his later donation of the funds. 20 volumes of The
North American Indian should consist of 1,500
photographs. Morgan granted this project 75,000
dollars that were for the fieldwork only. Thanks to
this money, Curtis hired an assistant, anthropologist and a journalist whose job was also sound
recording.
Besides photography, Curtis worked with film
technology. In the year 1912, obviously also due to
the improvement of his financial situation, he decided to create a film depicting a tribe from Canada called Kwakiutl.
In the Land of the Head-Hunters was the first film
with Red Indian cast only. The motion picture received good reviews but when it came to finances it
turned out to be a fiasco. Curtis was in thousands of
dollars of debt even after he sold the film original to
National Nature Museum.
By the time of the film's premiere, there were already
nine volumes published, the first of them with the
foreword by Roosevelt. In 1913, J. P. Morgan died but
his son made a resolution to finance the rest of the
volumes. In spite of this fact, Curtis was broke, the
grant wasn't meant for his honorarium.
In 1916, Curtis' wife, who didn't manage to take
care of their children alone, filed for divorce. It
became valid only three years later but thanks to
it, she received the studio and Edward's original glass negatives. Rather than leave them to
Clara, Curtis broke into the studio and destroyed
the negatives. After the divorce, only the youngest daughter, Katherine, carried on living with
her mother, the rest of the children stayed at their
boarding houses in Seattle.
In about 1922, Edward and Beth moved to Los
Angeles, where he earned some money as a camera assistant. Five years later he was arrested for
failing to pay alimony for the last seven years.
Only for the Christmas 1927 the whole family
was united for the first time from the divorce and
Curtis saw Katherine after thirteen years. After
Clara's death, she moved to California in order
to be closer to her father and sister Beth.
In 1928 indebted Curtis sold all rights for The
North American Indian to Morgan, two years later,
his work was finished and together 280 volumes of
this opus magnum found its owners.
In the mid-1930s, the unpublished material and
rights were sold to the bookseller Charles E. Lauriat
based in Boston for $1,000 usd and royalties only.
In that time, Curtis devoted himself to farming and
gold-mining instead of photography. He died in the
house of his daughter Beth in 1952. The material remained undiscovered in the cellar until the year 1972.
— iva
»Swallow Bird, Crow Indian« 1908 Montana, »Nayenezgani« 1904 Navajo, »Sanowa Poqui« 1905 Tewa,
»Hupa woman« 1923, »Hoop On the Forehead« 1908 Montana, »Tablita woman dancer« 1905 San Ildefonso
„Dobré fotografie sú výsledkom dlhého pozorovania, nie náhody.“
“Good pictures are the result of long study rather than chance.”
»Red Bird« 1927 Cheyenne
História: Edward S. Curtis
Hellen Van Meene sa narodila v roku 1972 v Alkmaar, v Holandsku. Študovala fotografiu v Amsterdame aj Škótsku. Sólové výstavy prišli až v novom miléniu, ale nie je ich málo.
Vystavovala na troch kontinentoch, v štátoch ako Holandsko,
Anglicko, Kórea, Švédsko, Nemecko, Japonsko alebo v americkom New Yorku...
Zastupujú ju tri galérie: Sadie Coles hq v Londýne, Gallery
Koyanagi v Tokiu a new yorská Yancey Richardson Gallery.
»Aký bol dôvod, ktorý stál za rozhodnutím venovať sa fotografii?«
Vlastne je to taký klasický príbeh. Keď som mala pätnásť, mama
mi dala malý foťák a ihneď som začala fotiť kamarátov. V osemnástich som šla na Rietveld academy v Amsterdame a vďaka
môjmu „novému“ koníčku ma prirodzene zavialo na katedru
fotografie. Výhoda fotografie spočíva v tom, že cieľ dosiahnete
oveľa rýchlejšie než s inými médiami, výsledok máte okamžite.
Tento rýchly spôsob práce mi vyhovuje.
»Všimla som si, že ide väčšinou o ženský/dievčenský portrét.
Prečo?«
Ústredná téma mojej práce je fotografovanie dievčat na prahu
dospelosti. Dievčatá, ktoré sú v štádiu života, kedy sa stávajú
ženami. Viem sa s nimi stotožniť, rozumiem im, vidím v nich
samú seba. Fotografie nie sú portréty, preto nemajú názvy. Nezaujímajú ma ich osobnosti, ani vnútorné rozpoloženie. Nechcem
načrtávať ani sociologický portrét súčasnej mládeže, či dievčat
v puberte. V obrázkoch hľadám istú náladu; dievčatá účinkujú
takmer ako herci. Keď sa to tak vezme, s modelkami zaobchádzam ako s objektmi, ktoré môžem režírovať a viesť. Sú pre mňa
materiálom.
»Kde beriete inšpiráciu na svoje fotografie a kde modelky? Ide
skôr o proces, kedy vám na fotografiu napadne konkrétny typ
modelu alebo modelky inšpirujú fotografie?«
Zaujímajú ma hlavne veci ako dopad svetla na bielu pleť, modriny
na ramene, ruky, ktoré sa pod vodnou hladinou deformujú, začínajúca husia koža v mrazivom počasí. Iba vtedy človek krásne
vidí textúru pleti. Je vzrušujúce sledovať, čo sa stane, keď vyložíte nohu cez horizontálnu tyč alebo keď vlasy prehodíte cez
krík. Okrem tohto venujem veľa pozornosti aj správnej pozícii,
Trú: Ako postaviť chatu / How to Build a Cabin
mise-en-scene, výberu oblečenia a farieb, ale tiež pohľadu a postoju modelky. Všetko je inscenované, všetko do najmenšieho
detailu naaranžujem, až po lak na nechtoch rúk.
Nedá sa povedať, že by som pracovala s jasne definovanou predstavou, ktorej sa potom rigidne držím. Samozrejme, že mám istú
predstavu, ale jej prevedenie sa môže vybrať rôznymi smermi.
Často ide o niečo, čo som videla a čo môžem preložiť do vlastného obrazu a pretransformovať do svojho sveta. Pri fotografovaní zohrávajú významnú rolu náhody, stávajú sa totiž veci, ktoré
človek nedokáže predvídať. Veci sa niekedy dejú bez toho, aby
s tým človek dokázal niečo spraviť.
»Niektoré z vašich fotografií vyzerajú akoby ste ich v hlave nosili
už dlho, čakali na správny moment a modelku...«
Zvyčajne pracujem so skupinou modeliek zo svojho okolia. Sú ako
moja vlastná „modelingová agentúra.“ Keďže ich poznám, presne
viem, ktorá sa mi bude do danej situácie hodiť. Poznajú ma,
a preto nemusím veľa vysvetľovať alebo sa ospravedlňovať. Mám
spektrum modeliek od Kórejčanky po ryšavku s rumencom. Výhoda je, že sa poznáme a hocikedy im môžem zavolať. Som príliš
netrpezlivá na to, aby som pri hľadaní správnej modelky strávila
veľa času. Reagovať potrebujem okamžite.
V roku 2000 ma Nadácia Japonska pozvala spolupracovať na ich
pavilóne pre benátske Bienále architektúry a toto, mne známe
prostredie, som opustila. Chceli, aby som v súlade s hlavnou témou „City of girls/Mesto dievčat,“ nafotila Japonky. Cestovala
som do Tokia, Atami, Osaky, Kjota a iných miest a v priebehu
troch týždňov urobila tridsaťjeden fotiek. Spontánne som oslovovala dievčatá na ulici, ktoré ma zaujali s tým, že ich chcem
fotiť. Niekedy som mala problém získať si dôveru ich samých,
alebo ich rodičov, ale väčšinou šlo všetko veľmi hladko a boli
veľmi ústretové. Niekedy som už vedela o mieste, kde by som
ich chcela fotiť, ako napr. drevený domček, na ktorý som mala
výhľad z hotela, často však bolo miesto fotenia výsledkom čistej náhody. Dievčatá si zvyčajne priniesli vlastné oblečenie, ale
stalo sa aj, že som narýchlo niečo kúpila sama. V podobných situáciách ste nútení improvizovať. Je to otázka pozerania na vecí
a okamžitej reakcie.
— sancez
Hellen Van Meene was born in 1972 in Alkmaar, the
Netherlands. She studied photography in Amsterdam
and in Scotland. Her solo exhibitions came only after
the turn of the millennia but they are plenty. She has
exhibited on three continents, in countries such as: The
Netherlands, England, South Korea, Sweden, Germany, and New York City…
She is represented by three galleries: Sadie Coles hq
in London, Gallery Koyanagi in Tokyo and the Yancey
Richardson Gallery in New York.
»Why did you decide on photography?«
Actually it's the classical story. When I turned fifteen
my mother gave me a small camera and immediately I
started to photograph my friends. At eighteen, I went
to the Rietveld Academy in Amsterdam and from my
new 'hobby' it followed naturally that I chose the photography department. The advantage of photography is
that you achieve your goal much faster and you have instant result. This fast way of working suits me.
»I’ve noticed that you do mainly female/girl portraits.
Why?«
The central theme in my work is photographing girls
who are at the point of budding into maturity. Girls
who are in that stage of their lives in which they become a woman. I can relate to them, I understand
them better, and I see in them what I once was. The
photographs are not meant to be portraits, which is
why they have no titles. It is not my intention to give
expression to their personality or state of mind. Nor do
I want to sketch a sociological image of contemporary
youth or girls at the moment of puberty. I look for a
certain mood in the pictures, in which the girls almost
figure as actors. As a matter of fact, I treat my models
as objects which you can direct and guide. They are simply material for me.
Where do you find inspiration? Where do you get your
models? What is the process behind your photographs? Do
you have an idea first - do you see the whole photograph
and know what type of a model would be best for its realisation, or is it the other way round, when a model inspires
the photograph?
I am mainly concerned with things such as the light on
white skin, bruises on an arm, hands which disfigure
in water, and starting goose-pimples in frosty weather.
Only then you see the texture of the skin so beautifully. It is exciting to see what happens when you put
a leg over a horizontal bar or when you hang a person's
hair in a bush. Besides this I pay a lot of attention to the
right position, to the mise en scène, to matching clothes
as well as their colour, to the gaze and posture of the
model. I arrange everything, to the smallest detail, such
as the nail polish on their fingers.
It is not that I work from a clearly defined idea, to
which I will stick exactly. Of course I have something in
mind, but the execution of it can go either way. Often
it is something I happen to see, which I then translate into my own image and which I transform into
my own world. While photographing, chance plays an
important role, because all kinds of things happen that
cannot be foreseen. Things just come about and do not
always let themselves be directed.
Some of your photographs make me think that you had
them in your mind for a long, long time and then only
waited for the right moment and model...
Usually I work with a regular group of models from
my neighbourhood. I have, as it were, my own model
agency. Because I know them, I know exactly which
girl matches the situation. They know me and that is
why I don't really have to explain or excuse myself anymore. They vary from a Korean girl to a blushing red
head. The advantage is that you know each other and
that they can be called up immediately. I am far too
impatient to spend a lot of time looking for the right
model. I must be able to react at once.
In 2000, I left these familiar surroundings, when I
was invited by the Japan Foundation to contribute to
the Japanese pavilion at the Architectural Biennial in
Venice. In the line of the central theme 'City of Girls',
they asked me to take photographs of Japanese girls.
Amongst others I went to Tokyo, Atami, Osaka and
Kyoto, and in three weeks' time I took thirty-one photographs. Spontaneously I would ask girls in the street,
whom I found interesting, to pose for me. Sometimes
it was a bit awkward and difficult to win their confidence, or that of their parents, but most of the time
it all ran very smoothly and they were very co-operative. At times I did already have a certain location in
mind, such as the small wooden house that I could see
from my hotel window, but often the location was pure
coincidence. Mostly the girls would bring their own
clothes, but it also happened that I quickly bought
something. You are forced to improvise in such a situation. It is a matter of looking and reacting instantly.
— sancez
Hellen van Meene
www.hellenvanmeene.com
Tiež sa pýtate, kam sa stratilo spolužitie človeka s prírodou,
táto prirodzená stará symbióza? Chýba vám šum stromov,
praskanie snehu pod nohami, zvieratá, ktoré stihnete zahliadnuť v diaľke, aby ste neskôr mohli oceniť teplo prístrešia? Anne
Golaz vás vo svojom poslednom súbore pozýva do Fínska, krajiny, kde to je stále možné. Vo fotografiách opúšťajúcich domáce vidiecke prostredie však znova nachádzame pokoj a ticho,
tentokrát prichádzajúce Z lesa. Metsästä. Taký je názov už aj
knižne vydaného projektu, ktorý bol ocenený prestížnou Broncolor Prize a nominovaný na viacero ďalších cien. S Anne sa
budeme rozprávať o tom, čo ho predchádzalo…
»Tvoja práca je hlavne o jednoduchom živote v spojení s prírodou. Cítiš nostalgiu za týmto strateným svetom, potrebu vrátiť
sa ku koreňom? Prečo preferuješ takého témy?«
Interakcia s „prírodným svetom“ a s ním súvisiace tradície boli
jednoznačne od začiatku, teda asi už pred siedmimi rokmi,
v centre mojej fotografickej tvorby.
Myslím, že to súvisí s tým, že som vyrastala na vidieku, na
farme. Veľmi skoro som si uvedomila, že rurálny svet mi má
čo ponúknuť (teraz hovorím o mojej prvej sérii: Rural Scenes).
Bolo to bohaté pole, na ktorom sa dalo fotograficky vyvíjať.
Okrem toho, išlo o pre mňa blízky svet a problematika farmárskych komunít bola dôležitá. Neskôr som pracovala na ďalšom
projekte, ktorý sa týkal poľovníctva, najprv vo Švajčiarsku a potom trochu iným spôsobom v Škandinávii. Pokračovať v skúmaní tohto vzťahu k „divočine“ vo Fínsku bolo kontextuálne
veľmi prirodzené. Je to krajina, kde prevláda les a zistila som,
že obyvatelia k nemu majú blízko. Z historického hľadiska, ale
aj vzhľadom na hodnoty, ktoré stále žijú pod povrchom fínskej
kultúry. Nemyslím si, že moja práca velebí návrat ku koreňom
alebo si nárokuje nostalgický diskurz. Je prepisom mojej fascinácie, môjho obdivu, pochybností a strachu.
»Ako si sa dostala k fotografii? Čo ťa pri nej vlastne stále drží?«
K fotke som sa dostala prostredníctvom širšieho záujmu o vizuálne umenie, ten sa vo mne rozvíjal od detstva. Vyrastala som
v rodine, ktorá ma viedla ku kreativite, ale nebolo to úplne vedome. Mechanizmus a jazyk fotografie som sa učila neskôr, na
škole vo Vevey, vo Švajčiarsku. Škola bola veľmi dobrým štartovacím bodom a v tomto prostredí som sa čoskoro cítila pohodlne. Jeden z mojich učiteľov mi fakt dodal sebavedomie a povzbudil ma pri tvorbe prvej kľúčovej série.
To, čo ma stále nabáda pokračovať, je asi túžba ďalšími projektmi skúmať nové horizonty a stretávať ľudí, ktorí k nim
patria. Ľudskej stránke prikladám veľkú dôležitosť, pri práci
Predstavenie: Anne Golaz
„v teréne“, ale aj pri post produkcii a publikovaní. Fotografia je
niekedy moja najlepšia zámienka. Zároveň ma motivuje a dáva
mi odvahu vydať sa do neznáma. Život s ňou väčšinou nie je
ľahší a pohodlnejší, ale má zmysel a ponúka výzvy. Vyžaduje si
aj veľa práce a osobného zanietenia alebo „viery“, kvôli ktorej
by bolo ťažké prestať.
»Vyskúšala si niekoľko fotografických škôl, hlavne tie, ktoré sú
považované za najlepšie. Aké sú výhody týchto škôl? Dajú sa
nejako porovnať?«
Tri školy, kam som chodila, ma dosť obohatili, ale je ťažké hovoriť o tom inak ako z mojej osobnej skúsenosti. Vevey bolo
perfektné miesto z hľadiska základov média. Taik je tiež super
na vyskúšanie, odstup a tvorbu diela nezávisle. Keďže School
of Visual Art v New Yorku je súkromná škola, je to takmer úplný
opak tej fínskej. Ale tiež veľmi zaujímavý zážitok s úplne odlišným fotografickým kontextom. Myslím, že z každej situácie sa
dá veľa vyťažiť, ide asi o schopnosť brať ju ako odrazový mostík a pozerať aj na to, čo sa deje okolo školy.
»Existuje niekto, ku komu ako k fotografovi vzhliadaš? Vedela by
si okrem toho odporučiť mladých autorov, ktorých obľubuješ?«
Myslím, že súčasnú fotografiu a jej vývoj sledujem celkom pozorným okom, aj keď iným pohľadom ako kurátor alebo kritik.
Niekedy sa treba vedieť sústrediť na vlastnú tvorbu a zachovať
si nápady, inšpirácie, tak aby ešte mohli rásť. Momentálne ma
zaujíma hlavne svet fotografických kníh a myslím, že som sa
na fotografiu pozerala hlavne cez túto optiku.
Za posledné roky som si veľmi vážila a inšpirovala sa prácami
známych fotografov ako Broken Manual Aleca Sotha, Redheaded Peckerwood Christiana Pattersona alebo Simmer of
Possibility od Paula Grahama, dielo Léonie Hampton, In the
Shadow of Things a Regine Petersen, Finding a Falling Star.
Samozrejme, je veľa prác, ktoré mám možnosť pozorovať medzi kamarátmi alebo študentmi zo školy už na ich začiatku.
Zároveň sa rada nechávať inšpirovať inými médiami, myslím, že maľba na mňa mala tiež veľký vplyv alebo aj romány
a literatúra.
Anne Golaz sa narodila vo Švajčiarsku, 1983. V roku 2008
ukončila štúdium na Fotografickej škole vo Vevey (Švajčiarsko). V súčasnosti pokračuje v magisterskom štúdiu v Helsinkách na Univerzite umenia a dizajnu Aalto (Taik). Na jeseň
2012 absolvovala stáž na sva, mfa v New Yorku. Samostatne
vystavovala vo Švajčiarsku a vo Francúzsku.
— iva
Do you also ask where the coexistence of human and nature has
gone, this natural symbiosis? Do you miss the rustle of trees,
creaking of snow under your feet, animals that you manage
to glimpse in the distance so that you can praise the warmth
of the shelter subsequently? Anne Golaz invites you with her
last body of work to Finland, to the country where this is still
possible. However, in the pictures that leave the home rural surroundings there's calm and quietness From the Woods.
Metästä. This is the name of the published book and a project which was awarded the Broncolor Prize and nominated
for several other awards. With Anne we will be talking about
what preceded it…
»Your work is basically about the simple life connected to nature. Do you personally feel some nostalgia to such a lost land,
a need to go back to our roots? Why do you prefer these topics?«
The questioning of our interactions with the "natural
world" and the traditions related to it has been indeed in
the heart of my photographic practice since the beginning, starting about 8 years ago.
I grew up in the countryside on a farm and I guess this
explains that. But I also realised early on that the rural
world (to speak about my first work: Rural Scenes) had
a lot to offer. It was a rich ground where you can learn
to develop the photographic medium. It was also a dear
world for me and the problems related to farming communities were important to me. Later on, I developed another body of work related to hunting, in Switzerland first,
and then I continued it in a different way in Scandinavia.
Finland was a very good context to continue to explore
this relationship with "the wild". It is indeed a country
essentially covered by forest and I found the inhabitants
closely connected to the woods. From a historical perspective, but also according to values that are still alive and
underneath the Finnish culture. I don't think my work is
praising a return to your roots, neither claiming a nostalgic discourse. It is the transcription of my fascination, my
admirations, my doubts or my fears.
»How did you get into photography? What keeps you in it?«
I came to photography through a larger interest in visual
arts that I developed when I was a child. I grew up in a
family that most probably encouraged creativity but without consciously highlighting it. I learnt the mechanism
and language of photography later, at the school of photography in Vevey, in Switzerland. That school was a very
good starting point and I soon felt comfortable in that
context. One of my teachers really gave me confidence
and encouraged me to develop my first significant body
of work.
What keeps me going is probably the desire for new horizons to explore with new projects, the encounters and the
people related to them. I place a major importance on the
human dimension of my work, as much concerning the
"field work" part as the post production or publication part.
Photography is sometimes my best excuse. It also gives
me the motivation and courage to take unsuspected direc-
tions. Most of the time it does not make life easier or comforting, but nevertheless challenging and worth it. It also
represents a lot of work and a personal involvement or a
personal "faith" that would make it hard to give up.
»You've already tried several photographic schools, especially
those that are considered the best. What are the advantages
of studying at these schools? Is it possible to compare them in
some way?«
The 3 schools I attended were very good contexts for me
but it's hard to extend it further than my own experience.
Vevey was a perfect place to learn the medium and get
a solid basis. Taik (nowadays Aalto University of Art and
Design in Helsinki) is a great place to try out and develop
a body of work independently. As an American private
school, the School of Visual Art in nyc, is an almost
opposite context of education than the Finnish one. But
a very interesting experience too, related to a totally different photographic context. I guess there's a lot to take
from every situation, it's maybe a matter of capacity to
take it as a spring board and looking also at what surrounds the school.
»Is there anyone you look up to as far as photographers are
concerted? Moreover, could you recommend some young photographers that are your favourite?«
I think I follow the flow of the contemporary photography production and its evolution with quite an attentive
eye, although I see my role as a producer different from
the role of a curator or a critic. Sometimes we have to
learn how to focus on our own production, how to preserve ideas and inspirations so that they can grow. At the
moment, I have been particularly interested in the photobook world and I guess I have looked at photography
mainly through that perspective.
In recent years I have highly appreciated and have been
inspired by works of well-known photographers like Alec
Soth's Broken Manual and Christian Patterson's Redheaded Peckerwood or Paul Graham's Shimmer of Possibility, or the woks of Léonie Hampton, In the Shadow
of Things and Regine Petersen, Find a Falling Star. Of
course there's a lot of work at their beginning that I have
the opportunity to follow among my friends, or other students mainly from the school mentioned earlier. And I like
to get ideas from different fields; I think painting was also
an important influence at some times, as well as novels
and literature.
Anne Golaz was born in Switzerland, 1983. She graduated
from the Photography School in Vevey (Switzerland) in
2008. Currently, she is continuing her studies in Helsinki
with a Master’s degree in Photography at the Aalto University of Art and Design. In fall 2012, she attended the
International exchange program at sva, mfa, School of
Visual Art, nyc. She has had solo exhibitions in Switzerland and France.
— iva
»Alisa«, »Cabin«,
»Three Snow Grouse«
Inštitút fotografických štúdií v Katalánsku je nezisková
kultúrna asociácia. Od založenia v roku 1972 sú jej primárne ciele propagovať a podporovať štúdium, výskum
a šírenie fotografie v rámci filozofie verejnej služby. Inštitút sa skladá z troch oddelení: školy, dokumentácie s výskumom a sekcie kultúrnych aktivít.
iefc, jedna z najvýznamnejších fotografických škôl v Španielsku, je situovaná v centre Barcelony. Jej cieľom je priniesť budúcemu fotografovi široké a dôležité skúsenosti
v technike aj teórii, ako aj nevyhnutné vedomosti pre rozvoj v profesionálnej a kreatívnej fotografickej činnosti.
Škola navyše ponúka špecializované kurzy a workshopy,
ktoré ešte viac prehlbujú technické, historické, umelecké
a profsesionálne témy.
cenami a grantmi. Štyridsať rokov skúseností a excelentnej reputácie sa často prejaví, keď sa študenti dostanú do
profesionálneho sveta.
»3.« Pracujte ešte viac ako si škola vyžaduje, pretože za to
budete odmenení. Okrem toho kvôli experimentovaniu
a vzájomnému učeniu odporúčam zdieľať svoju tvorbu so
spolužiakmi. A úplne najviac sa snažte robiť nové veci.
— Tomás Montes
»1. Čím je podľa vás Inštitút fotografických štúdií atraktívny
pre študentov?«
»2. Akými úspechmi sa môže vaša škola pochváliť?«
»1.« Škola predstavuje cestu, ktorá študentovi dovoľuje
získať slušné technické znalosti (digitálne, filmové, multimediálne) a široké teoretické základy (históriu, fotografický jazyk, komunikáciu), aby sa mohol vyvíjať v súvislosti
s rôznym využitím fotografie: výtvarnej, dokumentárnej
a reklamnej. Konzultácie sú doplnené diskusiami s medzinárodnou prestížou a prezentovaním študentských prác na
výstavách a festivaloch.
»2.« Na iefc študovalo viac ako 12 000 študentov, stále
prichádzajú ďalší. Sme hrdí na veľa z nich, darí sa im v reklamnej aj umeleckej brandži alebo aj v teórii fotografie.
Sme hrdí na to, že študenti školu reprezentujú na festivaloch a prostredníctvom súťaží doma aj v zahraničí.
— Robert Barrio, profesor a akademický riaditeľ iefc
»1.« Hlavnou výhodou iefc sú skúsenosti, ktoré škola od
svojho založenia, počas 40. rokov, nadobudla. Je veľmi
uznávaná a má mnoho skúsených učiteľov, takže ak máte
naozaj záujem, sú pripravení pomôcť vám s fotografickým
aj ľudským napredovaním.
Čo sa týka nevýhod, myslím si, že škola by viac mohla dbať
na štúdiovú prax, aby sa študenti cítili lepšie pripravení na
výzvy, ktoré môžu prísť po jej absolvovaní.
»2.« Som úplne presvedčená, že bolo prospešné pre obidve!
Je to skvelá skúsenosť aj pre tých, čo si nie sú istí, že fotografia bude ich životným štýlom.
»3.« Moja rada je neobmedzovať sa len na absolvovanie
hodín, ale byť aktívny aj pri mimoškolských stretnutiach,
konferenciách a iných fotografických akciách, ktoré škola
organizuje.
»4.« Niekedy sme sa so spolužiakmi stretávali s výhovorkou, že ideme na práve prebiehajúcu výstavu. V škole som
spoznala veľa nových ľudí, niektorí z nich sa úprimne zaujímali o fotografiu, ale nemôžem povedať, že som stretla kopu skvelých priateľov. Vždy sa dáte dokopy s jedným
alebo dvoma ľuďmi, s ktorými máte spoločné záujmy (či
už ide o fotku alebo niečo iné).
— Lea Tyrallova
»1. Aké sú výhody/nevýhody štúdia na vašej škole?«
»2. Je škola prospešná pre vašu budúcu prácu/život?«
»3. Nejaké špeciálne rady, ako vašu školu zvládnuť?«
»4. Kde sa (so spolužiakmi) stretávate – krčmy, galérie,
iné miesta…?«
»1.« iefc má ako fotografická škola dlhú históriu. Tento
rok bude mať 40. výročie. To znie ako krátka epizóda, ale
pretože v Španielsku nie je štúdium fotografie regulované
štátom, je to veľká istota. Myslím, že okrem toho je na iefc
najcennejší pedagogický zbor so svojím nefalšovaným záujmom o fotografiu.
Nevýhodou je malý priestor na študentské inštalácie, ktorý
nás limituje.
»2.« Jednoznačne, veľké množstvo študentov, ktorí práve
vyšli zo školy, si našlo prácu v odbore a mnoho ich pokračuje aj vo svojej kreatívnej práci, za ktorú boli ocenení
významnými
»1.« Myslím, že hlavnou výhodou na škole je oddelenie
kultúrneho manažmentu, ktoré je k študentom veľmi
ochotné, ale je aj sveta fotografie znalé.
Nevýhoda: Myslím, že to je bežné na všetkých fotoškolách
v Španielsku: nemáme žiadny akreditovaný titul alebo
možnosť akademickej kariéry ako napríklad vo Francúzsku,
Belgicku… Tak či tak, koho zaujíma titul, ak fotky ukazujú
fotografov pohľad na vec?
»2.« Ako som povedal, oddelenie kultúrneho manažmentu
vám aj po skončení štúdia neprestáva posielať výzvy a profesijné ponuky (tie ma zaujímajú menej), ktoré môžu byť
užitočné, ak sa snažíte fotograficky rásť.
»3.« Nemyslite si, že existuje čarovná formulka, kľúčom je
robiť to, čo máte radi, počúvať tých, čo vedia dávať dobré
rady, učiť sa od kamošov, pracovať a nevzdávať sa.
— Dani Pujalte
— iva
Dani Pujalte: »13 000 Bouches Du Rhône«, »13 000 Bouches Du Rhône«,
Tomás Montes: »Entrudo«, »Entrudo«, Lea Tyrallova: »The moment of light«
The Institut d'estudis forogràfics de Cataluny (iefc) is
a non-profit Cultural Association. Since its foundation
in the year 1972, its primary aims are to promote and
encourage the study, research and spread of photography with the philosophy of a public service entity.
It is organised into three departments: Photography
School, Documentation and Research, and Cultural
Activities.
The iefc Photography School, one of the most important in Spain, is located in a central district of Barcelona.
Its aim is to provide a technical and humanistic training
to the future photographer, in a wide and strong way,
providing the necessary knowledge for his development
in the professional and creative photographic activity.
The school also offers specialised courses and workshops
to further deepen into technical, historical, artistic
and professional topics.
»1. In your opinion, why is iefc attractive for students?«
»2. What achievements is your faculty proud of ?«
»1.« The school provides a learning pathway that allows the student to obtain solid technical knowledge
(digital, film, multimedia) and a broad theoretical base
(history, photographic language, communication) and
thereby to be able to develop their skills in the various
applications of photography: Fine art, Documentary
and Professional.
Teaching is complemented by talks of international
prestige, and the projection of student work in exhibitions and festivals.
»2.« More than 12,000 students have studied at the
iefc, with students changing annually. We are proud of
many of them, as they are leading in the professional or
artistic field, or in academic sectors of photography.
We are proud of having our students in festivals and
competitions in our country and internationally with
the presence of the school.
— Robert Barrio, professor and academic director of
iefc
»1. What are the advantages/disadvantages of your school?«
»2. Is your college helpful for your next career/life?«
»3. Any special advice (how to go through your school)?«
»4. Where do you meet (with your schoolmates) – pubs, galleries, other places…?«
»1.« iefc has a long trajectory as a photography school.
This present year is its 40th anniversary. That seems just
like a small anecdote, however in a country where photography studies are not regulated it is a great guarantee. On top of that, I think the most valuable benefit of
the iefc is their teaching staff and their genuine passion for photography.
The downside probably is that there are occasions when
the school installation space feels a bit small and, therefore, limit the students' full usage.
»2.« Definitely it is. Many students freshly out of this
school have found professional work within the photography field and many have followed on their creative careers being awarded with remarkable prizes and grants.
This forty years of experience that the school has, come
loaded with an excellent reputation that it is often taken
on board when their students are out in the professional
world.
»3.« Yes, work, work even harder than the school asks
you to do, because you'll be rewarded. Besides that, I
recommend sharing your work with the other fellow
students in order to experiment and learn from each
other. And, above all that, try things that are new.
— Tomás Montes
»1.« The main advantage of the iefc is the experience
that the school has achieved since its foundation 40
years ago. The school is well recognised and it has many
experienced teachers and, therefore, if you are really
interested, they are ready to help you to progress as a
photographer and also as a person.
As far as its disadvantages are concerned, I believe the
school should pay more attention to the practice of the
studio photography in order to make the students feel
more prepared for the challenge, once they've finished
the general course of photography. »2.« I'm fully convinced that it really was helpful in
both ways! It's a great experience even for those who
aren't confident about making the photography their
way of living. »3.« My advice is not to limit your presence to the classes
but instead to participate actively in the extra-scholar
meetings, conferences and other events organised by the
school where photography is the main topic. »4.« Sometimes, my schoolmates and I, we used to
meet under the excuse for going to see some exhibition that had been taking place in Barcelona at that moment. I got to know many new people at the school,
some of them seriously interested in photography but
I couldn't say that I found a whole group of incredible
friends there. As always, you finally team up with one
or two persons with whom you have common interests
(related to photography or not). — Lea Tyrallova
»1.« I think the school has one main advantage, a cultural management department that is very attentive to
the needs of students, as well as great knowledge of the
world of photography.
Disadvantage: I think that this is common for all the
photography schools in Spain: we don't have an approved title or an academic career like in France, Belgium… Anyway, who cares about the title, if the concerns and images reflect the photographer's eye?
»2.« As I said, the cultural management department
continues after finishing your studies, sending you information calls and professional offers (in which I am
less interested), which may be useful to grow as photographers if we work to achieve it.
»3.« Do not think that there is a magic formula; the key
is to do what you like, listen to those who can give good
advice, learn from your friends, work, and don't give up.
— Dani Pujalte
— iva
Škola: iefc, Barcelona
www.iefc.es
Akú rolu hrajú fotografické zbierky? Odpoveď vám možno bude jasnejšia, ak si prezriete výber z kolekcie, ktorú zberateľ Dietmar Seigert vytvára už viac ako štyridsať rokov. Siegert sa špecializuje na zbieranie najskorších fotografií z územia dnešného Nemecka, hlavne obdobia do roku
1890, záberov, ktorých hodnota nespočíva ani tak v ich dokonalej výtvarnej alebo technickej stránke, ale skôr priamo v dávno odfotografovaných
živých a neživých objektoch.
Začiatky kolekcie boli nenápadne, pôvodne mala slúžiť iba ako dokumentácia k výberu lokácií do Viscontiho filmu o bavorskom kráľovi,
Ludwigovi, ktorý práve v tejto dobe žil a 22 rokov vládol. Siegertove
snímky preto dokumentujú súdobé udalosti hlavne cez mestá so svojimi ulicami a architektúrou, ale aj cez portréty rozprávajúce o nemeckej spoločnosti druhej polovice 19. storočia, umelecké slávnosti s karnevalmi a prírodné motívy. Na cennosti naberajú časom, čím vytvárajú
históriu v obraze, sú pamäťou prvých udalostí, ktoré bolo možné zachytiť s väčšou objektivitou, prostredníctvom prístroja. Vďaka nim pred vašimi očami ožívajú vojny so svojimi hrôzami, budovy, ktoré dnes nestoja,
ale aj pominuteľné panské radosti maškarných plesov.
V súčasnosti tvorí zbierku Dietmara Siegerta okolo 8000 položiek, 250
z nich sa dalo v tomto roku vidieť prvýkrát, a to na výstave Mníchovského
mestského múzea alebo vo veľkom knižnom katalógu, ktorý k výstave
vytvorilo vydavateľstvo Schirmer/ Mosel.
— iva
What's the point of photographic collections? The answer may be clearer when you'll
take a look at the selected pictures from a collection of more than forty years by Dietmar
Siegert. Siegert specializes in collecting early photographs, especially until the year 1890,
from the region of today's Germany which aren't that valuable for their perfect fine art or
technical aspect but rather for the biotic or abiotic objects captured long ago.
The collection's beginnings weren't so serious though as the photographs were meant to
serve as studies of locations for Visconti's film about Bavarian king, Ludwig, who lived
and reigned for 22 years in the time. Seigert's pictures document the period's events
through the cities with their streets and architecture but also through portraits telling
stories about the German society of the second half of 19th century and artistic feasts
with carnivals and motifs of nature. They add on their value in the course of time and
thus create history in images, these pictures are the memory of first events which were
possible to capture with better objectivity, by the means of a machine. Thanks to them,
wars with their horrors, the buildings that don't stand anymore but also ephemeral pleasures of aristocratic fancy-dress balls, come to life before our eyes.
Today, the Dietmar Siegert's collection consists of about 8000 items. For the first time,
it was possible to see 250 of them at the exhibition in the Münchner Stadtmuseum this
year or in a book catalogue created by the publishers Schirmer/ Moser which accompanied the exhibition.
— iva
Svätopluk Mikyta
Joseph Albert: »An unknown and the sculptor Hermann Oehlmann performing „The Race of a Hedgehog and a Rabbit“« 1862 Munich, Hermann Krone: »Saxon Switzerland« 1858,
Carl Wilhelm Häcker: »Giant Lilies« 1862 Pirna
courtesy Schirmer / Mosel
Siegertova zbierka raných fotografií / Siegert's Collection of Early Photographs (1840 –1890)
Knižný dizajn v 90. rokoch na Slovensku: Náhodný výber
z hmly
Otázka, aké knihy z 90. rokov by ste z dizajnérskeho hľadiska odporučili, položená niekoľkým grafickým dizajnérom, sa ukázala ako prekvapivo ťažká. Štandardizovaný
proces predrevolučnej knižnej produkcie v zabehnutých
štátnych vydavateľstvách nahradilo politické a technologické transformačné vákuum. Záplava dtp štúdii pretrhala
tradičnú spojnicu grafický dizajnér (úpravca) – vydavateľ –
tlačiareň. Počítač potrebný na prípravu vtedy novodobých
digitálnych podkladov do tlače stál asi toľko ako dnešné rodinné auto s vyššou výbavou. Smerovanie teda prebrali tí,
ktorí si vedeli situáciu ekonomicky ustrážiť a grafické nároky zažili, rovnako ako zvyšok spoločnosti, svoj raný kapitalizmus. Produkcia sa pri náročnejších projektoch častokrát sústredila hlavne na to, aby sa kniha vôbec úspešne
vytlačila a synonymom dobovej kvality boli (na tú dobu)
„brilantne“ vytlačené reprodukcie na lesklom kriedovom
papieri s čo najčernejšou čiernou. Viac znamenalo viac
a stopy pretekov v hrúbke, váhe a veľkých formátoch výtvarných publikácií badať dodnes.
Na rozdiel od najstarších dejín slovenského grafického dizajnu, ktorým sa už začína venovať aká-taká pozornosť a je
teda šanca, že nezapadnú do úplného zabudnutia, sa mapovaniu 90. rokov viac-menej nikto systematicky nevenoval a nevenuje. Prvé tri prezentované knihy sú teda zároveň
hodenou rukavicou, ktorá ukazuje, že aj v tejto kvalitatívne
a dokumentačne zahmlenej dobe sa dajú nájsť zaujímavé
majáky, ktoré sa oplatí objavovať.
»August na Slovensku '68: Pocta fotoreportérovi Ladislavovi Bielikovi a všetkým ostatným, ktorí
dokumentovali demonštráciu sily« ed. Pavel Meluš a Juraj Králik, text Peter Valo
»Vydal« Vydavateľstvo o.k.o., Bratislava 1990, »Grafický dizajn« Vladimír Rostoka (vtedy 41 rokov), »Náklad« 35 000 ks (10 800 ks sa zoskartovalo kvôli nekvalitnej knihárine), »Tlač« Tlačiarenske závody Pravda, závod 01, 30 × 22,5 cm, 96 strán, 0,556 kg, isbn 80-900427-7-5
Jedna z prvých kníh vydaných bezprostredne po revolúcii reflektovala udalosti z roku 1968 na
dovtedy zakázaných fotografiách. Vznikla po rovnomennej výstave zosnulého Ladislava Bielika
a ďalších autorov, na ktorú návštevníci prinášali svoje fotografie zo začiatku okupácie. Rostoka
tu ešte k sadzbe a usporiadaniu na strane pristupoval slobodnejšie a menej ornamentálne ako vo
svojich neskorších prácach. Vďaka kombinácii tenkého nenatieraného papiera, mäkkej japonskej väzby a bezohľadne veľkorysého prístupu k fotografiám, pôsobí kniha ešte aj dnes prekvapivo aktuálne.
»August '68 in Slovakia: A tribute to photojournalist Ladislav Bielik and everyone else
who documented the demonstration of power« ed. Pavel Meluš and Juraj Králik, text
Peter Valo
»Published by« o.k.o., Bratislava, 1990, »Graphic design« Vladimír Rostoka (41
years old then), »Circulation« 35 000 pcs (10 800 pcs destroyed due to improper
bookbinding), »Printing« Printing factory Pravda, factory 01, 30 × 22,5 cm, 96
pages, 0,556 kg, isbn 80-900427-7-5
One of the first books published immediately after the revolution showed events
from the year 1968 on banned photographs. It was related to the eponymous exhibition of deceased Ladislav Bielik and other authors where visitors brought
their pictures from the beginnings of occupation. Rostoka approached here the
typesetting and page layout more freely and less ornamentally than in his later
works. Thanks to a combination of thin uncoated paper, softcover and unscrupulous generous approach to the photographs, even nowadays the book looks surprisingly contemporary.
Book design of the 90´s in Slovakia: Random picks from a mist
A question “which books you'd pick out from the 90's from a designer's
point of view” put to several graphic designers surprisingly turned out
to be a difficult one. The standardized process of prerevolutionary book
production in stable state publishing houses was replaced with political
and technological vacuum. A flood of dtp studios broke the traditional
connection between graphic designers (arrangers) – publisher – printing office. A cost of a computer needed for prepress of modern digital
data was round about the same as today's family car with top equipment.
The direction was thus headed by those who were able to economically
handle the situation and the graphic demands went through, as the rest
of the society, early capitalism. When it comes to more difficult projects,
the production often focused on mere executing of the printing process and the synonyms of period quality were (for that time) “brilliantly”
printed reproductions on glossy art paper with the blackest blacks. The
more meant more and the traces of competitions in thickness, weight
and big formats are visible even nowadays.
In comparison with the oldest history of Slovak graphic design which
is given some attention and thus there's a chance that it won't fall into
oblivion, the mapping of 90's hadn't been systematically done by anyone.
The first three books are a glove to take up which shows that also in this
qualitatively and documentarily misted period some interesting beacons
which are worth discovering occur.
»Kamoško & Kokosko vlastnými slovami, jedným ťahom a bez pomoci rúk« Dale Bloomingdale
»Vydal« Cockporn Entertainment Slovakia v edícii Zbytočná kniha, Bratislava, 1996, »Grafický dizajn« Peter Hajdin (vtedy 23 rokov), »Náklad« spolu 300 ks (dve vydania), »Tlač« na lejzrovke,
doma v izbe, 20 × 13,5 cm, 87 strán, 0,142 kg, isbn 80-4951-K&K-0
Autorský mystifikačný projekt o kapele Kamoško & Kokosko, ktorú málokto videl a takmer nikto
nepočul, bol priamo inšpirovaný dobovými publikáciami vydavateľstva Champagne Avantgarde
(„Beatles po rozchode… vlastnými slovami“, „Mick Jagger jeho vlastnými slovami“, „Queen vlastnými slovami“, atď). Pôvodne školský projekt, postavený na absurdných textoch, zlej sadzbe a typickej Hajdinovskej parafráze známych lôg a vizuálov, postupne prerástol do ozajstného vydania
a bol osviežujúcou alternatívou k neúspešnej snahe o dokonalú počítačovú produkciu. Väčšina
nákladu sa rozpredala v Českej republike počas festivalu „Trma-Vrma 1997“ (dni slovenskej kultúry v Čechách) v Novom Jičíne, na ktorej kapela predviedla jeden zo svojich najvydarenejších
koncertov.
»Výtvarná moderna Slovenska« Ján Abelovský a Katarína Bajcurová
»Grafický dizajn« Ivan Csudai (vtedy 37 rokov), »Vydal« Peter Popelka a Slovart, Bratislava 1997,
»Náklad« 1000 ks (dve vydania a jazyková mutácia), »Tlač« Neografia Martin, 33 × 23,5 cm, 670
strán, 3,629 kg, isbn 80-967203-3-3
Výsledok viac ako trojročného mapovania maľby a sochy slovenskej moderny konca 19. a začiatku
20. storočia. xx kilogramová kniha pevne ukotvila toto obdobie v lokálnom kontexte. Rozsiahle texty
v jazykovej mutácii so silným poznámkovým aparátom spolu s viac ako 600 výpravnými reprodukciami roztriedenými podľa dôležitosti do troch veľkostí narážali na technologické limity vybavenia vtedajších dtp štúdií. Autorský nápis na obálke pripomínajúci práce Nevilla Broodyho, poťažmo
Aleša Najbrta zo začiatku 90. rokov, v skutočnosti čerpal z dobového nápisu na bratislavskej kaviarni
Moderna. Csudaiova úprava je až na vstupné strany typograficky striedma a čistá, s dôrazom na čo
najefektívnejšie prezentovanie obrazového obsahu v súvislostiach bez rušivých extravagancií. Deväťdesiate roky je cítiť hlavne z použitia lesklého natieraného papiera, čo je ale vzhľadom na vtedajšiu
malú ochotu tlačiarni tlačiť na niečo iné, viac než pochopiteľné.
— Boris Meluš, grafický dizajnér (úpravca)
Za tipy ďakujem Palovy Bálikovy a Palovy Chomovy.
Ak máte ďalšie, napíšte na [email protected].
Najlepšie slovenské knihy podľa dizajnérov
»Kamoško & Kokosko in Their Own Words, In One Draft and Handsfree« Dale
Bloomingdale
»Publisher« Cockporn Entertainment Slovakia in the edition Pointless Book,
Bratislava, 1996, »Graphic design« Peter Hajdin (23 years old then), »Circulation«
together 300 pcs (two editions), »Printing« on laser print, in a room, at home
20 × 13,5 cm, 87 pages, 0,142 kg, isbn 80-4951-K&K-0
Authorial mystifying project about the band Kamoško & Kokosko which had
been seen by few and heard by almost no one was directly inspired by period
publications of the Champagne Avantgarde printing house („Beatles after the
break-up… in their own words“, „Queen in their own words“, etc.). Originally
a school project, based on absurd texts, bad typing and typical Hajdin's paraphrases of well-known logos and visuals, it gradually grew into a real publication and became a refreshing alternative to an unsuccessful effort of flawless computer production. Most of the circulation was sold during the festival
Trma-Vrma, 1997, Nový Jičín, Czech Republic (days of Slovak culture in Bohemia) where the band performed one of its best gigs.
»Fine Art Modernism in Slovakia« Ján Abelovský a Katarína Bajcurová,
»Graphic design« Ivan Csudai (37 year old then), »Publisher« Peter Popelka
a Slovart, Bratislava, 1997, »Circulation« 1000 ks (two editions and language
mutation), »Printing« Neografia Martin, 33 × 23,5 cm, 670 pages, 3,629 kg,
isbn 80-967203-3-3
The result of more than three years of surveys in Slovak modernist painting
and sculpture of the 19th century and beginnings of the 20th century. This
xx kilos-weighting book steadily anchored this period in the local context.
Extensive writings in the language mutation with strong footnote apparatus together with more than 600 exploring reproductions divided, according
to their importance, into three sizes, collided with the technological limits
of dtp studios of the time. The authorial lettering on the cover which resembles the work of Nevill Broody or Aleš Najbert from the beginnings of
1990's actually draws from period lettering on coffee bar Moderna in Bratislava. Csudai's design is except for the opening pages typographically restrained and neat with an emphasis on the most effective presentation of
picture content without disturbing extravagancies. The 90's are recognizable
mainly from the use of coated glossy paper which is due to a small will of
printing houses quite comprehensible.
— Boris Meluš, graphic designer (arranger)
Thanks for the tips to Palo Bálik and Palo Choma.
If you have other ones, please write to [email protected]
»Panzerschokolade«
Etc,.: Mitríková, Demjanovič
»1. Viete, kam siahajú vaše korene?«
»2. Prečo zostávate žiť na Slovensku?«
»3. Prečo je vaša tvorba v slovenčine?«
»4. Existuje podľa vás niečo, čo má väčšina Slovákov spoločné?
Dáme sa nejako charakterizovať?«
»5. Sme pracovití a pohostinní? Alebo by mal fungovať už nejaký
úplne iný stereotyp?«
»6. Je niečo, kvôli čomu sa môžeme, podľa vás, za svoju krajinu
hanbiť?«
»7. Na čo môžeme byť hrdí?«
»8. Je niečo, čo vás tu v poslednom čase potešilo?«
Waltona Forda (*1960, New York) zvieratá fascinovali a sprevádzali snáď odkedy sa narodil. Už ako malý chlapec sa snažil kresliť tie, ktoré tajne nosil domov. Na strednej ilustroval
miestne noviny a aj keď študoval niečo úplne iné ako maľbu
alebo grafické techniky, ani po prijatí na Rhode Island School
of Design ho téma fauny neopustila. V mladosti to nemal jednoduché ani kvôli tomu, že v tomto čase umenia ulice, uvoľnených subkultúrnych komunít a aidsu vyzeral skôr ako čudácky kockáč, ktorý sa najradšej zatvára do prírodovedného
múzea.
Pri diorámach trávi čas dodnes, je to najprístupnejšia možnosť
ako do detailov preštudovať anatómiu zvierat, starostlivo odpozerať všetko od stavby ich tela až po spôsob uloženia srsti.
Že by bol terčom posmechu sa povedať určite nedá. To, že vydržal byť celý život verný jednej veci, malo zmysel, jeho majstrovstvo je jasné na prvý pohľad a s ním sa ruka v ruke zákonite dostavil aj úspech.
Aj keď sú zvieratá na Fordových obrazoch maľované s najväčšou snahou o prírodovedeckú dôveryhodnosť, ako vraví sám,
nie sú o prírode, ale o ľudskej predstavivosti. Zvieratá sú metaforou, symbolickým jazykom vytvárajúcim
mýtus inšpirovaný spôsobom myslenia 19. storočia, sú to
tvory, ktoré sa väčšinou správajú sexuálne a s darwinovskou
bezcitnosťou.
Fordove diela ponúkajú fantáziu, ktorá vychádza z literatúry.
Všetka inšpirácia pramení z kníh, od cudzokrajných legiend až
po historické dobrodružné romány alebo cestovateľské zápisky.
Niekedy stačí iba malá písomná poznámka alebo zmienka, aby
začala predstavivosť pracovať a preto je podlaha Fordovho ateliéru pokrytá neporiadkom z rôznych publikácií. K prácam
si navyše robí podrobný výskum, sú podložené dlhým štúdiom obrazového materiálu, ktorý si jednoducho nevymyslíte,
hlavne ak sa jedná o bytosti vyhynuté dávno pred tým, ako ste
vôbec niečo mohli začať vnímať.
Vychádzajúc z načrtnutých skečov potom Walton maľuje vodovými farbami na veľkoformátový list papiera a rozpracovaný
obraz kontroluje v zrkadielku, aby zachytil chyby, ktoré sa
dajú voľným okom ťažko postrehnúť. Takýmto spôsobom väčšinou vytvorí tri alebo štyri akvarely ročne, čakať sa však oplatí
nielen kvôli ich technickým, ale aj naratívnym kvalitám odkazujúcim k prieniku človeka do sveta zvierat a bohatému kontextu, ktorý sa s témou môže spájať.
— iva
Walton Ford (*1960 in New York) has been fascinated and
accompanied by animals maybe already since he was
born. As a little boy he tried to draw those which he
brought home secretly. At the high school he made illustrations for local newspapers and even after his enrolment
at to Rhode Island School of Design where he studied
something completely different from painting or printing
techniques, he didn't quit with the topic of fauna. When
he was young it wasn't that easy also because in these times
of street art, loose subculture communities and aids he
seemed more like a weird geek who prefers to shut himself
into museums of nature.
Near dioramas he spends his time also nowadays as it is
the most accessible opportunity to study the anatomy of
animals into details, from the frame of their bodies to the
way their coat is laid. It certainly can't be said that he's
a standing joke though. The fact that he was devoted to
one thing all of his life had its sense, his mastery is obvious at first glance and hand in hand went the success
naturally.
Although the animals at Ford’s painting are made with
the best effort of credibility to natural science, as he says
himself, they are not about nature but about human's imagination. The animals are a metaphor, a symbolic
language that creates a myth inspired by the way of 19th
century thinking, they are creatures which usually act sexually or with Darwinist cruelty.
Ford's work offers fantasy that originates from literature.
All of the inspiration comes from books, foreign legends to
historic adventure novels or traveler's records. Sometimes
only a petty written note or a reference is enough to start
the fantasy work a therefore is the ground of Ford's studio covered with a mess made of various publications.
Moreover, for the works he practices a detailed research,
they are based on a long study of picture material that
is not possible to make up, mainly when creatures that
have been extinct long before you started to perceive anything are concerned.
Setting up on the sketches, Walton paints with watercolors on the large format paper then and examines the
semi-finished image in a mirror to notice mistakes that
are hard to see with a naked eye. In this manner he creates three to four aquarelles a year but the are well worth
to wait for not only for their technical but also narrative
qualities referring to an intersection of a human with the
animal's world and the rich context which can be related
to this theme.
— iva
»1.« Viem len približné info, ktoré som vymámila od starých rodičov, jeden koreň siaha do Maďarska, ďalšie na pravý slovenský vidiek zaváňajúci ovčími bobkami.
»2.« Lebo keď som žila inde, mali ma za debila, lebo iba tu môžem zatiaľ robiť to, čo ma baví, lebo z pomyselného „nedá sa“,
ktoré máme v tých koreňoch, by som rada vyrobila „dá sa“, lebo
v iných krajinách majú dosť svojich občanov, nepotrebujú ma. Ak
sa na to pozriem vypočítavo, tu mám dvere najotvorenejšie, nech
robím čokoľvek. A to vôbec nie som domased a cítim sa v „lepších
krajinách“ lepšie. Pojmom „lepšie krajiny“ myslím tie, v ktorých
všetko evidentne funguje na oveľa vyššej životnej úrovni.
»3.« Lebo je to môj prvý jazyk, jediný, ktorý ako-tak ovládam.
Texty sú v podstate literatúrou a zdá sa mi absurdné písať v inom
jazyku, keď ho jeho native speakeri so štipkou talentu určite ovládajú lepšie. Mám podozrenie, že tvorba v angličtine (napríklad,
lebo tá je omieľaná dookola), sa v kvantite stráca. A pochybujem,
že by som vedela napísať niečo lepšie ako básnik – native speaker.
To je častý problém našich slovenských anglicky píšucich textárov. Zhluk cliché. Ale rovnako je to aj so slovenskými textami. Nedávno som si čítala texty Desmodu a bol to fakt strašný zážitok.
Ale moje texty tiež nie sú žiadna sláva.
»4.« Negativita, obmedzenosť, strach z toho, že prídu o cent vo
vrecku, honba za gýčom. Odmietanie čohokoľvek nového a iného.
Ale aj pohostinnosť, pracovitosť, láska k škaredosti.
»5.«To je ťažké, ale spoločné črty a prejavy určite máme. Množstvo ľudí je lenivých, klame, kde sa dá, uchmatnú si všetko pre
seba. Toto podľa mňa Švajčiari alebo Švédi nemajú. Ale to sa opäť
vraciam k stavu platov a hodnôt. A ďalšia vec – sme nevychovaní,
okrem intelektuálnej elity a vysoko vzdelaných členov spoločnosti si nevieme po sebe ani umyť záchod alebo povedať pardón,
keď do niekoho drgneme v autobuse. Toto ma často poriadne zarmúti. Ignorancia a povyšovanie sa.
»6.« Áno, čo sa týka napríklad stavu ciest alebo aj budovania nevkusu a nedostatočnej snahy zachovať historické hodnoty. Koncentrácia financií aj pozornosti na šport v neprospech kultúry.
Nezvyk chodiť za skutočným umením. Trend uctievať hlupákov
a darebáčikov typu Mojsejovci. Ale na druhej strane, sa cestou na
východ platy pohybujú na tak otrasnom minime, že im nevyčítam to, že si po 16 hodinách práce radšej zapnú tv doma, než by
išli na Dostojevského do divadla. Takže problém nebude možno
až tak v ľuďoch, ako v tom, že mnohé zvyky a tradície zostali zo
socíku nielen v nás, ale aj v zákone. Stále sme poľnohospodársky
národ.
»7.« Znie to radikálne, ale ja som hrdá na naše hory a rieky, aj keď
sa o ne nestaráme tak, ako by si zaslúžili, ale staviame na nich
kešovačky pre firmy a zatvárame dvere obyvateľom, ktorí si už
ledva môžu dovoliť ísť na vlastný kopec. Som hrdá na tých mladých
ľudí (mladý = každý, kto v to verí), ktorí tvoria nové veci, projekty.
Mám pocit, že sa preberáme a kvitneme a mnohí poznajú správnu
cestu.
»8.« Dobrý trh napríklad alebo Viva Musica, projekt Stará Tržnica,
plus najviac ma tešia moji talentovaní priatelia.
— Katarzia
»1.« Veľmi nie. Poznám to len po generáciu prarodičov, teda tak
od začiatku 20. storočia. Mama je v línii starej mamy z Liptovského Hrádku a okolia, línia starého otca je z Horehronia. Otec
a jeho mne známi predkovia pochádzajú z baníckej obce Zlatá
Idka, západne od Košíc.
»2.« Pretože väčšina mojich ľudských väzieb je tu. Pretože práca,
ktorú treba vykonať, je tu. Pretože nie je iná krajina, ktorú by som
niekedy mohol nazývať svojou.
»3.« Dalo by sa jednoducho povedať, že žiadny iný jazyk neovládam tak dobre, aby som v ňom mohol tvoriť, ale pravda je, že som
Walton Ford
»The Sensorium« 2003,
»Gleipnir« 2012, »Baba – B.G.« 1997,
all images: akvarel, gvaš, tuš a ceruzka na papieri/ / watercolor, gouache, ink and pencil on paper, courtesy of the artist and Paul Kasmin Gallery
Peter Sit: »Katarzia«, Ivi Rebová: »Rastislav Rusnák«, Matúš Zajac: »Pišta Vandal«
o inom jazyku nikdy ani neuvažoval. Súvisí to s predchádzajúcou
odpoveďou a s potrebou pracovať na niečom autentickom tu,
s prostriedkami, ktoré mi boli dané.
»4.« Uf, do toho by som sa nepúšťal. Možno sa to dá, ale to je
téma aspoň na medziodborovú dizertačnú prácu. Keď čítam
knihy alebo pozerám filmy z ktorejkoľvek časti sveta, vidím
vlastne všade to isté, ľudí a ich povahy, ich túžby, ich pohnútky,
ich správanie, ktoré nie je národne, či národnostne špecifické, je
proste len ľudské. Myslím, že to tvorí gros každého z nás. Ale iste
sa nájdu i črty, ktoré sa v jednom národe môžu vyskytovať vo väčšej miere a v inom v menšej. Súvisí to s odlišnou historickou skúsenosťou. Napadá ma napríklad, že pokiaľ je historická skúsenosť
národa taká, že v minulosti musel viackrát tvrdo bojovať za svoju
existenciu a trebárs i prehral, dá sa predpokladať, že ani pri ďalšom ohrození nesklopí uši. Ale ak sa už viackrát pred tým vzdal
bez boja, dá sa predpokladať, že to spraví znova. Ale možno len
blábolím, nemám to nijako podložené.
»5.« Je jasné, že je to najmä heslo pre turistov, kód, s ktorým by
sme sa chceli identifikovať. Nie som si istý, či platí aj v očiach
tých, ktorých na neho chceme prilákať. Je asi prirodzené, že sa
navonok chceme prezentovať v dobrom, ale veľká spoločenská
diskusia na tú tému by asi bola na mieste. Iste je o čom diskutovať
a asi aj čo prehodnocovať. Všeličo by sme sa o sebe dozvedeli a výsledok by nás možno nepotešil, ale iste posunul.
»6.« Obrovská miera korupcie naprieč celou spoločnosťou, vysoká miera ľahostajnosti voči veciam verejným, či všetkému, čo
nie je „iba moje“. Stále veľká miera nie vždy opodstatneného strachu z „vrchnosti“, ktorá nám bráni povedať, či urobiť, čo je potrebné povedať a urobiť.
»7.« Ja myslím, že ľudia by mali byť hrdí aj bez súvisu na svoj
pôvod, či krajinu, či históriu. Myslím tak s pokorou, rozvahou
a slušnosťou hrdí na svoje človečenstvo. Ak začnem porovnávať
svoju krajinu napríklad s veľkými národmi Európy, tak jednoducho neobstojí. Cítiť sa za to menejcenne je nezmysel. A vytvárať v 21. storočí o svojej krajine, národe, či histórii nejaké bájky
na vylepšenie, je ešte väčší nezmysel. Žijeme v krajine, ktorá je
pekná, alebo by aspoň taká mohla byť, v spoločnosti, o ktorej s istotou vieme, že by mohla fungovať lepšie. Treba sa snažiť o jedno
i druhé a aj s tou hrdosťou to hneď bude lepšie. Bez trápnych hesiel, proste len tak, samé od seba.
»8.« Hmm…, musím sa priznať, že narastajúca miera skepsy, blbej
nálady a asi i morálneho úpadku našej spoločnosti tento rok definitívne dorazila aj ku mne. Najmä kroky politikov na regionálnej
i štátnej úrovni a absencia adekvátnej reakcie občianskej spoločnosti na ne, mi nastoľujú otázku „kde to, preboha, žijeme“ o čosi
častejšie ako predtým. A hnevám sa, keď nám ku šťastiu stačí,
keď Slovensko postúpi do hokejového štvrťfinále alebo keď niektorý z našich chlapcov vyhrá Stanley cup. Hnevám sa i na seba,
lebo aj ja často podlieham tomuto druhu rezignácie.
— Rastislav Rusnák, Kolowrat
»1.« Viem, že vo mne prúdi chorvátska, ale aj nemecká krv. To
sú však dávne dejiny jednej rodiny. Ja som Slovák – kvôli jazyku,
v ktorom sa vyjadrujem, premýšľam a rozumiem, v ktorom vyjadrujem city a pocity.
»2.« Som tu doma. Iná odpoveď nie je. Mám tu rodinu, priateľov,
Karpaty. Držím sa hesla: „lepšie pri suchej kôrke v rodine, ako
v pri plnom stole v samote a cudzine“.
»3.« Pretože mám čo povedať, pretože musím hovoriť. 99% Slovákov, ktorí tvoria po anglicky, nemajú čo povedať. Iba skrývajú
prázdnotu svojho vnútra. Samozrejme, nie všetci, čo tvoria po slovensky, majú čo povedať.
»4.« Neochotu, povýšeneckosť, podozrievavosť a nepohostinnosť.
Jeden bosenský filozof to dobre vystihol o Bosniakoch, ale platí to
aj o nás: „najmenej slúžiť chcú tí, ktorí nič iné nevedia“. Určite to
majú aj iné národy.
»5.« Choďte do reštaurácie – neochotná lenivá obsluha vám s odporom a pohŕdaním naservíruje otrasné a predražené jedlo – takto
sa pretransformovala pracovitosť a pohostinnosť. Sú aj výnimky,
samozrejme. Ak ich nájdete aspoň desať, dajte mi, prosím, vedieť.
»6.« Že sme lacná pracovná sila. To je najtrápnejšie zo všetkého.
»7.« Na to, že sme ešte stále tu. Že nás nezožrali vlci naokolo, že
sme vytrvalí a trpezliví.
»8.« Jednotlivci, pre ktorých je česť na prvom mieste. Ľudia, ktorí
sa vedia obetovať za druhých. Ľudia, ktorí vám pomôžu vstať, keď
padnete. Vlastne teraz odpovedám znova na druhú otázku. Kvôli
nim som tu!
— Pišta Vandal
»1. Do you know where your roots go back to?«
»2. Why are you living in Slovakia?«
»3. Why is your work in Slovak?«
»4. Are there any common features that Slovak people
have? Is it possible to describe us?«
»5. Are we hardworking and hospitable? Or some other
stereotype should exist?«
»6. Is there a reason to be ashamed of our country?«
»7. What can we be proud of ?«
»8. Is there something what delighted you lately?«
»1.« The info, that I've extorted from my grandparents, is only rough. One root leads to Hungary others
to genuine Slovak countryside with a smell of sheep
droppings.
»2.« Because when I lived elsewhere I was considered
moron, because only here I can make what interests
me, because from notorious “it's impossible”, which
we have in those roots, I would like to make “it's
possible”, because in other countries, they have enough
citizens and they don't need me. When I look at it
from a calculative point of view, whatever I do, here
are the doors opened the most and I am really not a
stay-at-home and feel better in “better countries”. By
the notion of “better countries” I mean those where
evidently everything works better and at higher
standard of living.
»3.« Because it's my first language and the only one that
I sort of command. The lyrics are literature in fact and
it feels absurd to write it in other language when its
native speakers with a hint of gift command it much
better. I think that an oeuvre in English (for e.g. because
this one's banged on about) loses in quantity. And I
doubt that I can write something better than a poet
who is a native speaker. This is a common issue of Slovak
lyricists who write in English. A muddle of clichés. But
with Slovak lyrics it's the same. Lately, I've read lyrics
by Desmod and it was really an awful experience. But
mine are no great shakes too.
»4.« Negativity, narrow-mindedness, fear of losing a
cent from their pocket, a chase for kitsch. Rejection of
everything what is new and different. But also hospitality, diligence, love for generosity.
»5.«It's difficult but definitely we have some common
features and demonstrations. Lot of people are lazy,
they lie and grab what they can for themselves. I
think that Swiss people or Swedes don't have these
qualities. But this is again also a matter of wages and
values. And another thing – we are unmannered, apart
from the intellectual elite and highly educated members
of the society, we can’t even wash a toilet after use or
say pardon when we bump into someone in a bus.
This often makes me really sad. The ignorance and superior manners.
»6.«Yes, when it comes to condition of roads or bad
taste and insufficient efforts in preserving historical values. The concentration of finances and attention towards sports at a disadvantage with culture.
No tradition in demand for real art. The trend of adoring chumps and villains in the Mojsejs' style. But on
the other hand, going east, the wages are so awfully
minimal that I can't blame people for switching on the
tv doma after 16 hours of work rather than going to
Dostoyevsky's play. So maybe the problem isn't so
much in us than in the fact that lot of customs and
traditions from socialism remained also in a law. We
are still an agricultural nation.
»7.« It sounds radical, but I am proud of our mountains and rivers though we don't treat them as we
should, instead we build cash cows there for companies and shut the doors for inhabitants who can't
even afford to go to their own mountains. I'm proud
of those young people (young – everyone who believes
in it) who create new stuff, projects. I feel that we are
awakening, we bloom and lots of people are finding
the right way.
»8.« Dobrý trh (Good Market Place) for e.g. or Viva
Musica, the project of Old Market Hall plus the biggest
pleasure – my talented friends.
— Katarzia
»1.« Not really. I am familiar with it only after the
generation of my grandfathers that means after the
beginning of the 20th century. My mom is from the
line of the grandmother from Liptovský Hrádok and
its surroundings, the line of my grandfather is from
Horehronie. My father and his ancestors that I know
about came from the mining village of Zlatá Idka,
west from Košice.
»2.« Because most of my human's bonds are here.
Because the work that should be done is here. Because
there is no country that I can call my own.
»3.« I could simply say that I don't command any
language so good that I can create in it but the truth
is that I have never thought about any other language.
It relates to my previous answer and to a need to
work on something authentic with means that were
given to me here and now.
»4.« Phew, I would rather not embark on that. Maybe
yes, but that is a topic for a professional thesis. When
I read books or watch movies from any part of the
world I see that it is actually everywhere the same,
people and their characters, their desires, motives,
their behavior which is not special when it comes to
nationality, it is simply human. I think that it's the
core of everyone. But surely there are some features
that occur in one nation more often and in other one
only seldom. It depends on different historic experience. For example I think that when one nation had
to fight for its existence and perhaps even lost it, there
are expectations that it won't put its tale between its
legs in case of another danger. But maybe I just babble, it's not based on anything.
»5.« It surely is a motto for tourists a code with which
we would like to identify. I am not sure if this motto
works also in the sight of those we would like to attract.
It is natural that we would like to show ourselves to the
best advantages but a big social discussion on this topic
would be in order. Certainly there is something to discuss and reevaluate. We would find out a lot about ourselves and the result won't please us maybe, but surely
it would move us on.
»6.« A great deal of corruption across the whole society, a big amount of indifference towards public
things or everything what isn't “only mine”. Still a big
deal of not always reasonable fear of authority that
restrains us from saying or doing what needs to be said
and done.
»7.« I think that people should be proud without any
connection to their origin or country or history. I
think of that pride which is related to their humanness, humility, deliberation and politeness. When I
start to compare my own country with big European
nations, it won't pass the test simply. To feel inferior
because of it is nonsense. And to create a fable about
one's country, nation or history in the 21st century in
order to improve it is even bigger nonsense. We live in
a country which is beautiful, or at least it could be, in
a society which can certainly work better. We should
try to manage the first issue and also the second one
and then the pride will also improve without embarrassing mottos, without any special reason, on its own
accord.
»8.« Um… I have to confess that the increasing degree
of skepticism, bad mood and probably also a decadence
of our society definitely reached me this year. Particularly the steps of politicians on regional and national
level and the absence of adequate civic reaction beg
a question “where we, for god sakes, live” more often
than before. And I am angry that we're sufficient with
Slovakia's qualification for the semifinals in ice hockey
or if our guy wins the Stanley cup. I am angry also with
myself because I often give in to this kind of resignation.
— Rastislav Rusnák, Kolowrat
»1.« I know that Croatian but also German blood flows
in me. But this is an old history of a family. I am Slovak
– due to the language I speak, think in and understand,
in which I express my feelings and emotions.
»2.« I am home here. There is no other answer. I have
family, friends, Karpaty here. I stick to the motto:
“better by a dry crust in a family, than by a full table
alone in a foreign land”.
»3.« Because I have something to say, because I have
to speak. 99% of Slovaks who talk English have nothing to say. They only hide the emptiness underneath.
Of course, not everyone who speaks Slovak have
something to say.
»4.« Unwillingness, arrogance and nonhospitality.
One Bosnian philosopher said it well about Bosnians,
but it also applies to us: “the least willing to serve are
those who can't do anything else”. Certainly this is
true also about other nations.
»5.« Go to a restaurant – an unwilling lazy service will
serve you with aversion and contempt an awful, expensive food – this is how the diligence and hospitality
transformed. There are some excerptions, of course. If
you find more then ten, please, let me know.
»6.« That we are a cheap workforce. That is the most
embarrassing thing.
»7.« Of the fact that we are still here. That the wolves
didn't eat us, that we are persistent and enduring.
»8.« Individuals that put honor in the first place. People that sacrifice for others. People that will help you
up when you fall down. Actually, now I answer to the
second question. I am here because of them!
— Pišta Vandal
Katarzia & Rastislav Rusnák & Pišta Vandal
» šťastie je niečo, čo ma prenasleduje
» nie je jediný film, ktorý by prebehol bez prúseru
» luck is something that follows me
» there's no movie without trouble
Pred týmto rozhovorom som si povedal, že moja téma, taká tá
naozaj úprimná, by mala byť vlastne šťastie. Pretože ja som mal
v živote obrovské šťastie. A ešte stále mám. Šťastie je niečo, čo
ma prenasleduje. Ak má človek naordinované šťastie, vždy sa
niečo objaví, niečo sa zmení, niečo ti spadne z neba rovno na
hlavu. Aj šťastie môže byť trest.
Uveríte, že si všetko môžete naplánovať, ale potom príde náhoda. Príde mrak a začne pršať. A vtedy si môžete povedať, nech
prší. Keď máte odvahu, zoberiete tú náhodu vážne. Nech je to
zmätok. Lebo život je zmätok. A ak sa to podarí aj vo filme,
dostať do neho ten zmätok, tak to je vlastne život. To je tá
chyba, ktorá potom vyzerá ako zámer. Pritom to bola náhoda.
Ale treba mať partnera, režiséra, ktorý s tým vie pracovať, ktorý
to zoberie vážne. Treba s tým žiť. Byť nadšený, že je prúser.
Before this interview, I said to myself, that my topic, the
real sincere one, should actually be luck. Because I had
a great luck in my life. And I still have it. Good luck is
something that follows me. When a person has prescribed luck every time something comes along, something will change, something falls right on your head
from heaven. But luck can be a punishment too.
You believe that you can plan everything but that the
chance comes along. The cloud will turn up and the rain
starts to fall. And than you can say to yourself, let it rain.
When you have the courage you can take that change seriously. Let the mess happen. Because life is a mess. And
when you manage to get the mess into the film, it's life.
That is the flaw that looks like purpose. Even though it
was an accident. But you have to have a partner, a director, who can work with it, who will take it seriously. You
have to live with that. Be excited about the trouble.
» najlepší je ten, čo sa cíti najmenší
Keď som bol malý, mama ma nútila chodiť na balet. Hanbil
som sa za tie strašné biele pančucháče, ale fakt je, že som sa
tam naučil pohybovať. Doslova som tancoval s kamerou, a to
v Nemecku v tom čase nikto nerobil. Najlepšie sa mi to vlastne
darilo na začiatku, keď som prišiel do Nemecka, hneď po famu.
Scenár som nečítal, lebo som po nemecky nevedel, ničomu
som nerozumel, a tak som pekne mlčal a kradol zábery. Točil
som tam film za filmom, väčšinou z ruky. Začal som sa trochu
orientovať v jazyku a začal som si o sebe myslieť, že už som najlepší. Začal som sa nafukovať, namiesto kradnutia som to tam
zrazu všetko celebroval, používal veľké lampy, komplikované
zábery, až to už začalo byť trápne. Ale mne nie.
Najlepší za kamerou je ten, čo sa cíti najmenší. A kradne.
Kradne zábery namiesto toho, aby ich vytváral. Je vlastne taký
nenápadný zlodej v pozadí.
» kamera bola pre mňa hračka
Odkedy sa točí na digitál, môj postoj ku kamere sa zmenil. K digitálu už nemám taký, ako by som povedal, detský vzťah. Kameraman musí presne cítiť, viac cítiť než vedieť, kde je to miesto,
kde sa zablysne. Vôbec to nemusí byť po celý čas. Stačí jedna
sekvencia, ktorá je proste master piece. Myslím, že mne sa to
podarilo v Plechovom bubienku. Tam som na sekvencie, kedy
bol hlavný hrdina malý, použil starú kameru z 20. rokov. Bola
to, ako sa povie, kurblová kamera, ani odkuk tam nebol, takže
nikto okrem mňa nevidel, čo točím. Aby to dostalo takú patinu,
naschvál sme to škriabali, hádzal som do kamery klince, aby to
bolo autentické. To v digitálnej postprodukcii neurobíte. Ale nakoniec nám to producent zakázal. Bol to veľmi príjemný producent, veľmi nám fandil, ale nakoniec povedal, že toto už je príliš.
Ale aspoň tá jedna časť sa mi podarila urobiť.
» najhoršie, čo sa môže stať, je zostať stáť na jednom mieste
Ja som vždy zdrhal. Pretože keď zostaneš trčať na mieste, začneš sa opakovať. Prilepíš sa niekomu na sandále a nemôžeš
bez neho ďalej. To sú aj prípady veľa mojich priateľov kameramanov. Zostali u jedného režiséra, nalepili sa naňho a stvrdli
s ním na jednom mieste. Takže ja radšej v najlepšom zdrhám.
Treba zostať v pohybe. Najhoršie, čo sa môže stať, je zostať stáť
na jednom mieste.
» hľadám v protiklade
Netreba ísť s prúdom, ale ani proti nemu. Najlepšie je nájsť
si to svoje a ísť podľa toho. Láska k niečomu, alebo aj nenávisť, alebo oboje – tvorca vždy bojuje sám so sebou. Hľadá si
ani nie tak štýl, ako skôr prístup k tematike, k režisérovi, k hercom, k prostrediu. Všetko je to hľadanie. A keď to ten tvorca
nenájde, tak to vlastne znamená, že nežije. Lebo dôležité je žiť.
A v tom potom nájsť tú chuť, ten odraz. Pretože film je umelá
realita. Dá sa povedať, že ani ten najrealistickejší dokument nie
je realita. Ja som prežil celý život za kamerou. Niekedy som už
ani nevedel, čo je realita a čo je film. Aj moja žena mi povedala: Ty si ma nikdy nemiloval, ty si miloval len kameru.
» nemám rád pekné filmy
Pri rozmýšľaní o budúcej podobe filmu netreba brať hneď
z prvej ruky. Tiež by som to najprv najradšej tak pekne natočil.
Ale čo ak by to bolo lepšie nepekne? Netreba brať prvý nápad,
ale ani posledný. Lebo potom už je to zrazu príliš racionálne,
príliš vyšpekulované. Už to nežije. Mne sa najlepšie robilo, keď
to tak môžem nazvať, takým free style – keď sa kamera prispôsobuje, keď pláva, nasleduje dej. A vznikajú chyby. Lebo chyba
je život. Samozrejme, aj chyby sa dajú robiť umelo, nejaké to
potknutie, zaváhanie… Ale ak je to príliš „vyglancované“, príliš
prešpekulované, tak je to proste reklama alebo televízia.
foto: Peter Sit
» som egoista. ak má byť film dobrý, musím ho točiť tak trochu
pre seba
V Nemecku sa teraz robí producentský film. Producent všetko
určuje a kontroluje. Samozrejme, sú ešte poslední mohykáni,
ako napr. Werner Herzog, tí si točia stále svoj film, ale to sú malé
výnimky. V Rakúsku je to inak, tam je ešte sloboda. Producenti
až tak do filmu nezasahujú. Ale v Nemecku, tam to zašlo už
tak ďaleko, že je to proste diktát. Na rozdiel od malých krajín si
v Nemecku dokáže film na seba zarobiť. A aj zarába. A to je potom záhuba autorského filmu. Pre slovenský film môže byť to, že
si na seba nezarobí, vlastne výhoda. Má slobodu. Nemusí brať
ohľady na diváka. Preto vzniká šanca pre východnú kinematografiu, ktorá ešte nie je vo väzení finančného úspechu.
» film utečie, ale fotka zostane
Hrozne sa bojím fotiek, čo som urobil. Bojím sa, že vo mne
vyvolajú niečo také, že budem naraz sentimentálny. Možno sa
nad tým aj rozplačem. Aj dnes som mal taký záchvat. Boli sme
na obhliadkach v škole, kde sme chodili s bratom. Na stenách
boli fotky, napríklad vzorných žiakov. Tam som teda určite nebol, možno môj brat sa tam niekde objavil, ale ja určite nie. Ale
chytil ma tam pri tých fotografiách taký sentiment. Hovorím si,
ešte ma to nakoniec dobehne.
Fotka je pre mňa osobnejšia ako film. Film utečie, ale fotka, to
je moment, ktorý je zamrznutý v čase. Fotka ťa zafixuje do toho
momentu, a ten na teba dolieha o to viac. Film proste beží, až
utečie. Ale fotka zostane.
Igor Luther (1942) je slovenský kameraman patriaci k tzv. československej novej vlne. V roku 1968 emigroval do Paríža, odkiaľ
presídlil do Hamburgu a neskôr do Mníchova. Nakrútil takmer
100 filmov a spolupracoval s režisérmi ako Andrzej Wajda, Michael Haneke, Volker Schlöndorff, Alain Robbe – Grillet či Juraj
Jakubisko. Jeho štýl je charakteristický dynamickou ručnou kamerou a reálnym svetlom.
— gombik
» the best one is the one that feels the smallest
When I was little, mum forced me to go to ballet lessons. I was ashamed of those white tights but the fact is
that I learned to move there. Literally, I had danced with
a camera and no one else did that in Germany then. Actually, I succeeded the most at the beginning, when I came
to Germany, right after famu. I haven't had read the
script, I didn't speak German, I didn't understand anything and therefore I was just holding my tongue beautifully and stealing shots. I had shot movie after movie,
usually by hand. I started to be familiar with the language and begun to think that I am the best. I started to
swagger and instead of stealing I started to celebrate, using big lights, complicated shots so that it already started
to be embarrassing. But I didn't get that.
The best one behind the camera is the one that feels
the smallest. And steals. Steals shots instead of creating
them. It is an invisible thief in the background, actually.
» the worst thing to do is to stay in one place
I’ve always lighted out. Because when you're stuck in
one place you start to repeat yourself. You attach yourself to someone's sandals and you can't do anything without him. That was the case of many cinematographers
– friends of mine. They stayed by one director, they attached to him a hanged around him at one place. Thus I
light out when it's best. It is necessary to stay in motion.
The worst thing to do is to stay stuck in one place.
» I am searching in contrasts
It is not necessary to go with the flow but also not to go
against it. The best is to find one's own thing and follow
it. Love for something, or hate, or both - the creator always fights himself. He always searches not particularly
for style but rather for the attitude toward the topic, director, actors, environment. Everything this is searching. And when the creator doesn't find it, it means he
doesn't live. Because it is important to live. And then
find the taste in it, the reflection. Because a film is artificial reality. It can be said that also the most realistic
document isn't reality. I have lived all my life behind the
camera. Sometimes, I couldn't tell reality from movie.
My wife also said to me: You have never loved me, you've
loved your movie camera only.
» I don't like beautiful motion pictures
When thinking about the future look of the film, there
is no need to take from the first hand. I would also like
to film it beautifully first. But what if it is better to capture it shabbily? You don't have to take necessarily the
first idea but neither the last one. Because then it is too
rational, too slick. It's not lively anymore. I've made my
best when I did it, if I can say it, in a free style – when
the camera adapts, when it flows and follows the story.
And when the flaws occur. Because a flaw is life. Of
course, also flaws can be made on purpose, some stumbles, wavering… But when it's too glanced, too overspeculated, it's a mere ad or television.
» the camera was a toy for me
Since the start of digital shooting, my attitude towards
camera has changed. I don't have such a, as I would say,
childish relationship to digital cameras. A cinematographer has to feel where exactly the right place to show off
is. It doesn't have to be in the whole film. One sequence
that is a master piece is enough. I think that I managed
it in the Tin Drum. I used a movie camera from the 20's
there for sequences where the main character is a little
boy. It was a spring wound camera and no one besides
me could see what I was filming. To get the patina, we
purposely scratched it, I was throwing nails into camera
so that it would be authentic. You can't do this in a digital
postproduction. But in the end, the producer banned it. It
was a very nice producer, he supported us a lot, but then
he said that this is too much. But at least I had managed
to make that one good part.
» I am an egoist and when the film suppose to be good I have
to shoot it a bit for myself
In Germany a producers' films are made nowadays. The
producer defines and controls everything. Of course,
there are some last Mohicans such as Werner Herzog,
who shoot their own films, but these are only few excerptions. In Austria, it is different, there's still freedom
there. Producers don't involve that much in movies. But in
Germany, it came so far that it's quite a dictate. In contrary to small countries, in Germany a film can earn some
money. And it earns money. This is a demise of authorial films. Actually, it can be an advantage for Slovak film
that it doesn't make money. It has a freedom. It doesn't
have to consider the viewer. Therefore, a chance for eastern cinematography, that is not in the prison of financial
success, emerges.
» a film will pass but photography remains
I am terribly afraid of photographs that I made once.
I am afraid that they'll evoke something and I'll get sentimental. Maybe I'll cry over it too. Also today I had such
seizure. With my brother I've been to school where we
went as children. On the walls there were the pictures of
exemplary pupils. I haven't been there, maybe my brother
appeared among them, but certainly not me. But there,
by those pictures, I was stricken by such sentiment. I say,
it will haunt me in the end.
For me, a photograph is more personal then a film.
A film will pass but the photograph remains, it is a moment that is frozen in time. A photo will fixate you in
a moment that afflicts even more. A film runs until it
passes. But the photo remains.
Igor Luther (1942) is a Slovak cinematographer who belongs
to so-called “new Czechoslovak wave”. In 1968, he immigrated to Paris from where he relocated to Hamburg and
then to Munich. He shot more than 100 movies and cooperated with directors such as Andrzej Wajda, Michael Haneke,
Volker Schlöndorff, Alain Robbe – Grillet or Juraj Jakubisko.
His style is characteristic by dynamic hand-held camera and
real lightning.
— gombik
Osobnosti slovenského filmu: Igor Luther
8. a 9. júna sa neďaleko od Bratislavy konal prvý ročník festivalu fotografických publikácií ViennaPhotoBookFestival. Skvelú atmosféru dotvárali nielen priestory podujatia, galérie Ostlicht a Anzenberger, ktoré sídlia v bývalej Ankerbrot továrni, ale aj prednášajúci
zvučných mien, výdatný výber veľkých aj malých predajcov a v neposlednom rade samotní návštevníci s nefalšovaným záujmom o fotografiu. Festival dopadol výborne a už
dnes je z neho akcia, ktorú si treba poznačiť do diárov. Ak všetko dopadne, ako má, môžeme sa tešiť aj na budúce ročníky.
On the 8th and 9th of June 2013, the first year of a festival dedicated to
photographic publications, the ViennaPhotoBookFestival, took place. The
great atmosphere wasn't created only by locations: the AnzenbergerGallery and OstLicht galleries situated on the grounds of the former Anker
bread factory but also by lecturers of good repute, massive choice of bigger
and smaller sellers and last but not least by the visitors with genuine interest in photography. The festival turned out great and even these days it
is an event that should be put down in all diaries. If everything works out,
we can look forward to the next years.
Rakúsky festival fotografických kníh, ViennaPhotoBookFestival, vznikol hlavne za účelom prispieť k diskusii a podpore predaja v tejto oblasti. Jeho cieľom je podnietiť výmenu
kontaktov, objavovanie a vytvorenie siete medzi účastníkmi, predajcami a návštevníkmi.
Knihy sú veľmi demokratickým médiom, ktoré si v rámci súčasnej fotografie môže dovoliť naozaj takmer každý, a to nielen zákazník, ale aj vydávajúci umelec. Niektoré publikácie
sú vydávané iba v limitovaných edíciách, iné dokonca ako ziny, čo môže práve z časového
hľadiska prispieť k ich rastúcej hodnote.
Od roku 2008, kedy bol založený prvý takýto festival v Kasseli, postupne vznikala sieť
po celej Európe. Dnes pravidelne fungujú festivaly Bookdays v Berlíne, Unseen v Amsterdame, ale aj tie, ktoré sa viažu k veľtrhom umenia: The Offprint Paris (Paris Photo)
a The Library Project patriaci k PhotoIreland.
ViennaPhotoBookFestival rozširuje túto európsku sieť o publikácie z ďalších krajín. Využíva svoju polohu, ktorá je v blízkosti východnej Európy a zameriava sa práve na prepojenie východnej a západnej časti starého kontinentu.
ViennaPhotoBookFestival ponúka priestor 600 m2, ktorý je vhodný približne na 50 stánkov nakladateľov, predajcov alebo antikvariátov ponúkajúcich knihy od viac ako 100 rôznych vydavateľstiev a viac ako 500 umelcov. Veľké množstvo kníh, ktoré sa na festivaloch
predáva, nie je obvykle možné zohnať v kamenných obchodoch ani cez internet, sú v ponuke iba pri špeciálnych príležitostiach. Okrem toho môžu návštevníci nazrieť do publikácií s dielami novej generácie fotografov. V tomto roku boli na festivale prezentované
práce Akadémie umení vo Viedni, Univerzity umení z Zürichu alebo Rodchenkovej akadémie v Moskve, ktorej študenti predstavili svoje diplomové projekty po prvýkrát mimo
Ruska.
Okrem marketu s fotografickými knihami prebiehal v roku 2013 aj dvojdňový program
s prednáškami, diskusiami a podpisovaním autorov. Medzi prednášajúcimi sa predstavili napríklad profesor, kurátor a spoluzakladateľ vydavateľstva Schaden, Chistoph Shaden alebo známy fotograf agentúry Magnum a zberateľ kníh Martin Parr, ktorý spolu
s Gerrym Badgerom, teoretikom fotografie a tvorcom dokumentárnej série pre bbc, The
Genius of Photography, úplne prvý raz predstavili tretiu časť antológie The Photobook:
A History. Svoje knižné projekty odprezentovali medzi inými aj Andrew Phelps, Američan žijúci v Rakúsku a Christina de Middel zo Španielska, ktorá je so svojou veľmi úspešnou knihou Afronauts nominovaná na jednu z najprestížnejších cien v Európe, Deutsche Bőrse Prize.
— iva
The Austrian festival of photographic books, ViennaPhotoBookFestival,
was originated with the aims to contribute to opportunities for discussion,
exchange and the market support in the field. Its goals are to encourage
exchange of contacts, discovery and networking among participants, sellers and visitors. Photo books are very democratic media which are affordable within contemporary photography not even when it comes to buyers
but also publishing artists. Some books are being printed in limited editions only, other as zines what can lead to their growing value with each
year passing.
Since 2008, when the first festival of this kind was founded in Kassel,
a network of photo book festivals has been established throughout Europe. Nowadays, the BookDays in Berlin and Unseen in Amsterdam open
their gates regularly but also those connected to the artfairs: The Offprint
Paris (Paris Photo) and The Library Project in the context of PhotoIreland.
ViennaPhotoBookFestival extends the European network for photo
books from other countries. It takes advantage of Vienna's geographical
proximity to Eastern Europe and focuses on the interface between Eastern and Western part of the old continent.
The ViennaPhotoBookFestival offers a market place on 600 m2 which is
suitable for about 50 stalls of publishers, dealers and antiquarians offering
books from more than 100 different publishing houses and over 500 different artists. A number of books presented at the festivals are not available in the stores or on the internet, they can be purchased usually only on
such special occasions. Besides, the visitors can have an insight into the
works of the new generation of photo artists, this year the Academy of
Fine Arts Vienna or the Zurich University of the Arts took their part also
with the Rodchenko School of Photography and Multimedia in Moscow
which students shown here their book diploma outside of Russia for the
first time.
Besides the photo book market, in 2013, a two-day program with lectures,
discussions and book signings took place. Among lecturers introduced their
projects for e.g. Christoph Schaden, a professor, curator and founder of
the Schaden Verlag or the well-known Magnum photographer and a collector of photobooks, Martin Parr who together with Gerry Badger, the
photography theoretician and producer of the documentary series The
Genius of Photography for the bbc, presented the third part of their anthology, The Photobook: A History, for the first time at the festival. Furthermore artists such as Andrew Phelps, an American living in Austria,
and Christina de Middel from Spain presented their book projects. With
her book The Afronauts, Cristina de Middel has been nominated for the
Deutsche Börse Prize, one of the most prestigious photography prizes in
Europe.
— iva
www.viennaphotobookfestival.com
ViennaPhotoBookFestival, Teória: Marvin Heiferman: Photography Changes Everything
Smithsonian Institution je americký kolos, pod ktorý patrí 19 múzeí a 9
výskumných centier (k tomu 140 partnerských múzeí po celom svete). Tie
vo svojich depozitároch ukrývajú vyše 14 miliónov fotografií – od vedeckých snímok, cez žurnalistické či dokumentárne zábery až po umelecké
fotografie. Uvedomenie si tejto skutočnosti podnietilo vznik trojročného
projektu s názvom Photography Changes Everything. Oslovených bolo 80
ľudí z rôznorodých oblastí, aby napísali krátku esej o tom, ako fotografia
ovplyvnila ich osobný či pracovný život. Okrem internetovej stránky sa minulý rok projekt dočkal aj výstupu v podobe tlačenej publikácie. Na vyše
250 stranách sa stretávajú názory herečky, antropológa, literárnej vedkyne,
fotografa, básnika, archeológa, experta na terorizmus či šéfredaktora časopisu Playboy a čitateľovi sa dostáva do rúk zaujímavá interdisciplinárna
mozaika názorov na fotografické médium. Kniha je rozdelená do šiestich
tematických kapitol, každá sa zameriava na určitú oblasť, ktorú fotografia ovplyvnila. Jednotlivé eseje tak síce majú spoločné východisko, rukopisy ich autorov sú však jedinečné. Niekto je osobnejší a do textu reflektuje
vlastné spomienky či zážitky, iný pracuje výsostne s vedeckým jazykom.
Raz je popis skúsenosti s fotografiou povrchnejší či trochu stereotypný,
inokedy aj krátka výpoveď spĺňa parametre teoretického textu. Škoda, že
rozsah nedovoľoval hlbšie preniknutia do niektorých tém a mnohé podnetné otázky ostávajú bez vyčerpávajúcejších odpovedí.
V kapitole Fotografia mení to, po čom túžime sa stretávajú eseje, ktoré sa
zaoberajú vnímaním krásy, vizualizáciou rôznych emócií či zdieľaním zážitku. Rozoberá sa tu napríklad ikonická fotografia Marilyn Monroe, ale aj
to, ako fotografia dokáže napomáhať formovaniu ľudských práv (tým, že
„dá tvár“ určitému problému), alebo ako mení chápanie terorizmu. Bruce
Hoffman upozorňuje, že pred štyrmi desaťročiami bol terorista „anonymný“,
bol to niekto cudzí, iný ako my. Dnes, keď vďaka kamerám vidíme jeho
podobu, zisťujeme, že vyzerá presne ako my, že to pokojne môže byť náš
sused.
Schopnosť zachytiť niečo bežnému zraku neviditeľné, bola od vzniku fotografie jednou z jej najväčších predností. Odrazu sme vďaka nej dokázali
vidieť „pod povrch“, ukázala nám miesta, na ktoré by sme sa inak nedostali,
zastavila veci rýchlo plynúce. Zároveň tým poukázala na limity nášho vnímania. Eseje v časti Fotografia mení spôsob, akým vidíme analyzujú, ako
fotografia vo vede napomáha pri identifikácii nových druhov či ako zmenila náš pohľad na správanie pavúkov. Stewe Brandt opisuje, ako prvý záber našej Zeme z vesmíru naštartoval ekologický aktivizmus, Hugh Heffner
spomína, akú úlohu zohrala fotografia v úspechu časopisu Playboy. Dozvieme sa tiež, že fotografická štúdia Wilsona A. Bentleyho z roku 1980
definovala vizuálny štandard zobrazovania snehovej vločky.
Fotografia mení, kým sme. Viacerí autori si všímajú, ako fotografia dokáže
ovplyvňovať vnímanie a interpretáciu histórie či ako sa vyrovnať s pocitom,
že sme dnes všade sledovaní. Básnik Jim Moore sa zas vyznáva z pocitov
človeka, ktorého 25 rokov fotografovala manželka. Herečka Candice Bergen spomína na obdobie, keď miesto hrania fotografovala. Pre fotografku
Lyric R. Cabral sa fotografia stala nástrojom, prostredníctvom ktorého spoznáva svet.
Fotografické médium ovplyvňuje aj spôsob našej interakcie so svetom.
Fotografia mení, čo robíme. Pre politikov sa komunikácia prostredníctvom
obrazov stala súčasťou moderného diskurzu. Všadeprítomné a ľahko dostupné aparáty z nás všetkých robia potenciálnych paparazzi – a súčasne
ich „obete“. Pretože ako píše John Watres: „Dnes, keď vyjdeš z domu, ocitneš sa vo filme, či sa ti to páči alebo nie.“ (s. 189) Fotografia ovplyvnila aj
prácu umelcov – John Baldessari opisuje, ako ju najskôr využíval len referenčne pre svoje maľby, až neskôr sa stala súčasťou jeho diel. Teoretik Andy
Grundberg konštatuje, že kedysi fotografia zaznamenávala svet. Ten je však
dnes taký plný fotografií, že predmetom zaznamenávania sa stali samotné
obrazy. Ďalší z vplyvných teoretikov fotografie Fred Ritchin sa venuje téme
„domáceho žurnalizmu“, nájdeme tu ale aj eseje o tom, ako môže fotografia
podporovať adopciu detí či napomáhať finančnej kríze.
Predposledná časť sumarizuje texty, ktoré si všímajú ako Fotografia mení
to, kam ideme. Autori analyzujú jej vplyv na turizmus, rozvoj a marketing
moderných miest, ale aj to, ako roztomilé fotografie pandy rapídne zvyšujú
návštevnosť zoo. Kurátor vesmírneho múzea Von Hardesty popisuje, ako letecké zábery ovplyvnili vojenské stratégie 2. svetovej vojny, kritik Phil Patton
si všíma, aké zavádzajúce môžu byť fotografie architektúry.
Posledná kapitola sa zameriava na to, ako Fotografia mení to, čo si pamätáme. Už dlho sa diskutuje o tom, že fotografia síce nahrádza našu pamäť,
paradoxne nám však umožňuje aj viac zabúdať. Digitálna éra totiž priniesla
ilúziu, že archivovať si môžeme prakticky každý obraz. Bob Rogers však
ukazuje, aké jednoduché je vyskladať z fotografií fiktívnu históriu rodiny
a aké ľahké je touto „pamäťou“ manipulovať. Funkciu fotografie v spomínaní a analyzovaní udalostí vysvetľuje na príkladoch záberov z 11. septembra
2001 aj David Friend. Svadobná fotografka Laurie Lambrecht zas zdôrazňuje,
že svadba je dnes často prežívaná ako sled fotografií – rituály musia byť vykonané, aby mohli byť zaznamenané.
Odborník na konzum Paco Underhill vo svojom texte píše, že náš vizuálny
jazyk sa vyvíja rýchlejšie ako ten hovorený či písaný. Vývoj fotografie napreduje obzvlášť vysokým tempom a aj teoretici sa zhodujú, že je stále akoby
krok pred nami. Neustále sa diskutuje o potrebe naučiť sa ju čítať, vytvoriť
jej nové estetické kategórie, zadefinovať jej postavenie v kontexte ostatných
médií. Kniha Photography Changes Everything nás však utvrdzuje v tom,
že jednoduché to nebude. Každý ju totiž vníma a číta inak, pre každého je
podstatná iná jej vrstva. Nikto však nepochybuje, že náš život a jeho prežívanie zásadným spôsobom zmenila.
— Michaela Pašteková
Smithsonian Institute is an American colossus under which 19 museums and 9 research centers belong (besides 140 partner museums all over the world). These deposit
more than 14 millions of photographs – from scientific images to journalistic or documentary shots to art photography. Due to realizing the fact a project of three years
called Photography Changes Everything has aroused. There were 80 people form various fields asked to write a short essay on how photography influenced their personal
or professional life. Besides the web page, the project waited to see also its output in
the form of printed publication. On more than 250 pages the opinions of actress, anthropologist, literature scientist, photographer, poet, archeologist, expert on terrorism or Playboy's editor-in-chief meet up and a reader is given an interesting interdisciplinary mosaic of opinions on photographic medium. The book is divided into
six thematic parts, each of them focusing on certain field influenced by photography.
Particular essays thus have their common starting point, but the character of writings
is unique. Some of them are more personal and they reflect one's own memories and
experiences, others work solely within the scientific language. Once is the description
of practice with photography more superficial or a bit stereotypical, other times even a
short statement fulfils the parameters of theoretical text. It's a shame, that the extend
didn't allow to penetrate into some themes and a number of though-provoking questions remained without more exhausting answers.
The chapter Photography Changes What We Desire For comprises of essays dedicated to the perception of beauty, visualization of various emotions and sharing of
an experience. For e.g. an analysis of the Marilyn Monroe’s iconic photography can be
found here but also how photography can help to form human rights (by giving a “face”
to certain problem) or how it changes the perception of terrorism. Bruce Hoffman
points out that forty years ago, a terrorist was “anonymous”, it was a stranger different
from us. Today, we find out when we see, thanks to cameras, his appearance that he
looks the same as we do, that it can be one of our neighbors.
The ability to capture what remains hidden from human’s sight was from the beginnings of photography one of its biggest advantages. Suddenly, we were able to see
under “the surface”, it showed us the places, where we couldn't get to and stopped
things that quickly passed. At the same time it pointed out the limits of our perception. The essays in the part Photography Changes the Way We See analyze how the
science photography helps to identify new species or how it changed our view on the
spiders' behavior. Stewe Brandt describes how the first space shot of our Earth arouse
environmental activism, Hugh Haffner recalls photography's role in the success of
the Playboy magazine. We will also learn that the photographic study of Wilson
A. Bentley from 1980 defined the visual standard of a snow flake depiction.
Photography Changes Who We Are. Several authors pay attention to how photography may influence our perception and interpretation of history or how to cope with
today's feelings of being trailed everywhere. The poet Jim Moore confesses from
a point of a person who has been photographed by his wife for 25 years. The actress
Candice Bergen goes back to the period when she took pictures instead of acting. For
the photographer Lyric R. Cabral the photography became a tool of discovering the
world.
The photographic medium also influences our interaction with the world. Photography Changes What We Do. For politics, communication through images became constant part of modern discourse. The omnipresent and easy available cameras make
all of us potential paparazzi and at the same time their “victims”. As John Waters
writes: “Today, when you leave your house, you find yourself in a film, if you like it or
not.” (p. 189) The photography had its impact also on artists ‘work – John Baldessari
describes how he used it referentially for his paintings first, only later they became
part of his works. The theoretician Andy Grundberg states that some time ago, photography documented world. But nowadays, it is so full of photographs that the objects of documenting are the pictures itself. Another influential photography theoretician, Fred Ritchin focuses on the topic of “home journalism”, but we can find also
essays on how photography may encourage children adoptions or backup the financial
crisis here.
The penultimate chapter is dedicated to how Photography Changes What We
Remember. There have been long discussions on the photography's role in substituting our memory, but paradoxically it also enables us to forget more. The digital
era brought an illusion that we can archive practically every image. Bob Rogers
demonstrates how easy it is to build a fictional history of a family and to manipulate with this “memory”. Also David Friend explains the function of photography
on remembering and analyzing pictures of events from September 11th 2001. The
wedding photographer Laurie Lambrecht emphases that the wedding is often experienced as a sequence of photographs – rituals that have to be executed just to
be captured.
The expert on consumption, Paco Underhill, writes in his text that the visual language
develops faster than the spoken or written one. The development of photography is
progressing particularly rapidly and also theoreticians agree on the fact that it's one
step ahead of us. There is a constant discussion on necessity to learn to read it, create its new esthetic categories, define its position in the context of other media. The
book Photography Changes Everything confirms that it won't be that easy. Everyone
perceives and reads it differently, for everybody a different layer is important. Nobody
doubts that our life and its spending are fundamentally shaped by it though.
— Michaela Pašteková
»predajné miesta« Artfórum (Kozia 20, Bratislava), Ex-Libris (sng, Námestie Ľudovíta Štúra
33/4, Bratislava), galéria Médium (Hviezdoslavovo nám. 12, Bratislava), Klapka (Grösslingova
43, Bratislava), Photoport (Pražská 11, Bratislava), Slávica (Nedbalova 3, Bratislava), Stredoeurópsky dom fotografie (Prepoštská 4, Bratislava), Stanica Žilina - Záriečie (Žilina), Balada
literárna kaviareň (17. novembra 102, Prešov).
Pribúdajúce predajné miesta sledujte na facebookovej stránke: www.facebook.com/port21
»online predaj« www.klapka.sk, www.shop.82.sk
»redakcia« Iva Sýkorová, Barbora Haviarová, Jana Gombiková »preklad« Iva Sýkorová »jazykové
korektúry« Translata, s.r.o. »vizuálna koncepcia« Juraj Sukop »sadzba« Alica Horváthová »tlač«
bind print, s.r.o. »predplatné« L.K. Permanent »registračné číslo« mk: ev 2542/08, issn
1337–4907 »adresa redakcie« Pražská 11, 811 05 Bratislava, [email protected], www.photoport.sk »vydáva« photoport, Buková 11, 811 02 Bratislava 4× ročne s finančnou podporou
Ministerstva Kultúry Slovenskej republiky, »ročník« 7.
foto 1 a 2: Andrej Žabkay
3,50
2,00
2,00
2,00
3,50
2,00
2,00
2,00
2,00
2,00
2,00
2,00
2,00
1,30
1,30
1,30
Všetky čísla je možné objednať poštou na e-maile [email protected] alebo priamo zakúpiť
v predajni Ex Libris v sng a Photoport gallery na Pražskej 11 v Bratislave.
Poštovné podľa cenníka Slovenskej pošty.
Balík prvých 13 čísiel so 70 % zľavou – 8 Eur.
Nikdy nebolo také ľahké predplatiť
si časopis Port No.21 a ušetriť čas aj
peniaze!
Objednajte si predplatné časopisu na rok 2013 už dnes
a získajte 37,5% zľavu!
4 čísla nie za 8, ale iba za 5.- Euro!
Ako? Stačí poslať nasledujúcu sms (cena sms: 0,08 €
vrátane dph) a odoslať na tel.č. 7036:
Tvar sms: obj (medzera) phport (medzera) meno (medzera) priezvisko (medzera) ulica (medzera) číslo domu
(medzera) psč (medzera) mesto
alebo napísať „PORT No. 21“, svoje meno a adresu na
www.predplatne.sk
lkpermlkpermanent.sk